(navigation image)
Home American Libraries | Canadian Libraries | Universal Library | Community Texts | Project Gutenberg | Children's Library | Biodiversity Heritage Library | Additional Collections
Search: Advanced Search
Anonymous User (login or join us)
Upload
See other formats

Full text of "Slovenská ítanka"

Purchased f or the 

LIBRARY of the 

UNIVERSITY OF TORONTO 

from the 

KATHLEEN MADILL BEQUEST 



Digitized by the Internet Archíve 

in 2011 with funding from 

University of Toronto 



http://www.archive.org/details/slovensktankOOern 



€) 



f v / 



;loyenska čítanka 



ľ e nižšie gymnasia 



s o stavil 



Emil Černý, 

professoľ na kr. kat, vyšŠ. gymn. batísko - bystrickom. 



T>IEL II. 


4 




•# 




.:<Í^....->.^:'^ 




_;;^; .-f-^^io^jejjk^-^' 




'ašé - 



MA y M VCII SF>ISOV GÍSLO 3. 



v f 



■-—- ^, 



V W. Bystrici 1865. ^. ///. ^ T • 

matičného kníhkupca. 




w r ( 







?G 



Tlač Karola Goríška vo Viedni. 



Obsah dielu druhého. 

Časť jjrvá. Články básnické. 
I. Básnictvo výpravué (epické). 

a. Hrdinské básne (eposy). 

v ^ Strana 

i. Z básne: Pád Miliducha. Ľudovít Zello i 

2. „ „ Svätopluk. Ján Hollý. Zo spevu prvého 11 

3. „ „ „ n » tretieho i5 

4 „ „ „ „n piateho 22 

b. Spevy boLatierske. 

5. Mor ho ! Samo Chalwpka . . * 28 

6. Miloš Obilie čili pád Srbska. (Dľa A. Kačica a srbskej piesne) . 34 

7. Bombura. Samo Chalúpka 39 

C. Ballády. 

8. Ctibor. Andrej Slúdkovic 42 

9. Zakliata dcéra. {Národná pieseň) 45 

10. Smrť Jánošíka. Ján Botto 46 

Iji. Kozia skala. Ján Matúska 56 

12. Kostlivec. Jakub Graichmann 59 

J 3. Otrok. Andrej Sládkovia 64 

14. Smrť Olegova. Z Pmkina Ján Kráľ 69 

d. Romance. 

15. Ivan a Ľudmila. Jakub Graichman 71 

i 6. Treiičanäká studňa. Mikuláš Dohnaný 83 

17. Láska a smrť Jaknh Graichman 88 

e. Básne opisné. 

1^. Gajdy. Andrej Sládkovič ^. . . * 93 

lO.'JTjiicenie sa Svätobojovo. Ľudovít Štúr 94 

20. Veštba. Sumo Chalúpka 97 

2í. Dnirable. Andrej Sládkovia 99 

22. Ostatní šesták. G. A. Š. ^ 100 

23. Lapačka. Andrej Sládkovia ' 102 

24. Opilý svet. Andrej -Sládkovia 104 



« 



— IV - 

Strana 
f. Híisiip iiáuínó (didaktická). 

o.. Bájky. 

25. LíŔka a Ivica. Jom'ň Záhorskí) . . . . lOó 

2(1 Vraboi h koliút. .A»»u/.í Záhorský iOÍJ 

27. Znjao a lí.ška. Jonák Záhorský ... — 

28. Straka a kukučka. JonáSi Záhorský — 

29. Predávajúca .svoje poklady rnúdľosf. Joná^ Záhorský .... J07 

30. Štiepaný dub. Jonáš Záhorský — 

[1 Parabola. 
3i. Herkules na rozcestí. Jonáš' Záhorský . . — 

T- Inotajka (allegoria). 

32. Sôvety v rodine Dušanovej. Sôvet II. Andrej Slúdkovič . . . i 08 

§. Iskrice (epig^raramy). 

33. Iskrice. Ján Kollár ,- Jonáš Záhorský (Českosl.) ; Samo Godra 

(sloven.) 114 

g. Básne mravoličné. 

a. Selanky (iclylly). 

34. Jaroslav. Ján Hollý (Nárečím západno- slovenským) .... 116 

35. Lubko. Ján Hollý (takže) 118 

p. Mravokárnica (satira). Prostomluvný článok č. 162. 

H. BásnictYO eitnó (l^rieké). 

a. Hymny. 

36. K Bohu. Karol Kuzmány 123 

37. Hymna. Samo Tomášik 124 

b. Ódy. 

38. Hlas Tatry. Ján Hollý. (Nárečím západno-slovenským) . . . 125 

39. Hron. Andrej Sládkovic . .... 126 

40. Slovena pohľad na seba. Ctihoh Zoch 128- 

41. Na Mlío. Ján Hollý. (Nárečjm západno- slovenským) .... i30 

42. Rozpomienka na Kriváň. TA'dovit Zavoroti 132 

43. Zadumenie podzimné. Karol Kuzmány — 

44. Na zlého básnika. Ján Hollý. (Nárečím západno-slovenským) . 134 

c. Žalospevy (elégie). 

45. Nárek za matkou. (Národná pieseTÍ) 135 

46. Pieseň. Andrej Sládkovic — 



— v 



47. Plač matky Slávy nad synami Svätoplukovými. Ján Hollý. 

(Nárečím zápaďno-slovetiským) .... 

48. Hynutie mladosti. (Národná pieseň) . . . 

49. U hrobu Jána Kollára. Miloslav Pohronský 

50. Zosnulému Stefanu Laidovi. Andrej Sládkovia 

51. Pominula mladosť. (Národná pieseň) . . . 

52. Dumky Svätoboja. B 

53. Plač matky Slávy nad synami odrodilými. Ján Hollý, 

západno-slovenskýra) 

54. Pŕedzpév k Slávy ďceŕe. Ján Kollár. (českoslov.) . 

d. Piesne rozličné. 



S!>rana 

136 
141 



(Nárečím 



142 
143 
144 

149 
152 



55. Naša budúcnosť. Andrej Sládkovic 154 

5().jPieseu Svätobojova na Zobore. Ľudovít Šlúr 156 

;')?. v znešenosť spcvectva. Mikuláš Dohnaný i 57 

58. Mladosť. Andrej Sládkovic '. ... 158 

59. Nitra. Josef Miloslav Hvrhan 159 

60. [Spev o Matúšovi Trenčanskom. Ľudovít Štúr . , 160 

61. TSinjel pokoja. Andrej Sládkov ic . ... i 62 

62. Život mládencov. Miloš 164 

63 Krakoviaky. Miloslav Pohronský ..... — 

64. L'id slovenský. Andrej Sládkovia . . 165 

65. Duma. Josef Miloslav Hurhan 166 

i\^. Odchovanec Tatry. Miloš . 169 

67. Nehaňte ľud môj. Andrej Sládkovia 170 

68., Spev na Trenčine. Ľudovít Štúr 172 

69 Morava. Andrej Sládkovia . 173 

70. Verili sme — aj ešte veríme! Daniel Maróthy ...... 174 

71. Ohlasy. Andrej ^Sládkovia .... 177 

72. Naša chvála. Ľudovít Kvháni 179 

73. More. Andrej Sládkovia . 181 

71. jPovažie. Ľudovít Štúr 182 

75—80. Slohy z „Maríny'' Andreja Sládkovica .184 

81. Rozmanitosť života. Andrej Sládkovia 186 

82. Jcdon pevný cieľ. Andrej Sládkovia . — 

83. Slavianka k bratrúm a sestrám. Ján Kollár (českoslov.) . . 187 
84-104. Znelky zo „Slávy dcéry-' Jána Kollára (českoslov.) . . 188 

III. Itásilictvo predstaYiió (dramatické). 

a. Smutnohra (tragoedia). 

105. Z historickej smutnohry: „Odboj zadunajských Slovákov." 

Vojan Josifovic 198 

b. Cinohra (Schauspiel). 

c. Veselohra (comoedia). 

d. Spevohra (opera). 




VI 



(jíisť (Iľiiliíi. Články piostoiiiluMu'. 
A. tľínky vedeckí'. 

y. DajepiH (hififoría). 

Strana 

106. Úžitok z učenia sa dejepisu. D/'a ./. F. Smetanv . . . 215 

a. Dejepis y)olitický. 

107. Obraz Slovenska v IX. storočí. (Jtiboh Zoch . .... 217 

108. Uvedenie Habsburgských do Kukús. Dl a kniezaúi E. M. ÍAch- 

novského 228 

109. Minulosť Slovákov a ich vliv na ústavu krajiny uhorskej. Z 

„Hlasu zo Slovenska** 229 

110. Uhorské korunné hodnosti. Miloslavin 234 

111. Ján Jiskra z Brandýsa. DJ'a Dr. Hermenegilda Jiríľka . . . 237 

112. O Košovom poli. Z ^Osvety'' . .^ 251 

113. Stará veštba o Carihrade. L. M. Š 255 

114. O Moravanech a Slovácích. Zo „Slovanských Starožitnosti^ 

Pavla Jos. Hafaríka (Českoslov.) 2o7 

b. Dejepis písomníctva (literatiirv). 

115. Počiatky literatúry slovanskej vôbec a slovenskej zvlášť. (Z 

Článku „Slovensko a jeho život literárny"). Josef Miloslav 

Hurhan . . ' ;, • • 203 

116. Doby písomníctva slovenského. Emil Čemý 272 

117. Najstaršia pamiatka maďarského písomníctva. Dľa Franka Toldnho 275 

c. Národopis (ethnographia). 

118. Reč vôbec a slavianska zvlášte. Michal Miloslav Hodia . . . 276 

119. Reč česká a jej literatúra. Michal Miloslav Hodza 279 

120* Reč ruská a jej literatúra. Michal Miloslav Hodza 282 

d. Miestopis (topographia). 

121. Trnava. Mikidáí Dohnáwi 284 

122. Trenčín. SI, Č. Intihus / 288 

123. Žilina. Eugen Gerometta . 296 

II. Prirodoveda. 

124. Učme sa znať prírodu. Z ^Osvety'^ 304 

a. Prírodopis. 

a. Zlvoduchopis (zoológia). 

125. Jeden zo svedkov predpotopného sveta. Daniel Lichard . . 307 



— Yll - 

Strana 
P- Rastlinopis (botanica). 

126 O rastlinstve vôbec. Dľa V. Stanka 310 

127. Ku poznaniu lanu. Daniel Lichard 312 

128. Pohľad do morských hlbín. Daniel Lichard 315 

Y. Nerastopis (mineralógia). 

129. Cementové vody. Z Jána Caplovica 316 

v 

h. Clovekopis (phjsiologia). 

130. O smysloch. Dľa V. Stanka 317 

131. Človek a teplo. Z „Osveti/"' 318 

c. Silozpyt (physica). 

132. Z luóbi/ (chémia): Prvky Vonkajšieho sveta. Gustáv Kordoš . 323 

133. Z hvezdárstva {■3i,BixoiiOm\B) '. Hvezdárske zlomky o slnci. Daniel 

Lichard 327 

134. Hvezdárske zlomky o mesiaci. Daniel Lichard 339 

d. Zemezpyt (geológia). 

135. Geologicko - geographická osnova polohopisu Slovenska. 

Dienes Štúr 346 

III. Pojednania (úvahy). 

136. Zo spisu :^„0 národních písníoh a povéstech plemen Slovan- 

ských " Ľudovít Štúr ^ 366 

137. Povaha slovenských povestí. August Horislav Škultety. Pavel 

Dobšinský 377 

138. Náboženstvo pohanských Slovanov. Ctiboh Zoch . . . ♦ . 380 

v 

B. Články zábavno-poiiéné. 

IV. Životojnsy (biographie). 

a. Nevlastné. 

139. Anton Bernolák. Michal Chrástek 392 

140. Ján Hollý. Josef Viktorin 394 

141. Ján Kollár. Daniel Lichard 398 

142. ][^avel Josef Šafárik. Mikuláš Feriencik 401 

143. Ľudovít Štúr. Daniel Lichard 404 

v 

b. Životopis vlastný (autobiographia). 

144. Z „Pamétí" Jána Kollára (českoslov.) Reči. Materčina. Cizí 

jazyky • * 408 

145. Samuel Rožnay 410 

146. Pilnosť v materčine. Spisovatelské pokusy 411 

147. V/olfgang Gothe — 

148. Botanika. Kvétomilenství. Príroda 413 



— VIIÍ — 

Strana 
V. Poua/ujjj/'íit/ (chcivdlderlHtlky). 

149. Súd Nemca Ilcrdora o Slovanocli 41^; 

150. Bohatý a chudobný. DĽa Hruijera Pavel /)nb.iinHÁ-i'/ 4l7 

VI. 0/HStJ. 

151. Pohľad na Slovensko, ./oi^ef Miloslav llarban . . . . . 410 

152. Priechod cez Tatry. >^o „Sokola-' ..... ... 420 

153. Oheň v Moskve roku 1812. Daniel Lichard 440 

VII. Cestopis f/. 

154 Z „Cestopisu prvního" Jána Kollára (českoslov.j More Jadar 

ské. Východ slunce. Príchod k Iknátkám 451 

155. Benátky. Námestí Sv. Marka. Nábreží Slaviariúv . ... 456 

156. Užitečnost cestovaní ... 461 

d57. Z „Cestopisu druhého" Jána Kollára (českoslov.) Kím a jeho 

hlavní chrámy 463 

158. Paláce a sbírky v Ríme . 471 

VIII. Povesti. 
a. Svetské. 

159. Kráľovia vody, ohňa, vetra a času. (Prostonárodná povesť 

slovenská). Ján Rimavskú 477 

d 60. Jedna noc na Považí. Vilém Paulíny-Tóth 482 

b. Svätopovesť (legenda). 

16i. So suchým i surové shorí. (Legenda chorvátska) 491 

IX. Mravokárnica (satira). 

162. Radosti učiteľa dedinského. Ján Drahotín Makovický .... 492 

€. Reči. 

163. Reč odobierajúceho sa dospelca z gymnasia ku mládeži pri 
^slávnosti zatvárania školského roku 497 

164. Reč o Hwxié jubilejní slávnosti vynalezeného knihtiskaŕského 

umení r. 1840. Ján Kollár (českoslov.) 503 

165. D. Slovenské porekadlá. 514 



-000^000- 



Časť prvá. 



články básnické. 



I. Básnictvo výpravné (epické). 

a. Hrdinské básne (eposy). 
1. Zhasne: Pád Nilidiicha. 

(Zo života Slovanov polabskýoh.) 

Sídu sa srbskí kniežatá a lesi 
Od bystrej Odry, Laby i od Sály, 
Ktorých tu bodrí, bojoslavní Česi, 
Silní Lutici tam obmedzovali ; 
Sídu sa spolu a múdre sa radia: 
Koho na srbských kmeňov trón posadiť? 
Nemôžu ale dlho sa uradiť — 
Napokon samým bohom výrok dadia. 

Zažnú sa žertvv, skloní vekom suchá 
Žrecova noha sa pred modlou boha, 
Z úst žreca sype modlitba sa mnohá — 
A výrok hlási : kráľa Mih'ducha ! 



Pokojnou orbou a kupectvom pilným, 
Neznajúc pritom podvod a klam lichý, 
Súc v prácach ťažkých, mozoľných len silným, 
Trávi od vekov Slovan život tichý. 
Jeho netešia lúpeže a boje, 
Neteší pád a záhuba susedov ; 
Len keď obráti lotor naňho zbroje. 
Chytá sa zbrane, aby vojnu viedol. 
Starcov má v úcte, mládež bezstarostná. 
Žijúca v hrách a zábavách nevinných ; 
Žena a panna je pokorná, cnostná, — 

čítanka IT. i 



') 



Lí'ii jcdiiii clivbii. ;m1i. iii;í tento iijutkI : 
Že .s;i ľ.íd tľliíí. ľ/tíl na kusy ílľoííí, 
'/(' kažíiy knicn, dom, l)ojaí; sa j)oro})y, 
IIiuisí si cclosť, tento slávy záiod. 
A Z(» jiiľúe |)rjlis zlatej po slohode, 
Každý zvlástnelio pána ladsej volí, 
Než aby sily scliatrnené v rode 
Sdrobnenoni jednej poddaly sa vôli. 

Rázu tomuto v dobrom i zlom verný 
^ije Pola))cov kmeň tiež rozšírený ; 
Ach, ale jemu Nemcov rod nemierny 
Dal za suseda osud nezmenený: 
Tíg-er to vedľa ovce ticho spiacej. 
Jalv ])y nebolo moc tam tuhej hádky ? 
Nebolo krivdy, tej plodistej matky 
Žalôb íl pomsty krvou smäd hasiacej? 
A čože Slovan V — Ten len rozkusený 
Trpí, a keď i nektorý povstane, 
Díva sa druhý ďaleko na strane, 
Kým tiež nebýva po hre ohlúpený. 
Ba čo je horšie, často sám pripojí 
íSa k lupičovi, majúc dušu čiernu, 
Aby od vraha po skončenom boji 
Mal pokoj a vzal almužnu mizernú, 
Stanúc sa toho, komu sa životom 
Zaviazal, milšou tým pochúťkou potom. 

Takto Polaban, ač sa prácou potí, 
A po stých žľaboch živnosť shromažďuje. 
Vždycky len preca živorí a psotí, 
A viac poslúcha, nežli rozkazuje. 



Tamto za Labou na chotáre frankskom 
8a na skalisku vznáša velikán.skom 
Hrad ])rGohromrjý sťa hniezdo orličie, 
Z jehož očadlých cimburí v hodinách 
Polnočných upne škrekoty kuvičie 
Sa roznášajú po blízkych roklinách. 
Pusto z kaplnky zvon večerný vyje. 
Mrak nepreniklý valné hradbv kryje, 



- 3 — 

Z ktorých cez nočnej tmy pustotu hlucliú 
Hlas jednotlivý stráže ospanlivo 
Pozyvujúcej tu i tu sa divo 
Tatani zanása k vzdialenému uchu. 

Lež z malovaných okien izby hradnej 
Sa hojné ešte svetlo na dvor leje ; 
V palote hneď sa hlučný hovor deje, 
Hneď zas nepočuť dlho reči žiadnej. 

Za dlhým stolom tu osuhlotvárnych 
Rytierov frankských rady vedú škreky, 
Chcejúc vo víne upomienky márnych 
liaňajších výprav utopiť na veky. 

y zádumčivosti pošmúrnej zástere 
Sa za vrch stolom kráľ Karol spatruje, 
Zatmela jeho obličaj zradzuje, 
Ze malý podiel len na hodách bere. 
Smrazkané čelo, hnevom zrak zaliaty, 
Ohnivé líca, potrhanosť reči, 
Zaťaté pästi, všetko toto svedčí. 
Že on búrlivým citom podobratý. 

v 

Co v prsách hrozne súžených mu zúri ? 
Hej ! kto z prítomných nevie to rytierov ? ! 
Nezdarnosť lanských výprav to tvár šerou 
Chmárou mu kalí, vztekom srdce búri. 
Neslýchanými smárňac prípravami 
Poklady veľké, aby Česko zkazil. 
Bol sa s hladnými tromi on tlupami — 
Obíduc Harce jako had — ta vplazil. 
A prejdúc Sálu, Labu s túžbou stálou. 
Nahnúc i statných Glomačov k úkore, 
Rozvodnil náhle s mocou sa nemalou 
Po českých nivách sťa bezuzdné more. — 
Co ale získal ľ I Cech sa tiež schopil, 
A bitka bitku čerstvo sledovala ; 
Lež darmo mnohá krev sa vylievala. 
Darmo v nej český kvetoluh sa topil : 
Bo toho, kohož berla svet zatriasla, 
Kohož moc národ za národom zkúsil, 
Nad kohož menom už Európa žasla. 
Toho tam ľud sám s hanbou bol roztrúsil. 



♦ 




v í jiikí) — iiivsliíic Ji:i ztľíitu nezdarnvcli 
'^ľaliov — potupu tu má zapoiin'iiať ? 
.íako sa tosiť pri liudách ľoziiiaľnv(fli, 
Nemajúc vsetkýcli Slovanov |>ľc?klj'naťľ 
Bo voíľ i Srií líľa ! užijúc neliodu 
A srohiac stú um pri n/ivrato skodn, 
Vylet(d jako .sokol na slobodu. 
A preto jako v bruchu sopky bicí 
Jemu v útrobách žravý oheň žlci. 

Žatým nalejúc pohár zas odstrčí, 
Hľadiac po všetkých dokola skaredne, 
Z úst jemu trasných hrozná kliatba hrcí, 
Až nad ňou celé rytierstvo ohľadne. 

„Prestaňme kvasiť!" — Ysetko hore skočí 
A císar sbehá sál siahovým krokom, 
Po chvíli kvapne k stolu zas prikročí, 
A divým jastrí po rytieroch okom. 

v 

„Co? — už len doma máme sa po kútach 
Chlastajúc válať jako vetché ženy ? 
Ci už prekliaty pohan pokorený ? 
Ci už pred krížom ^spiaty v našich putách ? *j 
Kde rok je celý? Čo sme poriadili ? 
Kde sú poplatky Luticov a Srbov? 
Ci už budeme hľadať, vždy opili, 
Slávu našeho cisárstva u krbov? 
V hnusnom bahnisku tam náš veniec hnije, 
Potvorné modly zľahčujú nám vieru. 
Posmešne pohan psím štekotom vyje ; 
Ci už budeme uňho žobrať mieru?" 

Tu razom utnúc reči s neslýchanou 
Zúrivosťou sa na rytierov díva ; 
Po sieni temný hrmot sa ozýva, 
A sto úst zvreští : „Zhurta, na pohanov !" 



') .,0d časov Karia Velikého panovala v štátnom práve Frankov 
neľudská zásada: že dovoleno , ba i zásluhou je , priviesť národ 
pohanskj^ násilne ku kresťanstvu. Ani Mahomed neriadil sa takou 
zásadou. Obracanie na vieru bolo vtedy pokrstenie, t. j. pokropenie 
vodou. Každý národ, ktorý sa obrátiť nechal, bol práve týra pod- 
manený. Polodivochom vnútení boli tak zvaní kiíazi, ktorí s ľudom 
slova prehovoriť nevedeli: večná haúba pre europejský rozum ľuď- 
skÝ, a vätšia to ešte hanoba spáchaná na kiásnej viere Kristovej." 
{SČhUtzer. Nestor, III. str. 180.) 



— 5 — 

Tri dni už honia Sľbi nepriateľa, 
Yždy ďalej cúfa ten pred ich pohonom ; 
Kamkoľvek dojde, púšť tam len zhorela. 
Vsi, mestá v rumoch zostávajú po ňom. 
Co by poželeť vedel Nemec divý? 
On, čo záhubu prisahal Slovanom, 
Co v reeach klamný, v srdci závistlivý. 
Zúri len jako bes v ludu vzdelanom. 

Tu obetnicu kamennú rozborí: 
Slovan vraj zhyzdil žertvou ju nehodnou ! 
Tam svätá lipa padá skrz topory : 
Bo Slovan kľačal v modlitbách vraj pod ňou ; 
Tak nie len národ, ale i ty háje. 
Sady a lúky, kde po ňom šlapäje 
Zvykov a mravov lahodných nachodí. 
Svojou potupou na vnivoč privodí. — 

Minul deň tretí. Y krvorudej šate 
Ukázal sa im mesiac v zapadaní ; 
V krvavom stálo slnce zas šarláte 
I dňa štvrtého na hore|v čas ranný : 
Jako by sama príroda znať dala, 
Ze sa dňa toho mnohá krev liať mala. 

S prvým zábreskom sa Srbi hýbali 
Za stopou vraha bojochtivou dušou, 
Tu na rovine širokej zastali 
S vloženou strelou, natiahnutou kusou ; 
Sú na planine ústami cudzími 
„Hwerenafeldo'^ prezvanej na veky. 
Návršie dlhé tiahne sa pred nimi. 
Zľava sa černie les im neďaleký ; 
A na návrší, hoj, pozri ta hore ! 
Tam rozhostené v sile neprehliadne] 
Hromady frankské, climáry noci chladnej 
Prebdejúc ranné vyčakaly zore. 

Shliadne Srb Franka, Srba zas Frank strmý 
Zahorí žič na tej i onej strane. 
Zo všetkých hrdiel divy krik zahrmí, 
S tým dlhé, strašné ticho zas nastane. 
Tak keď z protivných strán dve chmáry mračné 
Pritiahnu, zastrúc modrý sklep nebeský, 
Najprv zďaleka metajú len blesky. 
Až sa patkajú, a tu prezázračné 



— r> — 



v nif.li ))úľky zúni. Imria a lomo/.iíi, 
A všotkvii) tVoľom /nliynutíin }irí)zia. 

Pohnú sa Nímih^í. zástavy rozvinú. 
Na flobroni oni stoja stanovisku ; 
Nedbá 8rl) na to, vystre po bojisku 
Tiež rarly, celú zatiabnuc planinu. 
Ach. boly rady kr/isno to a hľď' ! 
Na ktoré oci s ľúbosťou Lľadely, 
Rady stužení'^ skrze bojo tvrd<!^, 
V ktorýcb potĺkať jednak sa musely. 
T\)dobne stíhlvni jedľani v mladej liorc. 
Skvie sa les sudlíc k nebu obrátených, 
Z šisákov zlatých, štítov vyhladenych 
Prestiera šíre, plamenné sa more. 

Lež čo to všetko, keď zrak jednotlivo 
Na bohatierov upres s pozornosťou? 
Tamto na Srbov vriacieh hnevom živo. 
Tu na Veletov chýrnych udatnosťou ? 
Každý má pluky Vydelené jemu. 
Celok sám bodrý MlUdnch siH'avuje, 
Kňažec porúča okrídliu ľavému. 
Na pravom smelý Semil sa spatruje. 

Nie s menším ale pozorom šikuje 
Frank pluky svoje, lačné po lúpeží^ 
Yo sredku samé vojsko frankské leží, 
Tu císarevič Karol rozkazuje; 
Na pravú stranu Frankom stanú v rady 
Slovanom večne zloprajní Sasíci ; 
Zľava, nedbajúc nič na bratozrady. 
Stoja pod Dražkom Slovania Bodríci. 

Tak teraz vojská v nemom tichu stály. 
Miliduch kývne, žrec žertvy zapáli ; 
Frank kríž červený vystrčí na výšku. 
A kresťan kľakne šomrajúc potíškri. 
Len Bodric nikam nepatriac, s zaťatou 
Mysľou tu stojí, zrak dolu uderí; 
Ku krížu nechce, bo na kríž neverí, 
Ku vlastným bohom nesmie — vraždiac bratov. 

Je po modlitbách. — Smrtozvestujúci 
Roh z prsú vydá mosadzných ručania. — 
,.Nuž vy Srbovia! tamto sú kresťania, 
Vlasť a slobodu nám sožierajúci. 



— 7 — 

Nuž vy bojujte zmužilo a smelo ! 
Pri nás je pravda, u tjch tam lúpežstvo ! 
Svantovít s nami I Naše buď víťazstvo !'' 
Takto Miliducb svojich budí vrelo. 

Tak svojich triráz početnejších manov 
Karol tiež chlubnvm slovom rozpaľuje, 
Nepriazňou hrozí, kľaje na pohanov, 
Koristi veľké, výnosné sľubuje. 

Y tom jako oblak v rúchu temnosedom, 
Keď Striboh ženie víchričným ho dechom, 
Yylietnu z tetív, hviždiac svižkjm spechom, 
Na Frankov šípy nakvasené jedom. 
íStítami zastre Frank sa nezlomnými, 
A i on zpustí strelonosné luky, 
I Srb sa zastre stítami svojimi, 
Strely odskočiac robia hlasné zvuky. 

Nič tu neplatia operené strely, 
Yrah nepohnute stojí na n<ávrší ; 
A v Srboch srdce kruto sa rozsrší, 
I udrú naňho, a sťa príval prší 
Rana za ranou cvendžiac na oceli. 

Uľakne Frank sa prvého útoku, 
Už krok za krokom Slovanom necháva, 
Lež strašný Folkdag s živým vztekom v oku 
Yrazí do Srbov jako šelma dravá, 
Zpäť Srb ustúpi, mnoho statných synov 
Padlých už krvou zabarvilo trávu ; 
Sám Zbojslav, ktorý vládal Golišinou, 
Klesol už majúc rozčesnutú hlavu. 
Prudko sa nad tým Miliduch rozľúti 
A na Folkdag-a kópiu napraví, 
Shodí ho s koňa, lež on skočiac z trávy, 
Divo sa mečom na kráľa vyrúti. 
Lež mečom meč mu Miliduch vyrazí, 
A seknúc chytro s celou tela vládou, 
Rozotne leb mu i s chlpatou bradou, 
A Frank sa v krvi hneď po zemi plazí. — 

Medzitým tiež i Semil odvážitý 
Tam na Bodricov ukrutne dotieral, 
Kam mu dočiahol meč a mlat vybitý. 
Tam sa Frank iste zo sveta uberal. 




— 8 ~ 

Sflesí Síl Roflric, k útoku sa stroji, 
í^ľáni mu Karol, prcnárannuí kťajúc ; 
Znliaňbí Dľazko sa a znovu stojí, 
Sám ílo krutého sekania sa ílajúc. 

Sťa lev, nedbajúc nič na meče tnúce 
Doňho zo všetkých strán jako do duba, 
Predre sa Semil cez pračky horúce 
K Drazkovi, zrúknuc jako smrtná trúba: 
„Nuž ty ohyzdný, ošemetný zradca ! 
Co Slovan v krvi slovanskej sa brodíš, 
A podporujúc našich vrahov vládca, 
Na vlastných })ľatoch hanebnosti plodís! 
No teraz ukáž svoju chrabrú silu, 
Ktorous' glomacké zeme lúpil vloni ; 
V vypluj dušu hnusnú, zatvrdilú, 
Nech ju rarášek po priepasťach honí!*^ — 

Tak Semil búri, a v tom okamžení 
Po hlave Drážku mečom ohnivé tne. 
Ďaleko z hlavy šišák mu zalietne, 
Lež stojí Dražko ačpriam omámený. 
Poznovu Semil ruku zas rozvedie, 
Obkolí Drážku tu bodrická tlupa, 
Zastre celéhjo, mocou preč vyvedie : 
Obšiel Semila jako holub šupa. 

Kľaje tu Semil: „Hej, čuj Dražko, málo! 
Bodajs' neumrel nikdy smrťou čestnou ! 
Zhyň Nemcov — ktorým veríš — rukou lestnou!" 
A jako zaklial, tak sa potom stalo. — 

Bolo tu hľadeť zvlášť užaslým zrakom 
Na chrabných pánov ľutických zápasy ! 
Tak jako kradne vrabce pred kršiakom 
Museli kryť sa Frankovia i Sasi. 
Kde Plonský Volbor, Mstivoj ^knieža Ránsky, 
Kde možný vládca Stojhnev Crezpieňanský 
A Yitoch z Došan zahliadnuť sa dajú. 
Tam z Nemcov ledva mrvy zostávajú. — 

Lež kto by všetkých slovanských víťazov 
Vyčítal, ktorí tuto zápasili ? 
A dajúc množstvo hrdinských dôkazov. 
Hlavu si večnou slávou ovenčili ! 



— 9 — 

Tak bojovali zrána do havran ky, 
Ni jeden ciífať ale chce, ni druhý ; 
Už slnce hádže vždy šik ej ši e pruhy, 
Mužno sa držia ešte obe stránky. 
Brojili Srbi, brojili bez strachu, 
Tu ale, ach, už sila im ubýva; 
Vriacej je Nemcov, viac ich vždy pribyva, 
Jak by ti mrtví zas vstávali z prachu. 

Ty krásne rady — oná 8rbov sláva — 
Ach, už dopoly temer sa stopily, 
Z tých slávnych vládcov, ktorí tu brojili, 
Jako ich málo, málo už ostáva! 
Sám i Miliduch, keď sa uznojený 
Celkom máličko z pred ku preč odstráni. 
Sám on, prehliadnuc švižko ľud svoj branný, 
Yyroní slzu ťažko zarmútený. 

Medzitým čo sa on takto tu smúti, 
Karol privedúc zase čerstvé pluky 
Znovu zúfalo sa do Srbov vrúti, 
A Srbom padá zbraň z omdlenej ruky. 

Zúri na pravom krídle Semil síce, 
Pevne Yelimír tam na ľavom stojí, 
Len sriedku v rukách ťažejú sudlice, 
A šik sa trhá a k úteku stroji. 
Miliduch shliadnuc to koňa pobodne, 
Až mu krv cíčkom vystriekne von z boku ; 
Yiesť on chce svojich k novému útoku, 
Chce, jak má umreť, padnúť nie nehodne. 
„Za vlasť, Srbovia! za vlasť a sloboda !^^ 
Takto vykríknuc medzi Nemcov vrazí 
A mečom všetko vôkol seba kazí, 
Nedbajúc viacej na žiadnu nehodu. 

Lež ach, priveľmi hlboko sa vdere. 
Obkľúči Frank ho s pažravosťou hladnou, 
Nedbá on na to, keď len krvou chladnou 
Sťa slabé chrústy nepriateľa pere. 
V tom ale razom tak jako len vládne 
Pustí Chunirat — nech ho boh ubije ! — 
Pustí kópiu, v šišák mu ju vryje, 
Šišák odletí, hlavu mu odkryje, 
A on sa skláti a so sedla padne. 



— 10 — 

Zaľi'il<i)o NíMiioc, cli^ytľí) lio o})stnpi, 
Lež ľiMMi sji zns na noliv postaví, 
V siiíľtiK'' rany jako liu.st('í krúpy 
!Vľsia z rúk j<^1h) na jieineck/' hlavy. 
Pritočí straMný (Jhunirat sa k nemu, 
Nechce on iným poprlíit! tej j)0(!]ivaly ; 
Vaľne sa hnevom Milidiich rozpjíli. 
Tne a prepichne mečom koňa jejnu. 
Spadne Chunirat, lež znovu zas skočí; 
Nemešká ííalej Milidncli srdnatý, 
Veď sa on primknúc pilnými o1)točí 
Pažíľami Franka až mu praštia hnáty. 
Zreve Chunirat, trpiac pekla múky : 
..Hoj že pod vami zem sa neprepadne ! 
Ci už nemáte v hrsti zhroje žiadne 
K vyslobodeniu mňa z vraždivej ruky?!*^ 
A aj ! prekliata oná ruka večne, 
Ktorá hanobne sa neokúňala 
Meč nectný zdvihnúť, aby zlosrdečne 
Posvätné kráľa temeno rozťala ! — 
Takto — viac vraždou — srbská hviezda padla ; 
Zkríkne Frank, zkríkne tiež i Srb nevoľný, 
Bol ale krik to žalostný a boľný. 
Ktorým, ach,, každá dobrá duša chradla. — 

Tak Srbom krásna ich nádeja zašla ! 
Tak liala krev sa čistá, prázna zloby. 
Kde ste, ó kde ste, vy posvätné hroby ! ? 
Čia by vás duša zas pod slneom našla ? 
Kto, krev predrahá! vďačnej súc pamäti, ' , 

Kto ťa pamiatkou večitou osvätí? ! — 

Nač by mal Srb už oželený čakať ? 
Bez boja sa on teraz už rozíde, 
A ta do hor, do skrytých jaskýň vníde 
Nad vlasťou drahou, ohlúpenou plakať ! — 

Ľudovít Zello. 

Poznám. O^udalosťach dejepisných v básni tejto spomínaniach 
píše Pavel Josef Šafárik v „Starožitnosťach slovanských" nasledovne : 
„Za časov Karia Velikého^ započaly sa krvavé ony vojny , ktoré za 
tristo päťdesiat rokov sa predĺžily, a naposledy vyhubením polabského 
Slovanstva asi v polovici l2-ho storočia sa skončil3^ Nenávisť, z príčiny 
nepamätných udalostí medzi Bodrici a Lutici (slovanskými to kmenami 
polabskými) hlboko vkorenená, pudievala tyto vetve obapolne ku krva- 
vým pôtkam. Tensamý zlý duch rôznil Srbov polabskýcb jak od I^uti- 



— 11 — 

cov tak i od Cecliov, — Politika týohlo n^i rodov ncchodiac smerom 
spoločného účelu, kolotala sa sem i tára , día potreby alebo rozmaru 
okamžitého; stálosti nenabývala, leda z nenávisti susedov. — 

Keď velikému podmaniteľovi — Karlovi — všetky bezprosredne 
susedné národy sa korily, nemohlo dlho trvať, aby on i o iné vzdiale- 
nejšie sa nepokúsil, zvlášte preto že súc r. 800. v Kíme na cisárstvo 
rímske korunovaný, tým spolu domnelé starých Rimanov právo k pa- 
novaniu nad všetkými níirudy jakoby dedične naíitú])il. V rade nepoko- 
rených až posavád národov prední boli Čosi, s ktorými vtedy i polab- 
skí Srbi z obojej strany Laby spolčení boli. Po neobyčajných prípravách 
moc válcčná Frankov v letnom čase r. 805. tromi velikými vojsky do 
Čiech tiahla, z ktorých tretie, složoné z Frankov , Sasíkov a severných 
Slovanov obíduc Harce pustilo sa próz Sňlu a Labu, potom skrze zem 
Gloraačov, ktorých knieža vSemil pokoriť sa musel, do Čiech na severe 
v padlo. — Neprospešná válka Frankov v Čechách zapnlila u polab- 
ských Slovanov túžbu i nádej po úplnej neodvislosti , avšak spolu i 
Karia ponúkla k uchopeniu sa nových, nad predošlé dôraznejších pro- 
sriedkov ppoti nim. Na výprave r. 806. Frankovia prejdúc prez Sálu 
srazili sa so Srby v okolí Hiverenafeldo, v ktorejžto porážke knieža týchto 
Miliduch padol." 



2. Z hasne: Svätopluk. 

(Nárečím západno - slovenským.) 

Zo spevu prix^o, 

Spívám, jak hroznú Svätopluk na Karolmana védol 
Vojnu; i jak víťaz, seba aj svoj od jeho vlády 
Oslobodiv národ, nepodlehlý stal sa panovník 
A zmužilých velké založil královstvo Slovákov. 

Umko milá, jestliž mne si v mých kedy prispela pesňách, 
Včil najváe pnspej na pomoc; tebe všecky ty dobre 
Známi sú bojové; poneváč sama buďto na Bílých 
Nekde horách, bučí nad Kobylu, v tvém bydle sedícá. 
Aj na Devín aj na hrozné mohla vojska si patriť. 
Tehdy ma už ponadychni ; mysel tvým zjasni mi svetlom, 
A vselikú rozplas tmu ; abych tak hodne o týchto. 
Od zadného ze vsech po.saváď až vesčca nereklych. 
Prospevoval pótkách ; a Svätopluka z mrákot i smutnej 
Väzby na královskú hodnosť a na prestol uvédol. 

Sédmý bol pominul sa mesác, nastával už osmy 
Go Svätopluk ve tmácli a novolnéj väzbe sa trápil : 
Kam ho neprátelskí uhodiť rozkázali Nemci, 
Na svých oklamaní myslách, žeby víru j)olámaI". 
Tam vždy za svú túžil slobodu a na bídu si stískal, 




— 12 — 

Než k(»íf Ž!Íl ;i tiiliť' s;i n;i vjIc rozinolily l)<)I<;sti, 
'ľ;ik ťažký /. triMtlilí'-lio ponoa ven srdca vynáSal : 

Acli, j;ľ iH'soastnv ! acli. j;l len vždycky ntľ;í)>on I 
/dáž Jcii v ľizkosťách a saiiiycli iriiie vf^k uj)Iyn(' žálocli ? 
Jak zase nárjunná sa na mú lilavii srútila hída ! 
tSotvaže som jední'j iivhĺílal pohrome vyhnúť, 
Ked' zlobivý mňa hipiť Rastislav a ze svpta chcel zncsť: 
Hz mňa iná a temor líors/i zachvátila zkáza. 
O bídní, čo na královskii sa drápete berlu, 
Tých za blahoslavených, co dosáhnuli túto, majíce I 
Učte sa ze mňa tu včil, čerstvý ze mňa berte si pi'íklad : 
Jak vždy nebezpečný, jak v neítálosti tonúci, 
A všem nadstavený vždy ranám, jako sosna veterná, 
Ivrála život býva ! jak naňho prvého sa vždycky 
Nesčastný rúca hrom, a vždycky prvého zaráža! 
Ach, ked' sem radšej, sprostým tam nekde na Tatrách 
Ovcákom nemohel zostať ! tam i veľmi pokojný. 
Tam veselý, tam rozkošný,' všech i pozbaven otrap 
Bol by plynul vek mój a samé radovánky požíval. 
Však že na královský mňa povýšila náhoda prestol : 
Koľká peč, koľká hneď mozgy mi lámala práca, 
A všelikú trúchlé sa užíralo srdce bolesťú ! 
Aj včil mám dekovať hodnosti a berle to všecko, 
Y temto že bez vlastnej sa nachádzam vinný žalári ; 
Kdežto neustála a slepá mňa mrákota klíči, 
Yác ani slnka anižto pluéj spanilosti mesáca, 
Rozsátých ani vác neuhlédám v obloze ohňov ; 
Ne kvíťá, ne luhov, ne menistéj od rosy trávy. 
Píščale ohlasnéj a hrčících lukmi potóčkov 
Neslýcham ; ani hudby milej, ani výspevu ptáctva. 
Bud'to je ráno aneb deň aneb mrak hustne večerný, 
Bud'tože noc černe po zemách rozprestrela krídla: 
V^šecko mi jedno ; nevím, kedy ráno, kedyžto sa snúbil 
Deň s večerem, kedy noc černe roztáhnula krídla : 
Neb stajná moje len zastáva temnota svetla. 
To sčasti, toto královskej hle je odplata berly! 
Ach prečo sem, pre jakú ste ma príčinu vsádlili Nemci ? 
(ľož sem vám zavinil? čo mne môžete zlého vytýkať? 
Snáď do vašého že sem vekročil prátelstva nemúdry. 
A v núdznej seba vám sa pod ochranu bíde odevzdal ? 
iveď ste branú a krutým naše pálili končiny ohnem ; 
iSnaď mnu že ste do svéj Rastislava dostali vlády : 



ÍSl^ 



— 13 — 

Keď tajné, o život mne idúci, nástrahy kládel, 

Rozjedovan, do vašéKo že sem sa spolku upustil. 

Známo-li zostáva jako vás on často porážal? 

Jak mal i báborské dosaváď až vojska porážať, 

Keď by nebol sa do tých, čo mi smyslal, vplétel osídel, 

A z nich vám do vašich ruk a pod vašu strážu odevzdan ? 

I hle včil rovné za to mňa s nim potkalo sčasti ! 

On smutném ve žalári, i já ve žalári sa trápíni. 

Ach, krájané a ty pribuzný Slavimíre, či zadných 

Už kópii, zadného u vás nenalézne sa zbrojstva, 

Z tejto že vyslobodiť hroznej nedbáte ma väzby ? ' 

Snáď ťa i královská, Slavimíre, omámila sláva? 

Než čo naplat je včil ku vašej sa vláde utíkať ? 

Keď do uší hlas mój a tuhá sa nedostane žádosť ! 

A k tomu snáď že zhynul sem a zlú vzal zkázu myslíte. 

bár bych jednúc bol už umrel a svetlo opustil, 
Tak by sa má aspoň všeliká bola skončila bída ! 
Než čo mníš úbohý ? čo na ľudskej vláde zakladáš ? 
y ľudskej uspolehlá moci šáliť zvyknula nádej ! 
Ach, čo radej sa neobrátíš a celého neoddáš 
Najvyššému nebes mocnárovi ! jestliže tento 

V núdzi ti sám nepomôže, iný nepomôže ti žádný : 

Y nem dobre složená nikdá ťa neoklame nádej ! 
Tehdy velovládný na nebeskej obloze Otče ! 

Co smutného tešíš, čo pomoc bídnému sesiláš, 

A trúchlého vedeš ze slepých na svetlo žalárov; 

Keď skorenú sa myslú a celým k tebe srdcem obrátil, 

Shlédni sa včil nade mnú, čo od e všech v bíde opusten, 

Zále samé a samé snášám bez konca bolesti ; 

1 z teho ven, hodný-li takej sem lásky, žalára 

Ráč mňa vymôcť, a do méj sa navrátiť krajný dopusti. 
Takto abych, čo sem už započal, mohel ešče ke koncu 
Sčastne privésť : ze celého vypleť královstva totižto 
Bludné, čo zbývá dosaváď ze stránky, pohanstvo ; 
A všeckým jedinú pozakládať víru a čistú 
Nábožnosť ; aby len tebe, večný Otče nebeský. 
Poklonu, chválu i česť a slušnú vzdávali poctu ; 
I vrúcnu vždy myslú ti na každém slúžili míste. 

Tak Svätopluk sťažoval si a na svú bidu naríkal : 
Jak keď v násilnej zavretý pod mrežkami kletce 
Trúchlivá slávik, a nevolnú väzbu zažíva. 
Ten, čo ho tam zamkel, myslí, že radostne mu spívá ; 



— 14 - 

On vľsak njiňlio j)oi;í(l, o milú že priv/'d^l lio volnoHÍ, 

Pľornnolu) iiji|)l;íkíi, a na svímii liaiiil)ŕilku spíIící 

N.írairmý vcdí* k víl, i /alol)nM náľííkv jieHiíú 

CiíViij<', ;\z zinoľcin'' usedá jcimi od horu srdce, 

A tiMM-hlvmi celé sy ozvvá Indlo ponosiiii. 
./ . . 1 ^ 

Než Boli vševMdny, u nehesk/j výšky iia jasiiém 
Zq zlata a skvúcícli diainímtov tróno sedící, 
Odkáď ľozvysí^ky na točícé livozdy sa dív?í. 
Aj na zem aj na ľudí, i celú sveta sj)ustu . a jedným 
Vseckí), CO jest, bolo, aj čo teprv bude, spatruje rázem, 
Pľos])u slyšal jeho, a slutoval sa milostivé nad ním. 
1 spanilého ted^ži zavolá si nebesčana, v krásném 
Zbrojstve a prepletaném skvú(;ého sa hvezdárni rúchu; 
/ tých čo na práci majú s dobryni chodiť Otca poselstvom. 
Ľudstvo tešiť v bídách a konec zármutku donášať. 
On strakatýma celý hneď krídlama pohled a jasný 
Zakrýva obličaj ; tak veľké tvári ud Otca 
Blesky idú a tuhými na dal sa prúhami žárá. 
í blíž pristúpi, a s ochotnú poklony uctú 
A s pozorem bystrým všemohúci lozkaz očúvá. 
Boh teda vševládný takovýmito rekne mu slovmi : 

Iď, mládenče milý, do Karolmana mesta, a radne 
Mu zvestuj : by krutým bez vinný Svätopluka krála 
Netrápil väzením ; ale už ze žalára na svetlo 
Pustil, a do vlastnej ho odeslal krajný Slovákom. 
Nech sa na nestálu ohlédá náhodu Ščasťá ; 
('o Svätopluk zakúsil, zakúsiť sám môže to isté. 
Tehdy sa spusť a chytrý moju nes mu prez oblohu volu. 

Tak povedá. On hneď vykonáva úrad a spíchá. 
V tom sem i tam sa rozestúpá a z cesty povyhnú 
Zástupy andelské ; i dajú mu na prosredu místo. 
Jak sa letem dostal ke zlatej už bráne, čo ze všech 
Najvatšá v nebesách je. a ke sveta tohto okrsku 
I k zemi najbližšá : tá hneď sama od seba najďál 
Bez všeho škripáňá i beze všeho tresku behúlov 
Zrázu sa otvára, a z uhlov chytrého vypustí. 
Odtáď shlédne i voz, i se svými kurencami slépky ; 
Aj kosy aj meňavé bez počtu na obloze hvezdy. 
Uzre potom ďál slnko, duté rohy uzre niesáca. 
Túto posledne i zem , na pohled jemu ešče nevatšú, 
Nežli okruh, silných čo by šesť udvihlo pacholkov. 
Tak na ňu nezmerná hranatého je od neba ďála. 



— 15 - 

Tam teda luíhlící {)oveternú srýchluje plavbu. 
Keď sa potom isníží, a zrovna sa nad liu donáša, 
Veslovať ustáva hneď, i sotvaže krídlama hýbe. 
.lak bludný keď orel, na valaských nekde vyláhlý 
Kopcoch, z najvatšéj, kam len jeho mohla dosáhnuť 
Vláda a zrak bystrý, mini dolu výšky sa pustiť; 
Jestliže v tom buď nad Dunajem, buď na brehu Driny 
Bilii shlédne labuť, najprudšú pádna tuhosťú. 
Rozháňa sa po nej ; ani vác už brkmi nesekne. 
Jak by nemal zadných, ostré až vetne pazúry : 
Tak sa chytrý on prez povetri a prez oblohu rúti. 
Než jako no(; ďalšej polovíc nastúpila cesty, 
A znované v ťažkej vypočivalo drímote ludstvo : 
Keď zvery, keď spevní v hlbokej sú ptáci tichosti ; 
Zadný zvuk, žádný nevyslýchať prez póla ohlas; 
Sustotavými seklé ani nehnú vetrami háje ; 
Len mihavé chrapotu a milým znely ])rúdy hrčáním, 
I mnoholúbežnéj sladkosti dodávali spáííú : 
Tenkrát až veľké zahlédne Karolmana mesto; 
Mesto, i nádherné nebotyčným ohrady zámkem. 
Doňho tedáž vstúpi, a do bydla Karolmana vejde : 
I k nemu, jak hlbokú obklíčen spánku tuhosťú 
Na zvýšném v niakkéj vypočívá ložnici stláňú, 
Blížej pristáva, a takýmito rečnuje slovmi : 

Nechcej včil na svéj sa, Karol mane, mysli obávať, 
Buď mnívať, že by len márny sna ťa oklamal obraz. 
Já k tebe prám seslíiný od Vševládného prinášam 
Rozkaz, abys' tenkrát vykonal, čo si dávno ochotný 
Mal vykonať : by si vác bez vinný Svätopluka krála 
Netrápil väzením ; ale už ze žalára na svetlo 
Pustil, a do vlastnej ho odoslal krajný Slovákom. 
Sám i na nestálu sa ohlédal náhodu ščasťá ; 
('o Svätopluk zakúsil, zakúsiť sám rovne to môžeš. 
Tehdy urob, čo ti najvyšší neba káže Panovník : 
Neb kto boží naplní rozkaz. Boha lásky je hodný. 



3. Zo spevií tretieho. 

Tak slavnú veselí tenkrát poctívali Nemci 
Krála Slovákov ihrú ; ale zlý duch, meno mající 



— ir, — 

Cernoho*;-, ukrutnú v IiU/mii naíího srdci nonávisť 
V/'dol .sám, i\ tulivm sa j)ukal Iiiiovímii oíI jf'du besný ; 
Vždvckv i pľí'liroznú jnmii od ť/'j z;Uiu})u chvílf* 
Tajne koval, srútiť jolio jak socliu kázal a v ohni 
Spáliť, i vetru popol, keď iiajvác fúkal, odevzdať : 
Vác ahy tak zádnélio po nem nej>ozostalo zí)vtku. 
Neh z cemydi jemu uz eliutná sa nenésla do nozdľí 
Vôňa kozlov, na ol)eti* čo mu pálili nekdy Slováci; 
Než v prostred hroznej tôni pekla, vždycky horícém 
Bahne, i v sírkovatém rozbídny puchu sa válal. 
Až Pikulík s novinu a radostnú dojde mu správu : 
Ze Svätopluk jeho najvatsí vzal zkázu neprátel, 
Že Slavimíra si už presvorní v rad d e Slováci, 
Ačkoľvek zdráhal sa, za svého narídili pána , 
Umor a prítomnú mu hrozící zkázu, do vlastných 
Jestli by královskú nevzal ruk nad nimi berlu. 
Tehdy radosti plný z ohnivej sa zdvihne prepasti, 
A k sebe sám povedá i takýmito rečnuje slovmi : 

Yčil súca sa mi príležitosť a čas od seba dáva : 
Náhradu vzať ztraty méj, i predeslú poctu dosáhnuť! 
Darmo si ukrutný moju modlu Svatopluku srútiť 
A v prach uvésť kázal : ty hle už včil ze sveta zchádzás, 
Já ale naň vykročím ; žádnéj mi prekážky nezavdáš. 
Bez všeckého budem veľkého ľud odporu zvádzať, 
Dál aby mne slúžíval i božskú poklonu dával. 
Ľudské nestále je a lahko sa oklame srdce. 
Napred však pozrem, čili výborného Slovákov 
Krála ve tmách strašných a horúcém pekle nenájdem ? 
Jak sa budem jemu smáť ! jak s veľkú naňho radosťú 
Patriť, a vác žeravého mukám jeho ohňa pridávať! 

Tak hovorí ; i hneď sa ho dá vyhledávať, a vôkol 
Peklo celé pobehá : ale nikde ho predca nenájde. 
Tehdy na svet pustí sa ; i černých premnoho rovnin, 
Premnoho též hor a skál, rihajících dymu kotúče. 
Aj kaluž aj potokov smolnými sa valmi točících, 
A prenelúbežnú ])áchnúcích šírky tuhosťú 
Prejdúci, k očadlým sa naposledy dostane hradbám, 
Co trojakými kolem smutné obkládaly peklo 
Múrami, i klenuťá strašné podpíraly hrozby. 
A stred nich vrícá zponenáhla sa krútila réka. 
I švihavý hore kúr a šeredný smítala plápol. 
Stálo tu najširších troje brán, že sa zástupy vojska, 



- 17 — 

Pripravené k boju, prez ne ve svém brať niohly porádku. 

Jedna celá ze samej lótá medi, jedna železná. 

Jedna ze najtvrdších kresaná diamantov. O nich sa 

Yyprává : na tuhé že napred zatjkáce a veľké, 

Jak mlynský je kameň, privreté ostávaly zámky. 

Pred nimi dve strašné a ohavné potvory stály. 

Nikdy že hroznejších sa nevídalo na šj^atu oblud : 

Mužská jedna, druhá ženská, Satanáša potomci ; 

Tá na pravej strane, táto ľavej své mávala bydlo. 

Tam tá ačkoľvek v nebesách z jeho vyšla na svetlo 

PLápolavých mozgov, krásnu též od vrchu z jasná 

Liščala sa tvarú ; v lupinasté od spodu predca 

Chvosty a svinky tuhé, i morícé všecko žihadla 

Jaščerov a hnusných schádza drakov, o mnoho vatších, 

Starší než čo na nich Černokňažníci na východ 

Slnka do pálících v dávny čas létali končin. 

Víchor prez povetrí a hučícú búrku ženúce, 

Až sa nejedny celé na koreň vy vráti ly háje. 

Než v prostred bachratý a prestrašnými tehotný 

Ščencami rozdúval sa život, k nemilému čo vztekľé 

Sklébily ústa vyťú a ohavný dávaly blavkot. 

Keď však jích hnusný sunoval šček a ustaly hrdla ; 

Keď besný též hlad nútil, rozlézly sa po všech 

Rózno črevách, a krutým úbohé žrali bale trhaním. 

Yždy stracheni aj studeným, vždy novú ju natrásaly hrdzú. 

Tak škaredé morskú netrápily obludy Scillu 

Potvornú, a také nevydávaly z nútra hafání. 

Krém toho náramný sa ve svéj pod ňadrami skrýši 

Had svíňal na kotúč, a celý morivými napúščal 

Jedmi život. K tomu keď besní ščekať ustali ščenci, 

On vidlatým dával jazykem sýk, toľko jačící, 

Koľko by ovčákov trikrát šesť mohlo zahvízdnuť ; 

Neb mračné do dutých praly víchory jaskýň, a vôkol 

Prudkým rozdešené kormútily bahna fičáním. 

Keď zase medzi sebú šček a spolné védly hafání, 

Všecko nechal sypení, a zlé hrýzť srdce počínal. 

Tak škaredá, hnusná a ukrutná mátoha prvná 

Udatnú pravicu všehubícím knísala šípem , 

Než levicu kušu zvýš a smrtný zdvíhala oblúk. 

Hr ich vlastné jej meno ; druhá ale naproti stála 

Potvora lútejšá, a predešléj obludy dcéra. 

Mohla-li krásnejšá nad svého byť otca rodenka ? 

čítanka II. 2 



— 18 — 

Neb tu na ik'J 8j)ojí»n('' Jcii tofko vvzíraly koati, 

Hn;ítv samc'', robra a .skar<'ílá nad niíru koráha, 

Mfisto očí a znakov piázn/' vystávaly (íéry ; 

Prodea ko.sú, čo vo svoj mala hrsti, nechýbala nikdá ; 

Kamkoľvek hniila s ňu, rázem poíletínala vsecko. 

Vždycky i vyškerené v najvatsú ífálii zubiska, 

Vždycky hrtan a prenáľamný rozedírala g-áí^or, 

Neb vztekly bez prestáňá hlad ukrutne ju trá})il : 

Tak by i hneď žírna obohútnica shltla žijícé 

Všecko, čo zem, ])ovetrí, a čo morská rovnina dáva ; 

Esče by svú ukrotiť nevládala dosti lakotnosť. 

Tak mrzká súc, královskú sa nadúvala predca 

Ozdobená korunu a skvúcím na slychu vínkem, 

Neb zadným nikdá hrdinu sa nemohla prevýšiť. 

Než každého malú prekonávala v/ťaza pracú, 

Smrť volaná. Dve také zavreté ostríhaly brány 

Potvory, a sverené pod moc nepopiíščaly klúče. 

Než keď tam lútý, veľké sa na tento berúci 

Sám svet cíny konať, Satanáš pristúpil, a vlastným 

Záhubnú sa branú oborícím naňho potomkom 

Prislúbil : z temného že jích na svetlo žalára 

Vyslobodí, a na horne jšé zdola od vede místo ; 

Kde v čistém a prelúbežnéj len vône povetrú 

Bývať stále budú, i všéj mať lúpeže hojnosť : 

Hneď prvná zubatý s veľkým uchvátila hurtem 

Potvora klúč, a trikrát ze všeckéj násily v zámku, 

Trikrát v klúčenicách a dutých zakrútila ščencoch : 

Všecky tedáž z ocelá a tuhých skál závory padlý ; 

I zničím v ďalekosti vrzem sa rozedrely brány ; 

Strašný po sťažejách zaškrípal a treskoty hrozné * 

Dával hrom, zdesená až všecka sa pekla na vôkol 

Trásla prepásť, a divým zlochové pozahuhlali vreskem. 

Tak tenkrát lútá a ohromnej potvora vlády 

Vráta odemkla pekel ; však vác nevládala zavreť. 

Od tých telidy časov jak ve dne tak aj v noci vždycky 

Naskrze otvorené posaváď sú brány pekelné, 

Kúrem a náramným sa kadícé plápolá dýmeni. 

Vždycky tu zlí duchové motajú sa na rózno, i vždycky 

Neščastných vláčá zatracencov prez ne do pekla. 

Prez tyto tehdy vyšel zbavené všéj podvoja stráže 

Cernobog" ukrutný , a bral sa na cestu, čo nekdy 

Po draze vyznačenej Saíanáša chodidlama dávnu 



— 19 — 

Prez noc » nezmernú práznosť vydlážily zhubné 
Obludy Hrích a Smrť, keď z pekla za otcem uťékly, 
A sverenú u vrát naprosto opustily strážu. 

Náramný, veľký, ocelú a reťazmi upevnen, 
Od nich vysklepený, stál most, od brány čo pekla 
Sám prez vsecku prepásť a bezedných práznotu stínov 
Najvatšá až k tejto sahal sveta končine dlžkú. 
Naň teda zloch vstúpi. I šeredná hned'ky mu vydre 
Zrak temnosť, a divý do uší pozabubnuje huhlot. 
Jak keď najprudší od Bílých nekdy dorútí 
Hor sa fujak, a krutým po lesoch duby láme ručaním, 
Buď vysokém po Mlíci aneb po Kolostine blízkej, 
Hájoch roztomilých, a čelom sa na oblohu pnúcich : 
Tak neináč desný zvuk a strašné znútra hučaní 
Stále po nezmerných sa ozývalo mrákoty víroch ; 
Neb smatené tu rečí odporných búrily živly : 
Zem s povetrím, kalná s tekutým voda pospolu ohnem, 
S ostrú horko zimu, s nákaznú mokro suchosťú ; 
Drsné se hladkým, lahké s ťažkým jako veční 
Medzi sebú vrahove, ukrutnú žúrily vojnu. 
Keď černý tade cestu koná zloch : premnoho čertov 
Potkává, s bohatú sa ženúcích v peklo korisťú ; 
Než tmu pre ohromnú stretaných zadného nepozná : 
Len škrekot a hrozné zlorečících k víle očúvá. 
Už za deväť tam dní prez pustú mrákoty krajnú 
A stvorená práznú chytrými sa krokmi a krídel 
Veslami bral : neb tak ďaleká z temného je pekla 
Cesta na zem, slabšé až méň slych začne urážať 
Pustoty huhlání, a očám sa svetlo zališčí. 
Jak za celú keď noc, černej od mrákavy hustú, 
Náramný hukotá a bité pere úhory príval, 
I k svitu príjasný vstáva od východu oblak : 
Tak skrovná opodál tenkrát sa mu žára ukáže. 
Tam teda pospíchá a prudkú srýchluje chôdzu ; 
Až v posled sa na vystavené sveta tohto pomedzí 
Dostáva, a iným snovaný odfúkne povetrím. 
Odtáď hneď sa na zem pustí, a do krajný Slovákov 
Rozchytreným chvátá letením. Hore až sa ku Bíléj 
Doblíží, a nad Harvanicú dole na sl<alu sadne , 
Kde predtým zdvihla na výsosť jeho stávala modla , 
Čo vtipný brekového kresal ze špalku Drevoslav 
Modranský, a mnohým vyrezal prekrásne remeslom. 



— 20 — 

Od Ii()i;i tá chlapskú mala tvár; ale otlpoly apodkoiii 
Na sjxisol) koňskydi picoliavne sa k^iK^íila liu/itov, 
Prospatnýcíl' • kopýt, konským t<v. i;ri'itila clivostí'iii ; 
Než hlavy na prostrod točoné sa vypínaly rožky ; 
Z cernych vyj)lazoval ji«zyk ust, oci piisčaly hrôzu, 
l)rá])y krivé na rukácii a hrozné stály pazúry ; 
Udy i vsecky na néj vlastné j>redná.saly meno. 
Ackoľvok ))ola tak škaredá, jemu bývala predca 
Modla milá, a tiché za mnolíý rok dávala ])ydlo. 
Než keď všecko vidí tam pusté, všecko zaťáhlé 
Už chamradím a samé len čertovo rebro vyrostať ; 
Hrozných též kvákať havranov tam a na skale hnézdiť 
Rozvalenej, kde božú predtým jemu skladali poctu, 
Cernošerych kozlov neb rovnej barvy kohútov, 
A smutnú hnevného za pól dňa kojí valí pesňú : 
Zubmi j)ozaškrípá, a strašlivo zrázu vyrúkne, 
Až sa kolem stromoví a bité otrá.>aly kopce; 
I ztuha Ostrížská odrážala rovnina ohlas : 

Preščastné, ach, místo, zakáď moje stálo tu božstvo ! 
Jak tenkrát z ďalekých sem ťáhnuly zástupy končin 
Ke slávnym obetám, a pretučné pálily stehna ! 
Jak vždy milého plné mával sem zápachu nozdry, 
Až sa mi od veľkej častokrát kýchalo vône ! 
Než vČil už ukrutný Svätopluk všeckého ma sprostil : 
Modlu mi roztr/skal, mňa samého do pekla odehnal ; 
Aj za to mal, bidný, že sa já vác z tohto nevydrem. 
Však sa mu odslúžim, však veľkú odplatu vrátim, 
Jestliže len do mojich by sa dostal nekdy pazúrov ! 
Yčil teda keď vzal zkázu a s ním vzala zkázu prekážka. 
Veľká povstává na predešlé nádeja šČastí. 
Pôjdem tehdy ľudí zvádzať, by tu na skale dávnu 
Zdvihnuli modlu na výš- a božú mne donášali poetu : 
Tam tehdáž zakúsim, jako vec by mi táto vypadla. 

Tak povedá ; i hneď Bíléj dolu od Hory schádza. 
V tom na sešlého vekem sa premiňá postavu Byksy, 
Co vlastné dostal svoje Byksád od neho meno. — 
Ten predtým jeho kňaz býval ; než dávno opustil 
Svetlo milé, a složen ve šerej tlel kosťami hrobli ; 
Cerný mal parsún, černý též z medveďa oblek 
Nadhodený , vlasy však bílé, bradu s fúzami bílú. 
Tak na všecko i tvár i hlas na svého podobný, 
Aj na chod aj kroj Byksu plný chytrosti po blízkych 



— 21 — 

v 

Cernobog odchádzal dedinách, a takýmito vábil 
Rečmi ľudí : jak rozkošný ste a vždycky pokojný 
Védli život ! jak všech veľkou oplývali úrod 
Hojnosťú, dokaváď bohu ste slúžívali mému ! 
On všeliký prístrach, všeliké zlé zavracal od vás. 
Od tedy však, jeho čo ste opustili poctu nemúdri, 
K nábožnosti novej a inému popristali božstvu : 
Zmizla celá rozkoš, starodávne zmizly radosti. 
Koľký už nepokoj, koľká už nastala bída ! 
Vojna krutá žúrí a strašné brinkoce zbrojstvo ; 
Hrom pere, príval hučí a zlaté bere záhubu satí : 
Každý v ujme na všem prítomnú spatruje pomstvu. 
Ešče i vác za to núdz a pokút čekať od neho máte. 
Sám ano král Svätopluk hodnú svým odplatu cínom 
Dostal , a záslužným je pokarhan Černocha trestem : 
Keď, jak vite, mosel zemreť, a svet náhle opustiť. 
Aj Mach a Zrost, že sa bezbožnú opovážili v tohto 
Modlu zahnať sekeru, slušného neušli karháňá : 
Neb jako sešli sa ráz, a o téj ree náhode védli 
Medzi sebú, v černém spustil sa mračne, i jednu 
Za ščicu vzal každého rukú, a do pekla zavlékol. 
Otvorená dosaváď, kade šel s nimi, ešče je d'éra. 
Nuž teda včil se mnú cudzé odvrhnite božstvo, 
Neznáme otcom ; na predešlú dajte sa radšej 
Nábožnosť, a na svém sochu zas podvihnite míste; 
I smerení^ poctu a mnohými ju kroťte obeťmi. 
Tak pod Cernobogem všeobecná prestane bída ; 
Navráti sa pokoj, všelikéj bude úrody hojnosť : 
Vy plesať a stálymi život radovánkami tráviť. 

Tak černý zloch pretváren klamavými sa pílil 
Rečmi ľudí podvésť, a na svú jích stránku privábiť ; 
Než dareňá prázná všeliká zostávala snážnosť : 
Neb všade len posmech, škaredú všade hanbu vyzískal ; 
I s takovými ho preč naporád odbývali slovmi : 

Zvodče a nestydatý bez všeckéj hanby luháru ! 
Jak sa ty smiš tenkrát opovážiť pred nami zjevne 
Tak hroznú tlápať reč, a ke hnusnému zavádzať 
Špalku ľudí ; i také slubovať jim od neho sčasti ? 
Jak ten iným vlastnú svú prispeje v potrebe vládu, 
V neščasťú kto nijak si nevi a nemôže pomáhať ? 
I prečo výborný ten tvoj boh sám sa nebránil ; 
Než sekeru seba dal roztriskať a v ohni upáliť? 



- 22 - 

.Tal< bv sa Boh, znslpponco, iiioliel ro/tľÍKl<ať! a páliť ! 

Tnsí I^oli jo /ivv, í) kcrŕm nás nckflv pohozní 

Konštantín a Mothód, vlastní dva ucívali })ratri : 

Bol), CO nebom, co i túto zemú, čo vládno i poklom : 

(-0 slovo jedno rekol ; v tom hneď zem a obloha stála, 

Zchádzalo slnko, mesác a nebeská svítily hvezdy, 

Liščnlo sa stromoví, poveterné létalo ptáctví), 

Bol človek. On rídí a živí i opatruje vsecko : 

Sháňá mračna, hromem pere a zlú hm'tuje búrku. 

Než ty^ slf'pý bhidníkii, a márny podvodu strojče, 

Jestli sa tak mocnému klaňať s nami Pánovi nechceš. 

Za tvú skôr ohavú do pekelných mrákoty stínov 

Uskoč, a svému dodaj chytrejších y)Ospechu krídel ; 

Než sa naši sbehnú psi a strážni ])os]>o1u ščenci, 

1 vzteklymi trhať na drobno ťa hryzmi zajjočnú : 

Neb zakaváď Mach a Zrost, o kerych ty, nehaňbo, ohavnú 

Roztrásať smíš lež, nepriťáhnú, veľmi paterne 

Svýma ťa na vlastném presvedčiť zadku obuchma, 

Ešče živí že tu sú a milé neopustili svetlo. 



4. Zo spevu piateho. 

Ľudstvo sa rozbúri, a do hroznej vojny ponáhlá. 
Zhurta sa šípy kujú, meče brúsá, piky. Šišáky, 
Náprsníky robá, a medenných obťahy ščítov ; 
Lúky sa vystrúhajú, i kyjaky nad ohňami tuhnú ; 
Žrebce vedú a chytrí sedlajú sa do pótky nosáci. 

Umko milá, dávnych vedomá všeeh na svete príhod I 
Včil nože práv, koľkí zbudení hore povstali vodci ; 
I z jakových nahnaté končin ve vláde mající 
Zástupy udatné a za vojnu prudko fučícé 
Táhli polem prašným, i do hroznej chvátali pótky, 
Krásnu obhajovať volnosť, a neprátela zetreť. 

Prední s prednesešlýra Zemižížen hýbe sa vojskom, 
Raddu čo najprvní dával na Svätopluka zradca 
Bráň lapiť, a s lútými zahnať jeho Nemcami z vlasti. 
Pevní s ním Belohorci idú. chlap nad chlapa každý, 
Z Bystrice úrodnej, z Lamača, z Dúbravky, ze Zóhru, 
Ze Stupavy znovu postavenej, ze Lozorna a Mástu; 
Kde pred tým veľké sa na oblohu zpínaly hradby ; 



— 23 — 

Než Ttedy len smutné s dedinu sborenišco nereľkú. 
Z Jabloňového, l^evár, ze Soločnice, Lábii a Závod, 
I z trojakých Bórov, na konopné vlákno prehojnjch. 
Téz čo kolem veľkého majú Boru místo na bydla; 
Kdež more nekdy jazer, jak o tom vyprávali starší, 
Yyschnulo, a mnozšé za sebií ponechávalo pískj. 
Tam sa potom veľký ujal háj i na šírku rozestrel. 
Ozbrojení tito vždycky choďá a na končiny strihnú ; 
Prední až na Devín preochytro sa pospolu rúťá, 
Keď kedy naň dorazá nenadálým Bábori vpádem. 
Též veľký čo Dunaj, menší čo opustili Dudváh ; 
Gidru potom chladnú, a trnavskej réčiny prúdy, 
I Blavu bystrotokú, nevedícú nikdy zamrznúť. 
Aj čo bydla na pätách drevných hor, a zhusta motykmi 
Nestrídmé kopajú^na ohnište víno pahorky 
Y Modre, Juru, Castéj, vysokém Pézinku, a švárném 
Udoli, v nemž dobitý od Rimanov Otto sa ukryl, 
A k bydleňú oblúbil ; i svým ponazýval ho menom. 

Stále po nem zrutný potomek Štrojmíra, čo révným 
Spodní nekdy Zobor, v nárovnéj od seba d'áli, 
Qbsádzať prútím, a ľudí ho opíjať učíval, 
Táhne Milín , a prenáramným dub kníše hrotiskom 
Nadstavený, každé prerazící naskrze zbrojstvo. 
S ním sa do vojny sypú výborní všecko junáci : 
Nitra čo najstaršá a zoborské vyslaly kopce, 
Obdávný Močenek, veľký na vinohrady Frašták, 
Cachtice, i Brezová, i Tura, i pijáci Holečky ; 
Píščany uzdravné, a Nové čo zrovna do Yáhu 
Mesto hledí, i celá novomestská rovnina krásna. 
Chvojnica též vlečná, rakonosná réka mijavská, 
A spodem obsadené javorinskéj vyše pahorky. 
Bojnice teplovode, remeselná veľmi Prividza, 
Obzvláštným dobré i Topolčany dávno šafránem. 
Též Paderáci tuhí, a čo u brehu Nitry, u mútnej 
Zitvy drzá masné nedohlédlých rovniny končin, 
A skrivenými orú žitorodné úhory pluhmi. 
Aj čo žijú, kde Dunaj bere Yáh a krutými do nútra 
Ustmi loká, i nesen se sebú zas doňho vylévá. 
Tých dva tisíce peších je, chytrých vác o tri koníkov, 
Ozbrojených kopiú, a visícím na pleci lúkem. 

Ohromný i točí sa ohromnej postavy Slavboj, 
Oo spraveným od Smíla mečem, jakovému podobný 



- 24 — 

I^ahko noí)ol víHan. v krvavom })oji n'ibal, a jedným 
Len sekíMri údatiu'' rozotíiial pľcspoly mužstvo. 
Z výboľiK^lm 7/A ním s;t zonú pltikv mostM. vo ľiiriský 
Nekíiy Toľonc v peknŕm založil nad Váhcm okolk u : 
A hrad i nesbornn priliodil k nemu na skale tvrdzu. 
Z Dubnice nádhornéj, ze Žilinských mošcani ohrád. 
Z Púchova, Rajca, Kjsuc, zŕ3 hrozící^ Bystrice Váhu. 
Z Ilavy a z Beluše, z Pruského, Varína a Catce, 
I z kyselého tedáž na viničnú Beckova sčávu. 
Aj ti čo prostredných najprudsá v úbehu réka, 
Váh, preteká, i milé poľa j im a oráčiny rúca. 
Každý z nich zmužilý je a vodcu na postavu rovný. 

V zápať pospíchá Luboslav ; čo sa od neho nikto 
Švárnejší po celej nenachádzal krajne Slovákov : 
Všecko na nem krásne, zrost, líca i rúcho je krásne : 
Krásne téz sa na nem zaskvívalo od zlata zbrojstvo, 
Krásne i pristrojené v pyšnej bolo ozdobe vojsko : 
Yésť čo mu dal slavný a hrdými na hvezdy sa pnúci 
Hradbami rozpevný Velehrad, kde za dávna slovenských 
Králov rozkošné a zlaté bývavalo sídlo; 
Téz čo Prerov starší, a Priboň, čo Iči'na pomedzí, 
Aj Kyjov aj kvetový Ostrov, Polešovce a tenkrát 
Ešče neohradený Brod, i Bzence na záhrady najďál 
Výchyrné, Yeselí a nezadnéj Strážnica krásy ; 
Aj ti čo Odrú tokem chytrú, čo ve dvojno bežícú 
Bečvu pijú, a kolem vetrného Radhosťa sa ťáhn'í. 

Dál zakovan v ťažkém do samej paty zbrojstve na českém 
Zrebci hrivu bílú, bílým téz odpoly chvostem, 
Aj čelom aj nohma až do kolen bílýma na predku 
Ohromitý cvála Jaromíl, a do výšky trčícú 
Vyhráža kopiú ; udatné všecko ho vojska 
Nasledujú, čo sa v najvatšém z Brna vybraly počte, 
Záhrušic obdávných, a mytej mnoho Lednice Tájú, 
Z Boskovic, i z Letovic, z hojného i Slavkova rybmi ; 
Též čo dodal pyšný Hodonín, čo i v nízku ležícá 
Bredslava, a blíž néj Podlžáci na šírku osadlí, 
íhlavské sa ho též i znojmské zástupy všecky. 
Aj za samú čo bydla Tájú, zlých súsedy Nemcov, 
Poprichyťá, a do ukrutnej spolu bitky sa riiťá : 
Jak na jaseň sa točá od padlé se stromu listy, 
Keď prudký zahučí a konárami zatrase víchor ; 
Neb ze všéj keď idú a skáču oblohy krúpy. 



— 25 — 

Aj veľoiidatný meškať doma nechce Horlislav. 
On vekem už sošlý peč a snážnosť vojny opustil, 
Yýhosť dal zbrojstrám, i celý na pokoj sa odevzdal ; 
Len póla úrodné, Čo tisícero pluhmi orával, 
Len lesy a chladné ho tesívaly stínami háje, 
Lúky len obrosené a hrčícé prez ne potóčky. 
Často chodil k prúdom, na brehoch rék často sedával, 
Spev pastýrov aneb šveholících ptákov očúval ; 
Buď hlasnú umelými chytil zase prstami harfu, ' 

A slavné hrdinov dávnych účinky, a veľké 
Veľkých vojny mužov pri svorném rozmeru spíval. 
Než včil jak hroznú sa valiť čul záhubu na vlasť, 
Rozlobený a jedem vzteklým náramne fúčící 
Treskol harfu, lapil bráň, a v tom sa do pótky zanášal. 
Tu zrutný Milibor, z Holomúca čo zástupy rídil, 
Z Unčova, Prostejova, Trebovy, Slavetína a Tremska : 
Keď to videl, jemu nad vojskem hneď správu popustil. 
On s veľkú nazpátky do ruk zase vzal ju radosťú ; 
A pluky udatné udatných védol Hanákov. 

Strašný též sa valí Borislav, hrozného preslavný 
Jaščera ukrotitel, čo zakáď žil, v zroste pribýval, 
Fúkal jed lútý a morícé do smrti puchy ; 
Lichvu celú, i celého naraz muža do tlamy shltnul. 
Yšecko už aj vyhubil najšír a napusto uvédol. 
Až zmužilý, toíTíú netrpící zkázu, Borislav 
Doňho neohrozeným sa odevzdal srdcem ; i práve 
Jak sa na teplejšém ohríval z náhody slnku, 
A pri samej najďál rozťáhlý jaskyni drichmal, 
Náramnú uhodí a praskne mu do tlamy jedlu ; 
A spolu rýchloperé neklamúcím šípy lučiščom 
Začne jeden po druhém sypať; i skôr nežli sa schápe, 
Nežli sa priblíži, hrozné mu vybodne okále. 
S veľkým drak hurtem sa chopí, a strašne sypící, 
Náramný učiní lom, a pichlý prehry ze osčep. 
Trikrát sa zdvíha na veternú krídlama výšku ; 
Trikrát zpátky padá ; sem a tam sa i hádže, a vôkol 
Všecko trhá, žihadlom stína, a drápami rúca, 
Aj skaly aj kameni a zdvihlé pod nebe sosne. 
K posledu po známej sa do jaskyne vôni a smutném 
Pachu plazí ; i v náramném zhyne obluda sýku. 
Odkáď ven para zlá a morícé dušňaly puchy, 
I všeliké, co blíž pristúpilo, srážaly zvíra ; 



— 2B — 

Až ju celú kaíiinníni ;i hrubými zahádzali skalmi. 

Víťaz tak veľký do ukrutnej j)ótky Borislav 

Pospí('h;i, a na sví'in za})itú nese potvoru sčíte : 

Co vtij)nú ľoinoslil vavrocský Myslota pracú, 

A v sodinorsložonú, strhlii z divokólio ))ujáka 

Obťáhol ho kozu, i tuliych dal toľko mosadzí. 

Premnoho udatné vyprovádzíl tohto junáctvo : 

Co pri Bal)ích sa FÍorácli, pri podivnéni voíimi Kriváni, 

Co pri Volovci živí, a pnúcej v oblohu Tatre, 

Ostatních i Fatrách sahajících čelmi na hvezdy ; 

Též pri vodách čistých : pri oravskej réce preby strej. 

Pri prameňoch vážnych, pri Dunajci a Poprade mensém. 

Aj čo majú Tvrdošín, Veľkú Ves, a mesto Kubína, 

I vlastným volanú od trsťá Trstenú menom ; 

Námestov, Hyby, T>upču, potom Bocu v úvali nízkém 

Postavenú, zadných nemajícú od veku vrabcov ; 

Aj Belu aj Lubovú, krásne Podolinca okrsky, 

I Smolní k , ve vodách kde železné kruhy na peknú 

Obracajú sa mosadz , a predešléj tvári sa zprosťá. 

Zbroj sa nejedna u všech lisčí : meče jedni a ščápy, 

Jedni valašky točá a opéklé oh nami drúky. 

Jedno i rúcho není a kroj ; ti zdala paterní 

V bílých skvá sa huňách, šerajú sa ti naproti v černých. 

časť vlkov obléká, hlavu na hlavu, líca na líca 

Prikladá , a neprátelské v boji žrebce plašívá. 

Množstvo to všecko pešé; ale H sa mu pešky nelúbí; 

Než do pltí vchádza, a chytrým dolu vesluje Váhem: 

Tým aby čo skoršej ku devínskym dospelo hradbám. 

Vodstvo bité náramne hučí, a spešne železný 

Pikami háj, i mužov ku horám svéj vlasti podobných 

Odváža, a mnohú tisklé ide prez brehy rékú. 

Dva brati též rúťá sa na veľkú postavu rovní, 
Udatného nemeň udatní Jarka potomci, 
Sťahlav a Krup hrozný, čo Krupinské mesto zakladal, 
A vlastným kázal ho volať ľudu od seba menom. 
Poslušní sú jím ze krupinských meščani ohrád, 
Z Lubietovéj, čo prišlých netrpívá na svete vrabcov, 
Z najlepšého na sýr a na masnú žinčicu Brezna, 
Z Bystrice nádhernej; i zvolenskí ženci, čo ostrým 
Od zlata obtočené po rolách žnú stebla kosákem. 
Aj čo veďá v divném železo v meď žrídle premíňať. 
Z Detvy potom, zrutných čo chlapov na svetlo vydáva. 



— 27 - 

v 

Z Jelšayy téz, ze Plesivca, i ze Ščítníka, prehojná 
Kde bráň a obzláštné sa robívaly šči'ty vojakom. 
Aj z Turan aj z Mošovee, ze Sučan, ze Právna, a všeckéj 
Záhrady turčanskéj, všade liormi na vôkol oplétléj. 

Zpýšna si vykračujú Bor a svn jeho Ylastoň obratný, 
Všecko zlaté ligotá sa na nich i šišáky i sčíty, 
Ze zlata bráň na prsách, na mečoch sii ze zlata rúčky, 
Obtahlé i zlatom najmnožším lúky sa žárá. 
Aj veľoudatnú bohaté j im na zlato mesta 
Ozbrojujú mládež : najdražšá Kremnica kovmi, 
Yystrmeným najvýs z téj i z téj stránky pahorkem 
Priklopená, a do svého Nová Baňa údola stisklá. 
x\j Bela aj Pukanec, výborný rudmi ; i najdal 
Roztratená sem tam po visících Sčávniea kopcoch. 
K ním Tisovec veľkú šuhajov podohadzuje částku, 
Yeľkú částku Tekov, z nadutej strach réky mající, 
Vráblany lahkoživé, a Levických rovni n oráči ; 
Skalnastý i Hliník obzvláŠtné ustane In mať 
Hneď kameni, a svých vodcom dá správu junákov. 
Téz čo sed'á vôkol zdvihlého nad oblaky Sitna, 
A stálu na vlkov lútých a na medveďov horských 
Pótku vedú, a tuhými kolu jím ščápami rebra. 
Téz čo Ipel, bystrý čo kroťá Hron, a Rimavu brodnú, 
Víťazný i Dunaj, nad rékami berlu držící : 
Všecci sa prispojčá, a silá svým zástupy množstvom. 

Aj ty neúčastný nechceš byť, Blizkone, války. 
Zrutnú do hroznej zapopádáš tenčicu pästi, 
Tenčicu, z néjž na prázno daný vrh nikdy nebýval ; 
Než koho s ňú koľvek zachytil si a do hlavy praskel, 
Každý hneď srútil sa, a mal rane dosti na jednej, 
Pospícháš krvavú svna smrť nad Nemcami pomstviť ; 
A v boji najprudšé Novohradčanov hajna porádáš. 
Vládu ti prisporujú i Halíč i Lučenca pasáci, 
Nádherný i Divín, a okolné Sandi pomedzá ; 
Aj ti čo jích pyšná z po veterných ledva dozírá 
Matra oblak, skúpa i čo jích myje na vlahu Zaďva. 

Od hlbokých v posled rybnej Tisy vírov, a často 
Žúrícého kolem najmnožšú Hernada rékú 
Udatné sa berú s náramným zástupy vyskem. 
Týchto Rozhoň, veľký tam tých má vládu Bugartúr ; 
Tohto koníci samí, okrúhlymi sa ščitami skvúcí, 
Mírné lúky nesú a zňicé strelkami túle ; 



— 28 — 

Sčáp niKii oz})!*.*!!;!, lilnvii krdsí porko ví)lavky. 
Než telio VMM'ko ]>('ší, oIikoidik'')' vlády, clil;ij)iska, 

V ísestoľo ohkovain''. nemalý kus ))rosta. kyjaky 

V hrsti nosu. a .serynii kryjú tela medveďa svlekmi. 

Kreni tých aj toľk/^ uslyšící vojny povesti, 
Silný Cech, Zbislav, na pomoc svým prispeje bratrom 
Náramným kladivom, jakové hore nikto ze v.šeckých 
Nevládal zdvihnúť; sám ou však ľahko ho zdvíhal, 
A vždy, jakýkoľvek dal vrh, buď zblízka zatreskol, 
Buď najd'ál uhodil, každý bol do smrti úraz. 
Pať sto mužov sa mu priplichtí, dobrovolne idúcich. 
Rovným ozbrojených, ale menším o mnoho zbrojstvom. 

Susední ba sa téz od bludnej Visly Poláci 
Rozbúra, blízki i Slezáci od Odry sa búra. 
Z tých vychytí sa preúdatných na tristo Mazúrov, 
Sčítami ozbrojených a bežícú nad hlavu píkú ; 
Z týchto na dve sto chytré metajících bez klamú šípy : 
Tým Svojský, zmužilý kráča v čele týmto Nosistrach, 
Zrostem a odvážnym chvalitební srdcem obadva. 

Toľko preúdatných s válečným kráčalo množstvom 
Vojvodov, a hrozný ve prsách jed nésio na Nemcov. 
Od spevu zní povetrí, pukajú sa od ohlasu mračna ; 
Od noh zem dupotá : a šerý, sa na výšku tocíci, 
Prach vstáva, i celé od kúravy oblaky hustnú. 

Ján HoUý. 

b. Spevy bohatierske. 
5. Mor ho! 

Sletely orly s Tatry, tiahnú na podolia, *) 
Ponad vysoké hory, ponad rovné polia : 
Preletely cez Dunaj, cez tu šíru vodu, 
Sadly tam za pomedzím slovenského rodu. 

Duní Dunaj a luna za lunou sa valí : 
Nad ním svieti pevný hrad ^) na vysokom brali, 
Pod tým hradom Ríman-cár ^) zastal si táborom ; 
Belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom 
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci ; 
Okol neho cárska stráž, tuhí to paholci. 
A pred cárom družina neveliká stojí : 
Sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji. 



— 29 — 

Pobelavé kaderie šije im otáča; 
Modré ich oči bystro v okolo si páča. 
Roštom sú jako jedle, pevní — ani skala: 
Zdaloby sa ti, že ich jedna mater mala. 
Krásna zem, — jej končiny valný Dunaj vlaží, 
A Tatra skalnou hradbou okol nej sa väzí: — 
Ta zem, ty pyšné hory, ty žírne môravy *) ; 
To vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy. 

Slovanský rod ich poslal zo slávneho snemu. 
Aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu. 
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú: 
Taká otroč neznáma slovenskému kraju ; 
Lež Božie dary nesú, chlieb a soľ cárovi, 
A smelými sa jenm primlúvajú slovy : 

,, Národ slovenský, kňažstvo a staršina naša, 
Kroz nás ti, slávny cáre ! svoj pozdrav prináša. 
Zem ta, na ktorú kročiť mieni tvoja noha. 
To je zem naša, daná Slovenom od Boha. 
Pozri, tu jej končiny vaľný Dunaj vlaží, 
Tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa väzí. 
A zem to požehnaná : chvála Bohu z neba, 
Máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba. 

Zvyk náš je nie napádať cudzie vlasti zbojom 
Sloven na svojom seje, i žne len na svojom, 
Cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere 
Zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere : 
Kto je, ten je ; či je on z blíza, či z ďaleká, 
Vo dne v noci na stole dar boží ho čeká. 

Pravda, Bohy vydaná, káže n am Slovanom : 
Pána mať je neprávnosť, a vätšia byť pánom ; 
A človek nad človeka u nás nemá práva. 
Sväté lioslo naše je: svoboda a sláva! 

Neraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý ; 
Na púšť obrátily sa bujné naše nivy ; 
Mestá ľahly popolom ; a ľud náš úbohý. 
Bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy. 
Bláhal už víťaz pýšny, že si bude pásti 
Yôľu svoju na veky po slovenskej vlasti 
A žiť z našich mozolov : ale bláhal darmo ; 
Dal nám Boh zas dobrý deň; zlomili sme jarmo; 
A ti, krutým železom čo nad nami vládli, 
Kde že sú? — My stojíme, ale oni padli. — 



— 30 — 

!.<'})() — vpKv to hvímIčÍíi — vo kiiiliáoh osuflu 
Tak stojí napísaiK^ o slovenskom ľuílii : 
/cm, Ktoľú v ndoľ daly Slovonom ní'hosá, 
'^ľa zem liľo})oiii kazíl<''nni vľaliovi stauo sa. 

Nuž, povedz že nám, eáre ! mocná nika tvoja 
(.ože nám nesie, ei nne, ci vetvu pokoja? — 
8 mečom jak ideš : cáľe. meče máme i my ; 
A poznáš, že naľá))äť do))ľe vieme s nimi ; 
Jak s pokojom, — pozdrav ťa ])án neba i zeme 
Lepšej, nežli ťa my tu pozdraviť umieme, — 

Tyto dary Božie sú priazne nasej znaky; 
Z (laky ti ich dávame, ber ich i ty z ďaky." 

Nevzal cár Božie dary; z jeho mračnej tvári 
Urazená sa pýcha ľútym hnevom žiari. 
A zo stolca zlatého takovým sa hoslom 
Ozvaly ústa jeho ku slovenským poslom : 

,, Pán mocný, ktorému Boh celú zem podnožil, 
A osudy národov v ruku jeho vložil. 
Ten pán velí : Slovenia pozrite po svete : 
Medzi národy jeho či jeden nájdete, 
Ktorýby putá minul abo nezahynul, 
Jakže oproti Rímu prá])or svoj rozvinul. 
Skloníte šije i vy ; ty pekné roviny, 
Tuto zem vašich dedov dostane ľud iný. 
A zpurné rody vaše pojdú Rímu slúžiť, 
Strážiť nám naše stáda, polia naše plúžiť. 
A junač vašu mojim junákom pri p j im, 
A z nej krajinám rímskym obranu pristrojím. 
A kto sa proti mojim rozkazom postaví, 
Beda mu ! ten sám sebe záhubu pripraví. 
Yedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu : 
To moja cárska vôľa, to vám na odvetu." 

Hriema pyšný cár, hriema so stolca zlatého, 
Len že Sloven nejde sa ľakať pýchy jeho. 
Hoj, rozovrela ta krev slovenská divoko, 
A junák ti cárovi pozrel okom v oko, 
A z oka ti mu božia zablisla sa strela, 
Ruka sa napružila a na zbroj udrela, 
A jedným veľkým citom srdcia im zahraly, 
A jeden strašný ohlas ústa im vydaly : 
,,Mor ho!" ^) krikla družina slovenská od rázu, 
A meč zasvietil v pästi každému víťazu; 



— 31 — 

„Mor lio!" krikla a razom na cára sa metá: 
„To ti na rímsku pýchu slovenská odveta. — 
No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči, 
Kofko pýchy vo tvojej, cáre, holo reči." 
Ale ten nie ! — Zhroje sa hojí, podlá duša, 
A tu ti o svobodu dohry ľud |)okúša. 
Skočil medzi stráž svoju cár bľadý od strachu, 
A zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu ; 
A mečom za ním Sloven cestu si preráža, 
A junák za junákom padá cárska stráža. — 

Zasurmily surmity, volajú do zhroje : 
Povstal tábor; do šíkov svíjajú sa voje; 
A voj za vojom divým útokom ta letí, 
Kde boj na cára bijú ty slovenské deti. 
Husté prachu kúdoly po poli valia sa ; 
Zem dupotom a nebo rykom sa otriasa. 

A ta naša rodinka, ta slovenská čata, 
Už vám je zôkol-vôkol od vrahov obstatá — 
Sto mečov sa každému nado hlavou bliští ; 
Lež Sloven nečítava vrahov na bojišti, 
Ale morí. — Hoj, mor ho, detvo ®) môjho rodu, 
Kto kradnou rukou siahne na tvoju svobodu : 
A čo i tam dušu dáš v tom boji divokom, 
Mor ty len, a voľ nebyť, nežli byť otrokom. — 

Zúri boj, a našina stala si do kola: 
To vie, že premoč rímsku jej moc uepredolá: 
Lež brať moja, jak už len padnúť mi máš v boji, 
Tože mi padni, jako víťazom pristojí. — 

A môj Sloven ešte raz bystré hodil zraky 
Ponad ty šíre rovne, na kraj svoj deľaký. 
Tam na tých horách sivé myhajú sa väze, 
Co strežú slovenského národa čierťaže ''), 
Svätoháj stovekými zelený lipami 
V tajné tam lono túli bohov jeho chrámy. 
A nad riekou biely dom; v ňom jeho rod milý; 
A v čistom poli dedov posvätné mohyly : 
Dedov, ktorých nekdy ľud riadevaly rady. 
Ktorých meč divých vrahov odrážal nápady; 
Ich popoly dávno už čierna zem tam kryje, 
Ale ich meno posiaľ v piesni ľudu žije. 
A sláva zašlých vekov junáka oviala; 
A duša jeho svätým ohňom zplápolala; 



- 32 - 

A inoi* v j<'lio pravici .strasnojscj sa svíja, 
lUeskom Miska na vralia. Iironioín lio zahi'ja. 
í^rastia zIomkmk'' raty "^j, h'itŕ štíty zvonia, — 
A pysno pľíľl)y n'inskc do prachu sa ronia. — 

Hynú i naši liynú. — ale sťa víťazi ! 
Žiadna rana zvuk bola z úst im nenarazí; 
Vďačne lejú vernú krev j)0 oyúdnoni poli: 
Oj, veď padnúť za národ, — oj, veď to nebolí! — 

A boj pomaly tíchne : strašná búry sila 
Divým svojím zúrením sama sa zničila. 
A naši, čo tu bili ten Rím svetovládny. 
Lebo koval úmysel na Slovenstvo zrádny : 
Kde naši ? — Hojže, Tatro, jasných orlov mati ! 
Nikdy sa ti ta tvoja detva už nevráti. 
Páč ! Nad valným Dunajom krvavé pobrežia : 
Tam ti tvoji synovia povraždení ležia. 
Neostal, ani ktoby tu vesť niesol bratom: 
Bratia vám za česť rodu padli v boji svätom. 
Lež každý na Junáckej spočíva posteli : 
Na kope vrahov, sbitých od jeho oceli. 
Už nežije, a ešte hrozí ta tvár bledá, 
Ta ruka zmeravená meč odjať si nedá. — 

A cár okom sklopeným na bojišti stojí: 
A čo, aždaj tých padlých Slovenov sa bojí ? 
'Nie ; lež bezdušné svojich hromady tam vidí, 
A zo svojho víťazstva radovať sa stydí. 

No, zahyň, hanbou večnou zahyň, podlá duša, 
Co o svobodu dobrý ľud môj mi pokúša; 
Lež večná meno toho nech ovenčí sláva, 
Kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva, 

A ty, mor ho ! — hoj, mor ho ! detvo môjho rodu. 
Kto kradnou rukou siahne na tvoju svobodu ; 
A čo i tam dušu dáš v tom boji divokom ; 
Mor ty len, a voľ nebvť, nežli byť otrokom. 

Samo Chalúpka. 

Poznamy. Císar rímsky Konstantius tiahol r. 358. s mocným 
vojskom do Pannonic, aby potrestal susedné národy Koldov Čili Kvá- 
dov, Jasov (Jazyges metanastae) a Lemiakov (Limigantes, kmeň to slo- 
venský, obydlený zadávna po onj^ch žírnych rovinách, ktoré prestierajťi 
sa od Dunaja prez Tisu až k horám Sedmohradským), pre ich lúpežné 
nájazdy na panstvo rímske. Nevôľa jeho zvlášte proti posledním bola 
namierená. Kolda a Jás bol ovšem zbojník od rodu : ale Sloven milo- 
val pokoj a žil na svojom a zo svojho. Možno ale , že i naši Lemiaci 



- 33 — 

naučili sa lúpiť, mavše v tom znamenitých učitel'ov , svojich bývalých 
pánov Jasov. Možno i to, že už i Slovenov bola napadla myšlienka, 
ktorá vtedy temer všetky s Rímom do styku príšlé národy pohybovala 
— myšlienka ta : pojďmc na Rím ; a jako on činil iným, tak my učiňme 
jemu. Ale k takým vpádom Rimania často i sami príčinu zavdávali. 
Pýcha rímska žiadala, aby ublíženia, svevoľným rímskym úradníctvom 
a nekázan)''ra vojskom činené, každý v pokore prijímal. Jakže ale 
nekto vetu za vetu odplatil, to pokladalo sa za úraz velebnosti národa 
rímskeho. 

Jási a Kvádi , sotva že zjavil sa císar s vojskom v ich zemi, 
metali sa na preteky k jeho nohám a dosiahli milosť. Nie tak to išlo 
80 Slovenmi. Tito postavili sa smelým čelom pred cisára, hotoví všetko 
podniknúť, len to nie, aby poddali sa zas Jasom, alebo opustili svoju 
vlasť, jak im bolo naloženo. Vidiac však po zúfalom boji , že proti 
Rimanom a spojeným s nimi Jasom sily ich nedostačia , na radu star- 
ších svojich dali sa do rokovania s Rimany, a privolili na pokon , že 
zem svoju opustia. 

Nové, nepríhodné bydlištia skoro sunovaly sa Slovenom. NedoČa- 
kavše ani jará, navrátili sa zase k Dunaju. Čísar, ktorý v Seremíne 
(Sirmium) bol zimoval, sobral hneď vojsko proti nim a u Akuminkum 
(Petrovaradín) položil sa táborom. Družine slovenskej , ktorá o záleži- 
tosťach národných s ním pojednávať mala, dovolil , aby prešla Dunaj ; 
prešedšej ale cestu zpiatočnú loďami zavreť rozkázal. Zbadali Slovenia, 
že tu ide o zradu. Jako tedy císar na vyvýšené miesto , kde priestol 
jeho stál, vystúpil, jeden Sloven, hnevom zapálený , vylúčivší šišákom 
do neho, zvolal : „Mor ho! Mor ho!" Ostatní vy tasi vše meče udreli prosto 
na cisára. Telesná jeho stráž postavila sa na odpor : on sára , smetav 
zo seba všetky znaky dôstojenstva svojho, vyhodil sa na koňa a stra- 
chom hnaný utiekol do táboru. Celý tábor zbúril sa, všetko rútilo sa 
divým útokom na slovenskú družinu , ktorá po udatnom boji zahy- 
nula všetka. 

Císar zkusiv po dvakrát zbroj slovenskú, neopovážil sa prekročiť 
Dunaj, ale navrátil sa do Seremínu. Zbavení najhoršieho nepriateľa 
svojho Sloveni, poprávali pokojne spustošenú vlasť svoju. 

Slovák v okolí Vranova, v Zemňanskej stolici , podnes menuje sa 
Lemiakom. 

*) Podolie = dolní, nižní kraj. 

*) Pevný hrad, t. j. Acumincum, Acimincum, terajší Petrovaradín. 
V jeho susedstve je osada Kamenica, a hrad za dávna menoval sa bez- 
pochyby Kamenec. Cudzojazyčnici spotvorili meno to na Acumincum. 

■) Ríman-cár = rímsky císar : sloh to temer všetkým Slovanom 
známy ; na pr. Riečan-dolina , Uhoršťan - most. — Cár ten bol Con- 
stantius, syn Constantina Veľkého. 

^) Moravy = roviny mokré a trávnaté ; malorusky : morava, pol', 
murava. 

•'») Mor ho ! bolo u Staroslovenov hoslo k útoku : quod est apud 
eos siíí-num bellicum (Ammianus Marcellinus XIX, 10.) 

•) Detva, hromadné meno = deti, pol', dziatwa. I Zvolenská Detva 
má z tade svoje meno. Podl'a povesti poslali ta susední Očovania deti 
svoje, aby založili tam osadu novú, a ona dostala meno Detva 

') Cierťaí = Linie, Gränzlinie, Zvol. 

*) Rat mase. = Spitze (Lanzenspitze, Bergspitze). Zvol. 

Oitaiika II. . 3 



— 34 — 



6. Nilos (Muliť cili pád Srbska, 

(Srbský spev.) 

Velekrásne vykvotajú ruže 
y bielom dvore, L;izarovoni dvore ; 
Nikto nevie, ktorá z nich peknejsia. 
Ktorá vyššia, ktorá červeň ejšia. 
Niesu v kráse ruže to vykvetl<^. 
Lež sú dcéry Lazára slávneho, 
Nado Srbskom rovným panovníka. 
Z dávnych časov víťaza a bána. 
Lazár dcéry v rody veľké dáva : 
A^uk oslavu Mi 1 oš-Obilicu . 
Maru vydá Yuku Brankovicu 
A Milieu cáru Bajazetu. 
Neďaleko i Jelinu vydal 
Za mladého a statného pána. 
Ktorý Jura Cernojevic sluje. 
Ktorý slávne voj vodí na Z enté. 
Málo času bolo uplynulo, 
Tri mať svoju sestry navštívily ; 
Jedna sestra Milica neprišla, 
Lebo cár jej Bajazet zakázal. 
Sestry vľúdne seba pozdravily, 
Skoro sa však prudko povadily. 
Jedna každá cbváľac muža svojho, 

V bielom dvore, Lazárovom dvore. 
Prvá počne Cernojevicova, 

Podľa mena Jelina, ty slová : 
Nikdy matka hrdinu vätšieho 
Nezrodila jako môjho Juru. 
Osvedčuje žena Brankovica : 
Nikdy matka z krve šľachetnej š ej 
Nezrodila posud bohatiera, 
Jako matka Vuka Brankovicu. 

V ^miech sa dala žena Milošova, 
Podľa mena mladá Yukoslava, 

y smiech sa dala, potom premlúvila : 
Netárajte, úbohé vy sestry ! 
Nechválte mi Vuka Brankoyica, 
Bojovníka chatrnej povesti, 



— 35 — 

Aniž chválte Cernojevié-Juru, 
Ostatnieho z všetkých bohatiera : 
Radšej chválte Miloš-Obiliéa, 
Z nového to Pazaru šľachtica, 
Bohatier on nado bohatiermi, 
Zrodila ho matka Hercegovka. 
Tu sa hnevom Mara rozpálila, 
Yukoslavu rukou uderila ; 
Ačkoľvek ju ľahko uderila, 
Krv sa z nosu sestre vyprýštila. 
I vzchopí sa mladá Yukoslava, 
Kvíľac k dvoru bielemu odíde. 
Muža svojho plačúc privoláva, 
Milošovi sťažuje si horko : 
Ó bys' vedel, milý môj tj })ane! 
čo mluvila žena Brankoviéa ; 
Ty že niesi zo šľachetnej krve, 
Lež ničemník nado ničemníky. 
Ďalej chlubí honosná sa Mara, 
Ty že nesmieš k boju sa dostaviť 
Brankovidu manželu jejímu. 
Lebo niesi udatný bojovník. 
Ťažko nesie Miloš hanu tuto. 
Rýchlo skočí na nohy hrdinské, 
Na koňa si sedlaného vsadne, 
I vyzýva Vuka Brankovica : 
Priateľu môj, Vuku Brankoviéu! 
Jako že ťa porodila matka. 
Dostavíš sa v súboj mi hrdinský. 
Uvidíme, bohatier kto lepší. 
Nič iného Vuku nezbývalo. 
Než na koňa k súboju vysadnúť, 
Dostaviť sa tam na pole rovné, 
Kde k súboju miesto stanovené. 
Aj ! tu pikou v seba uderili, 
Bojné piky obe rozlomili ; 
Odo bedier meče vytasili, 
Britké meče oba prerazili ; 
Ťažkými sa bili budzogány, 
Z budzogánov perá odlietaly ; 
I prispelo šťastie Milošovi, 
Shodil s koňa Vuka Brankovica, 



— 36 — 

Potom zvolal : Nože. Brankoviéu I 

Ifľ a vernftj žone sa vyčhlúhaj. 

Ja zo nosmioni v súboj s tohou isti. 

Mohol bycJi ťa, \ uku, zaliubiti, 

Ženu tvoju v smútok zahaliti ; 

Ale nechcem, lebo priatelia sme ; 

Bor sa s Bohom, n nechlub sa viacej. 

Málo času bolo u[)lynulo. 

Na Lazára Turci uderili. 

Sám na čele ich Amurat sultán 

Plení, ])áli dediny i mestá : 

Lazárovi nič tu nezbyvalo. 

Než svolávať vojska na vse strany. 

Volá k sebe Vuka Brankoviéa. 

I lírdinu Miloš-Obilica ; 

Panské hody káže pripraviti. 

Na ty hody panstvo povolati ; 

A keď vínom srdcia z veselili, 

K panstvu svojmu takto Lazár rečie: 

Cujteže mä, hrdinovia moji. 

Vybraní vy kniežatá a páni I 

My na Turkov zajtra uderíme, 

Pod vojvodstvom Milos-Obilica; 

Bohatier je Miloš najslávnejší. 

Boja sa ho kresťania i Turci ; 

Nech nám bude vojvoda pred vojskom, 

A ty po ňom, Vuku Brankovicu. 

Mrzí Vuka chvála ta i kypí 

V ňom nenávisť proti Milošovi ; 

Oddiali sa s Lazárom na sieni, 

Hovorí mu skryte a potichmo : 

A či nevieš, otče, milý pane ! 

Ze nadarmo vojsko povolávaš. 

Lebo zradí Obilie ťa Miloš ; 

Turkov bráni, o zrade premýšľa. 

Lazár mlčí, nehovorí slova; 

Až na večer pri večeri sediac 

Pozdvihne cár zlatý pohár vína. 

Potom vraví k yšetkym pánom Srbským 

„Komu bycli mal pripiť času tuto ? 

Kebych ju mal po staršínstve pripiť, 



— 37 - 

Pripil bych ju Jug-Bogdanu starcu ; 
Kebych ju mal po hodnosti pripiť, 
Pripil bych ju Yukn Brankovicu ; 
Kebych ju mal podľa lásky pripiť, 
Pripil bych ju mojim deväť švagrom, 
Deväť švagrom, deväť Jugovicom ; 
Kebych ju mal podľa krásy pripiť, 
Pripil bych ju Ivu Kosančicu ; 
Kebych ju mal podľa výšky pripiť, 
Pripil bych ju Toplicu Milanu ; 
Kebych ju mal pripiť po hrdinstve, 
Pripil hych ju Miloš-Obiliéu. 
Nikomu ju nechcem ani pripiť, 
Než na zdravie Miloš-Obiliéa. 
Zdrav buď Miloš, verný i neverný ! 
Najprv verný, potom však neverný ! 
Zajtra mä chceš zradiť na Kosove, 
Jako Judáš stvoriteľa svojho, 
K sultánu chceš sbehnúť tureckému. 
Zdrav mi buď a prípitok môj vypi! 
Víno vypi, pohár ber si darom!" 

Skočí Miloš na své ľahké nohy, 
Pokloní sa cáru k čiernej zemi : 
„Daka tebe, slavný cár Lazáre ! 
Daka tebe za to pozdravenie, 
Za prípitok i za dar tvoj čestný ; 
Nie však ďaka za ty tvoje slová : 
Lebo prisám na moj' milú vieru ! 
Neverným som iste nebol nikdy. 
Nebol som a nebudem tiež nikdy ; 
Ale zajtra myslím na Kosove 
Záhy núti za kresťanskú vieru. 
Neverný ti ku ľavici sedí. 
Pri boku ti chladné víno pije. 
O prekliaty Vuku Brankovicu ! 
Zajtra bude deň svätého Vi(kt *), 



•) Miesto : SV. Víta ; nešťastná bitka na Košovom poli svedená bola 
na deň sv. Víta, dňa 15. (dl'a starého kalendára 27.) jnn. 1839 
Podižané je srbské meno Víd, aby sa neztratila hra slovná s na- 
sledujúcim „ut/íťiíme", ktorú Miloš /úmyselne užíva. 



— 38 — 

Uvidíme na Košovom poli 

Kto je verný a kto bude* zradcom. 

Prísahám na íiolia velikr'-lio I 

Že chcem isti zajtra na Kosovo, 

Že chcem zahiť cára turr'ck/^ho I 

Že mu nohou na hrdlo chcem vstúpiť. 

Dá-li mi Boh a šťastie junácke. 

Že zdravý sa do KruSevca vrátim, 

Pak uchvátim Vuka Brankovica, 

Priviažem ho na bojovnú piku. 

Jako žena kúdeľ na praslicu, 

Prinesiem ho na Kosovo pole." 

A vzchopiac sa na nohy hrdinsk/' 

Odstráni sa podo stany biele. 

Do pol noci slzami oplýva, 

Od pol noci božiu pomoc vzýva. 

A keď ráno slnce zasvitnulo, 

A zornica objavila líce, 

Vzkočí Miloš na vranného koňa. 

Cvalom spechá k vojsku tureckému. 

Žiada cárskych na stráži vojakov : 

Zavedzte mňa k cáru podo stany. 

Zradiť mu chcem vojsko Lazárovo, 

I Lazára vydať mu živého. 

Uverili Turci Milošovi, 

A vedli ho pred samého cára. 

Kľakne Miloš pred ním na zem čiernu. 

Lem u rúcha i kolená ľúba, 

A nôž ostrý tajne vyňav z pása. 

Amuratu srdce ním prebodnul : 

A vytasiac odo bedier šabľu 

Seká kolom basov i vezírov. 

Ach, i jemu šťastie doslúžilo. 

Sabľami ho Turci rozsekali. 

Vedie vojsko Srbský knieža Lazár, 
Yedie Lazár mocné vojsko Srbské. 
Sedemdesiat sedem tisíc vedie ; 
Honí vojskom po Kosove Turkov, 
Nedá Turkom na seba sa dívať, 
Jak by mohol bitkou pobiť Turkov. 
Vtedy Lazár bol by pobil Turkov, 
Však Boh zatrať Vuka Brankovica ! 



— . 39 — 

Bo on zradil svokra na Kosove. 
Preto Lazár premožen bol Turkmi ; 
Zhynul v bitke Srbský knieža Lazár, 
Celé jeho zahynulo vojsko, 
Sedemdesiat sedem tisíc Srbov. 
Všetkým budiž večná česť a sláva, 
U milého Boha radosť večná ! 



7. Bombora. 

(Povesť Breznianska.'; 

Na Breznianskej väži trúby prehrávajú : 
Breznianskych junákov do zbroje volajú ; 
A junáci letia na brány na valy ; 
Pri boku im šable, v rukách samopaly. ') 

A veď sa im ono tým Brezňanom stalo, 
O čom sa nikomu ani nepozdalo. 
Za Hronom, tam pod tým vysokým pahorom, 
Prešlú noc Kuruci ľahli si táborom. 
A sotva deň svitol za nocou za tmavou, 
Prišiel od nich hlásač ^) pod bielou zástavou ; 
A pred bránou tam sa postavil na cestu, 
A také posolstvo oznamoval mestu : 

Víťazný náš vojvod i brať ^) naša celá 
Udatným Brezňanom svoj pozdrav posiela. 
My sme vojsko vlasti a naša zástava 
Veje na obranu slobody a práva. 
Kráľ náš, to je zlý kráľ; robí čo nesluší; 
On^naše práva vierolomne ruší, fuionx^ 

A nesnosné ťaže na vlasť našu váľa : 
Preto sme pozdvihli zbroj našu na kráľa ; 
Ani že my tu zbroj skorej nesložíme, 
Cím jemu korunu s hlavy nesroníme. 

Potom nám — len potom lepšia doba svitne^ ^ ^ 

Len potom vlasť naša slobodou zak\2tne. ^ '"^^ lot^Vti*- ^'* .'^ 
A preto, kto si syn vlasti svojej pravý, ,^1 K 

Ber šabľu a vstaň si pod naše zástavy. — 

Jemu rečník mestský odpovedá z brány : — 
Pri ňom starší mesta i s radnými pány, — 



— 40 - 

Pozdrav si, lilásaču, tých co ťa poslali, 
A žeby si s Breznom .svätý pí>koj flali. 
/náme my vás, známe : niet v kameni vody, 
Ani u Kuruca pravdy a slo})í)dy. 
Brojíte na kráľa : oj, beda vám, Ix-da : 
Boli si pravdu svoju brať na posmech nedá. 
Brojíte na kráľa; — a tými krivdami. 
Pre ktoré brojíte, krivdíte nás sami. 
Tým sami ste si súd vyniesli na seba ; 
A prijde, — prísť musí na vás kára z neba. 
Slovákovi svätá je kráľova hlava ; 
On z vďaky kre v svoiu zaň dával i dáva. 
Ani my ľud verný, lud slovenskej zeme. 
Pod vaše zástavy nikdy nestaneme. 
A bodaj to, bodaj, dobré nebo dalo. 
By vás oko naše viacej nevídalo. — 

Pre to spurné slovo — hlásač pyšno rečie, — 
Pre to zpurné slovo krev vaša potečie. 
Voľte si víťaza ; zvolíme si i my, 
A ti nech boj bijú pred zraky našimi. 
Jak nášho víťaza váš premôže v boji, 
My hneď odrazíme od mesta v pokoji ; 
Ale jestli vášho náš víťaz pokorí : 
To zaraz nech Brezno brány nám otvorí. — 

Staň sa ! — zvolal rečník : — Nech Boh svojím súdom 
Súdi medzi vaším a slovenským ľudom. — 
Pred Breznianskou bránou šíra lúka leží, 
Popri nej šumný Hron bystrým tokom beží. 
A na totej lúke dva víťazi stoja, 
S kopijami v pästi hotoví do boja. 
Tam Kuruc, vo zbrojí sriebrom vykladanej. 
Pyšno si harcuje na parype vrannej ; 
Syn to divej pusty, pustého pohľadu ; 
Ku koňu, ku šabli privyklý od mladú. — 
A tu náš Bomh^ira ; víťaz to od pluha ; 
Biť ale dobre vie ruka jeho tuhá. 
Broň '*) i šišák na ňom z pevnej sú ocele. 
Pod ním si jarabý sivko hrá veselé. — 

Na bráne dvanásti trúbaČi zahrali : 
A naši YÍťazi do boja sa dali. 



— 41 - 

Sklonili kopije; muž na muža vrazil; 
Kopije sprasťaly ; žiadon nezvíťazil. 

Na bráne druhý raz trubači zahrali : 
A víťazi znovu do boja sa dali. 
Vytasili šable ; muž na muža vrazil : 
Šable sa slámaly ; žiadon nezvíťazil 

Na bráne -tretí raz trubači zahrali: 
A víťazi zase do boja sa dali. 
Hoj, teraz len bolo na čom oči pásti, 
Keď junákom blisly budzogáne v pästi : 
A ty budzogáne tak ony durkaly. 
Až sa ty Breznianske múry ozývaly. 

Borba dlho stála ; už i deň zapadal, 
A junák junáka ešte neovládal. 
Ich kone boly už iba samá pena ; 
Po ich jasnej zbroji krev tiekla červená. 

Poddaj sa, víťaze ! — Kuruc pyšno volá : — 
Slovák kurucovi nikdy neodolá. — 

Bude jak o Boh dá : — Slovák mu odvetí ; — 
A pýcha zlým dýcha a do zlého letí. — 

Hoj, len tu náš Slovák sivkom si zatočil, 
A ku Kurucovi od boku priskočil ; 
A v tom buchlo, j ako keď strela nebeská 
Stoveké dubisko na horách roztrieska : 
A páčte ! — Už Kuruc z parypy sa valí, 
A krev jeho čudská **) zem slovenskú kalí : 
A on, čo toť hanu na Slováka kydal. 
Sám on krivú dušu pred Slovákom vydal. 

Zatrúbily trúby ozónom *) veselým. 
A sláva na slávu znela Breznom celým. 
Ale tam za Hronom, čím prišiel deň nový, 
Neostal ani len znak po Kurucovi. ") — 

A tak to bývalo, i tak bude bývať : 
Budú sa pokorní na pád pyšných dívať. 
Nepravých neprávosť uvalí do zkazy : 
Lež pravda — hoj, pravda — ta iste zvíťazí. 

Samo Chalúpka. 



— 42 — 

Poznamii. ') Samopalom nazývali .sfarí naši flintu, podfa teraj- 
šieho spôsobu pristrojonú, ktorá nepodpalovaia sa luntou, ale sama pálila 

2) JJldsac z= Hcrold. 

'') Hrať, collootivurij, bratstvo. Výraz to v Gcinori užívaný. 

*) J!ľon, česky brnčni, stalov brnija, stnem. pruiija, :^= pancier, lorica. 
Na salašocli nazývajú retiazku, ktorou urnýva sa kotol, brofj ífem.) 
alebo pancier ; bezpo(;liy])y za starodávna užívali k tomu kus panciera 
alebo kolčavy (Panzerhemd, rus. kolčuga.j 

•'») č'nd, Ščut, Skýtli. 

«) Ozón zz=. zvuk, ohlas ; výraz to v Zvolene užívaný, na pr. „tie dosky 
811 zle podbité i aký ozón dávajú, keď človek chodí po nich." Ozón 
pochodí od zneť, tak jako ohon, odhnať. 

'') Pamiatka ^omturoi/a po dnes žije na Brezne. Rok udalosti povedať 
sa nedá. Starí hovoria, že ti pod Brezno prišli nepriatelia boli Kuruci. 
Kuriicmi í od cruciafus) ale menuje l'ud náš všetkých buntošov a povstalcov 
od Dóžu až po Erdohegské zbúreníe. BudzojSfán Bomburov visel predtým 
na radnom dome, a nalezá sa teraz v krajinskom museume v Pešti. 



C. Ballády. 
8. Ctibor. 

Nad Yáhom, riekou našej rodiny, 
Hrozná sa vypína skala, 
A na tej skale zámku rozvaliny, 
A v rozvalinách povesť zastaralá. 
Chýry tých skalín strašia tiché kraje, 
A z tých rozvalín hrozná kliatba laje. 

Z Beckova — tak ten starý hrad volajú 
Smutné sa tiene dolinou túlajú, 
A samy bystré, prudké Váhu vody 
Nechaly svoje starodávne brody. 
Odtiaľ ďaleko hnevne odplávali. 
A s nimi strašná povesť chodí. 
Dobou nešťastnou zakliata starena. 
Tu, keď pútnika po rumoch tých vodí. 
Tak mu rozpráva o skalu oprená : 

Ked sa polnoc k bielodňu pohýna — 
To je doba dobrých duchov — 
Počuť pod skalou žiaľne nariekanie : 
A keď má biť strašná polnoci hodina — 
Toto je doba prekliatych padúchov — 
Počuť nad skalou zúfalé revanie : 



— 43 — 

Co to revanie, čo žiale hrobové ? 
Pútnik, to stará povesť ti rozpovie. 

Na hrade tomto, hrade zlosti. 
Býval raz Ctibor, pán toho okolia, 
Pán zeme. svojich rab náruživostí — 
Vieš, beda tým, kto týmto sa podvolia ! — 
Teraz v rumoch tých cuť len sov húkanie. 
Za časov dávnych v skvostnom bytu, 
Do mraku z rána, od mraku do svitu 
Panovávalo radosťné výskanie: 
A kde sa pustá samota ukrýva. 
Trónila predtým pýcha, bujnosť divá. 

Jačal roh poľný 
Sluhovia i psy k honbe sa chystali, 
A so Ctiborom domáci, prezpoľní 
Koňmo pánovia i panie pyšné, 
Družice strojné, družice hriešne 
Do pekných krajov na lov sa brávali : 
Po love začal huriavk sa veselý. 
Jedlo, pilo sa celú noc, deň celý. 

Ctibor, oslab lý honbou diviny. 
Vo vinách drahých, márnik, sa kúpaval. 
A čistý v lone nečistej družiny 
Chrapom lenochov lenivec chrápaval. 

Raz takto si spí, otrok ten nápoja. 
Čierna mu duša na tvár sa vykradla. 
Vidno je na nej, že nemá pokoja, 
Ťarcha mu hriechov na svedomie padla : 
V tom pod hradbami zavyje pes bitý 
A^ zlostný vajda z mračných snov sa schytí 
„Co to za vytie? — Pekla múky, diabli I 
To pes vyje môj a bolestne vyje !" 
Sluhovia službou večitou oslabli 
Hrnú sa, každý svoju nechuť kryje — 
„Co to za vytie? — čo to za príhoda? — *' 
„„Vysokorodý Vojevoda! 
Cestou sa kníše žobráčik šedivý 
A staré údy holou podopiera ; 
Tam od dolních hradieb kraja 
Chrt váš, xidonisko sivý, 



- 44 - 

Jako nerozumne zviera, 
Vyskočil na |){ín})olKlaja — 
Vytrliol mu kus lialeny, 
Kus nohavíc a — kus nohy — 
Bráni sa staroc úbohý."" — 

„Ha, rab! ha hmyz sprepadený ! — " 
A žič Ctibora žilami kypiaca 
Pretrhla sh)vá — besnoty zradca — 
Uchytil ho — žlčou. jedom kroj)í 
Svoje stopy — 
Jedno okamženie — 
Pre starčeka ratv nenie ! — 
Pán uchmatne vlasy jeho 
A za múr druhý a tretí 
Na strašné skaly hradu vysokého 
So žertvou biednou vyletí. — 
Darmo v doľ kvíli starčeka volanie, 
Daromné prosby, darmo nariekanie — 
Rozpajedenec nad tým sa len smraští, 
A biednym kmetom v čiernu priepasť mraští. 

Preto — keď na noc druhá znie hodina 
A polnoc strašná volá na svitanie — 
Tamto, kde k nebu trčí hor' skalina 
Počuť v priepasti žalosťné vzdychanie. 

Priateľ, vieš už, čie to hrobové Ikanie ? — 
Kto to z polnoci zúfanlivo reve. 
Vyrozumieš hneď v povesti dospeve. 

Ctibor ukojen obetou krvavou, 
Unaven diabolským namáhaním. 
Ľahne na skaliny riedkokryté trávou 
A spí premožený tuhým spaním. — 
Len sa priplazí ku strapatej hlave 
Had malý lež jedovatý, 
A otvorenou spiaceho hubou 
V modzok bláznivý spiecha, 
A ostrý jed sa miecha 
Do rán od hadích zubov. 

Ctibor len chrápe tuhým snom jatý, 
Bárs myseľ plašia strachy žravé, 



- 45 — 

Až keď sa rozišla zlobivosť jedu 

A všade nechala škoduého sledu, 

Kade sa čierna krv spiaceho točí. 

Tu hrôza a bolesť pretrhnú spanie — 

Skalami zatrasie strašné revanie ; — 

Na strminu skalnú Ctibor skočí, 

Kníšu sa nohy, hádžu ramená, 

Lampa zraku vyhasená. 

Veta, veta, veta ! 

Odsúdzenec nemá sveta, 

Večná mu mrákota zastrela zraky. 

Myseľ smátanú plašia obludy, 

Divoko reve a trasie údy 

A reve: „Pomoc, pekla druhovia! 

Kde môj hrad, — kde moji sluhovia? 

Kde som? Preč ohavné mraky !" 

Tu sebou trhne, z miesta chce diaľ — 

Srúti sa šialenec v hlbinu skál. 

Odtiaľ chýry strašia tiché kraje 
A z tých rozvalín hrozná kliatba laje. 
A samy bystré, prudké Váhu vody, 
Co posiaľ hanbu skalín tých smývaly, 
Nechaly svoje starodávne brody, 
Odtiaľ ďaleko hnevne odplávaly. 
A s nimi strašná povesť chodí. 
Dobou nešťastnou zakliata starena, 
Tu, keď pútnika po rumoch tých vodí. 
Nov z nová vraví o skalu oprená. 
Chýr vekom starý a vestou vždy nový : 
Cie to revanie, čí žiaľ ten hrobovv ? — 

Andrej Sládkovl6. 

9. Zaliiiata dcéra. 

(Národná pieseň.) 

Mati dievča zháňa Sla Ana pre vodu 

Z postele za rána : Na lúčku zelenú, 

„Ana moja Ana, Nejuohla načrieti 

Chôdze ty na vodu. Pre studňu srúbenú. 

Na vodu studenú Mať na ňu volala: 

Pod lipu zelenú." „Ana moja, Ana, 



— 46 — 



Kde že si tak dllio? 
Bodaj si , aby si 
JliHul tam skamenela !" 
Kľhla .skamenela 
Meravým kameňom. 
Ana sdrevenela 
Zeleným javorom. 
Leží vedľa, leží 
Jeden chodník pravý, 
ísli dva mládenci. 
Dva bratia cestovní. 
Oba boli hudci : 
„Ach, bratríčku milý. 
Koľký sme svet prešli. 
Ešte sme takého 
Javora nenašli ; 
Otnimeže si mi 
Po jedných husličkácli. 
Po druhých bíčikách.'' 
Prvý raz zaťali, 
Krv z neho ronila. 
Hneď sa poľakali. 
Na zem popadali. 
Druh}^ raz zaťali. 



Slovo uslyšali : 
„Rúbajte, rúbajte, 
Len srdce neraňte. 
Nič sa vy nebojte, 
Ale si otuite 
Na jedny husličky. 
Na druhé sláčiky, 
Choďte, prehúdajte 
Pred m ej matky vráta : 
Toto je ta |>anna 
V javora zakliata. 
Toto sú husličky 
Z tej vašej Aničky. 
A tyto sláčiky 
Z tej pravej ručičky." 
Išli ti mládenci 
Žalostne hrajúci. 
Keď matka slyšala. 
Na okno bežala : 
„Ach mládenci moji, 
Choďteže preč, choďte. 
A žiaľ mi nerobte, 
Však ho ja dosti mám. 
Ze Aničky nemám." 



10. Smrť Jánošíka. OV-tí 

Horí ohník, horí, na Kráľovej Holi — 
Ktože ho navatril? dvanásti sokoli. 
Dvanásti sokoli, sokolovia bieli. 
Jakých ľudské oči viacej nevidely ; 
Dvanásti sokoli , sokolovia Tatier. 
Jako by ich bola mala jedna mater: 
Jedna mater mala , v mlieku kúpavala, 
Zlatým povojníčkom bola povíjala. 
To sú chlajci, to sú, jak dubce na stráni - 
Košielk:a zelená, klobúk vybíjaný, 
Palošík, pištole, valaška brúsená : 
To sú chlapci, to sú, moje potešenia ! 
To sú chlapci, to sú, jak oltárne sviece : 
Keď idú po háji, celý sa trbliece ; 



— 47 - 

Keď ohňa navatria na vysokom Sitne, 

y dvanástich stoliciach biely deň zasvitne ; 

Keď jednu zanôťa v zelenom úbočí, 

Dvanástim stoliciam srdiečko poskočí : 

Boly časy, boly, ale budú ešte, 

Daj len Bože, daj len dobrým chlapcom štestie ! 

Od Tatier k Dunaju dievčiny spievajú : 

To sú chlapci, to sú. čo chudobným dajú. — 

Neboj sa sirota, v^ už kukuk kuká. 

Ti ti namerajú od buka do buka : 

Ti ti namerajú, i sami zaplatia. 

To sú chlapci, to sú, to sú naši bratia ! — 

Od Tatier k Dunaju ľudia si šopkajú : 

Ber pane ty dane, však prijde rátanie ! 

Ber vlčko, však ty to zaplatíš raz kožou ; 

Nezvieš zkiaď, iba keď zblisne dvanásť nožov: 

„Stoj! tisíc hrmených!" vyskočia desiati — 

„Stoj! daj Bohu dušu a chlapcom dukáty!" 

Nad hlavou paloše, na prsách pištole : 

„Sem pane ty zdrané sedliacke mozole!" — 

Ty slovenské hory, to ich rodné dvory, 

Ty karpatské hole, to ich voľné pole. 

A na tom Kriváni zámok murovaný : 

To sú chlapci, to sú, šabľou opásaní. — 

A ten ich kapitán, to je len veľký pán ! 

Pierečko belavé, červený dolomáň. 

Keď ide po hore, jako ranné zore, 

Keď ide po lese, celý svet sa trasie. 

Pierečko trusové nad horou sa belie : 

Kloňte sa chalupy, traste sa kaštiele ! 

Bo kohos' Jánošík na paloš načiara. 

Tomu nespomôžu ani tria cisára ; 

A komu odpíše lístoček trirohý. 

Tomu nespomôžu múry do oblohy. 

Raz Janík zapískne: z dvanásť pušiek bliskne ; 

Druhýraz zapískne : tisíc chlapcov zvýskne : 

Tretíraz zapískne : šabličky zazvonia. 

Zahučí Považia, zahučí Pohronia — 

A ohlas zaletí v štyri sveta strany : 

Ktože tým pod slncom voľačo zabráni ? 



_ 48 - 



Len keíľ bor zaSu.n.e, ^^^ p*"\^ J^^^, -. 

.laničko, Janíčko, ty naše 8i ^^^ 

čakáme na teba F^;; ^''^X ,áno. 

Svitaí Bo/,e. svital, '-e by ooio 

le bv nim .abliáo slnce n>alovano! 

Areie'vetor, veje, vetrisko studený - 
Zhasnutá a vatra eSte rozplamení. 
ÍÍbíľne dohora. ^^:^,. 
A oni tam sedia jak dAke ^^^^^^ ; 

Ešte raz ^"P'^V '^ 'f-'i zha^'na. 

Ešte raz .f ^íir.^I^^Xmská moc: 
T. ^'u' lľv.en7 - Šut'-J'^i . dobrá noc ! - 
Zahužaly^ory zaliualy doly , 

U žLy, boly, ale.sami.uily. 

I ,1 máej chvíli nun^eme sa . ;n^^^^^ 

Ked sa my '7J'"^,„'^'";U„iarína ; 
Jako by odpadol ""t''^.^. '° „ ^^i^- svet. 
Ked sa mv minieme, minie sa ceiy ^^ 
Jako by odpadol z červenej J-«ze k^et. 

Padá rosa, padá. za ^f í'^j^^"" 
Plačúci šuhajček "vecky zahana 

?:íÄ/tíč^vTdfrSH. 

ÄÄtn^St^^ f^>^ v sklepe. 
Jánošík junošik, pozrize sa bcne _ 
Už je k;^lo teba '!-'-„ f XLneň : 
V tom širokom mon ^^IV^/^. ,„en '.- 
„Poddaj sa. Jauosik. ^ea u j 
A čo bv vás drábov bolo za tii s^ety, 
To ste -Janíčkovi iba pod pol paty. 



- 49 — 

A čo by ste s neba jako dážď padali, 

To ste Janíčkovi len pod palček malý. 

Raz rúčky popluje — už sa všetko chýli : — 

„Koľko drábov ide do jednej polkyly ?" 

Jednu rúčku vpravo, druhú vystre vľavo, 

A už drábi ležia jako v hore drevo. 

Kol dverí sekery, v oblokoch pištole : 

„Ej veru neujdeš, pekný náš sokole!" 

Y tom sa Janík zdvihne jako vetor v hore, 

Len drábi zavresknú : „Jaj, už je na dvore! 

Darmo doň strielali, darmo doň rúbali, 

Darmo predarmičko jak do žuloskaly. 

Ešte raz namiera, ešte raz zaženú : 

„Nože no, nehádžte darmo hrach na stenu!" 

Zavolá babička, zavolá z prípecka: 

„Podsypte mu hrachu, budete bez strachu!" 

Nasypali hrachu pod jelenie nôžky. 

Hneď mu dali na ne centové ostrôžky. 

Ale sa Jánošík ešte len pohýna, 

Už putá sprskajú jak dáka škrupina. 

Iba raz zpak rukou dokola zatočí, 

Už siedmym lapajom stlpkom stoja oči ; 

Len raz sa činčierom dokola zaženie, 

Už po celom dvore samé spustošenie ! — 

Darmo doň rúbali, darmo doň strielali. 

Darmo predarmičko jak do žuloskaly. 

Y tom baba babička zavreští z prípecka : 
„Rúbte mu v opasok, bude mu ostatok !" 

Y opasok zaťali, žilu v ňom preťali : 

„Ta ste mi už dali, čo ste mi dať mali !" 
Už junák Jánošík jak ten chlapček malý, 
Už mu rúčky, nôžky v putáf okovali. 

Janíček zbojníček samopašné dieťa ! 
Kebys nebol zbíjal, nemučili by ťa. 
„Zbíjal som ja, "zbíjal, nie na rôček prvý. 
Ale som nevylial kvapku ľudskej krvi. 
Zbíjal som ja, zbíjal celých rôčkov sedem. 
Ale sa pred Bohom za to báť nebudem." 
Jánošík junošík, veď si ty bohatý, 
Yymeňže sa, vymeň tvojimi dukáty! 
Jánošík junošík, máš veľké poklady, 
Yymeňže si, vymeň ten tvoj život mladý ! 

Čítanka I[. 



— no — 

„\'yinoniť sa teraz? — v v psohlavci vztoklí ! 
Nio ! — uz nui len zedzto , ked sto iníi u])okli!'' 

Dolu ovco, dolu, dolu dolinauii, 
Veď už viac .lánosík nepôjdem za vami 
Dolu kozy, dolu s tej vysokíij skaly. 
Veď váui už pľc Janka stužku usúkali ! 



Kam to ten mesiac hľadí, že je taký bľady ? 

Pozerá duu okienlvom, kde Jánošík sedí, 

Kde Jánošík lapený kamarát slobody : 

Ej suliaju, suliaju, zle sa tebe vodí ! 

Ty nožičky jelenie na krátko lapené, 

Co kedysi lietaly po žulokamene ; 

A ty mladé dve rúčky pútajú obrúčky, 

Vo kedysi trhaly od koreňa bučky. 

Štyri steny plesnivé, to tvoj svet slobody : 

Ej kamarát, kamarát, zle sa tebe vodí ! 

On spí — nočný pán Tatier, sbičovaný zlostne, 

Tu sknvanv v železách, ale voľny^ vo sne. 

Oj, spi junák mladušký, spi pekný dlhý sen. 

Keď v skutku nie, tvoj život skonč trebárs vo sne len ! 

Spí opretý na kláte, obdratý zo zlata — 

Ale na ňom sa bi istí nevinnosti šata. 

Tieň kríža mu na prsách, na čele ])lesk žiary, 

Rúčky, nôžky krvavé — a úsmev na tvári. 

A ten blesk na tom čele čím diaľ tým viac svitá — 

Už sa do čiernych kútov utiahla tma sbitá. 

Štyri steny plesnivé tisícimi zraky 

Pozerajú zďaleka jak na zázrak dáky — 

Pozerajú zbľadnuté, zdá sa že sa boja: 

On v ich moci pokojný — ony bez pokoja. 

Zo tmy kosti vykukly i umrlčie hlavy. 

Zdá sa. že jedna druhej : to on, to on. vraví. 

Časom hadov sypenie počuť raz po ráze — 

Asnáď toho poznali v tom jasnom obraze, 

Co svätou pätou potrel hlavu ich plemena, 

Co pred ním svet i peklo padá na kolená. 

Ticho, ticho dokola — mladé srdce bije ! 

On počúva večnosti blahé harmónie, 

On vidí túžeb svojich nebe otvorené, 

Bo sa tu i tu líce zorou zarumenie ; 



— 51 — 

A keď sa spiace oko časom pootvorí, 
To zasvieti jak slnce vzchodiace nad hory. 
Ticho, ticho ! — on sníva mladosti krásny sen : 
Oj, ži junák mladusky, ži aspoň vo sne len ! 
Tma sa dvíha od boku — ha ! stoj ešte málo, 
Stoj, preboha ! veď ešte len čo zasvitalo ! — 
Tu dvermi v zrak upretý blisk lampy zasvieti, 
A zpoza dverí dnuká kysi padúch kuká: 
„Zhotuj dušu k odchodu ! — blízka tvá hodina.'^ 
Ešte raz naň zaškúli i zrazu zamkýna. 
Tak diabol, keď si ide pre dušu hriešnika, 
y svetle bludičiek vyjde a v búre zaniká. 

„Zhotuj dušu k odchodu! — kto mi to povedá?" 
Chce ruku hor' zodvihnúť, ale sa mu nedá. 
A hlas jeden preletí jak bliskavec cezeň : 
,,Bols' Jánošík veľký pán — ale si už väzeň!'' 

Voľnosti, voľnosti , mával som ťa dosti, 
A teraz ťa nemám ani za dve hrsti ! 
Vôľa moja, vola, kde si sa podela, 
Do šíreho poľa s letom uletela. 
Lietaj si len, lietaj, keď ti taká ďaka. 
Lenže si vylietaj lepšieho junáka. 
A keď sa nalietaš, príď na moje hrady, 
Azdaj sa ta lipka ešte raz rozmladí. 
A keď sa rozmladí, sadni na prút holý, 
Zaspievaj, zašteboc : boly časy, boly — 
Zaspievaj a vyleť hor' prosto do neba. 
Lebo Boh nestvoril svet tento pre teba ! 

Zvonia! — na deň, mne na noc — oj, srdce nežiali: 

My skoro spať musíme, bo sme skoro stali. 

Skoro spať ! kto to káže ? Boh ? — ľudia ! tyrani ! — 

Z pol cesty z sveta môjho, ja ľuďmi vyhnaný ! 

Oj, ľudia ľúti, ľudia^ vy dravé šakaly ! 

Brať život ! zkiaď to právo ? — či ste ho vy dali ? 

Zomreť ! — tak zomreť ! — dobre, bo som bol po zboji ! 

Ale kto viacej zbíjal ? ja, či katia moji ? 

Chodil som po zboji na menisté pole, 

Ze bych kus prevetril z tej ťažkej nevôle ! 

Chodil som po zboji na menisté lúky, 

Že bych kus zabudol na ty pánske múky ! 



r>) 



Slol)0(la, .slí)!)()íia, môj anjel milený, 

Pľ(» te]);í ja umrem na čiernej si})eni ! * 

Preto z<^ som ťa schytil, keď ťa psi trhali, 

I vyniesol na prsách medzi Tatier skaly, 

Vlastným dychom ťa živil, na srdci zahrieval, 

A ťažké tvoje rany slzami polieval : 

Preto nireť ? — oj, rád umrem, bos' sa ty mne milá 

Za to jedným pozrením dávno odmenila. 

Znám to prvsie prezrenie ! — dosiaľ v duši tleje, 

Keď vzchodiac Idisly na mňa dve hviezdy nádeje. 

Oj, viem všetko smrť vezme, len nie ty dva blesky. 

Ty mi budú svietiť hor' v ten môj svet nebeský ! — 

Ha! svitá — koniec! — mrkne — počiatok — kde? jaký? 

Oj, s Bohom, ty svet márny — môj svet nad oblaky I — 



Yejii vetry, vetriská, od západnej strany, 

Kam ty mraky tak letia jak hladné havrany ? 

Snáď na chraňbu slníečku? čože chmáry chcete? 

•Slniečko pochovávať, — a ono pri svete ! 

Ci ho chcete na silu do hrobu položiť? 

Nie ! — z toho nič nebude — večne má ono žiť ! 

A čo ho i na chvíľu složíte do jamy : 

Povstane, vyrúbe sa zlatými šabľami ; — 

A potom do tej jamy ľahnete si sami ! — 

Co sa ten mrak tak vlečie cez ty šíre polia? f 

Co ty vrany lietajú, kráču dookola? ''''^>'*^^T^^^, 

To sprievod čierny, dlhý z mesta sa pohýna — ^7 

Vyprevádza zo sveta nezdarného syna. 

Spevu, plaču neslýchať — len čo vetor duje, 

A Čo drobná rosička s neba poprchuje. 

Hľaď ! na čiernom vozíku, v hlbokom dumaní, 

Opiera sa Jánošík, šuhaj malovaný. 

On v prosriedku jak víťaz — kolo tvári bľadé — 

Zdá sa že on sám na smrť celý zástup vedie. 

On vypnutý, ti hlavy nesú dol sklonené, 

Jakoby ho prosili za oslobodenie. — 

A zraky zapálené obráti do neba, 

Modlí sa vrúcne , modlí — za koho ? za seba ? — 

Za ľud, za ľud sa modlí, za to choré dieťa, 

Žeby abo ožilo, abo šlo zo sveta ! 



- 53 — 

Za to dieťa nešťastné, zakliate v nevoU, 

Co nič nevie o svete, iba že ho bolí : 

„Oj, ľud biedny, oj, ľud môj! kto ťa už zastane? 

Ja už idem — ale Ty, všemohiíci Pane, ( 

Zostaneš s ním, Ty zbav ho!" — vzdychajúci volá, ^ 

A ten ľud, jak ta tôňa, vlečie sa do kola. \ 

A ľud slepým — nevidí za bieleho ráixa: \ 

Zabíja otca svojho,.. Q(?„Jio. zo sna zháňa ! 

Od šibeníc zavialo, ľudia sa žehnajú ; 

Na štyroch čiernych stĺpoch havrany krákajú : 

..Poď k nám, poď k nám, Janíčko!" až strach kosti láme 

„Poď k nám, poď k nám, gazdičko ! dávno ťa čakáme." 

A on ide k Šibeni pri srdca tiohosti, 

Bo mu duša hovorí: to oltár voľnosti. 



Tam on na hroznom vršku , na prahu dvoch svetov — 

Nebo pred ním vysoké — svet nízky pod pätou — 

V sried kopíj jak v sried lesov — so zrakom upretým — 

Stojí junák Jánošík jak dakedy predtým. 

Keď v dume z Tatier meral nebeskú výšinu, 

Keď v blesku slnca videl zakliatu otčinu. 

Rúčky tak založené v zelenej košieľky — 

I ten istý klobúčik, i pierko tak celky, 

I ta dumka na tvári, i ta žiara v oku. 

Všetko tak — len palošík nemá viac pri boku. 

(Oj, palošík, na hore zapätý v javore. 

Ktože tebou zablíska v malovanej zore ?) 

I tak ticho si stojí — vše tajné vzdychnutie — 

Len keď počuť štrng zbroj e — rúčky nepohnute. 

Bo čuvstvo jeho drieme, a myseľ mu lieta 

S dušou po zlatých krajoch minulého sveta, 

Po tom raji mladosti. Ligotavé chvíle 

Obletly ho dokola jak zlaté motýle ; 

Obvily ho, zavily nevinnosti kvety. 

Tisíc očiek naň mihá, tisíc úst klebetí ; 

Z sadov ptáčky naň kričia a z priedomia deti : 

Poď k nám, poď k nám, Janíčko, tu sme ti, tu sme ti ! 

Z dúbrav bučky kývajú : poďže sem, šuhaju ! 

A zlaté háje za ním milostné vzdychajú. 

I ten bystrý potoček, i srieborná hoľa — 

To všetko, všetko naňho jak na brata volá. 



54 - 



Vtody t;i (liisji J<'1h> ľjunciiá rozloží, 
1 |)ľitisn(' n:i srdco colíM'ký .sv(»t l)ozí. 
]jvi\ nik II žolinMJi'icii k(»(ľ cujo na sebr, 
Vvtrlmc Síl splasoiiíl — i j)aílíi flol s neba 

Už jo hor(». — Vjste raz zrak na hory lioclí — 

I lej, na liory, na hory, na ten svet sloboíly ! 

po nicli ťažko hlboko hučia slz prívalv — 

(Jn ticho hladí na ne, nesinúti, nežiali ; 

Bo ich pamäť jak lampa čarovná pozláti, 

1 ol)lieka v slncové starodávne šaty. 

A duša do tých pekných krajov sa poberá 

Pozerať sa jak slnce nad more z večera. 

Tu sa vidí v družine na Kráľovej Holi 

Jak orol bystrooký pomedzi sokoly ; 

Pri vatre gajdy hučia , tu skáču chlapiská, • 

V ruke pohár a v diiihej valaška sa bi íska. 

Tam zase na Kriváni, keď sa hora lomí. 

Jak pozerá pod sebou neskrotené hroňiy. 

Tu na Dumbiere stojí, dušu v túžbach kojí ; 

Pozerá oi-la v letku pri slnea východe, 

I spieA'a si pesničku o zlatej slobode. 

A tam si zase dumá v Prosiečnej[ Doline, 

Na tých zámkoch zakliatych o svojej rodine. 

Tam zas jak s chlapci blúdi po zelených horách 

Pri slnci i mesiaci, pri hviezdach i zorách ; 

A všetky ty obrazy tak s' milo naň smejú, 

Že znovu v ňom zbudily usnutú nádeju. 

Oj, a duša sa do nich ešte raz prístroji, 

Jako veľký bohatier do víťaznej zbroji — 

A po nej sa rozleje sila nevystihlá ; 

Cíti, že b v ramenom zem do neba zdvihla. 

A v tom kňaz povie : ,, Amen !" — Jaj Bože nad nami ! 

Mhla zašla — a Jánošík víta sa s Vilami. 

Vetrisko v štyri strany žalosťne zahudie : 

Bolže, Bože, v svete kvet — či už viac nebude? 

Hľaďte, či to mhla tamto, či šatka belavá. 
Ci to vetor, či to kto: „Stojt^^ !" vyvoláva — — 
,,Stojte ! tu list s pečaťou od Jeho Jasnosti !•' 
Pozde, pozde, už sa on nevráti z vočnosti. 
Pozde, pozde dobehly cisárske patenty : 
Nedá už on za seba štyri regimenty. 



- 55 — 

Lud okolo šibeny — jak dáka skalina — 

Nevzdjchne, nezaplače, pästi nezatína. 

Ide domov — pomaly — ale dák z nechutí ; 

(Jo krok zrobí, zastane a hlavou pokrúti ; 

Co diaľ ide, to mu viac dačo srdce sviera, 

Dač v duši sa ozýva : Jánošík umiera ! 

A to srdca svieranie viacej neprestane, 

A ten hlas bude volať až po z mŕtvych vstanie, 

Prebije sa cez prse, cez doly, cez lesy — 

Bude volať do všech strán : Janíčko" ! kdeže si ? ! 



Mhlisté, pošmúrne nebo nad Tatrou, Dunajom. 
Tak je dáko otupno tým slovenským krajom, 
Jak zakliatou krajinou, zem jak zadusená, 
Jak žena pri pôrode, len stena a stena, 
A plod vydať nemôže. Už vŕšky zkopnely, 
Už ľudia i zabudli o smrtnej- nedeli, 
Keď im deti donesly prvšie jaropúčky. 
Už dávno zakukaly po hájoch kukučky — 
A jará nechyrovať, prešlo i vskriesenie, 
A ešte horou dolou nič sa nezelenie 
Hora v puku, pole v kle jak zakliate drieme, 
A ľudia von oblokmi na ty holé zeme 
Zrakma beznádejnýma nemo pozerajú — 
S rukama složenýma, čo bude, čakajú. — 

Staré baby pri peci trímu tajné rady, 
Spomnú Janka i jeho zakliate poklady. 
Vraj vidno ich presúšať, keď sa mesiac noví, 
Dostať ich vraj možno ; len ten kvet Jánový, 
(Jo poklady otvára, z nich duchov vyháňa, 
Co o polnoci kvitne na Svätého Jána — 
Ten dostať : to tajemstvo, čq ešte neznáme — 
Na čom si ten svet posiaľ darmo hlavu láme. 
Potom prejdú na jeho valaštôčku milú, 
Uo vraj mala kedysi za sto chlapov silu : 
T^ola už vraj ty siedme dvere ťať začala. 
Lež keď čula, že on preč, v zem sa zakopala. 
Všetko to s ním zaniklo, i ta jeho mihi, 
T ta mladá družina, čo si s ním chodila. 
Len ty pusté chodníčk}^ čo po nich zostaly, 
A ty mená vyťaté na tatranské skaly. 



5^ 



Napokon eSte prijdi'i na ty mrcha časy, 

A tu sa jcílna stard kdes' z kúta ohlási — - 

To sa kľízoín vsotkvnii svíit\ mi zaklína : 

Že je vraj týmto plúsťam Jánošík príčina ; 

/e vraj on ver' nezomrel ; bo že lio videla 

Raz na (Iraku jak letel jako jasná strela. 

A Boh zná eo tam všetko si narozprávajú 

O divoch a zázrakoch, čo sa vraj stať majú. 

^ . 1 . 

Šuhaji zas nespustia oka z tamtej strany, 

Kde zašiel dobrý junák Janík malovíiný. 

Pozerajú túžebne, čo sa to tam deje ; 

Ale tam nič nevídať len leje a leje. 

Lež ten, kto sa v to vezme, kto bližšie pristúpi, 

Ten vidí bielych panien veliké zástupy ; 

Ten vidí, o čom ani nesnívajú ľudie : 

Ten vidí svojím okom, čo ešte len bude. 

Ján Botto. 
Poznamy. Jánošík — jako známo — jo osoba historická živšia 
z pečiatku predošlého stoletia , pred uvedením urbáru, keď ešte osud 
ľudu cele od svevole pánskej závisel. Dejepis a zákon ho jako zbojníka 
odsúdily; ale povesť fiidu, v ktorej až posiaľ žije, zmyla ho od vín a 
predstavuje ho čo hrdinu národného. Nevoľný bol zaiste stav íudu, 
zvlášte od r. 1514. až po 1707. t. j. od pádu Dóžovho až po uvedenie 
urbáru Máriou Theresiou. — 

Ti „dvanásti sokoli," o ktorých je z počiatku básne reč, boli vraj 
dfa mena nasledujúci: 1. Jánošík. 2. Surovec. 3. Ilčík. 4. Adamčík. 
5. Hrajnoha. 6. Potúčik. 7. Uhorčik. 8. Garai. 9. Tarko. 10. Mucha. 
11. Durica. d2. Miohalôík. 



11, Kozia skala, 

Temno hory hučia, vietor stromy smieta, 
A o Kozej skale strašná povesť lieta. 
„Braček, kam bežíš na tom sivom koni? 

Co ti tak nahlo, azdaj dakde horí ? 
Kôň sa ti shesnel, či mu v ušiach zvoní? 

Veď ťa povláči, — i seba umorí." 
Také okriky .Janka zastávajú. 
Ale on nedbá, veď mu je kôň zdravý, 
Nech si tam kričia, nech si tam volajú - 
Tak si preletel okolo Oravy 
Ta kde sa zpína strašná Kozia skala, 
Jakoby s neba strela zafundžala. 



— 57 — 

Slnko zapadlo; — j)oInoc už prichodí, 
Vietor len jačí dolu dolinami, 
Fíustá, temná noc divú hrôzu plodí, 
A pusto všade hustými horami ; 
Zver, ptáctvo v strachu do dier sa uvrhlo, 
Hlboko hrmí a hrom všetko borí, 
Blíska sa, prší, nebo sa pretrhlo — 
Pri Kozej skale tichý ohník horí: 
Tam Janko čuší, hromu sa neľaká. 
Dychtivý smelo na svoj osud čaká. 
Búrka utíchla — keď už polnoc prišla. 
Ešte raz shrmí pri hlbokom šere, 
A Kozia skala jak dajaké dvere 
Rozdvojila sa a z nej panna vyšla. 
Uvidí Janka, vľúdne ho privíta. 
Aby povedal čo si od nej pýta. 

„Obec mä semká vedie ; hoj prebeda. 
Keď na to myslím, vlasy mi stávajú. 
To sa už ani tak vysloviť nedá. 
Nad našou obcou je diera veliká, 
y nej žraví draci už dávno bývajú ; 
Keď sa jasný deň v temnú noc prevlieka, 
Na náš dobytok vždy vybehávajú, 
Statok nám bijú i všetku hydinu, 
A tým do biedy rúcajú dedinu : 
Pomôž nám, panna, sami si nevieme, 
Pomôž úbohým, ináč zahynieme." — 
Panna počula, divo sa zamračí : 
,,Ozaj to možné, či mä tvoj hlas klame ? 
Ale však ich znám, sem sa jeden vláči, 
Hody robieva na protejšej jame. 
Tu máš ten prútik, bež domov veselo, 
Choď ku tej diere a čakaj na drakov. 
Ale ich nikde nezpusť z svojich zrakov ; 
Keď sa vytiahnu, maj sa ku nim smelo, 
Saď na jednoho, druhého tni prútom, 
Oni sa budú svíjať z protivenia — 
Potom daj sožrať ten prútik tým žrútom, 
I hneď v kolomaž čiernu sa premenia. 
Keď to vykonáš, ku mne sa navrátiš. 
Len sa drž smelo, tak nič neutratíš." — 



- 58 - 

Zas zaliľriK'lo ~ zavrela sa .skala, 
Janko isicI konať vo panna kázala. — 

M y nuly časy, minul nipsiac, celý, 
( 'O Janko (Irakov na vnivoc obrátil. 
Zas sa výstroji 1 k tej })annc veselý, 
í po odmenu šťastne sa navrátil. 
Rozlo/il oliník — vôkol ro])i' čary, 
Zaklína duclíov, pannu vyvoláva : 
,.Kráľovna hozská, hotuj pre mňa dary, 
Zkazil som drakov, šťastná je Orava. 
Odmeň si Janka, daj z tvojho pokladu, 
Yeď si sľúbila, nevesticku mladú.-' 

V tom hrom zahučí — a aj z Kozej skaly 
Kus sa odrúti - to sú dvere dnuká; 
Čierni duchovia dnu ho zavolali, 

A on šiel smelo — panna ho ponúka : 

„Tu máš července a tu sriebro, zlato — 

Vyber si čo chceš, budeš mať poklady : 

Ale pozoruj, by s' nezhynul za to — 

Skoda by bolo, keď si ešte mladý. 

Mnohí už ľudia sem pre sriebro prišli, 

Ze ale viacej brali nežli treba, 

Hneď zahynuli, odtiaľto nevyšli. 

Mňa ubiednili i zkazili seba. 

Tu máš na hŕbach, naber si tu z toho, 

A druhé nechaj, — oj, zle brať je mnoho." 

Panna si sadla, .ľanko sa obzerá, 

A nado dvermi zjastrí dač pekného, — 

Vezme z peňazí, hodne si namerá, 

Môž' mu to dosť byť až do smrti jeho. 

Keď preč odchodil, z dverí veniec schytí — 

Dobre to bude neveste na čelo, — 

Tak si on myslí a s tým chce odíti, 

V tom sa zablisne — strašne zahrmelo — 
Dvere sa zavrú — a tma jako v rohu : 
Janko sa modlí, obracia sa k Bohu, 

Ale už darmo — prepadla sa skala. 
A o Jankovi len povesť zostala. 

Ján Matúška. 



- 59 — 
tS. Kostlivec. 



Hriešnym pokuta, 
Sm^creným pokoj. 



Tma je všade, iba v jednom 

Domčeku sa ešte svieti, 
A hDecT ohník sa utají, 

A hneď zase sa roznieti. 
Kto v tej izbe ? Kto tak pozde 

Do noci sa ešte baví? 
Kto si to tam ešte kladie 

Na kozúbku ohník hravý? 
Ci sa to tam dakto modlí? 

v 

Ci to strežú umrlého ? 
Moc ich po tichučký sedí, 

Vravu počuť len jednoho. 
To sa mládenci a devy 

Tam na priadkach zabávajú, 
A pri kozúbku sediaci 

Tuto povesť rozprávajú : 



Boli dvaja milovníci, 

Ktorí sa veľmo ľúbili, 
A ktorí si až do hrobu 

Vernú lásku prisľúbili. 
Sľub takýto milencova 

Prísaha tak dotušila : 
„Vidíš, jak by som ťa nevzal. 

Bodaj mä zem vyhodila ! 
Bodaj nikdy moje kosti 

V hrobe s])očinku nemalý, 
A za bránou na emiteri 

Na večité veky stály!" 
Radosť zmizla jako chmára. 

Láska zvädla jako kvieťa ; 
A ten milenec neverný 

Zanechal ju, šiel do sveta. 
A ta jeho milenica. 

Co ho velmi rada mala, 
Jednostaj len nau myslela. 

Do smrti sa uplakala. 



- 60 - 

l)í) \iry\)ty ju nochovali ; 

Tam |)ľi n(\] svioca lioricvíi. 
Ona v truhle hore sedí, 

MlŽky z knihy sa modlinvn 
Prešly dnícky, presly rocky, 

Prišla potom i ta chvíľa, 
Žo neverného milenca 

Smrť konečne navštívila. 
Pochovali ho vraj pekne 

Rúče jako prichodilo; 
Ale čo raz ho za^hrebli. 

Vždy ho na vrch vyhodilo. 
Do dnes jeho hriešne kosti 

Pri bráne v kútiku stoja, 
Strežú kryptu, v ktorej pani 

Až posiaľ nemá pokoja. 
A Boh vie do kedy ešte 

Oba budú pokutovať. 
Bo nik nevie v šírom svete 

.Tako za nich orodovať ; 
Lebo tak je vyveštené : 

Pokoja mať nebudete, 
Kým vás také nevykúpi 

Co nebolo ešte v svete. 



Už je povesť dokončená. 

Strach prejíma poslucháča; 
Jeden bohatv mládenec 

Sem tam si po izbe kráča ; 
Zrazu okom v kolo hodí, 

Rečie slová nečakané : 
„Kto sem kostlivca donesie. 

Za hrsť dukátov dostane !'^ 
Všetci mlčia, — a dievčatá 

Na milencov pozerajú, 
(■i ozaj tak smelí budú 

A pon sa ísť odhodlajú. 
Ale veru ani jeden 

Na cmiter ísť netrúfa si. 
„Ej, keď vy nie, nuz ja idem!" 

Smelá Katka sa ohlási. 



— 61 - 

Dobre, dobre lebo nebars ! 

Už ide cestou z dediny, 
Hrdá, že sa na tu cestu 

Neodvážil nikto iný. 
Mesiac svieti, — a iskriaci 

Sneh jej vrždí pod nohami, 
Hlásnik z väze vykrikuje, 

Pes zavýja za humnami. 
Treskúca zima na zemi, 

A na nebi jako vatry 
Hviezdičky sa ligotajú 

Ponad zasnežené Tatry. 
Ach, a tam na tom cmiteri 

Vietor k vili ponad hroby, 
Kolo porúcaných plotov 

Snežné zámety si robí. 
A v tom kúte tam u brány 

Ten pokutník clivo stojí : 
Chodník k nemu zasnežený. 

Keď sa každý ta ísť bojí. 
Zima to tam a otupno, 

Kolo neho sneh chumelí, 
Len čo ptáčky poskackaly 

Poznať kade sniežik biely. 
A nad ním v tej bráne visí 

Dášek ošarpaný, starý ; 
A nehnuto vedľa neho, 

Zasnežené stoja máry. 
A v prosried toho cmitera 

Kristus na kríži pribitý. 
Poznať pri svetle mesiačka 

Žiaľ v tvári jeho vyrytý. 
Jedenásta hrmí s väze — 

„Chváľ každý duch Hospodina !" 
Spev hlásnika sa ozýva — 

„Bila k spocinku hodina.'^ 
Ale Katku vidíš tamto 

Jako ide vedľa väze ! 
Jak postáva, obzerá sa, 

Ci sa jej dač neukáže. 
Dech jej mrzne v osinetých 

Ústach, trasie sa a ľaká ; 



— 62 — 

Ifi<* , ido, novie kade, 

Ci jíí živá, ci jo jaká. 
I ž jo |)ľi ňom — už lío l)ere — 

I ž ho nosio von z bránice, 
l^ž s ním dolu vŕškom beží, 

Vietor joj Hneli z pod nôh clijce ; 
A vysokej väze tona 

Dlhá na mostíku leží, 
Kade s tým hrkotajúcim 

Kostlivcom ta Katka beží ; 
A ten mostík zamrznutý 

Chrapstí a puká pod nimi, 
A potok stene: klok , kluk , klok, 

Klu k ! pod ľadmi studenými. 
A ten mesiac bľadojasný 

Ticlu'inko sa s neba díva : 
Jaká je to nôcka tichá, 

Jaká zimná, jaká clivá! — 
Oj, otupnosť, pustá, strašná ! 

Oj, divota, jaká si ty ! 
Prečo ťa tak moja trudná — 

Moja trudná duša cíti? — 



Spia už všade, — iba v jednom 

Domčeku sa ešte svieti, 
A hneď ohník sa iitají, 

A lineď zase sa rozaieti. 
Pri ohníku, pri kozúbku 

Tam si sedia, rozprávajú, 
A tu Katku, a tu smelú 

Y\ č V á vaj ú , vy č k á vaj ú . 
Klop klop, hrk hrk čuť na ceste, 

Crk čak , črk čak vrždia kroky ; 
Hus ! voliaky pes splašený 

Preletel popod obloky ! 
„Otvárajte ! Katka volá, 

Tu som, tu som. tu Kb máte! 
Ale keď som ho donesla, 

I za hrsť dukátov dáte!'' 
Hu! vvkríkuu všetci razom. 

Preč tu strašlivú podobu ! 



I 



- 63 — 

Ta ho, ta -ho, nechceme ho — 

Zanes si ho ta do hrobu ! 
„Smelá Katko ! v slove stojím, 

Bohatý mládenec zvolá, 
Ale tu strašnú podobu 

Ta odnesieš, kde prv bola !^^ 
Ona chytrá, poď s ním nazpäť ! 

Lež on ju kol hrdla chytí; 
Jaj ! zle nedobre je Katke, 

Na chrbte ho strkať cíti. 
Už ho s chrbta dolu striasa 

Sama na cmiteri v bráne. 
On len visí — visí — visí, 

^Div, že sa jej dač nestane. 
,,Zeno! Kostlivec zavolá. 

Choď do krypty ku tej panej ; 
Pros ju, nech odpustí viny 

Duši mojej potrestanej!" 
„„Ach jaj! beda mne prebeda! 

Co si ja tu teraz počnem?"" 
„No len chytro : len ísť treba ! 

Ani slova! choď už, choď len!" 
Už len ide — a na krypte 

Jako dvere odchýlila, 
Pani rukou znak jej dala, 

Aby odtiaľ odstúpila. 
Stojí — myslí — domov ide, 

Jako tou bránou vychodí, 
S podivným štrkotom na grg 

Kostlivec sa jej zahodí. 
Lak náramný ju zachváti, 

A kostlivec javí hrozbu : 
„Nepustím ťa, kym u panej 

Nevykonáš moju prosbu." 
Zas za ku tej krypte blíži 
Jako hromom omráčená ; 
Vojde dnuká a na skalách 

Padne s prosbou na kolená : 
„O smiluj sa, dobrá dušo ! 

Shliadni na mňa hriešnu ženu ; 
Zabudni už viny jeho, 

y nebi budeš mať odmenu ! 



— CA - 

OdpúSťas mu V Daj znamenie!" 

Pani jak prv tak podivne 
Číta a oka nezdvilino; 

Hlavou skľúti — rukou k\ vnc. 
Ide; ale pri tej bráne 

Kostlivec jej v ceste stojí : 
..Nepustím ťa, kym s tou paííou 

Nebudeme pri pokoji !" 
Ľšte sa do krypty vráti, 

Ešte raz sohne kolená, 
A od strachu velikého 

Povie bľadá jako stena: 
,,Ked' ťa nehnú moje prosby, 

Pre milosť ťa božiu prosím, 
Nech ťa pohne nemluvniatko, 

Čo pod mojím srdcom nosím!" 
Sotva že sa toto slovo 

y studenej krypte ohlási, 
Pani milo na ňu shliadne. 

Knihu zapre, — sviecu zhasí ! 
Ide žena von hranicou, 

A obzerá sa v úzkosti ; 
Kostlivca už tam nevidí, — - 

Iba z neho hŕbku kostí. 

Jakub Graichman. 



13. Otrok. 

,. Batu! Batu!" vresk reve dolinou, 
^long'olsky jatagan zvoní, 
Nad pariacou sa krve barinou 
Vre zdivelých rehot koni. 
Šarvanci naši besne rúbajú. 
Heslo ich : vlasť a sloboda ! 
Ale tatárske hromy padajú, 
Das vojny sám ich vojvoda. 

Sine e za smutné slovenské hory 
Padá k zbľadlému večeru. 
Sťa — keď Mikuláš cengá cez dvory 
Chlapča materi v zásteru; 



— 65 — 

A jako blesky dňa sa pasujú 
8 tonami noci letiacej, 
Tak s nádejou sa strachy borcujú 
y revaní vojny hrmiacej. 

Splašeným poľom vreštia polnice, 
Mať oči škriabe Tatáru, 
Nevinnosť zbľadlé driape si líce, 
Cud neodpustí oltáru ; 
Zúfalstvo srdcom vlasti lomcuje. 
Starcov a deti ozbrojí, 
Aziat divý páli, drancuje 
A strašne sem tam sa rojí. 

Stohlasé „beda!" nebom zatriasa : 

Ktorá strana to beduje ? 

Kto zná ? Obidve strany škrtia sa, 

Z oboch strán záhuba duje ; 

Stohlasné „hurráh!" svetom zaznieva: 

Ktorá to strana víťazí ? — 

Ach, ostatnia hrsť našich omdlieva ! 

Otčina, to ťa dorazí ! — 

Jakoby s neba, kŕdeľ sa nový 

Junače našej dovalí, 

Strhne sa bitka, kovy na kovy 

Padajú, skaly na skaly. 

Tam kosci dvaja obrovskí kosia 

Stepárov smrtným palošom : 

Kto ti ? čo za česť, za meno nosia ? 

Pán Rimov s verným zbrojnošom. 

Ha ! jaký smätok ! jak sa to valí ! — 

Kde zmizly ty dve postavy ? 

Ci stoja ? padlý ? či zutekaly ? 

Kde sú našincov zástavy ? — 

Tiahne k severu divochov črieda. 

Raba k rabovi pribíja. 

Kto zostal po nich ? — púšť, žiaľ a bieda 

Z rozvalín bydiel zavýja. — 

v 

„Žena! srdca i duše mojej rodina! 
Helena, rabova žena! 
Oj, darmo žiaľ tvoj muža spomína. 
Kraj jeho Púšť je Kamenná ; 

ČitHnkii I[. 5 



— íil) — 

Na hasto z;íinku pustólio stojÍH, 

V diaľky liijiozc ])ozorá^, — 
Čím sehä, ííiiižo diotky ukojí&V 
Darmo ty v žiaľoch umieraš !" 

„A ty^ ľud biedny, otčina moja, 
Vy zl)ytky dňov nešťastlivýcli ! 
Vykúpila si tichosť pokoja 
Hrobom všetkých svojich živycli ! 
Kedyže svoje zahojís rany ? 
Kedy sĺz vyschne ti rieka ? 
Tvoj syn, tvoj večneverný poddaný 

V tatárskych väzbách narieka!" — 

A z upálených Rimovca očí 
Lúč pomsty striela divoká, 
Reťaz zarinčí — jako vyskočí — 
Od nôh druhého otroka ; 
K rinčaniu puta hlas sa pripojí 
Zo srdca, kde vernosť horí, 
A Budiač pána teší a kojí. 
Sluha k sluhovi hovorí : 

„Pán môj, trináste leto konáme, 
Co v zraky tvoje pozerám, 

V nich' slzy tyto sú mi neznáme — 
Nechaj to matkám a dcéram ! 

Syn sveta, chlap ! maj srdce z ocele — 
Duch silný biedu premôže — 
Poruč na BoHa a dúfaj smelé — 
Kde svet nie, tam Boh spomôže !" — 

„Yerný môj sluha ! nie — bied spoločník ! 

Ktože si srdce zatají? 

Zlý priateľ si ty, bárs dobrý rečník — 

Dúfať — a v mongolskom kraji ! — 

Hoj, nie tešiť sa ! oči vyplakať 

Do hnilej pod sebou slamy ! 

S divým túžením deň pomsty čakať, 

V reťazy sekať zubami !" — 

„Kde tu nádeja, Budiač? vrav, sluha! 
Kde tu je potecha viery ? 
Zajtra ťa priahať budú do pluha, 
Zertvu pohanskej povery!" — 



— 67 — 

„Rimov!'* — zas hodný sluha začína — 
„Rimov, v moc božiu dúfajme ! 
Beda, kto zákon boží preklína, 
Keď svet ho v nešťastie zajme !" — 

Co Budiač priateľ, sluha i rada, 

Chamre a maká pri stene ? 

A mlčí smutno a čosi hľadá 

Vo vlhkej, starej halene : — 

Ta tichosť vo tmách pustej temnici 

Čosi strašlivé hotuje. 

Rimov mlčí, má dlane na líci, 

Duchom po Tatrách putuje. — 

v 

Co to udrelo? — putá sbrnčaly, 

Pána krv na tvár ošplechla : 

„Sluha! čo robíš?" — sny sa mi zdaly? — 

Mňa vlaha ostrekla teplá !" — 

A priateľ sluha : „Ty si slobodný ! 

Sluha vykonal úlohu — 

Dá vďačne — kde mreť mal by pán hodný 

Sluha i ruku, i — nohu." — 

Krvavá leží v prachu sekera, 
Z nohy Budiaca krv kypí : — 
„Pán môj! dávno je už od večera;" 
Sluha v bolesti zachripí — 
„Choď s Bohom, počím mračno ti hovie 
A stráž driemotou opila ; 
Slovenských líp mi pozdrav stromovie, 
Kde choť čaká ťa spanilá.* — 

Rimov dobrému sluhovi padá 

Okolo hrdla: lúči sa! — 

Ä^Co ? či druh verný druha okráda ? 

Ci pán od sluhu učí sa ? — 

Zostanem s tebou, Budiač ! — nemožno — " 

Budiač mu zas prejme slovo : 

„Choď, choď, na horách kľakni nábožno 

Za blahé mretie rabovo !" — 

Ešte ustíska, ešte sboskáva 
Odpol slobodný otroka, 
A slza vďačná za slzou pláva 
I z toho, i z toho oka : 



— r,8 — 

„Nuž s HolioiM ! s Bohom, ty dľiili môj drahý !'^ 
Už zora inlaflý vorlie deň — 
Lnží loii jeden ra)) na podlahy, 
'^J\'nmicoii zdycli znie len jeden. — 

Chán j)ríísl\a nohou, ústa nm kľajú — 
Co chce ta hrozba divoká? — 
Traja otroci k uenm štverajú 
Jednonohého otroka : 

v 

„Cerviak ty biedny ! mocnému Chánu 
Ešte sraies vystrájať prieky ? 
Cos' k vôli tvojmu vykonal pánu — 
Prisám — oželieš na veky!" 

K otrokom : „Toho psa mi vyhojte, 

Odrežte, čo sa zahojí, 

Zahojte znovu, zas rezať chojte — 

Nech pána otrok sa bojí!" 

A súd ten rabov lomcuje uchom, 

Zatriasa srdcom tatárskym : 

Ale s velikým šuhaj sa duchom 

Usmieva hrozbám barbarským. 

„Nech vinu svoju tisícraz cíti, 

Nech tak ožíva, umiera !" 

Z otrokov ten grg", ten nohu chytí 

A tretí dvere odpiera ; 

A Chán sa díva — a úsmech vlaje 

Kolo zbľadlých líc šuhaja : 

„Složte ho!" — rabským černochom kľaje — 

y sieni zostali len dvaja. 

v 

„Suhaju ! ta ťa nedesí psota ? 

Neprosíš za dar milosti ?" 

„Chán ! otrokovho tys' pán života, 

Ja som pán svojej vernosti ! 

Raniť a liečiť ? — tak osud robí ! — 

Umreť ? — kolíska hrob chová!" — 

A Chán : „No chlape^! nies' syn poroby ! — 

Zajtras' na brehoch Šajova!" 

Andrej Sládkovia. 



— 69 — 
14. Smrť Olejová. 

Ide do vojny kňaz ') veľkomožný 

Naproti divým Ohozárom ; 
Ich polia, mestá, že sú bezbožní 

Strojil sa zhííbiť požiarom ; 
Oleg po poli v zelenom kroji 
Letí na koni v Carhradskej zbroji. 

Z temného hája v iísrety jemu 

černokňažník sa poberá, 
Ktorý, že slúži bohu hroznému ^) 

Za to v budúcnosť pozerá ; 
V modlitbách, vesťbách strávil celý vek, 
A k tomu starcu povedal Oleg : 

„Povedz mi starče, milácek bohov, 

Ceho sa Oleg dožije ? 
Ci Jbude ešte vrahom pod nohou. 

Či ho skoro noc zakryje ? 
Yrav ! nič sa neboj — to ti nakladám ! 
Veď ja dobrého koníka ti dám." 

Vešťci sa v svete neboja pána. 

Na dary neutisknú sa ; 
Povedia pravdu — lebo ich strana 

Len vôľu božiu roztrúsa ; 
„Budúcnosť sa tak jak ta mhla stele, 
Ale ja čítam los tvoj na čele. 

Pamätaj toto čo sa ti povie ! 

Všade ti pán Boh šťasti©(^dá; 
O mene tvojom každý sa dovie, 

Tvoj štít na bránach Carhrada, 
Voda, zem teba čúšky počúva. 
Darmo nepriateľ tvoj sa nadúva. 

v 

Oakaj ! od mora tamto čierneho 
Jak vietor vrah sa priplaví — 

Meč neľutuje veru žiadneho, 
Ale nehne sa tvej hlavy ; 

Strela, kopija sa ťa nechytí, 

Bo budeš božou mocou prikrytý. 

*) = knieža. ^) Paromu ; báseň opisuje ešte čas pohanský. 



- 70 — 

Tvoj koň sa vojny žiadnej nebojí, 

On je gazdovi po vôli, 
Keď strely hviždia pokojne stojí. 

Keď treba zvirgá po poli ; 
Zima a vojna nie je koňovi, — 
Ale od koňa })eí]a pánovi !" 

01 eg sa usmial málo, ale sa 

Zamyslel preen trosiek a, — 
Mlčí — za sedlo rukou chytá sa 

I schodí dolu s koníčka; 
Verného koňa po hrive hladí, 
Ivebo sa nosil na ňom od mladi. 

,,No maj sa dobre koník úbohý ! 

Môžeš sa ťarchy viac nebáť, 
Nevložím v stremeň tvoj mojej nohy, 

Už sa musíme rozžehnať ! 
Nezabúdaj na mňa na tom šírom svete ! 
Sluhovia kde že ste? koňa odvediete. 

Zakryte pokrovcom ho hneď vyšívaným, 
A zaveďte ho kde sa pasie statok, 

Krmte ho ovsom po jednom hľadaným. 
Nech má na vode vždy čistej dostatok ľ^ 

Sluhovia počúvni jak strela odišli, 

A k pánovi s koňom zase druhým prišli. 

S rodinou svojou Oleg hostí sa, 

Veselo sklenky cengajú, 
Všetkých už hlavy tak sivejú sa, 

Jako keď sniežky lietajú — 
Spomínajú čo sa im kde prihodilo. 
Jak sa im vo vojnách po svete vodilo. 

„A^môj kôň starý? Oleg povedá: 

Ci je ešte tak ohnivý ? 
Či ešte sadnúť druhému nedá ? 

A či je čerstvý a živý ?" 
I povie jeden sluha v žalosti : 
„Ach ! složil dávno už chudák kosti !" 

Oleg zubama škrípe a ^krúti 

Hlavou a mumle : „Co je to ? 
Vykladač trulo jako chce múti, 

A v slovách pravdy nič nieto. 



- 71 ~ 

Môj koň by mä môlioJ až hen posiaľ vláčiť!" 
I sberá sa kosti hneď z koňa opáčiť. 

Hľa ! tamto ide Oleg zo dvora 

Za ním družina a Ig'or, 
Pri nich je Dneper, pri Dnepri hora, 

A kosti biele konca hôr ; 
Sňah ich obsýpa a dažde myjú, 
Hromy a vetry nad nimi vyjú. 

Oleg pristúpil ticho šedivý 

A vravel : „Spi môj kamarát, 
Ty si už mrtvý a ja som živý, 

Sám ja už musím zomierať ! 
Viacej sa ostrej sekery nebojíš. 
Ani už môj prach viac nenapojíš. 

Hľa ! kde mi smrťou ten šelma hrozil, 

Tato kosť zkaziť mala mä !" — 
A tu z kostlivca had naraz skočil, 

Iskry vypúšťa pyskama, 
Jak stužka čierna obvíja nohy, 
Zkričal na ratu Oleg úbohý ! — 

Na kare smúťa kňaza dobrého, 

Družina, Olga a Igor, 
Okolo Dnepra sedia mútneho. 

Vojaci pijú konca hôr ; 
Spomínajú čo sa im kde prihodilo. 
Jak sa im na vojnách s Olegom vodilo. 

Z PuSkina preložil Ján Kráľ, 



d. Romance. 
15. I\an a Ľudmila. 

Hasnú na západe zore, 
Tmí sa v tichočujnej hore, 
Svihlé jedle vedľa seba 
Pnú sa vo zvyšok do neba, 
A medzi jedľami tými, 
V pustostrašných prázninách 
Po vyschnutých haluzinách 
Visia staré pavučiny. — 



— 72 — 



Z íľalekycli liornatych strán 

Začuť teiiiny škrekot vrán ; 

Vetľom pí)}iyi)an/* hory 

Šumia sťa vlny na mori. — 

Všade liora, tma a tma, 

Nevie kam sa pustiť má : 

Ej Ivane, Ivane ! 

Čo sa len s te])0U stane ? 

Tu v tej noci, tajno kdesi 

Zapadly ťa tmavé lesy. 

Vyjde na strom na vysoký, 

Hľadí ponad les široký, 

A vyzerá dookola, 

Hvízda : hybaj, hybaj ! volá, 

A načúva a vyčkáva, 

či sa ozve dáka vrava, 

Ci zacengá statok v dúbravine, 

Ci zablisne ohník na doline V 

Nikde nič ! nik sa neohláša. 

Len čo vetor šumot hôr zanáša. — 

Ej zle mu je, trudno mu je. 

Všelijako rozmyšľuje, 

A v tom — 

Zazre svetlo v údolí hornatom. 

S výšky stromu v dol sa pustí. 
Stúpa cez les tmavohustý, 
Stúpa cez miesta neisté, 
Pomedzi rážďa, vývraty, 
Mochovité shnité kláty 
A močiare šivaristé. — 
Ide samučičký sám, 
Už je blízko, už je tam. 
Vidí domček, svetlo v ňom, 
Oblečkom pozerá doň. 
Kto tam býva ? ach beda ! 
Jedna stryga škaredá 
Čary mieša pri ohníku. 
A jej starý na múriku 
Drieme, chrápe vyvalený 
Dennou prácou unavený ; 
A jedna devečka krásna 
Snuje priadzu zamyslená 



— 73 — 

Na motovidlo z vretena, 

A číta si šepky pásma. 

Oo ta robiť ? či ta ísť 

Do tej chyže, či neísť? — 

Do tej chyže medzi tých ? — 

Už len ifle — hrom do nich ! 

„Dobrý večer, stará mama ! 
Prenocujte mä do rána." 
„Odkiaľ, odkiaľ nevídaný 
Ty prichádzaš v tyto strany ? 
Môžeš u mňa prenocovať, 
Jak chceš i do služby stať." 
A ten povie osmelený : 
„Dobre, dobre, stará mať ! 
Ale dneska unavený 
Rád by som už išiel spať !" 

Chrápe, odfukuje starý, 
A ta stryga ďalej čarí, 
Na ohníku trieska, blčí, 
Plamenistou vatrou žiari ; 
A ta krásna deva mlčí, 
Tajno pozerá do tvári 
Neznámemu šuhajovi. 
Tomu nášmu Ivankovi. — 
On už spí a o nej sníva, 
A ona sa naňho díva. — 

Svitá — a od rannej zory 
Pozlátené stoja hory. 
Povie stryga Ivanovi : 
„Keď si do práce hotový, 
Vidíš, na tamty lúčiny 
Nasaď stromkov ovocných, 
A zajtra mi, hľaďže, z nich 
Sem donesieš ovociny !" 

A s tým Ivan preč odíde ; 
Jak o na lúčinu príde. 
Sadne si a rozmýšľuje : 
Jako by to mohlo byť ? 
Už poludnie sa sbližuje. 
A nevie si poradiť, — 



— 74 - 

lltnlpcny sedí 
A do zeme Id'adí. 

Prijdc tá dovocka k nemu, 
A vesehl tak povi(í mu : 
„Nuž, jakože šuhaj mladý, 
Nevieš sadiť pekné sady ? 
A sa ti poprijímaly, 
A kvitne ti už dakoľko ? 
Tu más, obed ti poslali, 
A už sa len netráp toľko !" 

V tom Čarovným ta dievčina 
Zem pošibká prútikom : 
I hnecf raste, kvitne strom, 
A dozrieva ovoeina. 
Povie Ivan zadivený : 
„Odkiaľ si ty ? povedzže mi ? 
Jak ti meno, moja milá?" 
„Ja som z ďalekej krajiny. 
Moje meno je Ľudmila." 
V tom sa ztratí do sihliny. — 

Ježibaba namrzená, 
Ze ta práca dokončená. 
Povie v hneve Ivanovi : 
„No, keď si už s tou hotový, 
Teraz choď na dúbravinu, 
Vykolčuj tam tu chrastinu, 
A zasaď tam vínny kmeň ; 
A zajtra už z neho 
Z toho kmeňa vínneho 
Prinesieš mi hrozná sem!" 
Ivan ide, prijde ta, 
Chrasť obzerá sem a ta. 
Pochybuje, hlavou krúti, 
Nemá vôle, nemá chuti, 
Nač by sa i chytal k tomu . 
Co vykonať nemožno mu ; 
A len čaká a čaká, 
Oi mu prijde pomoc dáka ? 
Ci zas prijde ta dievčina ? — 
Tak si v mysli prepomína. 



— 75 — 

Dobre, dobre, lebo nebars, 
Kam si, tam si, dievča tu zas. 
„Pán Boh daj nám, čo nemáme! 
Máš už hrozná starej mame? 
Nuž čože je, jakože je ?" 
Ivan málo sa usmeje : 
„Jakože bj bolo, jako — 
Nuž nijako, nijako." 

V tom Ludmilka tým prútikom 
Posibe ty chrastinj, 
I hneď sa so zraljm hroznom 
Premenily v kmeň vínny. 
A ztratila sa potom 
Medzi lesom, medzi pňom. 

Ježibaba vrtí hlavou 
Nad tou vykonanou správou : 
„Ej Ivan e, Ivan e ! 
Ešte raz ja zkúsim teba : 
Vidíš, skaly tam v tej strane ; 
Zajtra múka z nich byť musí, 
A z nej donesieš mi chleba, 
Lebo jak nie, ztratený si !" 

v 

Ivan povie : „Čože robiť ? 
Už je darmo, keď musí byť !'^ 
Ide, ide ku skalinám. 
Ku skalinám, ku výšinám : 
„Ej skaliny, skaliny! 
Pekné ste vy strminy ! 
Do neba sa vypínate, 
Ponad lesy sa dívate ; 
Mne vydaný taký rozkaz, 
Bych napiekol chleba z vás. 
Jak to dakto vykoná, 
Nuž vykoná len ona." 

Prijde na to Ľudmila : 
„Pán Boh daj nám, čo nám treba!" 
„Ej daj, pane Bože, daj ! 
Moja dievka spanilá !" 
„Nuž — jakože, máme chleba ?" 



— 7f) — 

„To vykoiui, moja vďačná, 

Tba tvoja moc zázračná !" 

,. — Alo krásny j<i ten kraj ! — 

Pozri ]on na ty Holiny !'' 

A ta pošibká skaliny, 

A ztratí sa v tmavý háj. 

Noc* je — v hore ticho, tma ; 
Ofl protivné stryga ta 
Zrntné kladie vatrisko, 
Nad vatriskom visí v dyme 

V plamenistej čadenine 
Veličizné kotlisko. 
Starý strygoň drevo nosí, 
A Ludmilka Ivankovi 
Tíško tichunkými slovy 
Potajomky vraví čosi : 

„Ty, povedz mi meno tvoje!" 
„Ivan! drahé srdce moje!" 
„Jaj Ivanko ! zle je s tebou ! 
Jak sa budeš tuná baviť, 

V tom kotli ťa chcii uvariť ; 
Ujdi ! i ja pôjdem s tebou ; 
Jak mä naozaj ľúbiš, 

A to jak mi prisľúbiš. 

Že mä nikdy nezabudneš ; — 

Ivanko ! a rozumieš ?" 

„Oj ! môj anjel, rajský kvet ! 
Nedám ťa za celý svet ! 
Dokiaľ slnce posvieti, 
Budeš v mojej pamäti ; — 
A ľúbim ťa vidíš tak. 
Sťa ten hájik horný pták !" 
Jako povie tuto reč, 

V tom odletia oba preč. 

„Ej, čiže mä v líčko páli ! 
Pozriže, Ivanko, pozri ! 
Co vidíš za nami v diali 

v 

Ci netiahnu dáke mhlv ?" 
»Biely oblak nad horami 
Vidím leteť za nami !" 



— 77 — 

„Vidíš, vidíš to je on, 
Ježibabin starý strygôň ! 
Máličko postojíme, 
Pomáhať si musíme !" 
Udre prútikom na zem : 
„Vidíš, ja pšeničkou budem, 
A ty budeš pri nej stáť ; 
Ked doletí starý sem 
A bude sa dozvedať, 
Hľaď múdre odpovedať !" 

Letí, letí, oblak letí, 
Víchor chyce prach a smeti, 
A v oblaku strygôň ten 
Už sa približuje sem : 
,,Hej ty ! čo žneš tu pšeničku, 
Nevidel si tu paničku 
S jedným mladým šuhajom 
Nedávno utekať ztato, 
Týmto poľom, týmto krajom ?" 
„Veru nie, môj starý tato ! 
Ale vtedy dvaja utekali, 
Ked* tuto pšeničku siali ; — 
Pravda od tej príhody 
Mnoho ušlo už vody.'^ 
Strygôň hlavou pokrútil, 
Nazpäť domov sa skrútil. 

„Veru skoro !" — stryga povie — 
„Kdeže sú ti ?" Strygôň : „Kto vie ! 
Nebolo ich nikde vídať, 
Len jednoho pšenicu žať." 
„Nuž veď to boli oni ! 
Ty trup sprostý, naničhodný ! 
Mal si z tej pšenice sem 
Doniesť aspoň klások len. 
Pakuješ sa hneď za nimi 
Pochytať ty kadečiny!" — 

„Ej čiže mä v líčko páli ! 
Pozri len, Ivanko, pozri ! 
Čo vidíš za nami v dinli, 
Ci netiahnu djike mhlv ?•' 



— 78 — 

„Čierny oblak nad liorami 
Vidím leteť za nami !^ 
,.VidÍN, vidÍN to je on, 
Jezihabin starý strygoň ! 
M/iličko postojíine, 
Pomáliať si musíme!" 
Udre prútikom na zem: 
„Ja kapliekou sa stanem, 
A ty pustovníckom budeš, 
Ty sa budeš modliť, vieš ! 
Keď doletí starý sem, 
A bude sa dozvedať, 
Hľaď múdre odpovedať!" 

Letí, letí, oblak letí. 
Mračná tiahnú ponad svety, 
A v oblaku strygoň ten 
Už sa približuje sem ; 
„Hej, ty mníško v tej kapličke ! 
Povedzže mi o paničke, 
Ktorá ušla so šuhajom 
y tyto strany týmto hájom; 
Nevieš mi poradiť dáko ?" 
„Veru nie, môj drahý sváko ! 
Ale jak šli ztato kedy. 
Nuž vám museli ísť vtedy. 
Keď stavali tento chrámik. 
To už nepamätá nik !" 
Strygoň hlavou pokrútil, 
Nazpäť domov sa skrútil. 

Ježibaba zkríkne naň : 
,,0 ty hlúpy starigáň ! 
Zase len prichádzaš sám ! 
Ci si ich doviesť nevedel ? 
Kde si toľké časy sedel ?" 
„Ja som nevidel žiadneho. 
Iba u jednej kapličky 
Jako sa modlil z knižticky 
Pustovnícka kľačiaceho." — 
„Veď to on bol — mals' ho pojať ! 
Z dášku aspoň šindelík vziať ! " 



— 79 -- 

V tom sa schytí jako divá, 
Letí sťa strela ohnivá. 

„Ej, čiže inä v líčko páli ! 
Pozriže, Ivanko, pozri ! 
Čo sa to za nami valí, 

v ' 

Ci nevidíš dáke mhly ?^^ 

„Ohnivý nad horami 
Tiahne oblak za nami !" 
Liidmilka na to odvetí : 
„To už ona sama letí ! 
Máličko postojíme. 
Pomáhať si miisime." 
Udre prútikom na zem : 
„Ja sa kačičkou stanem, 
A ty budeš jazerom, 
Ja sa budem kúpať v ňom ; 
Keď doletí stará sem, 
Ja sa shovárať budem ; 
Lebo taká stryga stará 
Všelijako sa pretvára, 
A vie čary všelijaké. 
Kliatby strašné a storaké, 
A chytro by nezkúsený 
Do rúk padol takej ženy.'^ 

Letí, letí, oblak letí. 
Ohňom páli ponad svety, 
A v oblaku stryga stará 
Letí, letí už k jazeru. 
Jasné strely doňho šmára ; 
Nebude už dobre veru ! 
Dolu letí na vodičku, 
A chce schytiť tu kačičku, 
Ale čo raz za ňou chváti, 
Vždy sa len pod vodou ztratí ; — 
Prekáraná nasrdí sa, 
S oblaku na breh pustí sa, 
A tam chodí dookola, 
Na kačičku takto volá : 
„Poď, kačička, sem ku kraju ! 
Tiché vlnky tu šeptajú ; 



— 80 — 

KaT; kac kač kaí, pocTže sem ! 
Tu ti bufle tak milo!" 
,.Aeh veru ja neidem, 
Tveho hy mít spálilo ! 
Darmo buflos míi vyčkávať, 
Váhiť, prosiť, privolávať, 
Nedostaneš mňa ty už ; 
Vráť sa domov jak tvoj muž!" 

Povie baba nahnevaná : 
„Zaklínam ťa, Ľudmila ! 
Abys' nikdy s ním nežila, 
A doňho zamilovaná 
Navždy za ním túžila; 
A — v lipu sa premenila ! 
A tebe, Ivan e ! 
Nech sa ti tak stane : 
Keď ťa ženská ])oľúbi, 
Zabudnúť máš všetky sľuby. 
Zabudnúť máš na Ľudmilu vtedy, 
Zes ju poznal — miloval dakedy!" 
V tom sa ohňom zanieti 
A v oblaku odletí. 

Z kačky Ľudmila sa stala, 
A^z jazera stal sa Ivan : 
„Čože bys' ty poviedala. 
Mali by sme teraz ísť kam?" 
Ľudmila na to odpovie. 
Kam by ísť mali, že nevie. — 
„Oj Ludmilka, anjel zlatý ! 
Poklad na zemi zakliaty ! 
Pôjdeme my domov k nám !" 
„Veru áno, Ivan môj! 
Zakliaty je národ tvoj, 
A to vo mne paničke ; — 
Ty, keď prijdeš k mamičke. 
Ku tej našej matke Slávy, 
Nedaj si poľúbiť tvár ! — 
Lebo kliatba ta sa zjaví, 
Zhasne môjho oka žiar!" — 



~ 81 — 

A v tom sa mu k plecu skloní 
Tato naša Slávy dcéra, 
Smutná mu na tvár pozerá, 
Slza z očka jej vyroní. — 
Ivan na ňu ustrnutý, 
Nešťastia tušením hnutý 
Hľadí okom zkúmavým, 
Co ona znamená tým? — 
„Vidíš , povie mu Ľudmila — 
Tu máš tento talismán ; — 
Jako som ťa ja ľúbila, 
Presvedčiš sa časotn sám." 

Y tom sa jej na prste zjasá 
Čarovná prsteňa krása : 

,,V tomto prsteň i je sila, 
Zove sa — slovenská reč ; — 
A sám národ je — Ľudmila — 
A ty si jej milenec ! — 
Potom musíš i to znať, 
Všeslávia naša mať ! — 
Tento prsteň má tu moc, 
Keď sa zvrtne v ruke tvojej. 
Zanikne osudná noc ; — 
Koniec bude kliatby mojej ! 
Budeš ho na palci mať, 
Lež o tom nebudeš znať ! — 
Keď sa ti duša zarmúti, 
A keď zalomíš rukami, 
K nebu pozreš so slzami — 
Medzi prsty sa ti skrúti ! — 

V tom duch času vrhne hromy, 
Mojej kliatby pečať zlomí !" 

Ivan mlčí jako skala. 
Do ktorej strela udrela ; 
Co Ludmilka povedala. 
Nechápe on to docela. — 

Slnce zašlo — zhasly zore. 
Tmí sa na kráľovskom dvore, 
A v záhrade pri palote 
Stojí Ivan o samote 
S Ludmilkou v tichom shovore : 

Čitauka II. 6 



— 82 — 

„Tu, Luílmilka moja duša ! 
Míis sa trochu pobaviť, 
Kým to z vi o moja mamu sa, 
Že ťa jŕ^j clicem predstaviť ; 
Lebo to musíš znať, 
Ze královna moja mať.'* — 
Jako poviíí tuto reč, 

V tom odíde od nej preč. 

Ona samotná tam stojí 

V úzkostlivom nepokoji. 
Vrúcnou láskou k nemu jatá, 
Miluje bo jako brata, 
Vyzerá ho, či už ide, 

Z umu dáko jej nezíde. — 

Palota sa ligoce 
Svetlo sa v nej mihoce ; 
Ze sa vrátil domov pán, 
Veliká radosť je tam. 

Matka volá : „drahý syn ! 
Poď sem, nech ťa poľúbim ! 
Poď, moje potešenie !" 
„Nie mamička, nie nie nie!'^ 

Noc je. — Ivana nevídať, 
Muselo sa dač zlého stať. 
Žalostne zkríkne Ľudmila: 
„Ach, ta kliatba sa splnila !^^ 

Kde je Ivan milovaný ? 
Keď sa nechcel boskať dať, 
Od radosti jeho mať 
Boskala ho — na spaní. — 

Nevie Ivan, či Ľudmila 
S ním sa nekdy obznámila. 
Zabudol on celkom na ňu. 
Na Ludmilku milovanú. 

A z Ludmilky lipa utešená 
Zrástla pri jeho palote, 
Tam, kde stála o samote 
Do Ivanka zaľúbená. — 



— 83 — 

Neraz Ivan hľadí v podivení 
Na tu lipu krásnu, vysokú, 
Jak sa vinie k jeho obloku, 
Neraz na ňu hľadí zamyslený : 
Jak ta lipa, keď vetrík podúva, 

V rozžialenom šumí šepote, 
Neraz v noci tam o samote 

V boľnych citoch Ivan ju načúva. — 

(Dfu prostonárodnej slovenskej povesti.) 

Jakub Gralohman. 

16. Tľencanská studňa. 

Poviem vám povesť minulých století, 
Rodáci moji ! z času bojov dávnych, 
Ktoré už hasnú v potomka pamäti, 
Bo si neváži svojich otcov slávnych. 
Trenčanské rumy, slávy pozostatky, 
y sebe chováte velebné pamiatky ! 
Polnočné ticho panuje nad vami, 
Kto ho pretrhne — zatrasie múrami ? 

Jaké to prachy na ceste stávajú? 
Jaký to dupot zďaleka zaznieva? 
Z vojny sa smelí víťazi vracajú. 
Už sa zďaleka zástava zachvie va. 
Zápoľa víťaz i s vernou družinou 
Z vojny hor' ide Považskou Dolinou. 
Premohol Turka silnou, mocnou rukou, 
Mal sebou chlapov mocných jako bukov, 
Tých smelých, bystrých Slovákov z Považia, 
Ktorých meč vrahov prudko tne, poráža. 
I teraz Turkov vyťali do nohy, 
A ktorý zostal, teraz tu úbohý 
Strápený väzeň pred víťazmi kráča ; 
A korisť kone ledva uviesť stačia. 
Ale víťaza hrdo koník vranný 
Nesie už mestom — tu ľud z každej strany 
Vybehá, hľadí, slávu vykrikuje, 
Bohatú korisť, väzňov obdivuje : 
y prosried nich útlu, milostnú postavu — 
Jak tvár zastrela, sklonila si hlavu, 



— 84 - 

A sniiitiio kráča, omdlieva a klesá, 
Jak o ranená srnka v liústi lesa. 
Kto ze jo í)iia ? — joflni za zpyťnjú ; 
>SkoHa inlaílosii ! — druhí zas futujii. 
Až kým sa zámku ohradou vysokou, 
Ktorú Zápoľa stavia od viac rokov, 
I pán i väzoň z ohzoru ricztratí, 
A ľud pomaJy do domov sa vráti. 

Pán sňať reťazi sluhovi rozkáže, 
A tento ich hneď z nôh väzňov odviaže. 
Pán potom povie : aby tu postavu 
K nemu doviedol z kniežaťského stavu, 
K nemu doviedol do veľkej paloty 
A druhých poslal všetkých do roboty. 
Sluha poslúchol — osobu privedie 
Do siene veľkej po slávnom obede ; 
Knieža ju pojme — manželke predstaví : 
„Anjel môj drahý !" — takto potom vraví — 
„Tu ti darujem jednu otrokyňu. 
Ochotnú, pilnú a dobrú dievčinu!" 
A v tom odtiahol záslonu z jej tvári — 
Tu po dvorane útlosť, krása žiari. 
Všetci utíchli jako ju videli. 
Knieža sa usmial z obdivu veselý. 
Oči jej čierne ku zemi sklopené. 
Od studu, žiaľa .slzami sperlené, 
Jako dve hviezdy za oblak ukryté, 
Hanblivo dolu k zemi sú pribité. 
y celej tvári sa blesky ukrývajú, 
Ktoré sa v zore ružovej kúpajú. 
Ty vlasv čierne k zemi sa vinúce, 
Ružové líca a slzy horúce, 
Tu celú krásu kto môže predstaviť ? 
Leda by vedel anjela osláviť ! 
Hedviga vľúdne Fatmu privítala, 
Co s vlastnou dcérou tak s ňou zachádzala, 
A Fatma hodna lásky a prajnosti 
Žije, poslúcha v pokore, tichosti. 

Zápoľa ďalej ohrady zdvihuje, 
Otroci robia, on sám rozkazuje. 



— 85 — 

Už pyšne hradby zhotovené stály, 
Len studňu mali vyrúbať do skaly. 
Yšetci vraveli : stáť to bude mnoho, 
A ešte kto zná, ci dač bude z toho ? 
Preca na rozkaz k práci sa priberú, 
Skala nepúšťa čo jak na ňu perú. 
Za dlhé časy darmo pracovali, 
Až na ostatok všetko tak nechali. 

Fatma dni smutné, noci strašné máva, 
Často sa zo sna na polnoc ztrháva. 
Minulé časy často si spomína, 
I dom otcovský, krajinu pri mori ; 
Bo tam ľúbila bojovného syna. 
Za ktorým posiaľ vrelou láskou horí. 
V tom slza blisne v jej túžebnom oku. 
Lebo miláčka nevidí pri boku. — 
Šumenie Váhu často počúvala, 
A malou rybkou byť si zažiadala, 
Že by po Váhu prišla do Dunaja, 
Z Dunaja potom do svojského kraja. 
Chcela by leteť s ľahkými oblaky 
A bystré slnca nasledovať šlaky ; 
Ale ju darmo schytujú sladké sny. 
Nimi si cestu k vlasti neprekliesni. 

Ku brehom Váhu cudzinci prichodia 
Z ďalekých krajov, kde sa fíky rodia. 
Ze sú to Turci každý poznať môže — 
Veď jak chcii vojnu, šabľa nám pomôže ! - 
Turci slobodný prievod si zjednajú. 
Zrovna na zámok k pánu ponáhľajú ; 
Tch príchod sluha oznámi pánovi, 
A ten ich prijať zaraz je hotový. 
Omar dnu vkročí, vážne sa pokloní — 
A s ním vyslanci — potom tak hovorí : 
„Knieža hrdinský! premôhols nás vloni, 
A preto každý pred tebou sa korí ; 
Lež jak dovolíš, väzňov bych vymenil, 
Vyplatiac napred čo by si zacenil." 
„To sa stať môže!" odpovie Zápuľa, 
A služebníka do siene zavolá. 



— 8f> — 

Vyíliit otrokov káže Omaroví, 
.Jakii.'ililp o(l(M |)lat Ho n'ik liotovv, 
Tuľťi výskajú .. AlJalr' Boliii k chvále. 
Všetci sa tešia či mJa'lí či starí. — 
Do siene vstúpi Fatma nenadále. 
A jak hy olieň siboI jej do tvári — 
Omar ju zazre, mráz mu prejme kosti, 
A strach sa mieša v nádeje, radosti. 
Zabudne všetko a ku Fatme skočí — 
Ktorá sklopila k zemi čierne oči. 

Po dlhej chvíli Omar sa obráti, 
Stane — premýšľa — jako ju vyplatí ? 
„Koľko chceš za ňu, pane! sriebra. zlata? 
A čo prináša naša zem bohatá : 
Ci chceš kamene, či perly východu? 
Za čo ju pustíš so mnou na slobodu ?" 
„Zadrž si zlato, sriebro a kamenia, 
Lebo nepustím ju z môjho väzenia !•' 
„Panovník slávny ! slyš hlasu mojehu. 
V mene proroka prosím velikého : 
Prepusti Fatmu ! môj život jediný — 
Bez nej niet pre mňa radostnej hodiny." — 
Smelo a hrdo pozre dookola 
A pýšno povie Turkovi Zápoľa : 
„Dokial z tej skaly vody nevyvedieš, 
Dotiaľ si Fatmu ztato nepovedieš.'' 
Oči mládenca ohňom sa ziskrily, 
A jeho prsia nádejou ožily. 
„Sem ruku, pane, zostaň slovu stály. 
Ja ti vyvediem vodu z tejto skaly ! 
Oddávam sa ti zatiaľ s mojím ľudom. 
A budeš pánom nad mojím osudom : 
Ale keď vodu zo skaly vyvediem. 
Potom si milú do domu povediem ! 

v 

Suhajci moji ! — ozve sa k družine — 
Smelo do práce, veď vás plat neminie : 
Na tomto zámku dotiaľ zostaneme. 
Kým z tvrdej skaly vody nenačreme*** 

Ti sa prichytia ku ťažkej robote. 
Do skaly začnú dlabať, rúbať, sekať ; 



J 



- 87 — 

Ale to veru ide len po psote, 

Trebárs pot s cela neprestáva stekať. 

Lež zas len vrcú, dlabú do tej skaly, 

A tak im preca ubýva pomaly. 

Vo dne pracujú pri božom sl^iečku, 

A v noci robia pri tichom mesiačku. 

Omar deň i noc k robote priziera, 

Oi ešte voda z hĺbky nevyviera. 

Prejde rok celý, čo sa moria, trápä, 

A už na spodku nevidno viac chlapa. 

Prejde rok druhý, lež nik sa nesmáča, 

Bárs tri rebríky na spodok nestačia. 

Prejde rok tretí — už sú tak hlboko, 

Jako od zeme k oblakom vysoko. 

Omara smútok, žiaľ a bolesť zieda. 

Vädne jak tráva, vädne a obľadá. 

„Tri roky presly — voda nevyviera. 

Slzám a potu niet počeť, niet miera. 

Ach, tvrdé, chladné necíťa skaliská, 

Co za bôľ a žiaľ moje srdce stíska! 

Bo by už boly lebo rosu daly, 

Lebo sa do dna všetky rozpukaly. 

Co teraz počať a kam sa obrátiť ? 

S hanbou bez milej domov sa navrátiť ?" — 

Tak zadumený so hradieb Trenčína 

Ku svojej vlasti žiaľny zrak napína. 

V tom hlas radostný: „Voda!" mnohých ľudí 

Z dumy smutného Omara prebudí. 

Obzre sa, beží, dnu do studne hľadí ; 

Studňa sa plní, bľadá tvár sa mladí. 

Na zámok letí najdrahšiu uvítať, 

Líca jak ruže začnú im prekvitať. 

Potom k pánovi trenčanského hradu 
Kročí a žiada sľúbenú náhradu. 
Knieža v radosti slovu ostal verný : 
Oddal mu milú i poklad nádherný. 

Mikuláš Dohnáni. 



— 88 — 
17. Láska a smrť. 

Dva sa veľmi radi rnali ; 

Milého do vojny vzali : 

Milá za i>íiii plakávala, 

Ani noci nemávala, 

Ukrutecne želela, 

Len vždy naňho myslela : 

„Ach milý môj, milý môj ! 

Hrozný v mojom srdci boj : 

Podže domov, poď už poď. 

Poteš tvoju smutnú choť! 

Ale milý dák neide, 

Kto vie, či mi kedy príde? — 

Ci ho druhé privábily ? 

Ci vo vojne zastrelili ? 

Spln že už raz sľuby svoje. 

Poď už domov srdce moje ! — 

Luny mora širokého 

Preneste môjho milého ! 

Ptáci cestu znamenajte, 

A vy vetry ho volajte, 

S ním prileťte semká ku mne ! 

Jak nie — beda — bude po mne !'^ 

Ale láska si nachodí 

V tajných miestach tajné schody : 
„Sem ty čary, sem ich sem, 
Tak sa stane, jako chcem. 
Vezmem si blata z koľaje. 
Vedľa starej obyčaje, 

Trn, nácestu, perašinu. 
Sip, povoju a lohynu, 
A kotrbu v nočnú dobu 
Vezmem na cmiteri z hrobu ; 

V noci svárim to v kotlíku, 
A potom pri tom ohníku 
Zvolám eez kolesnii hlavu 
Starostľigôňsku rozpravu ; 
Choc je chorý, musí ísť, 
Choc je mrtvý, musí prísť, 
Tak sa stane, tak má byť, 
Nemôžem bez neho žiť ! — 



j 



- 89 - 

Šuch do kotľa všetky eary, 

Nech sa mieša, nech sa varí : 

A ty koľaj — sem ho volaj ! 

A ty trn — sem ho hrň ! 

A ty nácesta — nedaj mu miesta I 

A ty petržlen — sem ho žeň ! 

A ty šíp — sem ho šib ! 

A ty povoja — nedaj mu pokoja ! 

A ty loh — daj mu nôh ! — " 

Trieska puká na ohníku. 

Voda zviera na kotlíku, 

A v bublinkách do vôkola 

Poď, poď, poď, poď — zticha volá. 

A deva sa nič nebojí, 

Len pri tom kotlíku stojí, 

Len obnieca, len načúva, 

A von vetor už podúva, 

A vo vetre, jaj, jaj, jaj — 

Y dialke volá : len čakaj ! — 

Iskry lietajú z ohník a, 

Voda vykýpä z kotlíka, 

A v bublinkách do vôkola 

Poď, poď, poď, poď — chytro volá. 

A deva sa nič nebojí, 

Len pri tom kotlíku stojí. 

Len obnieca a načúva 

Jako vetor von podúva, 

Jako hučí víchor divý, 

Drúzga šípy, jalše krívi. 

Hviždí v skalách rozškerených, 

Plaší zverov zobudených, 

Vody piati, luny váľa, 

Piesok chyce, shŕna skáľa, 

Pýšnym väžinm hrdlá stína. 

Hybké trávy k zemi shýna ; — 

Cuješ zvonku : trap, trap, trap, 

SdesentOio koňa chrap ; 

Taký hlas sa blíži sem : 

„Idem milá, už idem !" 

Kôň dobehne strašným dusom. 

Mŕtvy zvolá : „milá tu som • 



90 



,,A(-li iiioj milý, jaký f)ľaílý ! 
K(í(ly si tak zhľadol, kf^ly ?" 
„Keď si inil zo sna z})ii(lila, 
Pojdc's so mnou inoja milá. 
Na sivka si posuláme, 
8ber sa, ďaleko ísť máme.'' 
,,Jakviri divným vyzeráš — 
Co to za ])arij)ii máš?" 
„Neop^tuj sa mä moc, 
Dlhá cesta, krátka noc ! 
Poď už milá, poď už von. 
Hrebie, ďupká, frka kôň." — 
„Ach môj milý, jaký víchor — 
Druzgotom letia hŕby hôr !" — 
„y takom čase my jazdíme. 
Poď! — že sa neupozdíme,'^ — 

Hop! už sedia na paripe. 
A paripa iskry sype, 
Tuhšie sa do cvalu dáva, 
A na mostoch podupkáva; 
Miznú vrchy, skaly, hrady. 
Lesy-, lúky, rieky, sady, 
Dediny, mestá, krajiny 
Mihom tratia sa za nimi ; — 
A mesiačik bľado svieti 
Krajom chmárami zastretý. — 

Aha ! tamto šibenice 

Na vŕšku sa vypínajú, 

A šibenca povetriee 

Štrkotajúe rozháňajú. 

Okolo neho havrany 

Kváču v štyri sveta strany. 

„Milá milá, jako ti je? 

Čierna zem nás oboch skryje !" 

Ale milá nenačúva. 

Ani neodpovedúva, 

Lásky obrazy si tvorí, 

Ona nedbá na odpory ; 

Keď sa láska k deve smeje, 

Nech sa co chce v svete deje. 



— 91 — 

Jazdec koňa poSibáva, 

Koň sa zpína, kôíi wSa durí, 

Kopytami iskry dáva 

A dýni sa mu z ])ysku kúri. 

Frka sivko dolinami, 

A horami a dolami 

Ozýva su ponad svet: 

Hedó, hedó, liedó hed ! — 

Žaby škrecia v močarinách, 

Vlci vyjú v surovinách. 

Sovy hučia v skalnom kruhu : 

Uhú, čuhú, tu vi t. tuhú ! — 

„Milá milá, jako ti je ? 

Čierna eem nás oboch skryje !" 

Ale milá nenačúva. 

Ani neodpovedúva. 

Lásky obrazy si tvorí, 

Ona nedbá na odpory ; 

Keď sa láska k deve smeje, 

Nech sa eo chce v svete deje. 

Jazdec koňa posibáva, 

Koň sa parí, kôň sa durí. 

Kopytami iskry dáva, 

Z pysku sa mu plameň kúri. 

Frka sivko dúbravami, 

Jazdec volá : hivó, hivó ! 

A horami a dolami 

Ozýva sa veľmi clivo. 

Strigôňstvo letí za nimi 

Dúbravami otupnými. 

Tiahne suchými kosťami 

S vyškerenými zubami, 

A v clivom jarku dač kvíli : 

Milá milý, milá milý ! — 

„Milá mihá, jako ti je ? 

Ciferná zem nás oboch skryje !" 

Ale milá nenačúva, 

Ani neodpovedúva. 

Lásky obrazy si tvorí. 

Ona nedbá na odpory ; 

Keď sa láska k deve smeje, 

Nech sa čo chce v svete deje. 



— 92 - 

JazílíM! koiKí pridržiava, 
Koíí ticlísej skokom nasádza, 
A len tíši a ostáva. 
Sparená krev mu oeliládza. 
Sivko dychčí rovinami. 
Jazdec vola : hahó, hahó ! — 
Piesočnými pústinami 
Hynie ohlas : hahó, hahó ! — 

,.Tu sme mihí, síd'me dohi ! 

Tu budeme ležať spolu. 

Chytro ! polnočné sú doby, 

Otvorené stoja hroby." 

„Cmiter? — beda mne. prebeda! 

Krev mi už od hrôzy šedá ; 

Ja mám ležať v hrobe živá ?" — 

v 

.,(yím kto hreší, trestan býva. — 
Ktorých smrť raz uspí ľudí. 
Tých nech človek viac nebudí." — 
„Ach! môj milý — deva zvolá — 
Láska bola, láska bola !" — 

„Fŕ ! už cítim vetor ranný. 

Poď už, čas je svrchovaný ! 

Tato zem je vlhká, čierna, 

V nej budeš spať, moja verná.'' 

Hup ! už skočil ta do jamy, 

A suchými ramenami 

Devu strachom, hrôzou jatú. 

Len k sebe tiaha za šatu. 

Kohút polnoc kikiríka. 

Hrob sa hurtujúc zamyká. 

Satá deve sa odtrhne. 

Zem s ňou umrlca zavrhne, 

A ta deva j ak o skala 

Na vrch hrobu stáť ostala. 

Jakub Graichman. 



— 93 — 

e. Básne opisné. 
IS. Cajdj. 

Z výšin zbojníckej Poľany dolu 

Hučí gajed mohutný bas, 

A cez ozrutnú letí liomoľu 

Poskočný piskora ohlas : 

To jednostajné, prísne tečenie 

A tónov hrubých zúfalé vrenie 

Podobné je časov toku ; 

A gajdeniec ten štebot spevavý 

Jako radostí kŕdeľ ihravý 

Yo veselom jarom skoku. 

Huk ten ohluší prózu života, 

Y chripení tom zachripne žiaľ, 

V ňom vieri sa ta šťastná jednota — 
Ta večnosť — ta bez kraja diaľ : — 
Huk ten je taká tmavá noc sveta, 

A pieseň, čo sa hukom prepletá. 
Je deva, čo krásne sní si : 
Huk ten je taká tabuľa biela, 
Kde šialeného z slasťach anjela 
Yymaloval Yan-Djk kýsi. 

Huk ten je osud slovenských časov 

Prísny, smutný, nepremenný, 

Ta harmónia tarkavých hlasov 

Je nádeje svet zelený : 

Ytedy, keď čuješ, rodák moj milý, 

Gajdičiek našich ohlas spanilý. 

Spomeň si zvon nášho žitia, 

A v tých duniacich dumách bukových 

Nech ťa nádeje osudov novvch 

Do sladunkých citov schytia ! — 

Tak ich počúva i drahý ľud moj 
A tajné čos ho unáša, 
Tiísí on, že ten krásny nepokoj 
Nezvratná je sudba naša : 
Lebo syn verný večnej prírorly, 
Yeštectva v duchu nosijie zárody. 



- 94 — 

Nevoílojnc pioiokujo : 
Liul vám je takým tnjnýni liádacom, 
Ktorý v tom oDoin, jakomsi, daeom 
TusíMiic skutoťnó ('UJo. 
Z „Detvana" Andrej Sládkovič. 



19. Lúčenie sa 8\ätobojovo. 

Svätoboj z poľa *) na Zoboi* vycválal, 
A tam beh seknul ťažko udysany, 

Že v pohon nikto za ním sa nedával, 
Sosadá s koňa hrôzou slomcovaný, 

Ticho Zoborskú obsadlo pusti nu, 

On sa popúšťa na vrch nad dolinu. 

Vrúcne pomodliac sa hore povstáva. 
Keď sa prežehná!, prichodí k sivkovi, 

IS vypnutou sivko hlavou porechtáva, 
Dupoce nohou do behu hotový. 

Ale Svätoboj naňho si nesedá. 

Hladí mu hrivu a takto povedá : 

Idze môj sivko ! už sa rozlúčime, 
Viac neponesieš ty už Svätoboja, 

Kamže môj milý, kamže poletíme, 
Ci do šíreho sveta, či do boja? 

Ach sami dvaja čo v boji zrobíme ? 

A v svete šírom nikto nás neprime ! 

Keby sme \'jedno šli, hneď nás poznajú, 
Na vôkol lúpä naši nepriatelia. 

I mňa i teba do smrti spichajú. 

A sa nad vraždou potom rozveselia ; 

Ale každý rád ťa schváti samého, 

A koníka si potlapká sivého. 



Rozumie sa : pozoňského čili prešporského, kde r. 907. návahí Maďa- 
rov podľahla dŕžava veľkomoravská , následkom nesvornosti synov 
Svätoplukových : Mojmíra, Svätopluka a Svätoboja. Vidz poznamy 
k č, 52. a články 107. a d 14. 



— 95 - 

Yar sa ti iiekto za pána dostane 

Z krajanov našich, ber sa len k Trenčínu. 
A možná ľud náš ostalý povstane 

Z jarma ťažkého vytrhnúť krajinu; 
Tak ešte pôjdeš za svojich do boja, 
A zastaneš tam miesto Svätoboja. 

Zmĺkol Svätoboj, potlapkal koníka, 
A preč od neho smutný sa poberal, 

Ale sivko sa nehýbe z trávnika. 
On len za pánom bolestno pozeral ; 

Svätoboj len dial a vždy dial zaniká, 

A za ním oko točí sa koníka. 

Ešte pred húšťou počerňavou v diali 
Na sivka pozrel, a v húšti sa ztratil, 

A koník hlavu svesil, a pomaly 

Na hor sa smutný bez pána obrátil ; 

Tak sa preč svetom dvaja rozchádzajii. 

Keď už viac na ňom priateľa nemajú. 

Z húšte sa strmá vypínala skala. 
Na ňu hor vyliezť Svätoboja hnalo. 

Bo sa mu svojho drahého, jak cvála. 
Ešte raz zazreť v dialke zažiadalo ; 

Darmo so skaly už Svätoboj hľadí, 

Len nekdy dupot o ucho zavadí. 

Stojí Svätoboj na skale samotný. 
Samotný je tam a samotný v svete. 

Jak list na strome, keď vietor hrmotuy 
Na jeseň všetky dolu listy smetie ; 

Zavzdychne smutno: už som všetko ztratil, 

Jedno po druhom osud mi vychvátil ! 

Len ešte jedna pamiatka mi zbýva. * 

Z celého čo mi dedictva zostala. 

Ona mä všade jak družka citlivá 
Až sem do tejto púšte sprevádzala ; 

Ty si to šabľa, čos čaty srážala. 

Keď už zástava Moravy padala. 

Ale už teraz čo s tebou počať mám? 
Všetko vo vlasti, všetko je ztratené, 



— 9í) — 

I s tebou, fhíiliá, sa teda rozželiiiám, 

Jedno i dnilié nech je opustené, 
Na piisti ťa tii viac nel)udein piúžiť, 
Ale len Bohu modliť sa a slúžiť. 

Svätoboj sabj'u odpásal širokú, — 
Pod skalou j)riepasť otvára sa divá ; 

Oko hneď j)a<hí na priepasť hlbokú, 
A hneď na šabli s bolesťou spočíva, 

Bol to dar otca, jeho záručnica. 

Jemu tak milá, jak v oku zrenica. 

Keď sa do vole na ňu už nadíval, 
Zrazu ju skrútil, pustil do hlbiny. 

Meč sa trepotal, jak letel ozýval. 
Až ohlas pádu zadutnal z doliny ; 

On sklonil hlavu na ohlas dutnavý. 

Bo meč poslední zacvendžal Moravy. 

Svätoboj dolu sostúpil so skaly, 
A v húšti hľadal tiché obývanie, 

Hotový už len Bohu spievať chvály 
A z hriechov svojich robiti pokánie; 

Hriešnik kajúci ten hľadá pokoja, 

Dosť on má v nútri, dosť krutého boja. 

Z húšte sa tmavá spúšťala dolina. 
Nad ňou jak oltár zpínala sa skala, 

Neďaleko stok a nad ním jaskyňa, 
Ta k obývaniu sa mu stráň zazdala ; 

Tam si umienil stráviť svoje roky, 

Kam prúdov svetských nezasiahly toky^ 

Umesťujúc sa v temnej hájov skrýši, 
Celý sa oddal na duše spasenie. 

Spievajúc piesne v hustých dubov tíši, 
A časté pri tom konajúc modlenie ; 

Telo len malú malo opateru, 

Z plánok mal obed, z korienkov večeru. 

v 

Často i v noci Bohu poctu vzdával. 
Šumiace vetry boly mu piesňami, 

O Morave si chvíľami dumával 
Pri ohni tichom pomedzi dubami ; 

V dumách mu divné tvorieval postavy 

y mrákotnej húšti ohník ligotavý. 



— 97 — 

Dlhý deň, íile dlhšie sú hodiny 
Na púšti noené, a cas zasmúteDV, 

Svätoboj nocou vychádzal z húštiny, 
A seďal na vrch nad Nitru vy strený, 

Rum zámku trčal z čierneho závoja, 

Naň hneď usadlý oei Svätoboj a. 

Cudné tam mával chvílami zjavenia, 
Zámok sa zazdal jako ožiarený, 

y kostôlku vídal ľudu shromaždenia, 
Otca Methoda, jak káže nadšený, 

I svojho otca vídaval na tróne. 

Alebo stávať na zámku balkóne. 

Dve sa postavy k otcovi svíňaly, 

Kolenačky a obe skrvavené, 
Jednou mu rukou pravicu chytaly, 

Druhou stieraly líca uslzené. 
Otec stál smutný, prísny, zasmušilý, 
Jakby ho prosby ich neobmäkčily- 

V okamžení ľak v Svätoboja padnul, 

Ale sa hned'ky ztratilo zjavenie, 
Mrak zase hustý na Nitru zasadnul. 
Nočné jak predtým stálo utíšenie. 
Pohľad na Nitru a noc, krov pokoja, 
Núkalv k dume bóľnei Svätoboia. 
Zo „Svätoboja." Iiiidovit Štúr. 



20. Vešťba *) 

Letí orol širým nebom v zlatom svetle zory ; 
Duní pod ním vaľný Dunaj, šumia Balkán-hory ; 
Letí k moru a nad morom kolesá si točí, 
Div predivný zobačily jasné jeho oči. 

„Ci to tu len blažený ráj. zeme božej krása; 
Bielo more, čierno more okol neho hrá sa ; 
Z výšin kvetoháje dýšu ľúbymi vôňami, 
Pod nimi sa mesto väzí pyšnými väžami. 



•) Srovn. článok 113 

Čítanka II. 



— m — 

Na mesto sa vo dne v nocí mladý mesiac díva, 
A ten mesiac nedorastá, ani neu])yva." 

Sedí vila, vedomica, na })rale vysokom, 
Do ďaleká — ní'd'aleka vestčím hľadí okom. 
Nehľadí na hory, čo sa za moľom m y haju, 
Hľadí ona na ty časy, ktoré prijísť majú; 
Ani nehľadí na lode, čo po mori bežia: 
Lež na deje, ktoré v lone budúcnosti ležia. 

Zatočil sa orol nad ňou tri razy do kola, 
Vilu bohom si sestruje a s vysoká volá : 
„Biela vilo, bohom sestro, nože ty mne povedz, 
Jaký to hrad, čo to tam naň svieti ten obnovec ?" 

Biela vila, vedomica, orlovi odvetí: 
,.Ten hrad, orie, čo tam naň ten obnovec svieti. 
To Carihrad: — oj býval on nekdy sveta hlavou; 
A Boh zveľadil ho mocou a ovenčil slávou ; 
Ale on spustil sa Boha a 'ťažko previnil: 
Znal Carihrad pravdu božiu, ale ju nečinil ; 
Znal Carihrad, človek boží že je syn slobody, 
Ale on do pút otrockých okoval národy. 
Preto Boh naň kliatbu hodil a dal ho v moc ľudu, 
Ktorý pravdy božej nezná, ale slúži bludu. 
A ten mesiac zlé má svetlo, bo kam ono padne, 
Tam ti každý výkvet ducha človečího vädne. 
A po čím ten mesiac svieti na ty krásne kraje, 
Z Carihradu žiadna moc tu kliatbu neodkľaje. 
Jesto tomu rokov, jesto, vo dvarazy dve sto, 
Jako ten obnovec svieti na to slávne mesto ; 
Ale Boh sa už sľutoval ; dni spásy sa l)líža : 
Už ho vidím, — ide víťaz pod znamením kríža. 
Yíťaz ozbrojený Bohom, dieťa toho rodu. 
Ktorý — vám by vší otrokom — dá svetu slobodu. 
Bolo to, — chlieb krivdy i on jedával za mladi ; 
Lež bude, — na večný prestol on pravdu posadí ; 
Pravdu tu, zaznanú svetom, ale pošlú z neba : 
Miluj Boha celou dušou, blížnych jako seba. 

Udri orie, bohom braté, krielami bystrými ; 
Zaleť ta, kde víťaz stojí čatami chrabrými ; 
Tam sad' na kríž, čo sa bliští nad jeho práporom, 
A volaj a hlas tvoj šírym ozvi sa táborom ; 
Volaj, volaj hlasom hromu: Vstaň víťaze boží! 
Boh ti vrahov tvojho rodu pod nohy položí. 



— 99 - 

Pred tebou do prachu kľaknú väze Carihradu ; 
Zablisne sa kríž — a mesiac skloní sa k západu. 
Skloní sa a zájde za ten kraj sveta ďaleký, 
Zájde a nezíde viacej až na vekov veky." 

Samo Chalúpka. 



SI. Drumble. 

Pod stenou sedí Elenka mladá, 

Srdcom jej čakanie bije, 

Drumblence k zúbkom bielym prikladá, 

A duše jej liarmonije 

Piesňou sa hacú v krásnom vlnení, 

A krása ich sa ľúbezne mení 

Na úslní mladých citov, 

Z ktorých — jako z tých jej hviezdnych očí 

Ta vražba, čo ňou všetko zotročí — 

Martinkovi ráj vykvitol. 

Sestry slovenské ! poďte počúvať 
Tuto ľúbosť pár drumbleniec, 
Počujte, jak sa z nich idú snuvať 
Kvety srdca v jeden veniec ! 
Počujte útly ten šum pieratka, 
Co sa cez ty jej z rubínov vrátka 
Jako dým obeti vinie, 
A jako z mladých pŕs sa vyroní. 
Tak v tichej tôni noci odzvoní. 
Zazvoní zas a zas zhynie. 

Poďte počúvať, družice moje, 

Ten národa útleho zvuk, 

Také by snuval z hlasov závoje. 

Keby z hlasov tkával pavúk : 

Drumblica tichej noci družička, 

I keď ružička v rose buvičká, 

K nej zavieva, pri nej spieva; 

Na hrmot dňa sa jej nežnosť hnevá. 

Preto drumbielky hlások zaznieva, 

Keď deň búrny už zamdlieva. 



— 100 — 

Bubna pľíUkíinic, cvendžanie spieži, 

Hul\ silný, pľísnv ojganfi, 

Skľok trúby, jak co píšťalou ])OŽí, 

Zriitný stroj íortc piana, 

Ostrý vresk Ijiisicl, tu])osť gytary, 

Bitie, trenie a zHúvanie pary : 

Toho clnnnbliatkí) sa ,bojí ; 

Jako tenučká liarťa Eola 

Ona z panenskýcli ňadier kostola 

Dychom útlym hlasy rojí. 

Drumblica svoje hlasy netvorí 

y práznej diere z medi, z dreva : 

V ústach si ohlas najprv podvorí 
A tak svetom sa rozlieva: 

V ústach sa rodí, kde duša celá 

V sladké sa slová oblieka, 

Ci znie v jej zvukoch pieseň veselá, 

či y pekných žiaľoch narieka. 

Tam znie, drumbli čka, ten šum tvoj cintlavý, 

Kde duša dušu objíme, pozdraví. 

Z „Detvana". Andrej Sládkovlč. 



ää. Ostatuí šesták. 

Pýšno idem po pešťanskom meste, 

Klobúk na bok, hlavu hore dvíham, 
Nejdem krajom, lež po prosried ceste, 

A na vlastnú tonu bokom mihám ; 
Až som rástol od radosti, 
Bvstro hVbal mladé kosti, 

t- v «.' 

Z e si dobrú vôľu spravím. 
Mal som vám vo vrecku šestáčik — 
Síce už ostatní chudáčik — 

Zaň sa, reku, dnes zabavím ! 

Zrazu sa vám nájdem už v kaviarni. 

Čo s ním počať? radím sa so sebou. j 

Bo kto len nič po nič šesták zmárni, 

Ten ver nikdy medicinom nebol. 
I mudrujem, hútam, podoprení si hlavu, 
Hlboko sa vmvslím do vlastného stavu. 



— 101 - 

Kujem rozličné úmysly. 
Len čo kúpiť? Veru rozum kríva. 
No nič! reku, kúpim si mrazivá; 

Bo kellneri sa sem tisli. 

Ba čerta ! To je koniec špatný, 
Tak mrazivom olieň dusiť ! 

v 

Skoda šesták vyhodiť ostatní, 
Dačo viac chcem zan okúsiť. 

Nač lakoty? Radšej kúpim chleba! 

Oheň dusiť, to práve netreba ! 
I odhodlám sa k odchodu. 

Lež hľa ! hanbím sa sám seba : 

Cis ty Gusto otrok chleba, 

Toho nízkej prózy plodu ? ! 

Zahanbený o stôl sa potočím 

A sadnem si na stolicu. 
V tom tučného suseda tu zočím 

Jak nachy luje sklenicu. 
No uhádol, čo chcem, tento dobrý ptáčik ! 
Keď netečie, aspoň kvapne za šestáčik. 

Už už kričím na kellnera — 
A ten šelma z očú čo chcem číta, 
„Koľko ráča?'' galantne sa pýta, 

Ze hneď a hneď mi namerá. 

Toto sa mi poetickým zdalo, 

Ochotne by som bol pristal ; 
Ale je nič ; na to šesták málo ! 

I poviem mu, by nechystal. 
Ej to nebol kúsok poetický : 
Krajciare tak rátať prosaicky, 

A báť sa arithm etiky ! 
Lež vtedy má človek v rožku. 
Keď v kapse badá len trošku ; 

Vtedy je eminens i z mathematiky ! 

Tu sa ti mi nadhodí kamarád, 

A dymom kúri sa mu nos. 
Čože mám viac, rečiem. robiť parád ? 

Kúpim dve smotky kabanos. 
To kyslú tvár trocha rozveselí, 
Krém toho som zlej vôle deň celý, 



- 102 — 

8 icli ílýnioii) svŕ^t fiiniij^iij(!iii. 
\jv//j yaíh myslím, síísták tak j)r('íVikat\ 
Tak na prázílno ústami (\ýn\ ])ukať, 

To si ja zle vy gazdu jem ! 

(o tu biedny človek teraz sprav/š? 

Čože si zaň nadobudneš ? 
8 ty m hiitaním len draliy čas tráviš, 

A od myšlienok len schudneš. 
Veď za šesták n en ak úpis svety, 
Ani nohavice, čižmy, ani päty, 

Tým menej zvláštnejšie veci ! 
Ale to musí byť preca cieľ posvätný. 
Na ktorý ja vydám šesták môj ostatní, 

Nechcem zaň mačku vo vreci ! 

Billiard sa zaň hrať tri, štyri partie, 

Aby pekným koncom zišiel V 
Nuž ale veď šesták na to málo ti je ! 

S tým návrhom som preč išiel. 
Žobrákovi ho dať? Hia, ku mne nechodia; 
Yidomý netrúfa, a čo slepých vodia, 

Tých priviesť sa ostýchajú. 
Na úroky ho dať! Úžernícke reči ! 
Do blata ho hodiť ! To sa zas nesvedčí. 

To len lumpi robievajú. 

Nuž kýho Paroma mám s ním už urobiť — 

S týmto ostatním šestákom? — 
Domov ho nenesiem — už sa musím zlobiť, 

Jak na podliakovi dakom ! 
V tom si ti položím prst na nos a — tu je ! 
Krajšiu vec na svete nik nevymudruje : 

Poď sem šestáčik ostatní, 
Ta do lotterie ! Yýhra bude skvelá ! 
Dávam ho — lež — Bodaj že ťa jasná strela — 

Šesták bol deravý — falošný — neplatný ! 

__ ^ * G. A. S. 

S3. Lapačka. 

Jeden na predku si vykračuje, 
Za ním švarné štyri páry, 
Na zadku dvanásť ich vystupuje, 
Rod ich vidno im na tvári. — 



- 103 ~ 

Ten prední idúc len si pozerá 

Na žlté snóry svojho niundiera, 

Na let tenkej lieskovičky : 

Hlavu hneď vystre, hneď' zas nakloní, 

A hneď počúva jako mu zvoní 

Cveng širokej ostrožticky. 

Zas na šabličku ruku pohodí, 

Mihá na mladých junákov, 

Úsmechom mladým dievčence svodí, 

Napráva si hrdý cákov, 

Na ktorom pekné kohútie piera 

Samopašný let vetra prebiera 

A s odvislou hrá kapselkou ; 

A vše na predok krok dva poskočí. 

Ruky zdvihne, zaťapká, kročí 

A štrDgne ostrôh ocieľkou. 

Za ním rovných mu osem vábnikov 

Cákovy si nadhadzujú, 

Gomby z belastých dolománikov 

S bleskami slnca žartujú, 

A kapselky ich si samopašia 

S tarajmi, ktoré vábä i strašia, 

\ kordovánske čižmieky 

v • 

Zitou sa dlhou kyckou honosia ; 
No, všetci s predním rovno sa nosia. 
Krém rukavíc a paličky. 

Všetkých osem je jak osem hrabcov, 
Sťa by ich mať jedna mala, 
Všetkých tvár hľadí, jakoby chlapcov. 
Zvlášť jedu oho oklamala. 
Všetci sú hrdí, všetci veselí. 
Všetci sú švárni, všetci sú smelí, 
Všetci synkovia Poľany, 
Všetci si žijú jako len ptáci. 
Bez starosti a bez tvrdej práci, 
Raz žiť, raz mreť povolaní. 

Za nimi ťahá počerný Pišta 
Na huslieiach poštiepaných. 
Hrdý, že on je hudcov primišta. 
Bradu má na poštiepaných 



— 104 — 

Huslílcli, a, vsi; na svojho kontrása. 
Vse na staróho zas l)aľborása 
Strany taktu sa obzerá : 
A ciiiibalistíi cimbal teperí, 
A jako piercoín strunu uderí 
Tak i bajúzoni preberá. 

Vycifľovanú „Kinizsi nóta" 

Hlasom žiaľno potriasajú, 

A zas na frisko, čo by trhlo ťa 

Do skoku, hlas obracajú : 

Hneď struny z „a molí" si nariekaly, 

Jak „Nagy Idai nótát" by hraly — 

Ceho cigáň tak sa stráni — 

A hneď zas okom iskriacim mihne 

A v radostné sa tóny vyšvihne 

Cigáň, šťastný v dolománi. 

A chlapcov Detvy kŕdeľ zvedavý 

Pred nimi, za nimi, bokom, 

Žien pohľad kliatbu na zvodcov vraví. 

Dievča tajným šibe okom : 

A v mládencovi nejednom stojí 

Boj, čo schvaľuje toho sa bojí : 

Ci vojakom, či valachom? 

A mnohý nevie ani sám jako 

Utratí ruku, dostane čáko, 

I radosť miešanú s strachom. 



Z „Detvana.'* 



Andrej Sládkovid. 



.F^ 



24. Opilý s\et. 



Všetko mä nechalo 
Krčmár i svet, 
Už samotu ejšieho 
Na svete niet : 
Tak teda už i 
Domov ťahám. 
Ale — vínko — teba 
Tu nenechám. — 



Ha! čože sa tomu 
Svetu robí ? 

v 

Co to za opilé 
Sú podoby ? 
Kníše sa, váľa sa 
Yšetko na ňom : 
Bodaj že 
I s ožranom ! 



ťa, svete. 



— 105 



v 

Čože ty tak sliepňaš, 

Mesiac s neba ? 

No, tebe tiež viac ver 

Už Detreba : 

Oči máš smútené, 

Líca bľadé ; 

Hľa, tak sa ožranom 

Takým vedie ! 

A ty hviezdy jako 

Si tancujú, 

A hlávky opilé 

Nadhadzujú ; 

Vše sa jedna na zem 

Doľ skrbalí: 

Ty sa tiež náramne 

Dostrebaly ! 

Už i ty oblaky 

Sa doťaly, 

Že sa tak po nebi 

Rozváľaly : 

Pocestným pokoja 

Už nedajú, 

A mňa, že piť nechcem. 

Oblievajú ! 



A ten slávik, ten — vraj 

Yodu pije : 

Horká jeho voda — 

Co tam zhnije ! 

Od čehože spieva, 

Vyskacuje? — 

Poznať mu, že rád tiež 

Poťah uje ! 

Steny, ožrané ste, 
To viem sväté. 
Lebo sa už na mňa 
Opierate! — 
Ešte i ty skaly 
y hlave majú. 
Keď nohy triezvemu 
Podkladajú ! — 

Opilé je nebo. 
Ožraný svet, 
Všetko dosúkané — 
Triezve nič niet ! — 
No, svet nešľachetný, 
Dobre sa maj ! — 
Pred ním, krčma moja. 

Tv mä schovaj ! 

•/ .' 

Andrej SládkovK. 



f. Básne náučné (didaktické), 
a. Bájky. 

35. Líška a Ivica. 

Plodnosťou sa líška honosila, 
ľivicu, že len jedno rodí, pohanihi. 
Ta však : jedno, riekla, leva ale ; — 
Lepšej menej y lež f o dokonale, 

Jonáš Záborský. 



~ 106- - 
36. Vľabeí a kohút. 

Dvaja vrabei Iirabíili na hnoji, 
Dokiaľ zrnce nennsli . v pokoji ; 
Potom však, zo hladní boli oba, 
Začala sa medzi nimi zloba. 
Tu vo rvavej prudkosti ich hádky, 
Vynde práve kohút zo záhradky, 
Ktorý hneďky od obojej strany 
Za sudca bol v rozopri pozvaný. 
Priblížac sa tedy vážnym krokom. 
Prehltol zrniečko pred výrokom. 
Vrabci škrek ; lež kohút nahnevaný 
Tou náukou skarhal obe strany : 
y^Kfh sa stránky svorne neshodujú , 
Trefipmn víťazstvo pripravujú.'^ 

JonáS Záborský. 



37. Zajac a líška. 

Utekajúc pred strelcom zajac rychlopätý 
Bol od líšky striehnucej medzi krovím jatý. 
Bože môj, sťažoval si, čo som zvinil v svete, 
Že mä takto z všetkých strán prenasledujete ? 
Si dobrák, líška na to, stisnúc ho pod laby ; 
Lež jednu veľkú chybu máš, tu, že si slabý. 
Ztratený je, kto h.n na tolko vládne práva, 
Kolko nm cudzia niUosf dobrovolne ddva. 

Jonáä Záborský. 



38. Straka a kiikncka. 

v 

Straka. Co hovoril o mne ten slávik ? 

Kukučka. Ze veľmi pekne spievaš. 

Straka. Na súd takého znalca som pýšna. 

Kukučka. On ale žeby rád bol, keby ťa nikdy neslyšal. 

Straka. A čoby taký škvrčiak znal ? 

JonáS Záborský. 



— 107 — 
S9. Predávajíica svoje poklady múdrosť. 

Dlho múdrosť kopila v nebi do hromady 

vied a umení poklady ; 
odpredať ich chcela k zisku ľuďom. 

Sostúpila teda k zemi, 

a šla ku tým predo všemi, 

pri ktorých na svoj statok 

videla najvätší nedostatok, 

ku nevedomcom a hliipcom. 
Tu však nikto nechcel byť kupcom. 

Chodila z dom' do domu-, 

nepredala nikomu. 

Keď tu nie neutŕžila, 

k múdrym sa obrátila, 
a hľa, tito všetko zakúpili radostne : 

Rekla tedy žalosťne : 

„Kde najmenej umenia, 

tam najmenej ho cenia." 



Jonáš Zál>or8ký. 



v 

30. Stiepanj dnb. 



Sťali chlapci duba, 
a jeden ho štiepa, druhý rúba. 

Keď plakal, ľutovala Víla, 

Ze ho sekera tak doriadila. 
Dub pak : nie tak, riekol, mi ľúto. 

pre ostrú sekeru tuto. 

jako pre tento klin, 

ktorý je môj vlastný syn. 
a teraz tak do mňa preniká, 
zaostrený rukou protivníka. 

Jonáš Zá!>orský. 

1^. Parabola. 
31. Herkules na rozcestí. 

v 

Sírosiahlej Herkules povesti 
Prišiel za mladi na krížne cesty. 



— 108 -> 

A keíí válial, kii ktoľi'j má strane, 

Tu Cnosť mu, tam Zloba k boku stane, 

S poklonou obidve a s velebou, 

V rôzne strany ho zviice za sebou. 

Zloba sľubovala Iío viesť dráhou 

V^nadnou, ľahkou, širokou a blahou; 

Tu ('nosť však vyznávala o svej púti, 

Že je tvrdá a plná nechutí. 

Lež ja chcem znať, povie Herkul, tedy, 

Kam za ktorou prídem naposledy. 

Moja prácou ^vedie cesta k sláve, 

Odpovedela Cnosť usmievavé : 

l^ež Zloba si skryla oči dlaňou, 

A prchla, až sa skúrilo za ňou. 

Jonái Záborflký. 

Y. Inotajka (allegoria). 

33. Z inotajnej fallegorickej) hasne: Sôvcty v rodine 

l>ušanovej. 

Sôvet II. 

P o e z i a. 

Opustiť tône, Fantázia drahá, 

A v kraje slávy v obrazoch sa vyšiť, 

A zas s tých výšin do prírody blaha 

Slietnuť a túžby vrelé tam utíšiť ; 

O slasťach rajských slobodne zaspievať , 

Časom žiaľ v sladkých slzách^ porozlievať : 

Povedz, ci som nie milenka (Šťasteny, 

Ci je nie stav môj viac nežli blažený ľ 

F a n t a z i a. 

r 

Ano, premilá Poézia, teba 

Boh iste sebe nad iné obľúbil. 

Sláva mu, že mňa na peruťach voľných 

Vodí zároveň s tebou v nebies kraje : 

Tak, že keď slabé človečenstva oči 

Vidia nás modrou oblohou sa nosiť, 

V dvoch nás priateľkách bytnosť jednu vidia. 



— 109 — 

A iste, znáš, že pravdivé priateľstvo 
.íe len jednota duší liarmoničných. 
Uznáš, že vence slávy, čo ty víjes, 
Z mojej záhrady majú svoje kvety, 
A že obrazom, ktorými svet blažíš, 
Carovnosť dáva štetka Fantázie. 

Poézia. 

Povďačná som ti, sestro moja, ani 
Priateľstvo naše závisť neporaní : 
Ale keď ľúbosť vrelú k tebe nosím. 
Vídavam s tebou baviť sa obludu ; — 
Pre ľúbosť našu posvätnú ťa prosím — 
Chráň, Fantázia, a varuj sa Bludu: 
Lebo jak nemá sväzok náš sa zhubiť. 
Musíš Pravdušu a nie Bluda ľúbiť. — 

Fantázia. 

Ach, vyznám, často že sa Blud prikradne 
A neznám sama j ak o, mä omámi. 
Preto mä ale, prosím, nezavrhni, 
Spatníka toho budem nenávideť : 
Ale čo ? keď svet rozkoš svoju vidí 
V obrazoch pekných, bárs hneď i Pravduša 
Blesk svojho svetla po nich neroztriasla. 
Ci klam ten krásny, hádam i nevinu v, 
Blaženstvu jeho by sme nedoprialy ? 

Poézia. 

Nie, milá moja ! čo Blud z šalby zrodí, 
To pečať kliatby na sebe vždy stálej 
Má. Že Pravduša zahalená chodí 
y šatke, nekedy, čo Blud nosí, tmavej : 
Vždy pod tou šatkou belosť jej vyvodí 
A vždy jej svetlo preniká dial ďalej, 
Až na ostatok larvu cele shodí. 

Fantázia. 

Ach, znáš, prekrásna priateľkyňa moja, 
Že často šíre lúk v skutočnosti 



— 110 — 

Tíik jednotvárna, chladná zima kryje, 
Že krásnych kvetov nenájdeš do vienka, 
Ci si ich teda sama tvoriť nesmieš? 



Po 



e z 1 a. 



Príroda je vždy krásna, švarná, mladá, 
Krásu oblieka jednu, druhú skladá. 
Matka Dusica mi to naručila. 
Aby Pravdušu verne som ľúbila. — 
,,Vzlietni nad hviezdy v jasnotu étheŕu, 
V priepasťach zemských prezeraj kristály, 
Vstúp na dno mora, kde žijú koraly, 
Odkry si tajnú prírody zásteru, 
Pusť voľné zraky v oblakov priestory, 
Uchyť v čarovnom blesku meteory ; 
Preleť po ľuďstve od póla ku pólu, 
Cerkeskej devy obdivuj lepotu, 
Vatikán navštív, obdivuj peknotu, 
Hellenskému choď klaňať sa idolu : 
Tak Všehomiera sjednoť v svojom bytu, 
Sber všetko, čemu svet vydáva chválu, 
Vyber najkrajšie formy z krajín citu 
A vystav krásu v božskom ideálu." 

Fantázia. 

Ty zo dna čítaš mojej vnútornosti 
A slová tvoje držím za reč moju. 
Všetko som toto sama tak videla, 
Ale jednotu dať som mu neznala. 
Obrazy moje ja ti požičiavam 
V ty ich spájaš, staviaš, sporaduješ. 
A keby božstvo takto vlohy naše 
Nebolo do nás obú rozdvoiilo, 
Co by nás vedno tak mocne viazalo ? 
Ale roznieslo božstvo dary svoje 
Svetom sír a sír. Poézia drahá, 
Aby, jako v nás, rozmanité sily 
Sretly sa v centre najvyššej jednoty. 

Poézia. 

Tak je ; ty barvy dávaš, ja malujem, 
A čo ty stvoríš, to ja vychvaľujem. 



i 



— 111 — 

Ale čo máme reč o sebe šíriť? 

Často i stromy, skalj majú uši. 

Kto vie, či závisť tu kdesi nečuší, 

A mohla by nás, sobkyňa, rozcliýriť. 

Zaleťme radšej v minulosti časy 

A zastaralé obnovujme krásy. — 

Ach, časy zlaté, časy Helikonu! 

Udrite ešte do zašlosti zvonu, 

Aby zapadlé žitia nášho krásy 

Yydaly ešte ľúbezné ohlasy! — 

Lež, jakokoľvek : hlas ten je hlas vekov, 

U Slavianov ten, ktorý bol u Grékov. — 

Blud. 

Ej, dobré ráno, paničky ! počúvam. 
Počúvam dávno, čo si rozprávate. 
Keby vás takto múdry pán strýc Umko 
Počúval , iste by vás namaloval. 

(Zazre Pravdusu.) 

Ha ! sprepadená odpornica moja, 
Prekliatym svetlom čo mä večne biješ! 

P r a v d u š a. 



(Zmizne.) 



Sláviin ťa, pekné, svetlojasné nebo. 

Ty pravdy čistej velebné zrkadlo ! 

Len keď zrak vyšlem k jasným tvojim stráňam, 

Vidím obraz svoj jasný, neskalený. 

Podo mnou je mhla, je živlov smatenosť 

A ťažko, ťažko človečenstvu svitá. 

Hoj, človečenstvo , slávu svoju vidím. 

Ale i smútok svoj nachádzam v tebe ! 

Slávna som, veru — lebo všetko túži, 

Všetko sa tiskne ku mne na poklonu 

A dostať u mňa chce sbožnenie svoje. 

Syn boží vyznal mňa, ja zase jeho, 

Národy menom mojím sa vencujú. 

ud'stvo zdravie a život obetuje. 
Všetko, čo drahé mu je, pre mňa tratí, 
A sám brat Umko, bratstva sa odrieknuc, 
Aby mä poznal, vzal služby podobu. 



— 112 — 

On vedie ku mne svet, aby svet poznal 

Mňa a ja by som lio vyslobodila. 

Smutno mi ale, že krvavý j>ot ten 

Ciel zasvjltenýcli mrliá zlá Závida 

A synov božích odcudzuje Bohu; 

Keď medzitým Blud v posvätnej podobe 

Mojej svet ľalikoveľny zatracuje : 

Že deti ľud'ské, keď hlasom materským 

Volám ich s sebou do svätiny božstva, 

Za, kiistek zlata Šťastene sa modlia 

A božstvo svoje lacno predávajú ; 

Že človek v putách ukrutnej Túžbeny 

Slepne, až svetla oči mu nesnesú, 

Svliekne, nie božskú len, ale i ľudskú 

Hodnosť a v nízkosť hovädstva sa valí. 

Ale bojujte, vyvolenci moji ! 

Kto za mňa padne v posvätnom tom boji, 

Už pádom svojím víťazí a veniec 

Slávy hrdinskej nikdy mu nezvädne. 

Co hmota tiahne do zeme, buď zemou, 

V očistci tomto dočká na deň súdny, 

Až ku slobode slávy synov božích 

I toto telo bude vykúpené. 

B 1 á z n i c a 

(s hlavou ovesenou, strapatou, rozkladajúc sem a tam rukama a mrmlajúc 
čosi ne srozumiteíné sa objaví.) 

P r a v d u š a. 

Ha, hrozný obraz! tu strašná smyselnosť 
Z jasnej Umkovej ríše vyvábila 
Na pustatinu, na pekelnú Bluda. 

B 1 á z n i c a 

(jedno za druhým skoro). 

Ha ha ha, ha ha ha! 1 

Okolo mňa, kuriatka, okolo ; ^ 

Dobre nám tu, nikdy nám tak nebolo ; í 



,1 



— 113 — 

Haj, huj:^ poletuj — 
Co si môžeš, oretuj. — 
Ja nešťastná ! preblahá ! — 

Ha ha ha, ha ha ha ! 

(Sadne strašne okolo pozerajúc.) 

Pravduša. 

To hľa je život ! kto vie, radosť, či žiaT, 
či len veselosť žiaľa zúfalého? — 

B 1 á z 11 i c a 
(spieva škrekom). 

Hadi hadi, haj, haj ! 

Prišla Smrtná Nedeľa, 

Biele húsky videla, 

Ku polnoci letely 

Celú noc a deň celý ; 

Co si mi vzal, to mi daj : 

Hadi, hadi, haj, haj ! 

Pravduša. 

Oj draho, draho platíš, človečenstvo, 
Za ty poklady, čo si v nebi skladáš! 
Oj, ale drahšej platíš to šialenstvo, 
Že si v márnosťach premnoho zakladáš ! 

Bláznica. 

Hahó, hahó, huhuhu ! 

Hlkoké hroby, vysoké kríže. 
Povyše kosy, žaby poniže : 
Hej ľudia dajte, dajte päť koni. 
Že si päť detí mati dohoní : 
Hallo hó ! tam za tu dúhu ! 

Huhú, huhú I — 
(Uteká preč.) 

Pravduša. 

Tu máte strašný lósu svojho obraz 
Smrteľné deti kvapného osudu! 

Citauka II. 3 



- 114 — 

Učte sa zradný pud vás k sinyseliiosti 
Pod vládu dávať bozskóimi zákonu ; 
Učte sa, tratiť márne sbožie zemské, 
Keď sbožie božie nechcete utratiť ; 
Učte sa všetko mať, učte nič nemať : 
, A čo bys' všetko mal, keď dušu predáš, 
/ Tak, ver, čo kúpiť chcel si, to si predal, 
j A čo bys' nemal nič, len pravdu božiu, 
\ Bohatstvom Boha bohaté sbohatneš. 

Poézia a Fantázia 
(spolu v speve). 

More vyschne, hory spadnú. 
Časnosť strhne hviezd oblohu, 
Ohne slnca tiež vyhasnú: 
Ale pravda bude v Bohu! 

Obraz ľudský zmažú časy. 
Tona tela v hrob sa složí : 
Ale pravda večnej krásy 
Sveční v sebe obraz boží! 

Život a smrť vjedno splynú, 
Svet z ničeho v nič sa ztratí : 
Cnosti ducha čo vyvmu, 
To sa k Bohu svojmu vráti ! 

Priestor a čas sa rozpadne, 
Svety koľaj svoju ztratia : 
Ale pravda svetmi vládne, 
Pravdu veky nepodvráťa ! 



Andrej Sládkovič. 



33. S. Iskrice (epig^ammy). 
(Československý.) 

Uštipáček. 

v 

„Reč vaše jen leda reč, nevidím v ní krásy nižádné !" 
Tať brachu zríti na svou leckomu krásu nedá. 



— 115 — 

Národní pi sne. 

Ze vzdelanosti nemá náš lid, cizozemci mluvíte ; 
Jakž ? vy musíte lidu zpívati, nám peje lid. 

Zpevačnost Slovák ú. 

Oušklebo nekrič nám, že oper, že nemáme divadla ; 
Vy zdi, my máme celé v lete divadlo pole. 

Turec. 

Tak reč mékce mluví, libuje zpévy, má stvory hezké ; 
Ze vždy slavianskými slout Vlachy mfiže Turec. 

Dokonalost. 

Chcešli dojít v umení vence, pJitkosti nenáviď. 
Mér svým výšku i hloub, délku i šírku duchem. 

Podobizny. 

Epos park veliký, beseda dráma, chrám citu óda, 

Jeskyne balláda, stráň je selanka milá, 
Stinné hájky sonet, truchlý elégia potuček, 

Písne pahorky, román kvítnice, rýmy echo. 

Vláda nad pŕedmetem. 

Predmet, o nemž básn^ku peješ, ten tak v moci mej své, 
Jak v moci má vešken Buh sveta svého obor. 

Reč slavianská. 

Téžko tu reč milovat se zdá ? Milovat ji započni : 
Hned sobe už dve k ní žádati srdce budeš. 

Vtip se sám. 

Nemluv „proč vysokou Slaviané tak píšete reč nám ?" 
Krič radeji „proč já tak v reči nízko stojím ?" 

Básnivá reč. 

Jednomu básníŕi šťastne když prosia pŕes ústa 
Reč, tu potom básní už z polovičky sama. 

Rada. 

Nikdá se s životem nesmíchej, však ni nerozlúč; 
Tak zachováš nejlép tím sebe, tímto život. 



— 110 — 

Stéstí. 

Htestí ! ty jsi mosíci podo])n('' : jonžto lidem hned 
Tvár peknou a celou, hned zas ukáže rohy. 

Ján Koll&r. 

Staré a nové básnictví. 

v 

Cas mérili starší, mnohotu slov pévci novéjŠí; 
Div-li, že dlouhoveké téch knihy, téchto hrubé? 

Staroslovanští bohové. 

Proc Slovanu na vazech mnoho hláv mely modly pohanských ? 
Neb hlavu jednu Slovan nikdy a vuli nemél. 

Daň od hlavy. 

Dí se, že daň pozatím budeme platit od hlavy všickni ; 
Krivda se náramná tím stane, bratŕe, tobé. 

Jonáš Záborský. 

Potecha Slovákov. 

(Slovensky.) 

Ovocia, vo ktorých červiaci vŕtajú, 
Len také so stromu rodu odpadajú. 

Samo Godra. 



g. Básne mravoličné. 

a. Selanky (idylly). 

34. Jaroslav. 

(Nárečím západne - slovenským.) 

Sotva sa červenavú zardívala dennica žárú, 
A z neba hustošerú noc i černe zháňala stíuy : 
Už Jaroslav pastýr s belavým bol stádom u hája. 
Stádo po pastviskách a širéj sa okruhline páslo ; 
Páslo i obrosenú z e všéj chuti hry zlo travičku. 
Sám ale pod trojaký dub na pri spodku vypuklú 
A s mäkkým mochem obrostlú hrču naproti sadnul. 
I všade jak len krásu, čirú všade rozkoš uzíral, 
Najsladšú opojen v plesajícém srdci radostu, 
Tak spívá, a takú zneť učí luh i rovninu pesňú: 



— 117 — 

Jak spanilé a ve svéj dokonalé všecko je kráse ! 
Vsecko plné veselosti, plné téz všecko radosti ! 
Jak zbiidené vstáva za modrým už slnko pahorkem ! 
Lístky temen bukových zlatí, tmy do údola sháňá, 
A trasavým ďalekú rozjasňuje oblohu bleskem ; 
Prírodu zahrívá, a plodnosť k iírode dáva. 

Y každém kri, v každém pohnuté sa mu ptáčata húŠči 
Ohlasujú : lúbý z nízkej ho chrastiny slávi 

81ávíček, škrovan udvihlý do výsosti na krídlach 

Blíž nese pozdravení, a milými ho pesňami vitá. 

Jak hory dal ťáhnú sa, i vatšá vždycky i vatsá 

Jedna šedá na druhú, a">e blízkém Yáhu sa shlédá ! 

Jak všade rozkošné od teploty háje , a sem tam 

Roztrasené po rolách i jaseňmi i brestmi zarostlé 

Už hate omladujú, a novými sa rúchami pýšá ! 

Po strakatých rózné pažiťáeh se plánkami hrušky 

Rozvinuté ligocú ; ani najmenšého po jedných 

Ešče není zreť lístka, ciré sú mléko navôkol. 

Od spodu len zas iné a iné zase od vrchu kvitnú : 

Jak by sa najvyššé opodal pobelávaly kopce, 

Keď snahy už po horách a po nižších sešly pahorkoch. 

Jak sa radom bujná usmívá tráva po lúkách, 

A sladkú opila sohybá a kníše rosičku ! 

Kvítky lezú ven z otvorených na svetlo pupencov, 

A premilostne v očách meňavými sa barvami liščá. 

Prez ne vetríčky tiché, ve svých stihajíce sa ihrách, 

Z místa na místo hoňá sa, a vôkol milo vejícé 

Ľúbezný voňavýma nosa krídelkama zápach. 

Odtáď na stromoví sedajú, i haluzmi trasúce 

Kvet sfukujú, a jarú vypodobniť húlavu snážá. 

Včelky na šír sa roja, i lahodným zní(;e vučáním 

Obletujú, a žltú cucajú ustečkami sladkosť. 

V tom k vlastným s dobytú vracajú sa ochytre korisťú 
Príbytkom : pre druhú aby zas nazpátky ponáhlať 

A slamené skoršej dokonať mohly plástami ])ydla. 
Jak lúbozvučnú jarabá sa stružky vodičku! 
Včil v behu rovno idú, na malé včil zákluky krúťá, 
Včil zase roztekajú sa na šírku a od seba ďálá, 
Yčil k sebe zas blížá, i do jednej mláky hromážďá. 
Vlnky si poskakujú, a slaďunké ze dna vyrostlým 
Záhruškám a mladým tisknú puškvorcom hubičky. 
Tam hybké spodními kolem pod kopcami réví 



— 118 — 

Už puky rozvíňá íi malink<^ hrozna vydúvá. 

Tamto vrane kýva a do svéj žene ducele satí, 

A prepelicky ťukeín, zachríplýni chrá.sčeľa vrz<^em, 

I preniilýni .sa na dal cirikáním svrckov ozýva. 

Tam rohaté bh'ida po trávnych volky mocároch, 

Junčeky strečky vedú, a sytým z jatelinky teličkám 

Rozširujú sa vymenka, div až pre mléko nepuknú. 

Hrozne mumlú bulové a do lútéj pótky sa drážá. 

Tam lašujú i bledém sahajú po breštane kožky ; 

Tam zase ovce bľačá, u matek svých jahňatá skáču, 

A zdorní proti výma kolu sa baranci parolima. 

Jak sa kolem švárni veselá pastýri, a ze všech 

Strán radovánky drzá! na hlasnú píščalu jedných 

Časť píska, časť do chraplavej duje ústami trúby, 

Oasť zas iných dechu poslušné mulitánky nadýmá, 

A premilé ven z nich zvuky loktem a prstami vábi ; 

Zadná trsť, žádná nezahálá hudba; i každý 

Odpovedá radom háj, každá meče dúbrava ohlas. 

Než pastýrky čilé osobitným buďto za stádom, 

Buď ve kratochvílných sa bavícé pospolu ihrách 

Pesne si vyspevujú, a pletú svým vence pasákom. 

Jak je tu všecko plné, kam len zrak pohne sa koľvek, 

Všecko plné veselosti, plné též všecko radosti ! 

O jasné ty vitaj mi slnečko, vitajte pahorky, 

Rovniny prestranné, a odaté trávami lúky. 

Háje i rozlehlé i políčka i kvítky milostné, 

Aj vy, čo s lúbežným krútite sa mláky hrčáním ! 

Já vždy vašej budem obdivovať sa kráse, a z tejto 

Najsladšú rozkoš, najsladšú útechu vážiť : 

Vždycky i vám spivať, vždy na vďačnú dúčelu pískať. 

Čistú vždycky rados'ii veselého ze srdca vylévať. 

Ján HoUý. 

v 

35. Liibko. 

(Nárečím západno-slovenským.) 

Kozlík, Osláv a Lubko. 

Na strakatých lúkách dva ohromné stály jasenska 
A v prostred bol stok ; čistý z neho, jak sklo, pramének 
Po vlažných režuchách a milovných mokroty kvítkoch 
Odtekal, i zvučné mihotaním žblunkoty dával. 



— 119 — 

Po krajoch obvjšná sem i tam sa vypínala tráva 

A stínné klenutí nad jasnú tahla vodičku. 

Tam dva mladí, Kozlík a Osláv, pastýri sa seŠli. 

Kozlík ešče malé mal a rídké na brade chĺpky. 

Jak z kvetu keď, čo s pláň napadá, a z hustá okolnú 

Zastre pažiť, mäkká ponarídko sa tiskne travička. 

Tvári Osláv krásnej, a vlasov bol na hlave bílých : 

Jak keď dozráté belajú sa klásky na sáťách. 

Výborní spívať, výborní pískať obadva. 

První tehdy Osláv Kozlíkovi takto vyrekne : 

Osláv. 

Zdrav buď roztomilý Kozlíku, ty pískaču veľký! 
Dávno sem už nevidel ťa, a tvých už dávno milostných 
Neslýchal pesní ; čo tu včil spolu máme zahálať, 
Keď tak lúbežný sa kolem spev devčat ozýva ? 
Sem dole na svížú posedajme si ke stoku trávu : 
Tu studený chládek je, tu dajme sa spívať o závod. 
Stádo zatáď po širých samo nám pásť môže sa lúkách ; 
Táto mu krútícá sa, na pól zlatolíkem a útlym 
Obrástla palaším, nedopustí mláka zablúdiť; 
Tam zase Váh vysokými nedá preČ brehmi uchádzať. 
Já vysadím teho škopca, čo tam žere na^ pni halúzku : 
Ešče lonejší rok nebohý už dal mi ho Zárko, 
(Však si ho znal) keď sem pásal jemu s mými barancov, 
Pozri, jak už veľké rohy má! jak veľmi je tučný! 
Jak vysokým zrostem skoro už dvoročáka premáha ! 
Snáď sa mi poščastí, že ťa jednúc v pesni prevýšim. 

Kozlík. 

Bár mnoho bys' pojedol seťatých na svadbe kohútov ; 
Predca ma nezvládaš, čo si rozduješ ústa a hrdlo. 
Já dvojnásobnú vysadím zase píščalu túto : 
Od vrchu je z jedného celá kusa, od spodu ze dvoch. 
Pod piskormi na néj vyrezan je na bréžku sedící 
Rozkošný pacholík, a na hlasnú lutnu pohráva. 
Ovce kolem sa tlčú, ze skál Vily ušma sa k hudbe 
Nadstavujú, a Veles k ním blíž od húšča zakráda. 
Já za ňu sem daroval pltníkovi z Liptova kozia. 
Než kto naším bude včil sudcem? Hle u svíbiny starší 
Pod krém Lubko sedí, a prút na košíky si chystá. 
Keď sa ti tak lúbí, nedbám, zavolajme ho semká ; 



— 120 — 

On rozuiTií pesňíim, on býval za nílafli huflcem. 

A dva mladí pastýri tedáž zahvizdli na Luhka. 

Lubko prisel, hneď jak cul hvizd, a za sudca tu chcei byť. 

Telidy u nich stredný posadil sa, i takto vyreknul : 

Lubk o. 

Zaspívajte jeden po druhém ; Kozlíku, ty začni, 
Počne Osláv za tebú, a jeden pískajte druhému ; 
Neb spíváme napred, veselí keď dáme sa skákať, 
A hneď poslušní zahrajú naše gajdoši pesne. 
Včil každý všade šíp, včil každá kvitne zelinka, 
Včil strakaté sú lúky, samá včil všecko je krása. 
Začniže už Kozlíku, čredať bude spevmi ťa Osláv. 

Kozlík. 

Chásone, vnukni peseň, dosaváď jak vždycky si vnuknul! 
Neb kedy sem koľvek spíval s pastýrmi o závod, 
Tvú sem ho vyhrával pomocú, kedy slýchaly koľvek 
Dúčelu mú pastýrky, tedáž sa odevzdaly skákať. 

Osláv. 

Keď ste mi prály kedyž, vážske včil prajte Rusalky! 
Bych premohel pastýra, aneb jemu v pesni sa rovnal. 
Dáte-li tak, vaša buď troročá s blížencama ovca; 
Jestli ne, hneď smotane pustím tu do Yáhu roháčky. 

Kozlík. 

Milo je, keď jasné ze šerých hor slnko vychádza, 

A všelikú spícéj odekrývá prírody krásu. 

I hneď všecko sa skví, hneď všecko sa ze sna prebúdza, 

Všecko teší, a nové sláviť radovánky začína. 

Osláv. 

Milo je, keď jasné za čelom hor slnko zachádza. 
Počne mesác svítiť, neb čisté hvezdy sa liščať. 
I hneď všecko mlčí, hneď všecko sa do sna ukladá ; 
K ránu by zas čerstvosť a novú ponabývalo vládu. 



— 121 — 

Kozlík. 

Ľúbezné je ležať pri hrčícéj ve chlade réce, 
A spívať, ve.selé keď skáče ti srdce radosťú. 
Ľúbezné usnuť pod hustým u striihy brestem, 
Keď sa tichý z oblak nahraných deždiček opustí. 

Osi av. 

Ľúbezné je sedeť pod temným jablone stínom, 
Keď sa na néj ovocí, prudkého od úpalu slnka . 
Yjzráté, lahkym sem i tam dolu kníše vetríčkem. 
Ľúbezné sladkým tu zahnať smäd jahnice mlékom. 

Kozlík. 

Tam sa vy mé k trsťú netlačte, koziČky, zapadnúť 
Mohly by ste v bahnách; osnačky do vole tu máte. 
Než ty, šutáku jarý, prisaden ke svadbe Kalenky. 
Dobre sa pas: bujné zkvitajú už hrozna po révoch. 

Osláv. 

Nesbíhajte sa tak na kraj, moje ovce, do Yáhu 
Sa shlédať ; voda breh pokryť s vami lahko by mohla. 
Než ty, Okajko, sa pas, čo prvá dve barančata mávás ; 
Len sa okoť, núdzna teba aj s nimi dostane Malka. 

Kozlík. 

Háje milé ptákom, bradatým list brestana kožkám, 
Prúdu vodička rybám, studený pútnikovi chládek, 
Dúška rojom včeliček, rannejšá kvítku rosička, 
Hroznu tuhá spara slnka; milé pastýrovi devča. 

Osláv. 

Zhubní kanci žitám, vinohradským škorci pahorkom. 
Zhubný cap záhradám, lúpežné stádu vlčisko, 
Zhubný roztrateným je pazúr jastraba kurencom, 
Nastrojenej zveri síť ; zhubná pastýrovi láska. 

Kozlík. 

Kráska je prespanilá, labuťé nad pápéro makšá 
Nad lanu útlejšá, brezovú nad kôru belejšá ; 
Však je i nad jarabín tvrdšá, nad medveďa krutšá, 
Nad hada hnevnejšá, blenovú nad zrostlinu horkšá. 



- 122 - 



Osláv. 



Slavka je dobrotivá, i'itlé nad jahňatá tichšá, 
Nad telata krotsá, nad lírdlice hája nevinsá; 
Však je i tá istá sňahovú nad rúžu belejšá, 
Nad jaro krásnejsá, voňavé nad černice sladsá. 

Kozlík. 

Háje tu šuštícé, tu dobrej chuti trávy na lúkách : 
Než keď by s' tu hrdá sama též pásavala Krasko, 
Háje lahodnejší by vydávaly šustot a lepsé 
I mnoho chutnejší po pasinkoch rostnuly trávy. 

Osláv. 

Ptáci tu prospevujú, tu jakej chceš barvy je kvítí, 
Tu svoju prespanilú rozviň á príroda krásu ; 
Než kde ty, Slavko, paseš, na krásu tu pastucha nedbá, 
Nedbá na kvítí a milostné výspevy ptákov. 

Takto jeden za druhým spíval ; v tom Lubko vyreknul 

Lubko. 

Lúbohlasí pastýri ! komuž víťazstvo prisúdím ? 
O mnoho je sladšé spanilé vaše pesne ocúvať, 
Nežli žlté od pannenských včel plástiny lízať. 
Tak lúbežne plynú, jak zvučný tento potóéek. 
íSkopca ty maj, Kozlíku, Osláv tvoju vezme si píščal. 
Staňte a roztratené do porádku uveďte si stádo. 

Ján HoUý. 

p. Mravokárnica (satý r a). 
Prostomluvný článok č. 164- 



í*>ajS^<B^ 



II. Básnictvo citné (lyrické). 

a. H y m n y. 
36. K Boha. 

Duch mojej duše, myšlienky krídlami 
Povznes sa k Tomu, večnosti cestami, 
Ktorého slávi žalmu svätým zvonom 
I ten prvý dych sveta utvorenia, 
I šľahajúce to súdu blčania, 
I more slniec večným času hronom. 

Duch mojej duše, ty letíš hynúci ; 
On je bez miesta, súci len a súci, 

Y čase bez času, tajný a zjavený ; 
Netvor, kroju tvorov i v tvoroch, keď seba 
Len mihom zdvihnem a pozrem na Teba, 
Už miznem v Tebe preblahoslavený. 

Ty svety svetov jáko rosu seješ, 

A keď čo tvoríš, to tajemstvom hreješ 

Svetla, temnosti, rozkoše a strachu; 

Ty z moci Svojej večné divy rodíš, 

A večný život Svoj v časnosť prevodíš 

y priepastach nebies, v slncoch a hen v prachu. 

Bytnosť jestoty, ktože dal Ti rady? 
Keď si Ty meral vesmieru základy, 
A začal písať veľkú knihu onu, 

V ktorej si zavrel celé uloženia 
Zárodu, bytu a znovuzrodenia, 

A zákon večný každému zákonu? 

Tým si Ty staval väzbu toho sveta. 
Dal krídla hviezdam, určil zemi letá, 
Ním zná breh more, pták čas zťahovania. 
Lev svoju korisť, hmyz sa premenuje, 
A každé pásmo života sa snuje : 
Tvoja je sláva a moc panovania! 



— 124 -^ 

Rosa v ľaliji úsvitom zrodená, 

Kvapôčka čistá z prstu zavesená. 

Tak je pred Tebou priepasť svetov celá; 

1^ebe noc svieti v slnečnej jasnosti. 

Tebe minulosť a dni budúcnosti 

Tak sú priezračné, jak duša anjela. 

Kedy, kde, ktorá mhly krupäjka spadne. 
Ktorým červíčkom ktorý kvietok zvädne, 
Ktorý a kedy vlas môj ošedivie, 
Vieš od počiatku ; v každom snov pohnutí, 
1 v každom mysli mojej preblesknutí 
Samoživotná Tvoja moc len živie. 

8i v ranných zorách, v súmrakov zachvení, 
Yo kvetov vôni, vo výchroch zúrení. 
Kde sa najďalšia sohne obežnica, 
Ba keď i strelí poza všetky neba 
Zrak môjho ducha, nájde plno Teba : 
Nie je bez Teba svetov zahranica. 

Keď nič nebolo, Tvoje srdce bilo 

A všetky srdcia už v sebe nosilo, 

Jako si mocným Tvojím: „Buď!" ich stvoril; 

Samého Seba chováš ich dobrotou, 

Sám večný život ich večných životov, 

Si, ktorý si ! — 

Karol Kuzmány. 



37. Hymna. 

Otče národov, mocný Pane sveta! 

S rachotom hromu v blesku čo chodievaš, 

Zem ti je podnož, večné tvoje letá, 

A v plameň jasný slnka sa odievaš. 

Víchru dať krídla — slovo Tvoje stačí. 

Cesty riekam a hrádze okeánu. 

Búrky hroznej smer Tvoj prst mocný značí, 

A keď pohrozíš, vlny morské stanú. 

Národy sveta Tys' jak piesok morský 

Rozložil, by vlasť v dedictvo si vzali, 

V nej mravy otcov a reČ — dar Tvoj božský - 

V úcte posvätnej verne zachovali. 



— 125 — 

Otce národov! Tatry prevysoké, 
Kolíska rodu, dedictvo sú naše, 
Ty rumy hradov, bašty tisícroké : — 
Otcov diela — tam vládly icK paloše. 
Kde od pravekov nápady hôrd divých. 
Svety horiacich, vždy sa odríížaly 
Nazpak, jak čoby od múrov žulových ; 
A mravy predkov rýdze pozostalý; 
Kde Mojmír slávny, Rastislav bojovný, 
Svätoplukovci mocní vyvodili. 
Kde Nitra, Devín, Velehrad dôstojný ; 
Kde Cyrill,^Method a Vojtech krstili, 
Kde svätý Štefan, ten viery hrdina, 
So znakom kríža slomil moc pohanov, 
A kde mohutný Matúš od Trenčína 
Dobyl slávy pod slovenskou zástavou ! 
Kde proti Turkom junácki predkovia 
Hruď oceľovú smelo nadstavili. 
Kam neprenikli voje Solimana, 
Keď s polmesiacom Uhry ujarmili ! 
Bože daj zdaru našej domovine, 
Slovenské slávne Okolie nech zkvetá; 
Žehnaj ten náš kraj ! slovenskej rodine 
Daj miesto čestné na dejišti sveta. 
Daj nám pevne stáť medzi pohromami, 
Mrákavy husté keď zajdú ten náš kraj ; 
Nátisk odrážať smelými prsami, 
Nad zlobou sveta víťaziť Bože daj ! 
Zem, ktorá predkov prach posvätný kryje, 
Dedictvo otcov Slovák v úcte chovaj, 
Pamiatka dejov Slovenska nech žije 
Do konca sveta. Bože daj , Bože daj ! 

Samo Tomášlk. 



b. Ody. 
38. Hlas Tatry. 

(Nárečím západne -slovenským.) 

Kam Váhu, kam ponáhláš ? Až válané nevinných 

Kam tak sa zhurta rútíš? Brehov kroví a hrádze, 



- 126 — 



Až melnenýcb drobesky 
Skál pred sebú j)oháňás ! 
Není ti inílo sladkiíin 
Dobrej ve matky Ióne 
Tu blíž uhlov nebevskýcb, 
A medzi zhlédavými 
Sa v tvém zrkadle horiiii 
I medzi lesmi hlasný 
Kolem hrkot vydávať ? 
Není ti milo bílých 
Slávíčkové a každú 
Prez háje chvílu znícé 
Mých pes n e Vil počúvať? 
Není ti milo hybký 
Na ples jejích sa dívať? 
Co tehdy tak do nízkych 
Valíš sa prudko rovnin? 
Tu sám ty jak sklo čistý 



Cist^ beres potóčky ; 
Tam od zamútených sa 
Stľuh často sám zamútís. 
Tu slávne cárující 
Z každej si réky víťaz; 
Tam v žádaném Pí)dol.sku 
Vlastnú o berlu príjdeš, 
A pohroben v dunajských 
Cely ztratíš sa víroch ! — 
Rodáci, ach ! rodáci 
Moji povýšenejší ! 
Co aj vy od milostnej 
Preč tak bežíte matky ? 
A schválne tam ve inších 
Sa národoch tratíce 
Slovákom ujmu, cudzím 
Veľký činíte prírost? — 
Ján Hollý. 



39. Hron. 

Rád sa ja dívam v tvoje brilianty, 

Rieka moja, milý môj Hron ! 
Mrtvé hovoria iným folianty, 

Mne tvojho toku šumný tón: 
Žiada sa večnosť v tieňoch ukrvtá, 
I zmena žiada sa rozmanitá a , 

JLudskemu časov synovi ; 
Tvoje vlny sú obrazy vekov — 
A prúd tvoj, jak by na veky tiekol, 

Svet nový, nový a nový. 

Keď prudké svoje zamútiš vody, 

Cit sa a duch môj zarmúti : 
V tajemstvách kalných žijú národy 

Pekné duše osud múti ; 
Ale zo stokov tvojich výborných 
Blbocú vlahy vlniek srieborných 

Jako kopy hravých detí: 
A ty očistia zas tvoje toky. 
Keď si vykonáš úkol vysoký, 

Úkol : zmyť svet svoj zo smetí. 






'"•k: 



<^t>: 



i 



— 127 — 

Zo strán slovenských vetry zaduly^ 

Ale rieka tečie ďalej ; 
Uhly sprašťaly : rieku okuly 

Lady zimy osiralej ; 
Už nevalia sa ty moje vody. 
Už sviazané sú krídla slobody 

Tých letných ^vln môjho Hrona : 
Hlasy mi jeho umlkly razom, 
Jako keď sviaže smutným povrazom 

Veľký piatok srdce zvona. 

Ale pod ľadmi žije syn Hole, 

Nevidí svet, čo on robí, 
A pyšne brehov jeho topole 

Tešia sa z jeho poroby. 
Až bliskne slnce a prasknú ľady, 
A šum rieky za zase omladí, 

A vlny slobodne hrajú : 
S hukom víťazným ramená jeho 
Zlomky pút svojich k Mora Čierneho 

Vodám prudko unášajú. 

Rieka sa hadím krížením točí 

A valný tok o breh bije, 
Prekážky svoje mocne nivočí. 

Násilné boky podmyje : 
Ona sa nízkou vinie dolinou 
A s vysokou si pohráva hlinou 

A doľ ju mele, šuchorí, 
A vypnuté tam na nízkom poli 
Na zrutnú výšku pyšne topoli 

Strhne, zatopí, zamorí. 

Nech piesne cudzie trúba sprevádza, 

Alebo struny trasenie. 
Alebo to, čo z píšťal vychádza. 

Vlniek veterných vlnenie : 
Na tvojich brehoch, v tonách jalšiny 
Spievať ja budem v ty violiny 

Sumu tvojho, slovenský Hrou ! 
A keď zabúra z pŕs mojich žiale. 
Nech sa ozýva od skaly k skale 

Búrnych tvojich vôd bariton. 

Andrej Sládkoviô. 



— 128 — 
40. Slovena pelilad na seba. 

Ty zo všetkých ])ratov tvojicli iiajniensí, 

Ty zo všetkých ľudí najo]>ovľženejsí, 

Ty najstarší inenoin. vekom dáv^no umorený, 

Ty najmladší ducha dedič, len teraz vzkriesený 

Synku Tatry, synku matky Slávy ! 
Pozri na Tatry ! na svoju kolísku. 
Nad nimi nebo, pod nimi zem nízku : 

Tak ty vysoko stoj v kráľovstve ducha ! 

Tak nízl<o podlosť buď ti pod nohama, 
Drž sa tých výšin oboma rukama, 
8i človek ! nie červ, ani biedna mucha. 
Pozri na Tatry, na ich morské oká, 
1 )uch tvoj prenikaj s výšky do hlboká ; 
More nevypiješ, Tatry neprevalíš — 
Ale ty len pi tu vodu života ; 
Veľká na teba čaká tu robota, 
Kým si dom slávy vlastný nevystavíš. 
Pozri na Tatry, ich žulové skaly ! 
Nad nimiž búrka hromová sa valí : 

Tak ty stoj pevne v búri toho sveta, 

Pasuj sa mocne s odrodilstva zlobou. 
Kým život nový nevyvedieš z hrobov, 
Kým neprijde k nám pravda a osveta. 
Poznaj mať tvoju : vlasť, — i otca : národ, 
V nich nájdeš žitia tvojho znik a zárod ; 

Láskou objím vrúcou to bez lásky plemä 
Od svojich tak neverné opustené, 
Od cudzích tak ukrutne potlačené, 
Aby už pozdvihlo k nebu svoje temä, 
Aby Slovanstvo už raz v ňom ožilo, 
1 slávokrásy jeho moc cítilo : 

Slovanstvo hlásaj od Tatry ku Matre, 

Od Váhu, Hrona k valnému Dunaju, 
Nech sa slovanské piesne ozývajú, 
Nech sa pri svojej Sloven hreje vatre. 
Zvon a trúb a krič : že Sloven bez Slovanstva 
Nemá života tu, nemá občanstva. — 

A prečo by nemal, keď mu to sám Boh dal? 
Prečo by tak nežil, jak mu Boh uložil ? 
Prečo by si život slávny nezaložil, 
Keď ho Boh k životu a sláve povolal ? ~ 



- 129 — 

Tv zo všeckýcli bratov tvojich najmenší, 

Ty zo vseckjch rudí najumučenejší, 

Ty najstarší menom, vekom dávno umorený, 

Ty najmladší ducha dedič, len teraz vzkriesený 

Väzeň Kristov, synu církve svätej ! 
Pozri na ten kríž Krista Spasiteľa, 
Ľudí i národov vykupiteľa — 

Ty veríš v neho, v ňom v Boha — človeka ; 
To ten, ktorému anjeli spievali , 
Dieťaťu sa už mudrci klaňali, — 

Blázon, neznaboh od neho uteká. 

To on mŕtvych kriesi, lačných sýti. 
Hluchým dáva sluch, a slepým svieti. 

On stvoril svet, i vek slovom svojím. 
On vetrom i moru rozkazuje , 
On neduhy všetky uzdravuje. 
On sám je len Spasiteľom tvojím. 
Pozri na ten kríž ! tu máš ľudskej zlosti 
Obeť, a obeť nebeskej milosti ; 

Tam ti, ktori teba nenávidia, 

Holub slovenský ! — v tom ukrižovanom 
Vidím spasenie vychádzať Slovanom ; 
Slepci v ňom zkazu, sbožní spásu vidia. 
On tak vrúcne národ svoj miloval, 
Vierou ho i láskou obživoval, 

Učil, jtešil, trestal, nad ním slzy ronil ; — 
Ze neslyšal jeho spasiteľný hlas, 
Ze nepoznal svojho navštívenia čas, 
Sám sebe tým do hrobu odzvonil. 
No probujte tak ľudstvo milovať, 
Probujte sa zaň tak obetovať. 

Vy mu dráči svetskí márnomluvní ! — 
Malí súce, sebe veľkými sa zdáte, 
Boha za nič, a seba za Boha máte, 
Vy kriklúni Boha nepočúvni ! 
Slovanovi je vždy sväté Božie slovo, 
Lebo slovo telo v synu má otcovo ; 

Pýšni zavrhli ho v nadutej múdrosti, 

Najvyšší sa len k nízkym skloňuje, 
Tajemstvá im svoje vyjavuje — 
Dosť má Slovan na Božej milosti. 

čítanka II. ^ 



— 130 — 

Pozri na ten kríž ! tam života vodca, 
To je kráľ pravdy, to národov sudca, 
Ten bude súdiť kráľov i národy ; 

To naše heslo, to naše znamenia : 
Slovan bez kresťanstva nevidí spasenia, 
Cesta pravdy s krížom ku sláve privodí ! 

Ctlboh Zooh. 



41. Na Milé. •) 

(Nárečím západno-slovenskýra.) 

Háju rozkošný a zlatii plyniicí 

Liibež hojnosťú jako najbohatšá 

S pánmi v najdražsém na sobáš idúca 

Rúchu nevesta ! 

Sám taký bol ráj, ščepený a všeckú 
Obdar en možnú ode Tvorca krásu, 
Než ho neščastný v zlobe hrích prvého 

Zatvoril otca. 

Kam tu len koľvek sa okom 'pomihne, 
Yšecko zrak vábi, vše mysel na spôsob 
Slnka jasnívá a celé radosťú 

Srdce opájá ! 

Jak tu dub s rovným jasenem, s belastým 
Klen hrabem ! jak brest s dvojakú ve barve 
Jahnadú v pekném neporádku ľúbo- 

S vor n e sa m í ch á! 

Jak na rozsáhlú ratolesti každv 
Šírku rozkladá, až haluz halúzku 
V objaťú stíska a šeré sesílá 

Pod seba stíny ! 

Pod nimiž léšcí, hluboví i drín i 
Svíb i najživší zimozel druhý zas 
Pôsobí hájik, a malé necháva 

Kdekde plešinky. 

Jak tu, keď párnom role vrú, a dolním 
Pálené stebla sa pečú fujákem. 
Len tichý hravá a chladem ovává 

Líca vetríček ! 



') Srovn. o báji tomto článok 141 : /. Hollý. 



— 131 — 

Koľko cevst naschvál spravených sa ťáhne ! 
Koľko chodníkov po celém idúcich 
Háji v stred schádza a milé do vsech strán 

Vvhledv dáva! 

Koľko lúk vlažných strakatí sa kvítím ! 
Koľko skví kútov ! na keré sklepistá 
Od krovin húščá i krivá i rovná 

Chóďba privádza. 

Stružka prostredkem hrkotá ; a včil sa 
Pod strechu krúti stromová, po trávach 
Yčil zas uplývá, a také sa zdráha 

Místo opustiť. 

Koľko lúbežnéj naporád je vône ! 
Keď modrá, v chrasťú ukrytá, fialka, 
Buď tuhý páchem zimozel, buď útly 

Kvitne kropáček. 

Jak tu rozkošný uši zvuk sladívá ! 
Keď si kos hvízda , šveholí konôpka, 
Keď milá v kríčkoch všelikými šepce 

Hlasmi penička. 

Keď sto slávikov spanihíi začína 
Hudbu rázem vésť, a jeden druhého 
V podvihléj umným pachorí sa hrdlom 

Pesni prevýšiť. 

Jak tu peknejšej sama zní pasáka 
Surma, peknejšej šuhajov, radostných 
Sám i peknejšej deveček než inde 

Spev sa ozýva ! 

Sem ty každý deň mňa do svého lona, 
Mlíču, vábíváš nečuté Slovákom 
Pesne spívávať, jakové milostná 

Káže mi Umka. 

Kéžby len v toľkej mohly skveť sa, v toľkej 
Nad druhé predčiť spevy kráse : koľkú 
Sám ty skvíš, koľkú nad iné sa všecky 

Háje vynášaš ! 

Ján Hollý. 



- 132 — 
43. Kozpomienka na Kriváň. 

Kriváň ! ohromný sa javí tvoj obraz 
Očiam mojim dnes, čo do výšky jasnej 
Zasiaha uliluv vysokých nebeských, 

Kde zraku mizne. 

Sluchy neznámych si Časov vavrínom 

Otáčaš, a tiež čelo ozdobil si 

Bleskom pradávnym ; doby predpotopnej 

Znak na prsách tvých. 

Ty čo nad rýchlym rachotom Perúna 
Ešte rozpínaš široké si údy ; 
Prestol ohromný ty nosils Perúna 

Aj Svätovíta ! 

Tu stojíš na znak večitý, že Slávi 
Rozbili stánok pri nohách tvých najprv, 
Odkiaľ po šírom svete v šír i diaľku 

Ich plemä býva. 

O, bych raz sväzkom temeno pradávne 
Ozdobiť mohol, svätinou i zvoncom 
Lásky, čo svornosť jedinú by hlásal 

Národu môjmu. 

Nepohnutý stoj, vzdorujúc i búrkam ; 
Hlásaj potomkom, jediná že svornosť 
Spasí nás, cestou spojenou sa kráča 

Y chrám vzdelanosti. 

Iiudovit Žavoron. 



43. Zadiimeiiie podzimné. 

Jako ta cesta Boha Hospodina 
Na nočnom jeho nebi 
Slncami svetov vysypaná. 
Tak sa už ligoce anjelmi vytkaný 
Plášť tvoj, maťuška naša, Slovensko ! 
Po svätých Tatrách r oz ostrený. 
V partách z diamantov ohnivých 
Už idete sláviť deň Božieho Syna, 
Vy dcéry Slovenska, lesy naše ! 
Majúc živôtky čisté, prepásané 
Stanom srieňovým v stydlivej velebe. 



-- 133 — 

Ale ty žalostíš, Hron nás, rieka milá ! 

Už ťa stužuje mráz, už sa ťa chytá lad, 

Už priezračná tvoja, jak duša anjela, 

Len kde tu zažblunká vlnôčka von z ľadu, 

Zdvihnúc hlávku svoju očkom zableskoce. 

Už po tebe bosá nebrodí dievočka 

Z brehu na )reh pod trávy bremenom ; 

Už stáda v skoku nehrnú sa k tebe. 

Suché ležia plte prihúžvené k vŕbam, 

Nad tebou surmuje zas víchor divoký, 

Jako roj Mongolov s divým božím bičom. 

Zakry že sa, zakry štítom oceľovým, 

A ty bež vlnôčka pod mostom skleneným. 

Žaluj sa tam žaluj, ticho sa vyvzdychaj ! 

Veď ty mrzneš, ale ne vy mrzneš ; 

Veď ty malieš, ale nevymalieš ; 

Veď ty tečieš, ale nevytečieš ; 

Veď ty hynieš, ale nevyhynieš. 

Hej, rozžiari sa východ vysoký! 

Hej, rozhreje on oziablu krv tvoju ! 

Hej, rozženú sa prívaly od mora, 

A mocným hromom : Hospodin ! Hospodin ! 

Slamu sa ľady tvoje, zhorí tvoj mráz. 

Tehdá vyrúti sa mocná voda tvoja, 

Preláme úzke brehy, sborí hate, 

A bude z teba Hron rieka, Hron pratok ! 

Ponesieš plte naše, lode naše 

V Dunaj sivý náš, v Uierno more naše, 

Tam staneš nosiť koráby naše. Hallelujah ! ! 

Tak sa i teba chytá zas ľad, slovenský ľud ! 

Už mrzne v tvojich synoch láska k tebe. 

Utekajú od teba podlé deti tvoje. 

Mrznite, mrznite ! synovia bez krve ! 

Zamrznete v ohni cudzej pece. 

Utekajte, utekajte ! deti bez duše ! 

Mŕtvole vaše sožerú psi v poli. 

Ja za oblakami vidím čisté hviezdy, 

Ja za vi chróm vidím milý pokoj, 

Ja za hnevom osudu vidím božiu milosť^ 

Za službou hlúposti slobodu rozumu, 

I za hrobom krivdy spravedlnosti ráj. 

Vidím za potupou slávu. Hallelujah I ! 



— 134 — 

Chytí sa i teba raz ľad, srdce moje, 

Vydujú víchrice te}>lo života, 

V y ti e je oheň tvoj v ticliom hrobe, 

Nebude tebe vecne žiť na zemi ; 

Neprichodí tu žiť, kde je žiť nie život. 

Uložíš sa pod kríž Boha 8])asiteľa, 

Dosť skoro složís sa tam do skrehlej zeme ; 

Ale ked' prejde noc tohoto stvorenia, 

Keď zblkmi svety ty v ohni súdu Boha, 

Keď novú zem stvorí všemohviee slovo, 

Keď nové sa nebe nad nebom vysklepí, 

Keď sa deň rozodnie, deň večný bez noci : 

Vstaneš duša moja v oslávenom tele, 

A vo večnom speve z východu k západu 

Večný vytečie hymn ten : Hallelujah ! ! 

Karbl Kuzmány. 

44. iVa zlého básnika. 

(Nárečím západne - slovenským.) 

Prestaň havranným kvákať už zvukem, prestaň 
Na špatnohlučný bídne drnkotať nástroj. 
Kto rád počúva ušmi káry vŕzganí. 
Pilníka škrípy, ošklivé žabisk vresky : 
Slych aj ku tvému nadstaví počínanú. 
Badáš-li, jak ťa už slabý uchádza duch ? 
Jak hlas škaredne ? jak sa často stred ťahu 

V hrubém sekává hrdle ? jak neobratné 
Trasú a z cesty ven vybíhajú prsty ? 
Neznáš-li tvoj spev, tvé polohnilé husle 

V ušách trhávať, z výškv vlas na dub zdvíhať ? 
A len potupný slušne zbudzovať posmech ? 
Nevíš-li, ďétky čím ťa náhle uslychnú, 

Tedáž na útek obracať sa, myslíce. 
Že zlý prichádza jích bubák do ^Tec pobrať? 
Samú ba lichvu jastriť, odleteť ptákov? 
Prestaň ohavnú tehdy zneť hubu, prestaň 
Nadvázanými bídne brnkotať strunmi. 
Radšej ze sláčka sídla sprav, ze strún šnóru, 
Tučné jarábky neb chytrých lapaj mníkov, 
A smaž nad uhlím spálených napred huslí : 
Pochúťka aspoň tak dobrú budeš kúsať. 



— l;^5 — 

Nechceš-li predca od tvojého zátvrdlj 
Remesla pustiť : der si hrdlo, der prsty ; 
Každý prechádzaj deň polem do ustáňá, 
Pesňú a tvú tak veľmi liibenn húdbú 
Od žit plašívaj vrabcov, ud vinie škorcov. 

Ján HoUý. 



C. Žalospevy (eiegie). 
45. Nárek za matkou. 

(Národná pieseň.) 

Mať moja, mať moja za dvoma horama ! 
Už mä hlávka bolí, co plačem za vama. 

Hlavička mä bolí, len tak pobolieva, 
Že ste mä mať moja ! malú odumrela. 

„Dievelenka moja ! čože za krivdu más, 
Keď mi v čiernej zemi odpočinku nedáš ?'^ 

v ^ 

Čierna zem, čierna zem, pusť moju mamku ven, 
Nech sa mojej mamke horko požalujem. 

Kebych sa začala nad hrobom žalovať, 
Musela by ta zem nado mnou zaplakať. 

Už sa ta íijalka dávno vysypala, 
Už sa moja mater dávno rozsypala ! 



46. Pieseň. 

Hojže Bože, jak to bolí, Hojže Bože, jak to krušno, 

Keď sa junač roztratí Keď sloboda ťa nahá. 

Po tom šírom sveta poli Keď ti ruky rovnodušno 

Na chlebovej postati ; Sviaže prísna ])rísaha ; 

Každý svojou pošiel stranou Dvom susedom keď ustúpi 

Hnaný žitia nevôľou ; Družiny shon veselý, 

V osamelých sa havranov A za tichý kút chalupy 

Smenil kŕdeľ sokolov ! Obetuješ svet celý ! 



- f3B 



TTojzo Bože, jak to smiit»o, 
Keď mladosť sa pominie, 
Keď eelustie sa mohntnA 

v ... 

Šedinami ovmie : 

Dumné pece zvládnu hlavou, 

Oheň ocí vyhasne. 



Hojže Bože, jak to morí. 
Keď žitie už uchodf, 
A kajúcou dušou horí 
Peklo hriecdni a skodj : 
Kto mi vráti zašlé doby, 
Co ich mladosť zmámila ? 



A hruď, čo sa dme za slávou, Kto sa vráti, keď na hroby 
y nájomníctve oplasne ! Hodina zazvonila ? 

Hojže Bože, Bože drahý. 
Ber len ! — veď čože ztratím ? 
Na svet ten som prišiel nahý 
A nahý sa navrátim ; 
Len potom sa neuchyľuj 
Pred ostatnou potrebou : 
Pomiluj, Bože, pomiluj. 
Keď ostanem sám s Tebou. 

Andrej Sládkovič. 



47. Plač matky Slávy nad syuami Svätoplukovými. 

(Nárečím západno-slovenským.) 

Aj vy mi, neščastní synove možného Slovákov 

Krála, teplé z mokrých kapky roníte očí. 
Bár sem dosť každý sa pre vás nanarikala týdeň ; 

Predca sa dosť vyplakať všecka nemohla bolesť. 
Ký vás vztek napadel, ký vás duch z pekla ofúkel, 

Ze brater ukrutným riibe na bratra mečem ; 
A královstvu, dobrý čo rodič tak prácne zakladal, 

Nápoky už hrobová, zlobci, kopáte jamu. 
Kamže sa tá svornosť, kam tá už jednota zmizla. 

Vás ku keréj múdry bol napomínal otec ? 
Keď starší učinen je na predné místo panovník ; 

Ostatní veľkú pod jeho berlu daní. 
Hle spojené tri do ruk prúty sám každému odevzdal, 

A prelomiť kázal na dva ochotne kusy. 
Záden však to dovésť a polámať svazky nevládal ; 

Bár ste celú všeckéj napnuli vlády silu. 
Než pozatým, keď rozvinuté každému po jedném ' 

Dal zdrúzgať, každý svoj v poly hnedky zlomil. 
A krásny takovým čínem chcel príklad ukázať : 

Jak sa, keď on vykročí ze sveta, máte chovať. 



— 137 — 

Jestliže, tak reknnl, svornosť vždy a láska braterskym 

Sjodnotená spolkeni zostanŕ^ medzi vami : 
Nik dá vás lútý ve ukrutnej bitke neprátel 

Nezvýši a tuhým v službu nesevre putom. 
Jestliže však pre svár a nicemnú nádhery pýchu 

Poslušnosť a dané zaprete právo bratú ; 
Jestliže jednu celú na tri krajný rozetnete krajnú, 

A z pevnej tri slabé tým učiníte moci : 
Aj sami medzi sebvi sa hubiť zlým počnete zbrojstvom, 

Aj nepráteli vás na hlavu snaduo potrú. 
Tak hovoril, tak náležité vám náuky rozumný, 

Keď sa približoval k úmoru, dával otec. 
Tú teda rozmúdrú posluchnite otcovu raddu, 

A svornosti tuhú vždycky chovajte celosť. 
Svornostu i malé chovajú sa v pevnote vlády ; 

Nesvornosť veľké do hrobu ťáhne moci. 
Starší s královskú na pravém seď prestole berlu. 

V poslušnosti druhí buďte pokojne živí. 
Buďte pokojne živí ; dosť už krve ťéklo za otca. 

Keď proti zlým brániť často mosel sa vrahom. 
Buďte pokojne živí ; špatná je zaiste to sláva, 

Keď brata brat zbrojnú morduje v pótke rukú. 
Buďte pokojne živí ; pokojom sa všetky zaléčá 

Bezbožnými dané vojnami krajne rany. 
y hrozných utratení válkách nahraďá sa junáci, 

A predešlého celá otčina dojde kvetu. 
Vás ale v sjednotenú a blahoslavenosti žijících 

I v sile nezlomných súsedi báť sa budú. 
Patrite jak vyšlé na hroznú vojnami bídu 

Ľudstvo pokoj žádá ; dajte mu tehdy pokoj. 
Yšak ste není z kamená a hlinickej lomnice výkres, 

Roztopeného aniž vosku nemáte v ušách : 
By ste sa obmäkčiť, hnev a lútú pustiť ukrutnosť, 

I kladené pred slych prosby nemohli očuť. 
Shlédnite na zbavených všeckéj už podpory starcov, 

Shlédnite na zmorené s matkami svými deti : 
Jak sepatýma lomá na nebeskú oblohu rukma, 

x\ truchlé naporád od horu kvíle vedú. 
Shlédnite na prázné sem i tam bez mládeže mesta, 

Shlédnite na hroznú bez pluha spustu zeme. 
A však aniž na kvíl, ani zlú nedbáte na spustu. 

Vác ani už kladené nechcete prosby slyšať. 



— 1.38 — 

Len vzteklú bún'to myslú ! I čo bojmi hbuláte ? 

Zkázu sainyií) a čiľ<* pľosjXMthy ki-ajny vraliom. 
Nemci na svém veľki'i plesajú už srdci radosťú, 

A s poHUH^clími o vás pesne u vína budú. 
(Jbri zo dávnejsícb vybití I^ečenégami sedlisk 

V blízk^'m zastavení Dácku na stráži bedhí. 
Cím sa tu medzi sebú ve braterských potreté válkách, 

Cím zmužilélio celá vystane vojska sila : 
Hneď sa na zad pobnii ; vedomá jím cesta, keď už ráz 

Náramnú ubobéj zatnuli vlasti ranu. 
Ľahkú vás dobyjú pracú i snadno celému 

Poslední učiňá dosť skoro panstvu konec. 
Už Cechové a Cechov najbližší súsedi Sorbi, 

Prispojení k jednej nekdy od otca moci, 
Tak veľké na svých sunujíď rozbroje srdcách, 

Od vás odstupujú, sváre a vojny klnú. 
Bábori na hranicách jako bystré orlice strihnú, 

Téj hotoví dávať vojskami stránke pomoc, 
Co k ním naklonená dôvernosť vezme a lútým 

Naproti odporcom k prispejú začne volať. 
Smerte sa ach radšej, zakaváď času ešče je, smerte ! 

A bratomordárské hoďte do pošvy meče. 
Hroznú, ze dňa na den bližšú, jako od seba, tak téz 

Od ľudu a všeckéj otčiny vzďálte zhubu. 
Yšak na to ustanoven je panovník vlasti, by krajnú 

Ochraňoval, sčasti národu svému hledal. 
Rozbroju nech je konec, je konec plaču, náreku, bíde, 

Ukrutnosti, bojom, zpuste a hrôze konec. 
Pomnite na vzteklých, rovných vám, Attily synkov ; 

Attily, čo všetkým bol strach a metla zemám : 
Jak skrze nesvornosť a domáce války ohromnú 

A svetu rozhroznú vládu uvédii na ništ. 
Aj seba aj hunský, tak mocný, zmámili národ, 

Jedno že toľko holé zostalo meno po nem. 
A hl e čo svým oni už krajanom ráz nekdy vyvédli : 

To svým za kri^tký čas vykonáte sami. 
A však darmo hluchým hovorím. Ani otca zločinci. 

Uplakanej nechcú svéj ani matky slyšať. 
VAm napomínaná, čím vácej raddy podávam : 

Tým vácej žúrá, vác vzteku ešce lejú. 
Už krvavý je Hron, krvavé sú zákluky A^áhu. 

Rozsekané Morayú mrtviny valne bežá. 



— 139 — 

Sám veľký sa Oiinaj nad cervenavyini nemálo 

Vodmi diví, a na breh z výmola šírky točí. 
Jak prudký keď oheň do suchého sa dostane ráždá, 

Všecko radem páli, na prach a pláehy troví : 
Tak sa celá od vás, prenehodní otca rodenci. 

Krajná hubí, a blíž zlému ke koncu vede. 
Už Trenčín sa kadí, nádherná Bystrica knrí, 

Královské prašcí v plá])oli sídlo Nitra. 
Už zeela vyvráten preslavný nekdy Velehrad, 

Už se zemú rovné ohrady Mástu ležá. 
Už na tisíce iných aj mest aj zhusta osadlých 

Lud'mi dedin besný do hrobu hádže plameň. 
Spustatené sem tam poľa sá mŕtvymi posáté, 

Neskosené belajú lúky pre kosti mužov. 
Rolmi krvú opilými železná kníše sa žatva, 

A svých mesto klasov strelky a šípy nese. 
I kde padlí mužove, kde sa ostré šípy nenájdu : 

Tam zlé mesto milej úrody roste hloží. 
Sladký pastýrskéj neslýchať píšcale ohlas ; 

Váleená za malú píščalu trúba hučí. 
Vác ani len veselé nezná už pesne ; veselších 

Mesto peseň trúchlý prospev a kvílba jačí. 
Ples radovánek ušel; za milé radovánky vojanský 

Pokrik a hrôzyplné brinkoty zbrojstva hrmá. 
Krajná ze vlády žutá a ze všeckéj slávy opadla 

Cudzím už dáva lahko sa pod moc ujať. 
Bábori dozvedení o takej už dobre slabosti 

Dosti na tom nemajú, ráz že do vlasti sahli ; 
Než po druhý i tretí sahajú ráz ešce do nútra. 

Postavené v odpor zástupy lahko bijú. 
A kde jaká pevnosť, kde jaké zostávalo mesto, 

I vše, čo len predešléj záhube ušlo, kazá. 
časť nemalú královstva berú, a Svätopluka vodcu 

I všelikéj se sebú množstvo koristi vedú. 
Uhri ke koncu došlú vašu už nevládu vidící 

Do spustlého nové bydla Panónska nesú. 
Odtáď zhusta čiňá do vašinských nábehy končin ; 

A vždy tu neb zase tam k sídlu si místo vydrú. 
Náležitého není proti toľkým odporu vpádom : 

Neb zmužilá v márnych obrana lehla bojoch. 
Zmohlý už Svatoboj započíná neskoro múdreť, 

A svoju uznávať vinnú a zpúry vadu. 



— 140 — 

Na zvýsny, z krvavej zacliopiv sa zrázu porážky, 

Posmešnými letí jak strela cvalmi Zobor. 
Berlu a královský zaliodící od seba šarlát, 

Presprosté hnnen/' rúcho na úfly ber^. 
Pustevník ostrý a vlastným l)ratrom i vseckym 

Neznámy krajanom, sám vede toľko život. 
Mesto paláca cluulá slúži za obyrllo chalúpka; 

Mesto hodov skrovn(^ hlad mu koréňky syťá. 
Vsecko bohatstvo za ništ, všelikú sveta slávu za márnosť 

Pokladá ; a že sám hnal sa po tejto želí. 
Zostávaš už len jediný, Mojmíre, panovník, 

Mordárských zprosten s bratrami svými bojov. 
Bárs ale už zprosten boja s bratrami : predca ve stálych 

Zapletený vojnách s Uhrami biť sa mosíš. 
A krém ráz že si jích obrátiť chrbty prinútil, 

Súcej d'ál odolať vlády za dosti nemáš. 
Až^v posled aj ty padáš, padajú spolu v obrane vlasti 

Udatní, čo živí zbývali ešce muži. 
Ostatní ale už to vedící dobre Slováci, 

Královského že vác k berle potomka není : 
A Svätopluk vydretý od Nemcov bratrovi z pästi, 

Jestli by na prázné prestola místo sedol : 
Ze hneď súboženú sladkej volnosti by krajnú 

Zprostil, a báborské národu jarmo hodil. 
Dobre vedíce pritom seba vác ani naproti Uhrom, 

Vác ani už Nemcom z odporn dosti nebyť: 
S válečnými radej dobrovolne sa Uhrami spojčá, 

A s nimi jednu obec, jedno braterstvo čiňá. 
Tak hle pre vás veľké zmorených královstvo Slovákov, 

Nešcastní synove, do hrobu svého padá. 
Tam širokovládná tvoja už je, Svatopluku, berla. 

Tam je i mec, cudzím zlý strach a hrôza ľuďom. 
Nesvornosť a tvoj nešlechetný, Bábore, Arbo. 

K nesvornosti popud slámaly týchto silu.- 
Nesvornosť nikdá dobrého nemávala konca, 

Vždycky prenáramnú záhubu ťáhla sebú. 

Ján HoUý. 



— 141 — 
48. Hynutie mladosti. 

(Národná pieseň.) 

Yeje vetrík po doline, 
Moja mladosť len tak liynie, 
Moja mladosť i podoba 
Tak mi hynie, jako voda : 
Voda zhynie, druhá prijde, 
Moja mladosť už neprijde. 



49. U hľobii Jána Kollára. 

Aj,^ tu leží zem studená, 

Co nám drahé kosti tri ma ; 

Duša moja rozžialená, 

Bo ju smutná bolesť jíma. 

Nad tou zemou stojí kameň. 
Na ňom vidím obraz toho, 

V ktorom horel vlasti plameň, 
Jako viacej u nikoho. 

„Slávy dcéru" utešenú 

Duch ten spieval velikánsky ; 
Tešil v nej vlasť zarmútenú 

Jako prorok všeslaviansky. 

A nám príklad podal skvelý 

Úprimne ju zamilovať, 
Učil jak sa národ celý 

Duchom svorným má spojovať. 

O Ty synu podtatranský, 
Halúbku Ty premilený ! 

Kams' odletel, duchu slavský, 
Ze Ta už viac u nás není ? — 

Odletel si v oné strany, 
Kde zásluhy venci sláva. 

Kde šľachetní majú stany. 

Verným Slávom česť sa vzdáva. 



— 142 — 

Skorej slnko zmizne jasné, 

Skôr sa Dunaj zpäť obráti, 
Než má láska k Tebe zhasne, 

Než sa Tvoja pamäť ztratí ! 

Jak s' ctil národ a vlasť drahú, 

Jaks' pestoval reč milenú : 
Tak to buď i mojou snahou, — 

Prijmi slzy za odmenu. 

Miloslav Pohronský. 



50. Zosnulému Steťauu Laidovi. 

Počuješ ty mňa, počuješ, druh môj ! 

Počuješ, druh môj srdečný ? 
Vidíš ty ten môj žiaľny nepokoj, 

Ze ja časný som, ty večný ? — 
Nečuješ vzdych môj — uši spráchnely. 
Nevidíš slzu — oči vytlely. 

Ty s' tam ! — kde, kde ? — oj, neviem ja ! 
Veď si sa vymkol z náruč priateľa, 
Jako by len ta hviezda sletela 

Na zem s božieho sklepenia ! 

Ale či, druh môj, ešte pamätáš 

Na tu tvoju dušu vo mne ? 
Však ver' ty ku mne zakaždým lietaš, 

Keď si duch môj teba spomnie ? 
Však ty smrteľných druhov nehaníš ? 
Však sa priateľstva nášho nestraníš ? 

Však ľúbiš ešte otčinu ? — 
Tichučko, ticho. — Pokoj hrobový 
Previ e va smutný lístok lipový 

Ponad kostí jeho hlinu. — 

Pokoj ; — on pokoj ? — on, mladý Cherub ! 

Mladosť — pokoj ! — nie, nemôž' byť : 
Mladosť má rada huk víťazných trúb. 

Pokoj chce to, čo tu má zhniť ! 
Ty krásy sveta — a on pokojný ! 
Otčina biedna — a on bez vojny ! 



— 143 — 

Blaženým byť — a mať pokoj ! — 
No, driili môj, či sľub tvoj bol sľub časný ? 
Mohol bys' bez nás šťastných byť šťastný ? 

Však nie, večne verný druh môj ? ! 

Ale kde si ty ? — v hrobe ? — mŕtvo tam ; 

Nad hviezdami ? — tam tajno je ; 
Nikde : nuž čo sa tým svetom motám ? 

Zahyň naraz srdce moje ! — 
Nie, nie ! ty nebom naším vesluješ, 
Ty túžby našej družiny čuješ, 

Tys' ešte ten mladý šuhaj ! 
Tvoje nebo je ta naša sláva. 
Súženie naše tvojím zostáva 

A družina naša tvoj ráj ! 

Ty si sal naše mladistvé city, 

My sme v túžbach tvojich žili ; 
Nemôžeš nám byť z duše vyrytý, 

Nemôžeš, druh večne milý ! — 
Ale nemožno ruku ti stisnúť, 
Nemožno od úst mladých zavisnúť, 

Nie brať, dávať pozdravenie ; 
Nemožno v tvojej vídať sa tvári, 
Nie shovor s tebou vyvádzať jarý : 

My ľudia sme, tys' človek nie ! — 

Andrej Sládkovld. 

51. Pomiualá mladosŕ. 

(Náľodná pieseň.) 

Zahučaly hory, zahučaly lesy : 
Kamže sa podely moje mladé časy ? 

v 

Casy moje, časy neužily krásy, 
Moje mladé letá neužily sveta. 

Mladosť, milá mladosť ! vyšlas mi na márnosť, 
Vyšlas mi na márnosť pre moju nedbalosť. 

Mladosť, milá mladosť ! ver si sa ztratila, 
Jakoby som kameň do vody hodila. 

Ešte sa ten kameň vo vode obráti, 
Ale moja mladosť nikdy sa nevráti. 



144 — ' 



5S. Dnmky 8vätoboja, 

nqpnladšieko sj/na Svätoplukovho y. 

I. 

Oj (lusa moja, oj duša moja ! 

Ty mora lastovka mladá, 
Co nemá nikde hniezda, pokoja, 

Ale ani ho nehľadá. 

Len lieta dolu, len lieta hore 

Nad šíravné morské vody, 
Piesňami víta vzchodiace zore, 

y more so slnkom zachodí. 

Na čiernom mori nocúva ona. 
Ty búrne vlny — jej lóže, 

Storáz si dumá, — že zaspí — skona 
A zaspať, skonať nemôže. — 

Hučí obloha — to hlava moja, 

A more — to srdce stena, 
A vetor živly sháňa do boja, 

Yetor — myseľ rozbúrená. 

Už mraky letia oblohou tmavou, 

Letia to čudné postavy. 
Kývajú palcom, striasajú hlavou, 

Bliskoce ich zrak krvavý. 

v 

Kam mä voláte ? Ci to poklady, 

Ci vás dač inšie omína ? 
Idem za vami, duchovia bľadí — 

Idem bárs do cinterína! 

V prosried cniitera slepec sedáva, 

Temný on na oči obe ; 
Yo dne sa zdá byť skalná postava, 

Y noci duch strážny na hrobe. 

A či sa leje, či slnko páli. 
On tu na prosried cmitera 

S odkrytou hlavou v pokornom žiali 
Pevno do neba pozerá. 



— 145 - 

Tj jeho nohy v bujnej zeline, 

Zarastlé až po kolená ; 
Bradou sa sivou bohonee vinie 

Na vrch lisého temena. 

Ani to žiaden nevie na svete, 

či je mrtvý a či žije : 
Oči má síce voždy odvreté, 

Ale srdce mu nebije. 

Tak on sedáva tam pri tom kríži 
Celú noc, celý deň boží — 

A nik z dediny, nik sa nesblíži, 
Co hneď tam dušu položí. 

Len kedys' tedys' jak prepelička 

Dievča prichodí z večera, 
K chladným pritisne ústam ústičká, 

Z tvári rosu poutiera : 

Vzdychne — na lono jeho si sadá, 
Na prse kloní hlavinku — 

A začne nôtiť jak včelka mladá 
Z ticha, z ticha, pomalinku : 

Prebuď sa, prebuď, ti knieža hrobov 
Morava tvoja volá za tebou : 
Rasti sláve ! Rastislave ! 

v 

Co si tak nechal tu tvoju milú — 
A šiel ďaleko kams' na mohylu 
Zabúdať o svej Morave? 

v 

Co si tak nechal ty svety slávy 

Na Velehrade, Devíne ? 
Krajší on, krajší svet strán Moravy 

Našiel v pustom cinteríne ! 

v 

Co si tak nechal ty tvoje deti 
V rukách vrahov, deti malé? 

Krajšie on našiel v svojej pamäti : 
Ťažké dumy, horké žiale. 

Oj Rastislave, náš otče drahý ! 

Len čo sa to s tebou stalo ? 
Planú to kúpu srobil si s vrahy, 

Predals' všetko za tak málo ! 

čítanka I ľ. j[0 



— 14f> — 

Počuj, ])očiij knieža hrobov, 
Počuj jak ten vetor stena; — 

To vnuk tvoj volá za tebou : 
Odpustenia, odpustenia ! 

Na ti, na ti oči dvoje, 

Na ti srdce — na svet celý, 

Ber si svoje, čo nie moje ! 
Volá tvoj vnuk zhavranelý. 

Vezmi kliatbu z mojej hlavy, 

A požehnaj stolec zlatý ; 
Nad Moravou slnce slávy 

Bude sa zas ligotati ! 

Počuj, počuj knieža hrobov, 
Počuj jak ten vetor stena ; — 

To vnuk tvoj volá za tebou: 
Odpustenia, odpustenia ! 2) 

Vtedy ta jeho duŠa zavretá 
Prebúdza sa z ťažkej dumy ; 

V tých zhaslých očiach dač sa strblieta 
A búz šedivý zašumí. 

Lež či to kliatba v tom tajnom šume, 

A či to modlitba tichá ? 
Dievča umlklo — slúclia — rozumie, 

A rúčky složiac zavzdychá. 

Skonal — na tvári už pokoj svätý, 

Duša letela do neba ! 
Prestaň, zlý vnuku, prestaň volati. 

On sa pomodlil — za teba. 

11. 
Preč preč mrákavy, preč z mojej hlavy. 

Mladosti mej žiara blíska ! 
Oj vítaj moja chvíľka pokoja, 

Vítaj mi zlatá kolíska ! 

Tu vidím — vidím ten sret nádeje 
V ružovom blesku jak vzchodí ; 

Čujem — nado mnou pieseň mi zneje , 
Pieseň blaženej slobody. 



— 147 — 

Na Velehrade voľne sa vlní, 

Strach všetkých vrahov, zástava, 

A pod ním šíro v tichom úslní 
Skvie sa veliká Morava ! 

S vysokých múrov Otec Veliký ») 

Pozerá, dušu napája; 
A my kol neho s troma prútiky 

Hráme sa, hráme my traja. 

„Pozrite deti !" otec nám vraví, 

„Pozrite vašu krajinu! 
Ach či ty blesky, ty časy slávy, 

Deti, so mnou nepominú ? !" 

V tom mu ta jasná tvár jeho sdumnie, 

Celom mu prejde tôňava : 
„Poďte sem deti, poďte sem ku mne ; 

A^ečer tu — deň sa skonáva !" 

A prúty bere a spolu viaže : 

..No, kto z vás zlomí sväzok ten?" 

Každý sprobuje, či to dokáže, 
Ale ver nie — ani jeden. 

,.Tak, ty tri prútky," otec zavolá, 

,,To ste vy, synovia moji, 
Kto vašej moci v svete odolá. 



Keď vás raz lásky niť spojí ? 

Ale beda vám, keďs' rozpadnete. 
Jak prútky bez sväzku samé : 

Vtedy vás ľahko, jak rážde v lete , 
Vrah váš po jednom rozláme!" 

Zašlo slniečko — temnie krajina — 

Troje synov otca smúti ! — 
Vstaň otče ! tvoja sláva zhasína, — 

Rozlámané tvoje prúty ! 

m. 

Rozpomienky moje — vy čierne duchy — 
Kam mä to zas, kam vediete ? 

Musím, ach, musím jak s vetry suchý 
Lístoček lietať po svete ! 



— 148 — 

Počkajte že len chvílečku malú, 

Kým si vydýchnem aspoň raz. 
Ach, či je už tu to pole žiaľu, 

Ten krvavý kliatby obraz ! *j 

Oj, vidím, vidím to pole kostí, 

Ten kvet slávy stroskotaný ! 
Yyjúcich vlkov hajno sa hostí, 

A nad ním kráču havrani. 

Dvaja havrani vo večnom boji 

Vrahom svojim hody stroja. 
Dvaja havrani, to bratia moji ; 

A to kar tvoj, mater moja ! 

Zabili bratia matku Moravu, 

Zabili — na dve rozťal i ; 
A na jej. chranbu ^), chranbu krvavii 

Pozvali vlky, šakaly. 

Ach vidím, vidím — beda nám, beda ! 

Rozsiata mať v štyry strany ! 
Ach vidím na vás tu kliatbu deda 

Bratia, vy veční havrani ! 

Na to sa dívať Bože, Prebože ! 

Má úbohá duša moja — 
A spomôcť aľbo zhynúť nemôže : 

To je kliatba Svätoboja ! B, 

') Safarík vo svojich Starožitnosfach na str. 806. hovorí síce, že 
po smrti velikého král'a Svätopluka nastiipili vládu v rozdelenom pan- 
stve veľkomoravskom len dvaja jeho synovia, Mojmír a Svätopluk ; ale 
na tejže strane v poznamenaní udáva , že Const. Porph. a Hildegrad. 
Gradic, pripomínajú troch synov Svätoplukových a tretí že sa volal 
Svätohoh. Tak i Červenák v Zrcadle Slovenska str. 50. Hollý a Štúr 
menujú ho Svätohojom. 

2) Rastislav bol panovníkom Veľkej Moravy pred Svätopliikom od 
r. 846. do 870. V ten čas jeho synovec a potomný nástupca Svätopluk 
neverné ho zradil a vydal Nemcom, ktorí Rasticovi obe oči vylúpiť dali 
a do samostanu (kláštora) ho zavreli, kde nevie sa kedy biedne skonal. 
(Vidz Starožitnosti Šafárikove, str. 802 a 803.) — Básnik tu uvádza 
Svätoboja žalujúceho sa jakoby za vinu otcovu synovia a vnukovia trpeli. 

3) Svätopluk, otec Mojmíra , Svätopluka a Svätoboja. Sídlo jeho 
prebývania bolo mesto Nitra u nás a Velehrad na Morave, blíž terajšieho 
Hradišfa. On napomínajúc synov k svornosti dal im lámať prúty najprv 
spolu sviazané a nezlomné, potom po jednom prútku, ktorý každý z 
nich snadno zlomil. 



149 — 



*) Bitka na presporskom poli stala sa r. 907., v mesiaci auguste, v 
ktorej Maďari synov Svätoplukových už predtým Nemci úkladné rozdro- 
bených konečne premohli. Tak zmizla samostatná slovanská Morava z 
pol'a dejín. — Š;ifarík Starožitnosti str. 807. 

'') Chranha t. j. pohrab , od chrániť, zachrániť t. j. pochovať, 
pohrobiť« 



53. Plač matky Slávy nad synami odrodilými. 

(Nárečím západno-slovenským.) 

Sotva mi od jedného mokré schnú náreku líca, 

Už ke druhému nová príčina kvílu volá. 
Nad vami zas tu mosím úbohá já Sláva rodička, 

Odrodilí synove, horko na srdci plakať. 
Ze k človečenstvu prišli za svú haňbíce sa matku, 

K cudzím, čo mňa potreť chcú, utekáte vrahom ; 
A mňa tupiť, v zlý žart a ohavný posmech uvádzať, 

Ba špatnú zlorečiť smite mi ešče hubu. 
Nišjfc nedbáte aniž, jak mrzký veľmi je úskok, 

Co k neprátelským svých nechav ujde plukom. 
Jak veľký je to hrích za vlastnú matku sa hanbiť, 

A preklatými krivú reč na ňu ustmi kydať. 
Ach vtedy sem dobrá a potrebná bývala vždycky. 

Keď sem vás na mojich dojčila prsmi rukách ! 
Keď sem vás na kolísce milú uspávala pesňú, 

A predné žvatlať dávala v ústa slova. 
Keď sem náležitú peč o súcu chovu, o živnosť, 

O sčasti a samé len vaše védla dobré. 
Tenkrát za vlastnú ste sa nikdy nehanbili matku ; 

Od cudzích ste ľudí vždycky ubehli ke mne. 
Tenkrát prívetivú ste sa len prismivali tvarú, 

Len sladkoznicé ústami léli slova. 
Než včil už odchovaní a svému ku místu privédlí, 

Keď vác potrebnej pestovatelky není. 
Jak do vašich ráz hláv prespolné fuklo povetrí, 

A klamavým lahké zvrátilo mozgy duchem : 
Za vlastnú sa nenávidenú hanbite rodičku, 

A k nadutým rúhať jej sa bo žite vrahom. 
To hle za ostudné vyslúžila sem si chovaní, 

Ten vďak, tu krásnu odplatu za mzdu berem. 
Zdáž pri prvém radšej sa nemal vám príchode na svet 

Krk vykrútiť aneb kosti na Tatru pribiť? 



- 150 — 

Aspoíí vždycky nových niénej by ch snásala trápeň, 

Méň žálov, méň zl(^j srdce bolesti žralo. 
Nez vcil už odpovedajte, jaká vás príčina zvádza, 

Ze proti svéj toľkú máte rodičke necliuť : 
Že k velozáhubnym utekáte nepráteľov hajiiáiii, 

A proti néj vzteklc'' rukma lapáte brané. 
Toľkú zlosť, toľkú nelirozíte sa páchať ukiutnosť 

Naproti t^j, čo inilý vám dala nekdy život. 
Zdali nem' sem já dobrá, jako slušno je, matka? 

Zdali za mú haííbit krásu sa nekde mosím ? 
Zdali není som téz veľká na bohatstvo, na možnosť, 

Slávu a rozlehlú po svete vládu sirú? 
Ejhle o méj dávny a nový čas dobrote svedčí ; 

Svedčí, a zjevnú pravdu nemôže zapreť. 
Ačkoľvek z predešléj od toľkých zašlo nemálo 

Krásy pohrôm ; dosť tak predca sem esče milá. 
Než jestliž' ku novému nedá sa mi pôvodu žálu, 

Jestliže aj staršá vyjde ze srdca bolesť : 
Hneď sa prvá opadlým navráti spósoba ustám, 

Od vysokého jaká j im bola Štvorca daná. 
Líca budú tehdáž peknejšé, nežli je ruža. 

A zraky jasnejšé, nežli je hvezda sama. 
Zadná mú tenkrát neprevýši krásu rodička, 

Zadnej panne ze všech predku ve tvári nedám. 
Kdežto kerá vatšá sa nachádza matka na rodstvo, 

Slávu a ohromnú vládu po toľko zemách ? 
Kdežto kerá toľkých, koľkých já môže počítať 

Mocných a schopných veľmi na všecko synov? 
Kdežto kerá toľkým honosiť sa je ve stave množstvom 

Dcér spanilých, a všem pre svoju prácu milých? 
I vždy, čo k najvatšéj slúži jim pochvale, spevných, 

Bud'to radosť, mračná bud'to nalehne žalosť. 
Jak vznešenú mi to česť, jak hodnú pýchu dodáva, 

Ačkoľvek ďaleká pýcha ode mňa vetri : 
Že v časoch už dávnych sdedené od slávy se všeckú 

Tak silnú rodinu meno to Slávy nesem. 
Jak širokú aj včil rozkladám po svete vládu ! 

Bár sa mi od zhubcov zmámilo toľko detí. 
T kde jaká ze všech, ku kerým utekáte, protivnic 

Y tejto mi bliž rovnať dosti sa môže veci ? 
Já sa nelen k jednej pribitá sveta časti nachádzam ; 

Než ve troch mocnú jak pani berlu nesem. 



— 151 — 

Od zimného sahám k adriatskéj hladčine Baltii, 

Od labských brehov až ke kliikatému Dodii. 
Od Bíléj sa na Chválenskú až nieleinu širím, 

Od Kiimj prez Kaukaz pnem k Erivánu čelo. 
Nás stolebý je Ural, náš Ob, naša Léna ohromná, 

Nás Anadír a našlý v časti Kolumba Nuček. 
Tu všade mój zní hlas, všade od slávika milejšé 

Každú ťhvílu mojich pesne sa ohlasujú. 
Ba v ďalekých a nepatrících ani pod našu berlu 

Mocnárstvách slavné mé spevy ešče počuť. 
81ýchá jích Berlín a bohatší na zlato Londýn, 

Slýchá nádherný pre svoju krásu Paríž. 
A vše abych hlavné na pamnť neprivádzala mesta, 

Kde sladkými kojá y cudzine zvukmi uši: 
81ýchá Carihrad, veľké Sultánovo mesto ; 

Slýchá aj Teherán a hlava Chĺnv Peking-. 
Tak sem já veľká, tak možná Sláva rodička, 

Tak rozprestranené po svete meno nesem. 
I vše čo tak velovýbornéj mne ze slávy prislúcha : 

To všem prislúcha národa mého synom. 
Prislúcha aj vám sdedené to všecko ; a predca 

Násilnú vlastné právo šlapáte nohú. 
Zdáliž múdro činí, kto svým opovrhne dedictvom 

A k cudzému celú statku sa tiskne mocú : 
Veľkú, po predkoch došlú, zapovrhne majetnosť, 

A skrovnú v ľudském úbore škvárku bledá ; 
Keď za celý háj dub, keď za hromovými nedotklý 

Ohňami dub slomenú jednu halúzku bere? 
A však predca A^y tak veľkým pohŕdate dedictvom,. 

A skrovnú v cudzém škvárku hledáte poli ; 
Za zrutný háj dub, za perúnovskými nedotklý 

Bleskami dub ľudskú jednu volíte haluz. 
Než raz majte rozum, priiznú zanechajte nemúdrosť, 

Od nepravých k vlastnej vráťte sa matce macoch. 
Já vás chcem chybu zlú napravících objať, a verných 

Poznovu medzi synov svého do lona prijať. 
A však darmo volám, nechcú sa blázni navrátiť, 

Nechcú tak slavnú matku za matku držať. 
Iďte mi tehdy z očí kde sa kalné vodstvo sebírá; 

Kde škrekláci kričá, a vrany kráky vedú. 
Noste ľuďom na znak preohavné úskoka meno ; 

Noste rytú na čelách odrodilosti pečať. 



- 152 — 

Tak smutnÄ za dlhý cas matka naríkala Sláva, 

Na stavenéni v modrej obloze mračno sedíc. 
Tatry kolem trúchlé trúc.hlý roznásaly ohlas ; 

Les lesu odpovedal, dol dolu, kopcu kopec. 
Až černe sa na sír ^em tam rozťáluiulo mračno; 

I hneď krídlorudý bil hrom a príval hučal. 
Náramným sa i Váh i sivý Hron riítily vodstvom, 

A v hromadách mútne nésly do Istra valy. 

Ján Hollý. 



54. Pŕedzpév k „Slávy dceŕe*^ 

(československý.) 

Aj zde leží zem ta pred okem mým slzy ronícím, 

Nekdy kolébka, nyní národu mého rakev. 
Stoj noho ! posvätná místa jsou kamkoli kráčíš, 

K obloze. Tatry synu, vznes se vyvýše pohled, 
Neb radeji k velikému prichýl tomu tam se dubisku, 

Jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časiim. 
Však času ten horší je človek jenž berlu železnou 

V techto krajích na tvou, íSlávie, šiji chopil. 
Horší nežli divé yálky, hromu, ohne divejší. 

Zaslepenec na své když zlobu pléme kydá. 
O vekové dávni, jako noc vukol mne ležíci, 

O krajino, všeliké sláv}^ i hanby obraz! 
Od Labe zradného k rovinám až Visly neverné, 

Od Dunaje k hltným Baltu celého penám: 
Krásnohlasý zmužilých Slavjanu kde se nekdy ozýval, 

Aj onémélť už, by v k ourazu zášti, jazyk. — 
Sám svobody kdo hoden svobodu zná vážiti každou, 

Ten kdo do pout jímá otroky, sám je otrok. 
Nechť ruky, necht'by jazyk v okovy své vazal otrocké. 

Jedno to, neb nezná šetriti práva jiných. 
Ten kdo truny boŕil, lidskou krev darmo vyléval. 

Po svete nešťastnou války pochodni nosil: 
Ten porobu slušnou, buď Goth, buď Skýta, zasloužil. 

Ne kdo divé chválil pŕíkladem ordé pokoj. 
Kde ste se octly milé zde bydlivších národy Slávii, 

Národy, jenž Pomoŕí tam, tuto Sálu pily ? 
Serbu vetve tiché, Obodritské ríše potomci, 

Kde kmeňové Vilcu, kde vnukové ste Ukru? 



I 



- 153 — 

Na pravo síŕe liledím, na levo zrak bystré otáčím. 

Než mé darmo oko v Slávii skivii hledá. 
Rci strome, chráme jejich rostlv, pôde nímž se obetné 

Dávnovekým tehdáž pálily žertvy bohum : 
Kde jsou národové ti, jejich kde knížata, mesta? 

Jenž prvý v severu zkrísili tomto život. 
Jedni u cice chudou Európu plachty i vesla 

Chystati a k bohatým pŕes more vešti bŕehúm. 
Kov tu jiní ze hlubin skvoucí vykopávali rudných, 

Více ku pocte bohum nežli ku zisku lidem. 
Tam ti neúrodné volníku ukázali rádlem, 

By klas nešlo zlatý, brázditi luno zeme. 
Lipy tito, svécený Sláve strom, vedie pokojných 

Cest sadili, chládek by stlaly vukol i čich. 
Muž syny mesta učil staveti, v nich vešti kupectví, 

A mlaď svou učily tkávatŕ plátno ženy. 
Národe místrovský, jakové pak máš za to díky? 

Rozšklubaný hnusné zpotvoŕenosti venec. — 
Kde spanilá v zelených hájech péla písné Slavenka, 

Už hlaholem zpévná ústa umlkla nemým. 
Kde z mramoru stály hromného paláce Periina, 

Z stroskotaných sloupii teď psota chlévy delá. 
Kde k nebi své véžila staroslávna Arkona týme, 

Zlomky drobí teď tam hosté cizího noha. 
Rozborené želejí zdi chrámu Retry povestné, 

Kde čnély, už ryje tam hnízdo si ještér a had. 
Slávy syna k bratrum prišlého v ty kraje nezná 

Brat vlastní, aniže vdéčné mu tis!<ne ruky. 
Reč ho cizí zarazí ze rtíi a tvári slavenské, 

Zrak mu Iže Slavjana, sluch klamy bolné kazí. 
Neb tak prehluboko vtlačila znaky Sláva synúm svým, 

Místo že jieh vymazat nikde nemuže ni čas. — 
Odrodilí synove však své sami matce začasto, 

Bič macechy hŕíšné oblizujíce, lají. 
Nejsou ni Slavjané životem nejsou ani Nemci, 

Pul toho, púl toho jen jak uetopýfi mají. 
Tak peleší v krajinách osmanské plémé helénskych, 

Koňský na vznešené vstrkna Olympy ocas. 
Tak porušil zištný Europčan dva svety Ind u, 

Za vzdelanosť vzav jim cnost, zemi, barvu i reč. 
Národ i čest zmizeli, s jazykem bobové zde zanikli. 

Jen sama zustává príroda nezmenená. 



— 154 — 

Les,, rekj, mesta a ves znieniti své jinéno slavenské 

NofíitMy, než telo jen v nieli, ducha 81ávy není. 
O K do pnjde tyto yzí)nditi hroby ze sna živ/dio ? 

Kým pí'iveden slušný k své bude vlasti dedie? 
Kdo rce to nám místo, kde eedil svou nekdy za národ 

Krev Milidiich, kdo na nem sloup mu památky složí ? 
Kde hneviA^y novotám, otcovskou prostotu bráne, 

Válčícím Slavjanum Kruk po slavjansku velel ? 
Neb kudy vítezný máchal meč v putce Bogislav, 

A v pokoji šťastnou zákony ŕídil obec. 
Už jich více není ! s rachotem surov^ého rekovské 

Články jejich zhoubný láme oráče lemeš. — 
A však umlkni tichá, na budoucnost patri, žalosti. 

Osluneným rozptyl mráčky myšlének okem. 
Nejvetší je nerest v neštestí láti neŕestem, 

Ten, kdo kojí skutkem hnev nebe, lépe činí. 
Ne z mútneho oka, z ruky pilné nádeje kvitne. 

Tak jen muže i zlé stati se ješte dobrým. 
Gesta krivá lidi jen, človečenstvo svesti nemuže, 

A zmatenost jednéch často celosti hoví. 
Cas vše mení, i časy, k vítezství on vede pravdu. 

Co sto veku bludných hodlalo, zvrtne doba, 

Ján KoUár. 



d. Piesne rozličné. 
55. IVaša biidncnosť. 

v 

Co vrstovníci moji, myslíte ? 

Nie je to už nádeje svet, 

Keď už vo svojom mladom úsvite 

Národ si vie krásne hoveť? — 

Nie je to zora budúcej slávy, 

Keď z nešťastia si blaženosť spraví 

Umná živosť nášho ľudu ? — 

On v púšti stojí a v nebi žije : 

Co keď sa puk ten vo kvet rozvije ? 

Srety nám závideť budii ! 

Pozri na črpák nášho valacha. 
Zasnívaš o Fidiasoch ; 
Počuj ty gajdy šumného Stacha, 
Zasnívaš o nových časoch ; 



t 



— 155 — 

Dívaj sa na ty od zeme skoky, 
A ukážu ti budúce roky 
Obrazy slovenských tancov; 
Považuj žily, pästi, ramená 
A vidíš zrejme, že to znamená 
I Mať vraliom strašných šarvancov. 

Pocíť žiaľ drumbiel v útlosť zavitý, 

To hrá si len prostá deva, 

A čo, keď zvuk ten teraz ubitý 

Y časoch voľnejších zaspieva? 
Hľadze, ten smelý obraz povesti, 
Obratnosť vtipu našej nevesty ; — 
Myšlienka je veštec dejov: 

Y národoch živá vždy robí vloha ; — 
Dúfajme ! rod náš z pomoci Boha 
Yelebnou kvitne nádejou. 

Neodťahuj sa od kvetu lipy, 
Ze vidíš dub už s žalud'om ! — 
Cudzie ťa nikdy nesmiera vtipy 
S naším slovenským osudom ! 
Musí sa v mále dokázať verným, 
Kto nechce večne zostať mizerným; 
Musí pučiť, čo chce zkvitnúť ; 
Kto , keď počuje žalmy škriváňa 
A ligotavú hviezdičku rána — 
Neverí, že musí svitnúť ? ! — 

Neuzeraj sa v cudzom zrkadle — 
Každý svet má svoju koľaj, 
Nechoď sa hľadať v časy zapadlé, 
Na vlastný čas sa odvolaj 1 — 
Never, že ľud ten čo ovce pasie, 
Pred budúcnosťou svojou sa trasie — 
Moc zrodí čas, čas moc zmorí ; 
Boh barlu cenou herly ocení, 
Boh ovce v obce ľahko premení, 
Boh zo stád ^táty utvorí ! — 

.Detvana " Andrej SládkovK. 



156 — 



56. Pi<>8eň Sväfobojova na Zobore. 

Vy vetľj búľiic, tyini hor;iini 
Co sa tak prudko valíte, 
Vy i k nebeským tainto výšinám 
Na krielach mocných letíte. 
Oj zaneste že moje vzdychanie 
Tam pred trón Božej milosti, 
Mojich velikých hriechov vyznanie, 
A slzy mojej ľútosti. 

Národ pravému Bohu oddaný 
Svíja sa v jarme pohana, 
Chrámy sá kadia, kde mužia svätí 
Hlásali slovo nám Pána ; 
Národ slobodný teraz v nevôli 
Hynie dranciera cudzieho. 
Kráľ jeho padnul a s ním tisíci : 
Kto hriechu vinný vätšieho? 

A to je môj hriech, to moja vina, 
Pekelnej skutky žiadosti. 
Duša mi keď si to pripomína 
Trasie sa, hynie v žalosti, 
A kto že som ja, čo som to spáchal, 
ľen nečin a hriech obrovský ? 
Nešťastného brat vlastný Mojmíra, 
A syn Moravy kráľovský. 



^1 



Nesvieťte hviezdy na líce bľadé. 

Na tvár uvädlú hriešnika, 

Každý váš pablesk, jak oči sudca, 

Biednu mi dušu preniká ; 

Zhaste to svetlo, ty oči súdne 

V mrákavách tmavých zastrite, 

A vy mraky miía svetlu i noci. 

Samému sebe ukryte. 

Zo „Svätoboja". ^ v 

• Lndovít Štúr. 



4 

\ 



- 157 — 
57. Vzuešciiosŕ speveetva. 

Krása nebeská nie je sama jedna. 
Ona z prírody i z ducha nám svieti, 
Z tajných nákresov sotkaná dovedna 
Do oka, duše odrazu ti letí: 
Nesú ju spevy minulých století, 
Ktoré príroda rozkošné pretkáva, 
Co prvé ľudstva zabávala deti : 
Krása nás večným súzvukom zabáva, 

V svojom svetle dobro i pravdu podáva. 

Vy, ktorí spevcov snármi prezývate, 
Necíťac duše vznešené nadšenie, 
Tajemstvo krásy a pravdy neznáte 
Ani večného života tvorenie : 

V piesni sa javí proroctvo, tušenie, 
Pred ňou sa dejov odkrýva záclona — 

V nej tichý pokoj i diel rachotenie ; 
Jako hlas dumný raňajšieho zvona 
Nový deň ľudstvu predzvestuje ona. 

Studení spevcov obdivovatelia. 
Ktorí len hladkosť mŕtvych slov čujete, 
Telesných zrakov zemskí čitatelia — 
Do hlbín spevca vy nenahliadnete ! 
Ze spev len pekný klam a sen poviete 
Rodený túžbou slávy, vyznačenia; 
Ci zdusiť ohne Vulkána môžete? 
Hučania mora a vetrov šumenia? . 
A také je piesui nebeských tvorenia. 

y Hellade spevcom sami do úst kládli 
Bohovia spevy sladko-pekných hlasov, 
Co na Olympe povýšení vládli : 
Múdrosťou, silou, velebou a krásou; 
A keď sa Olymp búrkami zatriasol. 
Keď v Nazaréte Syn Boží sa zrodil, 
Pekný svet Grékov i Rimanov zhasol — 
Z Madonny očí nový spev vychodil, 
Ktorv človečenstvom zatriasal, vyvodil. 



— 158 — 

Pieseň sa vzn/isa nriíl cliaoMínn Hveta 
.lak o duch Boží nad m li I istou pustotou, 
/ nej život jjirv, iLÍdoja vykvetá. 
iJeje sa rodia z jej tajiiVídi šepotov. 
Keď ta zaliuííí vekovou driemotou. 
Zvukaiui svety nevídané tvorí, 
Kde mrak, pustota bývala s nemotou : 
y nej čistá žiara slávy ľuffstva zorí. 
Lebo budúcnosti slovami hovorí. 

Pieseň šumivá, tys' moja útecha! — 
Keď bolesť ňadrá, srdce túž})y moria. 
Ku tebe duch moj okrievať pospiecha; 
A keď pozemské živly sa s ním boria, 
Tvoje v i'iom hlasy novú silu tvoria : 
Pred harmóniou tvojeho pokoja 
Búrky i ohne i žiale sa koria. 
Rany sa srdca i duše zahoja, 
A duch len silnejší vychádza von z boja. 

8tál som na Holi času raňajšieho, — 
Podo mnou mhliská sivé sa točily, 
Nado mnou jasnosť klenutia modrého, 
A hôr končiare pohľady vábily : 
Y t*>jto rozkoše a nadšenia chvíli 
Poznal som, že ta mhly sivej mrákota. 
Ktorou doliny pred okom sa kryly — 
Je každodenných starostí pustota, 
A to jasné nebe poesis života! 

Mikuláš Dohnaný. 

58. Mladosŕ. 

Mladosť, otčina horiacej tuhy ! 
Mladosť, vrelých citov skala! 
Mladosť, ty obraz nádejnej dúhy! 
Mladosť, ty lásky Yalhalla ! 
Mladosť, ty preroď života brehy 
A zápalom stop mrtvosti snehy, 
C "o chladných srdci moc kryjú ! 
Ty duchom svojím vzkries i ty telá. 
Na ktorých schladlé starobou čelá 
Smutné Hory vrásky ryjú! 



-- 159 — 

Mladosť! či tvoje milé zápaly 

Nie sú ohne svetlonosov ? 

Mladosť! či tvojich túžeb krištály 

Nie sú slabou rána rosou? — 

Oj, nač by nebo mohutnosť dalo, 

Keď by mladistvé len snívať malo ' 

Ľudstvo zlaté kési hory ! — 

Mladosti vädnú, mladosť je večná, 

Ona je v zvratoch časov bezpečná, 

Lebo z časov večnosť tvorí. 

A čo je mladosť? — dvacať päť rokov? 

Ružových tvári hlad' jará ? 

('i údov sila? či strmosť krokov? 

Toto sa všecko sostará ! — 

Mladosť je túžba živá po kráse, 

.le hlas nebeský v zemskom ohlase, 

Je nepokoj dusí svätý, 

Je ta mohutnosť, čo slávu hľadá, 

Je kvetín lásky rajská záhrada. 

Je anjel v prachu zaviaty ! 

Nesverte, ľudia, tôňam letiacim 

Zázračné tyto poklady, 

IJdom nad hrobom pozdným kľačiacim 

Útechu daj anjel mladý! 

Špatný mládenec, čo šedín mdloby 

Po kvetoch svojej jarnej podoby 

Jako mrazné mhlv rozloží! 

Pekný to Nestor, čo večnosť mladú 

Nedá si zakliať osudov ľadu 

Ani zastreť obraz boží. — 

Z ^Maríny''. Andrej Sládkovič. 



59. Nitra. 

Nitra slávna nám zapadla 
A s ňou naša sláva z vädla ; 
Jako lipa posdieraná 
Stojí Nitra zanechaná. 



— 160 — 

Po sile a vfli kosti ' 

Zaolivíitil nás vok sl:il)osti : 
A vo tôni zašlej sláv v - 
Oflľodilcc život trávi. 

Kdes' sa Nitra tak poflcla, 
Co si nám tak onemela? 
Onemievas, hynies, vädneš. — 
Opustíš nás — v lírol) upadneš! 
„Neopustím — neupadneiíl, 
Pokyni takých synov shliadnem, 
Čo mi rany obväzujú, 
A Sláve sa posväcujú." 

Do kola sa, chlapci jarí. 
Keď sa na nás tešia starí, 
Zachovajme čo sa tratí, 
Podoprime čo sa kláti. 
A zo tône zašlej slávy 
Vyrazia sa zas postavy, — 
Postavy, čo svet naplnia 
Duchom slávskeho spasenia. 

Josef Miloslav Hurban. 



60. 8pev o Matúšom i Treiicanskom. 

Kto staré piesne, chýry načúva, 

O zakliati sa dozvieďa, 

Jaká na toho, kto doňho padá. 

Prichodí psota a bieda ; 

Kto do tohoto padá nešťastia, 

Ten sa znetvorí, zmrtvieva, 

Vše čo bolo v ňom hlasu ľudského, 

y ňom sa zasekne, znemieva. 

Do kliatby tejto časom upadnú 
Celé krajiny, národy, 
Zdajú sa živé a žitia v nich niet, 
Len ľudské nosia podoby ; 
Srdcia kamenné, oči svisnuté, 
A ruky na dol pustené 
Nosia postavy ty to stuhnuté, 
Sťa dáke sochy kamenné. 



— 161 — 

Len kedy tedy srdce uderí, 

Keď im kus na ňom odľahne, 

Len kedy tedy sa ťažký vzdyehot 

Perami prácne vytiahne, 

Len kedy tedy sa oko zdvihne 

Na jasnú božiu oblohu, 

Aby sa sretnúť s nebeským svetlom. 

Aby potúžiť sa Bohu 

V takých krajinách kde hlasy ľudské, 

Kde ľudia stíchnu a mlčia. 

Hory a skaly tam prehovoria, 

A riekv hlasom zahučia, 

Tam sa zo starých slávy pamiatok 

Hlas túžny časom v y roní, 

A ten dolinou ide a padá. 

Jak keď zvon večer zazvoní. 

Osud dakedy krajom zakliatym 

Ulavy, šťastia dopraje. 

Keď pošle muža čo duchom mocným 

Rody ich stuhlé odkľaje. 

Srdcia tu zase z novu biť začnú, 

Oči sa iskria, blískajú. 

Hlasy sa zase ozvú, rozletia, 

A ruky na hor dvíhajú. 

Počuls' šum hlasný, ktos' syn Považia, 

Váhu, tvojej rodnej rieky? 

Počul si Hrona, kto si tam z tých nív, 

Tiché žalostné náreky? 

Počúvaš temné, kto si tu bytom, 

Stonanie v hradbách Trenčína. 

A kto tam po tých vrchoch blúdeváš 

Ozvvať sa z Ternatína? 

Počul si, kto tam dole čas tráviš 
Usedavý hlas Zobora ? 
Jako sa s neho nesie a šín, 
Sťa hlas organa z kostola? 
Počuls plač temný tej našej slávy. 
Stolice nášho národa. 
Kde žila a kde i dokonala 
Našich praotcov sloboda? 

Cítaaka II, | \ 



— 1 (;2 - 

Oi Nitra, Nitra, kocf tv zastonjís, 
Hlas tvoj sa v dialky rozrazí, 
Od Yelehradu sa ta k Devínu 
K tým smutným skalám odrazí, 
A za tým celý rad hôr zastená, 
A zámkami sa rozl)ieha, 
Oravou strmou, Likavou smutnou, 
A dial sa ohlas rozlieha. 

Koho že pohne ten hlas žalostný, 
Kto tu pretrhne pustotu? 
Kto stane veľký na ty výšiny, 
A zhrmí slovom „k životu" ! ? — 
z „Matúša z Trenčína". Ľudovít Stár. 



61. Anjel pokoja. 

Hfa, jak sá tvárou skrvavenou honí, 
Prez stráne holé a výšiny pusté. 
Prez dumné doliny a hory husté 
Smrteľník biedny a slzy roní ! 
Hľa, mrasky mračné, 
To svedoctvá značné. 

v 

Ze svedomie, že osud odporný 
Blahému ticliu v ducliu jeho bráni. 

A čo sa straní 
Spolkov, kde baví shon a shovor jarý ? 
Co ducha morí ? 
Co útrapy tvorí? 
Co bynie zlosťou? 
Co sily marí 
Samotnosťou ? 

Oj, darmo hľadáš, pozemšťan, nadarmo 
Pod šiatrom cudzím vlastného pokoja ! 
Svôjlio uži zbroja. 

Sám si buď staviskom i sám stĺpom. 
Nech otrok sveta hynie v rabstve hlúpom ; 
V let ducha púšťaj, k vôli túžbe živej 
Nech sa voľno nesie 
A biedne netrasie 
Nápadov mysli plašivej ! 



- 163 — 

Kam ti v obrazoch vo zlatých nádeje, 
Kam ti voľnosti svätý fantom kynie, 
Kde krásnohrdá vznešenosť sa smeje 
Hnilej nízkosti, ktorá v prachu hynie, 
Tam kde smrť nemá práva ani moci, 
Kde večné svetlo bez mraku, bez noci. 
Na radosti svätých Sinai, 
Tam ^sa vypínaj ! — 

Ze umreť musíš? prach nech je prachom, 
Ved duch tvoj nezná osudnej kosy, 
On sa voľným letom vyvinie ! 
Tak preč s tým podlým pred smrťou strachom! 
Nezkazia ťa časné losy, 
Hľad\ kde hynutie zahynie ! — 

Šťastný, kto vášni jedové nápady 
Iskrou božskosti páli a úklady 
Smyselnosti 

Podvrátiť vie silou čnosti ! 
Oj, nesmie sa ho hryzota zlobivá 
Dotknúť, a sväté svedomie 
Zľava, zprava 
Bezpečné zostáva! 

Ten keď kosti v chladnú hlinu schýli, 
Potomok verný nad hrobkou zakvíli 
A želeť bude vďačná ho vlasť, 
A túžba potomkov poodkrýva 
Slávu jeho a prelomí 
Hradby, čo kryjú hnilé kosti, 
A nad hrobom vstanúc Cherub mladý 
Vyzdvihne obraz, obraz zlatý 
Nesmrteľnosti ! 

Duchu človečí ! jedno ti slávu, 
Jedno pokoj dá a nebe časné : 
Zi človečenstvu, buď verný národu, 
Znaj chlapsky snášať tvrdú nehodu, 
Ciň čo je sväté, vznešené, krásne : 
Tak ľahko sváľaš biedu svôjhlavú, 
A svietiť bude víťaznosť tvoja, 
Jako bys' sám bol anjel pokoja! 

Andrej Sládkovlč. 



1(>4 



62. /í>oí mládenro^. 

Život- inlácloneov jak ])losk rannoj zory 
Phinioňnv, kr;isny, 1 igotn ý. čarovný ; 

Junácky zápal v níladpj flusi horí, 

A ktože nájde na svete nm rovný ? 

Mužského veku zlatožiarna sláva 

V duši mladistvej potajmo sa jasá, 

Jako keď v zorách plameňmi pohráva 
Zlatoblesk slnka a celá dňa krása. 

A jako ten blesk nebom sa rozlieva, 
Tmavú modrinu šíro rozplamení : 

Tak y oheň svoje nádeje odieva 

íSuhaj, keď sa mu budúcnosť v nich mení- 

Ten plameň vrúci, čo dušu mladého 

Láskou za národ a čnosť rozpaľuje, 

I mračná žiaľa na obzor? jeho 

Ružovým pásom do krás pozlacuje. 

Potom po zorách jasné slnko svitá. 

To ohnivého slávny vek mužskosti I 
Nádeja vzešla — nadšene ju víta — 

On šťastný v mužnej za národ činnosti ! 

Milož. 



63. Krakoviaky. 

Vysoko škrivánok ku nebesám letí — 
Táže za ním k sláve, vy slovenské deti ! 

Už jaro vykvetá, už nám lipa pučí, 
Dolu dolinami divoko Hron hučí, — 

Divoko Hron hučí, jakby nazlostený. 
Ze medzi Slavianmi tej svornosti není. 

Hej není jej, není, ale jej byť musí, 
Co sa i vrahovia roztrhajú v kusy. 

Ružovému púčku o ruži sa sníva, — 
Na skvelú budúcnosť Slavianstvo sa díva. 



- 165 — 

Nedívaj sa národ, bo ti prijde z očí; 
Radšej sa prizeraj, jak sa ten svet točí; 

Jak sa točí teraz, točil v minulosti. 
By si sa priučil národnej múdrosti ! 

Slávia, Slávia, tebe sa ja kloním, 
Pre tvoje trápenie horké slzy roním. 

Ach ktože usuší slzy za rod milý? 

Z vysokého neba pán Boh spravedlivý. — 

Miloslav Pohronský. 



v 

64. Liid sloveiisk^^. 

To má ten ľud náš š])atnokrásny. 

Že radosti v žiaľoch spieva; 

Zdá sa ti že je nad šťastných šťastný, 

Zdá sa že v žiaľoch omdlieva : 

A tak je. Jeho cit žiale tuší, 

O ktorých jeho svedomie čuší, 

Ktoré v ňom len múdri znajú ; 

A život jeho ten vždy sa smeje, 

Cudzí mu je strach — cudzie nádeje, 

(^o svet ten náš previevajú, 

„Zaspieva mu ptáča na kosodrevine," 

On cíti, čo ptáča spieva: 

„Co komu súdeno, veru ho neminie," 

To čuť v speve sa domnieva ; 

Zdá sa mu, že niet, krém bied sdedených, 

Žije v radosťach nepremenených. 

Tak jako žil v nich jeho ded : 

Minulosť peknú sám si vybájil, 

A budúcnosť mu cele zatajil 

Nezvedavý jeho pohľad. 

Za čím obyčaj žialiť, požiali. 
Čím baviť, tým sa zabaví, 
Spieva, čo staré matky spievaly. 
Reč pradedov svojich vraví ; 
A hneď jako blesk hromov zakľaje. 
Koho klial, tomn zas šťastie praje, 



— 166 — 

FTnefľ v biirarli je, hnerľ má pokoj; 
Tlnoíľ v (loliiiíich Síl tichých osadí, 
Ilrn'cľ vľclnni liota aťa orol níladv, 
Taký je ten drahý ľud môj. 
,Uetvana". Andrej Sládkovia. 

65. Duma. 

Všetko čo kvitne 

y odkvet sa vráti. 

Všetko precitne 

K novej tvárnosti, 

Co smrť uchváti 

Z brehov časnosti. 
Nádeje krásne v brieždení rannom, 
Co mä zaviedly k vzdychom hlbokým, 
Co ducha niesly k letom wsokvm — 
Tam ležia v zámku časov sváľanom. 

Po práci dlhej, 

Po noci temnej. 

Po snoch mámivých. 

Po búrkach hrmivých 
Vidí duch : inšie že ho los na brehy 
Zahodil, klamné že jeho pobehy. — 
Na čo pôjdem za svojimi 
Úzkostlivo vzdychami ? 
Nač rozpálim duše sily 
Myšlienkou a vidami? 
Na čo varím jako v peci 
Zlatník zlaté kamene? 
Môjhp ducha pochybnosti, 
Nač vedomia pramene? 
Na čo mi je práca hrozná 
A boj ťažký o ten svet ? 
Keď v tom všetkom niet istoty. 
Keď v tom všetkom skutku niet. 
Inde myslím, cítim, cieli m — 
Inde mä los zahodí, 
Svet nie mysli, los nie duchu, 
Lež náhode ľahodí. 
Vyvar zlaté mysli svätej 
A zmeň v zlato šuminy, 



— 167 — 

Nekúpiš zaň, po čom túžiš — 

Ciele vlastnej vidiny. 
Nekúpiš za vlastné zlato ideálov 
Odmenu skrovnú skutkov vidinných ; 
Ovocie, ktoré dožralo len stálou 
Prácou túžeb tvých a bojov duchovných 
Nezažiješ, jabloň nalomená 
A ťarchou jabĺk až k zemi sklonená. 

Kvietok jabloňový 

Sivý a belasý, 

A ovocia žlté pásy 

» v. v ^, ' 

A ciarj červene 
Má, a miesty karmínový 
Prúžik sa šereje. 
Kvet z jablone na jar vôňou 
Stelie, oku lahodí — 
A na jaseň pod jabloňou 
Chuť a slina sa rodí! — 
Vdychy a túžby tvoje operené, 
Krídlami ducha hore vynesené, 
I stelúce sa vône tvých zápalov, 
I tvoje slová prudké bez obalov, 
Úprimné, silné, čistotou vznešené — 
Sú iba kvety tiché, jabloňové. 
Ten kvet zachovaj, bár z neho idúce 
Ovocie slomí peň i ratolesti; 
Nežiadaj túžby vyplnenie vrúce. 
Nevieš kde hojiť máš sveta bolesti. 
Ovocie i listie smutno opadáva, 
Po potoku vlnka brehy zanecháva — 
S listím odžblunkáva, 
A zem osirelá, háje spustatené, 
A nádeja celá, každé okamženie 
Vždy viac odumiera. 
Lež kto odsúdi ty behy prírody, 

V ktorých sa ona zaviera a rodí? 

V ktorých počína a reťazou tuhou 
Utvarovania svojho sa spojuje ? 
Kto ju odsúdi, keď sa večnou tuhou 
Jednak ubíja, jednak obživuje? 

A v človeku peknom synu 
Večne živej prirody, 



— 168 — 

Tal< 'y.\]<() i v ncloiii jí'íio 

Pokolení sa lodí ; 

Toto vľsi'tku v sile vyHsej, 

V y)octo iniiohonásohnoin, 
Kíl (i j o sila Boha ducha, 

y ({uchu zvláštnom osobnom. 
Človek iicsio jako mravec, 

V vekoch stavá jako Boh ; 
i)ia])ol Boliu napriek ro])í — 
On má pri sebe obocli. 

Froti diablu v sebe, s Bohom, 

V sebe večne bojuje, 

V ňom sa jako voda v kotle 
Voždy čosi svaruje. 

Na zhynutí k prerodeniu, 
Na prerode k zhynutí, 

V ustavičných sa klokočoch 

V ňom varí a šumotí. 
A^ecí, ktoré nedajú 
Prísť na zemi k pokoju. 
A vo sláve a povesti 
Vidí raje zeme syn. 

Do tých rajov ho má preniesť 
Mužný, veíký, slávny čin. 
Naplietol osnovy. 
Namyslel obnovy, 
Natvoril si svety, 
Činom do nich letí 
Ten slávny, mohutný zeme syn ; — 
Úmysly a skutky 
Sú ale jak smútky 
K úmyslom radosti. 
Večne v tomto boji 
Syn sveta stojí : 

V ňom večná dobrota, 

V ňom večná peknota, 

V ňom túžba, nádeja 
Nedajú mu pokoja. 

V tom jeho hriechy, v tom sú jeho čnosti, 

V tom padá, v tom sa dvíha ku večnosti. 

Josef Miloalav Hurban. 



— 169 — 
66. Odchovanec Tatry. 

v šírom lese pne sa vo zvýš javor — 
Na javore sedí orlík mladý, 
I pozerá šírym pustým lesom, 
I načúva druha krídel svojich — 
Načúva on bystrého vetríka, 
A tento mu svoju tajnosť šepce : 
„Hej ty orlík, druh môj krídloperí ! 
Nesadávaj po konároch starých, 
Nezabávaj sa ty v pustom lese, 

V pustom lete po dolinách tmavých. 
Krajší svet sa jasá nad horami, 
Nad horami ponad doly krajín 
Skvie sa slnko na vysokom nebi, 
Skvie sa ono v ligotavom blesku ; 
Šíre polia do krás priodieva. 
Pozlacuje žuloskalín lomy, 

Y krištáloch sa odblesku je jasných. 
Hej ty orlík, druh môj bystroletý ! 
Pusť sa hore ponad jasné svety, 
Krúť kolesá po belasej výške. 
Tam sa tebe krása sveta skvelá 
Pred očima ligotavo zjasá — 

A ja spevom zahudiem ti k tomu. — ' 
Zadul vetor tmavým pustým lesom, 
A zahnal z nich ty šedivé mihy, 
Zablisklo v nich to slniečko jasné. 
1 zchytil sa vo zvýš orlík mladý, 
Ponad lesy, ponad doly pusté. 
Zletel hore v šíre kraje neba, 
A nad svetom kolesá zakrútil — 
Zakrútil ich do tretieho rázu 
A ten sa mu pred očima zjasal 
Jak by zámok zlatom p obíjaný. 
Nešeptal mu vetrík tajnosť svoju. 
Bo už videl divnú sveta krásu, 
Lež to šuchot bystrých jeho krídel 
Šumel vetrom výšinami neba, 
Snmel })iesne k vysokému letu 
y tomto lietku zatuhly mu krídla — 
Krídla tuhé, krídla sokolove 



— 170 — 

Nosily ho ponad svotv krá.sjir, 
Lietaly s ním /Jatojasným ncljom. 
Flej lietaly, nio uz vetrom bystrým ; 
Vo víchroclí sa k slnku probíjaly 
Ty orličiV krídla hromoprudk(''. 
V zlatoblosku tycli nebových vysin 
Okúpal sa silný veľký orol. 
Šťastný kto ho v lietku tom dostihol ! 



Jarý syn Tatier! ty z tvojho hlivenia 
Ku národnému vznes sa hore žitiu. 

V láske za tvoj rod, v bohatstve činenia 
Budúcnosť slávnu máš bleskom ovitú 

Orlovské krídla nech ťa nesú hore 

K národnej sláve nad zem i nad more. 



Miloš. 



67. Nehaňte Ind môj. 

Nehaňte ľud môj, že je ľud mladý, 

Klebetárski posmevači ! 

V mladom sa veku ide do vlády, 

Starému sila nestačí ; 

Keď predkov nemal — a či ich nemal, 

Ktorí prežili čas zlatý ? — 

Co by s' sa mu ty za to posmieval ? 

Na potomkov on bohatý. 

Nehaňte ľud môj, že nemá dejov 
Slávy^ svojej minulej sklad ; 
On ešte peknou kvitne nádejou, 
Budúcnosť má jeho poklad : 
Počuješ bájne hlasy povestí? 
Hovoria ty, keď čas čuší. 
Zázračný z nich on svet má vyviesti. 
Budúci svet v nich on tuší. 

Nehaňte ľud môj, slepí sudcovia ! 
Že ľud môj je len ľud sprostý; 
Často sú múdri hlúpi ľudkovia 
Dľa súdu svetskej múdrosti : 



— 171 — 

Počuješ? spieva slovenské pole, 
Spievanky zrodia Homérov ; 
Len ľúbosť útlu spievajú hole, 
No, budú i bohatierov. — 

Nehaňte ľud môj, ústa nečisté! 

Ze odhodok on je hlúpy ; 

Múdrosťou jeho vykúpení ste 

A ešte vás raz vykúpi ! 

Ci nepočuješ slová rozumné, 

Co deň po dni opakuje ? 

Večné v nich pravdy, hlboké, umné ; 

Ten ľud vedu si hotuje. 

Nehaňte ľud môj ! že je len malý, 
Že nevládne celým svetom. 
Kde telo ducha k zemi nevalí. 
Tam duch lieta ľahším letom. 
Na hellenský že ľud si spomnite 
Duch si svet vlastný utvorí ; 
Ci v žalude hôr zárod vidíte ? 
Nie ! — no viďte dubísk hor^' ! 

Nehaňte ľud môj ! že ie chudobný, 

Ze kraj biedny, smetisko má ; 

To je blud ! má svet sebe podobný, 

Má hory. rieky, zlato má ! 

A keď by nemal ? — ale má hlavy, 

Má obchodu silný zárod. — 

Alebo či sú čriedy a bravy 

A koniarne komus' národ ? 

Nehaňte ľud môj ! že je ľud tichý, 
Ze rád trpí, že je slabý ; — 
Pravda, surovej on nemá pýchy. 
Nie je v zápasoch pochabý. 
Vy to neviete, že duch národov 
Práve takú povahu má : 
Keď má vystúpiť s činnou slobodou. 
Najprv ticho myslí, dumá. 

Nehaňte ľud môj ! že úcty nemá, 
Ze ľud môj je potupený. — 
Slávnejšie ešte svet tupí plemä. 
Nuž kto je tam shanobený ? — 



- 172 — 

Acli, zK' sú časy ! na všetky strany 
Svet z<íľtviij<* l)oliom zlatyni. — 
Ale neelia j mi iiáľod bez liany ; 
Nílľod j)atrí k vecain svätým ! 

Andrej Sládkovia. 

68. Spev na Trenčíne. 

y púšti Zoborskej, v mohyle dávnej 

Staré ])o vešti sa kryly, 
Pustovníci ich ztadiaľ a spevci 

Po kraji celom šírili, 
Zapálila sa tými povesťmi 

Duša mladistvá, veliká, 
K veľkým ju skutkom zápaľ unáša, 

Dušu žiaľ horký preniká. 

Je nad cím žialiť: na zemi otcov 

Od dávna trvá čas krutý, 
Kde predtým krásne stály paláce, 

Biedne tam vídať chalupy ; 
Národ, o ktorom chýr išiel svetom, 

Teraz vylíha v zajatí, 
Ktože ten šťastný, čo mu dni jeho, 

Dni slávy dávnej navráti ? 

Nad krajom mhlistým vyšlo slniečko 

A vyšla hviezda nad nocou, 
A ty s sa zjavil, Matúš Trenčanský, 

Skľúčeným svojim s pomocou ; 
Hrnuli k tebe sa i nie svoji. 

Išli i nešli ti k vôli, 
S tebou povstalo, s tebou prepadlo 

Slovenské plemä nevôli. 

Padnuls* bohatier i rody naše, 

Zhasly nádeje slobody, 
Zavalilo sa na dlhé roky 

Na ne zas bremä nehody ; 
Ale dni veku nového už tu. 

Trúby radostné už znejú, 
Pochop íš-1 i mu, rode môj, dni ti 

Slávy novej sa zaskvejú. ^ 

'/> ^Matúša z Trenčína." Lndovit Štúr, 



— 173 - 
69. Noraia. 

Morava smúti, mlčí Morava, 

Vody jej nemo sa valia, 
A preca prúd jej čosi rozpráva 

A odpoveď je šum skalia. 
Kde živé mlčí slovo človeka, 
Tam nemá musí hovoriť rieka, 

Kde duch nie, odpovie skala ; 
Kde dejín sveta anjel zazvonil, 
Bárs sa on v vekov mlčanie sklonil, 

Príroda mlčať prestala. 

Oj, jako divno vetry ty vejú 

Ponad smutné tvto vláh v ! 
Ci ^ony nesú novú nádeju ? 

Ci to ohlasy výstrahy ? — 
Pred duše mojej vrelej očima 
Tôň sa dákychsi záľaha zdýma : 

Blud či nešťastia to tona ? — 
Hľa, tam v tých parách Velehrad zdá sa, 
Tam Devín, Hostín srdcom zatriasa^ 

Tam Nitry svätej opona ! 

Tej smutnej vody divá nemota, 

Minulých to obrazy dno v : 
A bied prítomných strašlivá slota, 

Strašný predmet týchto tieňov. — 
Zrak svoj tam obráť ku hviezdnym stranám, 
Balsam mohutný osudov ranám 

Čakaj z Boha, čakaj s hora ! — 
On v hromoch ohňov blaženstvo blíska, 
Keď plemä zemské tvrdo utíska 

Pohanská ta Kyk^anora ! — 

Tieň je to strašný : zrada zbojcova 

V trón slávny seká pazúry ; 
Hlas vetrov strašný : stonba slepcova. 

Pút brinkot a — šum purpur}' ; 
ITkaz to strašný : zrodiť si slávu. 
Zrodiť tiež vadu a zlosť trojhlavú. 



— 174 — 

Na blesk svoj zahuokať časy ; 
Zjavisko hrí)/.né : v í)i'ira(;}i rozbrojov 
Brat brata krvou zas])liochať svojou. 

8biť slcivu v svojo z;'ipasv ! 

Andrej Sladko vič. 

70. Verili siiiľ — aj ešte XTÍme! 

Verili sme, keď nás ešte bolo málo. 
Keď len v nekoľkých plameň rodoľubstva 
Dutnal posvätný prsách posväteneov ; 
Keď po riedku nás — a ich na tisíce. 
Keď slabí mv sme boli — oni mocní — 
A verili sme ! 

Noc bola nad Tatrami — hustá noc. 
I my videli sme ju, ale okom 
Nie vraha, nie nepriateľa ! 
Nepriateľ vravel, že to noc veČná^ 
Ze nikdy nerozbrieždi sa. 
Že tmy ty skamenejú nad Tatrami, 
Ze darmo mladé maríme si sily, — 
A my^ preca sme verili ! 

Hej verili sme! bo okom iným 
Hľadeli sme na noc tu šerú, 
Svit javil sa nám na dialnom obzore. — 
Slávici naši peli 
I v Tatrách i pri Dunaji — 
I tu, i tam — zvestujúc krásny deň, 
Vo tmách zvestujúc svetla blesky, 
A slávny, jarý východ rána — 
Ich ľubozvukom verili sme ! 

Nič sme nedbali na kuvičie hlasy 
Vrahov našich, čo nás otročili. 
Nič na nadvládu — prenasledovanie, 
I na hanu, čo na nás kydali, 
I na sliny, čo na nás pľuvali, 
Nič sme nedbali. 

Hviezda svietila nám, — za tou sme sa hnali ! 
Hej, hviezda krásna sa nám ligotala, 
Co nám svietila, i nás zahrievala, 



— 175 — 

Vo tmách svietila, zahrievala v chladu, 
A zaujala našu dušu mladú — 
Jej bleskom verili sme! 



Verili sme, že prijde čas, 

V ňomž duch Boží, čo vládne nad svetami, 

Co vanie sveta národami — 
Zveľadí a rozhojni nás. 

Verili sme, že noc pominie tmavá, 
A zíde zora ligotavá, 
Že slávikov našich hlas letí 
Velebnému ránu v úsretí. 

Verili sme, že zatupí sa, zastaví 

Na štíte našej pravdy a neviny 
Nepriateľa, vraha pazúr dravý, 

A na vlastnú tvár padnú jeho sliny ! 

Verili sme, že prach i smeti 

Zmetie vietor, čo bude svetom duť, 

Ze sa ospalých Tatry našej detí 
Novým životom rozhreje hruď — 

A po dlhom, smrteľnom omdletí 
Slávnu života nastúpime púť. 

Tak sme verili v ten hrôzyplný čas — 
A viera na^a msklarmila nás! — 
O, jak požehnal Boh tomu semenu. 
Čo sa vo slzách toľkých rozsievalo ! 
Nenie už miesta v krásnej vlasti našej. 
Vo vlasti našej, v kraji podtatranskom, 
V ktorom národu nášmu ľúbeznému 
Verne oddané srdce by nebilo I 
Ponad doliny vlasti našej švárnej, 
A ponad rieky a kopce mohutné 
Bratia si svorné podávajú ruky, 
Posilňujúc sa spolne v diele svätom, 
Ubehávajúc v žertvách rodoľubstva, 
A skladajúc si nový sľub vernosti. — 
A v tých dolinách a pod tými briežky 
Driečne sa naše obce rozkladajú, 



— 17(> — 

HrdiDskí' iiH'.stá — i niiižn('' flediny, 

A na icli colo prv('* v rodoľul)stvŕ* : 

Svätý n;iš Martin. Liipcn i Mikul;is. — 

Mužovia na.ší v každom stave verní. 

8 knihou kníh svätou a sí> avälipu krízmn, 

I čo /Herhiiiu j)0 papiere on'i 

A tak dedičnú roľu vzdeláva jú. 

A iskrou dticha duchy zapaľujú. — 

I čo mheíky pri])ínajú k boku. — 

r čo spravujú múdrosťou krajinu 

A pravda svojmu ľudu prisluliujú. — 

I^ velačestné sbory vodcov múdrych. 

Co mládež vedú v umenia svätinu. — 

M^'Hfhnsfva spolky umelé, šľachetné. — 

Mládeže našej — ohňom nesprzneným 

Za pravdu jatej — mnohočetné tlupy — 

Ano^i pleti ušľachtilej vence 

— Co dvojnásobne iste zasluhuje. 

Aby sme si ju krásnou nazývali. — 

To všetko vzdychá dňom i nocou k nebi, 

Aby Boh shliadol na naše potreby. 

Aby obživil tých, čo sú zakliati. 

A obrátil k nám Svoj obličaj svätý ; 

To všetko spája i um i ramená, 

By sláva rodu bola povýšená ; 

To všetko za národ žije i umiera : 

No nesklamala nás naša svätá viera ! 



Aj ešte veríme ! 

Veríme v Teba, Bože ! nad hviezdami, 
Ze zvelebíš náš národ, čo pokorným 
Tebe srdcom bol vždy verne oddaný, 
Nereptal nikdy proti Tvojim súdom. 
Keď naň doľahlo Faraóna jarmo. 
Len čakal, trpel, v nádeji nezdolný. 
Veríme pevne, že jako hlboko 
Bol ponížený, tak že ho povýšiš. 
Že udreš prútom Tvojím čarovným 
Na srdcia i tých, čo spia, i tých, 
Co ich podviedol satan pokušiteľ. 
Ty ho povýšiš ; a v ten čas okolo 



— 177 ^ 

Zaznie posvätný hlas Tatry, matky našej : 
„Dietky ! už vám je tak, jako vám nebolo!" 



A v tom čase Ty zvelebená 

Budeš, rozkošná vlasť moja, 
Medzi národmi povýšená 

Bude česť a sláva Tvoja. 
Viera, ktorá Ti život dala, 
^ Ta Ti udrží žitia kvet, 
Co by sa i zem stroskotala : 
Vm^a naía premáha svet ! 



Daniel Maróthy. 



71. Ohlasy. 



v 

Čože sa hnev váš bviri a srdí 

Na reči rodnej sladké výlevy ? 
Čože plujete, vy srdeotvrdí! 

V mladé líca krásnej devy ? — 

Ci ľúto vám je, -že z nízkych smradov 
Vychádza s tvárou spanilobľadou ? 

Tvrdosrdcj, tvrdohlaví ! — 
No, jaký orkán sa to rozvliekol 
Nad mladých druhov, že z rabstva vekov 

Chcú vytrhnúť dcéru Slávy ! 

Ha^, ha , ha ! — duchov zhaslých tonami, 

Šprihaninou ledajakou, 
Hnevlivcov slabých jedoslzami 

So susedov krvozrakov 
Chceť zastaviť tok valného Hrona ! 
Zastaviť zvesty vskriesenia zvona, 

Vysušiť bystrý, prudký Váh, 
Rozválať Sitno, Tatry rozrúcať. 
Orlovi smelý väz povykrúcať 

A zhasiť blesk v mladých prsách ! — 

Či neviete vy, že duša smelá 
^ Mátoh sa bájnych nebojí? — 
Že dosť by Hoľa mŕtvych zavrela 

V odvážnom padnutých boji? 

čítanka II. 12 



— 178 — 

Nevioto, zo ko(ľ ku slníu lieta 
Orol, inaznavŕ iiodbá na dieťa, 

Ani na huk Kľkonosov ? — 
Nuz teda ducliu nenihajte sa. 
Nedržte za trón dial)lov nebesá 

A Clierubov za loptosov ! 

Nič si ty svtítu neublížila, 

Reč sladká našich pradedov ! 
Tri sto vekov si v nízkosti žila 

A nik ťa z nej nevyviedol ! 
Ale aspoň ti nik nenahádzal 
Na oči biedu, ktorou ťa sviazal 

Vrah, čo slávu hanil tvoju : 
Teraz vlastný tvoj rod hádže blatom 
Na teba, a čo mal bj ťa zlatom 

Krásiť, nuž ťa stŕka k hnoju ! — 

K hnoju, ku stajni, k mŕtvej prírode ! 

Čo na to rieknu susedia. 
Ktorí o tvojom vysokom rode 

A o krásach tvojich vedia ? 
Po satanský sa jedni uškrnia. 
Druhí sa hnevom svätým naplnia — 

A mý čo ? — my večne s tebou ! 
My sa tešíme, že tvoje 1-rásy 
Tým krajšej zkvitnú, keď blúdne hlasy 

Pred tvojou zmĺknu velebou ! — 

Rúhači, ktorí hlas svojich otcov 
Do chlievov zamykať chcete ! 

Yiete vy, jakú hanbu vy z tých slov 
Na vlastnú hlavu sypete ? — 

Ci v chlievoch ste sa vy narodili ? 

Či kočišia vás vraveť učili? 

v 

Ci ste vy sprostí bačovia ? 
Či milé vaše vravia ohavu ? 
Ci deti vaše oslovia kravu 

Keď mať slovensky oslovia ? — 

Otcovia drahí ! nehnevajte sa 

Na deje vlastného ducha; 
Vy vodu liali na ty kolesá, 

Vám hnutie toto prislúcha : 



— 179 — 

A vy dnes zajtra k otcom zajdete, 
My zostaneme na búrnom svete, 

Ponesieme ťarchy žitia ; 
Vaše je, vaše časy čo zvinia, 
Zo svojich vývod vydajú synia, 

Keď ich veky nové schytia. — « 

Ale ty, slabúch zlostný, lenivý, 

Bez skutkov, bez svätej vôli! 
Ty vyskacuješ j ako vlk divý 

Na peknom slovenskom poli : 
Vieš ty našprihať cudzím zásluhám^ 
A vysmievať sa nádejným dúham, 

A vymýšľať zradu, klamy ! 
Ty hluchý, kremä telesných uší, 
Ktorý pre blaho slovenských duší 

Nepreložils' krížom slamy! 

Nazdáš sa, že keď otcov si ctíme 

Y spore jednom, v stých pokojoch, 
Ze my s týni istým srdcom stojíme 

I v špatných s planci rozbrojoch? — 
Alebo tvojich striel sa bojíme ? — 
Never, niet guľky v tom tvojom dyme : 

Oj, nejdeš nás skutkami biť. 
Kto hnil až podnes, i dneska hnije. 
Hniť bude až mu k smrti odbije, 

I na veky len bude hniť ! 

Andrej Sládkovl6. 



7S. Naša chvála. 

Kto ťa pochváli, Slovenstvo moje ? 

Cudzí nie — keď nie vlastný syn. 
Temer si ničím v ľudstva ústroje — 

Preca ťa venčí slávy čin. 
Velikosť tvoja, v minulosť skrytá, 
Jako hviezdička zpod mračna svitá, 

A osvecuje nočnú púť. 
Svietily tebe i slnca žiare ! — 
A že tvoj život včil v tme sa táre, 

To beh času — to nie osud. 



- 180 — 

Maznavý pútnik uz na iiiikaní 

Dííky liostineo vvzoľá. 
Vylacnol skoiv) — túži j)0 spaní — 

A na postoľ n íl ])o])orá ; 
K psote zvyknutý bed/ir boz dychu 
Pustí sa ďalej z noc lilucliú, tichú. 

A ide — kým nesvitne deň 
Tak i národy ! jeden v paláci 
Slávy spočíva po dennej práci, 

Druhý i v noci nemá sen. 

Ty si, Slovenstvo, ten pútnik psoty ! 

Po noci tvoj krok sa brodí, 
Cesta ďaleká, plná trampoty. 

Nohy slabnú — den nevzchodí ! 
No, ale nič to ! Už v tejto vôli 
Po tme sa plužniť prez vrchy, doly, 

Leží odmena zavitá. 

V tých prsiach smelých, čo sa do boja 
S živlami času pustiť neboja, 

Vždy nádej víťazstva svitá ! 

y núdzi stužený ľud náš je zdravý, 

Jako ryba na dne mora ; 
Káž mu nemožnosť — i to ti spraví, 

Bo sa krmí vierou s hora. 

v 

Žije v prírode a v ňom príroda, 
Nerovnosť šťastia — mu je náhoda. 

On tuší — ale netúži. 
Je to nevinnosť, bez svetskej zkazy. 
Ktorú nezničia zlých časov mrazy, 

y škole biedy sa otuží. 

A či sa toto telo mohutné 
Neoduševní k životu? 

v 

Ci raz nestrasie puto ozrutné, 

Pijúc voľnosti sladkotu ? 
Nie som prorokom — bo som syn krvi, 
Ale „ostatní — vraj — budú prví!'^ 

Tak to svätý zákon hlása. 
Verme v ty slová, sú pravda živá, 

V nich budúcnosti predzvest sa skrýva 
Z viery zkvitne naša spása ! 



— 181 — 

Slovensto moje, to tvoja chvála ! 

Cudzí ti i tu nežičí; 
Trn si mu v oku, a on bez mala 

„Ukrižuj !'^ na teba kričí. 
Ale nič, že ťa ten svet zaznáva ! 
V opovržencoch zavše povstáva ' 

Vedomie svojich vlastných síl; 
Prijde hodina tvojej oslavy, 
Nebe odplatu krásnu pripraví 

A vzíde ti deň šťastných chvíľ ! 

ijudovit Kubáni. 



73. Nore. 

Búrlivé vlny o breh plieskajú, 
^ Jak by svet chcely zaplaviť: 
Ci ^sa pokoju mdlému rúhajú ? 

Ci moc chcú slávnu objaviť ? 
Ony sa búra ! — A junák mladý 
Vešteckým okom do hlbín hľadí 

Na ich tajemné pohnutie. — 
A nad morom sa nesie, rozvieva, 
Hlasom v bralistých krajoch zaznieva 

Velebné jeho nadchnutie : 

Odkry sa, odkry, prosím ťa, tmavá 

Nových dňov mojich zástera ! 
Ukáž, či slasť, či žiaľ mi podáva 

Moja v svet a v Boha viera ! 
Nádeje moje, jako krištály, 
Co ruky božie nebom rozsialy 

Do duše mojej blískajú : 
Kto ale vývod zo slz nešťastných 
Vydá, čo z očí mladých a jasných 

Na hrob nádeje padajú ? — 

Hoj, duša mladá, v centrum sa večnom 

Usaď túžením Cheruba ! 
Zastane ten na hrade bezpečnom, 

Kto sa k božskosti prerúba ! 
Bárs i zákon ten, čo svetmi krúti, 
Veselosť tvoju krížom zarmúti, 



— 182 — 

Ty /nn j nepoznať noliody ! 
Nf'cn ti i(; svätá myslionkv sJnva. 
Ostatnie slávy, co svet podáva, 

8ii tyto svojhlavé vody ! — 

Ha ! jak sa k nebn hádže vlnami 

Oivy syn tento prírody! 
Ale ťarcha ta s jeho vodami 

Vzáy ho nazpak o zem liodí: 
Tak teba, moja biedna otčina. 
Ku zemskej hrude živel zaklína, 

Co sám nezná sa zvelebiť ; 
Ale musíš sa cez biedy, hroby 
Z nešťastia svojho, slabosti, mdloby 

Na slnce života prebiť ! 

Jako ty, more, v národov rade, 

Rod môj sa šíre rozkladá, 
Jako ty, v svojom plamennom hlade 

Okúsiť voľnosti žiada ! 
Jako ty, more, v svojich hlbinách. 
Poklady kryje v svojich rodinách 

A svetu ich neodkryje : 
Jako ty, more, v divej ľiitosti. 
Vlnu, čo má ho vyniesť k výsosti. 

On do pŕs vlastných sa bije ! 

Jako ty, more, on je mohutný, 

A preca jako ty, slabý ! 
Jako ty, more, on je ozrutný. 

Jak ty, v stenaní pochabý : 
No, jak ty, more, v silných orkánoch 
V tvojich nesmiernych vodných balvanoch 

Vyváraš hrozný tento šum : 

Tak ľud môj v dutí silných orkánov. 

Pod ťarchou tisícraz oplakanou, 

Objaví svetu svoj rozum ! 

i Andrej Sládkovič. 

74. PoYažie. 

Kto si nevidel Považskej doliny. 

Kto si nepostal ešte na Považí, 
Darmo si duch tvoj čarovné krajiny, 

Darmo si raje vymalovať snaží ; 



z 



— 183 - 

Tys' si nenabral zo sveta radosti', 

Ty si nemával pekných snov mladosti. 

Považie jako zrkadlo čarovné^ 

Keď doňho pozreš, všetko sa ti zjaví, 

Co za divadlo len krásne, malobné, 
Oko privábi a dušu zabaví, 

Tak jej tam dobre, tak jej všetko kýva. 

Že sa nevdojak so všetkým objíma. 

v 

Ci chceš v ňom videť nádhernú komnatu, 
Pozri tam na ty steny vrchovité, 

Caliinmi, kvietim dlažbu máš vystlatú, 
Steny skalami, divánmi okryté, 

A kúpeľ Váhu, vody priezračisté. 

Jak oci hravé, jako krištál čisté. 

Ci sa ti v chráme rado oko baví, 
Na vrchoch, múroch ležia klenutiny, 

Po nich sa samo slnko Božie plaví, 
A šíre v chráme zláti priestraniny, 

Piesne šum Váhu a skaly oltáre, 

Lampy mesiaca a hviezd jasných žiare. 

Ci ti pevnosť rado hľadí oko, 

Kolom Považia nedobytné valy, 
Hluboko v zemi, do neba vysoko, 

A po nich väze, zámky sa rozstaly ; 
Jedna nad druhú sa nesie, vypína, 
A nad všetkv sa stre väža Trenčína. 

Ktos ešte posiaľ nebol na Považí, 

Ktos na Trenčínsku nevstúpil výšavu, 

Trudno sa duch tvoj svetom leteť snaží, 
Trudno do výšin ti vynášať hlavu. 

Tam sa len duch tvoj smelým nesie letom. 

Nad širokým on panuje tam svetom. 

Po sto sa horách on tam preletuje, 

Nad storakými chveje dolinami, 
Zrazu nad Poľskom, zrazu zavisuje 

Nad ďalekými Moravy horami, 
A hneď sa zase s Váhom dolu plaví, 
A tam na vrchoch nad Nitrou zastaví. 
.Matúša z Trenčína " Ľudovít Štúr , 



— 1S4 — 

Sloh)" z „naľíiiv^^ Andľija Sládkom íéa. 

75. 

Boh náš je láska a láska jeho 

V kráse sa svetu zjavila, 

Jedno, či v letku práška Hrobného, 
Ci v letoch duchov sa skryla; 
Z večného toho čerpaj pokladu, 

V ničom si dušu nezastav mladú 
Až slávu ducha rozvinieš : 

Len tiiž a horli v svätom zápalu, 
Či z hlbín vzlietneš a či z I ralu, 
K nebu sa preca vyšinieš ! 



76. 

Všetkému v svete hodiny bijú, 

Žitie za žitím umiera, 

Krásy sa v bezdnú minulosť kryjú, 

čas, ten Skýth, svety sožiera ! 

čas, nenápeľník, pomníky sváľa. 

čas prachu poddá paláce kráľa. 

čas kvety milé otrávi ; 

Čas hviezdy sráňa, more vysuší, 

Čas city ztiera z blažených duší, — 

Čas všetko zhubí i spraví. — 



77. 

v 

Co je nádeja f blesk márnivý. 
Nešťastných dňov neverný syn. 
Nepriateľ biednych milostivý, 
Šťastných hodín ďaleký stín : 
On túžbu, matku vlastnú sbije. 
Kolísku v srdci si rozvije, 
y srdci i hrob si vyryje, 
V plameni vlastnom potom shorí, 
Hradby pekla síce sborí. 
Ale nebo neotvorí. — 



— 185 — 
78. 

v 

Co na smetiskách Tatier umiera, 

To pieseň tvoja iikr>ge? — 

S mŕtvymi mrtvý nech sa oberá, 

To ľúbi život, co žije. — 

Pre podlosť ľudskú, pre nízku biedu, 

Pre zmije plné kliatby a jedu, 

Pre hnilých rabov, mamlasov, 

Pre podrobnosti zemskej potreby 

V horliacej duše vysokom nebi 

Súzvucných nenájdeš hlasov! — 



79. 

Krásne je nebo, keď vám osvitne 
Bilionmi punktov zlatých ; 
Krásna je zem, keď ona zakvitne 
Vo barvách anjelmi siatych ; 
Ale čo máte v tej pustatine, 
Ktorá od zeme k nebu sa vinie ? 
Mhly, mrákavy, mrazy, hromy. 
Sreclnosť slamená ľúbiť sa nedá, 
Zamalovaná takáto bieda 
Zbaví len pre hmyz Sodomy. 



80. 

To je ta kliatba nášho života, 

To netopierstvo osudov, 

V ktorých sa k nebu od zeme motá 

Mizeráctvo našich bludov : 

Ta podlosť medzi duchom, prírodou. 

Medzi otroctvom, medzi slobodou. 

Medzi špatou, medzi krásou ; 

Keď nevieš co si ? nemreš, nežiješ, 

Len sa od skaly ku skale biješ 

Po jazere bľadých časov. — 



— 186 — 
SI. Iloxmaiiiiosť žnoU. 

To h()zi(^ sluce v prosľiedkii stojí. 
(Jáľ veľký v svojich rodinách, 
Okolo neho všetko sa rojí, 
Krúti vo vecných krajinách : 
Tak v žitia nášho spolku premilá 
Rozmanitosť! sa tiež rozložila 
V ohec zázračnej sírosti ; 
Svätá čnosť v centre srdca hor uje, 
Vôkol nej viera, láska koluje 
Jak hviezdy prvej veľkosti. 

Každý deň nové slnee vjchodí 
A z mŕtvych .vstáva príroda ; 
Bolestí duch, keď veľkosť sa rodí ; 
Z otroctva kvitne sloboda: 
Zúfal by život v večnej jednote, 
Priemeny plodia sladkosť v živote, 
Umreť chce. čo sa sostará, 
Sladký zisk nosí i horká ztrata : 
Tak smrť života len slavné vráta 
Do nesmrtnosti otvára. 
Z „Maríny". Andrej SládkovlÔ. 



83, Jedon pevný cieľ. 

Nad mladvm čelom zahrmia, zmiznú 

Tône letiacich osudov, 

Do mladých citov bôle zahryznú, 

Nádeje prejdú do bludov: 

Mládenec ! voľ si zo svetiel žitia, 

Pokiaľ ti časy moc neuchytia. 

Hviezdu voľného nadšenia, 

Z ktorej by svätý pablesk jediný 

Cez všetky tvojho žitia krajiny 

Rozlieval svetlo spasenia! 

Nehoden srdca, rozumu, hlasu, 

N* v f v f v 

1 oci, usi a času, 

Kto v svetoch duši nenájde krásu, 

Juž by zaľúbil v svätom úžasu ; 



— 187 — 

A ku sláve sa iste prebije, 
Kto v jednej kráse pre vŠeckj žije, 
A za ňu horí, o nej hovorí, 
Z nej si činnosti hory otvorí, 
Z nej horí, tvorí, jej sa pokorí, 
Zlosť! z jej priestory vy morí ! ' 

Z „Maríny''. AudreJ Sládkovič. 



83. Slavianka k bratrfím a sestrám. (Triolett) 

(československý. ) 

Nechte cizích, mluvte vlastní rečí, 
Sláva Slávum slouti Slaviany ; 
Ujmete se o ni snažnou péčí. 
Nechte cizích, mluvte vlastní rečí; 
Ona libym zvukem mnohé predčí, 
V ní jsou duše otcfi schovaný : 
Nechte cizích, mluvte vlastní rečí, 
Sláva Sláviim slouti Slaviany. 

Nechte cizích, hajte vlastních zvyku, 
Peknáť byla pŕedkii prostota : 
Nedbejte nie novotících kriku, 
Nechte cizích, hajte vlastních zvyku. 
Bez nich nemá národ statný zniku, 
Co jen zmiznou z jeho života : 
Nechte cizích, hajte vlastních zvyku, 
Peknáť byla pred ku prostota. 

Nechte cizích, hleďte vlastních zboží, 
I nám dal Buh um a ramena, 
Ať je tedy každý vynaloží: 
Nechte cizích, hleďte vlastnícli zboží, 
Když se čerpá zrídlo, vodu množí, 
Strom jen mízou svou se zelená : 
Nechte cizích, hleďte vlastních zboží. 
I nám dal Buh um i ramena. 

Ján Kollár. 



- 188 - 
Ziielk)' /o ,, Slávy Atery" Jána kollára. 

(československý.) 

84. 

Pracuj každý s chutí usilovnou 

Na národu roli dodičnó, 

Cesty mohou býti rozličné, 
Jenom vuli vsickni mt^jme rovnou ; 

Bláznovství jest chtíti nemístrovnou 
Rukou merit béliy mesičné 
Jak o k plesu nohy necvičné 

Pokoušeti pro pochvalu skrovnou : 

Lépe činí ten, kdo teží s málera, 

Stoje verne na své postatí, 
Velkýť je, buď sluhou nebo králem ; 

v 

Oasto tichá pastuchova ehyžka 

Více pro vlast muže delati, 
Nežli tábor z nehož válčil Zižka. 



85. 

Nuže ! pokud srdce mladé bije, 
Hled'me stéstí vlasti láskavé, 
Bdící probuzujte dŕímavé, 

Teplí chladné, živí vše co hnije; 

Verní, zradné poslapejte zmije, 
Štedrí haňte oči šilhavé. 
Pilní zber tu, která krvavé 

Mozole jí a pot bratru pije : 

Krásneji se nikdo nehonosí 

Smelým čelem nežli vlastenec, 
Jenž v svém srdci celý národ nosí ; 

A to právem, nebo i on složí, 

Ať se smeje tomu treštenec. 
Za své ovce počet v ruce boží. 



— 189 — 
86. 

Hrícli je ovsem velkv vražda vzteklá. 
Krádež, zrada, žháŕstvo, otravy, 
Hodný, aby mečem popravy 

Krev a duše z tela jejich tekla ; 

I lež, pýcha, závist, svod a sméklá 
Chlipnost číhaj ící na mravy, 
A jak slují ony oh a vy 

Pľišlé na zem z horoiicího pekla : 

Však znám draka s tvárí černoehudou. 

Proti nemuž tyto úlomky 
Hŕíchii ješte snehu belší búdou : 

Ten sám loupí, repce, učí zlému, 
Bije sebe, pŕedky, potomky, 
A zní : Nevdek ku národu svému. 



87. 

Nač by proto srdce naše chladlo, 
Nač se pohŕížilo v truchlotu, 
Ze jsme našli práznou pustotu, 

Kterou žádné netklo ješte rádio ? 

Vítézství to nechci, ježby padlo 
S nebe dolu na zem bez potu, 
Volím chudou smes a mrákotu. 

Aby svet byl, kde nie predtím vládlo 

Arci, že jdou jiní cestou hladší, 
Težce my a pozde na nimi. 
Tím jsme ale a náš národ mladší; 

My CO jiní dokázali známe ; 

Než to skryto prede jinými, 
Co my v knize lidstva býti máme. 

88. 

Nepripisuj sväté jméuo vlasti 

Kraji tomu v kterém bydlíme, 
Pravou vlast jen v srdci nosíme, 

Tuto nelze bíti ani krásti ; 



— 190 — 

DiK'H iicl) /j'tia vraha zemi iiiásti 
A lid v janiir' joho vidíiiio, 
Predcp kílyž se íluchoni spojíme, 

Vlast jo celá v každé svazku cásti : 

Vzácny ovsení citu nevinnému 

Jest i liáj ten, ŕeka, clialupa, 
Kterou pradéd neclial vnuku svéniu; 

Ale meze vlasti nerozborné, 

Jiclíž se bojí tknouti potupa, 
Jsou jen mravy, reč a mysli svorné. 



89. 

Slavsky národ rovným se mi zdáva 
Pokojnému býti potoku, 
Který ve zdlouhavém pokroku, 

Ale silné k cíli svému plavá; 

Jestli hory v behu nalézává, 
Teče rovinami po boku, 
A tu raje tvorí v homoku, 

Méstum tiché požehnaní dáva: 

Naproti pak jiuí národové 

Jsou zas valným proudum podobní, 
Treskem, pleskem cesty troucím nové ; 

Než kd^^ž zmiznou vlny jejich mutné. 

Ach tu po nich lidé chudobní, 
Louky bahna, a vsi rumy smutné. 



90. 

Všecko máme, verte moji draží 
Spolu vlastenci a prátelé ! 
To, CO mezi velké, dospelé 

V človečenstve národy nás sází ; 

Zem i more pod nami se plazí, 
Zlato, stŕíbro. ruky umelé, 
Reč i zpévy máme veselé, 

Svornost jen a osveta nám schází ! 



— 191 — 

Dejte nám tu, s diichem všeslavosti, 

A aj národ máte videti, 
Jaký nebyl ješte y minulosti ; 

v 

v prostí*edku se mezi Rekem, Britem 

Naše jméno bude blyštéti 
Na sklepeni sveta hvezdokrytém. 



n. 

U všech nových národu i dávnych 
Chválu meli vážni pŕedkové, 
I my vlastenci a bratrové 

Slávme slávne slávu Slávuv slávnych ; 

Jméno i prach svojich mužu hlavných 

Ctí Vlach, Nemec, Francouz, Anglové, 
I my vlastenci a bratrové 

Slávme slávne slávu Slávnv slávnych : 

v v 

Sloupy Rek a Riman obelisky 

Dédum stavel, plné místrovství, 
Číňan klade na hrob jejich blysky ; 

v 

Setŕi otcu i ty čáko mladá 

Matky Slávy, v jejímž království 
Slunce boží nikdy nezapadá. 



n. 

Slávie, o Slávie ! ty jméno 

Sladkých zvuku horkých památek, 
Stokrát rozervané na zmatek, 

Aby vždycky více bylo cténo ; 

Od Uralu Tatrám na temeno, 

V poustéch, kde má rovník počátek, 
Až kde slunka mizí dostatek, 

Království jest tvoje rozloženo ! 

Mnohos' nešla, a však kí*ivdy činu 
Neprátelských všecky pi^ežila, 
Ba i spätný nevdék vlastných synu : 



— 1 í)2 — 

Tak, kdy/ jiní snadno v ])\n\i' luMík/', 

Ty jsi tľuny soh^ tvrdila 
Na stolotí nnuíf'li íllouliov^kf''. 



93. 

Nechtrj zoiifat, když se proti tobe, 
Bratŕe, «klebí závist trkavá, 
Kto se, pravdu háje, obáva, 

Ten jí škodí nejsa vérnýiii sobe ; 

Pravda nezná ustoupiti zlobe, 
Kdo jí laje, ten ji zastáva, 
Ke cti jsou jí slova rouhavá, 

Blud a salba hlupcu ku ozdobe : 

Pravda jest co cedry na Libanu, 
Ti, jenž na ni dují vétrové. 
Jen vie šíri vonnou její mannu ; 

Jazyh její meč jest, ňadra hory, 

Srdce mramor, ruky sloupové, 
Paty rokle k pošlapání vzdory. 



u. 

Bratre, neslvs hlasu závistníka 

K hane pŕedkii našich drzí ho, 
I my máme z kmene vlastního 

Mužu, kterým sluší čest a díka ; 

Kdo má nad e Petra panovníka, 
Aneb Sama vudce vyššího? 
My jsme dali Uhrum Zriniho, 

Nemcom Husa, Vlachum Koperníka 

A sto jiných krev jsou z krve naši, 
Ač pak my jsme sotvy zdedili 
Jejich jméno, soused částku blažší; 

Tak svet činí často j ako deti. 

Do studnice, z níž se napily, 
Házejíce kameni a smeti 



— 193 — 
95. 

Blaze. kdo si jeden čistý, smelý 
lícel místo innohých predstaví, 

V nemž by j ako y centru meňaví 
Pableskové všeeh dnu žití tleli: 

A v nem myslí, cíti, žije celý, 

V slasti, v slzách, v pŕízni, v bezpráví. 
Až se šťastne k nemu doplaví. 

Byť i pŕes bour, plameň, hrom a strely: 

Pevné viili, túžbe ušlechtilé, 

Nerozdílné srdce žádosti, 
Rado dáva nebe dojít cíle ; 

Ač pak i mne slova tato Ihala, 
Z vítezství-li není radosti, 
Mužne padnout není menší chvála. 



96. 

Tri mne veci, když je spatŕím, k smíchu 
S hnevem spojenému nukají : 
Prvá, neznám jak jí ríkají, 

Zvíŕe jest, jež hlavu nosí v bŕichu; 

Pak jsou kovy, které krídel pýchu 
K letu vzavše s nebe padají, 
A kvet, v némž se oči kochají, 

Ano smrdí j)riložený k čichu : 

Ale hnev se blíži k zúrivosti, 
Vida lidi, kterým nebije 
Ani k hŕíchu srdce ani k cnosti ; 

To jsou, v kterých duše hnije živá, 

Hnusné bez balsamu múmie : 
Nebo kdo chce žíti, ať se kýva. 



97. 

I když bloudí j ešte býva milý 

Onen vyšších letuv mládenec, 
Jenž si skutky svými na venec 

Trhá každý kvítek ušlechtilý ; 

Oitanka II. lá 



— 11)4 - 

A jnst pravdy pn'tel, krásy čily, 
Y lásco čistí'' vroiicí milenec, 
Pri tom lioí-í i jíik vlastenec, 

I jak človek dobre zasloužily: 

Byť i tekal myšlénkami svými 

Nékdy v ríšecli asnad nemožných, 
Nechať mlčí nade rečmi zlými ; 

Nenadá mu proto kvapným sklebem 

Nik do vrtochu a bezbožných, 
Leč ti, CO jsou živi samvm chlebem. 



98, 

Ku barbarum rodu Avarského 

Prišli jednou trojí poslove. 

Citary se k hudbe hotové 
Chvely z jejich plece vysokého ; 

„Kdo ste?" — Chán k nim pyšne s trunu svého — 

„Kde jsou vaše vojska, meČové?" 

Pane, reknou, my jsme Slávové 
Ode krajin more Baltického : 

Vojnu sotvy podlé jména známe. 
Darmo žádáš od nás pomoci. 
My jen hru a zpévy doma máme ; 

Hrali pred ním, hrali pŕelíbezne, 

Tyran na odmenu: „Otroci, 
Vlečte do zajetí tyto vézne !" 

99. 

Pozdravení neste poslu čtvero 

Pánum vukol po všech vesnicech, 

Kkouce : že je zítra v Lužicech ^ 

K slávnym hodum čeká hrabe Gero ; 

Zovte i téch Slávu tridcatero, 

Kterí žijí s e mnou v ruznicech, 

By sme pri smírlivých sklenicech j 

Hrali, pokud pí-ijde noci šero: \ 



— 195 - 

Jitro svitne : hrad se celý hostmi, 
Hned i turnaj ofmi namnožil, 
Strávil se den rytíŕskymi cnostmi ; 

Večer, když se dokonalý kvasy, 

Zrádce hostum svojim predložil 
Hlavy našich knížat na pospasy. 



100. 

Nejedenkrát veru tak se zdalo 
Mysli mé a srdci bolnému, 
Jakhy ku otroctví večnému 

Všechny Slávy nebe odhodlalo ; 

Tak je duší samostatných málo, 

Tak se chladne mají ke svému, 
Tak se pŕilepují k cizému, 

Jakby vlastních sil jim chybovalo : 

Nejvíc pak to rozhorčuje žele. 

Z e lid náš v tom manství ubohém 
Križuje sám i sve spasitele: 

y zoufání jen to zve k víre nové, 

Kdo dá počet z toho pred Bohém, 
My, či naši zotročitelové ? — 



101. 

Stokráte jsem mluvil, teď už kričím 
K vám o rozkydaní Slávové ! 
Buďme celek a ne drobtové, 

Buďme aneb všecko, aneb ničím ; 

Narodení vás zovou holubičím, 
Než aj, holuby jsou takové, 
Ze milují hejno spolkové, 

1 vám tedy vlastnost tuto žičím : 

Slávové, vy národ zlomkovitý ! 

Sily sjednocené délají, 
Než proud mélkne a schne roztočitý ; 



- 19(> — 

Slíivovó, vy Híí rod iiinoliolilavv ! 
Moiulrí horší smrti neznají, 
Než jest život hnilý, prázný, tmavý. 



103. 

Jaro ziiiká, snehy plaší slunce, 
Zefyr loiitky nese trávnik um. 
Strom už stínem lioví poutníkíim, 

Slávik zpívá z kvétového trunce ; 

Tam laň plesá, onam kŕepké junce, 
Zde se niva smeje rolníkum, 
Motýl k sadu, kachne k rybníkum. 

Zlatá spíchá včela ku medunce : 

Vše se teší, kochá, líbá, skáče, 

Všudy láska, žerty, lahoda : 
Jen mne tisknou túžby, vzdechy, pláce ; 

Jen mne nejmou jará ani leta. 
Nehne slunce ani príroda, 
Co mne zbavil osud duše sveta. 



103. 

Co z nás Slávu bude o sto roku V 
Čože bude z celé Evropy ? 
Slavský život, na vzor potopy. 

Rozšíri svých všudy meze kroku ; 

A ta, kterou mely za otrokú 

Jen reč krivé Némcu pochopy, 
Ozývati se má pod stropy 

Palácu i v ustech samvch soka : 

Vedy slavským potekou téz žlabem, 
Kroj, zvyk i zpev lidu našeho 
Bude modným nad Seinou i Labem 

O kýž i já rádéj v tu jsem dobu 

Narodil se panství slavského — 
Aneb potom vstanú j ešte z hrobu ! 



- 197 — 
104. 

O vy bratŕí, ó vj sestry sladké, 
Co ste živi ješte na zemi, 
Prosím volných uší pŕejte mi, 

Ať vám pridám naučení krátke ; 

Varujte se oné cesty hladké, 

Kterou ďábel protkal sítémi, 
Aby na ní zrádce s dušemi 

Lapat mohl do své pästi vratké : 

Pojdte sem hle príklad sobe bráti, 

I k tém dobrým, i k tém sibalúm, 
Učte se svuj národ milovati ; 

Hučte Tatry hlas ten k horám Cerným, 

Hučte Krkonoše k Uralum : 
Peklo zrádcúm, nebe Slávúm verným ! — 



III. Básnictvo predstavné (dramatické). 

a. Smutnohra (tragoedia). 

105. Z historickej smittnohrfj : 

,,Odboj zadnuajských Slovákov."^ *) 

Osoby : 
Vaiky potom Štefan zvaný, veliký kňaz (knieža) uhorský. 
Gizela, jeho manželka, Bavorka. 
Michal, strýc Vaikov. 
Siojmír, oÍ3yčajne Kupú zvaný , kňaz blatonský čili salanský 

za Dunajom. 
Hrozvita, joho manželka. 

„ ' j pánovia slovenskí za Dunajom. 

Eiífrosina, manželka Bogorova, sestra Hrozvitina. 

Domoš, maďarský pán za Dunajom, pohan. 

Čestislav, pravoslávny sväeenník. 

Ústok, veliteľ veľkokniežacej posiadkj vo Yespríme. 

Venceslav, hlavný vojvoda Vaikov, Slovák. 

Orta, nádvorník Vaikov, Maďar. 

Astrík, opát na vrchu Pannonskom, Cech. 

Dominik, mních. 

Milic a Javor, sluhovia Stojmírovi. 

Výse týchto a iných viac vojakov. 

(Dej r. 998. na rozličných miestach Uhorska.) 

*) Smutnohra tato spísaná je na základe tej podmienky (hypothesis) 
historickej, že odbojca proti sv. Štefanu v histórii pod menom Kúpa 
známy, ktorého básnik Stojmírom nazýva, bol vlastne náčelníkom 
pravoslávnych ^\oY^x\o\ zadunajských v boji proti nemecko-katoMckým 
snahám vcfkoknicžaťa ostrihomského, potom kráľa uhorského sv. 
Štefana. 



- 199 — 
Dejstvo I. 

(Javiáte palota vo zámku blatnickom u Sály.) 
Výstup 2. 
Hrozvifa a Eufrosina. ' 

Eufr osin a. 

v 

Co to za reč toho tvojho muža, 
Drahá sestro ? Ja trniem od strachu. 

Hr ozvi ta. 

Ja nie menej. Hodlá, jako vidno, 

Učiniť krok veľadoležity, 

Krok osudný. Daj mi s ním premlúviť 

jedine prvé, než vysloví 

Pred celým sa jasne shromaždením. 

Eu f r osi na. 

Vystríhaj ho, sestro. Pomsty slabých 
Konec hýva celkove zhynutie. (Odíde.) 

Výstup 3. 

Stojmír k predoíUj. 
H r o z v i t a. 

Stojmíre môj, ach, čo si zamyslel? 
Také reči do uší tak mnohým ! 
Myslíš, že sa nikoho nenájde 
Medzi nimi, kto by o tom všetkom 
Doniesol na (3strihom Vaikovi ? 

Stojmír. 

Vo krátce mu sám to všetko zkážem. 
Odhodlaný som vymaniť seba 

1 nešťastný ľud môj zpod nadvlády 
Vierolomných ostrihomských kňazov. *) 

Hr o z vi ta. 

Pustiv sa v boj nerovný, zhynieš v ííom. 

*) Slovo Maz znamenalo za starodávna toľko čo terajšie knieža, a tak 
i tuná. 



— 200 - 

Stoj m í r. 
Zliyuúť l(?pšie, nežii žiť nečestne. 

H r o z v i t a. 
lN>Vííž, že si manžel. Máš i deti. 

S t oj m i r. 

Bývajú, Hrozvito, okolnosti, 
Kde náleží povzniesť sa mužovi 
Nado všetky rodinné ohľady. 
.Ja som kiiaz slovenský. Musím brániť 
Uhnetený ľud a práva moje. 
Zhyniem-li v tom, zhyniem pri plnení 
Kniežacích počestné povinností. 
Bez odporu ľud moj zničiť nedám. 
A čím diaľ sa odkladá, tým horšie. 
Otcovská reč, viera, náboženstvo 
A sloboda sú v nebezpečenstve. 
Za ty to chcem veci vážiť všetkým. 

H r o z v i t a. 

v 

Co zkazili predkovia, nespasíš. 
Deď Bratisláv pomáhal Maďarom 
Skrušiť silné kráľovstvo moravské, 
A poddal sa sám výbojcom týmto ; 
A ty dúfaš po deväťdesiatich 
Vymaniť sa letách z utvrdzenej 
Moci ich s národom ujarmeným ? 

S t o j m í r. 

Bretislav sa nevzdal im na milosť, 
Ale bol oklaman výbojcami. 
Vzali ho za spojenca, a potom 
Nakladali s ním jako s poddaným. 
Práve toto mienim pomstiť teraz. 
Ty, Hrozvito drahá, uspokoj sa. 
Okolnosti nastaly priaznivé. 
Ohlapecký Yaik pobudil svojimi 
Novotami i samých Maďarov. 

Hr ozvi t a. 
Ach, Stojmíre, nedáš si povedeť ! 



— 201 — 

Stoj mír. 
Tejto ešte doby vrhnem kocku. 

Hroz vi ta. 

O ja tuším, jako ona padne. 

Smutné vdovstvo mne, sirotstvo deťom, (Odíde.) 

S t oj m í r. 

K hrdinskému by sa pozde činu 
Odhodlal, kto by poslúchal ženy. 

Dejstvo n. 

(Javište palota na zámku ostrihomskom.) 

Výstup 2. 

Vaik a Gizela. 
(Vaik s listom v ruke Rytieri sa klaňajú.) 

Vaik. 

Nechať svolá, rytieri, nádvorník 
Pánov našich ku kniežacej rade. 
Musím sdeliť im písmo cisára. 

Gizela. 

v 

Rozhodnutie u teba, Štefane : 
A ty vôľu cisára vyplníš. 

Vaik. 

Keby možné bolo, drahá Gizlo ! 

Lebo vôľa jeho je i moja 

I Devira otca sosnulého. 

Ja som vychovaný v katolíckej 

Pravde, otec pak i na smrteľnej 

Posteli mi porúčal opreť sa 

So svereným mne od Boha ľudom 

O pápeža tesno a cisára. 

Co však teraz chce tento, to ťažké. 

Celé Zadunajsko, celé Uhry 

Východné, i celé Sedmohradsko 

Sú alebo východní kresťania. 

Alebo i pohanskí modlári. 



— 202 — 

Latinského obradu inde niet, 
Ne/Ii r Tatrách mi^dzi Nitrancami, 
A kadekde u príchod zích Nemcov. 
tS týinito-li môžem i pohanov 
Obrátiť i pravoslávnych nútiť 
Ku prijatiu obradov latinských? 

Gizela. 

Sľubuje ti cisár podporovať 
Pri svätom ťa predsavzatí tomto 
Celou mocou ríše. Môj brat Henrik 
Prišle pluky bavorské. A keď ti 
Pápež hodnosť udelí kráľovskú, 
Panovnícka moc tvoja sa zvätší. 

V blesku venca kráľovského zhasne 
Celá sláva podriadených kňazov. 
Jako hasnú hviezd}^ bleskom slnca. 

Vaik. 

A jako ty sebe predstavuješ 
Tu podporu celou mocou ríše ? 
Pribyje pár tisíc ľudí hladných. 
To ti bude všetko. Ti A^ašinci 
Činia hluk, pri skutkoch sú zpozdilí. 
Radi všetko by zištné obsiahnuť, 
Lež aby to niceho nestálo. 
Potom je vec veľmi povážlivá, 
Privolávať proti svojim cudzích. 
Nutno teda pokraco\ať zvoľna. 
Môj tábor kláštory, ktoré staviam ; 
Moje pluky ti učení ľudia, 
Kupci, znalci a remeselníci. 
Ktorých vábiť neprestávam ku nám. 
Pre veriacich sriadim pár biskupství ; 
Ostatnie sa musí nechať času. 
Hľa, najbližších príbuzných nemôžem 

V cirkev pravú privábiť za sebou ; 
Kterak teda celý previesť národ ? 
Viera nedá sa ľuďom rozkázať. 
Vynútiť len pokry tstvo je možno. 



— 203 — 

Výstap 3. 

Orta k predošlým. 

Orta. 
Od Blatona Suk žiada predstúpiť. 

Vaik. 

v 

Co chce ? 

Orta. 
To že tebe len chce reknúť, 
Bo že je vec yeľrai dôležitá, 
A prosí o rychlé predpustenie. 

Vaik. 
Nechže vstúpi. (Orfa odíde.) 

G iz ela. 
A ja sa oddiali!!!. (Odíde.) 

Výstap 4. 

Suk k predošlému. 

Vaik. 
Sme samotní. Mliiv, čo mi máš sdeliť. 

Suk. 
Viazne jazyk, keď to mám vysloviť, 
Kňaz e veľký ! 

Vaik. 

v 

Cokolvek je, hovor. 

Suk 
Mladosť tvoja osmeľuje podlých 
Ku podvratným a zradným zámerom. 
Osnované je oproti tebe 
Veliké a rozsiahle spiknutie. 

Vaik. 
Kto pôvodca? 

Suk. 
Kňaz blatonský Stojmír. 



- 204 — 

Vaik. 
Stojmír ! A jaký jo zjimer jeho? 

Suk. 
Svrhnúť to]>ä, povýšiť Michala. 

Vaik. 
A nie sú to ničomn^ klebety V 

Suk. 
Hlava na to moja ! 

Vaik. 
A odkuď vieš ? 

Suk. 
Som i sám zo sprísahalých jeden. 

Vaik. 
A ty mi to prichádzaš oznámiť? 

Suk. 

Stal som sa len preto účastníkom, 
Bych mohol o všetkom zpráviť teba. 

Vaik. 
Tak teda znáš všetkých účastníkov ? 

Suk. 

Tu máš mená všetkých podlých zradcov. 

(Oddá mu písmo.) 
Vaik. 

v 

Čože majú spiklí oproti mne? 

Suk. 

Že chceš zničiť včele pravoslávie, 
Zaprevadiť násilne latinstvo. 

Vaik. 

Tu však vidím i mená Mad!arov. 

Suk. 

Pravoslávie ich viaže k Slovenom; 
Ostatní tasia meč za pohanstvo. 



— 205 — 

Vaik. 

Bol-li by čas ešte znenadála 
Schvátiť vinných ? 

Suk. 

Nie. Bo uzavrenie 
Uvádzajú hneďky i vo skutok. 
Chcú prepadnúť posiadku vesprímsku, 
A s tým vztýča zástavu odboja. 

Yaik. 

Upozornil-li si už Uštôka 

Vo Vespríme na nebezpečenstvo ? 

S u k. 
Vzkázal som mu, jestli ho vesť dojde. 

Vaik. 
Prečo si sám nezašiel na Vesprím ? 

Suk. 

Nechcel som sa uviesť v podozrenie, 
Ni menší cieľ podrobiť vätšiemu. 
To je, myslím, vec dôležitejšia, 
Bys' ty včasné zpráven bol o všetkom. 

Vaik. 
Srozujnen-li je s mätežníkami 
Strýc môj Michal? 

Suk. 

K nemu som upraven 
Stojmírom, by ch poznal myseľ jeho. 

Vaik. 
A bol si už uňho ? 

Suk. 

Nie. 
Vaik. 

Iď teda 
Vykonaj, jako máš naloženo, 
A odpoveď jeho oznámiš mne. 

Suk. 
Dobre, kňaze veľký ! (Odíde.) 



— 200 — 
Dejstvo IV. 

(Javište táboľ Vaikov u vtoku Hrona do Dunaja.) 
Výstup 4. 
Vaik, Gizela, vojaci, Venceslav^ Dominik. Astrik. 

(Pri vstupovaní výkriky vojakov: „Sláva velikému kňazul Sláva 

velekňahyni I") 

Vaik. 

Chrabrí vaši predkovia, Slov^áci, 
Boli verní vždy predchodcom mojim : 
Vy budete mne. 

Voj a c i. 

Vždv až do smrti. 

Vaik. 

Príslušníci naŠi z onej strany 
Dunaja ztrhli sa nás neverné. 
Vašon chrabrou rukou chcem potrestať 
Zradu, priviesť ich ku poslušnosti. 

Vojaci.. 

Pomsta zradcom ! 

Vaik. 

Nech pritom nemýli 
Národné vás príbuzenstvo s nimi ; 
Bo vás delí viera a oltáre. 
Vy synovia církve katolíckej : 
Oni neposlušní námestníka 
Petrového v Ríme šismatici. 
Vy idete bojovať za Krista : 
Oni však sa spojili s pohanmi. 
Stojí tak písané : kto vieru tu 
Neprinesie, buď ti jako pohan. 
Ten nie váš brat, kto jedno neverí. 

Vojaci. 
Neuznávame zradcov za bratov. 



- 207 — 

Vaik. 

Kto proti mne, je všetkých nepriatel, 
Lebo ja spoločným otcom vaším. 
Mám rozlične národy pod sebou : 
Zdáliž činím medzi vami rozdiel ? 
Som otčimom jedným, druhým otcom? 
Predo tvárou mojou niet Maďara, 
Niet Slovena, niet Nemca, Rumuna ; 
Jest len človek vykúpený krvou 
Krista a môj uhorský poddaný. 
Ja milujem všetky mne sverené 
Národy rovnako, a chcem všetky 
Učiniť tu na zemi šťastnými, 
Spasenými v nebi. 

Vojac i. 
Všetko pravda. 

Vaik. 

Iďte teda na zlých niätežníkov. 
Shromivše ich, budete mať veľkú 
Pred Bohom i predo mnou zásluhu. 
Kto bojujúc padne, toho prosto 
Odnesú ku korunám anjeli ; 
Kto prežije dobu nebezpečnú. 
Môže istý byť milosti našej 
Kniežacej a velikej odmeny. 

Voj a c i. 
Smrť alebo víťazstvo ! 

Vaik. 

K istému 
Povedie vás víťazstvu krajan váš, 
Milovaný vojvoda Venceslav. 
Ja osobne budem síce pri vás. 
Budem hľadeť vlastnýma očima 
Na hrdinské ramien vašich skutky : 
Veliteľstvo však sverujem jemu, 
Preto, že ja ešte nezkúsený, 
On však v bojoch zostarnú! krvavých. 



— 208 — 

Od iH^lio ja iimenio váleín^' 
P>u(leiíi učiť sa ; a vy pod jeho 
Opatorným a múdrym veílením 
Budete vždy a všade bezpeční. 

. Voj a c i. 
Venceslavu vojvodovi sláva ! 

V a i k (vezme zástavu). 

Na znamenie veliteľskej moci 
Prijmi tuto, vojvodo, zástavu. 
Hľaď, abys' ju priniesol víťaznú 
Na Ostrihom, a postavil v dome 
Božom tam na večitú pamiatku. 

(Oddá zástavu Vencealavovi.) 

Vence s la v. 

Na vôli mi a usilovnosti 
Zchádzať nemá, môj veliký knaze, 
Len nech dá Boh svojho požehnania. 

Vaik. 

Vy slúchajte ho bez protirečia, 

Jako údy poslúchajú hlavu. 

Za Dunajom sa spojíte s plukmi 

Nemeckými i s bratskými Rusmi. 

Dúfajte, že vrátite sa skoro 

V rodné vaše dediny, s pomocou 

Toho, jehož svätú vec konáte, 

Jesu Krista, a orodovaním 

Toboto tu svätého Martina, 

Jehož obraz ctihodný viať bude 

Neprestajne u vetru pred vami. (Obnaží hlava.) 

Ja do tvojej dôverne ochrany 

Sa porúčam, boží uhodníku! 

Slyš sľub, ktorý tu skladám pred tebou. 

Dopraj e-li mi slávy víťazstva 

Na tvoju Boh mohutnú prímluvu : 

Vynaložím ku obohateniu 

Církve statky odboj com odňaté, 

A obzvlášte tvoje na Pannonskom 

Vrchu štedro omyslím obydlie. 

(Prikryje si hlavu.) 



— 209 — 

Astrik. 
Iste dá Boh svojho požehnania, 
Keď tak sbožnv sľub ešte posvätil 
Spravedlivú samu v sebe vojnu. 

Dominik. > 

A kresťanské vojsko pravoverných 
Nebude ľutovať krve svojej 
Za tak pobožného panovníka. 

Voj aci. 
Život náš za velikého kňaza. 

Venceslav. 
A za velekňahyňu. 

Vojaci. 
Sláva jej ! 
Dlhý život, šťastné panovanie ! 

Grizela. 
Majte dieky za vašu príchylnosť. 
Ja odsielať budem k Najvyššiemu 
Vrúce moje za prospech modlitby, 
Keď vy chrabré budete bojovať. * 

Vaik (k Astrikovi a Dominikovi.) 

Modlite sa i vy takže za nás, 
Za spasenie naše v Kristu Pánu, 
A za odpustenie hriechov našich. 

Astrik. 
Neprestanú vstupovať modlitby. 
Vzdychy naše od svätých oltárov, 
Aby prijal Boh na milosť mŕtvych, 
Pozostalým udelil víťazstva. 

Vaik. 

Na cestu nám udeľte vašeho 
Požehnania. (Krakne, za ním všetci.) 

Astrik. 
Iďte, hrdinovia, 
Na pohanov a na šismatikov. 
Sprevádzaj vás, ochraňuj a žehnaj 

(Činí nad nimi kríž, spolu i s Dominikom.) 
Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý. 

(Skláňajú "pii tom všetoi žehnaní hlavy, opona spadne.) 
Čitiuika n. 14 



— 210 — 
Dejstvo VI. 

(Javište zase palofu na zámku Blafnickom.) 

Výstup S. 

Domm , Hrozvita^ Etjfrosína, Mih'r, ^ Javor. 

Hroz vi t a. 
Tu i DíimOs. Už všetko ztraten^. 

Dômôš. 

Ztratené ver ! Lebo máte všade 

Plno tých psích preohavných zradcov. 

(Povrlme budzogáň.) 

Hro zvita. 
Ach, ach ! Ide-li môj manžel Stojmír ? 

Domôš. 

Ide až na štyri strany sveta. 
Jednu z neho štvrť kázal pribiť Yaik 
Na vesprímsku bránu, druhú poslal 
Do Rábu. do Ostrihomu tretiu, 
Štvrtú až v Bielohrad sedmohradský. 
Zabil ho vo súboji vojvoda 
Yenceslav, a s tým konec všetkému. 

H r ozvi ta. 

O, môj Bože! teda vdova, vdova! 
Predmet hroznej, bez záštity pomsty. 

(Klesá, Javor ju posadí na stoličku.) 

Eufrosina. 
A môj manžel Bogor ? 

Dômôš. 

Padnul i on. 
Eufrosina. 

v 

Co mohlo prísť najhoršieho prišlo. 

(Vrhne sa na druhú stoličku.) 

Dômoš (zdvihnúc svoj bndzog-áŕi.) 
Ľúto mi tých útlosrdcích pani. 
Nemal som to rieknuť tak doprosta. 



— 211 - 

Hrozvita. 
Ach, deti ! Vy siroty nevinné ! 

Milic. 

Sober všetky siiiysly svoje, kňažno, 
Inakší ťa ešte zápas čaká. 
Prihotuj sa k výjavu hroznému. 
Ide Suk. 

Hrozvita (vstane). 

Suk povedáš? To bodlo. 
To bv mohlo vskriesiť i mŕtveho. 

Eufrosína (vstane). 

Nech prijde ten zradca. Ja mu obe 
Nestydaté tu vykolem oči. 

D ô m ôs. 

Vy ku pomste pri slabé ste, panie. 
Ponechajte ju mne. Preto som tu. 
Zostaňte s ním trochu o samote, 
Chcem videť, jako si preca bude 
Oproti vám počínať ten podliak. 

(Odíde s Javorom a Milicom.) 

Vjstnp 9. 

Suk, Domo^^ Javor^ Milic^ Hrozvita^ Eufrosína. 

Dômô š. 

Ha podliaku ! Ja tvoju špinavú. 
Vodou krstu zle umytú dušu ! 

(Keď Suk siahne k meču, Domoš vyženie sa budzogáňom.) 
Nehni rukou ! Bo v tom okamžení 
Bude srebať zem podlú krv tvoju. 

Suk. 
S tebou čo mám ? 

Dômíiš. 

Účty, pse, krvavé. 
Takých vecí vy kresťania schopní ? 
Odpášte mu meč! (Učinia Javor a Milio.) 



— 212 — 

Suk. 
Co ty chceš so mnou ? 

Dómós. 

Zradils' kňaza, spolutovaryšov, 
Národ, Boha, prisahal 8Í krivo, 
A teraz chceš ešte trýzniť kňažnú, 
Ktorej Šteňa lízaval si ruky? 
To všetko ja pomstím hrozne teraz. 

Suk. 

Slyš, DomOšu ! Vymôžem ti milosť 
A hrad tento u veľkého kňaza. 

Dômoš. 

Nie, choť bys' mi vymohol pol krajný. 
Pes takýto nesmie d'alej dýchať. 
Budeš na kôl nadatý na dvore. 
Stúpaj ! 

(Keď ho stŕka v úzadie, opona spadne.) 

Vojan Jo8lfovl6. 



v 

b. C i n o h r a (Schauspiel). 

c. Veselohra (comoedia). 

d. Spevohra (opera). 



Gasť druhá. 



Ôlá/iiky pi:*ostoixilii.v fié, 



-^'-''^et a mt ) 



A. Články vedecké. 



I. Dejepis (história). 
106. Vžitok z iiéenia sa dejepisu. 

Zkúsenosť je matka múdrosti ; preto ju hľadať a si nádo- 
by vať nelen voľno, ale i osožno a nádobno. Ze však vlastná 
zkúsenosť býva chudobná a drahá, káže nám opatrnosť pou- 
žiť cudzej t» j. pozorovať všetky udalosti , ktoré pôsobia na 
blaženosť ľudskú a zreteľ mať na jestvujúce následky slobod- 
nej činnosti ľudskej. Cím bedlivejšej pozorujeme, čo sa deje 
a dialo s nami a vôkol nás, tým viacej známok nachádzame 
na ceste života , dľa ktorých spravovať sa máme , abysme 
došli cieľa žiadaného , tým viacej výstražných tabúl hlása 
júcich nám, čeho varovať sa máme, abysme pokute neprepadli. 
Lákajú-li nás z jednej strany príklady zvodné: hrozia nám 
naproti z druhej záhubné následky jejich a odstrašujú nás 
tým istejšej, čím svetlejšej ich nelen rozumom poznávame, 
ale jakoby očité pred sebou spatrujeme — v dejepise. Pre- 
svedčíme sa z neho ľahšej, než všetkými dôvody mudrckými 
(filosofickými) o mravnej správe sveta, ke<f v patrných prí- 
kladoch vidíme, jako čnosť dlho utlačovaná konečne slávne 
víťazí, nešľachetnosť ale , čoby i dlho panovala , preca len 
biedne končí; naučíme sa z neho prezreteľnosti, keď sami spa- 
tríme, jako z malej iskry pochádza často veliký plameň a z 
malej chyby veliká záhuba ; povzbudíme sa k mravnosti, ked! 
sa presvedčíme, že z horčičného zrnka čnosti vyrastá strom 
blaženosti. 

Keď bedlivé považovanie udalostí okolních už tak užitočné 
býva človeku, keď už v prvých školách názornou zkúsenosťou 
toľkému dobrému naučiť sa môže : týra mocnejšej pokročí 



— 216 — 

mravná vzdelanosť jeho, keí do škôl vySŇích postúpäc príle- 
žitosť dostáva náukou dejepisu obracať pozorné oko ])ozne- 
náhla na celé národy a dŕžavy ; najviacej však , keď osudy 
veškerého človečenstva pozoruje, rozväzuje a poznáva. Tu 
teprv ukáže sa mu čo najjasnejšej ruka vládnucej svätej pro- 
zreteľnosti, ked nahliada, jako z malých príčin pochádzajú 
veliké účinky k šťastiu lebo nešťastiu celých národov, jako 
záhuba národov zkazených prepychom alebo inými vášňami 
býva lepším ku prospechu, jako buď z výkvetu alebo naopak 
z hrobu národa jednoho pučí blaženosť veškerému človečen- 
stvu: tu presvedčí sa čo najpevnejšej o svätosti zákonu mrav- 
ného, keď uzre, že prestiipenie jeho neomylne sa tresce jak 
na jednotlivej osobe, tak i na celých národoch a dŕžavách ; 
že žiadna mocnosť zemská proti trestu tomu sa neubráni ; že 
i veľké národy, čoby i veškerým svetom vládli, nemravnosťou 
padajií v záhubu. 

Niet tedy užitočnejšej vedy nad onu , ktorá nám v naj- 
znamenitejšíeh udalosťach, sbehlých v spoločnosti ľuďskej od 
j)rvého známeho počiatku až na časy prítomné, dáva poriadnu 
a dôkladnú zprávu : veda tato je všeobecný politický dejepis 
(história). 

Politickým sa menuje, pretože sa zaoberá so slobodnou 
činnosťou spolkov ľudských, nutnej a osobnej len natoľko sa 
dotýkajúc , nakoľko mocne vplýva na onu dobu ; všeobecným 
ale nazýva sa preto, že obsahuje všetky hlavné a dôležité 
spolky ľudské. 

Vypravuje tedy všeobecný politický dejepis počiatok, 
vznik a povahu všetkých význačných spoločností ľuďských, 
t. j. štátov alebo držáv, založených od prvej známej doby 
až na časy terajšie, jejich rozličné zmeny, šťastné i «iešťastné 
udalosti, pospolité lebo sčriedajúce sa jejich vykvetanie, jako 
i príčiny vädnutia a pádu , a tak nás vedie nepretrženou 
reťazou dejín z temného labyrintu osudu na svetlo vševlád- 
nucej prezreteľnosti, na ktorom spatrujeme všetky domnelé 
smateniny čo najkrásnejší poriadok, sriadený najvyššou mú- 
drosťou. Dejepis je veliké zrkadlo, v^ ktorom národy shlia- 
dávajú svoj pravý obraz ; on je stĺpom diamantovým, na 
ktorom vyryté mená čnosti a zásluhy večnej sláve zachované 
sú : ale i metlou oceľovou , ktorou večne bijú sa ohavy a 
trvzniteľovia i utlačovatelia človečenstva. 

On je neporušiteľným sudcom medzi panovníky a národy 
oslavujúcim tých , ktorí hájac sväté práva človečenstva a 



— 217 - 

národa svojho snažili sa pokročiť a vyvýšiť svojich k vyš- 
šiemu cieľu ; naproti odsudzujúcim k večnej hanbe tých, 
ktorí práva tyto buď obetovali podlej sebeckosti , alebo prz- 
nili mrzkou smyselnosťou ; slovom, dejepis je svätou záštitou 
íuďského dôstojenstva. 

Nemá nám však dejepis všeobecný poukázať len na uda- 
losti zo vnútorné každého význačného štátu ; lež i na vnútorné 
složenie jeho, na ktorom záleží účinnosť celého stroja štátneho, 
aby sme soznajúc čiastky stroja, nájsť mohli príčiny výtečnosti 
alebo slabosti a zkazy jeho. 

A tak je dejepis zvestovateľom minulosti, svetlom pravdy, 
učiteľom života. Lebo jako v každodennom živote zkúsenosť 
učiteľkou je skoro všetkých vecí: tak z dejepisu najlepšej 
soznávame, jako každá vec započať sa má a jaký bude konec 
každého podujať a. Lebo jakkoľvek veľká je premenlivosť a 
nestálosť ľudských vecí , preca povstáva vždy podobné z 
podobného. Kto tedy dlho a bedlivé učil sa dejepisu, nashro- 
maždil si bohatý poklad prezreteľnosti, riaditeľkyne to ľuď- 
ských záležitostí , a žil tak rečeno vo všetkých stoletiach, 
precestoval všetky zeme, videl vlastnýma očima všetko, čo sa 
kedysi udalo. 

Má-li ale dejepis spôsobom týmto vysvetlovať temnosť 
minulosti, musí byť svetlo jeho čisté a jasné, nesmie zaslepo- 
vať leskom vymyšlienok a bájek, lež z nezkaleného zdroja 
črpať nelíčenú pravdu. Zprávy svoje nádobno mu brať z 
pamiatok a spisov hodnoverných , lučbou kritickou vyčiste- 
ných, a vypravovať bez všetkého predsudku alebo strannosti, 
úprimne udávajúc čo je isté alebo neisté. 

Okrem dejepisu polttickélio^ a síce bud'to všeobecného alebo 
len jednotlivého štátu , máme ešte dejepis písomníctva čili 
literatúry t. j. písomných pamiatok duševného života istého 
národa, dejepis vzdelanosti ludskej vôbec a dejepis jednotli- 
vých jej častí , vied a mnení , o ktorých znamenitom úžitku 
pre človeka vzdelaným menovať sa chcejúceho to samé platí. 

Dľa J. F. Smotany. 

a. Dejepis politicky, 
107. Obraz Slovenska \ IX-tom istoroéí. 

Kedykoľvek chcem premyšľovať o tom našom národe, vždy 
mä dáky neobyčajný, nevýslovný cit nadíde, a takto nacítený, 



— 218 — 

vidiac pamiatky rlávnoj minulosti a srovnávajúc ju s nepo 
dobnoii |)rítomnosťoii, ledva zdoleť môžem , abych v týchto 
citoch zahrúžený sám medzi tými starovekými pomníky 
bývalého života sa neztratil. Tu na hroboch otcov našich 
by som chcel žalostiť a vyvolať! tých duchov zvečnelých, aby 
sa zjavili oku nášmu, aby sme sa učili od nich , jako treba 
žiť za vlast! a národ. Šomrite na tento žalostivý zápal koľko 
chcete, ktorí necítite stav toho, kto otca i mater utratil, — ale 
to je len jedon človek, tuto celý národ ; my len čo hlas sve- 
domia káže ro])íme, a keď plníme povinnosť vJaky naproti 
predkom, stávame si a poisťujeme požehnanú budúcnosť. Od 
tých, čo žili , učme sa žiť. Každá horúca slza nad minu- 
losťou zrodí pevnú vôľu na prítomnosť a radostný cit pre 
budúcnosť. Jak nemáme úctivosti k predkom , nebudeme jej 
mať ani u potomkov. 

Keď sa chceme poznať jakí sme , musíme sa poznať jakí 
sme boli v každom ohľade, alebo druhými slovmi : prítomný 
život z predošlého , a predošlý z prítomného vysvetlovať 
musíme. A to je istá nevy vratná pravda. Bedlivé a pilné 
považovanie prítomného života, ktorý jednak len jako potok 
z ďalekej studniee tečie , nám ukáže i temnej minulosti po- 
dobu. Lebo duch národa a človečenstva ostáva vždy len ten 
istý sebärodný. 

Ze duch národa nášho je mäkký a prenikavý, jako naj- 
riedši parej (aetherj, že tento duch je pohýbavý a prudký, 
jako najtuhší orkán, — že je hlboký a neobsiahly, jako bezko- 
nečné je priestranstvo, a nadovšetko že je horúci a jasný, jako 
žiar a blesk slnca: to dokazuje zjavenie-sa jeho na tejto zemi, 
na ktorej on všetky naň doliehajúce ťarchy od tisíc vekov na 
krídlach ducha svojho uniesť mohol, k tomu ešte jako škovrá- 
nok v povetrí trepotajúc krídelkami i veselú pieseň si zaspieval. 

Prítomného obrazu cieľ je dať také svedoctvo národu nášmu 
zo života slovenského v deviatom storočí. 

Jako naše XIX te storočie náramne je dôležité a naj- 
vätšej pozornosti a účasti našej hodné : tak podobne pamätné 
je pre národ náš IX-te storočie , tak že ono , najmä keby 
sme ho mohli videť vo veľkom obraze predstavené — je 
opravdový obraz a potisk (typus) terajšieho veku. Divo- 
tvorný a hrozný ukazuje sa mi obraz Slovenska v IX-tom 
storočí ! — Tu vidíme Slovákov v ich svetskej moci a sláve 
veľkej, keď hľadíme na svetochýrne kráľovstvo Yeľko-Morav- 
ské , Rastislava a Svätopluka, a na druhom konci vidíme zas 



— 219 — 

tej istej slávy a velikosti smutný pád a koniec ; tuto sa bndeme 
čudovať: v jakých priateľských sväzkoch žili Slováci s Nemci 
a inými národy, a hneď zase zbadáme medzi tými istými naj- 
vätšie nepriateľstvá, iíklady, vraždy ; tuto sa nám ukáže ešte 
slovenské pohanstvo, jako sa jeho modly riicaly do Váhu a Hrona 
pred stúpajúcimi blahorodnými mužmi Cyrillom a Methodom, 
nesúcimi Slovanom nebeský dar Evanjeliuma večného, a zase, 
koľké protivenstva oni preto snášať museli. Hneď nám zmizne 
jeden národ jako oblak z pred očí, a zas iný vidíme sa valiť, 
jako kobylky do širokej vlasti Slovenskej, a mnohé iné úkazy. 

To je veľmi pamätné, že pamiatka tých obrazov medzi 
nami Slovákjmi docela nevyhynula, čo priam od toho veku 
časy náramne sa premenily , a medzi nami obsedlačil sa 
národ, ktorého predtým nebolo, ale že sa ona ešte v mysli 
národa od pokolenia do pokolenia prechováva. Obraz veku 
tohoto, len síce v krátkosti, ale najživejšej maluje nám rozto- 
milá pieseň národná „Nitra, milá Nitra atď.'' , v ktorej je 
myšlienka ducha slovenského dobro vyslovená. — Hrozné 
premeny sa stály v časoch s národom naším; svet bežal a 
beží, všeličo sa pominulo ; ale my sme sa ešte nepominuli. 
My sme ešte vždy ti istí Slováci, ktorí i za on oho času , v 
tej istej vlasti praslovanskej; lebo že Slovania od najdávnej- 
ších časov v celej terajšej krajine uhorskej bývali , to je 
nado všetku pochybnosť povýšená pravda. Miešali sa síce 
medzi náš pokojný rod vždycky i inšie divoké, výbojné 
národy , ktoré ale pri svojom surovom remesle i sami na 
zkazu vyšli a daktorých meno ledva po dnes pamätáme. Tak 
bývali za dlhý čas v Pannonii a v terajšom Rakúsku Avari, 
týchto ale r. 706-8 po Kr. P. císar nemecký , Karol veľký, 
celkom skrotil a vykorenil , tak že tu pustú krajinu zadu- 
najskú Slováci z horních strán zaľudnili , a potom i tato 
čiastka dostala meno Veľkej Moravy , súc k nej kroz Sväto- 
pluka pripojená, majúc ale svoje osobitné kniežatá. 

,,No ale, kdeže bolo, jaké že bolo to slovenské kráľov- 
stvo? radi by smeužvedeť' — povie.netrpezlive čitateľ. Musím 
teda hranice jeho vyznačiť a povedať: že k nemu náležali 
Moravania v terajšej ^Morave bývajúci, potom Slováci terajší 
od rieky Torisy v Šarišskej stolici až po Prešporok (Požoň). 
a Vacov, a i Slováci za Dunajom (ktorých ale teraz je tam 
len málo), od Vyšehradu až za jazero Blatonské ; volalo sa 
to priestranstvo Velkou alebo Vyššou Moravou, ktorého hlavné 
mesto bolo Velehrad^ jako sa zdá, neďaleko terajšieho Hra- 



— 220 — 

Hišťa v Morave ležiace, lebo z toho starí'^lio mesta ani znaku 
neostalo, tak bolo ho zemou srovnané. Hrací znamená u Slo- 
vanov toľko , jako ohradené mesto. Hranice tohoto krá- 
ľovstva siahaly od rieky Opavy (v Moravej až do stoku 
I^rávy s Dunajom a od Viedne až k Torise. Toto sa ale 
nezdá byt* tak veľké, jako ho opisujú ; musíme teda doložiť, 
že s kráľovstvom V. Moravským boly spojené i druhé krajiny, 
jako Cechy, Lužice, Sliezsko. Malopoľsko a t. J., že Panno- 
nia t. j, okolie zadunajské tiež Slovák|imi obydlené bolo, a 
k V. Morave náležalo , súc kroz Svätopluka r. 884—94 s 
preddunajskou Moravou sjednotené : to svedčia mená tu panu- 
júcich v tomto století kniežat slovenských , jako Stojmír, 
Pribina a jeho syn Kocel a Svätopluk , ktorých sídlo bola 
veliká pevnosť Mosburg (Salavár v stolici Zalánskej) jako i 
Vesprím; potom, že okolo r. 850, keď arcibiskup solnohrad- 
ský (Salzburgský), Luitprand posviacal kostol pri Veľkej- 
Kaniži (Kňaza, i v Orave nachodí sa dedina , ktorá podnes 
toto meno nosí) medzi prítomnými ^hosťmi sa pripomínajú 
mená slovenské jako : Silic, Trebic, Češka, Brisnic, na zámku 
Pribinovom ; a i podnes mnohé mestá, rieky , jazerá nosia v 
tomto kraji slovenské mená, jako: Raba, Zála , rieky; Bla- 
toň, Mútno, jazerá (Balaton a Fertô) ; Dolňanská alebo Tol- 
ňanská stolica, (srovnaj : Dolenci , Dolniaci) , Zalanská alebo 
Zaladská od rieky Zály; mestá: Ostrihom, Vesprím, Vyše- 
hra^, Somlov, (vo Vesprímskej stolici) ; Legrad, t. j. Levový 
hrad, Lvov, a i. Y preddunajskej Morave najslávnejšie mestá 
T tomto storočí boly : Nňra (okolo r. 826. sa pripomína), 
Trnava, Bretislava (Preslava alebo Preslavhrad ^=i Prešporok). 
Trenčín, Devín a inšie. Okrem toho v samej terajšej Morave : 
Velehrad, Holomúe, Brno a t. ď. 

Krajina celá bola podelená na menšie okolia , ktoré 
podľa obyčaja iných národov slovanských menovaly sa zupamí. 
Toto meno až podnes zachovalo sa v hodnosti predstaveného 
takýchto žúp (okolí), ktorí sa županmi (išpani) menujú. Zaují- 
mali teda Slováci ty isté zeme , ktoré i teraz majú ; len že 
bez primiešania Maďarov a Nemcov. 

Keď si už vieme predstaviť priestranstvo zeme tohoto 
kráľovstva, viďmeže teraz ty príbehy a deje , ktoré sa na 
ňom v behu tohoto storočia stály. Okolo r. 810. vidíme vystu- 
povať na svetlo panovníka slovenského Mojmíra, stojacieho 
pod vrchnou vládou frankských (nemeckých) cisárov. Tento 
už kresťanský knieža usiloval sa krajine svojej opravdivého 



- 221 — 

mieru, to je pokoja vydobyť, preto sa nerád do kadejakýcK 
roztržitosti , z ktorých vojny vznikajú , plietol , ale radšej 
múdrymi zákonmi a poriadky chcel kráľovstvo svoje upevniť. 
On založil vo svojej krajine dve biskupstvá: v Holomúci a v 
Nitre okolo r. 826., on položil základ k tej budúcej sláve 
mohutného mocnárstva Yeľko-Moravského. V Nitre sídlil pod 
jeho mocou postavený knieža Pribina^ ktorý ale preto , že v 
pohanstve tvrdošijne ostával, od Mojmíra bol z vladárstva 
shodený a z krajiny vyhnaný. On sa ale za to svojmu pánovi 
zle poďakoval, a chcúc sa vypomstiť nad ním , poddal sa 
Nemcom za nástroj. Císar Ludvik ho veľmi láskavé prijal i 
pokrstiť dal ; ale o nedlho i s týmto sa rozkmotril, jako viac 
dvorov pes, zase inde hľadajúc prítulku. Na ostatok preca 
len prišiel ku vláde, kroz Nemcov obdržiac panstvo v Zadu- 
nají, potom sa ešte i s Mojmírom pomeril a zase kniežatstvo 
Nitranské obdržal okolo roku 836. — Medzitým ale on len 
vždy držal s Nemcami, ktorí ho veľmi ochraňovali, a vše- 
možné služby im preukazovať hľadel , za co potom krajinu 
svoju s úplným a večitým právom dostal od Nemcov. Mojmír 
ale upadol u cisára Ludvika do podozrenia, jako by sa mu 
neverným stať chcel; preto vytiahnuc s vojskom proti nemu, 
roku 846. premoženého odstrčil od vlády a sveril ju jeho 
synovcovi Rastislavovi. Neprajný Mojmírovi a zradný Pribina 
ešte si dosť dlho podvoril v panstve svojom ; ale neminula ho 
pokuta, a to hroznejšia nežli sa nazdal, lebo vo vojne r. 861. 
ho Moravania jako hada zahlušili. Rastislav ale zaujmúc 
Nitranské kniežatstvo dal ho do moci synovcovi svojmu Svä- 
toplukovi. 

Rastislav nebol menší od Mojmíra , keď nie vätší ; lebo 
on svoju krajinu všemožne upevniť sa usiloval a stal sa Nem- 
com nebezpečným. Preto kráľ nemecký Ludvik, bojac sa jeho 
moci, vystrojil sa naň s vojskom, ale nič nevykonajúc bol od 
Slovákov s nemalou ztratou preč zahnaný. Tak kráľovstvo 
Veľko - Moravské prišlo k úplnej neodvislosti od Nemcov, 
ačkoľvek ho tito nikdy uznať nechceli. V jakej moci a 
sláve bol vtedy Rastislav, vidno z toho, že okrem mnohých 
kniežat i dvaja kráľovi synovia, Karolman a Ludvik, s ním 
do smlúvy a sväzku vstúpili. V tom čase Rastislav kráľovstvo 
svoje zveleboval, upevňoval. On vyžiadal od cisára gréckeho 
Michala dvoch mužov, nám večne pamätných, ktorí by národ 
slovanský v kresťanstve osvecovali : Cyräla a Meťhoda^ o kto- 
rých ale pozdejšej hovoriť budeme. Rastislav bol múdry . o 



— 222 - 

svoj nárofi srdečno jx^í-ujúci panovník, a nemal sebe rovného 
v ÍX-toin stoľooí. Luílvik , kráľ Noinookv, nemal pokoja, 
mi'zelo ho to, zo sa Ka.stislav tak síri a zmáha; preto roku 
8()4. s velikým vojskom sa naňho vypravil, ale nemohol sile 
Rastislavovej odolať. O dva roky na to strhla sa hroznejšia 
vojna medzi oboma, do ktorej kráľ Ludvik vystrojil troch 
svojich synov: Karolmana, Ludvika a Karola, z ktorých 
každv osobitne veťkó vojsko viedol a zo troch strán na 
krajinu Rastislavovu sa oboriac , a až ku samému sídel- 
nému mestu Velehradu sa približujiic, plenil a hubil všetko. 
Ale Rastislava preca nedočiahol ani nepokoril ; lebo kecT 
všetko vypálil, nemajúc potrebnej potravy, domov sa vrátiť 
musel, urobiac s Rastislavom pokoj , jeho stránke neveľmi 
prajný. 

Teraz okolo r. 870. stál Rastislav na vrchovci svojej 
slávy a moci, a mal už požívať pokoja, ktorý tak draho si 
bol vykúpil. Ale ináč mu bolo súdené ! Vládobažný synovec 
jeho Svätopluk^ ktorý prísnemu stríkovi nechcel byť posluš- 
ným a len svoju vôľu hľadal, s krajinou svojou dal sa nemec- 
kému císarovičovi Karolmanovi pod ochranu , a ponúkol sa 
za nástroj svojho stríka , ktorého , keď ho tento za takú 
nevernosť a od]iadlectvo potrestať chcel , úkladné zajal , a 
najvätšiemu jeho- nepriateľovi Karolmanovi do moci vydal. 
Tento dal nešťastného Rastislava do pút okovať a do Rezná 
(Regensburg) do žalára odvliecť ; potom miesto trestu mu dal 
oči vylúpiť a do kláštora ho zavreť , kde , nevedeť jakým 
spôsobom, zišiel zo sveta. Takýmto spôsobom dokonal jeden 
z najpožehnanejších panovníkov Slovenských v IX-tom sto- 
ročí ! Karolman naberúc v krajine hlavy pozbavenej množstvo 
pokladov, nastaval všade nemeckých úradníkov. 

Svätopluk vidiac teraz následky svojho zradného skutku, 
začal si srdce hrýzť, lebo dosť skoro od tých samých, kto- 
rým slúžil, horkú odplatu zakúsil. Ustanovení úradníci ne- 
meckí obávajúc sa zrady jeho, zajali ho a v putách Karol- 
manovi vvdali. Tu vo väzení mal času premýšľať o svojom 
stave i o svojom skutku ; tu mal kedy pokánie robiť zo 
svojho zlopovestného činu, ktoré on i urobil , sľubujúc Bohu 
všetko napraviť a nepriateľov za ich úklady potrestať. Medzi- 
tým Moravania nemohúc také jarmo sniesť, pozdvihli sa proti 
tomu celou mocou, vyvolili si za vodcu Slavimíra a šťastne 
bojovali. Svätopluk ale pred súdom nemeckým súc za nevin- 
ného vyhlásený, s vojskom nemeckým od Karolmana bol s 



— 223 — 

mnohými darmi vypravený, aby Moravanov pokoril. On ale 
so svojimi len na oko bojujúc , obrátil zbroj proti Istivým 
nepriateľom, a neslýchané víťazstvo nad nimi obdržal. Svä- 
topluk vidiac , že mu budú nastávať časy nebezpečné a 
búrlivé , hľadel sa ubezpečiť sväzkami priateľskými , najmä 
s českým kniežaťom Boŕivojom, ktorý sa dal pod ochranu 
jeho. Kráľ Ludvik viac ráz dorážal s vojskom na Svätopluka, 
ale nemohúc ho prevládať , urobil s ním pokoj , ktorý za 
dakoľko rokov trval. 

V týchto pokojnejších časoch pečoval Svätopluk o zve- 
lebenie svojho kráľovstva prisluhovaním prísnej spravedli- 
vosti a poriadku. Roku 876. vstúpil do sväzku manželského 
s Adelhajdou, dcérou Karolmana, bavorského kráľa a sestrou 
vlastnou cisára Arnulfa. Ačpráve týmto krokom i do rodiny 
s nemeckými panovníkami prišiel , preca priateľstva úprim- 
ného tu nebolo. Nad terajším Rakúskom svojili si panstvo 
gróň Engelschalk a Vilhelm, ktorých císar Arnulf zastával ; 
Svätopluk ale podporoval grófa Ariba , ktorý pozdejšej naj- 
vätšie úklady, najmä medzi synmi Svätoplukovými robil , a 
sťa zlý duch ku zkaze kráľovstva Yeľko - Moravského mnoho 
dopomáhal. Z tohoto znikla medzi Svätoplukom a Arnulfom 
vojna, ktorá sa s veľkým tamtoho osohom skončila. 

Ale neostalo to dlho pri pokoji. Roku 890. strhla sa 
medzi Svätoplukom a Arnulfom ešte hroznejšia nad všetky 
iné vojna, ktorá kráľovstvo Slovenské do hrobu pochovala. 
Leho Arnulf nemohúc odolať toľkej sile Svätoplukovej, vyvo- 
lal si na pomoc Maďarov^ ktorí už vtedy po terajšom Sedmo- 
hradsku sa boli rozložili prihrnúc sa ta z východných 
krajín Uralských. Koľkákoľvek ale bola nepriateľov sila, Svä- 
topluk preca vo všetkých bojoch víťazom ostal a slávu svoju 
až do r. 894. , ktorý ale bol poslední jeho rok , zmužile 
obraňoval. Po jeho smrti nastúpili rozdelenú vládu dvaja 
ľahkomyseľní a nesvorní synovia jeho : Mojmír a Svätopluk. 
Nektorí spomínajú i tretieho Svätohoja. Biskup Nitranský, 
zlomyseľný Nemec Viching" a gróf Aribo medzi bratmi 
rozduchovali jako zlí duchovia oheň všetkých náruživostí , a 
císar Arnulf len to chcel, aby medzi nimi domáca vojna 
povstala, žeby sa hrýzli a prali sami medzi sebou. Mojmír 
zWťazil nad Svätoplukom , ktorého stranu Arnulf držal, a 
vyhnal ho do Nemecka. Medzitým ale Maďari , ktorí sa už 
okolo Tisy boli rozložili , spolu s Nemcami vždy vätšmi a 
vätšmi na Yeľkú Moravu doliehali , až konečne ostatnia 



- 224 — 

hrozná bitka pri Presporku roku ÍJ07. v mesiaci srpni, 
v ktorej f)e/ij)oc}iyby i sám Mojmír f)oI zabitý , urobila 
smrteľný koniec kráľovstvu slovenskému, ktoré Maaari, Nemci, 
Poliaci a Česi medzi sebou roztrhali. 

Toto hľa I je pravdivý obraz svetskej moci a vlády 
národa slovenského v IX-tbm storočí, ktorý ale až potom sa 
nám celkom ukáže, keď si predstavíme i duchovný život jeho 
v tomže storočí. Ze slovanský národ je ducha samorastlého. 
z ktorého ten hlboký nábožný cit, ta vrúcnosť, čo za bož- 
skými vecmi jako rastlina za slncom pachtí, dá sa vysvetliť: 
to svedčia najstarší a najnovší svedkovia, to svedčí sám život 
národa. A to je vlastnosť, pre ktorú národ nás je ku veľkým 
cieľom určený. Preto i s radosťou prijali Slováci nebeské 
dary kresťanstva, kde sa im ony len kresťanským spôsobom, 
a nie násilím a podmaňovaním predkladaly. Ale jako to i 
za našich čias bohužiaľ! mnohé tak rečené civilizované národy 
kresťanské robia (na pr. Angličania s pohanskými Indiany, 
ktorých do otroctva uvaľujú, keď im kresťanstvo prinášajú), 
tak robil i za starších časov susedný nám vždy nemecký 
národ, ktorý sa usiloval národ náš na kresťanstvo obrátiť ; 
ale v úmysle mal najviac , aby ho tým mohol pod svoje 
svetské panstvo uviesť. Y takom smysle arcibiskupi nemeckí 
v ^ liste k pápežovi Jánovi IX-mu o Slovákoch naduté písali : 
,,Ci chcú, či nechcú, musia Slováci svoje šije pod nemecké 
panstvo sohnúť." Tu teda neišlo o kresťanstvo , ale iba o 
panstvo a vládu. 

V tomto storočí už vidíme kresťanstvo medzi Slovákami 
dosť dobre rozšírené ; pravda že to Slovákom nechutilo, keď 
sa im služby božie v reči cudzej , latinskej konaly. Múdry 
panovník Rastislav poznajúc toho velikú potrebu, a vidiac, že 
Bulgari (národ slovanský , s ktorými vo sväzku žil) a iné 
národy v gréckom cisárstve svojím prirodzeným jazykom služby 
božie konajú, umienil si i svoj národ toho dobrodenia urobiť 
účastným. Preto požiadal cisára gréckeho, Michala , aby mu 
poslal učiteľov kresťanstva súcich a sbehlých v slovenskej 
reči. Na žiadosť Rastislavovu prišli tedy do týchto našich 
krajov okolo r. 863. dva požehnaní , blahoreční mužovia a 
vlastní bratia : Konštantín , alebo ináč Cyrill , a Metud (Me- 
thod) , ktorí jako jasné hviezdy pokoja sa zjavili nad búr- 
livým kráľovstvom zemským, jako keby po predku Slovákom 
boli priniesli nebeskú náhradu za skoro utratené byť majúce 
kráľovstvo zemské. Bolo to božské vnuknutie, že tito slávni 



— 225 — 

mužovia v ty najbúrlivejšie časy k nám s evanjeliom pokoja 
nebeského zavítali. Tak sa i tu naplnili slová Spasiteľa: 
„Keď bude súženie národov , vtedy bude blízko kráľovstvo 
nebeské." Pamiatka týchto mužov má byť u nás nesmrteľná; 
preto ju treba čím najčastejšej obživovať. 

Narodili sa tito dvaja bratia v Solúne čili Thessalonike 
(kam SV. Pavel apoštol dva listy písal) , meste odpoly gréc- 
kom, odpoly slovanskom , z rodičov vznešených. Oba pre 
neobyčajné dary ducha daní boli na učenie , a vyučili sa 
jednak doma, jednak v Carihrade (Konštantinopoli) mnohej 
múdrosti a známosti jak inších jazykov, tak menovite i slo- 
vanského, ktorý bol v gréckom cisárstve zároveň s gréckym 
panujúci. Preto boli obadva na úrad kňazský posvätení. Tu 
začali premýšľať: jakoby národ Bulgarský (slovanský) mohli 
v kresťanstve náležité vyučiť? K tomu cieľu Konštantín, 
mudrcom nazvaný, sporiadal okolo r. 855. písmo slovanské, 
od neho cyrillským nazvané , ktoré až po dnes všetci Slo- 
vania gréckej církve, jako : Rusi, Srbi, Bulgari užívajú, a v 
tejto staroslovanskej reči, do ktorej Method a Cyrill písmo 
sväté a inšie nábožné knihy preložili, služby božie vykoná- 
vajú. Mali síce už predtým Slovania svoje písmo glagolským 
nazvané, ale to nebolo tak dokonalé, ani sa nikdy tak neroz- 
šírilo jako cyrillské. S týmito tedy už do staroslovanskej 
reči preloženými knihami písma svätého prišli k nám tito 
slovanskí Apoštoli do Yelehradu , sídla Rastislavovho. S veli- 
kou radosťou a vďakou prijatí boli od Slovákov, ktorí vysoko 
plesali, keď tak počuli veliké veci božie v svojom prirodze- 
nom jazyku: lebo tomu staroslovanskému (vlastne staro-bul- 
harskému) jazyku oni mohli tak rozumeť , alebo i lepšej, 
jako my teraz český alebo ruský rozumieme. S preniknutým 
srdcom a s vrúcnou nábožnosťou brali oni podiel na službách 
božích , keď počuli z velebných úst týchto mužov božích 
svätý spev sa ozývať: „Gospodine, pomiluj ny" (t. j. Hospo- 
dine, smiluj sa nad nami), keď sväté Evanjelia v ich vlastnej 
reči v chráme sa im čítavali. Bola to svätá radosť pre našich 
predkov , keď im tito boží mužovia chrámy posviacali , kto- 
rých najmä Method , vyše 22 rokov medzi Slovákami strá- 
vivší, mnoho posvätil ; keď žiakov a učenníkov svojich na 
úrad kňazský priprávali a vo slovanskej službe božej cvičili, 
súcich na kňažstvo posviacali , a slovom živým , príkladom 
vznešeným národ náš zo tmy a nevedomostí ku kresťanskej 
pobožnosti a múdrosti privádzali. 

Čitauka íl. A^ 



— 226 — 

Tyto veliké ^skutky neboly známe len doma , ale sa 
(iostaly i do uší samého pápeža Mikuláša ; on apoštolov 
našich dal r. 867. do Ríma zavolať. Vybrali sa teda na cestu 
i s daktorými učenníkmi svojimi a boli od nástupného pápeža 
Hadriána s veľkou slávou a úctou prijatí , a nad to oba 
bratia za biskupov, ostatní ale učenníci za kňazov posvätení. 
Konštantín ale viacej do Moravy sa nevrátil , ani skutočnú 
hodnosť biskupa neprijal , ale vstúpäc v Ríme do kláštora 
pod menom Cyrilla tam už r. 868- svoj blahodajny život 
dokonal, a v kláštore sv. Klimenta (Clemensa) bol slávne 
pochovaný. 

Po smrti Cyrilla brata svojho Method za arcibiskupa 
Yeľko-Moravského ustanovený, do Moravy sa navrátil. Tu ale 
zúrily vtedy veľké vojny medzi Svätoplukom a Ludvikom 
kráľom nemeckým ; preto sa Method v tyto búrlivé časy 
sdržoval za Dunajom v panstve kniežaťa Kocela , kde tiež 
slovanské služby božie uviedol a latinské i s kňazmi vytisol. 
Týmto spôsobom ale, jako i za to , že si nad Pannoníou 
Nemci duchovné právo osobovali, duchovenstvo nemecké, ktoré 
latinské služby božie bránilo , proti sebe rozdráždil tak , že 
naň mnoho nepravého pred pápežom nažalovali , a že podľa 
cirkevnej viery neuČí, ho obviňovali. Pápež Ján VIII. r. 878. 
zakázal Methodovi- služby božie v slovanskej reči konať 
a nasledujúceho roku pred seba ho dal zavolať. On ale 
složiac pravoslávne vyznanie viery , bol za nevinného vyhlá- 
sený , a obdržal spolu dovolenie pri latinskej reči i slo- 
vanské služby božie odbavovať. Ale na jeho velikú prekážku 
za biskupa Nitranského Nemec Viching* , človek prevrhlý a 
nepokojný, bol vyvolený, ktorý Methodovi až do samej smrti 
najvätšie omrzlosti, jako i národu slovenskému zlobivé úklady 
robil. Method vráťac sa z Ríma ku Slovákom r. 871. české 
knieža Bor i voja krstil, kresťanstvo a slovanské služby božie 
i v Čechách rozširoval, mnohé kostoly posviacal, a t. ď. Keď 
ale pripomänutý Viehing Methodovi ustavične kukol rozsie- 
val do pšenice, kňazov slovenských a slovenské služby božie 
utlačoval a Svätopluk ho pred ním nezastával : obrátil sa so 
sťažnosťou k samému pápežovi, na čo od neho obdržal list, v 
ktorom výstupných potrestať sľubuje, jeho ale do Ríma volá 
na pokoj. Potešil sa týmto Method, ale stav jeho sa jednak 
nenapravil; lebo dokiaľ žil, zmužilo proti všetkým odporom 
bojoval. 

Roku 884. d. 29. lipňa Method ešte nový kostol v Brne 



— 227 — 

posviacal; ale po smrti jeho okolo r. 885. nastúpilo hrozné 
prenasledovanie slovenských kňazov, ktorých Nemci všakovak 
trápili, z krajnj vyhnali a slovenské služby božie potlačili. 
Svätopluk, či za to, že sa v ten čas bol s Nemci spriatelil 
a cís. Arnulfovmu synovi stal za krstného otca, či že o kres- 
ťanstvo tak málo dbal, ich v tomto protivenstve nezaétával. 
Dosť dlho síce slovenské služby božie i potom sa medzi Slo- 
vákmi udržovaly, ačpráve s príchodom pohanských Maďarov 
tato horkým potom a mnohoročnou prácou vydobytá vzde- 
lanosť kresťanská barbarskou surovosťou náramne bola spu- 
stošená. Ale j akúkoľvek tato výbojnosť divoká , v hubení a 
pustošení svoje víťazstvo nachádzajúca , velikú ranu národu 
nášmu zadala: preca len to zhubila , čo je zemské a zkaze 
poddané ; nepodarilo sa jej zničiť pamiatku nesmrteľných 
mužov, ktorí Slovanstvo duchom Kristovým, svet premáhajú- 
cim, naplnili; nepodarilo sa surovej sile telesnej zničiť ducha, 
v ktorom sa národ náš pri svojej smrti telesnej pre inakší 
život znovu zrodil. Nežiaľ bolo opustiť národu za kresťanstvo 
zapálenému (ktoré káže povinnosť plniť a nie sbíjať a pusto- 
šiť) kráľovstvo zemské pre kráľovstvo nebeské , tak jako to 
pozdejšej i srbský kmeň v tom istom duchu slovanskom 
urobil; blahoslavenejšej sa mu videlo dúfať v kráľa toho 
Nazaretského, lebo jeho kráľovstvo nemá konca, nežli v sla- 
bých, zradlivých panovníkov zemských. Nechže sa tam pýši 
a chvastá surová sila svojím víťazstvom , ktoré vo sbíjaní a 
zabíjaní zakladá; náš národ takého víťazstva nikdy nehľadal, 
ani nechce mať ; jak mu išlo za vec spravedlivú, tu len spra- 
vedlivým spôsobom, bárs i s obetovaním seba, vždy vedel 
zastávať, on seba obetoval a nie druhých. Náš národ zná 
inakšie víťazstvo, a to je vít^zstvo kríža ! Krížom on chce po- 
výšiť všetko, cesta utrpenia je cesta ku sláve pre národ náš; 
každá druhá je preň cesta k zahynutiu ; to z najhlbšieho pre- 
svedčenia národného pochádza. Na vytrpení všetko záleží, je 
pravidlo nášho kresťansko-mudrckého ľudu. Dokým svet sve- 
tom bude, Kain bude vždy prenasledovať Ábela ; tento nemôže 
byť Kainom. Inšia sláva je tamtoho, inšia tohoto. — 

Pri považovaní prítomného obrazu , i ktorýchkoľvek 
iných zo slovanskej histórie , nebudeme celú vinu uvalovať 
len na nepriateľov národa nášho , jakoby ti boli jediná prí- 
čina pádu jeho ; lebo jak sú príčinou pádu, musia byť i prí- 
činou povstania ; ani všetku vinu nebudeme skladať na pokoj- 
ných predkov našich , jakoby ozaj boli sami sebe i nám 



— 228 — 

zkazu pripravili ; ale na ostatok najnienoj budeme obviňovať 
Boha, jakoby národu náSniu zle bol nasúdil. Istá vec je, zo 
nám nepriatelia mnoho škodili ; učme sa tcdy jako s nimi 
obcovať, a ich, a síce bez surového násilia , dobrou známo- 
sťou, pracovitosťou, miernosťou a statočnosťou života premá- 
hať; tejto moci našej preca i ten najzlobivejší protivník Časom 
ustúpi ; — to drahí rodáci I nech bude víťazná zbroj naša I 

— Istá vec je, že vlastnými chybami sme v mnohom upadli ; 

— poznajme tedy chyby svoje, a napravme to, čo nám ško- 
dilo : nesvornosť a driapanie samých seba ; istá vec je, že i 
národu nášmu je čosi od Boha usúdené, ale my sme to dosiaľ 
ešte neboli pochopili ; — poznajme i v tom božie súdy , k 
čemu sme jako národ povolaní, a nedržme sa za vyvolených 
božích (jakoby — čo daktorí ľudia na svete myslia — Boh 
ten nebeský všetkých ľudí Bohom nebol) , dokým vôľu božiu 
na svete nevyplníme. — „Blahoslavení pokojní, lebo oni dedictvo 
obdržia na zemi. Blahoslavení , ktorí protivenstvo trpia , bo 
takých je kráľovstvo nebeské !" — 

Ctiboh Zoch. 



108. Uvedenie Habsburgských do Rakns. 

v 

Rok 1282. celý strávil kráľ Rudolf v Švábsku ; v pro- 
sinci svolal snem državný do Augsburgu a prišiel tam dňa 
27. Uvádzaiúc oboch svojich svnov Albrechta a Rudolfa sta- 
vom državným, prehovoril o zasiiínách, ktorých si bol posa- 
vád zvlášte premožením českého Otakara na východe vydobyl. 
^""Pripomínal , že za dôležité a veľké služby tyto dŕžava len 
jemu, kráľovi, povďačná je, že tedy slušné a spravedlivé je, 
aby dom jeho mal z toho úžitok a chválu, synovia jeho tedy 
aby postavení boli do prednej rady úradníkov dŕžavy, ktorej 
by potom tým užitočnejší byť mohli. Ačkoľvek on sám jako 
kráľ rímsky nad zákony vyvýšený je, preca sa im samovoľne 
podrobil a chce teraz, s privolením kurfiirstov, obom^ svojim 
synom v léno dať vojvodstvá a kniežatstvá Rakúske, Styrské, 
Korutánske , Krajinské , krajište Slovinské a Portenavu so 
všetkými statky , ktoré v nich mali Babenbergovia a kráľ 
Otakar. 

Nato bez meškania vykonal slávne podanie léna zásta- 
vami. Poneváč ale hrabä Meinhard Tyrolský veľmo bol nápo- 
mocný k dobytiu a udržaniu zemí týchto, noví vojvodovia ešte 
pred spísaním lénneho listu odovzdali vojvodstvo korutánske 



— 229 — 

do rúk krárovjch nazpäť, prosiac, aby ho podal Meinhardovi, 
čo sa i 1. února 1286. stalo. 

Lénny list novým panovníkom Rakiis a Štyrska toho dňa 
27. prosinca vydaný bol pod zlatou bullou a pod])ísaný od prí- 
tomných kniežat, rytierov a pánov. 

Tak sa stali hrabätá Habsburgskí a Kyburgskí voivody 
rakiískymi a štyrskými a kniežaty dŕžavy nemeckej ; tým 
položený bol základ k moci slávne a skvele vykvetlej. Nikomu 
nestala sa ujma v práve svojom udelením týmto, ktoré sa stalo 
z plnosti moci cisárskej, dľa najprísnejšej spravedlnosti. 

Dľa kniežatá E. M. Lichnovského. 



■*\} 



109. niiniilosť SloyákoY a ich \liv na nsta\u krajiny 

uliorskej. / / , i vy 

Historická minulosť Slovákov sialia'^'do najtarších dôb 
Slavianstva. Nektorí spisovatelia sú toho domnenia, že stopy 
jejich už Herodot pod názvy Nurjanov, Budinov a Halizonov 

spomína. ^j.Ur; - ,r v,c^,.\ vn,^^.«'^^ vw-v;^; ^ Ltv^í' ^ . 

Y dobe zťahovania-sa národov vstúpili slavianske bojovné, 
medzi Adriatickým ^ Baltickým morom rozložené národy do 
konfederácie , ^ pďd Vôdčôvstvoin slávíiélio velevojvody Sama, 
proti Frankom z jednej a Avarom z druhej strany , ktorá 
konfederacia ale po smrti Sama a porážke Avarov prestala, ,. i- í "í^ 
Pozdejšej, pod kráľom z krve slovenskej, Svätoplukom, zdalo .^^ £«,</• 
'^ ^, sa , žeby spolčenie toto slavianskych kmeňov na základoch 
*^'*? mocnárstva Yeľko-moravského pevnejšiu štátnu podobu dostať 
^<^^^bolo malo; po smrti ale Svätoplukovej sväzky tyto na nesvor- 
nosti jeho troch synov sa rozpadly a dŕžava moravská na 
krvavom poli pri Bratislave (Prešporku) pod návalom nemeckej 
zbroje a skrze Arnulfa najatých Maďarov smutný koniec vzala. 
Už v tejto dobe boli Slováci v terajšej otčine svojej jako 
národ s orbou sa zapodievajúci stále usadení ; mali mestá a 
pevnosti, na príklad : Devín, Bratislavu, Trenčín, Nitru, Novo- 
hrad, Vyšehrad, Zvolen, Gomôr a iné ; vyznávali kresťan- 
stvo, k ním z Grécka skrze dvoch bratov , ktorých po dnes 
jako svätých Apoštolov zvelebujú , Cyrilla a Methoda, done- 
sené. Sídlo prvého jejich biskupa Methoda bola Nitra. Žiaľne 
rozpomienky na dobu tuto ozývajii sa po dnes v piesni náro- 
dno-posvätnej „Nitra, milá Nitra" s citom tak sviežim, jakoby 
sláva veku toho ešte len včera bola zapadla. 



— 230 — 

Yoľa božia to bola , že kočovní Maďari , usadivsí sa na 
šírych rovinácli pri Dunaji a Tise, ])o krvavej bitke ])ri Bra- 
tislave, besprosreflnyiri susedstvom a spoločenstvom s kresťan- 
skými Slováci k ])rijatiu kresťanstva pomaly pripravení a 
skrze to oslobodení boli pred osudom tým , ktorý ]>otkal o 
moc silnejších Hunnov a Avarov. 

Kresťanskí Slováci mali už za času panovania kniežaťa 
Gejzy znamenitý vliv na verejné záležitosti. Knieža tento sám 
už manželku kresťanskú majúc , bol už sunoval neprestajné 
lúpežníctvo kmenovcov svojich už i ináče vytlčených a pre- 
riedených a radil im, aby za príkladom pilných v rolníctve 
Slovákov životu pokojnému sa oddali. 

Syna svojho Vajk rečeného dal skrze slavianskeho biskupa 
Vojtecha pokrstiť a Štefanom menovať. Pod týmto menom stal 
sa tenže prvým uhorským kráľom a historične pamätným 
zakladateľom dŕžavy tejto. Yliv kresťanských Slovákov doká- 
zal sa tým silnejšíin po smrti Gejzovej , pod kniežaťom a 
potomným kráľom Štefanom pri utvarovaní krajinskej ústavy. 
U Slovákov už od dávnych časov trvalo to podelenie krajiny 
na župy alebo županské vidieky , v ktorých čele stál vždy 
župan. Podľa vzoru takýchto žúp .rozdelil Štefan krajinu svoju 
celú na stolice, vármegye (vár — vor — závor; meg^e — 
medza) ; usporiadal si dvorenínstvo (Udvorníci) , medzi kto- 
rými prední boj nádvorník (Nádorispán).x V poručenstve svo- 
jom zanechal Štefan synovi svojmu Imrovi výslovnú radu : 
„seniores seu domini sint tibi in consiliis , iuniores exerceant 
se in armis," po slovensky: starostovia alebožto páni nech sú 
ti radcami, mladší nech sa cvičia v zbroji. Známo je ale, že 
u Slovákov , a vôbec u všetkých Slavianov za starodávna 
starci spolu i ,,páni" nazývaní boli , majúc to povolanie, v 
záležitosťach verejných radou prispievať a rozhodovať, pritom 
ale i pri jednotlivých sporoch spravedlivosť prisluhovať. Název 
tento „starý" a „pán" obsahuje slovanský ten výraz starešín- 
stro. Senior es alebo domini v smysle kráľa Štefana neboli 
teda nič inšieho , nežli starešínstva Slovákov , z ktorých v 
Uhorsku , tak jako pri iných slavianskych kmeňoch , prední 
radcovia trónu a hodnostári krajiny povstali. 

Nikdy sa utajiť nedá, že Slováci i na reč Maďarov silný 
vliv mali , lebo výrokom filológov tiže veľkú čiastku svojho 
slovstva reči slovenskej majú čo ďakovať. 

Jedna Časť Maďarov s náboženstvom kresťanským a no- 
vými poriadky nespokojná , povstala pod vedením zpurného 



— 231 -- 

v 

Kúpy v odvážlivom zbúrení proti mladému ešte kniežaťu Šte- 
fanovi a. zamýšľala sotva započaté dielo jeho na zmar privá- 
dzať : ale Slovák to bol zase, Vencelín, ktorý podľa zvyku 
staroslovenského mladého panovníka n^. znak vojedvodstva 
mečom opášuc, so svojimi slovenskými bojovníky na brehoch 
Hrona odbojníkov porazil a tým začaté dielo svätého Štefana 
zachoval. Premôžem' privrženci pohanstva boli za pokutu „ad 
aeternam servitutem" t. j. po slovensky „k večitej porobe" 
odsúdení. Tou istou pokutou strestaní boli i ty Maďari, ktorí 
pod vodcovstvom Gyuly za modly pohanské z novu sa zbúrili, 

— a pozdejšej ešte po tretí raz skrze kráľa Ondreja L pre 
pohanské odbojstvo pod Yatom týmže ortielom odsúdení. 

Týmto spôsobom dokázali Slováci ušľachtenosťou svojou 
rozhodujúcu účasť na štátnom utvorení Uhorska v duchovnom, 
spoločenskom a občianskom ohľade. Stali sa teda tým hlav- 
nými zakladateli vlasti tejto , nikoľvek ale , — jakoby sa to 
nektorým maďarským spisovateľom skrivodlive udávať páčilo, 

— podmanencami a otrokmi Maďarov. Maďari preniesli síce 
meno svoje v reči svojej i na svoje nové bydlisko , ale náaev 
Uhorsko , ktorý u Slovákov už tristo rokmi pred príchodom 
Maďarov v úžitku bol a patrne od plemena slavianskeho pochodí, 
zostal na vrchu , a stal sa pozdejšej kresťanským a europej- 
ským menom celej krajiny , až po dnes „Hungaria, Ungarn, 
Hongrie," nie ale Magyaria nazvanej. A preto sa my severo- 
uhorskí Slovania čili Slováci právom tiež za Uhrov považu- 
jeme ; lebo sme my najstarší praobyvatelia vlasti tejto. My 
sme jej dali kresťansko-europejské meno „Uhorska." (Už Jor- 
nandes , ktorý v polovici Yí. stoletia , teda 300 rokov pred 
príchodom Maďarov v IX. století žil, spomína národ Ugurpv.) 

Po založení a ustálení krajinskej ústavy pod kráľom Šte- 
fanom , — ktorý pevnosť trónu uhorského v rozličnosti rečí 
zakladal („regnum unius linguae imbecille est") , a uctenie 
všetkých národností nástupcom svojim v poslednej svojej vôli za 
povinnosť položil , — deje Slovákov v dejepise spoločnom 
Uhorska sa zahrnuly. Pod takýmito múdrymi zásadami, — za 
ktoré hoden bol prvý kráľ Štefan svätým byť menovaný — 
ustrojili sa rozličné plemená susediace v jedon celok, v kra- 
jinu Uhorskú. Tak skrze ustavičné zťahovanie sa obyvateľov 
zo strán ľudom preplnených do krajov nezaľudnených, — skrze 
príchod iných, najmä slavianskych národov, — potom i skrze 
vzájemné manželstvo smiešaly sa všelijaké plemená medzi sebou 
a plemä maďarské , bárs ono i opakovaným privteleuim-sa 



— 232 ~ 

Kumánov značne zrástlo, preca pôvodný svoj ráz tratilo a pre- 
chádzalo vždy viac do tvárnosti Indosiavianskych plemien. 
Sama jediná reč , jako výtvor osobitnej duchovnej povahy a 
svedoctvo národnej rozličnosti , zostala , na vzdor smiesaniu 
krve , u každého jednoho plemena nezmenenou a zostáva 
takou , ačkoľvek to ináče stalo sa v plemenách germánskych 
a románskych. 

Je v tom zvláštny úsudok rady Božej a prst všemohú- 
ceho do budúcnosti významno pokazujúci a iste príčina toho 
musí v nevyzpytateľnom riadení Jeho ležať, že, bárs i o mnoho 
ľudnatejšie národy na polostrovu Apenninskom a Pyrenej- 
skom, jako i v Británii, pri hmotnom spolčení sa i duchovnú 
osobitnosť svoju ztratily , plemená Uhorské v tomže čase, na 
vzdor všetkému krevnému smiesaniu , preca svoju reč jeden- 
každý jako známku rozličného svojho pôvodu neporušenú 
zachovalý. 

Národy uhorské zostávaly pri svojich osobitných jazykoch 
na osobitnosť rodu upomínajúcich. Za časov Matúša Trenčan- 
ského, veľmoža toho, ktorý sa na peniazoch pod vladárstvom 
jeho kutých „Dominus Vagi et Tatrae," t. j. Pán Váhu a 
Tatier hrdo menovať dal, málo chybelo, že sa myšlienka ta, 
hornie Uhorsko neodvislým a samostatným učiniť, neuskutoč- 
nila ; — náčelník Husitov, Jiskra, ku ktorému sa znamenitá 
čiastka slovenského ľudu a zemänstva bola pripojila, hornie 
stolice od ostatnieho Uhorska skutočne odtrhol ; a len Mate- 
jovi Korvínovi, slovenskou vzdelanosťou odchovanému, podarilo 
sa, a to viac priateľským vyjednávaním nežli mocou zbroje, 
rozpadlé strany znovu k jednomu celku prinavrátiť. Ale pri 
všetkom tom, pri všetkej sile skutočných týchto výjavov histo- 
rických udržala sa preca jednota krajiny uhorskej ; lebo v 
ohľade hmotnom viazal ich spoločný zisk , v duchovnom ale 
poťahu nebol ešte nasial zlý duch semä rozbrojov medzi nich, 
na pole rozličnosti reči a rodu. — Ani Slovákovi, ani Maďa- 
rovi neprišlo na um žiadať, aby jeho reč alebo národnosť 
jakiíkoľvek prednosť a nadvládu ohľadom na druhé reči a 
národnosti získala. Reč latinská, ktorou vo vlasti našej neje- 
don rímanský charakter vychovaný bol , jako reč západného 
kresťanstva, slúžila všetkým národom za spoločný nástroj usro- 
zumenia a viazala ich vedno citom bratrstva a vlastenectva. 

Keď na ty to časy pripadly vojny turecké , jednota tato 
len ešte vätšmi sa utužila duchom nábožensko-kresťanským a 
blízkosťou spoločného nebezpečenstva. Tak vnútri upevnená 



— 233 - 

iednota vztiahla sa í na národy za hranicami Uhorska bydliace. 
Pod tými istými vojvodci, pod tými istými zástavami v mie- 
šaných radoch bojovali nelen Slováci a Maďari , ale i Juhoslo- 
vania v bratskej svornosti jedon popri druhom proti spoloč- 
nému vrahu kresťanstva. Korisť bojov týchto je spoločný, 
spoločnými obetami zaplatený majetok národov týchto ; hrdi- 
novia vybojovaných bitiek náležia všetkým. Y bohatierovi 
Sigetskom ctia Maďari práve tak jako i Horváti svojho kra- 
jana ; Kneza Pávska Brankoviča považuje Maďar jako svojho 
Kinizsi Pála a Jana Korvina ospevuje srbský národ vo svo- 
jich národných piesňach jako svojho hrdinu pod menom Janka 
Sibinjanina. Všetky tyto národy mali, pri všetkej jazykovej 
a národnej rozdielnosti, jednu a tu svetohistorickú úlohu , a 
síce: západnú vzdelanosť proti nákaze Islamu brániť, ktorú 
jako dobre pochopili , tak v bratskom spojení svojich síl i 
možno najlepšej previedli. 

Najmä v osudnej tej dobe, keď Turci po zaujatí Budína 
svoju moc pomaly v dvoch tretinách Uhorska zasadili a v 
kraji Maďarmi obydlenom upevnili, Slováci to boli, ktorí ťar- 
chu vojny proti Turkom niesli s vytrvalosťou a húžovatosťou, 
jakej páru v dejepise málo nájdeš. Y tých stoliciach, z kto- 
rých teraz Prešporské okolie záležalo, boli ustavičné, ba jediné 
verbovné okresy , z ktorých Palatini uhorskí svoje chlapstvo 
brali. Stavy stolíc týchto , ačkoľvek z nich, jako 5. či. z r. 
1546. svedčí, „len maličký počeť zostal," a ledva toľko vládli, 
že sa biedne zo dňa na deň živiť mohli , pospolitý ľud ale 
podľa svedoctva či. 3. od r. 1544. „morovou ranou, hladom 
a mečom tak znivočený' bol , že málo ktorému ešte dačo, 
krom holého života zostalo," pri tom všetkom, pri všetkých 
týchto biedach ochotne oddávali čiastku svoju v chlapstve, 
potrebnosťach vojnových a peňažitých príspevkoch, aby nepria- 
teľ kresťanstva z ich otčiny vyhnaný a bratia v jarme jeho 
bedujúci oslobodení byť mohli. Na to prišla z počiatku XYII. 
stoletia vojna pre vieru a v spojení s ňou boj za konstitutio- 
nálnu slobodu , ktorý pod Leopoldom I. najvyššieho stupňa 
dosiahol. Bitky tyto vybojované boly zvätša na Slovensku. 

Zbroj Jána Sobieskeho zastavila konečne víťazný let Tur- 
kov. Od bitky pod valmi Viedne svedenej a od znovu vydo- 
bytia Budína klesalo šťastie Osmanovo z roka na rok, a jako 
sa predtým prudko v dvoch tretinách Uhorska rozpelešil, tak 
skoro a ešte skorej bol z Uhorska vyhodený a nikdy viac 
neprišiel. 



— 234 — 

S koncom tureckých týchto vojen svitla i Uhorsku nová 
doba , totiž doba limotného i (Uichovného vyvinutia , ktoré 
casoni u každého k mena osobitný národný smer vzalo. Spo- 
ločný neyjriateľ ])ol zahnaný, spoločné nebezpečenstvo, ktoré 
všetky národy v bratskom sväzku sjednocovalo , nebolo už k 
obávaniu ; myšlienka ta: pod zástavou kresťanstva proti pol- 
mesiacu bojovať, ztratila pomaly čarovnú svoju moc na mysli 
a na miesto ustu])ujúceho spoločného záujmu nastúpila sebecká 
ziskuchtivosť jednotlivých národov. Národy počali jedon každý 
pre seba so svojou osobitnosťou a vlastným svojím šťastím i 
nešťastím sa zaoberať. Ustanovenia veleslávneho cisára Jozefa II. 
v ohľade politicko-administrativnom, najmä ale úsilnosť ta, na 
miesto obojetnej latinskej vzdelanosti a reči v Uhorsku osvetu 
a reč nemeckú uviesť, vyzvala v tomto ohľade odpor , ktorý 
v behu času a pod vlivom idey národnosti z Francúzska po 
celej Európe sa rozlietnuvšej pomaly síce, ale vždy určitej sej 
povahu odporu národného na seba vzal. 

Jednostranným ale zavádzaním jedinej maďarčiny v nasle- 
dujúcich rokoch na miesto doterajšej latinčiny čo reči diplo- 
matickej do úradov a do škôl stala sa veliká krivda ostatním 
národom Uhorska , a tým príčina zavdaná bola ku boju za 
národnosť svoju kmeňom nemaďarským, najmä Slovákom, ktorý 
len zavedením iíp^we; spravedlivej rovnoj^rdvnosti nivodnej^ najmä 
rečovej , ukončiť a tým i blahobyt krajiny jak hmotný tak 
mravný stále zabezpečiť sa dá. 

Z „Hlasu zo Slovenska.'^ 

110. Uhorské korunné hodnosti. 

v 

Kto dejepis vlasti našej zná, vie, že sv. Štefan — pi'vý 
kráľ uhorský — ■ keď novú dŕžavu zakladal, neničil, nerušil a 
neboril staré zákony a spôsoby vladárenia rozpadnuvšej sa 
dŕžavy slovenskej , lež ponechal všetko pri starých zákonoch, 
drievnych obyčajoch. Nie div teda, že i názvy takmer všet- 
kých úradov krajinských , pôvodne názvy slovenské mavších, 
i po založení nového kráľovstva uhorského jak do latinčiny 
tak i do maďarčiny prešly, a v oboch týchto rečach až po 
dnes podržané boly. 

1. Najvyššia hodnosť krajinská je hodnosť nádvorníka 
(maď. nádor) t. j. muža, ktorý je pri dvore prvý po kráľovi. 
Za slovenských časov nádvorníkom býval obyčajne najstarší 
strýk, alebo ujec kráíov ; odtiaľ pochodí i ten zákou, že ná- 



— 235 — 

dvorník — jestli kráľ nedospelý t. j. maloletý bol — riadne 
nelen porucníkom (tútorom) kráľovým, ale i dočasným vladá- 
rom dŕžavy býval; a len jestli nebolo v rodine kráľovej takejto 
dôvery hodného starešína , vtedy volil si snem v porozumení 
í^ rodinou kráľovskou nádvorníka z radov občanov o národ a 
krajinu najzaslážilejsích , najspoľahlivejších. Drievny obyčaj 
tento zadržaný bol i pri korune uhorskej, ačpráve s pokrokom 
času i tuná už mnohé premeny a dodatky uvedené boly. Teraz 
je nádvorník prosredkovateľ medzi kráľom a národami koruny 
uhorskej; on je námestník kráľov, predseda snemu — a 
menovite tabuly veľmožov ; — pri korunovaní nádvorník nesie 
korunu pred kráľom, jako námestník kráľov predsedá kr. uh. 
námestnej rade; krom toho^ je hlavným županom stolíc zákonne 
spojených : Pesť, Pilis a 8olt, a hlavný dozorca krajinského 
archívu. On predsedá i pri sedmopánskej tabule ; pri kráľov- 
skej tabule ho jako predsedníka zastupuje ním vymenovaný 
miesto-nádvorník (vice-palatín). Teraz volí si nádvorníka snem 
zo štyroch snemu od kráľa navrhnutých mužov. Od časov 
, Bely IV. je nádvorník spolu i najvyšším sudcom Kumánov a 
Jazygov ; hodnosť nádvorníka — podľa zákonov uhorských — 
dlhšej od roka nesmie byť uprázdnená. Plat nádvorníkov 
vynášal asi 10.000 zl. sriebra ; avšak výmer dôchodkov jeho 
riadne od milosti kráľovej závisel. 

2. Druhú hodnosť krajinskú zastáva chorvátsky hán. Bán 
je len kroz juh smäkčené slovo pán , a bývalo zvlášte u 
podunajských paniarov užívané , ktorých pohlavári menovali 
sa páni ; úlohou jejich už vtedy bolo hranicu slovenskú proti 
vpádom Nemcov chrániť a brániť. Úkol tento ponechalo bánom 
Chorvátska i zákonodarstvo uhorské, na nich prenesúc časom 
i najvyššie veliteľstvo v Hranici. Úrad tento bol zvlášte 
za časov tureckých velevýznamný ; teraz považuje sa hodnosť 
bána asi za takú, jaká je hodnosť nádvorníka uhorského. Bán 
chorvátsky pri obradoch korunovania zlaté jablko državné 
niesť zvykol. 

3. V. dobách dŕžavy slovenskej mávali kráľovia pri dvore 
svojom voždy i v iJÍsme sbehlého človeka. Za časov pohan- 
ských to obyčajne žretci alebo veštci bývali ; a preto i za 
prvých časov kresťanských úrady pisárov kráľovských oby- 
čajne tiež jedine kňazia zastávali. I kráľ i kráľovná mali oso- 
bitného pisára, ktorí ale časom — keď latinčina nad sloven- 
činou prevahu dostala — meno kancellára dostali. Takto 
povstala hodnosť dvorského kancellára. ktorému časom — keJ 



— 23G — 

rozmnožila sa novovek;! písačka — nelen miesto - kancf^llár, 
ale i innolií poniucníci popridávaní boli. Od 10. stoletia nosí 
prímas uhorský titul dvorského kancellára : teprv roku 1731. 
sverená bola hodnosť tato veľmožovi uhorskému. Teraz je 
kr. uh. dvorská kaneellária prosredkujúca vrchnosť medzi krá- 
ľom a krajinou , a preto nachodí sa voždy vo Viedni. Plat 
kaneellárov obnášal predtým 5000 zl. sr. ; teraz ale sú 
dôchodky jtho sdvojnásobnené. 

4. Pri vor e kráľov slovenských nachádzal sa voždy i 
muž statočnosťou, šľachetnosťou, rozumnosťou a spravedlivo- 
sťou vynikajúci, ktorý úrad najvyššieho sudca zastával, a 
preto menoval sa dvorským, sudcom. I tato hodnosť udržala sa 
v zákonodarstve uhorskom až po naše časy , a hlavný sudca 
krajinský menuje sa i teraz ludex curiae. Jestli nádvorníka 
nebolo, hodnosť nádvorníkovu voždy dvorský sudca zastával. 
On dohliada na poriadny výkon zákonov a súdobných záleži- 
tostí, a povinnen je jako i kancellár hájiť práva koruny uhor- 
skej. Pri korunovaní nesie dvorský sudca kráľovskú berlu ; 
plat jeho je o nečo menší, nežli kaneellárov. 

5. Peniaze sú už síce od dávnych pravekov v úžitku ; no 
neboly ony kedysi tak rozšírené jako teraz, a bankoviek starý 
svet naskroze neznal. Teraz k. pr. len samé Anglicko v obehu 
má mincí v hodnote 60 millionov libier šterlingov , a krom 
toho 30 millionov libier šterlingov v bankovkách. Nebolo to 
tak za časov Kristových, keď Judáš Syna Božieho a Spasiteľa 
človečenstva za tricať srieborných zradil. Ytedy, ba i v sre- 
doveku málo peňazí v obehu bolo , a ľudia pomáhali si pri 
kúpach a predajoch čachrovaním tovaru svojho. Avšak tovar 
z krajiny voziť už za časov slovenských kráľov len tak dovo- 
lené bolo, jestli predavač alebo kupec — keď hranicu krajiny 
prekračoval — triciatu čiastku svojho tovaru kráľovi postúpil. 
Preto i úradník, čo ten tovar vyberal, menoval sa továrnikom. 
Daň tato činila vtedy — krom baní — najvätšiu čiastku 
dôchodkov dvoru kráľovského , a podržaná bola i pod záko- 
nodarstvom uhorským ; úradník dôchodkov komory kráľovskej 
menoval sa ešte i v XI. století továrm'kom (Kammergraf), z 
čeho latinské tavernicus a maďarské fárnok povstalo. Teraz je 
továrnik miesto-predsedom kr. uh. námestnej rady , a krom 
toho má hlas i pri sedmopánskej tabule. Slobodné kráľovské 
mestá malý fórum apellatorium u stolice továrnik a. 

6. Krom týchto hodností boly od pradávna ešte i mnohé 
menšie hodnosti pri dvore kráľovom, z ktorých udržaly sa 



— 237 - 

dajedny až po naše časy, jak o hodnosť mmika, dveimíka, staj- 
7iíka, pwmcnika^ komorníka a i., ku ktorým v pozdejsích časoch 
kapitánstvo telesnej stráže^ stráž koruny^ záležiaca z dvoch mužov, 
a zupanstvo hradit pozuňského pridané boly. 

Mlloslavin. 

111. Ján Jískra z Brandýsa. 

Jiskra viť magniíicu.s, iiostiique saeculi non 
parvum decus. 

Äeneas Sylvius (Kpist. anno 1446.) 

Prvé veľké spojenie zemí teraz císarsko-rakúskych pod 
žezlom slávneho rodu Habsburgského stalo sa po smrti cisára 
Sigmunda a trvalo na ten čas od r. 1437. do r. 1457. za cisára 
Albrechta a kráľa Ladislava Posthuma. 

Jiskra, jehožto život je predmetom tejto rozpravy, mal v 
dejinách toho času veľmi vážny poHiel. Rodom Moravan bol 
duchom Cech , pôsobením ale Slovák. Náboženstvom katolík 
stal sa veliteľom Táborítov, ktorých viedol do prvých bitiek 
s úhlavným nepriateľom kresťanstva. Na čele nekdajších pro- 
tivníkov kráľovského panstva v Čechách hájil a podpieral 
dedičné právo kráľovského sirôtka Ladislava v Uhrách. Y dlhom 
tomto boji o trón uhorský stal sa víťazom nad najproslulejším 
hrdinom národa maďarského, porážateľom Turkov Jánom Huňa- 
dym. Bojovník slovutný, štátnik múdry, vzor vernosti ku krá- 
ľovi a pánovi svojemu, bol Jiskra jedon z predních výteční- 
kov 15. stoletia, „muž znamenitý a našeho veku nemalá 
ozdoba ," jako o ňom dobre hovorí Eneáš Sylvius vo svojich 
listoch. — 

Jiskra pochádzal z rytierskeho rodu moravského; sám sa 
menuje r. 1431. manským pánom na Všechoviciach , osade 
neďaleko Hostýna blízko Bystrice. 

Yábený životom vojanským, opustil Jiskra hneď za mladi 
statky otcovské a odobral sa do cudziny. Tu / čiastky vo 
Ylasku , z čiasky v krajinách ešte vzdialenejších v umení 
válečnom sa zkúšal , ano i mestá zámorské navštívil , slúžac 
bez pochyby Benátčanom na mori proti Turkom. 

Neskorej, keď sa navrátil do Čiech, učinený bol r. 1437. 
veliteľom Táborítov , ktorých císar Sigmund vypravil proti 
Turkom, vpadlým toho času do Srbska a do Sriemii. Yýprava 
tato brala sa v mesiaci máji po Dunaji z Požúňa až pod 
Belohrad Srbský , a za príkladom jej pohli sa tiež i Poliaci 
a Uhria súc k tomu predtým dosť váhaví. 



- 238 - 

V l<rajne sriem.sla'j, medzi Dunajom a Sávou, strlily sa tii 
strašné bitky medzi kresťanmi a neveriacimi. Prvé dve zostaly 
bez výsledku , až konečne v tretej Turci tak porazení boli, 
že zo 40.000 nmžov, ktorých mali, ledva tretina ušla. Česi 
pod Jiskrom^ a Petrom z Komorová , Moravani pod Jánom 
Talafi'isom z Ríčan a Jánom Tetourom veľmi prispeli k dobytiu 
víťazstva. Rozostaviac v náramnej rýchlosti vozy dľa spôsobu 
táborského na dve strany v dlhom rade, nepriateľovi oba boky 
zaskočili a zatarasili , načo celou silou z predku tlačiac sik 
turecký rozrazili; žatým Poliaci a Uhri nepriateľa Isťou sviedli 
do záloh, a zo zadku na nich vypadnúc dokonali porážku. 

Tou výpravou povesť Cechov a Moravanov , posiaľ pre 
svoje odpory proti cirkvi nenávidených , obzvlášte v Uhrách 
na toľko sa napravila, že kráľ Albrecht neváhal brať nekdaj- 
ších Táborítov za veľkú mzdu na výpravy turecké. Keď ale 
zomrel, ustanovila vdova jeho Alžbeta sveriť im hájenie práva 
sirôtka Ladislava Pohrobka v Uhrách, narodzeného dňa 22. 
února 1440. 

Jiskra , vodca jejich , „kapitán Táborítov," učinený je 
najvyšším veliteľom kráľa Ladislava. Kráľovnine hrady vo 
Zvolene dané sú mu v držanie spolu i s mesty banskými, 
ostatnia ale čiastka horních žúp (stolíc) postavená pod správu 
a veliteľstvo jeho.' Kraj teda, ktorým vládol, zahrnoval hor- 
natú podtatranskú čiastku Uhorska od Váhu a Bielych hôr až 
za Humenné, od JTatier až po Ipoľ, menovite župy : Zvolen, 
Nitru, Gemer , iŠáriš , Abauj , Zemplín s mestami Trnavou, 
Nitrou, Košicami, Prešovom, Bardejovom, Lublovou,^Podolin- 
com, Kežmarkom; Spiš; mestá banské: Kremnicu, Štiavnicu, 
Bystricu, Novú Baňu, Pukanec, Lubietovu a iných hradov a 
miest viacej, ktoré behom svojeho panstva Jiskra buď nasta- 
val, jako Muráň, Moldovu, Krásnu Hôrku, Zírkovský zámok 
a iné, alebo užil jako hradu Spišského, Šariša, Ozdína, Zibri- 
dova, Prágy, Haliče a t. ď. 

Medzi kapitány ^a druhami Jiskrovymi vynikajú mená 
ty to : Jan Talafús z Ríčan, rytier moravský, sídlom na Duna- 
jeviciach, Peter Aksamit, ktorému bol sverený Spiš ; bratia 
Komorovskí Mikuláš a Peter na hradoch Podolinci a Likave, 
Peter Radkovec na Brezoviciach, Cejka, Pavel Udrcký, bratia 
Bykolfovci z Tarku Ladislav a Ján na hrade Hrádku, Peter 
Rollár veliteľ na Revišti (Revúcej), Mikuláš Balizský na Orave, 
Mikuláš Brcál z Dobrej , veliteľ Kežmarský , Ján Talafús z 
Ostrova na Richnave , synovec prv rečeného , Ján Kerský, 



- 239 — 

nepochybne syn Táboríta Ondreja Kerského z Pabeníc, ďalej 
Slováček, Uryk, pán^Matiáš, Herman zo Zvíretic, Detrich z 
Frumštýna a iní — Česi, Moravani, Slováci, Maďari, Poliaci 
a Rakúšania spolu. 

Kráľovský sirotek , nepoznajúc otca , korunovajij bol o 
nekoľko mesiacov po svojom narodzení korunou sv. Štefana r 
Stolnom Belohrade. (14. mája 1440.) 

Avšak nedbajúc na právo jeho , povolala jedna čiastka 
uhorského panstva kráľa Poľského Vladislava na trón. Tým 
sa stalo roztrhnutie zeme na dve strany, habsburgskú a poľskú. 

Domu Habsburgskému zostali verné : kraje od Slovákov 
obývané pod správou Jiskry skoro docela , arcibiskup Ostri- 
homský s krajom tohože mena a s hradom Komárenským, 
hrabä Oldrich Cilský s hradom Rábskym, Požuň, kráľovstvo 
Chorvátsko-slavonské s bánom Ladislavom Garom a inými. 

Avšak nie menej silná bola strana poľská; počítali sa 
k nej : Ján Huňady , pôvodom Bulhar , bohatier spevov 
srbských pod menom Sibijanin- Janka ; Michal Orság, Heder- 
vári, Pongrác zo sv. Mikuláša (pozdejšej z Branče lebo zo 
Skalice), ktorý spolu s Mikulášom Ujlakim^, pozdejším voj- 
vodom Sedmohradským (ktorému Slováci a Česi zkrátka rie- 
kali „Fraštácky," podľa statku) vládal Skalicou a tak rečenou 
zemou Matúšovou (Mátyásfôld t. j. dolnie Považie), Peréňovci, 
Marcálovci , Frangepánovci , mnohí biskupi, despota Srbský 
a kráľ Bosenský. 

Kráľovná Alžbeta odovzdala pre snadnejšie vedenie zále- 
žitostí uhorských syna i s korunou Rímskemu cisárovi Fridri- 
chovi IV., sídliacemu v Novom Meste za Viedňou , a zaobe- 
rala sa sama behom r. 1441. utvrdením válečnej moci svojej 
získaním stavov českých a rakúskych. Ku koncu r. 1441. bolo 
vojsko kráľovnej už tak silné, že sa malo z Požúňa pohnúť k 
Budínu. 

Vojna nastala v zime z počiatku r. 1442. Vojsko uhorské, 
rozmnožené sborom poľským, tiahlo od Rudína dvoma prúdy. 
Jedon , kde bol i kráľ Poľský , bral sa prez Tatu a prez 
Dunaj ku Požúňu, druhý, ktorý viedol Perényi, vypravil sa 
na tu stranu ku Košiciam, kde sedel Jiskra. 

Podarilo sa síce Vladislavovi opanovať Trnavu, kde boli 
Jiskrovci, avšak v bitke svedenej dňa 19. února pod Požúňom 
utrpel porážku veľmi citeľnú. Po tejto bitke uhnul sa kráľ k 
Nitre, kde jako v Trnave boli žoldnéri Jiskrovi. Tu ležal od 



~ 240 — 

Nitry jednu infľu, majúc ledva „na dve tisíc zlých i dobrých.'^ 
T tu „sviedli s nimi šarvátku, a porazili T^oliakov na sedem- 
desiat." 

V tej chvíli prišla tiež zpráva , že Jiskra z Košíc dňa 
15. brezňa druhé vojsko pod Perényim blízko tohože mesta 
úplne porazil a zničil. 

Zdá sa, že mladý kráľ Poľský, ktorému sa krivé posta- 
venie jeho na prestole uhorskom očividome protivilo, namrzený 
nezdarom svojich podujatí, chcel konečnellhry nechať a so svojimi 
Poliaci hore Váhom do Poľska tiahnuť a nenavrátiť sa viacej. 
Lež páni uhorskí , nasledovníci jeho , zbadali za včasu tento 
úmysel , i pqjali kráľa bez meškania a doprevadili ho prez 
Dunaj do Budína. 

V ten čas prišiel do zeme pápežský legát Julian Cesarini, 
aby jednal o novej výprave proti Turkom dľa žiadosti pápeža. 
Pričinením jeho stala sa schôdzka kráľovnej s kráľom Poľským 
v Rábe, v druhej polovici mesiaca listopadu 1442. Kráľ pri- 
jdúc shliadol sa s kráľovnou vo veľkej sieni hradu Rábskeho, 
kde podajúc si ruky a poznajúc sa osobne (lebo sa do 
toho času nikdy nevideli) počali sa jednať skrz kardinála o 
pokoj. Opatrný a vľúdny Vladisláv učinil na kráľovskú paňu, 
toľkými strasťmi zkúšanú, dojem vraj veľmi priaznivý, tak že 
nabyla dôvery k nemu a prijala dary, áno i pozvanie jeho na 
mäsopôst do Budína. 

Avšak tretí deň po uzavrení pokoja , v sredu pred sv. 
Tomášom , dňa 19. mrazňa (dec.) zomrela kráľovná z nena- 
zdania, otrávená vraj, jako sa mnohí domnievali, skrze kožu- 
chy drahé sobolové, ktoré jej bol kráľ Poľský daroval. Nezdá 
sa, žeby na domnení tom bolo bývalo nečo podstatného. Vla- 
disláv zaiste dlho trúchlil po kráľovnej, a stávalo sa, žé kedy- 
koľvek sa učinila smienka o nej, zosmutnel a slzil sa. Jiskrovci 
ničmenej zostávali pri domnení tom , a chystali sa k pomste. 
Vladisláv, ktorý sa bol nazdal, že s pokojom s kráľovnou navráti 
sa i pokoj v korunu Uhorskú , predvídal teraz strojaciu sa 
búru , i horlil vraj často , riekajúc , že krajina nenie hodna 
pokoja. 

Nastal r. 1443. Kráľovná Alžbeta, poslednia ratolesť sláv- 
neho rodu Luxenburgsko-českého, odpočívala v hrobe kráľov 
Uhorských v Stolnom Belohrade; osiralý triročný chlapček, kráľ 
Ladislav, zostával spolu so svätou korunou v poručenstve kráľa 
Rímskeho ; kardinál Julian , ktorému šlo len o ťaženie proti 



— 241 — 

Turkom, vyjednával s kráľom Poľským jako kráľom Uhor- 
ským, nič nedbajúc na Ladislava a na právo jeho. 

V tejto dobe zostával Jiskra bezmála sám jediný, ktorý 
neopustiac dieťa bez otca, nemienil opustiť sirôtka, keď i 
matky bol zbavený. Právo jeho, ktoré posiaľ hájil , zastávať 
chcel tým ráznejšej, čím viac bolo v nebezpečenstve. Smlu- 
viac sa s kráľom Rímskym započal mocou verejnou nastupovať 
na Uhry a uderil na kraje kráľove a pánov jeho. 

Videl kardinál, že nové jatrenie toto na závade bude 
výprave chystanej, i hľadel úsilne získať a chlácholiť Jiskru. 
Jiskra pozvaný na snem dňa 9. lipňa (jun.) 1443. neprišiel. 
Márne snažil sa ho legát prehovoriť skrze biskupa Jáger- 
ského Rozhoňa, ktorého vnučku si Jiskra nedávno predtým 
pojal za manželku. Ťaženie na Turka uzavrelo sa síce na 
sneme, ale ku smlúve a k pokoju v zemi neprišlo. 

Šťastný a skvelý výsledok výpravy naproti Turkom, kde 
Uhria pod Jánom Huňadym v ťažení päťmesačnom dobyli 
šestoro víťazství , jako i sľuby poslov carihradských , benát- 
skych a iných ponúkaly kráľa Poľského r. 1444. k novému 
ťaženiu proti Turkom. Držaný bol snem na jar toho roku o 
SV. Jure v Budíne, kde bola zastúpená celá zem Uhorská, 
lebo i Jiskra v sprievode prišiel a Rímsky císar Fridrich zo 
svojich miest poslal vyslancov. 

Na sneme prejavovala sa patrnými znaky nevôľa a zášť 
proti Jiskrovi a Cechom. Kardinál a mnohí páni , pýšni na 
svoje víťazstvá , nechceli ich tenkrát ani na snem pustiť, 
udávajúc, že pre svoje necírkevné smýšľanie nie sú hodní, 
aby bojovali s úhlavným nepriateľom kresťanstva: avšak oprel 
sa proti nim bán dalmátsky , a ráznymi , pamätnými slovmi 
bránil bojovníkov českých. 

Zášt pánov uhorských proti Jiskrovi bola však osobná; 
a preto nedbajúc na ty slová, zabudli sa na sneme tak, žeby 
skoro boli zrušili verejnú vieru Jiskrovi danú a pošlvvrnili 
dôstojnosť kráľovskú , chcúc sa ho smocniť násilím. Kráľ 
vidiac shromaždenie prudko pohnuté , vyslal bez meškania 
nektorýeh Poliakov, aby Jiskru prestrojeného tajnou chodbou 
z Budína vyviedli a do Stolného Belohradu doprevadili. Ktorý 
šľachetný skutok kráľa Vladislava Jiskra vždy napozatým 
poctivé spomínal. 

Aby nová výprava na Turkov bez závady diať sa mohla, 
malo sa smlúviť prímerie na dva roky medzi kráľom Poľským 

čítanka II. \^ 



— 242 — 

a kráľom Rímskym, porucníkom Ladi.slavovym Tiež položili 
daň na celú zem Uhorskú. 

Zatym sultán Amurat inde zaneprázneny slirozil sa ])rí- 
prav uhorských a ponúkal kráľovi prímerie. Ján Huiiady a 
páni uhorskí , proti vôli kardinála , obľúbili si podávané 
výminky, a radili kráľovi aby nimi nezapovrhal. V prosred 
príprav válečných uzavrelo sa tedy prímerie dňa 1. srpňa 1444. 
v Segedíne na desať rokov. 

Avšak hneď na to začaly dochádzať zprávy veľmi priaz- 
nivé o válečnom šťasti cisára Carihradského a Benátčanov; 
kardinál Julian pohol vecou znovu , vyhlásil zo svojej moci 
prímerie za zrušené, dokladajúc že pre obecné dobro je právo 
nedodržať smlúv, sú-li mu protivné, ani vraj netreba neve- 
riacim zachovať vieru. Sám Huňady, pôvodca pokoja, dal sa 
zanietiť výhodnou nádejou a radil kráľov^i k obnoveniu vojny. 
Márne zdržovali Poliaci pána svojho , lebo sa im zdal nad 
mieru záhubný príklad , aby nepriateľ mal sklamaný byť v 
smlúve a viere. I Česi odopierali tomu , hovoriac, že sa 
kresťan nemá neprezreteľne zaväzovať vierou nepriateľovi 
barbarskému, viera ale raz daná že naskrze nemá sa zru- 
šiť. Jiskra sám, jaknáhle zvedel, čo sa stroji, ačkoľvek pro- 
tivník Turkov úhlavný a nesmieriteľný , na skutku povolal 
svojich žoldnérov nazpäť , nechcúc sa ani najmieň učiniť 
účastníkom zrady takej. Len na veľké prosby biskupa Jáger- 
ského vypravil 300 peších a 100 jazdcov pod vojvodcom Cej- 
kom postaviac ich pod rozkazy biskupa. 

Dňa 21. jasňa (sept.) hnul sa kráľ zo Segedína, ale so 
zástupmi patrne menšími nežli vlani. Z dobrovoľných totižto 
mnohí slyšiac o uzavrenom pokoji , nevrlé sa rozišli ; iní 
slyšiac zase o zrušenom pokoji zľakli sa tej neslušností a ne- 
hnuli sa z domu. 

Nasledovala dňa 10. listopadu 1444. strašná bitka u 
Varný. Nešťastný kráľ v najvätšej búre zmizol, zhynúc pod 
budzogáňami zúrivých janičárov. Množstvo pánov uhorských 
a poľských v bitke tej lebo na úteku sbito alebo močia- 
rom pohlteno bolo, menovite sám kardinál Julián, pôvodca 
výpravy,^a biskup Jágerský Rozhoň. Cejka vojvodca so svojím 
húfcom Cechov padli v najkrutšej seči. 

Bitkou Varnenskou rozhodlo sa panstvo Turkov v Európe ; 
od tej doby stala sa sila mena kresťanského pohrdou neve- 
riacim, a moc jejicli rozšírila sa tak náramne , že čosikamsi 
opanovali Carihrad (r. 1453.) a vyvrátili cisárstvo Byzantinské. 



i 



— 243 — 

Stranníci kráľa Poľského zostali teraz bez panovníka: 
prišiel tedj čas, že sami museli uznať kráľa Ladislava! 

V lete r. 1445. vypravené bolo posoľstvo zo snemu, aby 
vyjednávalo s kráľom Rímskym o vydaní šesťročného Ladi- 
slava. Sjezd uhorský vo Viedni bol veľmi hlučný. Boli tu 
arcibiskup Ostrihomský Tomáš Széchy , dávny priateľ kráľa 
Ladislava , bán Ladislav Gara , hrabä Juro Krbavský a 
Osvald Rozhoň ; neskorej prišli biskup Vesprímsky , hrabä 
Cilský , Mikuláš Ujlaki Fraštácky , „pán Jiskra a mnohé 
mestá." 

Rokovanie počalo sa v prvých dňoch mesiaca rujňa 
Kráľa Ladislava všetci jednohlasne prijímali, jedine nekdajší 
stranníci kráľa Poľského žiadali, aby s korunou svätou bol do 
Stolného Belohradu vedený a znovu pre obec , ktorá prvej 
neprivolila, korunovaný. Žiadosť tato zapríčinila ostré hádky 
medzi rokovníky. Jednanie neviedlo k žiadnemu cieľu. Poslovia 
vrátili sa s nevykonanou vecou. 

Malý Ladislav bol chovaný dielom v Novom Meste, 
dielom v Schottviriene , časom v Štýrskom Hradci a v 
Laxenburgu. Stávalo sa z neho chlapča čím dial milostnejšie. 
Kto ho videl triročného, naplnený bol rozkošou nevýslovnou. 
Nos a čelo mal po dedovi Sig-mundo vi, oči po otcovi; ostatne 
bol podobný matke. Ústa maličké, líca milostné plné, kade- 
ravé vlasy barvy do zlata idúcej. Bolo chlapča , ale zdalo 
sa jako by si bol vedomý kráľovského dôstojenstva ; chodil 
s istou velebnosťou ; pozeral na osoby, jakoby od nich poža- 
doval povinnú úctu; bielučkú ruku podával okolostojacim. — 
Jedon raz uzrel na dvore Hradeckom z nenazdania murína, 
naľakal sa a bežiac ku kráľovi Rímskemu : „Hľa," volal „jaký 
je ten škaredý!" Divil sa kráľ, že chlapča má k nemu dôveru 
vätšiu, nežli sa bol nazdal, a s radosťou o tom k okolosto- 
jačím hovoril. Bol tiež prítomný kancellár Slik. „Nediv sa," 
riekol ku kráľovi ; „nemá chlapča krom Tvojej Milosti nikoho. 
Ty si jemu otcom, Ty matkou, Ty dedom. Preto sa k Tebe 
chýli a vinie ! Pomôže-li mu Tvoja Milosť , dve veľké krá- 
ľovstva budú ho poslúchať; zanecháš-li ho, stane sa z kráľa 
korunovaného knieža nepatrné.'' Fridrich bol očividome dojatý, 
a „neopustím," riekol po chvíľke, ,, krv svoju, čoby i krajinu, 
čoby i Rakúsy v nečom malý trpeť, právo jeho budem podo- 
pierať." A zdvihnúc Ladislava oboma rukama poboskal ho na 
čelo veľmi láskavé. 

Keď potom r*. 1445. prišiel Jiskra do Nového Mesta, aby 

* 



- 244 — 

videl Ladislava, za ktorólio noznajúc ho ])osiaľ válcil, shliad- 
nuc ľúbeznú krásu dieťaťa a prísnosť pohľadu jeho, zaplakal, 
a boskávajúc rúčku jeho zvolal hlasom pohnutým: „Koneene 
spatrujem Teba, o kráľu môj ! Kiežby si vedel , čo som pre 
Teba zkúsil, čo podstúpil ! Vidz moje rany ! Tvojemu otcovi 
a Tebe venoval som život ! Ty síce toto ešte nepochopuješ, 
ale Bože daj, abych sa dočkal, kym by si ])orozumel kto Ti 
verne slúžil ! Čože mi dáš za moje služby ? Jaký žold (mzda) 
že bude tvojmu žoldnérovi?" Pri tom dal kráľovi nektoré 
darečky. Bol náhodou prítomný almužník kráľov Ján Ungnad, 
i riekol chlapčekovi: „Tento je najvyšši Tvoj^ vojvodca, naj- 
jasnejší kráľu. Dáš-li mu tedy žoldu?" — Šesť rokov bolo 
ešte len chlapčekovi, ale jaknáhle počul ty slová, obzerajúc 
sa chvíľku, sám ale meštoka nemajúc, siahol a vzal mešťok 
almužníka a vyňal šesť peniažkov medených , čo ich tam 
bolo, a podal Jiskrovi. Peniaze ty to dal si Jiskra zasadiť do 
zlata a nosil ich napozatým vždy zavesené na krku. 



Roky, ktoré teraz nasledovali , naplnené sú ustavičným 
vyjednávaním medzi stavy uhorskými a kráľom Fridrichom o 

vydanie Ladislava. 

•/ 

V Uhrách panovalo bezkráľovstvo so všetkými nepo- 
riadky, ktoré mávalo v zapätí. Boli síce ustanovení tak zvaní 
kapitáni po krajine , Huňady v Sedmohradskej a v Zátiší, 
Ujlaki v Predtisí a v Zadunají, Jiskra, Rozhoň a Plešivický 
(Pelsoczy) v horních stoliciach , Ország' a Pongrác v zemi 
Matúšovej ; tiež usnesené bolo na sneme v mrazni (decem- 
bri) 1445 , že má pokoj byť v krajine. Avšak prvý zrušil 
pokoj kapitán zemský Pon^rác z Bránče , ktorého návodom 
Uhria a Poliaci po hromniciach r. 1446. prepadli Jiskrovi 
hrad Topolčany , a to Istive , práve keď Jiskra meškal na 
hrade, tak- že len zťažka ušiel rukám svojeho protivníka. 
,, Vzali mu šesťsto koni a sám ledva utiekol; a potom hrad 
celý vypálili." 

I nemeškajúc sobral Jiskra voj veľmi silný, okolo 9000 
ľudu výborného, medzi nimi množstvo vzácneho rytierstva z 
Moravy a zo Sliezska , chcúc Pongráca , ktorý bol veľký 
násilník svojich susedov , potrestať spôsobom dôrazným , a 
obľahol mu mesto veľmi pevné Skalicu. Pongrác vidiac ne- 
zbytie utiekol s piatimi spoločníky do Stolného Belohradu, 



- 245 — 

kde boli práve mnohí páni uhorskí pohromade , aby žiadal 
pomoc proti Jiskrovi. 

V Belohrade žaloval Pongráe na Jiskru , že je od neho 
utlačovaný a prosil pomoc proti nemu. Páni Uhorskí vzali 
Pongráca pod svoju ochranu porúčajúc ho zvláštnej milosti 
kráfa Fridricha, ktorý mu i pre priznanie-sa k Ladislavovi 
preminul ; čo sa ale týka miest a statkov iným kroz neho 
odňatých , o tých sa mu ovšem preminúť nemohlo. Uhria 
Jiskrovi síce hrozili, nepopustí-li Pongrácovi, že proti nemu 
pojdú ; Jiskra ale nedajúc sa tým miasť , odpovedel len : 
„Nech prijdú! Nebojím sa, a čobj ich prišlo desaťráz toľko, 
neustúpim a postavím sa im!" Žatým zostalo pri hrozbách, 
a Pongrácovi nič nezbylo, než podať sa Jiskrovi na priateľské 
srovnanie. Navrátil mu tedj Topolčanj , a iným pánom 
hrady, ktoré im bol pobral, načo pokoja od Jiskry užil. 

Nedlho potom, na sneme r. 1446. na Rákosí o turícach 
vydržiavanom, vybraný bol Ján Hunady za správcu zeme; 
Ladislav zvolený je síce znovu za kráľa , ale Hunady ho 
mal požadovať od Fridricha s dôrazom, a trebas i mocou 
válečnou. 

Konečne zostalo na tom, keď nový legát pápežský kar- 
dinál Karvajal do zeme prišiel , aby pre nové výpravy na 
Turka upokojil a vyrovnal sporné strany, že má byť o sv. 
Martine r. 1447. priateľská porada o kráľa vo Viedni , ku 
ktorej že má každá strana poslať osem poslov okrem legáta; 
jestli žeby ale ani v tej porade sa nestalo dorozumenie, vtedy 
že má sám pápež spolu s kardinálskym sborom v jednom 
roku tu vec rozhodnúť, a tomu nálezu že sa majú obe strany 
podrobiť. 



Medzi tým časom Jiskra, ačkoľvek bolo na sneme zem- 
skom r. 1447. ustanovené , že nekdajšie kapitanáty majú 
prestať a všecka zem Huňadyho má poslúchať , nedbajúc na 
správcu, riadil a spravoval hornie stolice uhorské , ktorými 
vládol, podľa svojeho úmyslu k ruke kráľa Ladislava. Ani 
vo výprave Huňadyho na Turkov, ktorá sa skončila osudnou 
porážkou Uhrov na poli Košovom dňa 17—19. rujňa 1448. a 
zajatím samého Huňadyho, účasti nemal a mnoho v ten čas 
vo Viedni sa zdržoval. 



— 246 — 

Moc Jislíľova v Uhrách rástla ííni ílial tým viac. Jískra, 
odpovedný sok Jána Huňada, odpieraJ moci jeho gubernátor- 
skej, prevodzovanej bez povolenia kráľa Ladislava. I nepre- 
stával zo svojich hradov viesť boj s priateľmi Huňadovymi a 
rozširovať panstvo kráľa Ladislava. Už dobyl na novo nekoľko 
miest r. 1449, jako Nového Hradu, Sečovcov a Humenného. 

Hnul sa kornečne sám Huňady poľom, i položil sa Jiskrovi 
najprv pred hrad Moldovu , ktorého dobyl a sboril , na to 
poplenil Gemer , Zvolen a Tekov až po Kremnicu, majúc v 
úmysle mesta tohoto sa smocniť; ale Jiskra predidúc ho mesto 
silne osadil. 

Poneváč sa válka pretiahla do blízkosti miest Spišských 
a do susedstva hraníc poľských , tiež že sa toho ujímal sám 
pápež, vypravil kráľ Poľský Kazimír posla svojeho Jána Zaho- 
ranského s kanonikom Dlugošom Krakovským , slovutným 
kronikárom poľským, doUhier, aby medzi spornými stranami 
ujednali mier alebo prímerie, čo sa i podarilo. 

Prímerie uzavreno v ľadni r. 1450« Jiskra podržal čo 
mal : Košice, Levoč, Bardejov, Prešov, Kremnicu, Štiavnicu, 
Bystricu a vôbec všetky hrady. Avšak jak slabé bolo prímerie 
toto, o tom svedčí pozdejšie obnovené úsilie pápežovo (list od 
20. brezňa 1450.), aby Kazimír dokonal dielo začaté a znova 
vypravil poslov do Uhier. Napnutie medzi Jiskrom a guber- 
nátorom neprestalo, áno bolo čím dial vätšie. 

Roku 1450. dňa 22. rujňa uzavrel Huňady na svoju ujmu 
smlúvu s kráľom Fridrichom v Požoni ; sľúbil ho v poručen- 
stve nad Ladislavom a v držaní koruny nemýliť ani kým 
mýliť dať, až do rokov kráľových ; tiež že má Fridrich zostať 
v držaní miest sebe zastavených, za čo zase Huňady uznaný 
je na celý ten čas za správcu kráľovstva. 

Majúc teraz mier s Turky i s kráľom Rímskym udrel 
Huňady celou mocou na Jiskru. Tento bol žatým opanoval 
stolicu Novohradskú skoro celú ^ a postavil nad Lučencom 
znova pri múroch kláštora sv. Štefana hrad neveliký , ale 
pevný, a učinil spojenie s Garom, Ujlakim a inými tajnými 
protivníky gubernátorovymi. Zazdávalo sa totiž mnohým pred- 
nejším v národe, že Huňady v duchu po kurune túži. 

Nasledovalo obleženie hradu Lučeneckého skrze Huňada 
a prepamätná bitka medzi ním a Jiskrom. 

Tábor uhorský so všetkým sbožím padol Jiskrovcom za 
korisť; mnoho pánov uhorských, medzi nimi biskup Heder- 



- 247 — 

vari, prišlo do zajatia. ^, Unavený bol všetok ľud Jiskrov jíma- 
ním a bitím utiekajúciíh* hovorí Dlugoš. 

Huňady utiekajúc aidolím Ipľa zastavil sa teprv pod hra- 
dom Modrým Kameňop. 

To bola ona povettná bitka u Lučenca dňa 7. jasňa 1451, 
kde najpreslávnejsí hrdna maďarského národu podľaholJiskrovi, 
sám ledva vyviaznuc :ivotom. 

Jiskra na to po:úšal sa o dobytie Várhed'u a hradu 
Jágerského, avšak n^ mohol to vykonať, najmä preto že sa 
Huňady žatým zase ľjdom z dolnej zeme sosilil. Po malých 
pôtkach uznal gubernátor za dobré , dať sa s Jiskrom vo 
vyjednávanie. Bol uzivrený mier v Rimavskej Sobote, podľa 
nehož vybovojované lírady Rožňava, Zvolen, Derenč a Košice 
malý zostať Uhrom, lajatí na vzájem boli vydaní, a Jiskra za 
náhradu válocných itrat dostal 10.600 zlatých červených 
(dukátov) , ktoré mi v troch lehotách malý byť vyplatené. 
Stavovia sami prijali rukojemstvo za to. 



Úsilie stavov o prepustení kráľa Ladislava z poručenstva 
Fridrichovho skončili sa tým, že ho r. 1452. mocou vyviedli 
z Nového Mesta a uenali vo Viedni za pána koruny Uhorskej 
i Českej a zeme Rajtúskej. 

Od toho času zj)stával Jiskra pri dvore kráľovom. Účel, 
o ktorý sa posuď zasadzoval , bol dosiahnutý : všecka zem 
uznávala Ladislava za kráľa. 

Na počiatku r. 1453, na sneme v Požoni držanom, po- 
tvrdil kráľ Jána Huňadyho v posavádnej moci gubernátorskej 
na ten čas, čo by sám meškal v Čechách, kam ho nepochybne 
Jiskra doprevádzal. 

Pád Carihradu — ku koncu kvetná r. 1453. — zbudil 
v prvej chvíli ohromné sdesenie po celom kresťanskom svete. 
Ničmieň nebezpečenstvo a potreba obecná ustupovala vtedy 
prospechom a zášťam súkromým, tak že nebolo smutnejšieho 
pohľadu nežli na stav tehdajšej rozorvanosti a slabosti kresťan- 
ských zemí, y Uhrách najmä preláti a páni protivili saHuňa- 
dymu, Huňady zase sočil na Jiskru, svojeho najmocnejšieho 
odporca. Avšak Jiskra, jakkoľvek mu Huňady prekážal v držaní 
Spiša, ktorý mu bol kráľ daroval, zostával preca v tej moci, 
ktorú mal hned* prvej v horních stoliciach. Kráľ ho v nej 
osobným rozkazom potvrdil , lebo Uhria a gubernátor zdrá- 
hali sa Jiskrovi zachovať záväzky jemu nedávno činené. 



— 248 — 

Prišiel osudný a pamätný r. 145(, kde Turci priblíživše 
sa k hranici uhorskej našli Belohrad lad Dunajom v rukách 
križákov (kurucov) kresťanských pod Huňadym a Kapistrá- 
nom. Sila viery a vytrvalosť kresťansiého udatenstva slávily 
tu prevelebné víťazstvo nad hrubou sihu neveriacich. S ná- 
ramnými škodami utiekli Turci od Bebhradu. Avšak krásne 
víťazstvo kresťanov zakalilo sa o nedho nerestným činom, 
ktorý sa stal po smrti Huňadyho i Kap strana v múroch reče- 
ného mesta. Kráľ chcejúc navštíviť hrad víťazstvom preslávený, 
kde bol veliteľom syn Huňadyho Ladiskv, prišiel a priviedol 
so sebou spolu silné vojsko k posile prtti Turkom. S vojskom 
boli starý hrabä Cilský a vojvodci Ján Jiskra z Brandýsa, 
Ján Obytecký a Rakúšan Lambert. A^šak I.adislav Huňady 
len kráľa vpustil do hradu, vojsko must'lo zostať v podhradí. 
Tu zavraždený bol Cilský na hrade sk-ze Huňadyho a pria- 
telov jeho, jakožto vraj starý protivník rodu Huňadovho. 

Kráľ, ktorý, jakkoľvek mladý, v tomto svojom nebezpeč- 
nom postavení neobyčajnú prítomnosť dtcha objavil, nariadil 
skrze mladého Rosenberga a Sternberga, aby sa vojsko po 
Dunaji odobralo pod Petrovaradín. SkoiT> na to išiel v sprie- 
vode Ladislava Huňadyho a brata jeho Matiáša prez Temešvár 
do Budína. 

O nedlho zjavené bolo kráľovi skrze vojvodu Mikuláša 
Ujlaka , že sa stroja úklady proti nemu návodom Ladislava 
Huňadybo, s ktorým sa už spiklo päťadvaeať uhorskýcli pánov. 
Kráľ mal byť pozvaný k velikým dostihom koňským u Nesmiel, 
prepadnutý , sultánovi tureckému poslaný a všecko panstvo 
české i nemecké pri ňom pobité , načo by sa Huňady ujal 
koruny. 

Úkladom týmto sa ale nadišlo ; kráľ pozval po držaných 
dostihoch Ladislava do svojej dvorany na hrade Budínskom a 
oznámil mu, že je zajatý. Strhol sa Ladislav, ale palatin Gara 
priskočiac vytiahol meč a volal : „Zločinče , ty si zajatý, a 
nikto ti nepomôže !" I poddal sa. Tu volal kráľ na Jiskru, 
aby Matiáša, brata Ladislavovbo, tiež zajal, ktorý bol v inej 
izbe, čo sa i stalo. Okrem Huňadovcov zajato eŠte 16 pánov. 
Ladislav Huňady bol na to sťatý a Matiáš do Prahy do väze- 
nia poslaný. 

Odprava Huňadyho spôsobila veľké rozčúlenie v ľudu. 
V Sedmohradskej povstal dokonca priateľ jeho Michal Szilágyi, 
ktorý, pomstiac smrť jeho, pustošil statky pánov kráľu odda- 
ných, tak že konečne Jiskra od kráľa na neho bol vypravený. 



— 249 - 

Rok na to 1457. dňa 23. studňa (novembra) kráľ Ladi- 
slav, práve keď očakával príchod nevesty svojej Magdalény z 
Francúzska, zomrel v Prahe smrťou nenazdajnou. 

Dvoje kráťovství najmocnejších osiralo v ten istý cas, a 
z rodu najurodzenejšieho a najvyššieho dostala sa koruna oso- 
bám stavu prosredného. Dňa 24. ladňa 1458. ohraný je Matiáš 
Korvín, druhý syn Jána Huňadyho, brat odpraveného Ladi- 
slava Huňadyho, za kráľa Uhorského; dňa 2. brezňa vyvolený 
Jirí (Juro) Podébradský za kráľa českého. 

Nesúhlasil Jiskra s riadom týmto , ťažko nesúc, že moci 
panovnícke obdržali mužovia, ktorým, ačkoľvek mali schop- 
nosti k vláde ináč výtečné , nedostávalo sa práva prirodze- 
ného, dedičného, zákonného. Tiež vojvoda Mikuláš Ujlaki a 
Gara nechceli za kráľa uznať mladíka , ktorého brat padol 
rukou katovou, on ale sám z väzenia povolaný bol na trón. 

Oba kráľovia zase pri veľmi dobre znali povahu a moc 
Jiskrovu , aby boli nestáli o to , učiniť ho čo možná sebe 
neškodným. V spoh)čnom tábore v Strážnici na Morave v 
mesiaci brezni 1458. sviedol Jirí Podébradský ujeduanie medzi 
kráľom Matiášom a jednateľmi Jiskrovymi, dľa čeho mal Jiskra 
v službe Matiášovej bojovať s Turky. 

Jiskra medzitým odobral sa do Poľska ku kráľovi Kazi- 
mírovi lY. a radil mu, aby on prijal korunu Uhorskú, ktorá 
vraj jemu podľa práva sluší spolu s korunou Českou jako 
manželovi sestry kráľa Ladislava, Alžbety Albrechtovny, posled- 
nej teraz dedičky tých korún z rodu Luxenburgsko-habsburg- 
ského. Bola to myšlienka, ktorá sa skoro na to po smrti Jirího 
a Matiáša povolaním Kazimírovho syna Vladislava na trón jak 
český tak uhorský stala skutkom Ponúkal sa ďalej, že krá- 
ľovi, ktorý v ten čas mal válku s križákmi v Pruskú, zjedná 
narovnanie s nimi, — lebo vojsko križákov nemeckých boli z 
dobrej časti žoldnéri českí z válok táborských, známi Jiskrovi, 
— aby tým snadnejšej mohol viesť ľud svoj do Uhier , a to 
krajinami, ktorými vládol Jiskra. 

A v skutku nachádzame Jiskru r. 1458. v Pruskú, kde s do- 
brým prospechom jednal mier medzi križákmi a kráľom Poľským. 

Z jará r. 1459. poslal Jiskra kráľu Matiášovi list odpo- 
vedný a znova sa usadil v svoje miesta na Slovensku. Za ním 
bralo sa vojsko poľské. Kráľovi Matiášovi nastala tým nemalá 
nesnádza. Náhle listy poslal kráľovi Jiŕímu , aby mu bez 
odkladu poslal ľudu branného na pomoc. 



— 250 — 

Týmže časom, v brezní 1459, stalo sa pôsobením voj- 
vody Mikiiljísa a ííary vyvolenio cisára Rímskeho F^ridricha IV. 
na kráľovstvo Uhorské. Dej tento bol, jak sa zdá , príčinou, 
že kráľ Kazimír upustil od svojich zámyslov a že sa Jiskra 
prichýlil k služl)ám cisára Fridricha. 

Sila Jiskrova a vojvodcov jeho vzrástla v tej miere, že 
žoldnéri jejich zabiehali denne až k samým predmestiam mesta 
Peste, ktoré plenili, a že ich z Nového Budína bývabj videť i 
jejich ohne. Tu videl sa Matiás prinúteným, v jednaní, ktoré 
sa viedlo medzi ním a cisárom Fridrichom r. 1461. v Hradci 
skrze biskupa Yáradského Jána Vitéza žiadať tiež, aby spô- 
sobené bolo vzdialenie Jiskry z Uhier skrze cisára. Žatým 
nečakajúc na výsledok rokovania, sobral vojsko proti .Tiskrovi, 
ktoré zprvu sveril (Štefanovi Zápoľskému a Ladislavovi Upo- 
rovi, ^.pozdejšej však sám osobne viedol 

Česi bránili sa zo svojich hradov veľmi účinlive. Ničme- 
nej dobyté boly mesto Košice i hrad Spišský, odkiaľ v rujni 
toho roku rozkázané bolo Levočanom. aby Zápoľskému v sta- 
vaní hradu proti muránskym Cechom nápomocní boli. 

Jiskra dielom týmito ztratami , dielom i tým , že císar 
Fridrich popúšťal Matiášovi, umienil si odstúpiť z dejišťa svo- 
jich činov. I vypravil poslov ku kráľovi, aby s ním jednali, a 
okrem toho učinil mu osobitý prípis , v ktorom opísal posa- 
vádne svoje pôsobenie, dokladajúc , že chce Matiášovi všetky 
svoje mestá i hrady popustiť a zo zeme dobrovoľne vynsť. 

Rád bol Matiás návrhu tomuto a bez meškania vypravil 
poslov k Jiskrovi, aby hrady a mestá prijali, jeho ale, chcel-li 
by sa do Čiech odobrať, v mene kráľovom zdržali, ktorý že 
mu najskvelejšie postavenie a náhradu i mzdu kráľovskú 
sľubuje dať. 

Vyjednávanie s Jiskrom dokonalo sa ešte pred otvorením 
snemu vo Vacove , kam Matiás poslal k tomu cieľu nekoľko 
vzácnych svetských i duchovných pánov. 

Matiás vradil Jiskru medzi magnátov uhorských, dal mu 
hrady Lipu a Solymoš v Aradskej stolici nad Marušou, pod tou 
výminkou , aby v službe kráľovej válčil proti Turkom. Za 
postúpenie hradov na Slovensku daná mu bola náhrada 25.000 
dukátov. 

Smlúva tato potvrdená bola na sneme obecnom r. 1462. 
Následkom toho i iní Česi a Poliaci hrady, v ktorých imaní 
boli, skrze smlúvy postúpili, okrem nekoľko málo vojvodcov, 
jako Petra Aksamita na hrade Plavnickom a Petra z Komorová. 



- 251 — 

Zo žoldnérov Jiskrovjch povstal potom onen slovutný 
..čierny pluk" (fekete sereg) Matiášov , ktorý válčil proti 
Turkom ; z iných zase povestná spoločnosť tak zvaných „Bra- 
trov" alebo ^Bratn'kov • 



Toto je obraz života slávneho Jiskry, pokiaľ sa nám z 
prameňov posiaľ prístupných predstavuje. 

O význame jeho jako štátnika v dejinách dŕžavy našej, 
o slovutnosti jeho v umení vojanskom, o pôsobení jeho na slo- 
venské kraje v Uhrách bolo by dosť mnoho písať. 

V bojoch s Maďarmi tak mu prialo šťastie, že nezriedka 
s 500 až 600 mužov porazil a rozohnal 6000 — 8000 jpjich 
bojovníkov. Nekonečne mnoho útladov mu strojené bolo, ale 
všetkému vyhol sa buď prezreteľnosťou alebo silou ; šťastie 
mu ku podivu vo všetkom pomáhalo. 

Ženatý bol Jiskra dvarazy. Najprv mal vnučku (neť) 
biskupa Rozhoňa Jágerského , potom dcéru Jána Országa, 
jednoho z predních pánov uhorských, kráľu Matiášovi príbuz- 
ných, ktorú si pojal, keď sa s Matiášom r. 1462. smieril. 

Jakého veku Jiskra dosiahol, kedy zomrel a kde , nedá 
sa na ten čas riecť. Isté je , že po rečenom smierení ešte 
nektorý čas živý bol ; píše sa totiž, že vo vernosti Matiášovi 
sľúbenej sotrval až do smrti. 

Zdá sa tiež, že zanechal potomkov po sebe ; aspoň pri- 
chádza v Uhrách pánska rodina Jiskrovcov; tak sa n. p. činí 
smienka r. 1605. o pánu Janu Jiskrovi (Ihon Iszkra) , ktorý 
toho roku pri hájení hradu Lupče proti Turkom slávnou smrťou 
sošiel. 

Z „Peiel českých." Dľa Dr. Hermenegilda JireSka. 



lis. o Košovom poli. 

Kosovo pole je bratom našim Srbom tým, čím je Cechom 
Biela Hora — smutnou upomienkou na nešťastný konec bývalej 
samostatnosti a slávy , hrobom velikých hrdinov a chrabrých 
bojovníkov, prameňom tisícerých bied a strastí celého národa, 
miestom v drahej vlasti nešťastným, trpko oplakaným a pre- 
kliatym 

Trápna upomienka na nešťastné pole Kosovo je refrénom 
Čili ozvenou temer každej národnej piesne srbskej. Zo všet- 



— 252 — 

kých hrdinských ])iesni .staro.srí),skych, o ktorých množstve 
svedčia historikovia ^ľ('*cki, v p uiiäti národa srb.sk/'ho — píše 
Dr. J. Subotic, — po hitve Kosovskoj okrem „kruhu Lazá- 
rovho" temer nič sa nezachovalo. Tak strašne striasla ta kata- 
strofa celou bytnosťou národa srbského, ze pre velikú a živú 
tu ranu zapomuel na svojich starých hrdinov a v tisícerých 
piesňach oplakával len kliate pole Kosovo a jeho nešťastných 
hrdinov bolesť a nešťastie, slávu a velikosť toho dňa (15 27. 
lipňa 1389.). 

A zaiste bitva Kosovská svojou velikosťou a dôležitosťou, 
svojím nešťastím a svojimi následkami prevyšuje všetky uda- 
losti, ktoré predtým na národ srbský pôsobily ; lebo po úžas- 
nej smrti najlepšieho zo všetkých panovníkov srbských, — 
píše Dr. J. Subotic — prišla na národ srbský hrozná bieda a 
otroctvo , plod to vnútornej nesvornosti a tureckého hospo- 
dárstva. 

Najmocnejší cár srbský , Dušan Silný z rodu Nemanja, 
zomrev r. 1358, zanechal po sebe velikú ríšu, ale nedospe- 
lého a slabého syna, Uroša. Priestranná ríša Dušanova bola 
však na veľa strán rozorvaná ; lebo Dušan nazval sa za prí- 
kladom cisárov Carihradských cárom , a udelil pohlavárom 
jednotlivých krajín svojej ríše titule kráľovské. Najmocnejší 
z týchto kráľov : Jug Bogdan v Akarnanii a Macedónii, Vuka- 
šin, otec národného hrdiny Marka králeviča, v Prizrene, a 
Lazár Grebljanovic , pobočný syn Dušanov a zať Jugov, 
vypovedevše poslušenstvo carici Jelene (Helene), vdove Duša- 
novej, ktorá bývala v Prizrene, dohadovali sa medzi sebou o 
nadvládu, až kráľ Vukašin zahubil (r. 1366) na love syna 
Dušanovho, mladého Uroša, ktorým vyhasol slavný rod Nema- 
njiéov, a smocnil sa na čas vrchnej vlády. 

Ale medzi tým privalili sa do Európy Turci. Grécki 
císarovia, privykli hľadať pomoc u barbarov , jak nazývali 
Srbov, Bulharov a Albanov, neopatrne otvorili Turkom vchod 
do svojho cisárstva. S takou námorskou silou," jakú oni mali 
tenkrát jediní v Európe , mohli ľahko Turkom priechod z 
Asie zamedziť ; ale oni, pri veľa dôverujúc v hradby svojho 
opevneného Carihradu , mysleli , že divoké hordy jazdcov 
nemôžu dobyť pevné, veliké, ľudnaté a vycvičenými bojovníky 
hájené mesto. Skoro však museli Gréci v úzkosti svojej hľadať 
pomoc u Srbov. Jug , Lazár a Vukašin prispeli s veľkým 
vojskom ku pomoci, ale turecký sultán Amurat v čele silnej- 
šieho vojska u Taganrogu ich porazil (r. 1371.). Jug i Vuka- 



~ 253 — 

šin v tejto krvavej bitve padli , len Lazár sa vtedy spasil a 
bol vyhlásený za cára srbského. 

A však 18 rokov neskoršie sotaviac sa lepšej v Asii, 
sultán Amurat pristál druhý raz na pobreží európskom, žiada- 
júc od Srbov harač čili poj)latok. Cár Lazár, hľadajúc pomoc 
ua všetkých stranách nikde ju nenašiel; preto sobrav, čo 
mohol, Srbov, Bulharov a Albánov, na Košovom poli, kam sa 
boli Turci predrali, postavil sa na odpor (r. 1389). A chra- 
brosť cára Lazára i nadšenie jeho vojska, bojujúceho za dom 
a ohnisko, za vieru a slobodu oproti kliatemu nepriateľovi, 
boly by asnáď zvíťazily , ale na nešťastie zúrila nesvornosť 
medzi voj vody Lazárovými. Dva zati Lazárovi, najmocnejší 
hrdinovia a vojvodovia srbskí , Miloš Obilie a Yuk Branko- 
vic, pohašterili sa z príčiny svojich žien. Vuk súc v dobrom 
srozumení s Turky, vrhol podozrenie zrady na Miloša, načo 
Miloš, od cára za to pokáraný, vo svojej nevinnosti neodpo- 
vedal, lež: „Vidit cemo, tko je viera, tko li je neviera ľ' 
(Uvidíme, kto je verný a kto je zradcom). V noci potom na 
deň SV. Víta (yj. lipíia) pred svitaním, pojav so sebou dvoch 
verných druhov, Ivana Kosančica a Milana Toplicu , vzdialil 
sa tajne z tábora srbského a ohlásil sa predním strážam 
tureckým jako úskok , žiadajúc , aby ho doviedli do stanu 
sultánovho. A tu, keď mu sultán Amurat s radosťou podával 
ruku na uvítanie, Miloš ho nožom prebodol. Udatné sa potom 
bráňac pobil Miloš veľa nepriateľov , než mu useknutá bola 
pravá ruka a on roznesený bol na šabľách tureckých. Ale 
hrdinský ten skutok Milošov Srbom viac uškodil než prospel: 
lebo vojsko Milošovo, prvejšími povesťmi o jeho zrade pode- 
sené, nevediac, čo sa s ním stalo, počalo o ňom pochybovať a 
ztratilo dôveru i udatnosť. Vuk Brankovic so svojím vojskom 
v rozhodnom okamžiku prešiel na stranu tureckú. Lazár nič- 
menej bojoval ešte dlho a udatné v čele svojho vojska, až 
ztrativ koňa, padol do rúk nepriateľov. 

Sultán Bajazet, syn Amurata, jehož bol Miloš prebodol, 
dal Lazára priviesť k mŕtvolám svojho otca a brata, a zpýtal 
sa ho hrozným hlasom: „Jako si smel spáchať taký zločin?" 
Načo cár Lazár odvetil: „A jak tvoj otec a ty ste smeli vpad- 
núť do mojej ríše?" Verný sluh.'i, Lazárov, verný druh jeho 
v boji i v zajatí, zaklínal ho aby odpovedal miernejšie : „Cáre 
Lazare ," riekol , či je tvoje hrdlo jako vŕbová haluz a 
myslíš, že hlava tvoja sťatá znova vy raste?" Ale to nesmier- 
nilo Lazára, ktorý ešte dodal : „Kebych mal v ruke, čeho 



— 254 — 

boluižiaľ iieináin, položil hycli i sultána vedľa jeho otca a 
brata." Sultán kázal Lazára sťať. Tu verný sluha Lazárov 
padnúc na kolená prestrel svoju kabanicu, aby hlava cárova 
nepadla na holú zem ; a keď hlava Lazarová kľasla , riekol: 
„Zaprisahal som sa , že položím hlavu svoju vedťa hlavy 
svojho hospodára,'' a sklonil svoju šiju pod meč katov, ktorý 
prianie jeho vyplnil. 

Tak zahynul poslední panovník srbský. Sultán Bajazet 
udelil neskoršie synovi Lazárovmu , Stepanovi , časť otcovej 
ríše s titulom despoty a zradca Yuka Brankoviča , ktorý si 
robil nádeju na celé Srbsko , odmenil inou čiastkou tiež s 
titulom despoty. Tyto dve dynastie žily potom v ustavičnej 
rozopri , lebo potomci Lazárovi častejšie sa pokúšali dobyť 
neodvislosti ; Brankovici ale zostali vždy pri strane tureckej. 
A boj ten trval 150 rokov. R. 1459. poddali sa sultánovi 
dobrovoľne všetky zámožnejšie a prednejšie rodiny (šľachtické) 
a obyvatelia miest v zemi srbskej. Mahomed vtrhol s vojskom 
do Srbska a zrušiv dané slovo dal popáliť a spustošiť mestá 
i dediny a odvliekol do zajatia asi 200.000 Srbov, ktorí 
potom zahynuli hladom v otroctve. Tak padol cár Lazár na 
Košovom poli, tak padlo srbské cárstvo , tak sa v Európe 
zahniezdili Turci ., a tak nesvornosť kresťanov až podnes 
udržuje hnusnú vládu tureckú v oných krásnych zemach slo- 
vanských, — vypravuje Mijo Stojanovié. 

Kosovo pole samo je najvätšia rovina medzi odnožiami 
Balkánu ; prestiera sa v kraji^ Novo - Pazarskom medzi 
dvojím pohorím, na dva dni z dĺžky a na deň v širokosti, 
svlažovaná riekou Sitnicou a inými menšími potoky ; na povrchu 
jej a na stranách hôr, ju obkľučujúcich , stojí asi 300 miest 
a dedín okrem četných kostolov a kláštorov. Okolo Pristiny 
podnes ukazujú srúcaniny tureckej kapie, vystavenej na mie- 
ste, kde bol Amurat zabitý, a v blízkom kostole Samodnež- 
skom nachádza sa vraj hrob bohatierskeho Miloša Obiliéa. 
Okrem toho je však Kosovo pole pusté, smutné, lebo na 
ňom není tak rečeno trávičky ani kvietku, ani hrudy čiernej 
zeme ani kra ani kameňa, ktorý by nebol napojený krvou 
ľudskou. Národ srbský tu chová všetky svoje strasti a žalosti. 
Jako ovce na lúke lebo labuti na jazere ležia na tom poli 
srbské srdcia a pokrývajú zem, kde jeden nešťastný deň 
zničil a zmaril šťastie mnohých století, moc a slávu založenú 
od Nemanjičov a cára Lazára. 



— 255 — 

« 

Kosovo pole je posiate hrobami jako niva snopami poža- 
tého žita, a v každom hrobe leží junák, ktorý pádom svojím 
zadal ľútu ranu svojmu rodu. Cas ty hroby na Kosove srov- 
nalso zemou a zacelil mnohé rany minulých století; ale jedna 
najlutejšia rana ešte nezarástla , rana, ktorú celémn národu 
srbskému zasadila zrada Brankovicova! 

Smutná matka vlasť oplakáva nesmrteľných synov svo- 
jich, padlých na Kosove , a bola by ich snád už ožialila, 
keby nepálila ľúta rana Vukova, ktorú nič nemôže vyliečiť. 
Žije pamiatka padlých na Kosove hrdinov, ale zároveň žije 
i prekliata nesvornosť a kalí zrkadlo jasnej vyhliedky po 
zemach juhoslavianskych , kde všade raste peluň medzi 
sladkou révou, kde všade nenávisť shorčuje lásku bratskú a 
nesvornosť otravuje každé podujatie k zdaru a blahu nešťast- 
nej vlasti. 

Z „Osvžty." 



113. Stará vešťba o Carihrade. 

Z Carihradu stal sa dňa 29.-ho mája r. 1453. Stambul. 
Miesto kríža osadil sa na kupli sv. Žofie polmesiac, a v 
chrámoch božích miesto biblie svätej zaujal alkorán Muha- 
medov. Pád tento Carihradu staré vešťby prediŠly, od driev- 
nych časov prenášané z otca na syna v národných podaniach 
Slovanov. V „Letopisoch Novgorodských'^ nachodí. sa podanie 
podobné ešte z l5-ho stoletia zaznačené; a síce „Carstvenné 
letopisy" roku 1772. vydané obsahujú na strane 306 — 358 
nasledujúcu tradíciu národa: 

„Keď Konštantín Flavius, císar rímsky, pracovať začal na 
rozšírení a zvelebení kresťanstva, umienil si mesto na meno 
svpje založiť a vystaviť, i rozposlal múdrych mužov po Ázii 
a Európe, aby pre mesto to súce miesto vynašli. Vrátivší sa 
vyslanci chválili nad iné Macedónsko a Byzanciu ; samému 
ale Konštantínovi najlepšej páčila sa Troas, kde „soveršilas 
vsemirnaja pobieda Grékov nad Friagami.'^ Avšak hlas, 
ktorý císar rovne počul, označil druhé miesto: „V Byzancii 
poj^bajet grádu sozdati sä." Císar poslušný hlasu tomuto, 
prišiel do Byzancu a rozkázal, dľa ním označeného rozvrhu, 
mesto zaraz stavať. — Keď počalo sa budovanie mesta , tu 
zjavila sa naraz veliká zmija a plazila sa ])o celej ploche, na 
ktorej malo sa mesto vyzdvihnúť. V tom okamžení ale, keď 



— 25ŕ> — 

zmija (íelú tu plochu plaziac sa ))rosla , ukázal sa v ohlakocli 
velikánsky orol , ktorý v okamihu hodil sa za zmiju , a 
schytiac ju do pazúrov mocných , bral sa s ňou na hor do 
výšky vozdušnej. 

I císar i všetci, páni i sluhovia, dívali sa na to a videli, 
jako obvjja sa zmija ohavná okolo orla junáckeho , ktorý 
s ňou vždy výš a výšej letel. Potom ztratily sa na 
chvíľu horiace sa zvery v oblakoch hustých a keď ohjavily sa 
zase, v hroznom zápase klesaly na dol a spadly na to isté 
miesto, zkadiaľ sa pozdvihly boly. Na to ludia-kresťania pri- 
behli, oslobodili orla a zmiju ubili. 

Úkaz tento zvláštny divným videl sa byť cisárovi, a 
preto svolal „knižníkov a mudrcov," aby mu hodnoverne vy- 
svetlili úkaz tento zázračný. Mudrci poradili sa a jednohlasne 
odpovedali, že: „mesto budovať sa majúce preslávi sa a zve- 
ličí tak, jako žiadne druhé na svete. Orol je znak kresťan- 
stva, zmija bysurmanstva neverného; že zmija odolala orlu, 
je znak toho, že bysurmani premôžu kresťanov ; no že íudia- 
kresťania ubijúc zmiju oslobodili orla, to značí, že kresťania 
premôžu bysurmanstvo, dobyjú mesto nazad a čarovať v ňom 
budú po veky večné." Na vešťbu tuto zarmútil sa císar Kon- 
štantín; no velel ju zapísať do pamätnice državnej a pokra- 
čoval ďalej v ustrojení mesta. Mesto zveľaťovalo sa, ale obyva- 
teľov málo bolo; a preto císar prizval z Ríma a iných strán 
sveta veľmožov, remeselníkov, rolníkov a robotníkov a dal im 
domy ustrojiť. Pre seba dal vystaviť krásny palác , potom 
vybudovať dal „divný hyppodrom," námestie s krytou ulicou 
pre trhy, chrámy k pocte sv. Žofie, sv. Apoštolov a sv. Ireny; 
potom vyzdvihnúť dal na jednej ploche velikánsky obelisk 
(bagrianny stolp) privezený z Ríma, ktorý od mora do mesta 
za jeden celý rok dodávali : a tak naplnil toto mesto všeli- 
kým zbytkom a slávou , že blahoslavený Andrej z Kréty, 
považujúc velikosť jeho, povedal : „vo istinu grád sej vyše 
slova i razuma jest." — No i toto mesto nesčíselné biedy 
])retrpelo pre hriechy naše a v ňom spáchané bezzákonnosti. 
A tak i teraz v čase poslednom snížily ho za hriechy naše 
nápady neverných a hlad i nemoce i hrôzy všetky." 

Toľko novgorodské „carstvenné letopisy," v nichžto po 
zakončení podania tohoto menoslov cisárov carihradských až 
po ostatnieho cisára Konštantína Palaeologa nasleduje. Potom 
opisuje sa v nich veľmi obšírne dobývanie mesta r. 1453- , 
víťazstvo energičného vodca Turkov, Mahmuda 11. , hrdinská 



— 257 — 

smrť Konštautína a jeho hlavného vojvodca Gruistinianiho z 
Janova , a potom hospodái-enie Turkov v meste dobytom. 
Končí sa kronika tato nasledovne : „Tak skončilo sa to za 
hriechy naše , že „bezzákonný Mahmuď^ dosadol na najsláv- 
nejší prestol pod slncom — na carihradský. Ale dočkaj len 
ty neverníče! a pomysli na to, že jestli splnila sa vešťba pri 
cisári Konštantína , neskorej i patriarchom Methodom a pre- 
múdrym Levom predpovedaná, teda splní sa i ostatok pro- 
roctva toho , v ňomž povedané je , že srazí sa pravoslávny 
národ s Izmaelitami *) a ubijúc ich, vezme Carihrad do moci 
svojej a čarovať v ňom bude po veky večné !" ^ 

L. M. S. 



114. o Moraianech a Slovácíeh. 

(československý. ) 

Pŕíbehové tri slovanských vetví , Moravanov v nynejší 
Morave , Slovákuv v severozápadní ch Uhŕích , asi od reky 
Torisy až pod Prešpurek a Yacov, a Slovanuv druhdy v okolí 
zadunajskom , od okliky Dunaje u Yyšehradu až za Jezero 
Blatenské bydlevších, v tomto časovém okresu, v némž rozjí- 
maní naše zavŕíno jest, nejprirozeneji v jeden celek zahrnutí 
býti mohou. Krajiny od nich zaujaté, z obqjí strany Dunaje ležící. 
společné nékdy mély jméno, totiž Veliká Morava čili „Yyšní 
Morava," pro rozdíl od „Nižní" čili Bulharské Moravy ; prí- 
buzný CO do nárečí a mravu v nich obýval národ , od koru- 
tánskych a bulharských Slovanuv patrne rozdílný, a príbuzná, 
z jednoho kmene pošlá ve všech tŕech panovala knížata. Co 
do Slovákuv v Uhrích, žeby zeme jejich v této dobe částkou byla 
Veliké Moravy, o tom posavad mezi soudnými a nepŕedpoja- 
tými zpytateli déjin žádné pochyby nebylo. Oddílní, s morav- 
ským velikoknížecím rodem pokrevní knížata mčli své sídlo v 
Nitre, meste slovenském. Jméno, nárečí, telesná i mravní 
povaha uherských Slovákuv , jmenovite obyvateluv podkrají 
Yážského, od nepamétných časuv nejoužeji je spojovala s bratry 
jejich Moravany, kterýchžto jihovýchodní polovice, od stoku 
Dyje s Moravou^ až k Valachom se táhnoucí, až do dnes jméno 
Slovákuv sobé prikladá. Pravda sice jest , že nynéjšího času 



•) Izmaelitami memijú sa Turci, poneváé vraj od Izmaela, syna Hagar 
(zo starého zAkonazn ámej), pochodia. 

čítanka II. 17 



— 258 - 

ŕec Slovákíiv iilierskycli od reči Moravaniiv jjatriir se ruzíií a 
zvláštni nárečí zakladá ; soude nicniéne jxxllé ro/dílu níluvy 
obecni^ho lidu v Morava, kterážto z této stiany ŕeky Moravy 
čisté česká jest, z on(' j)ak strany ke sloven.sk/i se blíži, mám 
za to, že nekdy, pred ])olitickym oddelením Lher od Moravy, 
rozhraní oboii nárečí , českého i slovenského, bylo nekde ve 
stredu samé Moravy, nikoli v pohorí, dnešní Uhry od Moravv 
délícím. — 

Počátečná histórie Moravanov a Slovákiiv, od času jejich 
v nynejsí vlasti osednutí až do úsvitu VIII. století , v nedo- 
chodném temnú jest pochovaná. To jediné, sQudíc podlé zjev- 
ného pŕíbuzenství jednéch i druhých s národem českým , ne 
bezdôvodné za pravé pŕijíti môžeme , že v oné dobé , když 
Cechové do Bojohému se pŕistéhovali, i Moravané a Slováci, 
vystoupivše z Tatranského Bélochorvatska, nevedomo z kterého 
okolí, hloubéji k jihozápadu, poŕičim Moravy, Yáhu a Hronu 
až k samému Dunaji sestoupivše, upráznéná od Ruguv, Heru- 
lôv a Gepiduv místa brannou rukou zaujali. Dalšímu jejich 
šírení se pŕes Dunaj zbraňovali mohutní Longobardove, jimž 
Pannonie 1. 548. od císare Justiniana postoupena byla , po 
jejich pak odstéhování do Vlach horší predchodcov svých 
podmanitelé a násilníci Avarové. Y kvetoucí dobé avarské, 
též za panovaní slávneho vítézitele Sama^ nikdež ješté o Mora- 
vanech a Slovácích výslovné zmĺnka se nedeje, ačkoli podobné 
jest, že obojí tito, tehdejšího déjišté tak blízcí národové, záro- 
veň s jinými príbuzníky a sousedy týchže promén štéstí, náti- 
sku avarského i osvobození se od neho zakusovali. Po pŕe- 
možení Avarôv od Karia Velikého zeme jejich , v nynéjším 
Rakousku a Uherském Zadunají, dostala se v moc Nemcom, 
kteríž, zŕídivše ji podlé zpôsobu a obyčeje svého, totiž poru- 
čivše vrchní správu její svému markrabovi, Slovanom a Ava- 
rôm , CO jich jinam neušlo , k obývaní ji propustili s tou 
výminkou, aby knížata jejich dotčenému markrabovi poddaná 
a císaŕi k dani i vojenské službe zavázána byla. — 

Nedlouho potom vystoupil na poli déjin moravských Moj- 
mír , kníže déjný a velemoudrý , od Urolfa na kresťanskou 
víru obrácený. Celé jeho snaženství smerovalo k tomu , aby 
zemi své stáleho míru a vnitrní posily i vzniku zjednal, zôstá- 
vaje v prízni s vrchními pány svými Franky. — Mojmír o 
rozšírení kŕesťanství ve své krajine ousilné pečoval , čehož 
dôkazem jest založení dvojího biskupství, totiž Speculijulium 



— 259 — 

(Oloiijouc) íl Nitrava (Nitra), okolo 1. 826- Jemu vším právem 
pripiáno hýti iniisí položení základu k oné veliké a mohutné 
ríši moravské, kteráž za nástupcuv jeho, ovšem jen na krátky 
čas, tak slávne se vznesla. — Mezi tím upadl Mojmír u Fran- 
kiiv v podezrení , jakoby z područí jich vyvaditi se usiloval. 
Možné , že pouhá závist a nedôvera pohraničných markrabí 
popudila krále Ludvíka proti nemu, nelibé patrícího na šírení 
se moci a slávy tohoto nebezpečného područníka svého. Buď 
jak buď, král Ludvík, vypraviv se 1. 846. se silným vojskem 
do Moravy, odstrčil premoženého Mojmíra , a na místé jeho 
ustanovil knížetem moravským synovce jelw Rastislava čili jak 
jej Frankové jmenují Rastice. — 

Dobré srozumení a prátelství mezi Moravany a Franky 
netrvalo dlouho. Mojmír byl králi Ludvíkovi jen podezŕelý, 
Rastie se mu stal v skutku nebezpečným Yýtečný tento 
kníže, dostav se na stolici knížecí, všemi cestami o to usilo- 
val, kterak by národu svému utracené samostatnosti vydobytí 
mohl. K tomu cíli počal v zemi své zakládati mnohé, na ten 
čas mocné pevnosti, a vstoupil v prátelské svazky s Bulhary, 
jihovýchodními sousedy svými. Neušlo to takové jeho počínaní 
pozornosti podhlídavých Némcúv. Král Ludvík, chtéje odvrá- 
titi hrozící sobé nebezpečí , vypravil se s branným lidem na 
Moravu 1. 855., ale nemoha dobýti zásek a ohrád protivníka 
svého, obrátil se bez porízení zpátky, kdežto od Moravanúv 
až za Dunaj stíhán jsa, znamenitou škodu trpel. Tím zpuso- 
bem osvobozená Morava, požívajíc ouplné neodvislosti , stala 
se outočištém všech nespokojených anebo od Frankuv utisko- 
vaných Slovanuv, anobrž i samých Neincuv, proti vláde krále 
Ludvíka pletichy a pi kle snujícich. český kníže Slavitech, 
1. 857. od Bavoruv z mesta svého Yitorazi vypuzený , hledal 
a nalezl u Rastice prítulku ; dôstojníci Ludvíkovi , hrabata 
Werinhar a Gundacker , jsouce onŕaduv svých zbavení , k 
nemu prešli ; sám nejstarší syn králuv , Karloman , vývoda 
korutánsky , vstoupil s Rasticem 1. 861 — 863. ve smlouvu, 
chtéje se ubezpečiti proti hnevu a pomste otce svého ; totéž 
učinil druhý syn, Ludvík mladší, když 1. 866. proti otci se 
zbouril. Z toho ze všeho dostatečné vysvitá sláva knížete 
Rastice a dôvera , kteréž požíval v ciziné : o mohutném a 
blahodéjném vladarení jeho v samé vlasti, pri urputném mlčení 
zahraničných pramenuv , jen z behu a spojitosti dôležitých 
pŕíbéhuv , za panovaní jeho stálych , ouplného ponétí nabýti 
mužeme. Do této zajisté mírné doby jeho panovaní pripadá 



— 260 — 

sestavoní veliké ríše moravwkó, vzdoriijící všoiii outokum ciziii- 
cňv až do pribytí MíKľarnv , téz uvodeiií slovan.'ské lituigie 
v obojí Moľavo a v Cccliácli , udalosti na onou čas v cídéiii 
Slovanstvu jiste nojdnložitojsí. — Neodvislost Moravy, ačkoli 
skutečno od 1. 855. stávající , nikdy od krále nemeckého 
výslovne uznána nebyla. Již 1. 8(v>. král Ludvík ])roti Rastici, 
s Bulhary spolčenému, válku pozdvihnouti zamyslel, z čehož 
však tehdáž ješte sešlo. Než 1. 804. vypraviv se s valným voj- 
skem do pole , oblelinul jej v mésté Devíne v Morave neda- 
leko nynejšího Hradište , a nemohoucího odolati toliké sile, 
donútil ke slibu vernosti. Avšak již 1. 806. byl Rastie od 
syna králova , Ludvíka , a nékterých pánuv nemeckých k 
novému povstaní naveden. Naposledy vypukla 1. 868. zíihubná 
vojna mezi králem Ludvíkem a Rasticem , v níž z počátku s 
obojí strany bez^ prospechu bojováno. Leta 869. rozšírilo se 
divadlo války : Cechové a Srbové, spojení s Moravany, vpadli 
do Bavor a Durinska ; Svätopluk , synovec Rasticuv, jak se 
zdá kníže nitranský, vystoupil teď ponejprvé na bojišti. Král 
Ludvík vystrojil troje veliké vojsko do pole : syn jeho, Ludvík, 
vedl Sasy a Duriuky proti Srbum , druhý syn Karloman 
Bavory proti Svätoplukovi, tretí vojsko ze Franku v a Svábúv, 
jímž král sám osobné Rastice potfíti mnél , pro nemoc nej- 
mladšímu synu Karlovi ke správe poručil. Oba královici vpadli 
do Moravy; Karel, jak se podobá, z Rakus, Karloman z Pan- 
nonie, nenalezajíce tuhého odporu. Karel, priblíživ se k neo- 
byčejné tvrdé pevnosti Yelehradu , pálil a plenil ukrutné v 
celém okolí; Karloman, pristoupiv od jihu, spojil se s bratrem 
nékde v Morave, na východ od nynejšího kraje hradištského. 
Avšak, naplenivše se bez lítosti, hlavního cíle svého, pokorení 
Rastice, nedosáhli. Obyvatelé ustupovali pred nimi do krajín 
hornatých ; nedostatek potravy a jiné nehody pŕinutily je 
posléze ke zpátečnímu tažení. Král Ludvík naklonil se ku 
pokoji, strane jeho nevšelijak výhodnému. Tím zpusobem stál 
Rastislav z počátku L 870. na vrchu své moci a slávy, hotov 
jsa požívati krravé dobytého míru ke svému i národu svého 
blahu. Ale osudové jinak byli uložili ! Yládobažný synovec jeho, 
Svätopluk^ netrpélivé nesa poslušenství, jímž prísnemu strýci 
a panovníku povinen byl, propujčil se chytrým Némcum za 
nástroj pádu svého dobrodince. Pfede vším s oudélnou svou 
krajinou vzdal se pod vrchnost a ochranu eísaŕovice Karlo- 
mana. Brzo potom svého strýce, chtéjícího jej pro toto odpad- 
nutí ztrestati , oukladné jal a ouhlavnímu nepŕíteli Karloma- 



— 261 — 

novi vydal , kterýž nešťastného starce ŕetézy .stíženého do 
Rezná odeslal. Král Liidvík , podav jej k soudu z Frankov, 
Bavoruv a nekterjch maní sebraných Slovanuv složenému, 
místo vyŕčeného naň trestu smrti obe oci imi vyloupiti a pak 
jej do nejakého kláštera zavríti dal , kdež, nevédomo kdy a 
jak, zahynul. Takorý konec vzal nejvýtečnejší a o národ svuj 
nejzasloužilejší panovník slovanský v celém IX. století ! Kar- 
loman, vstoupiv s vojskem do opustené a bezbranné ríše jeho, 
rozsadiv nemecké ouredníky po všeeh méstech a hradech, a 
svériv správu zeme hrabatum Engelskalkovi aWilímovi, navrátil 
se s poklady Rastislavovými radostné domu. 

Mezi tím i Svätopluk pŕíznéní s neprátely vlasti a národu 
brzo trpce zakúsil. Ustanovení vladári zemští , znamenavše 
nepovolnost jeho, obávali se zrady, pročež jej jatého a sváza- 
ného vydali Karlomanovi. Moravané , takovýto nátisk téžce 
nesouce, pozdvihli se valné, obravše sobé za vudce knéze Slavo- 
méra. Yálka se chýlila ku prospechu Slovanuv. Svätopluk, od 
soudu za nevinného vyhlásený, od Karlomana dary poctený a 
s vojskem nemeckým ku pokorení Moravaniiv vyslaný, nabyl 
v žalári času i príležitosti poznati lépe své položení u pro- 
stred mezi národem svým a Franky. Srdce jeho horelo žádo- 
stí pomsty. Vstoupiv do Moravy , potýkal se jen na oko se 
svými rodáky , a brzo na to , srozumév se s nimi , obrátil 
zbraň svou proti Némcum, Porážka techto byla nesmírná : 
radost jejicb nad mnoholetým vítézstvím obrátila se pojednou 
v hore a kvílení. Svätopluk , pŕedzvídaje hrozící sobé kruté 
války, zmocnil se prátelským svazkem s Cechy: kníže Borivoj 
poddal se v ochranu jeho. Král Ludvík již 1. 872. sebrav 
odevšad vojska svá, poručil synu svému Karlomanovi boj vésti 
se Svatoplukem: než tento, zvítéziv nékolikrát nad neprátely, 
nejen krajinu svou od nich osvobodil , nýbrž 1. 873. sám do 
zeme nemecké vstoupil , a Karlomana odevšad sklíčil. Král 
Ludvík , nevida jiné pomoci a chtéje co nejspíš zastaviti 
nebezpečenství, zavrel mír se Svatoplukem, jakž dobre mohl. 
Tím zpusobem Svätopluk, upevniv své panství , hledél slávy 
vznešeného strýce svého, ovšem nechvalným zpusobem na sebe 
prevedené , moudrým panovaním , milovaním národu a nade 
všecko prísnou spravedlivostí dostihnouti, a vinu mladosti své 
cnostmi zkušeného starí v zapomenutí uvesti. Památka jeho 
jména v národu moravském zadnými pohromami nástup- 
ných časuv vymazaná nebyla, anobrž trvá u prostého lidu až 
do dnes. — 



— 202 — 

JjHíí 890. vypukla mezi Svatoplukeín , samostatnosti své 
hájícím, a císareín AniulfVuii , nepocliybii(" po svúni na tríínu 
upevnení poddanost z celé Moravy od Hvatopluka požadují- 
cím, hrozná válka , kteráž konečné ríši moravskou do hrobu 
uvedla, na nemeckou pak ríši mnohé pohromy a neresti uva- 
lila. Udatný Svätopluk sehnal Nemce z pole, sile jeho nikdež 
odolati nemohoucí. Tuť chytrý Arnulf najal proti Slovanum 
Madary^ od 1. 888. v Dacii brojící, Bracislava pak, oddílné 
kníže chorvátske, potáhnul do svého spolku. Svätopluk, obklí- 
čiv Maďary v jakési soutésce , byl by je zničil , kdyby ho 
vpád Arnulfuv od západu a Bracislavuv od jihu k ustoupení 
byl nepi^inutil. Po hrozném poplenéní rovné krajiny odtáhli 
Nemci a pomocníci jejich zpátky , bez pŕemožení a pokorení 
Svätopluka. Arnulf, vztekaje se zlostí, jednal s Bulhary, hlede 
je odvrátiti od pŕátelství s Moravany. V obnovené 1. 893 — 894. 
vojne císaŕ Arnulf nejen zadného nedosáhnul nad Moravany 
vítézství, ale nad to sám jedva záhuby ušel. Toto však bylo 
poslední leto slávneho a vítézného panovaní Svätoplukova. 
Po jeho smrti (1. 894.) nastoupili vládu v rozdéleném panství 
dva lehkom.yslní a svárliví synove jeho , Mojmír a Svätopluk. 
Cíhavý Arnulf, znamenaje príhodný čas, nepominul skrze 
zloradného Wichiiika a chytrého Ariba roznécovati jiskru 
neduvéry mezi bratry, až u veliký plameň se rozmohla. Prí- 
merí mezi ním a Mojmírem L 894. zavrené stalo se jen na 
oko : v tichosti tím pilnéji pracoval on o vyvrácení ríše morav- 
ské. Trojí pak sobé k tomu cíli zvolil prostŕedek : domáci 
vojnu mezi bratry, odtržení Cech od Moravy a privábení 
Madaruv do Moravy a Pannonie. Ve valce mezi Svatopliikovci 
vypuklé chopil se Arnulf 1. 898. strany Svätopluka , již od 
Mojmíra pŕemoženého, a trikráte zemi moravskou skrze Liut- 
polda a Ariba hrozne popleniti dal. Y této vojne Pannonie 
sice ztracena; však nicméné Svätopluk k ustoupení do Nemec 
od Mojmíra prinucen. Leta 899, obnovil pápež .ľan I.X. na 
požádání Mojmírovo arcibiskupství moravské, po smrti Metho- 
dové (1. 885.) upráznéné , s pripojením trojího biskupství. 
Noví vpádové Bavoruv a Madaruv pohnuli Mojmíra ku pokoji, 
v Rezné s maloletným císaŕem Ludvíkem lY. zavíenému L 901. 
— A však tím vsím brána MaďannTi ke zkáze Slovanstva 
jednou otevrená nebyla více zamčena. Tito zajisté , usadivše 
se v Potisí a zmoenivše se šťastnými výpravami na východ, 
jjh i zá])ad, oborili se, po nékolikerém daremném pokoušeuí, 
.konečné 1. 907. dvojitou silou na moravskou ríši, od Rastice 



— 263 — 

pracné založenou , od Svätopluka pak vítézné zveličenou, a 
vyvrátili ji ze základu. Po hrozné porážce Némcuv i Slova- 
nuv u Prešpurku (v srpnu 1, 907.), z níž mladý král Ludvík 
sotva se životem utekl, a v níž vývoda bovorskv Liutpold, dle 
vší podobnosti i kníže Mojmír, mečem polehli, zmizela samo- 
statná slovanská Veliká Morava z pole déjin. Ráz ten uhodil 
do srdce Slovanstva. Drevní obyvatelstvo , co lio smrti neb 
poroby zbylo , rozutíkalo se do Tater , Bulhar , Chorvát a 
jinam ; z rozbitiu pak Veliké Moravy koristovali, mimo Maďary, 
i Nemci, Cechové a Poláci. 

Zo „Slovanských Starožitností." ^ 

Pavel Josef Safaŕik. 



h. Dejepis písomníctva (literatúry), 

115. Poéiatky literatúry slovanskej vôbec a slovenskej 

zvlášte. 

Po ujednostajnení sa počínali Slovania potom jako zvláštne 
kmeny vystupovať jak na poli obce tak i na poli literatúry. 
Len že z poslednieho poľa klasy národného ducha , jaké sa 
zjavily v staro vekosti , divoké vetry časov zaniesly do večnej 
pustoty zapomänutia ; z literárneho života ničeho nečujeme 
dlho , až sa starina šedivá pomaly prehýnať počína k vekom 
histórie novejšej. Tak Cochovia majú neoceniteľné zlomky 
básnictva starovekého , jako drahé klenoty z vlnobitia časov 
zachovanej jako je Libušin súd z konca IX. , rukopis kráľo- 
dvorský z XIII. storočia, tiež knihy právnické „Starého Pána 
z Rozenberka," ktoré do konca XIII. a počiatku XIV. sto- 
ročia padajú. Majú i iní Slovania, najmä Poliaci, Rusi, Juho- 
slovania svoje zbytky staršie literárne. My Slováci nemáme 
veľa roboty s históriou literárnou starších týchto vekov. Sme 
i tuná len velice mladí. Nieto pochyby, že pred rozliatim sa 
po široko-ďalekých koncoch a stranách Európy Slovania svoju 
jednu reč , svoje vlastné písmo mali ; lebo nie je to pravde 
podobné, aby sa v IX. století tak z rázu bolo mohlo písmo 
rozšíriť bez prodchodnych príprav, jako ho nachádzame v 
preklade píšem svätých od Cyrilla a Methoda obstaranom ; k 
tomuto pristupuje ešte i to , že sa pri Baltickom mori našli 
slovansko-pohanské bôžiky s nápis ami. Len že pravda z reči 



— 26^ — 

tej a písma tolio nepreniesli sa na nás isté znakj a sľapäje; 
to čo jesto, málo dáva })ádateľovi svetla a potešenia. 

Literatúra je jazyk jazyka, reč reči, slovo slova. Slovo, 
reč, jazyk, myšlienka bez literatúry boly by iba okamžité 
znenia, ktoré sotvaj zaznely už odznievajú, boly by jako vlna 
povetrná a zapáchanie voňavej lúky každým vetríčkom do- 
a odnášané. Reč ale ľudu je hlas duše , je stelesnená ducha 
podstata, v ktorej literou, tým znakom pre oko urobeným, 
spredmetnenej schovávajú národy svoje dýchanie a hýbanie, 
skutky i osoby. Litera tato literatúrna je balzam, v ktorom 
žijú na veky duše osôb a národov. K poznaniu toho nástroja 
neskoro, a k upotrebeniu jeho ešte neskoršej prišli Slováci. 
Jako inšie národy rozkladaním sa svojím udusovali život 
susedných národov, tak i kmeny slovanské menšie dlho boly 
ratolesťami bujnejšími susedných kmeňov k tôni večnej odsú- 
dené. Co boly dakedy na svete reči Chaldejská , Sírska, 
Židovská, Grécka, Rímska, pozdejšej zas Nemecká, Talianska, 
Francúzska, Anglická, ktoré zalievaly národy sveta : to boly 
vo Slovanstve do času daktoré za včasu sa zmohnuvšie náre- 

v 

čia. Tak na pr. keď Itália s Tassom a Ariostom ; Španielsko 
a Francúzsko s Camoensom a Ronsardom ; Anglicko so 
Sekspírom o vládu a panstvo nad sveta národami literárno 
sa hádaly, v tom samom veku, v XYI-tom totiž století zastie- 
ralo Poľsko a južné Slovansko svojím Kochanovským, Grun- 
duličom a Zlataričom ostatnie kmeny slovanské a ich litera- 
túry. Terajší náš vek je spravedlivo blahoslavený, lebo v ňom 
udrela hodina , v ktorej sa i ten najmenší kmeň zo štepov 
bujných slovanských k duchovnému životu a vzkrieseniu hlá- 
siť môže. Pozdravujme si teda vzájemnou radosťou tento vek, 
uctime si tuto hodinu požehnanú i my menšie kmeny slovanské, 
dvíhajúc sa k dobývaniu si mena cti v mene slávnom Slovan- 
stva. A že si tuto dennicu činojavne pozdravujeme, toho svedoc- 
tvom sú bratia Srbskí v Lužiciach, bratia Malorusi, bratia Slo- 
vinci, bratia Bulhari, ktorí všetci dvíhajú sa vo vlastných svojich 
nárečiach k nebu slávy ; k týmto sa pripojujeme i my Slováci. 
Najkrásnejšej zjavili sa Slováci v histórii pri výbehu 
IX-ho storočia, v ktorom veku položili mocné základy bytu 
a stavania svojho krajinského, v ktorom jedinom je možný i 
život literárny. Co v celom tohočasovom okrese človek nena- 
chádza, to nachádza oko zkiímateľa v krajine Rastislava a 
Svätopluka velikého^ túžbu svätú po spojení sa so svetom i s 
nebom, s ľuďmi na svete a s Bohom na nebi. Pod Rastisla- 



- 265 — 

vora, kniežaťom slovenským , rozšírilo sa kresťanstvo medzi 
Slovákami, pod Svätopliikom zaujala ich túžba mocného sa s 
inými spojenia. Ale pravda, keď sa pripáčime blížej, shliad- 
neme, že to všetko holj iba predoznamy budúcich velikých 
vekov, iba povetorné zjavy a ukážky, ktorým chyboval čas a 
vek, tato jedine úrodná zem velikých myšlienok. 

Sjednotenie Slovanov pod silnú berlu Svätoplukovu roz- 
padlo sa, jako sa rozlámala berla v nezdarených jeho synov 
rukách: kresťanstvo jediné zostalo v blahoslavenom účinko- 
vaní svojom. Práve keď sa na koniec schylovala obec sloven- 
ská, dal Boh Slovákom obecenstvo so sebou, dal im kresťan- 
stvo, aby v ňom prechoval národ tento život svoj až do 
toho času, keď i naňho prijde poriadok. Yidzme že v tom 
prst boží a pokývnutie vlády sveta a národov. V tomto veku 
teda , v ktorom sa zjavila na málo obec (štát) Slovenská, 
počína sa i Uteratára, tato súc nie tak úzko a vlastne shven- 
ská, jako viac slovanská. Rozumiem tuná literatúru liturgicko- 
cirkevml, či staroslovanskú. Keď nik z europejských národov 
novejších nemal ešte písma svätého vo svojom materinskom, 
národnom jazyku preloženého , vtedy už sme toto nebeské 
jadro života my Slováci mali, a v domácom jazyku čítali o 
velikých divoch božích. 

Rastislav pozdravil nové veky národa svojho obmytím 
seba tým kúpeľom svätým nového sa zrodenia z vody a 
Ducha svätého, obráťac sa na vieru kresťanskú. Bolo to veliké 
zasiahnutie na vek svoj dobre poznaný. Svedomité sa staral 
tento panovník slovenský o to, aby k tomuto žriedlu života 
duchovného i národ svojej správe sverený priviedol , a jemu 
v tomto kúpeli sa preporodiť dal. Poslal teda k známemu 
cisárovi gréckemu do Carihradu poslov s tou prosbou , aby 
mu učiteľov náboženstva kresťanského, ktoríby v reči sloven- 
skej sbehlí boli, doprial a poslal. Roku 863. po Kr. císar 
grécky Michal i v skutku žiadosti jeho za dosť urobil, pošlúc 
do krajín jeho Cyrilla a Methoda, rodákov z Tessaloniky či 
Solúna, a vlastných bratov. Solún bol toho času poloslovauské 
mesto, tak že oba bratia už z domu známosť jazyka slovan- 
ského vyniesli. Cyrill, ináč Konštantín menovaný , pridal sa 
hneď k sdokonálení písma slovanského, od neho sa i menuje 
azbuka t. j abeceda ta, ktorou sú prevedené písma sväté, 
Cyrillskou alebou Kyrillicou. Zomrel v kláštore r. 868. Po 
jeho smrti bol Method od pápeža za arcibiskupa krdlovstva 
%hmnského, alebo ináč Velko- Moravského povýšený , a velice 



šťastne pracovai na vykorenení pohanstva a rozšírení kre- 
sťanstva medzi dávnymi otci našimi. Spôsob , jakým Method 
Slovákov ku kresťanstva privádzal, bol ten , že prekladal do 
ich vlastnej reči písma svät/f. a uvádzal kroz bohoslužbu v 
tej samej reči vykonávanú živ/^ oboznamovanie sa s obsa- 
hom evanjelia Kristovho. Týmto zaiste všetkým mohli byť 
srdcia slovenská' najlepšie naplnené tým ohňorp svätým, 
ktorý žiari v cirkvi Kristovej , zato z tejto strany bolo i 
víťazstvo viery tejto nad pohanstvom najistejšie. Nie teda tak, 
jako robili nemeckí kňazovia, ktorí s nesrozumiteínou rečou 
a s hotovými desiatkami a daňami prichodili Slovákom zve- 
stovať Krista ukrižovaného. Lež tento živý spôsob Methodov, 
ktorým kliesnil cestu pohanom ku kresťanstvu, pritiahol mu 
dosť skoro nenávisť a závisť latinských kňazov , ktorí ho i 
skutočne u pápeža Jána YlII-ho v Ríme obžalovali , tak že 
tento r. 878. jemu liturgiu slovenskú vykonávať zabránil. 
Method ale dostanoviac sa so Zemižíznom, poslancom Sväto- 
plukovým, pred pápeža, nelen že pred ním, jako zle pouče- 
ným o veci, seba očistil, ale od neho i s velikou chválou a 
s napomänutím, aby len v diele počatom pokračoval, odišiel. 
Pápež tento Ján VIII, menuje Konštantína pôvodcom slovan- 
ského písma, pri ktorej príležitosti i slovanskú liturgiu chváli. 
Píše on takto Svätoplukovi : „Litteras denique sclavonicas a 
Constantino quodam philosopho repertas, quibus Deo laudes 
debitae resonent, iure laudamus." Spomänuté písmo Cyrillské 
je Cyrillom nie tak stvorené, a jakoby v nove vynájdené, 
jako radšej len rozhojnené. Základom písma tohoto sú grécke 
znaky, ku ktorým sú popridávané koptické, židovské, armén- 
ske a t. ď. Dobrovský píše o tom takto : „Dass Constantin 
neben dem grieehischen auch das koptische und armenische 
Alphabet benutzt habe, ist aus einzelnen Ziigen und aus der 
ganzen Einrichtung des slavonischen Alphabets sichtbar genug." 
Reč a liturgia staroslovenská nebola pravda naše nárečie 
slovenské, ale staro-bulharské^ ktorým v stoletiach tých dolu 
od Dunaja až k Solúnu sa hovorilo. Bez pochyby nebolo 
ďaleké od toho času užívanej slovenčiny, z čiastky zato , že 
ho Slováci dobre rozumeli, z čiastky , že samo terajšie naše 
nárečie je nie priam tak velice od tamtoho staro-slovanského 
odchodné. A reč ta sa výslovne od Nestora slovenskou volá ; 
i mníchovia, ktorí v Čechách slovanskú liturgiu udržovali — 
a obyčajne zo Slovenska povolávaní bývali — slovenskými 
sa menujú. Už o tomto čase musela byť reč slovanská velice 



— 267 — 

vzdelaná; na veliký zaiste pokrok ducha ukazuje preklad 
píšem svätých do slovanciny, ktorý sa prostotou pôvodnému 
textu k boku postaviť môže, ta plnosť slohu, ta bohatosť slov 
a foriem, ta krása živá tejto svätej reči staroslovanskej. Pre- 
klad tento je kroz Cyrilla a Methoda obstaraný; ktoré ale 
knihy Cyrill a ktoré ]\lethod l)ol preložil, s istotou sa nedá 
povedať. Exarch Ján, svedok z IX-ho storočia hovorí: že 
Cyrill preložil len výťah z evanjelií a epistolí k čítaniu na 
celý rok ; a takáto kniha je ta povestná 0.*í/ro/??ír.s7ia do dneška 
v cisárskej knihovní v Petrohrade zachovávaná, a dakedy 
dávno od Gregora Diakona pre posadníka Novgorodského 
Osfromíra prepísaná. Method preložil dľa svedoctva tohože 
Exarcha bulharského všetkých 60 kanonických kníh ; dľa 
Diokleasa ale je on prekladateľom celého starého i nového 
zákona, spísateľom omše slovanskej , ktorú podľa Basilia a 
Chrisostoma sporiadal. 

Na týchto základoch literárnych, tu u nás na Slovensku 
položených, stavali vyššie kostoly vzdelanosti literárnej a cir- 
kevnej inšie kmeny slovanské. Bohoslužba slovenská a čo s 
ňou spojené bolo tuhým sväzkom , čítanie velikých divov 
božích v reči materinskej zahynuly dosť skoro na Slovensku 
tlakom vonkajším udusené. Pokým síce ešte Method pri 
živote ostával, bohoslužba slovenská a s ňou i cirkevná lite- 
ratúra medzi Slovákami kvitla a sa rozmáhala ; bár neborák 
Method veľa musel snášat od latinských, t. j. tých a takých 
kňazov, ktorí po latinsky omŠu slúžili a celé služby božie 
vykonávali. Tito zaiste zradnými osídlami a spôsobami znali 
ho prenasledovať a u samého Svätopluka očernovať. Tento 
panovník slovenský ináč bol najlepší priateľ jak Methodov, 
tak bohoslužby slovenskej ; ale vo vojnách zapletený s celým 
svetom nestihol domakať sa pravdy, a tak ani dostatočne 
Methoda pred nápady zlomyseľnými obraňovať. Po smrti 
tohoto apoštola slovenského nastala žiaľna a smutná tma, 
trúchla a temná úzkosť duchovná v literárno-cirkevnom živote 
Slovákov. Zomrel Method r. 885. po 22-ročnom apoštolovaní 
medzi Slovákami. Pamiatka týchto dvoch bratov . Konštan- 
tína totiž, alebo ináč Cyrilla a Methoda, svätou má medzi 
nami Slovákami zostáA^ať; lebo skutočne oni sú počiatok 
nových vekov osvietenosti, civilizácie a spoločnosti kresťanskej 
medzi národom naším ; oni prvší štepili stromy živé večnosti 
v záhradách zemských slovenského jiároda. Po tejto chvíli 
jasnej dovalily sa búre divoké a ty rozplašily pokojné Víly 



— 268 — 

umenin, viery, literárneho života a rozburácaly celé stavanie 
Tonkajsie ducha národného. Smutné Músy preniesly sa potom 
do Bulharska a Ruska, kde našlj pokojnejšie sedliská. 

Ján Exarch Bulharský preložil do staro-slovančiny knihu 
Jána Damascénskeho ,,Nebesá'' ; u Rusov na konci X-ho a v 
Xl-tom století ujímali sa literatúry staro-slovanskej knie- 
žatá, iidržujúc na dvoroch svojich veliké množstvo učených 
ludí, ktorí prepisovali pre ich knihovne staré rukopisy staro- 
slovanské a prekladali z iných rečí knihy do staroslovanskej. 
Y tomto veku sa u Rusov i kronikársfvo započalo. Hnerr na 
konci XI. a z počiatku XII. stoletia písal svoju pamätnú 
kroniku Nestor, mních Kijevský (nar. r. 1056. zomr. 1116). 
Tuná sa stály hojné počiatky literatúry ruskej, ktorá sa tak 
ozorne rozšírila v nasledujúcich vekoch, že už teraz medzi 
predními europejskými literatúrami miesto zaujíma. 

Na Slovensl^u nasťaly časy pre literatúru a život vyšší 
duchovný velice smutné, a kto by o nich písať chcel, musel 
by si vziať za predmet bádania svojho vypátranie toho, jako 
Slováci vždy viac a viac seba z očí tratili , na seba zapomí- 
nali, sebe samým sa odcudzovali. Po upadnutí svojom jako 
národ, neprestávali síce Slováci byť , ale ich život bol viac 
len živorenie biedne, telesné. Dôvodom toho istým a neklam- 
ným je , že sa tak zaraz vplietli do pásma histórie cudzieho 
národa. Po bitke na poliach Požúňskych r. 907. svedenej a 
ztratenej rozpŕchli sa Slováci po Tatrách, a od toho času ráta 
a počituje sa ich nečinnosť národná. Mali síce účasť na osu- 
doch krajiny uhorskej : ale sama Uhorská krajina dlhé veky 
viedla život tiež iba taký biedny , tiež iba zdarobnievala, 
ochúňajúc sa iba tak jakosi nešikovne vo svete. Nebolo času 
vyznačenia sa na ideálnejšom poli ducha, literatúry a života 
vyššieho. Mnoho, premnoho by sa dalo písať o vlievaní sa 
slovenského života na obec Uhorskú , ale toto prekračuje 
hranice tohoto článku; to ale pripomänúť preca musíme, 
že veľa živlov slovenských prijala ústava uhorská, ba môžeme 
povedať, že z nich samých, trochu pretvorených a preinače- 
ných, sa sbila a stvorila. To utiahnutie sa Slovákov do tichých, 
úzkych dolín Tatranských bolo už raz heslo smutných 
časov, počiatok dlhého nešťastia, prvší chrapot sna národného; 
zato práve i ty živly, bár sú nepočetné , preca sú iba jako 
materiál z rozválaného stavania k stavaniu novému spotrebo- 
vané. Tam župy slovenské na stolice , tu županovia na kapi- 
tánov a pozdejšej na hlavných a vice-išpánov sa menili, 



— 269 - 

súdobné stolice starešín na prísažnvch, nádvorníkovia, pravdy 
(na pr. ad pravdám vocare) a inšie riady, správy , hodnosti 
viacej lebo menej zo slovenského sriadenia krajinského sa 
vzaly. Slovom všetka a celá podstať občanskej hierarchie 
Uhorskej obce a krajiny je silno sbitá z čistého , rídzeho 
života slovenského. 

Medzitým ale jakokoľvek všetko toto čistá , jasná je 
pravda, preca vyznať si musíme, že s pádom kráľovstva slo- 
venského zavrela sa voda života občanského nád Slovákami, 
tak že oni už iba jako skaly a hlboké základy v hlbinách 
občanského života Uhorska boly a na hladinu vonkajšiu 
sebävedomosti národnej nevychádzaly. 

Tak nastupujú dlhé veky zatvrdeného, ukrutného mlča- 
nia na Slovensku ; krajina Uhorská bola krvavé divadlo hneď 
ženúcich sa cez ňu divokých národov a plemien, hneď náruži- 
vostí, surovostí a rozopri vlastných pánov a magnášov, tu medzi 
sebou, tu medzi kráľom vedených. Čo zo samej bohatej poézie 
slovenskej bolo zostalo, to tiež až na samu slabú pamiatku vo 
vlnách časov sa potopilo. Ešte doteraz sa spievajú slabé 
ohlasy starých piesni pohansko-slovenských ; ale to tiež iba 
od detí a mládeže miestami je udržované a tak mdlé , že 
nedovoluje na nič istého a ustáleného zavierať , jako je na 
pr. vynášanie v nedeľu smrtnú (Judica) Moreny a spievanie 
piesne starej : „Morena , Morena , za kohos' umrela" a t. ď. 
Reč krajinská v Uhrách od prvého počiatku bola latinská, v 
tejto nevideli Slováci soka svojho, zato ostávali bez starosti 
o reč svoju materinskú. Na to už dávno boli zabudli , že sa 
takého dač, jako ich reč bola, dá do života občanského lebo 
cirkevného uviesť, zato na to ani len nepomyslel nikto, časy 
sa boly až velice vzdialily od Cyrilla a Methoda. Matúš 
Trenčiansky sa síce zjavil v lone slovenskej rodiny jako dáky 
hrozný pomstiteľ Slovenska , jako vysloboditeľ ujarmeného v 
nepovedomosti ducha Slovákov: ale počiatok XlV-ho stoletia 
bol ešte velice hluchý. 

y XIY-tom a XV- tom století sa v Uhrách lepšie síce 
časy pre literatúru zjavily, lebo Ludvik Veľký a Žigmund, 
nastúpivší po sebe kráťovia uhorskí, boli velikí umenia, 
vedomostí a literárneho vzdelania podporovatelia a priatelia, 
ktorí vyššie školy a ústavy zakladali , obdarúvali , učených 
ľudí napomáhali, sami velice vzdelaní boli. Najmä ale pod 
Matiašom Korvínom na vysoký štebel literárna obec pový- 
šená bola ; preca ale všetko toto alebo zhola nič, alebo len 



— 270 — 

velice málo ;i viac. ibík tak pozďaleha na rozvinutie sa pove- 
(lomosti nííľodnfj, a t;ik i života litoľáriicho Slovákov poso 
bilo. Bolo tíícíí veľa Slovákov učených na dvore sponiäuutv'ch 
kráľov, ale tých učenosť bola len mrtvá a pre orj^anismus 
pôvodný, pre jadro čisté slovenského života národného cel- 
kovite neúrodná , neplodná. Nebolo v Uhrách toho živlu, 
ktorý mal prebudiť zo sna Slovákov ani v samej veličiznej 
knihovni Korvínovej. Inde boly iskry pre šírku slovenskú. 
Slováci iba to majú spoločné s literárnym životom Uhorska 
napospol , že i oni v jednom s týmto čase prebúdzať sa 
začali ; samého prebudenia sa obsah je nekonečne od tamtoho 
rozdielny. 

Ked' chceme poznať ten bod, z ktorého tieklo to ozorné 
hýbanie sa náboženské , ktoré i Slovákov v XY-tom století 
zo sna lethargického zbúrilo , musíme hodiť aspoň len malý 
blesk pozornosti svojej na zadok. — Česká krajina bola r 
týchto časoch jedna z najvätších hviezd na nebi vzdelaných 
národov. Roku 1348. založil bol Karol IV. vysoké školy 
Pražské. Tu sa otvorilo divadlo a bojovnisko myšlienky, 
literatúry, vied a umenia. Karol sám ustavične bol otočený 
mužmi učenými. Náboženské živly boly predmetom literár- 
nych poliybov a hádok. Ale ty to práve boly také, ktoré i 
ľudu pospolitého myseľ zaujaly , ľudu to toho, v ktorého 
pamäti živá žila pamiatka časoA^ bohoslužby slovanskej. Hus 
sa stal národným hrdinom týchto bojov , domácim vodcom a 
radcom týchto búrnych pohybov duchovných. Úrad jeho dvo- 
jaký, professorský totiž a kazateľský, spojoval v jeho osobe 
literatúru so životom. On po česky písal a kázal to , o čom 
sa vo škole po latinsky hádal , a tak prechádzala literatúra 
zo školy na širšie a otvorenejšie pole nové silných náruži- 
vostí ľudských. Najmä ale po r. 1415. , v ktorom Hus bol 
spálený, obrátila sa Česká krajina na bojovnisko najsurovej- 
ších výstupov. Po dlhých víťazstvách rozpadli sa Česi sami 
medzi sebou, a od toho času počalo sa rozlievanie sa ich po 
susedných krajoch a krajinách. Y tomto čase sa zas opako- 
valo to, čo sa už predtým stávalo, že totiž Tatry naše boly 
vždy, kedykoľvek búrky časov iné kmeny sem i tam hádzaly, 
ich najmilejšie útočište, lebo i po zlámaní sa korábu českých 
bojovníkov viery, tito bratia naši sem sa išli ukryť do hlbo- 
kých kolísok Tatranských, hľadajúc a nachádzajúc úchýľok 
pokojný v horúcom náručí čerstvých Slovákov. Po búrach 
divokých, dlhoročných našli českí vysťahovanei miesto útechy 



- 271 — 

a odpočinku v Tatrách a udomášaili sa pomedzi rodinami 
slovenskými. A keď si sriadili svoje veci , počínali pomaly 
vyťahovať zo svojich skríň a priečinkov spisy sväté , knihy 
nábožné, poklady duchovného života plné. Tu sa počalo v 
Slovákoch tajné jakési tušenie a zdanie hýbať a kriesiť, že 
sa totiž i v ich reči môže dač inšieho hovoriť než len o 
domácich vecach a prácach. Až teraz sa im počínala pred oči 
stavať ich duchovná chudoba, ich veliká z tohoto národného 
ohľadu zanedbanosť. Česká reč teda bola ta reč, pomocou 
ktorej prišiel Slovák k tomu povedomiu, že je i on národ. 
Od r. 1429. počalo sa sťahovanie sa Cechov do Slovenska, 
úplné sa stalo s príchodom bojovného Jána J Iskry ^ ktorý od 
r. 1440 — 1453. slovenské stolice od Požúňa až po Prašovo a 
Košice riadil a spravoval. A o tomto čase sa i slovenská lite- 
ratúra z vajca svojho vylu[)ovať počínala, majúc ešte českú 
lupinku na sebe. Slovenskí kňazi počali za príkladom českýoh 
služby božie^ v slovenskej reči odbavovať, knihy ^ če^ské čítať, 
Slováci do Čiech na učenie chodiť , a naopak Česi a Mora- 
vani častejšej k Slovákom nadchádzať. A toto tak bývalo až 
do osudnej bitky na Bielej Hore, do r. totiž 1620. Slováci 
sa takouto cestou pomaly udomášňovali v češtine, najmä keď 
od r. 1525. skoro všetci k obnovenej Cirkvi evanjelickej pri- 
chádzať začali , pripravení k nej Husitami. Všetky zaiste 
knihy cirkevné a náboženské v reči českej spísané boly. Ba 
na toľko sa učení slovenskí mužovia s českou rečou a litera- 
túrou zapodievali, že prišiel čas, v ktorom Slováci lepšej po 
česky písali, nežli sami rodili Česi. Chuť ta dobrá reči sa 
učiť vždy bola u Slovákov živá , čerstvá ; zato i v českom 
písania spôsobe, môžeme povedať, velice ďaleko prišli. Toto 
je to duchovné žitie národov a kmeňov, že sami sa odmeňujú 
sebe vzájemne Slováci prijali bratov Cehov do náručia svojho, 
a oni im dali zato pokrm duchovný, oni nakŕmili túžbu ich 
po pokladoch vyšších. Slováci neostali ale ani z tejto strany 
ničeho dlžní Cechom, a práve vtedy, keď kmeň český rozkjná- 
saný, odnárodnený, ubiedený a znivočený už sám nevládal 
dedictvo otcov v sile čerstvej spružnosti a v čistote zadržať, 
reč česká od Slovákov prechovávaná a vo vyšších vrstvách 
duchovného života jako v balsame zadržovaná bola. 

y Slovákoch ])ola už vzbudená túžba živá po ujedno- 
stajnení sa v dačom vyššom. Tak sa sklonil k nim vek XVl-ty, 
tento vek pamätný skoro pre všetky europejské národy, s 
ktorým sa tak slávne zaviera prosredný vek. Na všetkých 



— 272 — 

stranácli s;i dvíliajú ^oiiioviíi na jkjIí vyššom ílucliovnóho pre- 
cítenia národov. Pravda síce to, že^ sa u Slovákov nemohli 
ešte dvíhať Tassovia, Camoensovia , Sekspírovia , ani Koclia- 
novski, Gundulic, Zlataric : preca ale i medzi nimi as[)oň 
prvsie 2)uky lepších vedomostí , krásnejších unu^ní a života 
literárneho kriesiť sa počaly. A keď si predstavíme tu ty 
búrky domáce, tu vpády a nábehy barbarských Turkov, 
Tatárov, čertov a diablov, tu vojny náboženské, tu ty sotro- 
čovania ľudu slovenského desatoraké : práve zadiviť sa budeme 
museť, že Slovensko tak mocné, tak veliké kroky na ceste 
európskej civilisacie urobiť v stave bolo. V žiadnej azda 
krajine nebolo o tomto čase toľko škôl, a to nie len menších, 
triviálnych, ale i vyšších gymnasií a ústavov literárnych jako 
na Slovensku. Mali sme školy v Bánovciach (mestečku v 
Trenč. stôl.) r. 1525.; v Kremnici r. 1538; v Žiline r. 1550, 
kde povestný D. Bánovský kvitol ; v Sv. Martine v Turci 
r. 1560, kde Mojžiš Bánovský učil; v Prievidzi, kde okolo 
r. 1550 Hussel básnil, a od r. 1560 — 1563 LadisUv Liptov- 
ský povestný bol ; v Trenčíne, kde od r. 1583- až do konca 
XYII-ho stoletia velice mnohí povestní professorovia školy 
tamejšie riadili. — 

(Z článku „Slovensko a jeho život literárny" v Slovenských „PohTadoch 
na vedy, liter, a umenia.") 

Josef Miloslav Hurban. 



116. Doby písomníctva slovenského. 

Keď menom 'pisoinnidva či literatúry nazývame súčet du- 
ševných výplodov istého národa , nakoľko tyto v insomnýdi 
pamiatkach složené sú : je dejepis písomnidva (história literatúry) 
výprava pôvodu, vyvinovania a vzdelávania , kvetu i úpadu 
duševného života istého národa, jako sa v spísaných plodoch 
ducha jeho objavuje. Učí teda dejepis písom/níctva slovenského 
najmä ty výplody duševné národa slovenského v písme slo- 
žené soznávať, v ktorých spôsob a postup vyvinovania tohoto 
duševného, v činnosti písomnickej čili literárnej záležajúceho, 
najvidomejším sa stáva, poukazujúc pritom jak na vzájemné 
účinkovanie literárnych úkazov medzi kmenami slavianskymi^ 
najmä sebe najbližšími českým a slovenským , tak i na pôso- 
benie politických prevratov , s ktorými život literárny úzko 
spojený je, zvláštny zreteľ svoj obracajúc. — 



— 273 — 

Deje písomníctva slovenského dajú sa k vôli stručnému 
priehľadu na štyri doby rozvrhnúť. Z týchto siaha : 

Doba prvá od najstarších zpráv o duševnom živote (hájení, 
mravoch a obyčajoch) starých iSlavianov vôbec a Slovákov oso- 
bité až do pádu dŕžavy Veľkomoravskej (r. 907.) , čili do 
storočia X., a rozpadá sa na dve podd,ohy ^ z ktorý cli je: 
A. Poddoba pohanská siahajúca až do príchodu vierozvestov 
slovanských sv. Cyrilhí a Methoda v kraje naše r. 863., a 
vypravujúca o národnom bájení jjovestí a básnictve; lebo veľká 
časť prostonárodných slovenských povestí a spevaniek , dosiaľ 
ešte medzi ľudom rozprávaných a spievaných , pochádza 
obsahom a povahou svojou očividome z doby ešte pohanskej, 
v ktorých zvätša len reč behom času inačená bola ; okrem 
toho výprava ona o staročeskom básnictve národno-umeleckom 
ruko])isov Zelenohorského a čiastočne i Králodvorského, totiž o 
spevoch tých staročeských epických a lyrických, ktoré nelen 
obsahom a povahou ale i rečou svojou, našej terajšej sloven- 
čine veľmi podobnou , do pohanskej tejto doby neomyľne 
pôvodom svojím náležia. — B. Poddoba kresťanská^ siaha od 
príchodu slov. vierozvestov sv. Cyrilla a Methoda (r. 863.), 
vypravujúc o pokresťanení kroz nich praotcov našich, jako i 
utvorení slovanskej azhíky čili abecedy od sv. Cyrilla (a sv. 
Klimenta) . glagolskej i cyrillskej, a tým založení kresťansko- 
národného písommctva u kmeňov slovanských , najmä prekla- 
daním píšem svätých samými týmito apoštolmi našimi začatým, 
až do pádu dŕžavy Veľkomoravskej (r. 907.) kroz Nemcov a 
prisťahovalých sa Maďarov, a s úpadom týmto politickým spo- 
jeného úpadu povedomia, a života národného u nás; čili od 
sredu storočia IX. až do začiatku storočia X. 

Doba druhá siaha od pádu dŕžavy Veľkomoravskej (y. 
907.) a následkom toho nastalého hlivenia národného Slová- 
kov až po vystúpenie Husovo čo reformátora viery a reči 
spisovnej v Čechách a pri sťahovanie i osadenie sa Husitov Česko- 
moravských na Slovensku., došlých sem hlavne pod Jiskrom z 
Brandýsa (vládnuvším od r. 1440 — 1452. župami slovenskými 
od Požúňa až po Košice a Prešov), ktorých pričinením a 
príkladom ujal sa jazyk český čo reč spisovná u Slovákov ; 
čili od storočia X. až do sredu storočia XV. Kdežto u Sla- 
vianov pravoslávnych (ku grécko-slovanskej cirkvi sa prizná- 
vajúcich) a Chorvátov katolíckych ujalo a pestovalo sa písom- 
níctvo v reči starobulharskej (alebo určitejšej rečeno : pan- 
nonsko-bulharskej , i star osláv ianskej vôbec menovanej) sv. 

čítanka II. 18 



- 274 - 

apoštolmi slov. užívanej, u oných hlavno cviillskou, u týchto 
glagolskou azbukou písané ; medzitým kcíľ u ČacJiov kvitlo 
básnictvo ki'esťannko - národné : zavládla na Slovensku jako v 
Uhorskej krajine vôbec latinčma čo reč diplomatická celým 
chatrným spisovníctvom , nedajúc prístupu užívaniu jazyka 
národného, takže celá tato doba nie životom, lež jedine živo- 
rením, ba hlivením národným kmeňa Slovenského vyplnená 
je. Len z počiatku doby tejto, jako sa domýšľať možno, bola i 
na Slovensku reč a bohoslužba staroslavianska na krátko 

Y úžitku *). 

Doba tretia číta sa od spomänutého prisťahovanía a 
osadenia-sa Husitov českomoravských na Slovensku a ujatia-sa 
tuná jazyka českého čo spisovnej reči následkom jejich 
úsilia v písaní a rozširovaní kníh svojich náboženských a 
daného tým mohutného príkladu, s ktorým po upovedomení-sa 
a precitnutí zo spánku dlhého spojený bol vznik prvého rez- 
kého života literárneho u nás, pravda že skoro výlučne len 
na poli náboženskom v reči spisovnej Českej ; teda od sredu 
storočia XY. až do prvopočiatkov užívania nárečia slovenského 
čo spi>ovnej reči pre Slovákov na začiatku storočia XYIII. 

V Čechách v 15. storočí bola pustota, potom však nastal prvý 
zlatý vek literatúry českej (najmä prostomluvy klassickej), v 
ktorom preložená je „Biblia Králička," vzor to tak rečenej 
biblickej reči, až dosavád u evanjelikov slovenských v cir- 
kevných záležitosťach užívanej, a trval až do nešťastnej bitky 
Bélohorskej (r. 1620. )? po ktorej stalo sa opätné sťahova- 
nie-sa Cechov prenadedovaných vo vlasti svojej na Slovensko 
a život literárny v Čechách upadol celkom, zmôžuc sa teprv 
po smrti cisára Josefa II. r. 1790. znenáhla k výške zname- 
nitej. Na Slovensku vyplnená je doba tato skladaním hojných 
piesni cirkevných a spisov náboženských od Slovákov evanjelického 
vyznania, ktoré majúc husitismom pôdu už pripravenú v 
storočiach týchto u Slovákov značne sa rozšírilo. Nektoré 
zachované spevy historické zo storočí týchto neveľkej ceny bás- 
nickej sú skoro jediným pozostatkom svetského písomníctva doby 
tejto v reči národnej. 



*) Z doby tejto zachovala sa nám menovite pieseň o porážke odboj- 
níka Kúpy : „Stála bitka , stála za Štefana kráľa" a t. ď., zaiste 
nezadlho po príbehu tom povstala. (Vidz Čítanka L č. 5.) 



— 275 — 

Doba štvrtá siaha od prvopočiatkov užívania nárečia slo- 
venského čo spisovnej reči Slovákov na začiatku storočia XYIII. 
až po dni naše. Z počiatku počali jednotliví spisovatelia dosa- 
vádnu reč spisovnú českú bez dôslednosti slovenčiť , až na 
konci stoľ. 18 Änt. Bernolák rozhodný krok tým učinil , že 
za spisovnú reč Slovákov povýšil nárečie slovenské západné 
(trnavské), ktorýžto pokus ieánostrdiiný Ľudovít Štúr v zásade, 
Michal Miloslav HoJ/za , hlavne ale Martin Hattala i v samom 
prevedení tým napravili, že nárečie sredných zúp slovenských, 
od cudzieho vlivu najvzdialenejšie a preto najpôvodnejšie, čo 
spisovnú reč slovenskú ustálili. Doba tato najnoľejšia , hlavne 
však storočie jej poslednie, je dobou prebudzovania-sa pove- 
domia národného , národnosti slovanskej a následkom toho i 
kmenovitosti svojej u Slovákov , ujímania-sa vzájemnosti 
medzi kmenami slovanskými , a rezkého života literárneho. 
Dá sa ona rozvrhnúť na dve poddoby , z ktorých : A. Poď 
doba prvá siaha od počiatkov užívania nárečia slovenského, 
vedľa zprvu všeobecnejšieho ešte spisovania v češtine , čo 
spisovnej reči Slovákov na začiatku storočia XYIII. až po 
vystúpenie Ľudovíta Štúra okolo r. 1845. — B. Poddoba druJiá 
jedná o vystúpení Štúrovom a blahodajnom jeho i spisovateľov 
školy jeho pôsobení až po založenie literárneho spolku „Mx- 
tice Slovenskej ^'^ ktorej, Boh dá, požehnaným všestranným 
účinkovaním rezký a mnohoplodný život literárny na Sloven- 
sku nastane. Emil Černý. 



117. Najstaršia pamiatka maďarského písomníctva. 

Spisovanie v jazyku materinskom u všetkých skoro novej- 
ších národov počína sa zároveň so zavedením kresťanstva. 
Bezpečne tedy tvrdiť možno, že u Maďarov už za sv. Štefana 
povstalo písomníctvo kresťanské a že prvé diela , nábožnou 
horlivosťou jeho spôsobené, boly Otčenáš, vyznanie apoštolské, 
ev^anjelie, epištoly, žaltár a druhé posvätné piesne, na ostatok 
rituale. 

Ale zo všetkého toho nepozostalo nič , iba jjohrahná reč 
a modlitba , ktorá snáď je pozostatok podotknutého rituálu. 
Zachovala sa v latinskom kódexu , písanom v XII. storočí, 
ktorý sa teraz v knihovní maďarského Musea chová. Iných 
pamiatok z doby Árpádovskej niet. 

Dľa Franka Toldyho. 



- 270 — 

c. Národopis fethnographia). 
118. Rec \obec a slavianska zvlažte. 

v 

Co človek, to národ; čo národ, to reč. ísárodov a rečí 
na svete je mnoho všelijakých. Je toho tisíce — «A.by každý 
národ a jazyk vyznával Boha." Každý človek i národ i každá 
reč jeho je ľuďská reč , ktorou človek jednako všade sa od 
nerozumných tvorov odoznáva, bár by ináč jak surový bol a 
nevzdelaný. Samo v sebe tedy žiadna reč, jako reč, menšie 
lebo vätšie právo nemá , bár by jednou , lebo druhou sám 
Hospodin hovoril, lebo on hovori všetkými. Medzitým preca 
nektoré reči na svete sú vzácnejšie medzi ľuďmi než druhé ; 
prečo? preto lebo ľudia a národy nimi hovoriaci sú onakvejší, 
preto že v tých rečach nelen sám človek je zvlášte ukázaný, 
ale i Boh v pravde zjavený. Pravda, že moc božiu všade i v 
prírode videť môžeme a tak i v každej reči ; ale v nektorých 
rečach je všehotvorcovo vtelesnené slovo, vyslovená myšlienka, 
slovotná vôľa i zákon ; je večná v tejto časnosti sláva. K takýmto 
rečam sa rátajú reči tak zvané semificM^ jako je k. p. židov- 
ská, arabská ; a potom tak rečené indoeurópejské, jako sú reči : 
indická, perská a iné v Ázii; jako sú grécka, latinská so svo- 
jimi dcérami : talianskou^ francúzskou,, španielskou^ i s padcé- 
rami oláskou sl anglickou; jako je reč germánska so svojimi 
dcérami nemeckou a ska/ndinávskou ; jako reč slavianska so svo- 
jimi nárečiami. — Všetky ty to reči boly a sú svojské poko- 
leniu tomu , ktoré na svete všahdy v duchovnej a telesnej 
povahe predok človečenstvu viedlo, vyvodilo a panovalo , a 
ktoré i tu povinnosť má, rozumnú , boholudškú svetovládu po 
celom okruhu zemskom rozšíriť. Lebo koho pán Boh povolal, 
toho i vv volil. 

Slavianmnou menujeme reč ľuďom slovanského rodu svojskú. 
Rod tento sa menuje rodom svojho slova t. j. rod slovanský. 
Jako na počiatku bolo jedno slovo, tak i rod tento bol jedon. 
Ale v poddanstve času a prírody mnohotvárnej t. j. človeč- 
skom úpadku rozdelil sa na národy a tak i jeho reč (jeho 
slovo) rozišlo sa na náslovia t. j. nárečia, tak jako sato všade 
s každým rodom ľudským stalo. Tyto rozličnosti reči jednej 
ukazujú na to, aby sa kroze všetky našlo jedno slovo, dobudla 
jedna sláva božia i človečenská , v jednomysli ducha pravdy 
a života. Preto jedným všemenom menujú sa slovanské nárečia 



- 277 — 

slavtanskou , slovanskou reeou alebo slaviancinou. Každý tedy 
človek rodu slovenského, ktorý nežije len zo samého chleba, 
ale i zo slova, bude si mať za povinnosť i radosť, reč tuto 
podľa jej pravdy a podstaty voznámostiť. Lebo keď iných 
íudí po reči poznáva, jakože by sám seba nemal po svojej reči 
rodnej poznávať ? Oko je svieca tela, bez toho nič nevidíme : 
reč je svieca mysli , bez tej nič nemyslíme. K kto nemyslí, 
čo ten bude stáť a jako žiť ? Sprostí ľudia hovoria že vraj 
reč, ktorú od detinstva majú, sa im netreba učiť, lebo ju vraj 
vedia. Ale to je nie pravda ; lebo práve to, čo vieme, naučiť 
sa máme t j. čo s nami od detinstva zrástlo, rozum a vedomie 
toho si nadobudnúť musíme, ináčej nás prevýši líška, ktorá si 
každá svoj chvost chváli. Keď to stojí , že taký je človek, 
jako ho vychovajú : tik iste bude stáť i to , že tak hovorí, 
jako sa svoju známu materskú reč naučil. Kto dobre myslí, 
dobre i hovorí, a mysleť dobre veru sa musí človek učiť i od 
Boha i od ľudí. Mysleť ale keď sa učí, musí sa učiť i reč, a 
to síce svoju vlastnú materskú, čo ju vie. Lebo reč je hlasná 
myšlienka t. j. hovoriť je hlasité mysleť, a mysleť je čuškom 
si hovoriť. 

Znatného Slováka vážne slovo prvšie o slaviančine je 
onoho slávneho baróna Petra Révayho. Povedá on vo svojom 
spise „De Monarchia et sacra Corona Regni Hungariae :" 
„Jazyk slaviansky alebo ílyrský je najrozšírenejší, tenže, ktorý 
od siného (adriatického) mora až do severného (polnočného) 
je bežný; lebo ním hovoria: Istriám^ Dálmatinci^ Chorváti^ 
Bosniaci^ Cesi^ Slezáci\ Lwíičama^ Poliaci^ Litvania a Rusi šíre 
panujúci , takže i Bulhari a mnohé iné kraje , temer až do 
samého Constantinopolu (Carihradu) tak , že na celom svete 
jazyk slaviansky je ten , ktorým naj viacej národov osloviť 
možno s nektorými len rozlikami nárečí , dostavších sa do 
slaviančiny zo susedstva cudzích národov. Jakže by sa sláva 
jednej lebo druhej reči v jej obecnosti, úžitku a rozšírenosti 
hľadať mohla, teda v ohlade tomto slaviančina a latinčina na- 
do všetky iné by prednosť malý, lebo so slovenčinou prejdeš 
pol Európy a veľkú časť Asie. To je v skutku tak.'^ 

Od toho času až do nedávna drahne sa medzi učenými 
o slaviančine a jej nárečiach hovorilo. Ale čo by sa storáz 
ešte viacej , preca by dosť nebolo : lebo naozajsť slavianska 
reč je mnoho rečí hodna, už sama v sebe jako reč osobenstva 
velikého národu europejského , ktorý chce a má byť veľký 
čloyek. Najprvším otázkam a slovám o reči tejto všeobecným 



— 278 — 

zavdalj prfčinu rozliční'' jej nárečia, koľko ich je ? jak o po- 
vstaly ? jako sa blížej lebo ďalej jedno na druhé ponášujú ? 
čím sa podstatne a prípadne jedno od druhého lišia ? atď. ; 
to všetko a tomu podobné iné bolo dosiaľ záhadkou nejednoho 
učeného umu. Ľudia pospolití neučení o to sa veľmo nestarali, 
lebo tým je to, vraj, všetko jedno, či tak, či tak, veď je to, 
vraj , všetko len po slovensky a po hovorsky. Inakšej doteraz 
nemohlo, pravda, byť: ale napotom nebude, byť nesmie, lebo 
slaviansky jazyk i so svojimi rozličnými nárečiami je a bude 
majeť a svojeť nelen nektorých ľudí ale všetkých ; síce ináčej 
nebudeme vedeť čo je k čemu. Nemyslím ja tu, aby sa tým 
každý Slavian zanášal tak jako s vecou osobitnej učenosti, 
to bude všahdy náležať nektorým; ale to mienim, aby každý 
koľko toľko vzdelaný rodu slavianskeho človek aspoň hlavnú 
známosť si toho nadobudol. Nebude-li to , teda na posmech 
svetský tak sa stane každému neznalcovi, jako sa stalo tomu 
valaskému synkovi , čo sa otca svojho zpýtal : „Naňo , či ta 
naša mater je nám nejaká rodina ?" Z tej príčiny mienime, 
že od veci nebude , keď Slaviančinu v krátkom priehľade 
rozličných jej nárečí predstavíme. 

íSafarík vo svojom spise „Slovanský národopis vPraze 1842." 
rozličuje každý jazyk, a tak osobitne slaviansky, na mhivy^ 
mluvy na recí^ reči na nárečia^ nárečia na poójt'ecia , podrečia 
na rôznorecta. Toho je takáto spôsoba : 

A. Mlnva východno-Jožná : 

I. Rec ritská^ jej nárečia : 

1) veíkoruské, 

2) maloruské, 

3) beloruské. 

//. Rec hulhcurská^ jej nárečia : 

1) staroslovančina (cyrillské nárečie, cirkevné, starohulharské)^ 

2) novobulharské. 

///. Re^ ilyrská^ jej nárečia : 

1) srbské, 

2) chorvátske, 

3) korutansko-slovinské. 

B. Mluva západná : 

L Reč leská^ jej nárečia : 
1) poľské, a tohoto podrečie kašubské. 



- 279 - 

//. Rec ceská^ jej nárečia : 

1) české (a moravské), 

2) uliorsko-slovenské (slovenčina naša). 

///. LvMcko-srhská reČ, jej nárečia : 

1) hornolužické, 

2) dolnolužické. 

IV. Rec polabská^ užuž vymierajúca, jej nárečie je jedno 
drevianske. už temer vvhaslé. 

v 

A tak vedľa toho, jako to Šafárik v^-stavil, sú v Slavian- 
Čine mluvy dve^ rečí sedem^ nárečí štrnásť^ podrečia dve. 

Michal Miloslav Hodža. 



119. Reé česká a jej literatúra, 

ČeUina , cesh) jazyk , je slovenčiny hornej čili severnej 
nárečie samostatné , samorodné, na svojom vlastnom kmene 
vyrastené ,. alebo česká reč je skmenovitená slovenčina , reč 
veľkej predošlosti a slávy, ale i velikého minutia, nehodného 
povrženia a zase rázneho povznesenia. Ona je ten divný člo- 
vek slaviansky na prenebezpečnom kraji Slávie , odporom a 
Sjpíiierou jak samého seba, tak i hrozný cudzomar prekonavší. 
Ňou sa slovenčina preddunajská , jako do vznešeného stavu 
vídanou dcérou krásy a sily, na vždy honosiť bude, tešiac sa 
práve i z jej slávneho pohrabu, ktorým bola na dvesto rokov 
(1620 — 1820) pochovaná; lebo vskriesenia je i smrti radosť. 
Predtým panovala čeština v celej Českej, v Morave a v Sliezsku; 
behom nepriaznivých časov nemčina jej celé temer Sliezsko, tre- 
tinu Čiech a Moravy odobrala t. j. 8laviani v oných krajoch mnohí 
sa ponemčili. Lebo Slavian je nie žiadna neokruchná príroda, 
ktorá by sa činnému živlu spôsobiť nedala, sama seba zadavšia. 
Slavian nemá rád seba bez vyššej potenciálnosti (mocnenia) 
či by ta z obce , či z církve zvlášte na neho pôsobila. Pri- 
jde-li tato i od cudzinstva, čo ^divu, že Slavian je i na to súci 
a spôsobný, že i to prijíma? Českí potenciálni ludia t. j. páni 
a vlastínovia sami prvší zadali svojenárodnú potenciálnosť za 
cudzinskú a touto i na národ českoslaviansky pôsobili; musel 
by nespôsobník byť ľud a národ ten , ktorý by sa pôsobeniu 
tomu nakriatnuť nedal. Tým práve nebol nikdy a nikde Sla- 
vian a najmenej český ; preto keď ma národné žily popretí- 
nali, má jednak i v tom česť ľudskú , že sa dal i cudziemu 



— 280 ^ 

živlu v sebo sľudiť a učlovečiť, preto že takú operáciu nikto 
mimo Slaviana nevy(h'ží; ale má jednak i v tom česť i ná- 
rodnú i ľudskú, že preťaté oné žily sám si pozaväzujúc, tak 
rečeno z kvapky národnej krve svojej nelen vyžil, ale v oné 
časy duchamorného žimorstva ešte i sdužejúc, k novému životu 
činnosti sám seba zdvihol. Hovorím to je ten česky zázračný 
človek i s jeho zvláštnou rečou. V takej próbe by Nemec alebo 
Maďar už desaťráz bol vykapal ! Teda česť Slavianstvu če- 
skému ! 

Česká literatúra ohľadom svojeho rozvinutia delí sa na 
štyri veky : 1) vek mladostí^ od najstarších časov až do Husa 
(1410.); 2) vek mužského kvetu a plodnosti, od Husa až do 
bitky belohorskej (1620.) ; 3) vek staroby a úpadku^ od bitky 
Belohorskej až do uvedenia nemčiny do všetkých škôl a úra- 
dov zemských a mestských (1774.) ; 4) vek znovuzrodzenia od 
tedajška až do terajška. — Z najstarších časov prvšej doby 
predivne zachovali sa pamätiny českej reči, ktoré nám po tisí- 
cich rokoch ukazujú, čo bol slaviansky človek doma i v obci, 
že jednak s radosťou postave jeho sa diviť, jednak s bolesťou 
jeho slávozmar pozdejší cítiť musíme. Libušin súd z IX. sto- 
letia a Rukopis kráíodvorský z XIII., v ňomže ale básne sú do 
dávnejšej predošlosti siahajúce , zostanú preutešené pomníky 
nelen českej reči , ale i celej slaviančiny. Potom sú knihy 
práv, jako pána z Eozenberkur. 1346; práva 2;emsÄ;é okolo 1378; 
výklad práv od Ondreja z Dube okolo 1400. — T pekné pamiatky 
básnictva spôsobu toho , jaký panoval tehdaž v Európe 
západnej. — Drahný tiež počeť nábožných kníh; menej viacej 
i do filosoíického domyseľstva siahajúcich, jaké spísal zvlášte 
veliký kresťanský mudrc Štítny (okolo 1375.). 

Y druhom veku , ktorý sa s Husom počína , celý národ 
český oddal sa na umenie boboslovné. Ján íŕws (1409 — 1415) 
reformátorom tak dobre v jazyku a literatúre , jako i v nábo- 
ženstve sluť môže. Nastáva jeho a smer, od neho duchu národ- 
nému a tým i literatúre daný , trvalý potom s malými pre- 
menami až do konečného zlomenia sily národnej v bitke na 
Bielej hore. Yek tento menuje sa ináč i zlatým vekom litera- 
túry českej, dobre-li tázať sa nejdem. Spisovalo sa mnoho, 
ale najviacej vo stiene kríža a nie vo svetle jeho. Ale spôsob 
reči prostomluvnej , jak v náboženských tak i v historic- 
kých knihách , zvlášte od 1520. ku podivu sa zdokonalil. 
Vzornosť jeho nájdeme v s^^isoch Daniela z Veleslavína ^ Komen- 
ského^ ktorá je navždy z oných čias klassická. Spisovateľov z 



— 281 - 

onoho veku je množstvo a kníh ešte vätšie ~ najviacej nábo- 
ženských škriepok, ktoré vlastne Cechiu zodkriepily i zakrpilj. 
Ale Biblia králička^ prácou štrnásťročnou od ôsmych mužov *) 
církve českej braterskej z pôvodného textu preložená, vysvet- 
lená a v šiestich dieloch od 1579 — 1593. vydaná, je najkrajší 
pomník jazyka tejto doby, v ňomže český duch dokás^al, na 
čo mohol vynsť po storočnom namáhaní a jakým pomníkom sa 
žiadon druhý národ na oný čas vykázať nemôže. 

V tretej dobe po bitke Bielohorskej 1620. jak duchovný 
život národa tak i materský jazyk docela klesly. Jazyk český 
len sediaci nechaný, prišiel u šľachty a mešťanov do potupy, 
do krajinských jednaní uvedený bol jazyk nemecký, v školách 
panovala latinčina ; tricaťročnou vojnou opustatené mestá 
zaujali Nemci. Konečne Jozej^ II. císar uviedol nemčinu do 
všetkých normálnych, hlavných a triviálnych škôl. Ale práve 
v tejto konečnej tiesni a súži mimo nadanie nastúpilo vskrie- 
senie jazyka českého, a síce z trojích príčin hlavne, z neuni- 
čemnosti kmeňa českého , z prebudených po celej Európe 
naúk a umení, zo slobody tlače, ktorú Jozefova velikomyseľ 
dopustila ; jednak ale i z iných okolností. — Procházka (umr. 
1809.) vynášal tlačom na svetlo mnohé vzácne pamiatky staršej 
literatúry českej ; Kramerius (umr. 1808.) spisy pre ľud. Na 
to sa zjavili faktorovia reči a literatúry : Dobrovský arciotec 
filológov slavianskych, Nejedlým Jungmann^ Puchmir zo starších ; 
Kollár., Palacký^ Šafm^ík^ Hanka., Presl., Celakovský z mladších. 
Kollárova „Slávy dcéra ,^' Jimgmannov „jSlovník^^' Šafárikove 
^., Starožitnosti slovanské^' a Celakovského básne s ruko>)isoin králo- 
dvorským od Hanku vynájdeným sú stĺpy novočeskej literatúry, 
na ktorých, bohdá, sapreutešená veľatobná stavba šťastne vystaví. 

U Slovákov, čokoľvek je starších písomnín z XY. a XVI. 
veku, všetko je české, slovenčiny leda značky popri češtine; 
dosiaľ aspoň vyše husitickej doby , v ktorej Slováci češtinu 
prijali, nenašlo sa nič slovenského. A spisy od Slováka pošle 
t. j. české máme len z konca XVII. a začiatku XVIII. sto- 
letia, od Masníka (1680.) Krmana (umrel 1740.) Bela (umrel 
1749.), AmbrozÍ7iHa{\\m\\\lM^.) Bahjla (\lh9.). — V novej ších 
časoch pracovali na poli českej slovesnosti : Tablic (umr. 1832.), 
Palkovič^ Plachým Hrd/icka, Cerňanský^ Šulekova\ Kollár^ Cha- 
lúpka Ján^ Kuzmáni., Leška., Fejérpataky a iní. 

Michal Miloslav Hodža. 



•) Medzi nimi bol i Slovák Jesenius (Jesenský). 



— 282 — 

120. Roc ruská a jej literatiira. 

Rec ruská menuje sa tak od Rusov , slavianskej ríše na 
východe založiteľov od r. 863. , co predtým sa bezpochyby 
slovenskou menovala za najstarších časov. Tato je najrozšíre- 
nejšia, panujúc od východného Predtatranska až k Ľralu, a 
roztrúsené šírom severnej Asie až do Ameriky ; od Bieleho 
mora až ku Čiernemu. Hovorí ňou v jednom hlavnom a vo 
dvoch menších nárečiach vyše 50 miliónov ľudu slavianskeho, 
zvätša pôvodčitého, samorodného, ktorý kraje ony v časoch 
už predhistorických obýval a otcovi historického umenia, 
gréckemu Herodotovi (r. 450. pr, Kr.) pod menami Budinov, 
Neurov a Piengitov známy bol. Istá sila i krása a zvlášte 
mohutnému kmenovstvu slavianskemu svedčná veličanstven- 
nosť, prejatá pri tom všetkom šírosrdečnou milotou sloven- 
skou , je neodpriečne svojstvo ruštiny. Slovák zvlášte si ju 
môže a má po mnohých svojenárečných hlasoch o spôsob ách 
slovničných dobre prisvojovať , osobitne nárečie veľkoruské. 
Niet pochyby , žeby z nej vätšieho utešenia mal , neželi z 
cudzích rečí , za ktorými tak pachtí , a v jejichže znaní si 
toľko zakladáva. Svetonárodný orgán Slavianstva je skutočne 
už ruština; preto učencovi slovenskému práve nič z nej neve- 
deť, je i národná i človenčenská nechvála i nešvára. 

Dvoja rec sa vnároduila v ruskom Slavianstve : cirkevná 
staroslovanská sl svetská ruská^ obe so životom národným, nímže 
Rus je cez na kroz prejatý a preživlenv, nerozlučne spojené, 
a síce tak, že jedna druhú nie reku snáša, ale vlastne v cir- 
kevnej a občanskej povinnosti , vo svätosláve i svetosláve 
odmieňa. Ruský vzdelanec napospol je rečou i Starosloven i 
Rus; ba sú nie riedke príklady, že pospolití ľudia celé knihy 
písma svätého, k. pr. žalmy, evanjelie nazpamäť vedia. Y ohľade 
tomto niet reči — mimo latinskej — ktorá by sa v toľkom 
priestranstve na chválu Boha ozývala, jako staroslovanská. — 
Co do ruítkej literatúry^ tato je teraz medzi všetkými slavian- 
skymi jak hojnosťou a rozmanitosťou plodov , tak i výtečno- 
sťou jejich najonakvejšia. Jej rozvinutie je podľa času dvojako 
rozdobné : staršia doba je od uvedenia kresťanskej viery a 
slovanskej bohoslužebnosti za Yladimíra (r. 988.) až do Petra 
Velikého (1700); novejšia ide od tohoto panovníka, obnoviteľa 
ruskej a tvorca jej terajšej mohutnosti , až do terajška. Obe 
tyto doby sa hlavne rozoznámkujú rečou a slohom , toťže v 
onej pisavali Rusi staroslovanský , bárs i miešano s ruským. 



— 283 — 

y tejto spisovať začali i spisujú v nárečí národnom a zvlášte 
moskovskom, nímže sa literatúra stala obecnou , všestrannou, 
jako Rusovia vravia „mešťanskou" (graždanskouj. Z prvšej 
dobj najzvláštnejšie j^amätiny sú: „Pravda ruskd^^' t. j. staré 
práva ruské, ktoré knieža Jaroslav sobral, sporiadal a vydal 
(r. 1016—1020.). — Nestorova kronika (nar. r. 1056. zomr. r. 
1115. alebo 1116.), najdôležitejší a najkrajší z onoho veku 
historický pamätník, — „/Slovo o pluka Igovoi^om^' z konca 
XII. stoletia, báseň epická ducha ossianského, a iné. — Naj- 
vzácnejšie ale dedictvo duchovného života onej doby složené 
je pre potomstvo v tehdajších letopisoch a listinách čili obec- 
ných úradných písemnosťach , týchto posledních najviacej 
čistoruských , jakýmiže v tej miere na onen vek žiaden iný 
národ honosiť sa nemôže. Y čas mongolského poddanstva , v 
ňomže národ ruský skoro celých dve sto rokov a vyše prene- 
restil, spisované boly najviacej náboženské knihy, ale i leto- 
pisné celkom zanedbané neboly. Po zlomení jarma tatárskeho 
(r. 1462.) a uvedení kníhtlačiarstva (r. 1553.) v obojom sa 
pokračovalo. Makarij zhotovil ohromné dielo životov Svätých. 
Pozoru hodné plody zákonodarstva toho času sú : Súdohnik 
(r. 1559.) a Ulozemia (r. 1649.). 

Peter veliký postavil Ruskú do radu hlavných europejských 
mocenství. On nastavil novokrojné písmo rnské (graždanicu) 
a dal, jako všemu, tak i slovesnosti nový beh. Za jf^ho času 
kvitli vedľa duchovných už i spisovatelia svetskí : Kantemir 
(r. 1708—1744.), Tati^čev (r. 1685—1750.), Trediakovskij^ 
(r. 1703 — 1769.), ktorý vlastne staroslovančinu snažil sa uviesť 
jako reč spisovnú i do literatúry. — Ale tvorca a otec novej- 
šej literatúry ruskej je LomonoHOv (r. 1711 — 1765.), veliký 
duch. Za ním básnik Derzavin (r. 1743 — 1816.), jehože óda 
„Na Boha'' svetochýrneje. Na vyšší stupeň i bohatstva i doko- 
nalosti zdvihla sa literatúra ruská za Karamzina (r. 1765 — 1826.), 
pôvodcu dokonalejšej prj)stomlu vy ruskej. Z básnikov jeho času 
predkuje medzi inými Ž?iÄ;oWt;{;' (nar. 1783.) ; a jako skladateľ 
nevyrovnaných bájek prišiel u celého ruského národu do klas- 
sickej vážnosti Krylov (nar. 1768.). Tretí za Lomonosovom a 
Karamzinom stupeň literatúre národnej položil slávoduchý 
héiiim\ Pmkin (r. 1799—1838.). — Teraz to ide tam zo slávy 
na slávu — vo svojom spôsobe, času a okolnosti, alenado 
všetko duchom ruskej veľaslavnej, všeživelnej národnosti. 

Miohal Miloslav Hodža. 



— 284 — 

d. MÍPMopis ftopofjraphiaj. 
121. Trnava, 

Trr,ava, tento tak rečený liíin slovenský, zaujíma dôle- 
žité miesto v dejinácli Uhorska. Obdarovaná peknými výsa- 
dami, navštevovaná kráľmi a kniežatami, napadaná od nepria- 
teľských vojsk, honosiaca sa dakedy krásnou knihovňou, 
stolicou distriktuálnou, a súc oddávna sídlo arcibiskupské 
nachodí sa s osudami svojimi v iízkom spojení s osudami a 
dejami celú Uhorskú krajinu potkavšími a potkávajúcimi : čo 
nám zavdáva príležitosť k prítomnému, viac Časo- jako deje- 
pisnému krátkemu priehľadu jej osudov. 

Trnava (ináč : Tyrnaii, Tjrnavia, Zumbat, Nagy Szombat) 
Turóczym nad druhé mestá týmito chválonázvy oslavovaná : 
regia, libera, sancta, illustris, florens, celeberrima, ku ktorým 
Bél dodal : aequa justaque, — už za najdávnejších časov sa 
spomína ; lež ktoby jej prv^^m zakladateľom bol býval, diplo- 
maticky nie je dokázané. Dejiny nám oznamujú, že okrášlená, 
zvätšená a slobodami obdarovaná bola Belom II., kráľom 
uhorským, ok. r. 1142, neskôr Geizom II. a Konstantinou 
dcérou Bely III. R. 1238. jej slobody Bela lY. zlatou bullou 
poistil, ktorá ale v čas prehánok Tatárskych zahynula ; tuto 
ztratu ale kráľ onen vynahradil udelením mešťanstvu novej 
bully r. 1267. v 31. roku svojho panovania. Ottokar, vnuk 
pripomänutej Konstanoie po svedenej bitke dal mesto vyple- 
niť, tak že po tejto pohrome len pomaly sa zmohlo obyva- 
teľstvo z Nemcov, Slovákov a Maďarov záležiace. Nezadlho 
na to prišla Trnava pod moc Matúša Trenčanského, ktorému 
r. 1310. znovu odňatá bola. R. 1327. bol tu uzavrený pokoj 
medzi Karolom Róbertom a Jánom kráľom česk^au. Y týchto 
časoch sa nachodila v kvete a sláve svojej. R. 1356. bola 
Trnava založená Ľudovítom I. Margaréte staršej Tyrolskej ; 
1432. navštívená Husitami v čas jarmočný, ktorí jako kupci 
sem prišli, mesto opanovali a pustošili. R. 1465. chcel urobiť 
Švehla, strašný vtedy zbojník, so svojou rotou útok na Trnavu, 
medzitým prekazený bol úmysel jeho Blasiom Podmaniekým. 
R. 1494. usmrtili židia tunajší jedno kresťanské dieťa, čeho 
pôvodcovia chytení, na námestí spálení a ostatní vinníci dľa 
súdu, pod predsedníctvom Alexia Turzu vykonávaného, peňa- 
žitou pokutou trestaní boli. 8kutok tento zapríčinil vyobcovanie 



— 285 - 

r. 1539. celého obyvateľstva židovského v Jeruzalemskej a 
Jericho uliciach usadeného. I cigáni sa z mesta vysťahovať 
museli. Nasledujúceho roku bola Trnava navštívená vojskom 
španielskym, cisárom Karolom V. bratovi Ferdinandovi L na 
pomoc vyslaným. R. 1509. bola Trnava morom navštívená. 
Opäť rokov potom sa tu bavil Žigmund, kráľ poľský, chystajúc 
sa vo veľkej nádhere na snem Prešporský. R. 1531. sa tu narodil 
Ján Sambucus alebo Samboky, muž učený a slávny dejepisec, 
básnik a radca cisára Ferd. Maximiliana a Rudolfa. R. 1543. 
Ostrihomská kapitula bola sem prenesená. R. 1545. držal tu 
císar Ferdinand snem po dva razy. V tureckých nepokojoch 
prišli sem r. 1539. Dominikánske mníšky , ktoré potom do 
Prešporku preložené buly. R. 1501. prvý raz boli do Trnavy 
uvedení Jezuiti, ktorí po 5 rokoch svojho tu meškania vypuk- 
nutím hrozného ohňa, v ktorom loO domov shorelo, prinú- 
tení boli mesto opustiť. Lež o 19 rokov pod Draškovičom 
znova sa tu usadili. R. 1586. a 1590. cítené bolo zemetra- 
senie , na čo mor nasledoval. R. 1598. sa tu bavil arciknieža 

v 

Maximilian s vyslancami Žigmunda. Na to zaujal Bočkay 
Trnavu a urobil ju hniezdom lúpežníckym. Co v okolitých 
krajoch odvedené bolo, to sa na peniaze obrátilo. Po opano- 
vaní jej od cisárskych , 26 punktov sa v nej k dobrému 
uhorského a sedmohradského obyvateľstva ustanovilo. R. 1^615. 
uzavrený pokoj medzi Turkami a cisárom v Tureckej Zitve 
a r. 1619. obnovený Ferdinandom II. Betlen zrušil a Trnavu 
podmanil , privlastniac si veľa peňazí a súkna kupcami tu 
složeného. Práve v tom roku i koruna Uhorská z Prešporku 
sem donesená a v kapitule ukrytá bola ; označuje udalosť 
tuto nápis s nakreslenou korunou na samom stavaní : ,>Hts 
e,go sub tectis quondam peregrina qiuevi/^ ztadiaľto cez Zvolen 
a Ečed súc nesená. R. 1618. sa vyliala rieka Trnava a bola 
príčinou povodne v meste na 6 stôp vysoko vyrastlej. R. 1621. 
Buquoi odňal Betlenovi znovu mesto toto. R. 1632. a 1633. 
panoval tu veľký mor. R. 1643. počeť Akademistov rozmno- 
žený Holomúckou mládežou , ktorá Švedami tam znepokojo- 
vaná bola. R. 1645. urobil Rákóczy na mesto nápad. R. 1648* 
držaná na rozkaz arcibiskupa Lippaiho okolná synoda. R. 1651. 
pápežom Urbanom VIII. poslané z 9 kusov záležiace muče- 
delnícke pozostatky s veľkou slávnosťou v kostole sv. Jána 
složené boly. R. 1663. svedená bitka pri Parkane veliký 
strach v meste spôsobila ; veľký počeť mládeže , učiteľov a 
obyvateľstva vysťahoval sa z mesta. Mníšky do Hradišťa na 



— 286 — 

Moravu boly odvodené. íl. KíOG. vclikviii oliňoín navštívená. 
K. 1679. novy nior. K. 1679. Tokíilym zaujatá. Zbúrenie sa 
pripisovalo .Jezuitom, ktorí vraj prenasledovali druhť^ho vy- 
znania obyvateľov. Tokoly dal tjnito na vôľu : buďto na galérie 
sa dať odviesť alebo 50000 dukátmi sa vymeniť. Sudcovia 
jejich boli Salomon Berthoti a Ketzer. Zaujali sa za nich gró- 
fovia : Adam Czobor , Zigm. Homonay , Dorď Erdody, 
Štefan Nádazsdy a slob. pán Mikuláš Bercsényi. R. 1688. 
istý Novák , složený radca, dal mesto z pomsty kroz svojich 
prívržencov zapáliť,ktorí ale chytení r. 1589. najprv žeravými žele- 
zami trhaní, potom mečom sťatí boli. Sám pôvodca za polhodiny 
pomaly na ohni opekaný a potom rozštvrtený na ukážku 
vystavený. R. 1703. zaujatá bola Trnava Rákóczym , ktorý 
veľký výplatok a spolu zaoy)atrenie svojho vojska súknom i 
zbrojou mestu naložil. Do tohoto času padá bitka medzi cís. 
generálom Heisterom a Rákocovci svedená. Sám Rákóczy zo 
zvýšeného miesta sa díval na boj. Heisterovi tu Czobor život 
zachránil. R. 1706. vyjednáva sa o pokoj a 23 články sú 
ustanovené. R. 1724. je tu distriktuálna stolica založená. 
R. 1730. žil v Trnave slávny pravotár a polyhistor S. P. 
Munkácsy, ktorý na vlastné útraty krásnu knihoveň z naj- 
vybranejších spisov tu založil, zvláštne obľúbenie naehodiac v 
podporovaní učených , najmä ale Belovi pri jeho obšírnych 
spisoch pekné služby preukazoval. R. 1777. s veľkou sláv- 
nosťou vchádzal do mesta kardinál prímas Jozef Batyány. 

Najnovšie príbehy sú známe. 

Trnava je na štvorhran múrami obohnaná, na ktorých 
sa štyri veľké a viacej malých baštových väžičiek nachodí. 
Má dve hlavné brány : horniu a dolniu, a dve malé, jednu 
neďaleko Františkánskeho kláštora, druhú pri arcibiskupskej 
palote. Hlavné široké a rovné ulice sú tyto : Hrubá ulica od 
dolnej ku hornej bráne vedúca , s touto v rovnej čiare b^ží 
Jakubská a Sbožná ulica. Na pravo : Pekárska ulica. Potočná, 
Paalínska, Seminárska, Kapitulská, Jeruzalemská a Jericho : 
v týchto dvoch ostatních bývali židia v 16. storočí. Medzi 
stavbami znamenitejšie sú : 1 . Hlavný kostol sv. Mikulášovi 
zasvätený, staré veľké budovisko s dvoma peknýma, blachom 
krytýma väžama na mieste kde sa Jeruzalemská a Kapitulská 
ulica schádzajú. Odbavuje sa v ňom pobožnosť v nemeckom a 
maďarskom jazyku. Arcibiskup Pázman r. 1629. k jeho okrase 
140.000 zl. obetoval. Oltár vktorom je pamiatka kapitulníka Nobi- 
kiusa. Dakedy sa tu i synody o dbavo valy. Stallus Canonicorum, 



-~ 287 — 

alebo sieň, v ktorej kapitulníci svoje schôdzky držiavajú , je 
dvoma sirokýma krásDjma tapeta ma od Matiáša Korvína 
pochádzajiicima ozdobená. Knihoveň v Dej vybraná. Mikuláš 
Oláh, Anton Verantius, Ján Kutassy, Franko Forgács tu majú 
hrobové pomníky. Hneď vedľa sa nachodí 2. kostol sv. Michala, 
kde sa služby božie slovensky odbavujú. Vystavený je r. ,1674. 
od Dord'a Szelepcsényho. 3. Kostol sv. Jána. Mikuláš Eszter- 
házy a jeho manželka Kristina Nyári dali starú stavbu srúcať 
a celkom nové budovisko vystaviť r. 1637. Pavel Eszterházy, 
syn Mikulášov, krásnymi obrazmi ozdobil kostol tento, ktorý 
dostali Jezuiti , a preto sa i Universitským menuje. Pred 
kostolom týmto sú pekné sochy. 4. Kostol sv. Jakuba, Fran- 
tiškánom patriaci, postayený bol od Pázmana spolu i s klášto- 
rom , ktorý Michal Sípek bielym bťachom obložiť dal. 
5. Kostol SV. Trojice r. 1729 postavený. 6. Pavlínsky kostol, 
v ktorom dakedy evanjelici refor. i augs. vyznania služby bo- 
žie odbavovali. 7. Kostol mníšek klarisských, Pázmanom spolu i s 
kláštorom postavený a Séčénym okrjíšlený. 8. Uršulinský kostol 
kroz Imricha Eszterházyho r. í 740- postavený. 9. Kostol sv. Heleny 
(Hospital). Okrem kostolov spomänutia zasluhujú : a) arci- 
biskupská kuria, ktorú arcibisk. Forgác založil, Lippai okrášlii 
a Krist. Aug. Sacksenzeitz krásne obnovil, b) farský príbytok, 
c) kapitula, d) Universita r. 1678. založená. Ferd. Pálfy, biskup 
Nitriansky, má sa za jej pôvodcu. Nachodily sa v nej dve divadlá 
pre mládež. Pamätná v nej knihoveň, ktorú pri prenesení 
university do Budína na viacej než dvaciatich vozoch odvá- 
žali. Základ tejto položil kardinál Pázman, Tlačiareň založil 
arcibiskup Kolónie, e) Astronomická pozorovateľná (observa- 
tórium) r. 1741. stavaná, f) Seminária , ktoré tej'az c. kr. 
invalidom za príbitky slúža. g) Základina Emericiho č. domus 
deíicientium , kde vyslúžení kňazi zaopatrení bývajú, h) Radný 
dom na námestí, i) Grófa Talvayho budínok , kde distrik- 
tuálne sednice sa držiavaly a t. ď. Kalvária je neďaleko 
hornej brány. — Počeť obyvateľstva bol r. 1850 : 6400. 
Kraj je do vôkola pekný a úrodný, obyvateľstvo pilné, pra- 
covité, obchodivé, čo do národnosti s málo výnimkami slovenské, 
ostatne na národnosť svoju neveľa dbajúce. 

Mikuláš Dohnaný. 



— 288 — 
123. Treiiéíii. 

Starobylosť Trenčína vysvitá nelen z })rízinonn(^bo notára 
kráľa Bely (Anonyiíms Belae re^is notarius), ale i z praotca 
českého dejepisu Kosinas-a [)ripoiiiínajúcelio '^ľrenčín a Banov. 
Sleduj e me-li ale bedlivé sústavu sriadenia župného, ktorú 
svätý kráľ Štefan dľa zásad a pravidiel staroslovanskej ústroj- 
nosti župnej zaviedol , jako sa o tom ponekud! už Sevcjľini 
,^Com. de vefer. íncol. Hmvj. cis. DanuO."' a potom po ňom 
Gabhardi vyslovili : zdá sa, že Trenčín v časoch slávy sloven- 
skej bol jeden z oných župných hradov, ktorých hojný počeť 
jako vo veľkomoravskej dŕžave, tak i v iných zemach sbra- 
trených kmeňov sa nachádzal. Až po kráľa Ondreja III., 
poslední eho potomka z domu Arpádovho, bol Trenčín v držaní 
kráľovskom, zvláštnymi veliteli (Capitani) a županmi (Comites) 
spravovaný súc. Dôstojnosť tato dostala sa pozdejšej do rukú 
Matúša , syna Petra nádvorníka , z ktoréhožto predkov Jakuh^ 
syn Michala Caka , johhagia hradu trenčanského , už okolo 
r. 1270. po Herandovi úrad tento zastával". 

Krajina uhorská totiž bývala na 70 a viacej žúp čili 
stolíc (comitatus) rozdelená, z ktorých jedna každá od hradu 
v nej sa nachádzajúceho pomenovaná bola. Obyvateľstvo sa 
delilo na vyššiu a nižšiu triedu. Ku vznešenejším patrili 
všetci bojovníci Johhafjyones castrí zvaní, ktorí zase trojeho 
druhu boli, totiž : Jobbág^'i sv. kráľa (johhagyones sancti regis)^ 
ktorých predkom svätý Štefan zeme kráľovské pod výminkou 
bojovania dedičným právom bol udelil. Jobbágyovia z mešťan- 
stva vybraní (johhagyones e castrensihus exemptí)^ ktorých iní 
kráľovia po sv. Štefanovi z mešťanstva do stavu Yojanského 
preniesli a dedičnými statky obdarovali. Služebníci kráľovskí 
(servientes regis) , kráľovské banderium (hand. regium) , krá- 
ľovský dom (regía domus) réčení , pôsobili najčestnejší 
stav, do ktorého z predošlých stavov jedine najvýtečnejší 
mužovia vyberaní boli. Nižšia trieda záležala zo služeb- 
níkov rodených (servi natí) , prepustencov (manmnissi) a 
mešťanov (cives) čili služebníkov hradných (servientes castrl)^ 
preto tak rečených, že hrady opravovať a zaopatrovať povinní 
boli. Lud k tejto triede náležiaci, vyjmúc mešťanstvo mno- 
hými výsadami od pozdejších kráľov obdarované , zostal v 
porobe väzeť, a menoval sa v jazyku maďarskom až do naj- 
novejších čias nie ináč nežli prachom (pórnép — misera con- 
tribuens plebs). 



— 289 — 

Matúš Trenčanský^ súc vladárom od ústia Váhu do Dunaja 
padajúceho po roviny holičské , a hore cez Turec , Liptov, 
Spiš až za pevný Šariš a po vrchy novohradské, počal sa po 
smrti Ondrejovej o to pokúšať, aby na prestol uhorský pový- 
šený bol jeden z jeho spoluk menovcov, menovite sa jemu na 
hodnosť tuto najbližším a najhodnejším zdal byť lásk,avý a 
múdrosti plný Václav II., kráľ český a poľský, ktorý i na 
valnom shromaždení pešťanskom, navzdor vlivu pápeža Boni- 
fácia VIII. chcejúceho sicilské knieža Karia Roherta z domu 
Anjou na dôstojnosť tuto povýšiť , bol za kráľa zvolený a o 
prijatie dôstojenstva tohoto požadovaný kroz čestné vyslan- 
stvo, ktorého údovia okrem iných vznešených^ mužov boli : 
Ján Illmnr^ arcibiskup kaločský, Dominik syn Štefana meno- 
vaný Peró/i , pokladník Ondrejov ; Demeter , syn MikukíŠa, 
potom biskupovia Ondrej jágerský, hnrich veľko-varadínsky, 
Haah čanádsky , Mikuláš bosňanský a Jakuh spišský. Avšak 
Václav, majúc dosť na dvoch sebe sverených zemaeh, nechcel 
ponúknutú korunu prijať, ale radil, aby syna jeho Václava, 
napotomnieho kráľa českého, slávnych Premyslovcov posled- 
nieho mužského člena , sebe vyvolili ; čo keď učinili , dľa 
výpovedi Fr. Palmy ^ sprevádzaného od otca svojho Václava IL 
až k Hodonínu, roku 1301. korunovali ho (poneváč sa teh- 
dajší arcibiskup ostrihomský Gregor strany Karia Roherta 
pridržiaval) kroz Jána Ilhaúra v Stolnom Belohrade, a potom 
mu v Budíne poslušenstvo prisahali. 

Avšak ľahkomyseľný Václav mnohých pánov proti sebe 
popudil a po nezdarnom potýkaní sa podľa vôle otca svojho, 
najviac ale pričinením Mx///^tt Trenčanského r. 1304. z Budína 
v kráľovskom odeve do Čiech s korunou sa navrátil, ktorú i 
Ottovi bavorskému nezadlho po smrti otca svojho daroval. 

Smrť kráľa Václava II. nemenej prekazila zámery 
Matma^ jako ztrata odhodlaného podporovateľa jeho Jána 
Ilhnúra^ ktorého prv, než od pápeža Bonifacia VIII. do Ríma 
k sodpovedaniu pozvaný bol, smrť spolu s Jakubom spiš- 
ským v Budíne (ešte r. 1301.) zachvátila; jeho ale nástupca 
s biskupy : Michalom záhrebským, Theodorom rábskym a Bene- 
diktom vesprímskym, čo zástupca Karia Róberta proti Václa- 
vovi pred stolicu pápežskú vystúpil. Tu počal Matúš pri ďal- 
šom rozhodovaní korunnej tejto záležitosti obojetnejšie jednať, 
ba poslancovia jeho potom sa i na voľbe Karia Róberta v 
prítomnosti legáta pápeža Klimenta V. kardinála Gentilis-Si v 
Pešti u Dominikánov r. 1307. držanej, potom na poli rákoš- 

Clítanka II. 19 



— 290 — 

skom pozdejsej olmovonej , účastnými stali; za to však do už- 
šieho sväzku vstúpil on s ľudnatými mosty Prešovom a Koši- 
cami, jako i s mocnou rodinou nádvorníka Omodé-ho^ meno- 
vite s jolio si/ny Jánom, Mikulášom, Dávidom a Ladislavom, 
ktorých panstvo cez zemniansku (zemplínsku) stolicu až po 
pevný Munkáč medzi Rusíny sa rozprestieralo. O nedlho ale 
nadvláda Karia Roherfa a vtieranie sa cudzincov u dvoru ho 
k výprave oproti kráľovskej strane povzbudily *). Boj zprvu 
započal proti arcibiskupovi ostrihomskému a biskupovi nitrian- 
skemu, ktoréhožto poslednieho sídlo, Nitra^ dosť skoro vydo- 
bytá bola. Ostrihom ale Tomáš jedine hojným výplatkom 
oslobodil. Medzitým i kráľovská strana k boji sa pripraviac 
do horních strán vtrhla ; o čom dozvediac sa Maim pospie- 
chal svojim ku pomoci, a poraziac v krvavej bitke Filipa^ 
napotomnieho nádvorníka vo Spiši, postupoval ďalej k Šarišu, 
od kráľovských vojsk obľahnutému. Kráľ liobmi užasnúc nad 
príchodom jeho ustúpil ku Košiciam ; na rovinách rosanov- 
ských u brehov Torisy , v abaujskej stolici , svedená bola 
r. 1312. dňa 15. jun. rozhodná bjtka ; boj tak vražedelný 
nastal, že od času bitky u rieky Šajavy s Mong-oly svedenej 
smrtonosnejšieho nebolo. Na strane Matúšove,') stál jeho vodca 
Demeter a Omodeôvci ; s králom Róbertom boly voje jemu 
oddaných pánov a biskupov , jako i krížovníci ; či vlastne 
Templárovia alebo Johaníti, nenie isté. Najukrutnejšia vražda 
nastala v okolí kráľa. Pluky Matúšove , bojovnými zástupy 
českými sosilnené , už porážaly šík , zástava kráľovská kle- 
sala ; tu sa odobral Róbert k zástave krížovníckej a hrdinskou po- 
mocou jejich konečne Maima k ustúpení prinútil ; načo sa 
Šariš vzdal. Lublová (Lubljó) po krátkom odpore dobytá 
bola. Áno, už sa blížil kráľ ku sredisku moci Matúšovej, k 
Trenčínu • avšak naraz sa obrátil ku Komárnu , ktoré i po 
dlhom udatnom bránení opanoval. 

Žatým priaznivými okolnosťami Matúš novú silu nabud- 
núc zase svoju vládu až k Dunaju, jako mnohí chcú po Pešť, 



*) Majláth, ktorý tvrdí, že v bitke pri Rosanovcíach Česi čo pomoc- 
níci Matúšovi bojovali, udáva, že statky Omodeovcov v zemi 
Rusínov ležaly. Ostatne mali Rusíni v onom veku pod Theodorom 
Koriátovičom , ktorý zo zahraničného Ruska prišiel a od Karia 
Róberta Mukačovom, Uhvárom, ba i Ujlakom nadaný bol, tak svoje 
vojvodstvo, jako za času Matiáša Korvína mali Slováci vojvodstvo 
liptovské. 



- 291 — 

rozšíril a na Trenčíne takmer kráľovský dvor sriadil : ba i 
p^roti hrdinskému Jánovi liixenburg-skému , iivádzajiicemu do 
Čiech cudzie mravy , válecne vystúpil ; tento však Matúša 
r. 1315. porazil v krutom boji u mestečka Holiča (v hor. 
Nitriansku), kde síce Cechovia už cúvali pred nátlakom jaz- 
dectva Matúšovho, 'ale od Jindricha z Lipe k udatnému potý- 
kaniu nazad obrátení boli, až i víťazstvo obdržali. 

Avšak dosť skoro k rozličným pohromám, ktoré Matúša 
v posledních rokoch života svierať počaly , pridružilo sa ešte 
proti nemu spojenie biskupov, menovite: Tomáíía ostrihom- 
ského, Mikuláša rábskeho, Ladislava kaločského, Jána nitrian- 
skeho, Mcf>^'fina jágerského, Štefana vesprímskeho , Ladislava 
pečuhského, Benedikta čanádskeho, Ivanka veľko-varadínskeho, 
Dorďa sriemskeho, Augustína záhrebského a Benedikta sedmo- 
hradského. Tito v Kaloči r. 1318. shromaždení uzavreli nelen 
duchovnou mocou, ale i svetskou zbraňou spoločne proti Matú- 
šovi robiť ; áno málo zatym najviac pôsobením nitrianskeho 
biskupa Jána II., ktorý s Karlom Róbertom do Uhier prišiel, 
bol od arcibiskupa kaločského Ladislava a iných päť bisku- 
pov v tomže meste vyreknutý na všetkých Matúšových pod- 
daných interdikt, a on sám a jeho najvernejší daní su do 
kliatby. Na výrok tento trebas duchovenstvo Matúšovo ne- 
dbalo a služby božie ďalej vykonávalo (menovite Štefan^ opát 
zo Skalky, vždy zostával jeho podporovateľom), preca mnohí 
z mocných jeho spojencov odpadli. Toľkými nehodami skľú- 
čený, a však nepremožený , Matúš konečne v prítomnosti 
duchovenstva, poslednie obrady jemu prisluhujúceho, r. 1319. 
ducha vypustil. 

Po smrti Matúšovej pripadol Trenčín zase kráľovskej 
korune , tak že ešte za panovania Karia Róberta uzavrené 
bolo v ňom r. 1335. priateľstvo medzi týmto kráľom a Kazi- 
mírom III. poľským z jednej strany , z druhej ale medzi 
Jánom luxenburgským, hotujúcim sa válecne proti nemeckému 
cisárovi Ludvikovi lY. Syn a nástupca Róberta^ kráľ Ľudovít 
Velikým ktorý častejšej na Trenčíne prebýval a mestu mnohé 
slobody udelil, daroval r. 1375. dôchodky jeho svojmu poklad- 
níkovi Bebekovi na čas živobytia. Vo válečnvch búrkach, 
ktorými bola prenasledovaná dcéra Ľudovítova, královna Maria 
a jej matka ^Allbeta , vytrval Trenčín pod župany Frankom, 
synom jeho iSimonom Konija a Štefanom Zeerom^ v stálej ver- 
nosti k Márii a k jej manželovi Sigmundovi, ktorý ho potom 
okolo r. 1400. udelil vojvodovi Ctiborovi (Stiborius), ktorý sa tiež 



— 292 — ^ 

dľa príkladu Matúša „Pánom Váhu" monoval a oste r. 1411. 
na sjezde, z ])ríčiny vyrovnania modzi Poľskom a Uhorskom 
o Podolie a Multany vo 8pisi držanom, sjjolu s arcibiskupom 
ostrihoniským , Jánom de Kanlža ^ nádvorníkom Mikulášom 
Garn^ ÍŠimonom Rozgonyim ^ Jánom Bubekom čo najvyšším 
pokladníkom, Mikulášom Marcalym^ Petrom Pevéiiymt a Jánom 
de Marótli prítomný bol. 

Po smrti kráľa Alberta^ zaťa Sigmundovho, v povstalych 
na novo o hodnosť kráľovskú rozoprách zavolaný bol oíI 
ovdovelej kráľovny Alžbety Ján Jiskra z Brandýna k hájeniu 
práv syna jej Ladislava Pohrobka. Tento pritiahnuc s nekolTío 
tisícami branného ľudu, skoro medzi Slováky, od časov Matma 
Trenčianskeho s Cechy spriaznenými , Ladislavovi prestol 
otcovský^ ubezpečil, a obsadiac Trenčín a iné tatranské hrady 
až za Sáriš cez Novohrad , Gemer do zemnanskej stolice 
takmer až po užhorodskú župu svojimi zástupami, — ktorých 
prední vodcovia boli : Komorovský, Talavús, Aksamít, Pan- 
krác, Jakub z Pazova, Keresty, Vrík, Slováčko, potom Juro 
Kalný z Palavíc, Stanislav Plátek z Dunyova, Ondruško de 
Przievny, Gothard Radlina, Ján zo Záchrastia, Sassin de 
Socha a iní českí rytieri a slovenskí páni — víťazoslávne ich 
proti sokovi Posthumovmu , Vladislavovi I. bránil , ačkoľvek 
ho strana Vladislavova v rozhodnom okamžení sňatkom s neťou 

v 

biskupa jágerského, Šimona de Rozgony, prebohatou dedičkou 
Dorda Vronovského, k sebe r, 1442. pripútať chcela. 

Keď po nešťastnom Vladislava pri Varne roku 1444. 
proti Turkom zahynutí vyslancovia : Deniš Széchy, arcibiskup 
ostrihomský, Matiáš, biskup vesprímsky, Ladislav Gara, Imr. 
Marcaly a Mikuláš Ujlaky šli k poručníkovi Ladislavovmu, 
cisárovi Bedrichovi IV., do krajiny prítomnosť kráľa žiadať : 
tu Jiskra, jak to z výpovedi Eneáša Sylvia zachovanej vidno, 
tiež do Viedne sa dostavil, aby pri poradách svojou radou 
nápomocným bol. Pri tejto príležitosti spatriac poprvé nedo- 
spelého Ladislava, pre ktorého toľko nebezpečenství podnikol, 
slzy radosti ronil. Keď sa ale porady bez zdarného výsledku 
rozpadly, pospiechal Jiskra nazpäť do Tatier, aby tu mestá 
a hrady mladému kráľovi bránil. Tým popudil proti sebe 
námestníka mladého kráľa, Jána Huňadyho, ktorý i r. 1450. 
proti nemu vyslal svojho príbuzného Csállóva ; a keď tohoto 
Jiskra nekde medzi Šarišom a Košiciami na hlavu porazil 
a zabil, sám Hunady sa proti nemu vypravil, a však s málo 
vätším prospechom ; lebo rok na to od Jiskry so 4000 ozbro- 



— 293 — 

jeného ľudu pri Lučenci zastihnutý prehroznú porážku utrpel, 
v ktorej zo strany Huňadovej , ktorá na 16.000 branných 
mužov silná bola , okrem iných pánov zahynuli tiež Štefan 
Buhek a Ján Kompolty de Nána, Ladislav Hedervdry ^ biskup 
jái^erský, ale zajatý bol. Načo konečne tito dva najvätší svojho 
veku hrdinovia medzi sebou prímerie uzavreli. 

Pri návrate Matiám Korvína , syna Huňadyho, r. 1458. 
z Prahy bolo v Strážnici, kde novo vyvoleného kráľa Jískra 
uvítal, priateľské usnesenie prosriedkovaním Jiŕiho Podébrad- 
skeho medzi oboma uzavrené. Toto ale, ešte z nedosť známych 
príčin , skoro pretrhnuté k viacročnej válke príčinu zavdalo, 
v ktorej konečne Jiskra ohnivému Matiášovi po mnohom 
nezdarnom potýkaní r. 1462. ustúpiť musel. A však tento 
s premoženým hrdinom, ktorý sa potom s dcérou tehdajšieho 
nádvorníka Michala Országa de Guth na novo oženil , láska- 
vejšej nakladal, nežli nekdy jeho otec, ktorý (jak o tom Maj- 
láfh v „Geschichte der Magyaren" svedoctvo vydáva) po do- 
bytí nove vystaveného hradu , Moldava rečeného , Jiskrovej 
posádke , z Cechov a Poliakov pozostávajúcej , kázal ruky 
poodtínať, konce nosov odrezať a po jednom oku vyklať. 

Kráľ Matiáš dal hrad trenčiansky po županovi Ladisla- 
vovi Parlaghy a Františkovi Haagovi okolo r. 1489. spišskému 
županovi (Štefanovi Zápoíovi , ktorý ho tak mocne upevnil a 
nákladnou márnotratnosťou nádherne ozdobil , že sa mu i 
povestné kráľovské sídlo, naddunajský Vyšehrad , vyrovnať 
nemohlo ; v týchto dobách bola i chýrečná studňa vyše 50 siah 
hlboká od zajatých Turkov v skale vysekaná. Po Štefanovej 
smrti ctižiadostivá manželka jeho Hedvika , dcéra Premy sla 
kniežaťa tešínskeho , veľkými obetami dosiahla, že r. 1512. 
poľskí vyslancovia na Trenčín prišli, žiadajúc o ruku Barbory 
Zápoľovej pre mladého kráľa Sigmunda L Nezadlho potom po 
porážke moháčskej syn Hedvikin Ján Zápoľa, vojvoda sedmi- 
hradský , stanúc sa vzdorokráľom Ferdinanda I. na ^ sneme 
Bretislavskom r. 1526. v dec. náradou nádvorníka Štefana 
Báthory vyvoleného, rozžal na všetky strany vlasti pochodeň 
záhubu ej občianskej války , v ktorej ale od Ferdinandovho 
veliteľa Salma u Tokaja porazený , v Poľsku útočište hľadal, 
keď medzitým Ján Kacianer z Katzensteinu pred Trenčín 
r. 1529. pritiahol a mocne ho dobývať počal. Po dlhom a 
márnom namáhaní povedal konečne jeden z obliehajúcich, 
menom Kašpar Cohor , že hrad jemu dobre povedomý len 
ohňom dobytý byť môže ; načo na radu jeho do vikýrov, 



— 294 — 

náhodou otvoreii y<*h, ttik dllio ohnivynii g-uľami sa strielalo, až 
sa líradobné stavanie chytilo ; tu ináč zniužilá, z 800 mužov 
pozostávajúca posádka, keď i pracháreň ohňom zachvátená a 
do povetria vyhodená bola, konečne premožená bola. 

Stroskotaný hrad potom r. 1535. prešiel na gr. Alesa 
Tnrzií^ po ktorom od roku 1549. stolicu trenčiansku spravo- 
vali Ján Ostrosic^ Mikuláš g-r. Salm, Dorď VI. Zrínsky, syn 
svetopovestného bohatiera Mikuláša , jakož nemenej i sám 
múdre vedeným úradom kráľovského poklad níctva , v ktorom 
po otcovi nasledoval, preslulý ; potom Ladislav Popel z T^jb- 
kovíc^ zať gr. Salma , až konečne r. 1588. hrad trenčiansky 
gr. Imrich Forgách za 3800 Valenských v záloh dostal. 

Roku IG05. obľahli hrad a mesto trenčianske Belossczicz 
čili Bieliszteč, Zmeškal, Ujváry, Bastakvič, Bosny, Kováč a 
iní vodcovia Bočkayovi, z ktorých Bielisztecz nezadlho potom 
odpravený bol na rozkaz Štefana 1. lllesházyho, ktorému pri 
uzavrenom pokoji zároveň s inými statky i hrad trenčiansky 
už r. 1593^. od Forgácha kúpený navrátený bol. 

Gróf Štefan lllesházy rozpadlý hrad zase obnovil, tak že 
r. 1621. skrytá bola v ňom pred Gabrielom Bethlenom za 
nekoľko mesiacov koruna ; 40 rokov ale na to bol Trenčín 
pozdejšej tureckými a tatárskymi hordami, po dobytí Nových 
Zámkov až do Tatier a Moravy vtrhlými, skľúčený ; oslobodený 
ale bol vodcom cisárskym, vojvodom holštýnskym. Konečne 
r. 1708. Rákocovskí povstalci v takú tieseň uviedli hrad tren- 
čiansky , že posádka už i ty najhnusnejšie zvieratá požívala; 
a však keď boli prinútení Nové Mesto nad Váhom zanechať a 
n.a ľavú stranu Váhu odtiahnuť, od cisárskych náčelníkov Hei- 
stra a Vývoda zastihnutí skoro pod samými stenami hradu 
dňa 3. aug. tak ukrutnú porážku utrpeli , že moc a vládu 
svoju viacej spojiť nemohli. Nezadlho po poslednej udalosti 
tejto presťahovala sa hrabäcia Illesházovská rodina do Dubnice 
a hrad tak slávny hubivému času zanechala, ktorý dávne jeho 
pamiatky zvätša zahladil. 

Rozsiahle rumy hradu trenčianskeho poskytujú zanímavé 
bádateľské pole znateľom stavby ; sloh byzantinský a gotický 
javí sa tu vedľa dosť četného stavania nového spôsobu. Známky 
slohu byzantinského nachádzajú sa najviac v podzemných 
sklepoch a ťažko prístupných chodbách , nový spôsob stavby 
temer naskroze pochádza z časov iStefana lllesházyho L, naj- 
početnejšej ale skveje sa gotika. Okrem nekoľko rodinných 
címerov (erbov) na kameňoch vytesaných nachádzajú sa v 



- 295 — 

prosred srácanín mnohé paniätiliodné dvere a okná nelen vrii- 
benými, ale i polovypuklými ozdobami hojne okrášleué. Stropy 
na sieňach premenám povetrnosti vydané už popadaly, v 
kaplnke sa ešte tu i tu vyskytujú zbytky malieb , poslednie 
to stopy jí^jich nekdajsej skvostnosti. Povestná oná v hornom 
hrade väža , ktorú svet rímskou a terentínskou nazvať ^hcel, 
zdá sa byť od polovice na novo hore vyhnaná, a preto, aby 
tlak hornej čiastky tým bezpečnejšej na spodnej spočívať 
mohol, je tato novým prístavkom o jednu tretinu rozšírená ; 
o Štvorhranných tesaných kameňoch ale, z jakých väze Rima- 
nov pozostávaly , ani stopy som nenašiel. Mnohonásobnými 
predhradbami s upevneným hradom týmto spojené je mesto, 
ktorého brány a na nekoľko poschodí vysoká väža v úhľadnom 
gotickom slohu sú vystavené. 

Hlavný chrám mestský , v druhej polovici 16. stoletia 
budovaný , javí patrné znaky protestantských modlitobníc ; 
najznamenitejšia je v ňom kaplnka, honosila sa peknou prá- 
cou z cínu , Spasiteľom na kríži, jako i hrobkami Kašpara a 
Jozefa Illesházyho. Na hrobke Kašpara, od manželky Helleny 
Thurzovej r. 1649. položenej, číta sa na miesto Trenčín „Tri- 
Čín," ktorý názov sa vraj i vo viacej starých listinách nachádza. 
Y susedstve kaplnky tejto nachádza sa kazateľnica , ktorej 
podstavok je gotický , najskôr pochádzajúci ešte zo starého 
kostola , ktorý vraj blížej nežli terajší hradu stál , a snáď v 
čas jeho požiaru (r. 1529.) plameňom ľahol a stroskotaný bol. 
U hlavného vchodu pod väžou , o nečo pozdejšej ešte než 
chrám vystavenou , chová sa od r. 1498. náhrobný kameň 
zástavníka (vexillifer) a mešťana Martina Fanty ; neďaleko 
ale od chrámu vidno na tom istom vrchu , na ktorom hrad 
stojí , gotickú budovu s dosť dobre zachovalým klenutím, 
ktorá pred veky kaplnku pôsobila, teraz ale za komoru, ba 
prv i za stajeň slúžila ; i bolo by k želaniu, aby krásovkusní 
mešťania trenčianski pamiatku tuto dávno minulej slávy slušne 
obnovili a k predošlému účelu navrátili. 

y prastarom kráľovskom meste tomto boly od r. 1556. 
účty a potom o nečo pozdejšej i zápisnica , ktorá už od 
r. 1476. sa chová, v slovenčine skoro až ku sklonku 18. veku 
vedené. 

Na radnici, kde sa milé tyto pamiatky našej reči schra- 
ňujú , nachádzalo sa predtým poprsie Matúšovo , ktoré ale 
pred nekoľko rokmi do peštianskeho musea bolo prenesené ; 
snímku ale z neho čo podobizeň chová predôstojný pán Stá- 



— 296 — 

rek. I javí sa na podobizni tejto Matúš čo velebný starec, na 
ktorého ušľachtilom obličaji hlboký zármutok rozliaty je. 
Okolo r. 1580 kvitlo v Trenčíne evanj. gyjnnasium pod sprá- 
vou šľachetného Mikuláša Kolacína^ po ktorého smrti r. 1583. 
pozvaný bol za nástuyjníka jeho rektor fraštáckej školy , Ján 
Pruno , ktorý v úradovaní tomto r. 1586. v kvete mladosti 
svojej život svoj dokéhal ; tiež i tlačiareň medzi r. 1640. a 
1663. bola tu^ založená. Roku asi 1644. uviedol arcibiskup 
ostrihomský Uorď Lippay do mesta tohoto riad tovaryšstva 
Ježišovho, y bývalom Jezuitskom kostole pozoru hodný je v 
dlažbe zvláštny trojhranný kameň, z ktorého sa najlepšej dá 
skvostná stavba a úprava kostola tohoto prezreť ; škoda , že 
jeho stropy na obmietke malby od vlhkosti mnoho utrpely. 
Kostol tento i so susednou budovou patrí teraz reholníkom 
pobožných škôl, ktorí od vyzdvihnutia Jezuitov zdejšie gymna- 

sium spravujú. ^ 

SI. C. Intibus. 

Vn. Žilina. 

v 

Čarovná moc ťahá človeka na zem tu , na ktorej prvé 
blesky slnka uzrel, a jestli krutý osud nedopustí mu telesne 
na nej sa vynachádzať, aspoň v duchu svojom poletuje nad 
miestami rodu svojho, nad miestami, kde nevinné hry v piesku 
a prachu ukracovali chvíle mladunkého veku, — Ta istá 
čarovná moc nedá mi zabudnúť na Žilinu, tuto pestovateľkyňu 
detinstva mojeho, a trebas telesne v nej neprebývam, duchovne 
s ňou sa zabávať ženie mä túženie , neprestajne mi do ucha 
šeptajúce : „Nescio, qua natale solum dulcedine captos Ducit 
et immemores non sinit esse sui." 

Ktorí boli prví zakladatelia Žiliny, a jaké príbehy potkaly 
z počiatku mesto toto , s určitosťou povedať sa nemôže. — 
Pravde ale podobné zdá sa byť, že základ mestu tomuto dali 
tak nazvaní Silingovia, haluz Vandalov, národa nemeckého, o 
ktorých Šilingoch už Ptolomaeus v Geogr. 1. 2. c, 11. v 2. 
stoleti smienku robí, kladúc Jch na ten čas do krajov medzi 
Odrú a Vislu. Pavel Jozef Šafárik vo svojich „Slovanských 
Starožitnosťach ," odvolávajúc sa na starodávnych dejepiscov 
na str. 337 a 338 o týchto Šilingoch nasledujúce poznamena- 
nie urobil : „Silingové byli ratolest Yandalských Svevu ve 
dnešním dolejším Slezsku. Ptolomaeus je pripomína takto : 
Vedlé Semnonuv obývají Silingové. Od té doby až do 1. 411. 



- 297 — 

nie se o nich nečte : teprva v dotČeném roku najednou se 
objevili v Hispánii s ostatními Vandaly. Podlé toho nelze 
ovšem času vystehování se Silinguv ze Slezska zevrubneji 
určiti : objčejne se za to má, že Silingové s jinými Vandaly 
v 3. století již za Tisou v Uhľ-ích obývali a odtiid do Gallie 
a Hispánie prešli , což skutečné k víre jest nejpodobnejší. 
Sídla jejich ve Slezsku byla na ŕece ^ podnes ŕečené Sleza 
(Nemciim die kleine Lolie), tekoueí blíž mesta Nemce (Nimptsch) 
u hory Sobotky (Zobten). Po nich kraji tomu jméno Slezsko, 
pol. Slasko, Szlasko, Slask, Szlask zustalo." Vidno odtiaľto, 
že dejepisci týchto Šilingov majú za Nemcov, a sídla ich pred 
vysťahovaním kladú do Sliezska , ktorého meno od ich mena 
odvodzujú ; ďalej že prv, než by boli do Gallie a^ Hispánie 
prirazili, za Tatrami na rovinách ich osadzujú. — Oo sa ich 
prebývania v Sliezsku v behu 2. a 3. storočia týka , to je 
vec istá. Z ohľadu ich prirazenia ale na roviny za Tatry pred 
vysťahovaním do Gallie a Hispánie svetlo mi vychádza, jako 
mohli v hlbine Tatier, tak n. p. na našich Kysuciach nachá- 
dzať sa roztrúsení sem i tam za časov prvých kráľov uhor- 
ských, od nich do krajiny nezavolaní, pred nimi už tam pre- 
bývajúci Nemci , ale zo všetkých strán otočení od sveta slo- 
vanského. Obyčajná povaha sťahovania ta býva, že národ ten. 
ktorý sa vysťahuje, na mieste tom, odkiaľ ide, daktoré zástupy* 
necháva ; že po ceste, kade ide , tiež daktoré pluky opúšťa, 
a že nikdy na miesto kam sa sťahuje , tak silný v počte 
neprijde, jako bol tam, odkiaľ sa sťahuje. Muselo teda i so 
sťahovaním týchto Šilingov tak sa stať. Daktorých nechali v 
Sliezsku , daktorých opustili na ceste pomedzi Tatrami kade 
išli. Pravde podobno je, že ti Nemci, ktorí v našich Tatrách, 
nado všetko ale v západných stranách ešte i v ten čas pre- 
bývali, z ktorého už listiny v mestských archívoch sa nachá- 
dzajú, sú ostatky tých Šilingov, ktorí sa tadeto sťahovali. Tu 
nám vystupuje svetlo i z ohľadu našej Žiliny. Za to máme, 
že daktorí Nemci v kraji okolo Kysuce a Váhu v terajšej 
hornej trenčianskej stolici ostali , a že tito zo začiatku pre- 
bývali sem i tam po chalupách roztratení, potom ale dediny 
a mestá založili , a tak pokiaľ mohli svetu slovanskému ich 
zo všetkých strán obkľučujúcemu odolávali , až na ostatok 
tomuto celkom ustúpiť nmseli. Ze Nemci v menovaných stra- 
nách prebývali, preukazuje nám počiatok mesta Žiliny, Nového 
Mesta (Kysucského), Varína a t. ď. , kde mená prvých oby- 
vateľov boly celkom nemecké, ba jako v Žiline právo mestské 



— 298 — 

celkom neriieclvé, literami j^otliicko-svevskými napísané ; pre- 
ukazujú nám to i ty zalo])y, ktoré naproti Slovákom podávali, 
že sa im do mesta tisíiú, a v ktorých kráľov uhorskvch pro- 
sia, aby^ týchto von vytvorili. Toto všetko nachádza sa v 
archíve Žilinskom. Ze Nemci tito nado všetko za 8iling;ov mať 
sa môžu, preukazuje nám týchto sťahovanie sa zo Sliezska cez 
Tatry k Tise prv, než by sa boli odobrali do Gallie a Hispá- 
nie. O druhých Nemcoch to tak zreteľne nevieme, aspoň sve- 
doctvá historické nám to jasne pred oci nepredstavujú , bez 
ktorých vo vecach týchto súdiť nemôžeme. Keď podľa mojej 
mienky Nemci Silingi nazvaní v hornej Trenčianskej stolici 
prebývali, a keď prví nám známi obyvatelia mesta Žiliny boli 
Nemci, veľmi pravde podobné je, že tito mestu i meno dali. 
V listinách kráľov uhorských Žilina z vätšej čiastky menuje 
sa Silina , Silná, Selna , Solna a t. ď. — to preukazuje i 
dneskajšie nemecké meno mesto Žiliny „Sillein ;" — že teda 
nemeckí Silinger a Silleiner , a z toho inojazyčné Silingi, 
Silengi nič v sebe protislovného nemajú , každý nestranný 
uvidí, jestli o veci tejto bedlivo rozjímať bude. Mesto Žilina, 
majúc v listinách svojich mená najviac s písmenom „s" sa 
počínajúce, ukazuje na Šilingov jako zakladateľov svojich ; že 
Slováci v behu času z hlásky „s" hlásku „ž" spravili, niet sa 
čo diviť, lebo národy slovanské inojazyčné mená svojej^ reči 
vždy prispôsobovali. V ktorom čase tito Silingi mestu Žiline 
základ i meno dali, nemôže sa povedať, lebo tyto šerou tmou 
minulosti zahalené sú. 

Len v 14. storočí, v ktorom sa ono už jako dobre spo- 
riadané a mohutné ukazuje , vychádza nám svetlo nad týmto 
mestom Že ono na raz tak povstať nemohlo, každý vidí, 
muselo teda o mnoho prvej byť založené , aby ono v behu 
času do takého kvetu prišlo, jako sa nachádzalo v 14. storočí, 
v ktorom ono vo vätšej mohutnosti a sláve sa nachádzalo, nežli 
dnešní čas. 

Žilina naša v 11, storočí, teda už vtedy, keď v zemi 
Pannonskej kráľovia Uhorskí panovali , prináležala k Malej 
Poľskej i s celou Kysucou, kde^vtedy zvätša len samé hory 
boly. Preukazuje to i vtelenie Žiliny do dioecesy Pražskej 
v tých časoch, keď vodcovia českí kráľom Poľským celú Malú 
Poľskú i s vojvodstvami Tešín, Opava, Ratibor a t. ď. odňali. 
Musela teda Žilina patriť do dioecesy Krakovskej, za rovno 
ktorej padla pod výsosť právnu Pražskú vtedy , keď Malá 
Poľská do moci českej sa dostala. Toto ale netrvalo dlho, 



- 299 — 

v 

lebo menované kraje zas Cechom odňaté boly , a z oMadu 
krajov hornieho Yáhu metácia sa robila, čím sa stalo že Žilina 
Uhorskej pripadla, nie ale dioecese Nitrianskej, lež jako nová 
aeqiiisicia Ostrihomskej privtelená bola. Že hranice pomedzi 
Poľskou a Uhorskou v tých časoch nebolj ty čo sú teraz, 
poukazuje to, že naproti nápadom Poliakov bol vyslaný Bor- 
Šod ku Zvolenu , kde i na hranici vrchov hneď za starým 
Zvolenom zámok postavil jako stráž. Ta teda čiara, jako sú 
Zvolenské vrchy až po nás, musela byť hranicou. Na tomto 
páse sú samé zámky postavené , a to i také , ktoré už pred 
sto rokmi boly srúcauiny, bez pochyby siahajúce až do tých 
najprvších časov krajiny našej. Na terajšej hranici nieto žiad- 
nych zámkov. — ^ Bitka ta, ktorá sa strhla medzi Boleslavom 
Chrobrým a sv. Štefanom, kráľom Uhorským, bola najskorej 
pri Žiline, lebo o bitke t^ejto až po dnes u nás sú povedačky. 
Hovorí obecný ľud : že Štefan kráľ v tejto bitke ztratil z koňa 
zlatú podkovu , ktorá sa hlboko do zeme zaryla , a že keď 
tuto podkovu ľudia najdú , že budú ukrutné vojny. Hovoria, 
že ten kostol , ktorý sa von zo Žiliny , pri dedine Závodí 
nachádza, ale do Žiliny patrí , na pamiatku tejto bitky dal 
vystaviť SV. Štefan, kráJ' Uhorský. A v pravej pravde kostol 
tento je posvätený sv. Štefanovi, kráľovi Uhorskému a menuje 
sa jedným slovom „kráľ." Toto a tomuto podobné veci pre- 
ukazujú, že kraj tento i so Žilinou patril ktorýsi čas do Malej 
Poľskej. 

Od času privtelenia fary Žilinskej do dioecesy Ostrihom- 
skej nič sa istého nevie až do času 14. stoletia , jako som 
hore pripomänul. Y tomto století smienky sa robia o právach 
a slobodách mesta tohoto. Y archíve som našiel odvolávanie 
sa na mesto Krupinu (Carpona), ktoré mesto následkom listu 
Ludvika Yelikého, kráľa Uhorského , práva a slobody mesta 
Siliny r. 1370. vysvetluje a vyjadruje: právo patronálske, 
právo volenia richtára a prísažných, právo ľudu, právo nedo- 
púšťať svedoctvo Uhrov, ale smiešaných s Nemci, tiež že žia- 
don zeman nemá j)rávo súdiť Žilinca a t. ď. Toto na ostatok 
podotknuté právo, nepatriť pod súd zemänský v tých časoch, 
keď zemania skoro vo všetkom sudcovia boli , je veľmi zna- 
menité, a preukazuje, že Žilina v ten čas len pod právomoc- 
nosť kráľovskú patrila a nikomu poddaná nebola. — ^ Druhá 
listina v sebe zaviera, jak Ludvik 1., kráľ Uhorský, Žilincov 
v starých slobodách a obyčajoch udržať rozkazuje , v slobo- 
dách a obyčajoch , v ktorých užívaní od počiatku založenia 



— .300 — 

mesta boli, jako sa menovaný kráľ vyslovuje. Z oliľadu tohoto 
vydal Ludvik Veliký ľ. 1^]()7. rozkaz krajinskému sudcovi 
Yubek (Bubek) a svojmu úradníkovi v Žiline. Znamenité je 
toto z olďadu starožitnosti jak mesta, tak i slolxul Žilinských, 
lebo keď Ludvik Veliký potvrrlzuje Žilincov v slobodách a 
obyčajoch tých, ktoré od času založenia mesta užívajú, spolu 
uznáva, že mesto toto v dávnych časoch založené bolo, a že 
hneď i znamenitými slobodami obdarené sa nachádzalo. V inej 
listine je Márie 1. kráľovnej Uhorskej potvrdenie slobôd Zilin- 
com od jej starého otca Karola udelených s tým poznamena- 
ním, že Žilinci len samému kráľovi ročne povinní sú 200 zl. 
za všetky jakékoľvek dôchodky platiť, že sú slobodní od moci 
jakéhokoľvek kastellána, pravoty svoje nie už viac podla oby- 
čaje mesta Tešína, ale podľa obyčaje mesta Krupiny že doko- 
návať môžu. Kto tu nevidí slobody kráľovského mesta ? 
Nikomu neplatia, len samému kráľovi, nie sú pod žiadnym 
kastellánom, pravoty ^svoje dokonávať môžu jako Krupina. — 
Matiaš kráľ mesto Žilinu za svoje mesto vyhlasuje .^ a jej 
odňatú Hruščinii navrátiť rozkazuje. Z tadiaľto dvoje nasle- 
duje, a to: že Žilina nepatrila nikomu len kráľovi, a potom, 
že i tomuto len z ohľadu majestátneho náležala, nie ale z ohľadu 
súkromného, jako by tam bol zemským pánom býval. — 

Nelen práva juridické a politické dané boly Žiline , ale 
jak sa tak vysloviť môžem, práva oekouomické: r. 1418. daná 
bola Žiline dedina Stražov od íStibora de Stiborie a Blunduca 
(Becko), grófa Trenčianskeho, By^strice a pána celého Váhu. 
Od grófa Vesselényiho daná bola Žiline dedina Horelica a 
Ošťadnica na Kysuciach , potom uvádzali sa Žilinci do práv 
na Krásno, Mlyny a Frambor (vršok za mestom so záhradami 
a roliami, u ktorého päty je jedna studnica s tou najchutnej- 
šou vodou, ktorá sa len poiuysleť môže). Poznať odtiaľto, že 
Žilina i z ohľadu majetnosti sa vyznačovala. Bola ona slo- 
bodná, bola ona majetná, a preto i susedom bola predmetom 
závisti ; susední pp. kastelláni, najmä zo Strečua častoráz to 
si privlastňovali , čo im neprináležalo , odtiaľto toľké listiny 
kráľov Uhorsk^'ch. V nasledujúcich časoch podmanenie Žiliny 
sa klátilo , až naraz Zápolya r. 1 526. na Tomáša do zálohu 
jak Strečno tak i Žilinu Burianovi Svetlovskému za 10.000 zl. 
dal. Toto nakoľko viem bolo prvé podmanenie Žiliny , ktoré 
ale dlho trvať nemohlo, lebo s víťazstvom stránky Ferdinanda 
Rakússkeho všetky ustanovenia bývalého kráľa Zápoľu prestať 
musely. Zápoľovi sa Žilina sišla , lebo vo hre o kráľovstvo 



— 301 — 

peniaze potreboval, jako obyčajne potrebujú tí , ktorí sa na 
karty hrajú, a už dačo prehrali, aby prehraté nazpäť vyhrali, 
alebo, jako obyčajne býva, ešte viacej ztratili. Po tyto časy 
boli Zilinci i u svoiich susedov vo vážnosti. 

v v •/ 

Co sa v Žiline z ohľadu pobúreného v krajine pokoja, 
od časov známej histórie mesta až do začiatku 18-ho s.toročia 
robilo, pripomínam,^ že nebolo tak rečeno povstania v krajine, 
ktoré by nebolo^ i Žilinu zasiahlo. Tokoly raz s 10,000 Tur- 
kami navštívil Žilinu, pobral čo mohol a kráčal až do Cace, 
potom ale sa vrátil, lež v Žiline viacej sa nezastavil vediac, 
žeby tam už sotva čo našiel odobiorať, a Žilinci vidiac navra- 
cujiíceho sa Tôkolyho mohli radostne, jestli tiež nekam išli, 
prespevovať: „Cantabit vacuus coram latrone viator." I pre 
prebývanie vojska cisárskeho v meste Žilina mnoho pretrpela. 
Tak sa nachádza svedpctvo generála Eberg'ényho v archíve 
od roku 1714. obci Žilinskej o škodách tých dané, ktoré 
pretrpelo mesto vtedy, keď vojsko cisárske dňa 13. novembra 
r. 1708. do Žiliny búšilo a Žilinu valami a jamami ohradilo, 
čím sa v majeroch, chalupách a humnách mnoho zkazilo, 
lebo tyto k dielam horespomänutým upotrebené boly. Odtiaľto 
bude pochádzať najskôr meno valov Žilinských , ktoré vnú- 
torné mesto od jednej brány až do druhej otočujú, na ktorých 
sú samé chalupy vystavené. 

Spomänul som hore, že prví obyvatelia Žiliny boli Nemci 
a to ostatky Šilingov, o ktorých som to poznamenanie urobil, 
že medzi Tatrami tak dlho odporovali návalu slovenskému, 
pokiaľ mohli. Toto sa mi zdá trvalo až do času vojen husit- 
ských, v ktorom veľká prevaha Slovákov i v Žiline nad 
Nemci z listín archíva vysvitá. Nemohlo sa to i inakšie stať, 
lebo Nemci tito boli len jako malý ostrov na oceáne sloven- 
skom, od ktorého skôr neskôr zaliati byť museli. Keby ich 
bolo medzi Tatrami mnoho bývalo , neboli by mohli zahynúť 
z tej príčiny , že národ početný nikdy nevyhýňa, jako nás 
to dejepis učí, ačpráve potlačovaný byť môže ; prichádza ale 
čas, kde jeho utlačitelia hynú, a on jakoby znovuzrodený ešte 
s vätšou silou než predtým v kvet sa rozvíja. Mali tito prví 
obyvatelia Žiliny ustavičné žaloby u prvých kráľov z ple- 
mena miešaného naproti Slovákom, ktorí sa im hneď za 
mešťanov, hneď do úradu tisli, ale právo pred uhorskými kráľmi 
vždy ztratili, ktorí každému bez rozdielu reči právo mešťan- 
stva dávali. Žaloby ale tyto s vekom 14-tym celkom prestaly, 
lebo už na konci tohoto a počiatkom nasledujúceho storočia 



— 302 — 

v 

Slováci sami boli obyvatelia Žiliny. Nemusí sa toto pripisovať 
Husitom, jakol)y tito v cas panovania svôjlio v si-flci Európy 
sem boli prirazili a tak nemčinu celkom zahubUi. V archíve 
Žilinskom nič sa o tom nenachádza, žeby porl Žižkom alebo 
pod Prokopom Velikým Husiti sem boli prišli. O týchto sa 
vie , že pod Prok()j)om pri dolnom Novom Meste s Uhrami 
bitku mali , tiež že ti istí Husiti pod Talafúzom pri Ilave s 
našimi sa bili, ale bitku prehrali. Ci tito i^hore výšej boli 
prišli, nič sa nevie, ba čo viac v archíve Žilinskom ani len 
o Jiskrovi z Brandejsu nič sa nenachádza , žeby tam bol 
býval, keď v hornej Uhorskej práva kráľa Ladislava bránil, 
z ktorého času mnohé mestá uhorské ukázať môžu listy od 
Jiskry k ním písané. Husiti teda nevytisli Nemcov von zo 
Žiliny, ale množstvo Slovákov^ okolo nich bývajúcich. To 
dosviedča i spôsob hovorenia v Žiline, v ktorom nič na češtinu 
ukazujúceho sa nenachodí , áno ale na polštinu, ktorá medzi 
Goralmi (horniakmi) panuje. Od tohoto času je Žilina slo- 
venská. 

I z ohľadu náboženstva bola Žilina mnohým premenám 
poddaná. Kadenáhle si protestantismus do Uhorskej cestu 
našiel, hneď i v Žiline daktorí vyznavači jeho sa našli, ale 
iba ukradomky náboženstvu tomuto oddaní boli až do času 
Thurza , palatína Uhorskej krajiny , ktorého namáhaním 
takmer celá Žilina evanjelickou ostala. V tomto čase mnohé 
evanjelické školy povstaly, tiež i učitelia , ktorí i vydávaním 
kníh sa vyznačovali. Y Žiline mali evanjelici tito i tlačiareň 
a to jako sa hovorí v dome, ktorý je teraz vlastnosťou Ant. 
Abudy. Tu držiavali i synody. Toto ale panovanie netrvalo 
dlho, rehoľa Jesuitov náboženstvo katolícke zase do mesta 
priviedla, a čo tito nevykonali, to vykonal Esterházy svojimi 
rozkazmi naproti protestantom vydanými. Tento istý Ester- 
házy priviedol do Žiliny po páde Jesuitov reholu sv. Fran- 
tiška , provincie SS. Salvatoris, ktorým i gymnasium odo- 
vzdané bolo. V čas panovania jesuitského i fara tomuto riadu 
bola odovzdaná, po páde ale jeho svetským kňazom zase 
nazpäť sa navrátila. Právo volenia farára ostáva až podnes 
pri meste. 

Poznať z tohoto všetkého, že je Žilina vStarodávne mesto, 
že malo pekné práva, ktoré bohužiaľ zvätša potratilo, obno- 
venie slávy svojej ^ale očakáva ono od ducha času potlačeným 
veľmi prajného. Že Žilina padla, nieto sa čo diviť, to sa 
stáva obyčajne tak so všetkým na tomto svete , a pravdu má 



— 303 — 

to francúzske porekadlo : II n' y a pas des si belieš roses, 
qui ne fletrissent eníin" (nieto tak pekných ruží, ktoré by 
naposledok nezvädli). Má síce Žilina ešte i teraz veľmi pekné 
práva : je fórum priniae instantiae pri jeho mestskej rade, 
jako to sám príkaz kráľovský z r. 1821. uznáva, má ius 
gladii, má právo volenia farára atď. 

Žilina leží na ľavom brehu Váhu v stolici Trenčanskej, 
otočená samými vrchami, ktoré jako veniec okrášlujú tu peknú 
rovinu, čo je okolo toho kopca, na ktorom Žilina leží, rozlo- 
žená ; do okola sú samé dediny pred i za Váhom, tiež i jedno 
mestečko. V dedinách týchto sú pekné kaštiele, ktoré kraju 
tomuto v Trenčanskej stolici najpeknejšiu podobu dávajú. V 
Budatíne kaštiel grófky Ľudmily Cáky , v Tepličke kaštiel 
baróna Siná , v Nededzi grófov Pongrácov , vo Gbeľanoch 
utešené príbytky grófov Nyárovcov, v Lúčke kaštiel statkára 
Pongráca, jako i mnohých druhých, a v Bánovej kaštiel Pon- 
grácovský, veľmi pekne sú vystavené. Na vrchoch sú srúca- 
niny zámkov, medzi ktorými starý Lietavský je najznameni- 
tejší. — Má teda Žilina okolo seba rovinu , ktorú presekuje 
neskrotený Váh, jako dáka čarovná na nivách za blištiaca 
stužka ; pozďaleč sú pekné vrchj , na nich srúcaniny hradov, 
pod vrchami utešené bývaliská zemských pánov ; všetko teda, 
čo ku kráse kraju dajakého prislúcha, má kraj Žilinský. 
Samo mesto je na vrchu, má dvoje predmestí, vnútorné mesto 
má podobu kola , na prosriedku je tak menovaný Rínok, 
opravdivý štvorec , okolo rínku sú samé podtienia alebo 
chodby, čo síce obyvateľom trochu škodí, lebo zdola na predku 
zvätša nemôžu mať izby, tým ale Čo pod týmito podtieňami 
predávajú, je to veľmi príhodné v čas dažďa, jako i tým, čo 
okolo rínku po suchom chodiť chcú. 1 v daktorých uliciach 
sú podtienia. Ulice sú veľmi úzke , čo by sa najmä v čas 
velikého ohňa, tam kde nieto žiadnych podtieni , pre život 
utekajúcich nebezpečným stať mohlo. ■ — Žilina má nižšie 
gymnasium , v ktorom otcovia riadu Sv. Františka mládež 
vyučujú. Má tiež i dom sirotský, v ktorom sa vyše 60 chlap- 
cov a dievčat chovalo a z čiastky i chová. Má Žilina štyri 
kostoly, jedon farský, veľmi starodávnej stavby, na tak reče- 
ných valoch vystavený ; zhorel ale vo velikom ohni r. 1848. 
a tak až po dnes v jjorúchanom stave sa nachádza ; druhý 
von z mesta za dolííou bránou, kde je i gymnasium, kostol 
otcov sv. Františka ; tretí veľmi znamenitý na rínku pri 
sirotskom dome. O kostole tomto dačo poznamenať musím. 



— 304 — 

Kostol tento veliký, dvoina väzaini opatrený náležal dakedy 
Jesuitom , ktorých palota bola na tom mieste, kde je teraz 
sirotský dom. Kostol tento slúži od toho času, jako predo)ílv 
farský zhorel, za farský ; na veľkom oltári jo obraz Sv. Pavla 
s koňa padajúceho, keď sa pobieral do Damasku prenasle- 
dovať vyznavačov Krista. Obraz tento od umelca Talianskeho 
za časov jesuitských zhotovený tak je umelecky malovaný, 
že podľa súdu tých, čo po Talianskej chodili , ťažko sa mu 
rovný tam nájsť môže. — I menších oltárov je tu viacej , na 
ktorých sa podobné umelecké obrazy nachádzajú. Y kostole 
tomto napospol panuje veľmi príjemná jednoduchosť ; nie sú 
tuná múry barvami špatno začarbané ; všetko je len biele, ale 
veľmi utešeno pozlátené, čo kostolu taký pohľad dáva, jako 
keby alabaster so zlatom v závod sa pasoval. Kostol je svetlu 
zo všetkých strán otvorený. Chór je tuná tak priestorný, žeby 
na ňom i 100 hudcov — keby druhých ľudí tam nepúšťali^ 
dosť voľno hrať mohlo. Slovom kostoly tento je veľmi príjemný, 
aspoň ja som mu rovného nevidel. Štvrtý kostol je za mestom 
pri Závodí a menuje sa „kráľom", o ktorom sa tu napospol verí, 
že ho sv. Štefan, kráľ uhorský, vystaviť dal. — Spomänúť satú 
môže i jedna vätšia kaplnka, ktorá von z mesta v soľnom sklade 
Žilinskom pri samom Yáhu sa nachádza. Žilina i podľa svojho 
položenia na vŕšku, i podľa okrúhlosti vnútorného mesta, tak 
by sa mohla okrášliť , že v hornej Uhorskej sebe rovného 
mesta ťažko by mala. — Zo všetkého posiaľ podotknutého 
to vyteká , že Žilina za starodávna znamenitá bola , a že 
ačpráve o mnohé svoje slobôd}^ ktoré na kráľovské mesto 
upomínajú, prišla, preca ešte i teraz je taká , že pozornosť 
tých, čo o slepšenie stavu krajiny našej Uhorskej sa starajú, 
všetkým právom zasluhuje. 

Eugen Gerometta. 



II. Prír odoveda. 
VM, Učme sa zDať prírodu. 

v 

Človek je prírody vládca a pán. U prosred všetkých 
tvorov postavil ho tvorca na povýšený stupeň rozumu , aby 
vládnul všetkým, čokoľvek je na zemi i pod zemou dľa sily 
svojej a dľa rozumu svojho. 

A čo človek ? Slabý súc telom svojím a bezbranný, všeli- 
jakým krehkosťam podrobený, ozbrojac sa duševnými silami, 



— 305 — 

jal sa podmaňovať prírodu mečom svojho rozumu , hrotom 
svojho dôvtipu, štítom svojej vytrvalosti a šípom bystrého 
pozorovania, A hľa ! Strom mu poskytuje prvú potravu a 
prvý odev ; posol nebies v podobe blesku prináša mu dar 
ohňa, v jehož žiare náhodou roztopený kameň učí ho znať 
neocenitelný kov a vzácne sklo. Človek zpytuje a pozoruje 
ďalej. Plynúci po vode kmeň , vetrom od brehu poháňaný, 
soznamuje ho s plavbou, a plútev rybacia poskytuje mu vzor 
ku vhodnému veslu ; pavúk pradúci pavučinu dáva mu návod 
jako tkať má síť a pohodlný odev svoj, k nemuž podáva mu 
látku lyČíe palmové a vlákno rastlinné. Reťazou a povrazom 
spútaný a ochotný je divoký baran, ťava, osol a tur. Ptáctvo 
vo vzduchu zachvacuje ostrý šíp , ktorý vymršťuje do vyše 
pružnosť tetiva ; rybu z hlbín vôd vynáša dlhá udica a umelá 
síť. Pravideľný obeh mesiaca a ročných zmien privádza člo- 
veka k čítaniu časov, a starosť o zasiatu do zeme rastlinu 
obracia oko jeho k pozorovaniu nebeských tiel a iných prí- 
rodných výjavov. 

Tak pozoroval, skúmal a osvojoval sebe človek čím ďalej 
tým viacej. Príroda bola bohatá na všelijaké dary a sily, 
ktoré k potrebe svojej obracal človek dômyselný. Každým 
novým vynálezom stály sa veliké premeny na dejišti sveta a 
v živote ľudskom zvlášť. V knihách dejín zaznamenané sú 
vynálezy, ktoré tvárnosť sveta tak rečeno na opak obrátily. 
Jaký ruch zbudil jediný kompas, jaké prevraty učinila tlač^ 
strelný prach a iné nálezy ľ Jako ohromná búra vyburcoval 
ľuďstvo zo spánku parný stroj, dajúc nový obrat smýšľaniu, 
prácam a počínaniu veškerého vzdelaného sveta. 

Pozrime teraz kolom seba. Brehy riek spútané sú želez- 
nými prúty, pnúcimi sa vysoko vo vzduchu nad hladinou 
vodnou jako umelá pavučina ; pod nimi ubiehajú bez vesla i 
plachty bystroleté parníky, vysmievajúce sa silnému prúdu i 
zuriacim vlnám. Železné šíny, nervy to velikého priemyslu a 
obchodu , splietajú sa na povrchu zemskom vo velikú síť, na 
ktorej sa pohybujú rýchlosťou ptáčeho letu ťažké rady vozov, 
vedené le.sk lou lokomotívou ; hučiace parné stroje , kŕmené 
súc potravou kamennou z hlbín zeme výiiesenou , otriasajú 
múrami velikých továreň, a kolá, šrauby a páky v rozmanité 
stroje premenené pracujú jako tisíce neviditeľných rúk zho- 
tovujúc najjemnejšie nite i tkaniny. Na poveterných lodach 
vyzdvihuje sa človek do vozdušnej vyše , kam ani kriedlo 
orlovo sa nevyšiuie. Ľahké stieny predmetov zachycuje umelec 

čítanka II. 20 



- 3or> — 

na pripravené blany papierov<^ a uHiypní'Mnii svotu prodstaviije 
obrazy .svetlopjsnc'' (fotografickí'í). Rýchlosťou blesku preletujú 
myšlienky drôty telegrafóT^do všetkých dielov sveta , samy 
seba do papieru iicbystaného vrývajúc. Pôda pod nohou sa 
nám oživuje pod drobnahíadojn a celc^ hory objavajú sa náui 
CO výtvory živočuehov prostému oku neviditeľných. 

Tam konečne premenuje sa železo a sklo, dotknuté kúzel- 
ným prútom dômyslu ľuďského, v ohromnú budovu, pod ktorou 
sa ukrývajú výrobky celého sveta a tisíce ľudí spechá denne 
zo všetkých končín, aby obdivovali víťazstvo človeka nad 
prírodou, aby zreli divy, kforé vytvoril priemysel a uchystala 
prwodoveda. ' -^ 

Áno vyhľadajúc zo všetkých ríši prírody predmety naj- 
drahocennejšie 5 podáva ich prírodoveda jako matka pečlivá 
synu svojmu priemyslu , aby užijúc ich vydal svedoetv^o o 
bohatej jej štedrosti ; ona naučila nás znať poklady, ktoré 
príroda v lone svojom skrýva, a ukážuc nám sily prírodné 
objavila i zákony jejich naznačiac cestu k jejich užitiu. — 

Prírodoveda je planúca pochodeň , osvecujúca rozum 
ľudský , pred ktorej žiarou prchly a prchajú ^ž ^osuď 

J ^ . bludy, kúzla i príšerné povery; ona vyj^úáilsí z%pri Jas^^ň^ 

'^..%Jj 2 hájov i stromov nymphy, dryady, oreadj, strašidlá i polud- 
f: . nice, a ukazuje nám za to blahodárne pôsobenie lesov a jejich 

í>rliiti|_ velikú úlohu v prírode ; objavuje nám v príkrej stráni a v 
^ zrne piesočnom tajemné písmo, v ktorom písané sú deje 
prevratov kôry zemskej ; sleduje kvapku rosy v obehu sveto- 
vom , a v malej rastlinke nám vystavuje na odiv vnútorný 
pohyb a premeny štiav, tichý listov dech, mocnosť divotvornú 
pylového prášku , ódhalujúc tak pred zraky našimi podivu 
hodnú pracovnú, v ktorej sa mení potrava korienkov v potravu 
živočuehov, v užitočný liek lebo smrtiaci jed. 

. Pomocou prírodovedy vznáša sa človek do oboru krajov 

^^''-^. nadsvetových, vypočítava zákoir)^ obehu a zpytuje pôvod telies 
nebeských ; pomocou prírodovedy vniká do hlbín zeme, a 
vynášajiic z nich poklady hmotné a vedecké , obohacuje 

^"' rozum svoj a prispieva spolu k blahobytu obecnému, 

Prírodoveda nám vystavuje rozličné hmoty a vedie nás 

j>»v-»\ k poznaniu zákonov .slučnosti , príbuznosti a rozlučovania 
čiastok jejich ; ona nám vysvetľuje divy našeho tela a uvádza 

e ii'Ju ■ nás do ríše živočuehov, učiac vybierať užitočné a odolať 
škodlivým ; podrobné pozorovanie jediného nepatrného tvora 
povznáša dušu našu do oborov posuď nepoznaných , plných 




— 307 — 

božskej harmónie a krásneho súzvuku v celom tvorstve, jakož 
i divuplnych uriadení k udržaniu všeobecnej, nevyhnuteľnej 
rovnováhy ; ona nás upozorňuje na všelike iné predmety a 
divy nás obkľucujúce, na ktoré naša súcnosť, náš blahobyt a 
vznik upútaný je. Priemyselník i obchodník, lekár i lučebník, 
umelec i remeselník , rolník i učený mysliteľ — všetci cr- 
pajú z prírody a jej výtvorov, a nemožno nikomu , ktorý 
vzdelaným volať sa chce, obísť sa bez známosti prírodných 
vied. Prírodoveda konečne, jako mnohé iné pravdy, až posiaľ 
od mnohých nepoznaná, zavrhovaná a kacierovaná, vystavuje 
nám v najjasnejšom svetle jak v obehu telies nebeských tak 
i v živote malého brúčka, že j aWsi . večný , rozum a večná 
láska celú^^^rírodu pr^jjiiká a že vo všetkých jej silách vždy 
äT' vsacTe sa objavuje onen veliký , nepochopitelný a mocný 
duch, pred ktorým sa klania veškeré stvorenie. 

Učme sa znať prírodu^ voláme ešte raz k našej milej, 
bujarej mládeži, končiac slovami českého básnika Jablonského : 

„Jesto jedna veľká kniha 

bez omylu, bez vady , 

a ta veľká, svätá kniha 

to je — kniha priradí/. 

Čítaj pilne v knihe tejto , 

máš-li srdce citeľné ; 

písmo jej je ťažké síce , 

ale preca citeľné." 

Z „Osvety." 



a. Prírodopis, 

CC. Živoí^uchopis (zoológia). 
125. Jedon zo svedkov predpotopného sveta. 

Jedna z najzajímavejších ratolestí vied je nepochybne 
zemezpyt čili geológia, ktorá rozličné, behom veku zeme našej 
sa prihodivšie premeny dľa dôkazov týchto premien opisuje. 
Do počtu týchto dôkazov rozličného veku jednotlivých čiastok 
zeme našej neprislúchajú len všelijaké druhy kamenia, skorej 
alebo neskorej povstalého, ale i pozostatky — vätším dielom 
skamenelé — organických tvorov , totiž rastlín a živočuchov, 



— 308 — 

o ktorých naša doba z vlastn('*lio videnia jejicli života ni6 
uevie, ovšem ale na základe vedeckých pravidiel i ty to 
pozostatky, ktoré sa obyčajne j)reÄLpof/)]mý'nu nazývajú , podľa 
celých tried a vlastností jednotlivých živočuchov a rastlín 
opisuje. Veda naseho veku i v tomto ohľade takej určitosti a 
jasnosti dosiahla, že len s úplným uznaním obdivovať musíme 
diela tých mužov, ktorí svoj život rozuzleniu týchto vážnych 
a dôležitých otázok venovali. Na čele týchto zkúmateľov 
predpotopného života stojí bez otázky Francúz Cuvier (n. 1769) ; 
pod jeho zaiste rukama obdržal nemotorný , až do tej doby 
sosbieraný materiál podobu vedy, dľa istých stálych pravidiel 
usporiadanej, čo sa pravda len tak ostrovtipnému *) a neuna- 
venému zkúmateľovi , jaké práve Cuvier bol , podariť mohlo. 
Na základe od neho položenom pracovali iní ďalej a tak i 
geológia dosiahla stupeň tej podivuhodnej určitosti, na ktorom 
ju toho času spatrujeme. 

Najznámejší svedok predpotopného sveta je bez otázky 
uhlie kamenné J medzi týmto zase (pre obyčajné oko ľudské) 
najzajímavejšie tak zvané hnedé uhlie, ktoré ešte celkom neska- 
menelo. Vykopáva sa zvlášte na Morave, jako n. pr. pri 
Miloticiach, Novej Vsi, neďaleko Hodonína a iných v údolí 
rieky Moravy položených krajoch. Na tomto uhlí dajú sa 
ešte, podrobíme-li vätší kus pozornému ohliadaniu , i jednot- 
livé obrúčky , ktoré jako známo na vek stromov poukazujú, 
patrne rozoznať, tak že tedy i na j obecnejší človek to presved- 
čenie dosiahnuť musí , že ty to velikánske stromiská strašlivý 
nejaký prevrat na povrchu zeme našej do tých hlbín pohro- 
bil, z ktorých sa teraz na svetlo slnka vyvádzajú. I to ďalej 
isté je, že stromovie toto bez otázky do tej doby patrí, ktorá 
dľa počítania kresťanského potopu sveta predchádzala, preto 
ea i všecky pozostatky menovanej doby predpotopnými nazý- 
vajú. Co ale tu o kamennom uhlí povedané je , to platí tiež 
o pozostatkoch predpotopných zvierat ^ jaké sa po všetkých 
čiastkach sveta nachádzajú. Tak menovite v mocnárstve 
rakússkom Potisina, t. j. veliké u Tisy rozložené roviny a 
stolica novohradská pre svoju hojnosť skamenelín predpotop- 
ných živočuchov vynikajú ; avšak i v okolí Baň. Bystrice bolo 



*) Udáva sa, že Cuvier^ keď sa mu kus nejakej kosti skamenelej doru- 
čil, nelen pokolenie žívočucha, z ktoré o pochádzala, udal, ale z 
jednotlivých kusov neznámych dosaváď pokolení i podobu jejich 
tam, kde nečo chybovalo, s nepoohybnou istotou doplnil. 



— 309 — 

v pravekých jaskyniach vrchov pri Harmanci premnoho kostí 
najdeno , ktoré dľa súdu znalcov pokoleniu predpotopných 
mädveďov náležia. Z cudzozemských krajov Európy vyniká 
obzvlášte Írsko takými skamenelinami ; medzi čiastkami sveta 
ale Amerika, a zvlášte kraje u velikánskych riek Sv. Vavrinca 
a Mississipi rozložené. 

Toto k úvodu krátičkých slov, ktoré najvätšiemu z pred- 
potopných pevnozemských zvierat venovať chceme. Obyčajné 
meno tohoto velikána je Mammuth , v reči vedeckej Mastodon 
giganteus. Mal on okrem velikánskych zubov na predku hlavy, 
i nesmierne hrubé kosti nôh , odkuď sa na hrúbku a váhu 
zvieraťa zavierať dá. Z podoby menších zubov jeho ďalej 
vysvitá, že toto zviera patrilo k tak zvaným trávo-žrútomj 
t. j. živočuchom, ktorí svoju potravu výlučne z kráľovstva 
rastlín prijímajú. Najviac podobných skamenelín leží v Ame- 
rike, v rečištiach tam vyše menovaných riek pohrobeno, a 
síce v tých vrstvách površia zeme, ktoré sa za štvrtý utvor 
(formatio) pevných čiastok zeme našej považujú. O veľa 
pamätnejšie ale sú pozostatky Mammuthov v Sibírsku , v 
tamejšej večne zamrzlej zemi pohrobené a ešte s mäsom a 
srsťou tak zachované, že, jako povestný russký cestovateľ 
Pallas udáva, keď sa raz pozostatky takého živočucha vyko- 
paly, prítomní psi bez rozpakov priskočili a začali ich, keď 
mäso na teplejšom povetrí odmrzlo , zubami naťahovať. A 
preca ty pozostatky tisíce a tisíce rokov v ľadovom hrobe 
svojom ležať musely. 

Tu povstáva prirodzená otázka : jako sa to stať mohlo, 
že pozostatky živočuchov, ktorí sa zdajú k vlastnosťam vrelej- 
ších krajov amerikánskych náležať, i v Sibírsku, tomto kraji 
krutej zimy , nachádzané bývajú ? Na podobné otázky ani 
sama geológia istú, nepochybnú odpoveď dať nemôže, ovšem 
ale pravde podobné podmienky (hypothesy) , ktoré odpor 
úkazu tohoto jak tak objasňujú. Prvá podmienka je, že tyto 
pozostatky náramnými vodami z južných teplejších krajov 
sveta do Sibírska zahnané boly ; avšak tomu už ta zkúsenosť 
odporuje, žeby na tak dlhej ceste mrtvé tyto telá boly shniť 
musely. Nepozostáva teda nič iného, nežli k zachovaniu 
smyslu podmienky tvrdiť, že živé Mammuthy boli vodami až 
do Sibirie zahnané, že tam potom smrzli, a ďalšími udalosťmi 
na površie zeme do ľadovej hlbokosti sa dostali. — Iní 
udávajú, že zem naša nekdy na všecky strany veľmi teplé 
podnebie mala, potom ale že následkom nejakých strašlivých 



- 310 — 

prevratov doba ľadová nastúpila, tak že lírnbá pokrýva ľadu 
celé površie zeme prikrývala. Učenie toto veľmi vtipne pre- 
viedol Švajčiar Agassiz^ udávajúc, že ľady švajčiarskych vrchov 
sú svedkovia z tejto ľadovej doby sveta pozostalé. V^ tomto 
teda ľadovom prevrate zeme že i títo živočusi zahynuli , na 
CO potom terajšie podelenie rozličného podnebia na zemi na- 
stúpilo. Jedny teda pozostatky Mammuthove sú v ľade sibir- 
skom, druhé ale tam, kde po roztopení sveto-ľadu teplejšie 
podnebie nastalo. Buď tomu ale jako chce , rozumný človek 
i v týchto pozostatkoch všemohúcnosť ruky božej nábožne 
obdivovať musí. 

Daniel Liohard. 



p, Rastlinopis (botanica). 

1S6. O rastlinstve \obee. 

Príroda je všade plná života , a život ten , Čím blížej 
pristupujeme od živočuchov k nerastom, tým viacej sa menší 
a slabne; lebo jako živočusi čutím a samovoľným pohybova- 
ním tela svojeho prevyšujú rastliny, tak sa lišia zase rastliny 
vyšším životom, totiž požívaním potravy, rastom a spoločným 
sa rozplodzovaním od nerastov. Potravu neprijímajú rastliny 
ústami, jako zvieratá, ale koreňom, kôrou a listom, a to buď 
zo zeme, lebo z vozduclm, alebo z vody ; nektoré tiež z tela 
iných rastlín , na ktorých sa pasú. Potrava tato prebieha 
tenunkými cievkami jako krv žilami a tepnami v tele ľud- 
skom dolu i hore, slúžac rastline k rastu ; nepotrebné ale a 
zkazené čiastky vychádzajú z tela inými cevami. Celá rastlina 
skladá sa zo samých skliepkov, skliepkovatinou nazvaných, kde 
sa zaviera buď miazga, buď vozduch , a preráža a tiahne sa 
sem a tam stenami skliepkovými, jako skrz siakavec (siakavý 
papier). Medzi skliepkami týmito prebiehajú na spôsob žíl 
tenunké trubičky čili cevi/ , kade sa rozchádzajú potravné 
miazgy po celej rastline. Cevy tyto majú podľa tvaru a 
úkonu svojho rozličné mená: kôrnice a drevnice zplodzujú 
drevo; miazgnice čili nádržky zhotovujú a chovajú v sebe 
isté miazgy; závitky rozvádzajú miazgu do všetk^^eh končín 
rastliny. 

Každá rastlina delí sa na dve hlavné čiastky, totiž na 
koreň a na peň. Obe čiastky tyto , ačkoľvek sa rozbiehajú v 



~ 311 — 

protivnom smere, koreň totiž do zeme a peň do vrchu, majú 
preca rovný úkon; lebo jako list na podzim kmeňom opa- 
dáva, tak i koreňom vlásenícko každoročne sa tratí a nové 
narastá. Koreňom upína sa rastlina v zemi a bere z nej po- 
travu. Miesto, kde peň a koreň sa rozchádzajú, bjva uzlovité. 
To nazývame uzlo^n životným. 

Pri koreni rozoznávame tri hlavné čiastky : oddenok čili 
telo koreňa, korienky čili vetve (prúty) koreňové, a vlásenícko 
čili útlinké vetvičky korienkové. 

Oddenok môže byť trojí: 1) Oddenok vlastne tak rečený, 
čo dolnia čiastka pňa do zeme siahajúca ; 2) cibula., čo koreň 
mäsitý, z čiastok lupenovitých sa skladajúci , ktorý púšťa 
korienky jedine zo spodnej čiastky do zeme, a vyráža v lístie 
buď hore , buď stranou ; 3) hluza čili hamhulina , čo koreň 
mäsitý, tlstý, mnoho pupencov po sebe majúci. Oddenok i 
peň delieva sa na vetve., pmiohy^ haluze, konáry^ ktoré sú roz- 
dielne : razga^letm^ast (ratolest) je vetev tohoročná, nedospelá; 
výstrelok (vlk, zlodej), vetev tohoročná, sily stromu ubierajúca, 
ovocia žiadneho nenesúca; prút., vetev tenká, dlhá; Šlahún., 
vetev čili prút do výšky ženúci , jako pri vinnom kmene; 
výbežky sú povrázky zo pňa lebo z oddenku vybiehajúce, 
ktoré v istej dialke zase korienky vypúšťajú a novú rastlinu 
zakladajú , n. p. u jahodníku. Peň je čiastka rastlín nad 
zemou hore sa pnúca a konáre, list i kvet nesúca. Podľa 
tvaru a trvanlivosti dávame pňu nasledujúce mená : Lodyha je 
peň za jeden rok trvajúci , obyčajne mäkký, u zelín. Kmeň 
je peň drevnatý, na vetve sa rozkladajúci , u stromov oby- 
čajný. Eokyt je peň nerozvetvený , na konci listnatý, n. p. 
palma. Steblo je peň dutý , kolienkovitý , z kolienok listy 
vyrážajúci, na trávach vídaný. Trsť , steblo bez kolienok, 
nekedy len duté, jako na sieti (šmičí) a nektorom rákosí 
videť. Stvol je peň bez vetví, len kvety nesúci a priamo z 
koreňa ženúci, jako tulipán. Hlúb čili 6ren je peň hubový. 

Bylina je rastlina s prútom ročným, s koreňom ale mno- 
horočným ; u byliny tedy koreň zostáva prez zimu , u zeliny 
ale každým rokom hynie. Vňať zove sa u bylín a zelín celá 
hornia čiastka zelená, lupenatá. 

Peň skladá sa z kôry., z dreva a z dreňa čili du^e. Kôra 
činí na mladinkých rastlinách skoro jedinkú vrstvu, na ktorej 
patrne znať pokožku čili svrchniu kožičku, ktorá časom tvrdne 
a jako na breze sa lupe. Kôra tlstá, stvrdla nazýva sa korá- 
bom^ ktorý pri rozličných stromoch býva, rozličný. Pod korá- 



— 312 — 

bom nachádza sa lyko^ totiž čiastka vláknatá, belavá, pevná, 
složená z ciev kôruych a drevných, celému stromu j)otravu 
dávajúcich. Pokožka poťahuje kôru a listy, drobulinké pichy 
či dierky v sebe majúce, ktorými rastliny do seba saj ú a zo 
seba vydávajú vlahu, rozličné moky a plyny ; tak ťahajú do 
seba kyslík, a vydávajú kyselinu uhlíkovú. Pod lykom leží 
hiel či'li blana ^ ktorá sa obracia v drevo; lebo každým 
rokom drevnatie a pôsobí kruh jeden, ktorému riekam e rok. 
Podľa počtu kruhov alebo rokov týchto súsredne na sebe 
ležiacich možno udať vek stromov. U prosried dreva, v naj- 
menšom kruhu ročnom, leží cžre?!, látka skliepkovitá , mäkká 
a vekom sa tenčiaca. 

Pri palmách a iných podobných rastlinách niet takého 
usporiadania v čiastkach; lebo tu bežia snopôčky čili sväzočky 
ciev pozdĺž vedľa seba; niet tu ani opravdivej kôry, ani 
rokov do kruhu sostavených, ani dreňa: tu sa skladá drevo 
zo sväzočkov a skliepkovina okolo každého sväzočku položená 
činí kôru. Na rozdiele tomto zakladá sa rozvrženie rastov na 
rastliny vnútri rastúce a zvonku rasttlce. 

Dľa V. Staňka. 

127. Ku poznaniu lanu. 

Bylina ľanu došla, jako mnohé iné rastliny hospodárske, 
pravde podobne z východných krajín do našej čiastky sveta, 
kde sa zvlášte v severných, miernejšie, ba chladné povetrie 
majúcich krajinách udomácnila ; nekedy sa ale nachádza ľan 
i medzi obilím krajov našich zdivelý , a nedá sa dokázať, 
jako sa jeho semeno na stanovište rastliny dostalo. — Lan 
obecný {linwm usitatissimum Lin.) je jednoročná 1| do 3 stôp 
vysoká rastlina. Koreň má vretenastý, pobočnými vláknatými 
korienky opatrený; lístky striedavé na steble sediace, kvet 
o pätilistej korune krásnej modrej barvy , tak že kvetúce 
ľanové pole medzi najpeknejšie obrazy prírody náleží; len 
že pravda krásu obrazu tohoto pred poludním užiť musíme, 
poneváč ľan útle kvietky svoje o poludní zaviera, a tak teda 
do počtu rastlinných hodín patrí. Lan dive rastúci kvitne 
koncom mesiaca lipňa a behom klasňa ; prácou ľudskou 
pestovaný riadi sa dľa skoršieho alebo pozdejšieho vysiata 
semena. 

Lan obecný chová svoje semeno vo knotkách zavrených, 
tak že sa vymlátiť musí ; ían štrkavý, prvejšiemu síce úplne 



— 313 — 

čo do tvaru rastliny podobný , ale o mnoho nižší , dáva 
knotky, ktoré sa po náležitom uschnutí samy od seba rozpu- 
kajú a semeno vyhadzujú. Tak zvaný lan ruský , od mesta 
Rygy i vyganským nazvaný , nemôže sa za nejaký zvláštny 
druh považovať; on je na vzdor mimoriadnej dĺžosti svojej s 
rastlinou krajov našich totožný , ale vplyvom povetrnosti a 
bedlivým opatrovaním i semena i ľanovišt'a v najvätšej do- 
konalosti dorastlý. Ovšem ale sú nasledujúce dva druhy roz- 
dielne : lan chorvátsky^ lebo mnohosteblý (linmn multicanle)^ jako 
už z mena videť tým vyznačený, že z jednoho semena viacej 
stebiel vyrastá ; preto sa i veľmo na riedko šiat! , avšak ináč 
spôsobom obyčajným opatrovať musí; — potom ían mnoholetý 
(linum perennej od svojej domoviny tiež syhýrskym. pomeno- 
vaný, ktorého koreň za 5 do 7 rokov svoju životnú silu podr- 
žuje a každoročne nové stebla vyháňa; vlákno ale jeho je 
hrubej semeno a málo oleja obsahuje. 

čo sa už hospodárskych vlastností lanu dotýka , žiadna 
z našich rastlín tolTío opatery ľudskej nepotrebuje, žiadna tak 
veľmo pôdu nevyžíva, jako práve lan; preto sa i mnohé kraje, 
na vzdor všelijakej príhodnosti pôdy svojej , k tejto vrstve 
hospodárstva odhodlať nechcú. Najvätšieho pozoru zasluhuje 
samé semeno , ktorého dobrota sa nasledujúcim spôsobom 
poznáva: ono musí byť nažltkavé , alebo svetlo-hnedej (bru- 
nastej) barvy ; kôrka jeho musí byť liskavá ; do vody vhodené 
nech sadne na spodok, poneváč zo semena , ktoré na vrchu 
vody pláva, nič nevyraste ; podrží-li sa nekoľko zrniek v 
ližici pľachovej nad sviečkou, zrnko dobré , jaknáhle sa roz- 
páli , pri hlučnom praskote von vyskočí. Sama velikosť a 
hrubosť semena práve není znakom dobroty jeho; najlepšie 
zrno je tenulinké a podlhovaté ; a čím viacej sú sebe zrnká 
semena podobné, tým lepšie ono bude , a na opak ; semeno 
zaiste , ktoré zrnká rozličnej velikosti, hrubosti a barvy uka- 
zuje, není podarené a tak ani zdarilé osenie nevydá. Bud! 
ešte spomänuto , že semeno ľanu aspoň za dva roky ležať 
musí, aby sme najzdarilejšiu rastlinu obdržali ; v ruských 
pobaltiekých, v tomto hospodárstve najviacej sbehlých kraji- 
nách obyčajne za tri roky semeno ležať nechajú , a nikdy 
semeno z istého chotáru pošle na tom samom chotáre nesejú, 
ale hospodári susedných obcí potrebné semeno si zamieňajú, 
V tom je i tajemstvo dobroty ; preto sa všetkým ľan pestu- 
júcim hospodárom odpor účat musí, aby si ku každej jednôt* 
livej úrode ryganské semeno kupovali , vlastné ale semeno 



- 314 — 

svojo v olej obrátili, jestliby nechceli zásadu n aj bedlivej s ich 
hospodárov nasledovať a ľan pri počiatku kvetu sobrať, lebo 
tak najlepšie vlákno docielené byť môže. Semeno ľanu je 
vždy do})rote budn(;ej priadze na ujnin. 

Lan je najhorší predchodca obilia, tak že sa v ľanoviätí 
žiadne obilné zrno nevydarí. Škodlivá tato pôsobnosť rastliny 
na pôdu vysvetluje sa nelen zo semena, mnoho oleja v sebe 
majúceho, ale zvlášte tým, že ľan chatrné lístky má a tak 
tedy prinútený je celú svoju výživu zo samej pôdy vytiahnuť, 
kde naproti tomu rastliny široko-listé znamenitú čiastku svo- 
jej potravy pomocou listov svojich z povetria prijímajú. 
Medzitým ľan ani sám sebe nepraje, tak že i pri najlepšom 
hnojení stanovište jeho každoročne premenené byť musí, má-li 
sa úroda náležité podariť. Ostatne býva pestovanie ľanu, keď 
sa k nemu bedlivé doziera , jedna z najvýdatnejších vrstiev 
hospodárstva, poneváč sa všetky čiastky rastliny užiť dajú: 
vlákno, zrebe, pazderie, semeno, olej z neho, áno i pozostatky 
semena k oleju spotrebovaného, tak zvaná pagacina (pokru- 
tiny), čo znamenitý prosriedok vykrmenia rožného dobytku ; 
áno i sama voda, v ktorej sa ľau vymočil , s najlepším pro- 
spechom k vyhnojeniu ľanovišťa potrebovaná bude. A však by 
pestovanie ľanu ešte mnoho výdatnejšie bolo, keby si i naše 
kraje novejší spôsob vy močenia ľanu ^v kadách teplej vody 
privlastnily, k čemu na Morave a v Čechách už i skutočne 
počiatok učinený je. 

Musíme naposledy dačo i o h'ečivosti ľanového semena pre- 
hovoriť. Bez tohoto semena nemôže žiadna lekáma byť, poneváč 
sa k najrozličnejším liekom potrebuje. Múka semena, v teplej 
vode na podobu kaše zarobená, je známym výborným domá- 
cim liekom proti všetkým vnútorným zapáleninám (zánetom) 
a dodá-li sa k odvarku (k tomu potrebovanej vode) dačo ma- 
kovíc bieleho maku, i bolesť zapáleniny tejto kaši ustupuje. 
Olej semena je, pre sk'z (šleim) v sebe obsaženú , obmäkču- 
júci, vnútornú ostrosť (obzvlášte spodnieho tela, jako k. p. 
pri násilnom, bolestnom močení a bolení játer atď.) odvádza- 
júci prosriedok, ktorý (od spodku tela podaný) sa užíva tiež 
k otvoreniu bolestných zátvrdilostí s najlepším prospechom; 
púhy odvarok semena v čistej vode je k namáčaniu zapále- 
ných očí, jako í k vymývaniu boľavého, zánetom rozjatreného 
hrtanu prospešný. Všecky tyto čnosti semena , zvlášte ale 
oleja samého spôsobilý , že ho tiež hospodári čo dôrazný 
liek rozličných neduhov rožného dobytku najčastejšej potrebujú. 

Daniel Llohard. 



— 315 — 
138. Pohľad do morských hlbín. 

Málo ktorému človekovi, ktorý bytom svojím na pevnine, 
0(1 brehov morských vzdialenejšej , priviazaný je , popriato 
býva, videť jedonkrát to velikánske divadlo prírody , ktoré 
morom nazývame. Ono býva predmetom rozličných bájek, z 
ktorých kúzelných väzieb ani najstarší plavci vyviaznuť ne- 
môžu; a jako by nepovstaly takéto bájky o mori a hlbinách 
jeho, ked ony toľko, dosavád ani ostrým zrakom zkúmateľov 
prírody nevypátraných tajemství ukrývajú? Toľko ale o hlbi- 
nách morských iste vieme, že površie zeme je i tam površiu 
pevnej pôdy podobné ; že má svoje brdá podmorských vrchov 
a im sodpovedajúce doliny, a že najvyššie chlumy týchto 
vrchov tu i tam v podobe ostrovov na hladinu vody morskej 
vystupujú. Vieme ďalej z rozsiahlych zkúšek i to, že slanosti 
mora ubýva, čím viac do hlbiny sostupujeme, a že teda spo- 
dok mora neprikrýva pevná kôra soli, jako sa to z mnohých 
strán k vysvetleniu slanej chuti vody morskej tvrdilo, ale že 
je osnovaný plsťou drobulinkých morských bylín, ktoré i pri 
prenesmiernom nátlaku vody morskej na spodok , život svoj 
podržujú a čiastky organismu (ústrojnosti) svojho rozvíjajú. 
Dla zkúšek a známych zákonov hydrostatických nátlak vody 
morskej v hĺbke 2000 siah čili pol zemepisnej míle (a naj- 
vätšia, dosavád' vymeraná hĺbka vody morskej vyše jednej 
míle zp. vystupuje) je 375-ráz zvätšenému nátlaku povetria 
rovný. A poneváč zákonami fyzickými nepochybne dokázano 
je, že povetrie na priestore jednoho našeho Q palca tlačí 
váhou 14 librovou (funtovou) : obnáša nátlak vody morskej v 
udanej hlbokosti 2000 siah : 14 X 375 = 5250 'libier alebo 
52| centa na Q palec. 

Co sa ale rozmanitosti ústrojného (organického) života 
(bylín a živočuchov) v hlbinách morských dotýče, ona všecky, 
i najprepiatejšie výtvory obrazotvornosti ľudskej prevyšuje. 
Počnúc totižto od velryby a iných morských, čiastočne čo do 
skutočnosti ešte pod otázkou postavených velikánov (jako 
menovite povestný had morský ohromnej velikosti) rozvíja sa 
bohatý podmorský život po stupňoch velikosti dolu až k naj- 
menŠim zvieratkám, ktoré sa považujú za priechod z kráľov- 
stva živočuchov do kráľovstva bylín. Všade platí ten zákon, 
že v najvätšej hĺbke leží domovina najmenších rastlín a zvie- 
rat morských ; čím sa ale výšej spodok mora ku hladine 
vody pozdvihuje, tým sú i tvory ústrojné obojeho kráľovstva 



— 316 — 

vätSie. Berlínsky na vše strany sveta preslulý zkúmateľ prí- 
roHy, zvlášte ale najinonšíeli joj výtvorov , Ehr(mhHr(j , opísal 
už podrobne 120 rozličných druhov morských bylín , ktoré v 
hlbokosti 1000 siah, a 88 druhov, ktoré v hlbokosti 2000 siah, 
cili pol zemepisnej míle žijú. A koľko bude druhov takých 
rastliniek , ktoré dosaváď oku ľudskému ušlý a ktoré sa 
vôbec nikdy predmetom zraku ľudského nestanú! Len to 
ešte podotkneme, že nekde površie morské a najbližšie vrstvy 
hlbín jeho pokrýva hrubá plsť morskej trávy (pod učeným 
menom Zástera známej) , tenulinkými a dlhými stebielkami 
svojimi tak veľmi posplietaná , že sa i vätšie koráby len 
trápne predrať môžu. Musíme tu priateľov prírody upozorniť 
na tu podivnú vodnú trávni, ktorú na mlynských , zvlášte sta- 
rých, od dávnej dohy nečistených kolesách pozorujeme. Sú 
to tenulinké, veľmi pevne posplietané stebielka trávy, ktorá 
čo zelené chlpy z mlynského kolesa dolu visí, tak že napo- 
sledy svojou ťarchou samé hýbanie kolesa pristavuje. Tato 
vodná tráva je spomänutej morskej tráve veľmi podobná. 

Daniel Lichard. 



f. Nerastopis (mineralógia). 

IS9. Cementové vody. 

Znamenitá vzácnosť prírody uhorskej sú cementové vody, 
ktoré sa nachádzajú v Smolníku v Spiši, v Spanej Doline a 
Lubietovej vo Zvolenskej stolici neďaleko Banskej Bystrice. 
Podobná cementová voda je tiež v Železnej stolici v Borošťánkô 
v tamejších sírkových a kameňouholn3'ch baniach ; vo Veľkej 
Bani a Illobe v Šatmáre^ konečne v Sáske v Banáte, 

Meď cementová dobýva sa takýmto spôsobom : Cementová 
voda buď strojom vyčrpaná alebo štólou vyvedená tečie po 
železných žľaboch. Do žľabov týchto nakladie sa malých 
kúskov železa, a to síce v Spanej Doline takých, ktoré už k 
ničemu inému sa nehodia , v Smolníku ale bere sa k tomu 
nové železo. Každý tretí abo štvrtý deň musí sa usadlina cemen- 
tová metlou vymetať, lebo by sa ináč železo obalilo škralú- 
pom medeným a ďalšie premenovanie jeho by sa tým pre- 
kazilo. 

Na cent čistej cementovej medi spotrebujú sa dva centy 
a 80 — 90 libier (funtov) železa. Železo v Spanej Doline do 



— 317 - 

vody položené, nech je nové lebo staré, nerozpustí sa a zo- 
stane v celosti. Preto kladú do nej všelijaké zo železa zro- 
bené veci , jako kríže , podkovy , čaše , kľúče , ližice atď., 
ktoré premeniac sa v meď podobu svoju zachovajú. Premeno- 
vanie stáva sa podľa veľkosti vložených kusov za dva i viacej 
týždňov. Meď takto nadobudnutá je znamenite vláčna , tak že 
sa jako sriebro na tenunké lístky dá roztepať a v jemné 
niťky rozťahovať. V Banskej Bystrici robia z cementovej 
medi rozličné čaše, tabačnice atď. , ktoré sa jako vzácnosti 
buď doma chovajú alebo do cudzích zemí vyvážajú. 

Z Jána OaploviČa. 



6. Clovekopis (pkysiologiaj. 
130. O smysloch. 

Rozoznávame pätoro srny slov ^ a síce: hmat, chuť, čuch, 
sluch a zrak^ ktorých nástroje zovú sa vôbec čudlá. Hmaty súc 
po celej koži rozšírený, súsreduje sa zvlášte na nektorých 
čiastkach, n. p. človek má najjemnejší hmat v prstoch, nektorí 
savci v čenichu , ptáei na konci zobáku, obojživelníci na 
konci jazyka, ryby vo fúzoch okolo pisku, hmyzy v tyka- 
dlách, mäkkýši v makadlách. Chiď sídli hlavne na jazyku a 
čuch v blane, ktorou dutina nosová povlečená je. Na chuť 
pôsobí len to, čo v slinách lebo v inom moku rozpustené je, 
a na čuch len to, čo vo vzduchu sa rozplýva. Z toho vidno, 
že vodným živočucliom musí čuch chýbať. 

Ústroje sluchové delíme na vonkajšie a vnútorné. K von- 
kajším náleží ucho, ktoré chytá vlny zvukové a vodí zvuko- 
vodom do nútra. Na konci tohoto zvukovodu je rozpiata 
priečnica blanová jako na bubienku. Na tuto blanu bubien- 
kovú narážajú vlny zvukové ňou potriasajúc. Za ňou leží 
dutina bubienková, v ktorej sa nalezajú štyri kôstky v jednu 
radu spojené, tak že prvá (kladivko) visí na blane bubien- 
kovej, a jaknáhle ona zvukom potriasť sa musí , sdeluje toto 
pohybovanie kovadline, a ta zase kôstke šošovicovitej a str- 
meňu, ktorý poslední prilieha na okienka vajčité, do bludišťa 
vedúce. Bludište složené je z predsiene , z troch polokruž- 
ných trúbok a zo závitku , v ktorom sa rozvetvuje nerv 
sluchový. 



— 318 — 

Na oÄ;?/ rozoznávame vĺčka (klapky) s obrvami a jablko. Na 
jablku rozoznávame blanu bielu čili bielinu, na ktorej prednej 
.strane vidíme výkrojok okrúhly, povlečený ))lanou priezračnou, 
totiž rohovkou, za ňouž je videť krúžek modrý, šedý, hnedý alebo 
inak barvený, ktorý nazývame blanou dúhovou čili dúhovkou. 

V posriedku dúhovky nachádza sa dierka nazývaná zrenicou. 

V tejto dierke vídať na zadku šošovicu ])riezračnú. Za šošo- 
vicou je oko vyplnené látkou rôsolovitou, priezračnou, nazva- 
nou sklencom. Medzi sklencom a obálkou, ktorjí jablko činí, 
leží blana sitná čili sitnica. Pablesky svetla padajú cez zre- 
nicu, šošovicu a sklenec na sitnicu , ktorá je vlastne nerv 
zrakový , v blanu rozvetvený. Sitnica vníma pablesky a 
obrazy predmetov sdeluje modzgu. Na vonkajšej strane jablka 
leží žláza slzná. 

Len kým bdieme, pracujú nervy ; v spaní prestáva čin- 
livosť modzgu a nervov z neho vychádzajúcich. Len nervy 
brušné neprestávajú pôsobiť i vo sne , kdežto žatým modzog 
nanajvýš len temné, tekavé obrazy čili sny utvoriť si môže. 

Dla V. Staňka. 



131. CloTek a teplo. 

Teplo a život, zima a smrť. Hneď na počiatku slučoval 
človek pojmy tyto , už na počiatku bolo človekovi teplo a svetlo 
prameňom života , zima obrazom húževnatosti , chradnutia, 
hynutia, smrti. Živejšie prúdi nám krv v žilách pri spomienke 
krásneho, bujarého leta, a žasneme čítajúc o teplých kraji- 
nách tropických, kde kapradie a traviny v celé lesy zrastajú, 
kde na stá bylín v jedinom strome korene zapúšťajú , kde 
život teplom v skvelosti bariev hmyzu a ptákov, v obrovských 
postavách zvierat hrubokožných, v pružnej sile dravcov slávi 
najskvelejšie víťazstvo. A zvolniac obeh krv nám tuhne, pri- 
pomíname-li si drsnú, nevľúdnu zimu, a prikvapí-li potom, 
túlime sa k sebe , praskajúcim ohňom v peci čulejší ^ivot 
udržujúc. Ta príroda, v lete tak voľná, živá, ľúbezná a prí- 
jemná — pohrúžená je v šíry tichý hrob. A ty ľadové kra- 
jiny severné — mráz prebieha údy čítajúcemu o všeck^^ch 
biedach, útrapách, nerestiach a nedostatkoch, ktoré zima máva 
v zapätí. 

y každom telese je driemajúce teplo. Prebuď ho a uvidíš 
jeho blahočinné alebo záhubné účinky. Zakresaj ocieľkou na 



- 319 - 

kamienku kresacom , a v tej chvíli vyvinie sa toľko tepla, 
že odrazené zrnká oeíeľky sa zapáľa. Postriekaj pálené vápno 
vodou, a rozpáli sa tak, že ho nebudeš môcť vziať do ruky. 
A tak podobne kovy rozpáťa sa kovaním , zvony zahrejú sa 
dlhým zvonením, oceľová kuša rozpáli sa opakovaným napnu- 
tím , vytiahnutý z dreva nebožiec páli , nemazané nápravy 
drevené chytrým krútením sa chytia a t. ď. Yyvinuje sa teplo 
trením , tlačením , strkaním , a to u telies vzduchovitých 
rovno jako u telies tuhých : trením oblakov povstáva blesk. 
Teplo v nás vyvinuje sa obyčajne shorením asi jako pri hasení 
vápna; palivo, ktoré v nás horí, skladá su z uhlíku a vodíku, 
a ty to prijímajúc kyslík zo vzduchu shustnú , a stane sa 
uhličnatka čili kyselina uhličnatá a voda Látky rastlinné a 
živočušné podobným spôsobom hnijú a kysnú pomocou kyslíku, 
pričom vyvinuje sa nekdy tepla až na 30 stupňov R. I hni- 
tie a kysnutie je zdĺhavé shorenie , ačpráve ovšem ohňa v 
obecnom smysle pri tom nebýva. 

Jako ryba na dne morskom, tak žijeme my na dne mora 
vzduchového. Ryba len čiastočku vzduchu vo vode obsaženého 
pojíma a zase vylučuje, a posla by, keby si ju dal do vody, v 
ktorej by nebolo vzduchu. Rovno i človek nepotrebuje k živobytiu 
celého mora vzduchového, ale len skrovnej čiastky v ňom, totižto 
kyslíku. Rybe vo zvláštnich dychadlách vzduch vodou redne. 
U nás ale redne kyslík dusíkom. Preto vo 100 čiastkach 
vzduchu je len 21 čiastok kyslíku a 79 čiastok dusíku. Keby 
bolo kyslíku viac, čerstvejšie bysme dýchali, trávili sa, horeli 
a mizli, a keby bolo viac dusíku, bolo by nám sa zadusiť. 

Človek vdychuje vzduch ústama do priedušnice a odtuď 
do pľúc. Tu vymenujú sa plyny skrz tenunké kožičky. Krv 
vylúči kyselinu uhliČnatú a prijmúc kyslík prúdi do ľavej 
komory srdečnej. Odtuď hnaná velikými tepnami srdečnými krv 
nesčíselnými sieťami tenunkých ciev nastupuje púť do všeckých 
častí tela. Potrebné látky zostanú v cevách, nespotrebované 
tekutiny do zvláštnich žliabkov sa shromažd'ujú, odkuď potom 
ďalej žilami do pravej komory srdečnej prejdú. Však medzi- 
tým krv sa premenila. Vzduch vy dý chán 3^ má viacej kyseliny 
uhličnatej a pary vodnej , ale menej kyslíku než vzduchu, 
ktorým sme vdýchali. Yyvinula sa teda kyselina uhličnatá a 
voda na ujmu kyslíku : bolo nenáhle shorenie. Prúdenie krve 
tepnami je jako dmychadlo čili meíh , privádzajúci čiastkam 
tela potrebný k životu kyslík. — Poznavše prameň, z nehož 
sa prýšti životné teplo naše , snadno nájdeme prosriedky, 



— 320 — 

ktorými vnútorný oheň rozkutiť a zachovať možno. Dávajme 
len pozor, čo sa stáva v ni'itru našom podľa toho, jako sa cho- 
váme k telu a k svetu vonkajšiemu. — Množstvo tepla, ktoré 
shorením sa vyvinie, je vždy to isté, či bolo shorenie nenáhle, 
zdĺhavé lebo čerstvé. Z množstva zplodín shorením vyšlých 
dá sa teda súdiť na množstvo spotrebovaného paliva a vyvi- 
nulého tepla. 

Množstvo vydýchanej kyseliny uhličnatej zakladá sa na 
veku , pohlaví a zdraví človeka. Muž vydychuje viac kyse- 
liny uhličnatej než ženská , často dvarazy toľko. Najviacej 
vydýcha sa jej medzi 20. a 40. rokom, v staršom veku zase 
menej, nežli vo veku detinskom. Dieťa vydychuje denne asi 28| 
lôtu , zrastlý 68^ lôtu kyseliny uhličnatej. Dieťa ztratí tedy 
denne dýchaním 8 J lôtu, zrastlý 20 lôtu uhlíku. Lôt uhlíku 
vyvinie čerstvým shorením toľko tepla, že 3 i libry {^) vody 
na 60^ R. sa môže rozpáliť. Tých 8| lôtu uhlíku , ktoré 
dýchaním dieťaťa denne takrečeno znenáhla shoria, stačilo by 
tedy k zahriatu 27 libier vody na GO^, a tými 20 lôtmi uhlíku, 
ktoré zrastlý denne utráca, mohlo by 64f libier vody na tenže 
stupeň zahriať sa. K tomu prijde ešte množstvo vody vypare- 
ním a dýchaním vylúčenej. Ovšem vätšia časť tejto vody 
prichádza už tekutá jedlom a pitím do tela , ale k tomu sa 
preca ešte časť vody teprv v tele z vodíku a kyslíku složí. 
Denne vydychujeme asi 34 lôtov vody. Keďby voda tato teprv 
v tele sa utvorila, mohli by sme súdiť, že pritom asi 4 lôty 
vodíku shorely , a to postačí, aby 68 libier vody na 60*^ sa 
ohrialo. Tak značné , neustále vyviňovanie tepla bolo by v 
stave , aby udržalo teplo životné ; neobnáša toto u človeka 
priemerne viacej než 29 — 31*^ R., a ani v horúcich nemocach 
nevystúpi nad 32^. Zovňajšie teplo vzduchu tu sotva dačo 
mení : nech žije človek v teplom alebo studenom pásme, vnú- 
torný jeho oheň horí nepretržene. Neustále dosadzuje teplo, 
čo telo na von tratí. Tuto ztratu tepla smenšujeme umelými 
prosriedky : zaobal ujeme sa do teplých šiat , asi tak jako 
zvieratá , ktoré odiala príroda zlými vodiči tepla (chlpami, 
perím a sadloni). Studenejší vzduch preca však ešte ubiera 
nám tepla, vyparuje sa z nás, vydychujeme teplý vzduch a pary 
vodné, tratíme teplo trusom a výkalom. Vyhasol by konečne 
oheň vnútorný, keby sme potravou neustále potrebného paliva 
neprikladali. Preto požívame takých pokrmov, ktoré — ne- 
tvoriac krv , ale majúc hojne uhlíku a vodíku , jako cukor, 
škrob (krochmeľ), sadlo — dýchanie udržujú. Musíme však 



- 321 — 

pokrmov tých požívať toľko , aby všecky ztraty dýchaním a 
vyparovaním úplne sa nahradily. 

Však môžeme tiež vnútorný život zvýšiť. Každým teles- 
ným namáhaním, každým silným pohybovaním strávä sa látky 
rýchlejšie, dýcha sa hbitejšie a krv obieha čerstvejšie. Tým 
tiež zvNŠuje sa vyviňovanie tepla; však aby telu neškodilo, 
zrýchli sa zároveň vyparovanie kože; potom odstraňujeme tak 
zbytočné teplo. Pri menšom pohybovaní , zvlášte vo spaní, 
dýchame volnejšie a vyviňujeme menej tepla. Preto v tuhej 
zime, pracujeme-li alebo chodíme-li, oziaba nás menej, nežli 
sedíme-li v slabé vykúrenej izbe. Preto prikrývame sa medzi 
spaním, abysme udržali množstvo tepla pohromade. Preto na 
cestách v krutých nocach zimných nebránime sa tak dlho 
zamrznutia, pokuď sa ubránime spania. 

Cím viacej tedy tepla tratíme, čím viacej sa pohybujeme, 
čím rýchlejšie dýchame, čím viac kyslíku tedy dmýchadlom 
obiehania krve do tela privádzame, tým viacej pokrmu musíme 
požívať, zvlášte pokrmu , ktorý má v sebe hojne uhlíku. — 
V horúcom lete mávame menšiu chuť k jedlu nežli v tuhej 
zime. Lebo v teplom počasí letnom tratíme menej tepla životného 
než v počasí zimnom, a potrebujeme teda menej prosriedkov, 
aby sme ich nahradili. Preto požíva obyvateľ teplých južných 
krajín ovocia, ktoré nemá prez 12 zo sta uhlíku, obyvateľ ale 
studených krajín polárnych požíva slaninu a sadlo, ktoré 
60 — 80 zo sta uhlíku obsahujú. 

Hlad robí zimu ; lebo v hladnom tele môže sa vyviňovať 
teplo len na ujmu čiastok telesných , ktoré s kyslíkom vzdu- 
chu sa slúčac samy sa strávä. Zima a hlad hubí telo. Zima 
s hladom zničila francúzku armádu na zpiatočnom ťahu z Rusi. 
Sadlo, látky s hojným uhlovodíkom sú najlepšou ochranou 
pred zimou. Z druhej strany zmenšuje teplý šat chuť k jedlu. 
Nahý Indián, v najkrutejšej zime loviaci Eskymák zedia pol 
telaťa alebo nekoľko kvartov sadla alebo tránu. Žiadna šelma 
horúceho pásma uesožere toľko čo mädvedi severní v zemach 
polárnych. Tak tedy príroda chce, aby sme odmerovali jnno- 
hosť potravy podľa počtu dechov a podľa ztraty tepla. Činný 
olryvateľ studeného severu nesmie v potravách svojich požívať 
viacej, a nečinný obyvateľ teplého juhu nesmie požívať menej 
uhlíku a vodíku, než vydychuje , nemá-li zdravie jeho trpeť. 
Rovno mali by sme my, obyvatelia menivého podnebia, v lete 
menej jest, v zime ale viacej. Postarala sa ovšem už príroda, 
že jeme podľa hladu , a keď sme sa najedli , jedlo sa nám 

čítanka II. 21 



— 322 — 

oškliví ; avšak radi joiiie, ale nio vždycky jadi ])ľestávaine a 
jeme prez moc. Jllaclom hynie o mnoho menej ľudí nežli pre- 
jedením. Preto boháč, ktorý sa rozličnými korennými pokrmy 
umele dráždi, podlielia viacej nemocam z nestriedmosti nežíi 
chudák, ktorý asnáď nekdy pri zvlástnich príležitosťach sa 
zabudne, ale pri telesne čiuuejsom živote požitý prebytok 
srjchleným dýchaním snadnejšie vylučuje. 

Kto do])re žije a mnoho sedí, dychtí po pohybovaní a 
oehladzení. Učenec u písacieho stolku dýcha slabo, lebo čím 
vätšia činnosť duševná, tým menšia činnosť telesná. Musí cho- 
diť na prechádzku , liezť na kopce, loviť v zimavom povetrí, 
aby, keď duch odpočíva, dýchanie sa srýchlilo , a pokrm 
sa strávil. Zomdlený delník závidí pecivalovi prechádzky, 
nazývajúc to lenivstvom, preto že netuší, že kto mnoho sedí, 
potrebuje pohybovania zrovna jako on odpočinku po práci. Kto 
mnoho sedí, nemá tedy ztratu síl hojnejším pokrmom nahradzo- 
vať, ale tým menej jesť, čím viacej duch jeho pracuje. 

Po jedle zvlášte po lúhových nápojoch bažíme po stude- 
nej vode. Zvýšené teplo vnútorné žiada ochladzenia. Však 
tým sa dýchame zase srychlí , a nadbytok uhlovodíku od- 
straňuje. 

Studené kúpele budia podobne chuť k jedlu jako pohy- 
bovanie v chladnom povetrí , pretože ztrata tepla neustále sa 
nahradzuje. Každé prudké hnutie mysli, radosť a bolesť, zlosť, 
úzkosť a hrôza pôsobí chuť k jedlu , pretože krv v žilách 
buď viazne alebo rýchlejšie obieha. Mluvenie, spievanie, krik 
zvyšuje chuť k jedlu , pretože sa pri tom čerstvejšie dýcha. 
Preto jeme vo spoločnosti pri živej zábave viacej nežli keď 
jeme osamelé. V spaní dýchame volnejšie ; preto nenie nič 
škodnejšieho než nestriedmosť pri večeri. 

Máme tedy oheň v nútri vo svojej moci. Podľa ľúbosti 
zvyšujeme alebo smierňujeme dýchanie^ pridávame alebo utrhu- 
jeme pokrmu. Však pokrm je len náhrada za shorelé, strávené 
čiastky tela. Neprijímame-li pokrmu, mizne sadlo (tuk), svaly 
skrehnú, modzgy sa rozrieďa, a plameň zhasne, pretože olej 
strávený, telo vydýchané je. Je v nás tedy ustavičný oheň, a 
seba viacej pokrmu neuchráni nás konečného shorenia; naj- 
vätší jedár zhubí sa , nepremeňujú-li ústroje zažívacie požité 
pokrmy v šťavu pokrmnú. My zle chránime tento telesný oheň ; 
ináčej by nebolo toľko neduchov životných či brušných. Však 
tým tiež zle chránime oheň duševný: len v zdravom tele býva 
i zdravý duch. 



— 323 — 

Prekazené zažívanie pôsobí na norvy a na modzgy, plodí 
chmúrne , čierne myšlienky , nevrlosť a nespokojnosť. Krv 
hustá , nevoľne obiehajúc ochromí veškerú mohutnosť vôle v 
lenivej, ľahostajnej duši. Nezostáva bez trestu, kto zle chráni 
oheň životný : duševné otroctvo a skorá smrť býva mu za 
podiel. 

Z „Osvety." 

c. Silozpiit (phj/dcnj, 
Wi 1 II c* b y (clieniia). 

133. Pr^ky vonkajšieho sveta. 

Zvedavá mysel človeka a jemu vrodená tuha po vypá- 
traní vonkajšieho tak lečeného smyslového sveta , po vyzkú- 
maní úkazov tohoto a príčin vecí, vyzvala už za starých časov 
k podujatiu mnohých odvážlivých činov , k rozlúšteniu mno- 
hých, obyčajný pochop ľudský prevyšujúcich otázok. — Tak 
ona ho osmelila pustiť sa do zápasu s vlnami búrlivého mora, 
by vyzvedel, čo tam za nekonečnou hladinou jeho za kraje ? 
jaké tam by tuju národy? — Ona oceľovala prsia jeho i vtedy, 
keď si u prosried sto nesnádz medzi balvany ľadu odvážlivú 
dráhu k točnám zeme kliesnil. — Ona to bola, čo ho nadchla 
vyhľadať spôsob, ktorým by viac millionovú, telesá nebies od 
našej planéty deliacu dialku prerazil a tak o ich tajnej 
povahe blížej sa poučil. A medzi sto a sto podobnými 
pokusy ta istá zvedavá myseľ to bola , ktorá v ňom ešte za 
času tmavého pohanstva tu prepodivnú myšlienku vzbudila : 
by vyhľadal tu hotovizeň (materiál) , ty prvotné najjednodu- 
chejšie látky , z ktorých tak mnohotvárne telá zeme našej, 
jako sú rozličné rastliny, živoky, kamene, voda, povetrie atď. 
povstaly. Bo skutočne z tých časov na nás došlé písomné 
pamiatky zrejmo nám hovoria , že už 400 rokami pr. Kŕ. 
žijúci grécky múdre alebo filozof, menom Anaximenes takúto 
otázku si bol predložil a za takú najsamprvšiu látku sveta, z 
ktorej dľa jeho mienky všetky viditeľné telá sa utvorily, „ne- 
konečný, všetko v sebe zaobalujúci a voždy pohyblivý vozduch 
alebo povetrie" vystavil. On myslel, že kroz sriedenie vozdu- 
chu, tejto jeho jedinej a najjednoduchejšej látky, povstáva oheň, 
a jeho shustnutie že plodí vodu, zem, kamene atď. 

U Empedoklesa , nekoľko rokov pozdejšej žijúceho tiež 
gréckeho filozofa, zrástol počeť tento jeden na štyri, poneváč 



— :m — 

už on v svojej básni o j)ríľofle v ten sinysel sa vyslovuje : 
že nie samý a púhy vozduch, ale krenj tohoto i voda, oíieň 
a zem , ktorej u Anaximenesa z povetria povstaly , sú tiež 
jednoduché látky vonkajšieho sveta. 

Takto hľa! mysleli ľudia asi 400 rokami pr. Kŕ. o veci 
tejto. Takýto bol ráz myšlienkového sveta v f)bore tomto. — 
Keď sa teraz v mysli, zanechajúc prastarý myšlienkový svet tento, 
preskočiac storočia vývinu človečenstva, razom obzreme na myš- 
lienkovom obzore terajska a pýtame sa, čo myslí dneska svet 
vzdelaný o veci tejto ? jak ďaleko pokročili známosti jeho v 
obore tomto? jak vysoko vzlietol zvedavý duch jeho nad hori- 
zontom praveku v hľadaní právd týchto ? — tedy sa nám po 
danej odpovedi tamty dômysly, porovnajúc ich s výsledkami 
bádania devätnásteho storočia^ jako počiatočné mudrovanie detí 
zazdajú. Povedomie dákejsi hrdosti a vyššieho vzletu prebehne 
dušou našou. 

Ale tomu v týcb časoch ani ináčej byť nemohlo. Bo člo- 
večenstvo nie razom , ale z kroka na krok vo známosťach 
napreduje a v jeho vývine jeden vek druhému jakoby ruku 
podáva a cestu pripravuje, každý z nich majúc svoju úlohu. 
A tak i rozlúštenie tej otázky , jaké su totiž ty jednoduché 
telá, z ktorých tak krásna príroda povstala? ostalo jakoby 
zvláštnou úlohou predošlého a tohoto storočia. Jako tam toho 
veku charakterističnou známkou je, že po pokročilom vývine 
idey kresťanstva na diela stvoriteľove nelen myseľ, ale i smysly 
obrátil : tak tento najnovší vek , pomocou rozličných na dô- 
mysle ducha spočívajúcich zkúšek a prosriedkov vynašiel, že 
nelen ty látky, ktoré sa spomänutým starým mudrcom jedno- 
duchými byť zdaly , z viacej podstatných jedna od druhej 
rozdielnych látok složené sú; ale že i všetkých počeť o mnoho 
vätší je, nežii štyri. 

Následkom totiž rozloženia alebo rozlúčenia všetkých 
živých i neživých , pevných , kapalných a plynovitých tiel 
našej planéty vyviedol na svetlo takých jednoduchých tiel, 
ktoré už ďalej na jednoduchejšie rozlúčiť sa mu nepošťastilo, 
úhrnkom 62, a pomenoval ich prvkami čili elementami. — 
Prvky sú tedy také telá, ktoré žiadnym spôsobom na viac 
jednoduehejších rozlúčiť nemožno , z ktorých všetky v prí- 
rode sa nachádzajúce tvory a prírodiny povstaly a i dneska 
povstávajú. 

Tak rozložil on n. pr. vodu na jej prvky alebo najjedno- 
duchejšie podstatné čiastky a ukázal , že zdravý nápoj tento 



— 325 - 

bárs jak sa on, zvlášte v hornatých svojich žriedlach, jedno- 
dnchým a čistým byť zdá, preca z dvoch prvkov, z tak reče- 
ného kyslíka (Sauerstoff) a vodíka (WasserstoíF) pozostáva. 
Oba tyto prvky sú čo do skupenstva (Aggregationszustand) 
plynovité, tak jako naše povetrie, bez barvy a chuti, a čo d^ 
váhy vo vode v tom pomere jedon s druhým spojené . že na 
každých 8 čiastok kyslíka pripadá 1 čiastka vodíka. A nelen 
že Vodu rozlúčil na jej plynovité prvky , lež ukázal ďalej i 
to : že v istých okolnosťach zo slúčenia týchto dvoch prvkov 
v spomänutom pomere naopak zase naša voda povstať môže. 
A tak teda nelen to vyzkúmal, jakým spôsobom rozličné telá 
na ich rozdielne podstatné čiastky alebo prvky rozložiť je 
voľno, ale i to, jako zo složenia týchto nové slúčeníny tvoriť 
možno. Tak ďalej k nemalému podivu ukázalo sa , že i ten 
druhý prvok Empedoklesov, naše povetrie, v ktorom smyslami 
našimi pravda ani dneska skutočne nič rozdielneho nespozo- 
rujeme, preca z viacej, zvlášte ale z dvoch prvkov složené je, 
ktoré pravda tiež — jako i ono — plynovité sú. Tyto prvky 
povetria sú: nám už známy i vo vode sa nachádzajúci kyslík 
a druhý tak nazvaný dusík (StickstoíF). 

Behom takéhoto lučebného zkúmania rozličných tiel 
našej prírody utraíil ale i na také , ktoré mu vzdor jeho 
stonásobným zkúškam na jednoduchejšie lučebne rozložiť sa 
nepošťastilo. Tak n. pr. všetkým nám známy živý oheň. 
Nesčíselným zkúškam bola už prírodnina tato podrobená, ale 
žiadnou nedokázalo sa , žeby v jednom lóte živého ohňa 
čo priam len i jedna tisíca čiastka cudzej látky sa nachodila. 
Práve takto má sa vec i so živým sriebrom, týmto kapalným 
ligotavým telom, ďalej so zlatom, kráľom to drahých kovov, 
potom so sriebrom , meďou, olovom , platinou. Všetky tyto 
vzácne a užitočné plodiny prírody sú prvky devätnásteho 
storočia, ktoré myseľ ľudská v prebohatej prírode podivu 
hodným dôvtipom vyhrabala. Jak rozdielne sú ony od prv- 
kov Empedoklesovych ! všetky jeho prvky rozpadly sa pod 
zkúmavým okom veku našeho na jednoduchejšie čiastky. Prí- 
činu toho sme už udali, ale k nej ešte i to dokladáme, že 
spomänutí starí mudrci čo filozofi otázku tuto púhym dômy- 
slom rozlúštiť sa usilovali, prečo sa im to ani podariť nemohlo. 
Dneska hľadá to prírodozkúmateľ nelen na základe samého 
dômyslu, ale i na základe skutočných zkúšek. 

Medzi všetkými prvkami panuje istá príbuznosť, náklon- 
nosť, mocou ktorej ony jedon s druhým sa slučujú , a tak 



— 326 - 

nové telá tvoria, ktorá ale nenie rovnaká, lež rozdielna. Aby 
sme toho živý príklad pred sebou mali, vsypme do nejakej 
sklenice IG lótov živého sriebra alebo rtuti, .sohrejme mieša- 
ninu tuto nad špiritusom a o krátky cas sj)ozorujeme , že z 
nej v sprievode živého pohybu nová massa . ktor;í ani žltej 
šíre ani ligotavému sriebru viac podobná nenie , známy nám 
cinóber sa utvorí, čo do váhy práve 116 lótov. Na tii otázku, 
čo za priemena sa tu stala? dal by nám posvätenec vedy 
tejto, tak rečený lučbár (Chemiker) nasledujúcu odpoveď: 
Obe tyto látky , súc prvky , slúčily sa na základe medzi 
sebou panujúcej príbuznosti tak zvano lučebne (chemisch), a 
kroz toto lučebné svoje spojenie utratila každá z nich svoju 
samostatnú povahu na toľko , že v slúčenine tejto , bársby 
nám ju na prach potlkli a zvätšujúcim sklom sme ju zkú- 
mali, ani jednej z nich viac zrakom naším nespozorujeme. 
Tak sa nám zdá, jakoby sa prvky tyto následkom svojeho 
lučebného spojenia — cele boly zničily. Lež nezničily ony 
jeden druhého; v pár okamihoch, jestli to chceme, zo slú- 
čeniny tejto ktorýkoľvek v Čistej jeho povahe a v spomä- 
nutej váhe vylúčime. Bo , prisypme len do massy tejto 28 
lótov železných opilkov a hrejme zo troch prvkov už záleža- 
júcu miešaninu tuto ďalej, ihneď živé sriebro v svojej vlastnej 
kapalnej ligotavej povahe na bokoch sklenice vysadne, odvážme 
ho a nájdeme , že sa z jeho váhy ani prášek neztratil. — 
Príčinou tejto novej a náhlej priemeny bola zase len už spo- 
mänutá rozdielna príbuznosť prvkov. Živý oheň majúc vätšiu 
náklonnosť ku železu neželi k živému sriebru, zanechal toto 
poslednie a vošiel v lučebný sväzok s prisypaným železom 
vezmúc z neho na svojich 16 čiastok 28 železa. — Násled- 
kom tohoto processu povstalo zase nové složené telo, ktorého 
lučebné čiastky sú 16 lótov síry a 28 lótov železa. 

Z podaného príkladu vidíme predne to: že prvky kroz 
lučebné spojenie povahu a tvárnosť svoju cele menia , ale že 
tým neprestávajú jestvovať; že ich na lučebnej ceste zo spo- 
jenia v ich vlastnej povahe zase obdržať môžeme. Po druhé 
ale ukazuje nám príklad tento i smienený rozdiel príbuz- 
nosti jednoho prvku k'ostatním. Tak živý oheň o mnoho 
vätšiu náklonnosť ukázal k železu, nežli k živému sriebru. 
— Jak potrebný a veľavýznamný je tento rozdiel príbuz- 
nosti u prvkov, patrnoje z toho, že na nej sa zakladá rozdiel- 
nosť tiel, t. j. sama mnohotvárnosť prírody. Bo položme ten 
prípad, žeby príbuznosť tato medzi prvky vonkajšieho sveta 



- 327 — 

bola rovnaká, tenkrát í všetky z nicli povstalé slúčenínj by 
rovnaké byť musely. Všetky telá prírody by boly lučebne 
jedna a ta istá massa. Naša teraz tak mnohotvárna príroda 
následkom tohoto zákonu obliekla by rúcho jednotvárnosti. 

Najvätšiu príbuznosť ku všetkým posledním prvkom má 
prvok kyslík , menšiu zlato , sriebro a najmenšiu platina. 
Preto veľmi málo slúčenín sa nachodí , v ktorých by bolo 
zlato, sriebro abo platina obsažené. 

Po tretie ale pozorný čitateľ i to spozoroval, že prvky 
tyto čo do váhy tiež istý zákon zachovávajú a len v istom 
pomere sa slučujú. 

Ich mnohosť v prírode je tiež nápadne rozdielna. Jedny 
sú hlavnou čiastkou našej planéty a prichádzajú vo veľkej 
miere, jako: vápno, žabica celé vrchy tvorí, kyslík a vodík 
v slúčenine čo voda pokrývajú dve tretiny našej zeme a sú 
lučebnou čiastkou všetkých rastlín a mnohých kovov; druhé 
naproti tomu, jako n. p. zlato, sriebro, uhlík (diamant), pla- 
tina, len kde tu roztrateno v prírode prichádzajú. 

Jak vysokého stupňa veda tato, slovom lučba , v najno- 
vejších časoch došla a jak veľmo na naŠe jak duchovné tak i 
hmotné pomery účinkuje, o tom sa každodenne viac a viacej 
presvedčujeme. 

Gustáv Kordoš. 



Z hvezdárstva (astronómia). 

133. Hvezdárske zlomky o slnei. 

Jestli ktoré zraku ľudskému prístupné teleso pozoru 
vzdelanejšieho človeka hodné je: nepochybne slncu prvé v 
tom ohľade miesto vykázať musíme. Ono je nám kresťanom 
jasnosťou svetla svojho vznešeným obrazom večnej pravdy, 
ktorá síce na čas ukrytá a zatmená byť môže , a však po 
búrlivých mračnách len čistejšej sa skveje. Slnce je človeku 
vôbec nevyhnutným činiteľom zdravia tela z jednej a dobrej 
mysli z druhej strany; preto sa ani nedivíme nadšeným slo- 
vám básnikov, slzy radosti opisujúcich, ktorými väzeň z tem- 
ného žalára prepustený božie svetlo slnca víta , — jako i 
zprávam lekárskym nepochybnú vieru pridávame , ked' nám 
zvestujú, že v mlhavom povetrí anglickom najviac samovražied 
býva spáchané vtedy, keď sa svetlo slnca za viac týždňov 



— 328 — 

neukáže. V slnci spatruje ďalej zki'irnateľ prírody prameň 
života ])ro všelijaké rastliny zeme našej: livezdíir ale vidí v 
ňom preinoenélio panovníka, pod ktor/dio spravujúcou berlou 
dľa zákonov, od všemohúceho Pána nebies i zeme predpísa- 
ných, zem naša s mesiacom a všetky ostatnie telesá slnečné 
nám dosavád' známej sústavy pravidelnú cestu svoju konajú. 

Všestranný ten vplyv, ktorým slnce na človeka a veškerú 
])rírodu pôsobí, prebudil už medzi najdávnejšími národy mo- 
dloslužebné city, v ktorých sa ku slncu čo bytnosti božskej 
obracali. Staro-egyptská modla Osiris; chaldejský (tiež v 
písmach sv. starého zákona často spomínaný) Baal čili Beel, 
i Belzebub; fenický Adonis ; staropersická Mithra, a napo- 
sledy rímsko-grécky Apollo a Phoebus nič iného niesu , než 
dobrodejné vlastnosti slnca v osobe modly súsredené, aby mu 
ľudia, svetlom kresťanstva neosvietení, tým pohodlnejšej rao- 
dloslužebné vďaky svoje preukazovať mohli. 

Buď tu ešte spomänuté, že pohanskí predkovia naši tiež 
slnce a jemu príbuzný oheň modloslužebne vzývali ; príbuzný 
oheň pravíme , poneváč staroveké národy a tak i Slovania 
slnce čo plameňom horiace teleso považovali. Nechceme tu 
slovanské bájeslovie (mythologiu) písať; ^dosť buď na tom, 
keď spomnieme, že sa i mená Belbog a Cernobog z pomeru 
ku slncu vysvetliť majú. Belbog totižto znamenal svetlo, prav- 
du a jej sodpovedajúci svet dobrých skutkov ; Cernobog 
vzťahoval sa na protivné myšlienky. Obživujúce ale pôsobenie 
slnca ctili predkovia naši pod menom Tura, ktorý v sloven- 
skom bájesloví modloslužebnému volu iných starovekých náro- 
dov sodpovedá. Y koreni mena tohoto väzí tiež meno sláv- 
nosti Turíc (Rusadiel), ktoré mluva obecného ľudu na kre- 
sťanskú slávnosť SV. Ducha preniesla, poneváč sa v tej dobe 
roku staroslovanské Turice k pocte všetko obži\Tijúceho 
svetla slnečného svätievali. Sem tiež patrí známy, ešte tu i 
tam po Slovensku zachovalý obyčaj pálenia večerných ohňov 
o dobe SV. Jána, ktorého času slnce na poludnie najvyšší stu- 
peň na oblohe dosahuje a tak i najdlhší deň pôsobí. 

1. VzdiaUnosť slnca od zeme. ,,Yj nám chcete o slnci 
písať? i povedzte že nám predne , jak ďaleko je slnce od 
nás, abysme oceniť mohli, jakú asi vieru slovám vašim pri- 
dať máme.'^ To je ovšem prirodzená a prvá otázka, na ktorú 
nám odpovedať sluší. Musíme však čitateľa požiadať, aby 
keď o vzdialenosti , velikosti a iných pod mieru ľuďskú 
padajúcich vlastnosťach slnca mluviť budeme, slovám našim i 



- 329 — 

bez ďalších dôvodov pravdivostí veril. Keď totiž hvezídári 
na stá a stá rokov napred zatmenie slnca a mesiaca , a to 
síce nelen na deň, ale na hodinu, minutú a sekundu vypo- 
čítať znajú ; prečo by sme neverili , že tiež budú mať isté 
spôsoby, vzdialenosť slnca od zeme nasej vypočítať? Nech 
nám tu pochybovateľ nenadvrhne, že keď nikto v slnci samom 
nebol, ani o jeho vzdialenosti nič istého tvrdiť sa nemôže; kde 
že ste videli , žeby inžinier , ktorý sirokosť hlbokej rieky 
(čili ináč: vzdialenosť jednoho od druhého, meračovi neprí- 
stupného brehu) vymerať má. prez tuto rieku brodil? On 
podrobí jednu čiaru na tom istom brelni prísnej miere; vy- 
pátra si na protivnom neprístupnom brehu nejaký dobre v 
oči padajúci znak„ porovná jeho položenie z oboch koncov 
čiary na jednom brehu vymerané , a má svoj spôsob týmto 
porovnaním i sirokosť rieky čo najprísnejšej udať, ačkoľvek 
sa noha jeho protivného brehu rieky nedotkla. Tým asi 
spôsobom i hvezdári zo známych rozmerov zeme našej vzdia- 
lenosť, velikosť a iné podobné vlastnosti sln/ía, mesiaca, pla- 
nét, bludíc (komét) a iných zraku prístupnejších telies nebe- 
ských vypočítať znajú. Toľko ku predbežnému ospravedlneniu 
pravdivosti hvezdárskych účtov . ktorými dokázané je , že 
prosreÁná *) vzdialenosť slnca od zeme našej^2(jl^]31Í]liíijiov 
665.800 zemepisných míľ dosahuje; a však pre poľahčenie 
pamäti v obecnom živote vzdialenosť slnca udáva sa okrúhlym 
počtom na 20 millionov míľ, práve tak , j ako o prosrednej 
vzdialenosti mesiaca okrúhly počet na 50,000 míľ platí , ač- 
kolvek prosredná jeho vzdialenosť prísne vypočítaná 51.822 
míľ činí. Ohromným týmto počtom „po ľudsky" na pomoc 
prispeť musíme, aby sme vzdialenosť slnca od zeme našej 
jako tak pochopiť mohli. Vezmime tedy predne guľu z dela 
vystrelenú na dotaz , položiac dľa zkúšek delostreleckých 
rýchlosť jej na 1 500 stôp za prvú sekundu (okamženie) letu, 
a pokladajúc , že sa touto rýchlosťou stajne a nepretrhnuté 
pohybuje. Guľa tato vykonala by za hodinu cestu 225 míľ; i 
doletela by tedy do mesiaca za 9 (1^)4^,^^^,, 6 hodín, k vyko- 
naniu ale cesty do slnca mjíía íy 10 rokov , 15 a | dňa za 



•) Zem naša totiž nenie v každej dobe roku od slnca rovne vzdialená; 
v zime tato vzdialenosť najmenšiu , v lete ale najvätšiu mieru 
dosahuje; tu ale hovoríme o prosrednej vzdialenosti, ktorá medzi 
týmito hranicami leží. 



- 330 — 

potreby. Yezmĺmo iný príklad, a síce človeka pocestnóho, 
ktorý kŕižíiy deň 10 míľ cesty vykoná; tento pocestný dostal 
by sa do mesiaca za 13 rokov, 8 mesiacov a 12 dní; cesta 
však podobnej rýchlosti do slnca trvala by 5.479 rokov, 
5 mesiacov a 3 dni. Keby tedy nekto v dobe narodzenia 
Krista Pána tuto cestu bol nastúpil , bolby dosaváď nečo 
máličko vyše tretiny celej vzdialenosti vykonal a musel by 
ešte 3.523 rokov putovať, ažby sa do slnca dostal. Tuto však 
ohromnú vzdialenosť svetlo slnečné za $ najpút (nečo máličko 
vyše pol štvrť hodiny)"' vylíoná , poneváč sa ono rýchlosťou 
41.000 míľ za sekundu pohybuje, tak že tedy rýchlosť svetla 
pre všetky vzdialenosti zeme našej okamžitá je. 

Musíme tu podotknúť , jako si staroveký svet grécko- 
rímsky vzdialenosť zeme ob nebies predstavoval. Na pokraji 
nebeskej klenutiny točilo sa svetu tomuto slnce vôkol zeme; 
o vzdialenosti ale klenutiny nebies píše Hesiodus vo svojom 
spise „Theogonia" (kde menovite pád Titanov do Tartaru 
pripomína) takto : „Keby nekdy spadla s nebies nákova 
medená a letela by za 9 dní a toľkože nocí dolu , teprv 
potom by zem dosiahla/'^ Podrobíme-li tento, Hesiodom udaný 
čas známym fizickým zákonom o urýchlenom páde telies, 
tedy nalezneme, žeby spomänutá nákova , s hora slobodne k 
zemi padajúc, za 9 dní a toľkože nocí 77.356 míľ vykonala, čo 
teda len poldruhej vzdialenosti mesiaca od zeme našej sa 
vyrovnáva. 

2. Podoba a velikosť slnca. Telesá slnečnej sústavy majú, 
na koľko nám totiž dosaváď známo, podobu gule , často u 
svojich uhlov čili pólov viac lebe menej stlačenej ; a však i 
mesiac zeme našej nemá ku pr. žiadnych znakov stlačenia u 
svojich pólov. Cím rýchlejšej sa totiž nebeské teleso vôkol 
svojej osy točí a čím redšia je hmota jeho, tým silnejšej bude 
u svojich uhlov stlačené a na opak. Útvar guľovatý je zo 
všetk^'^ch najdokonalejší a tak jednoduchý, že kvapôčky neja- 
kej tekutiny v povetrí voľne padajúce , — k. pr. kvapky 
dažďa — jako hovoríme samy od seba guľovatý útvar na 
seba berú. To platí tiež o najpevnejších telesách, dokuď sa 
v tekúcom *) stave nalezajú ; guľovatý tedy útvar i zeme 



*) Príkladom toho buď robenie brokov spomänuté. Roztopené totiž 
olovo leje sa s vysokej väze brokovej dolu a tak sa kúsky olova 
bez všetkého pričinenia ruky ľuďskej v g-ul'atú podobu utvorujú. 



— 331 — 

našej je dôvodom, že ona v prvotnej dobe po svojom stvorení 
celkom tekúca bola. Buď tu však o telesách guľovatých hned! 
podotknuté, že v umení merníctva máme isté , nepochybné 
pravidlá, podľa ktorých merník z priemeru (alebo i polo- 
priemeru gule) nelen obmer a površie, ale i velikosť (teles- 
nosť) gule a vôbec všetky mernícke pomery jej vypočí- 
tať m^ôže. 

Co sa už velikosti slnca dotýče , musíme učiniť rozdiel 
medzi zdanlivou a skutočnou velikosťou jeho. Zdanlivé sa 
nám ukazuje slnce asi v tej istej velikosti jako mesiac , totiž 
čo šajba (sretlé kolo) dvanásť palcov v priemere majúce. Dľa 
prísneho ale počítania hvezdárskeho zdanlivý priemer slnca 
je o nečo vätší od priemeru mesiaca ; ten prvnejší totiž , vo 
srednej vzdialenosti zeme od slnca činí 32 min. a 1 sek. 
miery nebeskej , kde naproti tomu zdanlivý priemer me- 
siaca len 31 min. a 7 sek. má , a tak tedy o 54 sekundy 
menší je. 

Z porovnania zdanlivého priemeru a známej už vzdia- 
lenosti slnca vysvitá, že skutočný priemer jeho činí 192.700 
míľ zemepisných ; on tedy je 112 ráz dlhší od priemeru 
zeme našej, ktorý len 1.719 míľ dosahuje; skutočný ale 
priemer mesiaca len 454 zemepisné míle počíta. Vyše uda- 
nému skutočnému priemeru slnca sodpovedajú dľa mathema- 
tických pravidiel o rozmeroch gule nasledujúce dátky o 
skutočnej velikosti slnca: obvod slnca pod rovníkom (2ri:) 
778.508 'míľ; površie celého slnca 850.675 miUionov 391.600 
Q] míl; naposledy obsah čili telesnosť (volumen) jeho vyše 
3.500 billionov krychlových míľ vystupuje. Držíme sa tu 
počtov hvezdára Littrova, jako ich v rozličných hvezdárskych 
spisoch svojich udáva. 

-Tyto počty o velikosti slnca sú tak ohromné, že ich 
zase „po ľudsky" rozberať musíme , aby sme si jaký taký 
pojem o prenesmiernej velikosti jeho utvoriť mohli. Pred- 
stavme si predne, že slnce je prázna guľa a že zem naša v 
prosHedku tejto prázniny stojí, mesiac ale že sa v skutočnej 
ďalekosti svojej vôkol nej pohybuje : i bude mesiac pri svo- 
jom obehu vôkol zeme len asi v polovici ohromnej gule slnca 
obiehať; aby sa ale površia slnca pri svojom obehu vôkol 
zeme dotknúť mohol , musel by sa v dvojnásobnej vzdiale- 
nosti svojej od zeme otáčať. Telesnosť zeme našej je ďalej v 
slnci 1,407.000 ráz obsažená , alebo ináčej: z gule slnca 
mohlo by sa jedon millión 407.000 gulí takej veľlíoštťtttŤo- 



— 332 — 

riť,'jako je naša zem ; telesnosť naposledy slnca viac než 
700 ráz prevyšuje telesnosť všetkých plan/^ a mesiacov, 
ktoré sa spolu s našou zemou vôkol slnca otáčajú. í nebude 
zaiste nikomu divné, že pri ohromnej velikosti tejto slnce 
všetky^ ostatnie telesá svojej sústavy pod svojím panovaním 
drží. Ďalej strany obmeru slnca a zeme nasej pod aequato- 
rom doložíme k porovnaniu toto : keďby sa nejaký pocestný 
vydal na cestu vôkol slnca pod rovníkom jeho, a každý deŕí 
by 10 míľ vykonal, potreboval by k obitiu slnca 2134 roky, 
3 mesiace a 25 dní ; zem ale našu mohol by pocestný , pod 
tými istými výminkami cestujúci už za jedon rok , 5 mesia- 
cov a 25 dní obísť, Že plavci obyčajne tri roky na svojich 
cestách vôkol zeme potrebujú , vysvetluje sa tým, že plavba 
jejich nejde a nemôže ísť priamo (rovno) vôkol zeme a že 
sa do udaného času troch rokov i meškanie ich na rozlič- 
ných stanovištiach odpočinku počíta. — Co sa naposledy 
čísla, telesnosť slnca udávajúceho dotýče : vyznáme úprimne, 
že nevieme o náležitom spôsobe, ktorým by sme počeť jed- 
noho billióna — tým menej tisícov billionov — objasniť 
mohli. Slúž ale k poznaniu miery jednoho billióna toto. Keby 
nejaký smrteľník pri stvorení sveta (tedy dľa počítania kre- 
sťanského pred 5.840 rokami) bol začal počítať tak rýchle, 
žeby za minútu do 100 a tak tedy za hodinu do 6.000 na- 
počítal, a keď by ďalej dňom i nocou pri tejto práci bol 
sotrvával, ešte by dosaváď (poneváč za rok len do 42 mil- 
liónov počítať môže) ani úplnú štvrť billióna (millión milliónov 
je billión) nebol napočítal. 

S. Hmotnosť (Imsiota) a priťáfMOsť slnca. Nepocbybne isté 
je, že pomerná hustota čili hmotnosť zeme našej o mnoho 
vätšia je od hmotnosti *) slnca. .lestli totižto hustotu vody 



*) V učení ťysickom (silozpytnom) činí sa prísny rozdiel medzi obje 
mom a hmotnosťou telios, ktorý pri považovaní slnca z očí spustiť 
nesmieme. Objem (voLumen) telesa je vlastne ten priestor, ktorý ono 
svojou veľkosťou vyplňuje ; hmotnosť ale vzťahuje sa na mnohosť 
pevných čiastok , v objeme telesa obsaženýoh. Telesá teda toho 
istého objemu preca náramne rozličnú hmotnosť mať môžu. Vezmime 
na pr. dve gule rovnej veľkosti , jednu drevenú , druhú olovenú ; 
objem jejich bude prirodzene ten istý, hmotnosť ale gule olovenej 
bude asi 12 ráz vätšia. Objem telies (velkosť) ceníme mierou; hmot- 
nosť ale váhou. Váha teda olovenej gule bude asi 12 ráz vätšia od 
váhy gule drevenej, ačkolVek veľkooť obidvoch telies rovná je. 
Váha telies je vždy v rovnom pomere hmotnosti a prevrátenom 



- 333 — 

číslom 1 pozDačíme, bude priemerná hmotnosť zeme našej 
(vodu, rozličné druhy zeme a kamenia, známe i neznáme 
kovy, všecko do jednej hromady počítajúc) ^2, hmotnosť ale 
slnca len 1*39 (lixo)i *^^ ^^ ^^^J hustota zeme našej je viac 
než 4 razy od hustoty .slnca vätšia. V rade známejších zem- 
ských telies našich dobré mlieko , alebo sredne mutná voda 
asi tu hmotnosť má, jako slnce. 8pomneli sme vyšej , žeby 
sa zo slnca utvoriť dalo 1,407.000 tak veľkých gulí, jako je 
zem naša; avšak už 300.000 takých gulí, jako je zem naša 
dľa hmotností svojej, postačilo by slncu váhu držať. 

Ačkoľvek teda pomerná hustota slnca veľmi chatrná je, 
preca pri nesmiernej veľkosti svojej i hmotnosť jeho na ostat- 
nie telesá v jeho blízkosti náramne pôsobí. Príťažnosť totiž 
slnca na telesá površia jeho je asi 29 ráz silnejšia, nežli prí- 
ťažnosť zeme našej ; odkuď sa vysvetluje i nárnmne rychlý pád 
telies na površí slnca i značná váha jejich. Teleso, ktoré na 
površí zeme našej 1 libru (funt) váži , muselo by na površí 
slnca dľa sily príťažnosti jeho 29 libier vážiť, tak žeby tedy 
i váha človeka , s náležitým „poneváčom" a dvoma centy 
celého tela na slnci 58 centov činiť musela. I bolo by potu 
dosť pri nosení ťarchv tejto keďby sme i od pôvodnej pál- 
čivosti slnca zreteľ svoj cele odvrátili. Teleso ďalej, ktoré na 
površí zeme našej slobodne padať počína , v prvej sekunde 
(okamžení) pádu svojeho vykoná 15 stôp čili 2^ siahy (ne- 
hľadiac pravda na odpor povetria^ ktorý veľmi ľahunké teleso 
pri svojom páde podstúpiť a premáhať musí) ; na površí slnca 
ale muselo by slobodne padajúce teleso hneď v prvej sekunde 
430 stôp čili 71| siahy vykonať, čo sa asi vysokosti väze sv. 
Štefana vo Viedni (73 siahy) vyrovnáva. Niet tedy divu, že 
slnce svojou hmotnosťou všetky planéty slnečnej sústavy spolu 
s jejich mesiacami tak silne priťahuje , že sa po cestách, 
prstom všemohúcnosti Božej im vymeraných , vôkol slnca 
otáčať musia. 

• 4. Obrat slnca vôkol osy svojej. Až do nalezenia ďaleko- 
hľadov (teleskopov), totiž do počiatku 1 7- ho storočia , pova- 
žovalo sa slnce za tak zvanú hviezdu nepohniitelnn, ktorá totiž 
stále na svojom mieste stojí, nemajúc ani vôkol vlastnej osy 



pomere objemu telies ; alebo ináČ : Čím vätsí objem telesa pri tej 
istej váhe, tým menšia je hmotnosť jeho, a na opak, jako to výšej 
príkladom tých dvoch gulí vysvetleno. 



— :m — 

svojej, ani vôkol in(''lio telesa pohybu. Sotva že vSak hvezdári 
nove nalezenými íľalekohľady na slnce prísnejšej pozorovať po- 
čali, padlo im ihneď v oči, že sa od času do času na východnom 
kraji slnca tmavé škvrny vyskytujú, ktorť'í sa vždy ďalej ku 
sredku slnca, odtiaľ ale k západnému jeho krigu pohybujú a 
tam j)otom miznú, že však ony asi po 13 dňoch , ačkolVek 
ovšem v podo])e nečo premenenej, zase na východnom kraji 
slnca vystupujú. Toto ukrývanie sa škvŕn slnečných a opätné 
vystupovanie jej ich tak pravidelne po sebe nastávalo, že už 
hvezdári 17-ho storočia ztade na otáčanie slnca vôkol vlastnej 
osy svojej zavierali , čo sa i skutočne potvrdilo. Otáčanie 
slnca vôkol osy svojej trvá za 25 dní, ll hodín a 8 minút. 
ô. Poklad na rozličné HÚstavy slnečné. Už staré národy, 
menovite Chaldei a za nimi Egyptčani , Gréci a Riman i 
rozoznávali obežnice čili planéty od ostatních hviezd oblohy 
nebeskej, zdanlivý beh jejich hneďky od slnca , hneďky ku 
slucu obrátený, jako i nočný prevrat oblohy rozličným spô- 
sobom, najviac hádavé, vy svetlu j úc. Plato vykázal zemi našej 
miesto vo srede sveta , s tým dodatkom , že sa pätoro zná- 
mych toho času planét, potom slnce a mesiac vôkol zeme 
našej pohybujú. Na tomto základe sostavil i Claudius Ptolo- 
maeALS z Alexandrie, vedomec 2-ho storočia po Kristu P. ži- 
júci, podmienku ó sústave slnečnej, ktorá behom sredoveku až 
do času Koprníka, áno i po ňom ešte panovala , nosiac od 
svojeho pôvodca meno sústavy Ptolomaeovej. Dľa učenia Ptolo- 
maea zem naša spočíva vo središti sveta; vôkol nej sa otáča 
nebeská obloha za 24 hodín, pohybom od východu k západu ; 
ostatnie ale telesá obiehajú po cestách , v istej miere času 
podrobených, vôkol zeme nasledujúcim poriadkom : mesiac, 
Merkúr, Vénus, slnce, Mars, Jupiter a Saturnus. Aby smo- 
tany, hneď od slnca. hneď ku slncu obrátený beh planiet 
vysvetliť mohol, vykázal im cestu nie v kruhu jednoduchom, 
ale v tak zvaných epicykloch *) ; avšak ani tým neboly všetk}^ 
pohyby planiet náležité objasnené. 



•) Beh v kruhu epicyklovom môžeme si najlepšej vysvetliť príkladom 
hry na Slovensku často vídanej Asi 20, 30 chlapcov postaví sa do 
vätšieho kola, a síce tvárou do sredu kola obrátenou, tak aby 
medzi každým priestor 5 — 6 krokov široký pozostal ; potom jeden 
z nich, stojac dosaváď v srede, počne jednotlivých chlapcov bez 
ustania obiehať, a síce tak, že sa v obeh vôkol prvého jemu poza 
chrbát pustí, a tak to ide vždy ďalej, dokuď alebo celé kolo ne- 



— 335 — 

Druhú slnečnú sústavu, nepodvratný základ celého hvez- 
dárstva doby našej, založil muž rodu slovanského , Mikuláš 
Koprník^ ktorému dľa obyčaja tých vekov dané latinské meno 
Copermcus. Predkovia Koprníkovi žili v Čechách ; tam sa 
nachádza po dnes v susedstve Mníchovho Hradišťa (Miinchen- 
grätz) obec Koprník, ktorá bez pochyby rodine Koprníkov- 
skej náležala; to však nijakej pochybnosti netrpí, že sa ded 
slovutného hvezdára našeho do Poľska vysťahoval , by v roku 
139B. počtu krakovských mešťanov pripísaný. Jeden zo synov 
krakovského Koprníka osadil sa časom svojím čo pekár v 
Torune, kde sa mu z manželky Barbary , rodenej Vasselro- 
dovej, syn Mikuláš dňa 12. února r. 1473. narodil. Študoval 
najprv v Krakove, od 23. ale roku veku svojeho v Padove v 
[talianskej, odkiaľ i mesto Bononiu častej navštevoval, poznav 
tam slávneho hvezdára svojej doby Dominika de Ferrara. 
Tento si mladého vedomca našeho tak zamiloval, že pričinením 
jeho Koprník už r. 1499. bol professorom hvezdárstva v Ríme 
ustanovený ; avšak nepokoje, málo za tým v Ríme vypuklé, 
pohly Koprníka už r. 1502. k návratu do Krakova. Tu sa 
oddal štúdiám bohosloveckým , chcúc si v kňazskom živote 
pripraviť pokojného miestočka , kdeby vznešené myšlienky 
svoje o sústave sveta spísať mohol. — Po dokonanom učení 
bol krakovským biskupom Jánom Konárskym za kňaza vy- 
svätený ; roku ale 1510. stal sa dosť mladým kanonikom vo 
Frauenburgu, meste to poľského Pruská nad Vislou. 

Tricať asi rokov pracoval Koprník na svojom spise , v 
ktorom objavil tajemstvo pohybu telies nebeských, jako im ho 
všemohúca ruka Hospodinova predpísala. Toto jadro novo- 
vekého hvezdárstva bolo už r. 1530. dokonané, avšak tlačou 
vyšlo po prvýraz r. 1543. v Norimberku pod názvom: Nicolai 
Copernici Torinensis de revolutíonibus orhímn coelestiimi lihrí VI. 
(Mikuláša Koprníka torunského o prevratoch svetov nebeských 
6 kníh). Rukopis nesmrteľného spisu tohoto nalezá sa v 
PraKe, v knižnici Nosticovskej , a je posvätným pokladom 
národ,a slovanského. Učme sa od iných národov bedlivé, čo 
slávni vedomci jejich v obore potrieb všednieho života užitoč- 



obehne, alebo pre závrat — a ten je jadrom hry — beh svoj nepre- 
trhne. Beh tento je epicyklom Ptolomaeovym cele podobný, pone- 
váč obiehajúci chlapec toľko jednotlivých menších kruhov < epicy- 
klov) obehnúť musí, koľko sa chlapcov do vätšieho kola po- 
stavilo. 



— 336 — 

nélío, krásneho Dalezli ; avšak nocli sa myseľ iiaša povznesie 
k citom velebným, keď si spomänieme na zásluhy našeho 
Kojjrníka, ktorý prvý svetu zvestoval tajemstvo vsemohúcnosti 
Hospodinovej , v divotvornom usporiadaní slnečnej sústavy 
ukryté ! 

Učenie Koprníkovo , ktorým položil základy terajšieho 
hvezdárstva, má o sústave slnečnej tyto hlavné sady: slnce 
je hviezda stálica, vôkol ktorej sa planéty v cestách kružných 
pohybujú, svetlo a teplo od slnea prijímajúc ; — vôkol hlav- 
ných píaniet otáčajú sa planéty druhého radu , tak zvané 
mesiace, spolu so svojimi planétami i vôkol slnca obiehajúc ; 

— zdanlivý denný a nočný prevrat oblohy so všetkými 
hviezdami od východu k západu je výsledkom obratu zeme 
našej vôkol vlastnej osy svojej ; — štvoro počasí roku so 
všetkými premenami závisí od behu zeme našej vôkol slnca; 

— zamotaný beh hlavných planiet a jejich mesiacov musí sa 
vysvetliť predne z vlastného behu jejich vôkol slnca , potom 
z pohybu zeme našej; — poriadok, ktorým sa telesá slneč- 
nej sústavy vôkol svojeho središťa (slnca) otáčajú , je nasle- 
dujúci : Merkúr, Yenus, zem naša s mesiacom svojím, Mars, 
Jupiter a Saturnus. — Učenie Koprníkovo, že sa toto zem- 
ské bydlište naše vôkol vlastnej osy otáča , potkalo sa dľa 
povahy tých časov s posmechom luzy a náramným odporom 
jednej stránky učených ; aby sa teda zlosti jejich predišľo, 
Koprník venoval dielo svoje samému svat. Otcu, Pavlovi III., 
odporučiac sa ochrane jeho týmito slovy : „Dielo svoje Tebe 
venujem, svätý Otče , ku presvedčeniu všetkým, učeným i 
neučeným, že sa nevyhýbam posúdeniu a rozberauiu. Tvoja 
vážnosť a láska k vedám vôbec, zvlášte ale mathematickvm. 
budú mi štítom proti zlým utrhačom a ochrana mä na vzdor 
prísloviu, ktoré hovorí, že niet lieku proti uštipnutiu utrhača." 
Zlosť osobných protivníkov Koprníkovych tak ďaleko postú- 
pila, že ho za blázna vyhlásili, najímajúc luzu , aby si po 
uliciach Frauenburg-u verejné posmešky z vážneho muža stro- 
jila. Keď ale priatelia Koprníkovi dohovárali, aby sberbu 
rozohnať dal, preniesol ty krásne slová: nunqiiam volui popido 
placere; nam qiiae ego scío, non prohat poimlusý qucie prohat 
popidus^ ego nescio (t. j. nikdy som nechcel ľudu sa zaľúbiť; 
lebo čo ja viem , neschvaluje ľud; čo schvaluje ľud , ja 
neviem). 

Ku konci buď ešte podotknuto , že Koprník mrtvicou 
ranený pokojne očakával odchod do lepšieho sveta , a že 



— 337 — 

ticho usnul dňa 23. kvetná 1543. Ku pamiatke velikého slo 
vanského muža tohoto stoja teraz vo Varšave a rodisku jeho 
Toruni sochy z kovu uliate , ktoré však zaiste toho trvania 
mať nebudú, jako nesmrteľné dielo jeho. 

Učenie Kopnúkovo, predne len čo podmienka vyslovené, 
nabudlo v pozdejšom veku, zvláste pôsobením vedomcov Kepp- 
fera (f 1630), Galilei ho (f 1642), Nevtona (f 1727) a iných, 
povahu nepochybnej pravdy , ačkoľvek sa ovšem nektoré 
čiastky j«ho pomocou nove nalezených ďalekohladov (tele- 
skopov) značne sdokonálily, jako k. pr. sada, že cesty planiet 
vôkol slnca niesu kruhy ^ ale tak zvané scJiodníce (elUpsy^ kruhy 
podlhovaté), v ktorých jednom ohništi slnce stojí a t. ď. 

6*. Slnce nme má svoje „centrálMe slnce". Až do najnovejšej 
doby malo sa vôbec za to, že slnce je hviezda stálica , ktorá 
miesto svoje na oblohe nejjohnittelne podržuje; toto však do- 
mnenie vedomci našeho storočia (súc najvýbornejšímí stroji a 
podrobnou bedlivosťou vo svojich pozorovaniach nad pred- 
chodcami svojimi povýšení) dôvodne podvrátili. Dôvodne 
hovoríme ; lebo i to miesto a tu hviezdu na oblohe nebeskej 
vykázali , vôkol ktorej celá naša slnečná sústava čo vôkol 
„centrálneho slnca" sa točí. Už pred viac než J 00 roky písal 
Bradley o možnosti pohybu celej slnečnej sústavy našej v 
priestore sveta, dokladajúc, žeby sa pohybovanie toto v zmene 
postavenia nektorých hviezd k sebe vospoloíc prezradiť mu- 
selo. Vzdialené veci (na pr. väze nejakého mesta) sú zraku 
pocestného jedna ku druhej blízke ; čím sa ale viacej k ním pri- 
bližuje, tým sa tiež viacej dľa prirodzeného položenia svojeho 
rozostupujú a jedna od druhej vzdialujú. Tak by sa vraj, dľa 
domnenia Bradleya , i zraku našemu hviezdy toho znamenia 
nebesií ého rozostupovať (jedna od druhej vzdialovať} musely, 
ku ktorénm by sa slnečná sústava v pohybe svojom sblížovala. 
— Domnenie Bradleyovo i slovutný Herschl s koncom pominu- 
1ého storočia Častej premietal, nelen možnosť , ale i veľkú 
pravdepodobnosť jeho uznávajúc ; on tiež prvý doložil , žeby 
súsr^dným čili ceutrálnym slncom hvezdnatej oblohy hviezda 
Sirius *) bvť mohla. 



') Hviezda Sirius, aokolVek je zo všetkých stálic zdanlivé najvätšia, a 
najjasnejšia, je zraku našemu v lete neviditerná preto , že súčasne 
80 slncom (totiž vo dne) na oblohe stojí. Náleží ona k nebeskému 
znameniu „vel'kého psa"* (canis maiorj ; preto i dni vysokého leta, 
ktorých behom Sirius spolu so slncom na dennej oblohe stojí, 
meno „psích dňov" (canicula) majú. Väťšiu totiž horúčosť menovanej 

čítanka U. 22 



~ 338 - 

Ináč sa vec rozhodla v našom lí)-toin storočí , kde po- 
zorovanie livezílárske neslýchanej predtým prísnosti dosiahlo. 
Bol to hvezdár Avf/e/ťmder, v Bonne u Rýnu estc* dosavád 
chválne pracujúci, ktorý prvý nepochyl)nými dôvody dokázal, 
že slnce naše nenie hviezda sfálica , ale že sa tiež vôkol neja- 
kého msreAného slnca pohybovať musí. K tomu cieľu spísal 
katalog-y hviezd, ktoré každoročne najpatrnejsej sa pohybujú 
a tým samým i stranu oblohy nebeskej prezradzujú, ku kto- 
rej sa naše slnce žene. Proti podmienke , žeby Sirins cen- 
trálnym slncom byť mohol , vyslovil sa Argelander dôvody 
nepodvratnými^ keď dokázal , že i sám Sirius vlastné, a síce 
veľmi značné pohybovanie má ktoré od iného vätšieho telesa 
nebeského záviseť musí. 

Cestu, ostrovtipom Argelandrovym prekliesnenú , ešte s 
patrnejším prospechom nastúpil slovutný správca cársko- 
ruskej hvezdárny v Dorpate, J. H. Mädler^ ktorý od viac než 
2í) rokov všetku svoju pilnosť , súc pri tom výbornými ná- 
stroji dorpatskej hvezdárny podporovaný, spomänutému „cen- 
trálnemu slncu" venoval a stále ešte venuje. K tomu cieľu 
spísal katalóg asi 900 hviezd, ktoré nepochybné, vätšie alebo 
menšie ročné pohybovanie majú, chcúc tým spôsobom i zna 
.menie nebeské, ba hnáe-li možno Jednotlivií hviezdu udat^ ktorá 
by z porovnania pohybu tých 900 hviezd za súsredné slnce 
považovať sa mala Prvý spis, ktorý Mädhr o tom predmete bol 
vydal, medzi vedomci hvezdárskeho umenia náramné pohnutie 
myslí spôsobil, tak že sa yšetci na toto učenie oborili ; avšak 
nie čo odporcovia, ale čo mužovia po ďalšom objasnení tých 
nových vecí roztúžení. Jadro učenia Mädlerovho je , že sa 
slnečná naša sústava k tomu nebeskému znameniu pohybuje, 
ktoré meno Plejadov nosí , a že menovite hviezdu Alcyone 
medzi týmito Plejádami za súsredné čili ce^itrálne slnce pova- 
žovať sluší, vôkol ktorého celá hviezdnatá obloha sa otáča. 
Rozmery, ktoré Mädler podal na základe svojich vlastných 
účtov, slovutným berlínskym hvezdárom ^ess/o^Ji dľa iného spô- 
sobu pozorovania potvrdených, sú tak ohromné, že po- 
svätný jakýsi úžas zachváti človeka, keď pomyslí, jak poč- 
tujúci rozum smrteľníka preca i do tak nesmiernych vzdiale- 



doby roku pripisovali starovekí hvezdáii spolupôsobeniu Siriusa. 
Veíká, jasná hviezdu, ktorá sa ukazuje v zimných mesiacoch na 
južnej oblohe, z boku tak zvanej „kosy" (Orlonj , je Sirius. Ani 
kosy v lete nevidíme. 



- 339 — 

ností zasiahnuť nióže. V^zdialeriosť hviezdy Alcyont, udáTa 
Mädler (tu už o mílach ani reči byť nemôže) na H4 millióny 
vzdialenosti slnca ud zeuie našej, tak že tedy svetlo 537 rokov 
potrebuje, dokiaľ sa z hviezdy Alcyone k nasej slnečnej sú- 
stave dostíine. 

Nesnii^ľnej však tejto vzdialenosti úplne sodpovedá to, 
čo Mädler vypočítal o veľkosti kruhu, v ktoi'om slnečná sú- 
stava naša na svojej ceste vôkol centrálneho slnca sa otáča. K 
vykonaniu totiž cesty tejto potrebuje 18.200.000 rokov našich, 
a to síce pri tak rýchlom pohybe , že na každú sekundu 
(okamženie) času 8 míľ zemepisných pripadá. Pri tejto veli- 
kánskej lehote obehu a nesmiernych vzdialenosťach nebude 
už divno , že sa od najdávnejšej doby človečenstva až do 
našeho veku žiadne oku neozbrojenému patrné zmeny medzi 
hviezdami oblohy neprejavily ; lebo čože je 5.000 rokov veku 
človečenstva v prirovnaní k roku slnečnému? Ovšem ale pozo- 
rujú naši hvezdári [)omocou nesmierne dokonalých strojov 
svojich })remeny jak vu svetle , tak i v pomernom položení 
hviezd, ktoré z tohoto pohybu slnca našeho, a s ním i celej 
sústavy slnečnej vysvetliť sa dajú. Zem naša teda má trojná- 
sobné i>oh(/hovawe : vôkol vlastnej osy svojej, čo den a noc 24 
hodín spôsobuje ; — vôkol slnca na ceste, ktorú sa 365 dní 
čili za rok zetmký obehne ; — a naposledy pohybovanie s 
celou slnečnou sústavou vôkol centrálneho slnca, za 18.200.1(00 
zemských rokov trvajúce (rok slnečný). Poneváč za ale me- 
siac náš okrem výšej udaných 3 spôsobov pohybovania (obrat 
jeho vôkol vlastnej osy je ovšem od obratu zeme našej roz- 
dielny) i vôkol zeme otáča, ľahko ()oznáme nesmiernu splete- 
nosť pohybovania telies nebeských, a tým viacej obdivovať 
budeme múdrosť a všemohúcnosť Božiu , ktorá ty to cesty 
nebeským telesám a zemi našej tak vymerala, že ich od 
nepamäti človečenstva v predpísanom prísnom poriadku obie- 
hajú a jako úfať musíme i ďalej, až doba sveta vyprší, obie- 
hať •budú. 

x Daniel Lichard. 



134. Hvezdárske zlomky o mesiaci. 

Žiadne teleso nebeské, okrem slnca, nenie v pomeru k 
zemskému obydliu našemu tak dôležité jako mesiac , ktorému 
sa i meno básnické noČenky^ a dakedy i cudzorečné Lun/i dáva. 



Mesiac ie teleso nebeské medzi všetkými ostatními k zemi 
našej iiepochybne najbližšie, a už preto samé zasluhuje, aby 
od každého rozumnejšieho človeka aspoň čo do hlavných 
častí svojej povahy poznané bolo. Svetlo slnca požívajú spolu 
s nami všecky ostatnie známe i neznáme telesá slnečnej 
sústavy; svetlo ale mesiaca náleží jedine nám zemšťanom. Jak 
čarovnou ale mocou toto svetlo na človeka pôsobí , to nám 
tuším ani dosvedčovať netreba. Jedonkaždý už doista pocítil 
kúzedelnú moc tichého svetla mesiaca, keď na pr. v jarnom 
teplom čase vo kvetnatej štepnici, alebo pri plavbe na vode 
zrak svoj na tiché to svetlo uprel , — a čože sú noci našich 
krajov oproti nocam zemí ďalej k juhu ležiacich , kde sa 
všetky kratochvíle v týchto svetlom mesiačnym okúzlených 
uocach súsreďujú? Mesiac je našim vonkovanom „prorokom 
povetrnosti,'' ktorému najviac viery dávajú; on je nočnými 
hodinami pastierov, vozárov, plavcov a iných ľudí , ktorí sa 
nikdy ani o „chronometry" ani o „vreckové hodinky" nesta- 
rajú ; — on je nábožnému ľudu slovanskému predmetom 
hlboko cítených bájek „o kráľu Dávidovi s harfou," ktorého 
obraz vraj tmavé čiastky v mesiaci predstavujú , — alebo o 
mužovi, ktorý sa po čas nedelných služieb Božích krádeže 
dopustil a ktorého podoba teraz na večitú výstrahu sveta 
tohoto v mesiaci vyobrazená je. Mesiac je inžinierom nebe- 
ským, ktorého priemenlivá tvárnosť iste človeka najprv po- 
núkla k tomu , aby sa okrem dňa i noci i druhý rozmer 
času, totiž mesiace, rozoznávať, a toho následkom i ostatnie 
patrnejšie premeny na oblohe nebeskej zkúmať naučil. 

Všecky tyto v oči padajúce vlastnosti mesiaca boly príči- 
nou, že sa i jemu na svete staropohanskom dostala cti , do 
radu bohýň modloslužbami ctených prijatým byť a že básnici 
až do terajška jemu zvláštnu úctu preukazujú. Pre hvezdiroT^ 
ale je mesiac brusom vzácneho umenia hvezdárskeho , lebo 
svojím, na oko tak nepravidelným a pomäteným behom do- 
statočnú príležitosť podáva , bystrosť umu a správnosť prí- 
strojov každú jasnú nočnú dobu cvičiť, ačkolVek beh mesiaca 
už tak prezkúmaný je, že sa na tomto poli vlastne nič no- 
vého viac vypátrať nemôže. 

1. Vzdialenosť inesíaca od zeme. Mesiac a slnce zdajú sa 
na oko rovnej velikosti byť; a však i velikosť i vzdialenosť 
jejich od nás je nesmierne rozdielna. Prosredná vzdialenosť 
mesiaca od zeme našej udáva sa prísne na 51.822 zemepis- 
ných míľ , kde naproti tomu najvätšia vzdialenosť jeho na 



— 341 — 

54. 763 míle vystupuje , najmenšia ale len 47.951 míľ dosa- 
huje *). Rozdiel teda najvätšej a najmenšej vzdialenosti 
mesiaca od zeme robí 6.812 míľ, priestor tak znamenitý , že 
sa pri udanej vzdialenosti mesiaca i neozbrojeným okom zna- 
menať môže ; lebo skutočne pozorujeme , že sa nám plný 
mesiac — i keď vysoko na oblohe stojí — dakedy vätším a 
dakedy menším byť zdá. Ačkoľvek teda starovekí hvezdári 
žiadnych prístrojov nemali, ktoréby terajším })omôckam hvez- 
dárstva boly prirovnať sa mohly : preca i vzdialenosť mesiaca 
od zeme i velikosť jeho tak prísno vypočítali, že sa výsledok 
ich bádania málo delí od dátok , v novejšej dobe strany 
vzdialenosti a velikosti mesiaca vypočítaných. Udáme-li ale 
prosrednú vzdialenosť zeme našej od slnca okrúhlym počtom 
na 20 millionov, a vzdialenosť mesiaca na 50.000 míľ , bez 
mnohého počítania spoznáme, že slnce je od zeme do 400 ráz 
viacej vzdialené nežli mesiac ; ohromná ale velikosť slnca 
pôsobí, že sa na oko asi tak veľkým jako mesiac byť zdá. 

Ačpráve vzdialenosť mesiaca nenie tak veľká , žeby ju 
človek z rozmerov zeme našej pochopiť nemohol, preca k objas- 
neniu veci dakoľko príkladov „cesty do mesiaca'^ podáme, 
pri čom prosrednú vzdialenosť mesiaca v okrúhlom počte 
50.000 míľ do povahy bereme. Svetlo sa pohybuje, jako 
známo, rýchlosťou 40.000 míľ za sekundu; ono teda od me- 
siaca k zemi našej nepotrebuje viac než 1| sekundy, teda (spô- 
sobom obecným povedané) jedno okamženie. Keby teda 
dajaké mimoriadne veľké svetlo, ku pr. okamžité vystrelenie 
velikej sopky na površí mesiaca vzniklo, to by sme na zemi 
okamžite spozorovať museli . jestliby sa totiž mesiac o dobe 
výbuchu práve na oblohe našich krajov náležal a ona by 
nebola tmavými oblaky zahalená. — Podobnou rýchlosťou, 
jako svetlo , pohybuje sa tiež hromovina (elektrina a sila 
galvanická), ktorá divy a zázraky telegrafov tvorí. Keby sme 
teda mohli medený drôt medzi zemou a mesiacom roztiahnuť, 
zpfáva telegrafická doletela by do mesiaca za 1^ sekundu, 
t. j. ^okamžite. — Zvuk sa roznáša v povetrí zem našu otá- 
čajúcom rýchlosťou 1.050 stôp alebo 175 siah za sekundu; 
keby teda na mesiaci dajaké ohromné delo vystrelené bolo, 



•) O mesiaci, keď k nám najbli'ží'j stojí, riekame spôsobom hvezdár- 
skym, že je v území (in periyeo), keď ale najvätšiu vzdialenosť od 
zeme nasej dosiahol, nachádza sa v odzemí (in apogeoj. 



— 342 — 

ktorého svetJo by sme videť a hluk doslysať mohli , tento 
hluk doletel by k zemi teprv o 13 dní m 21 hodín. — 
Guľa z dela vystrelená , ktorá za jednu sekundu 21)0 siah 
preletí, doletela by s mesiaca k zemi, výšej udanou rýchlo- 
sťou neustále sa pohybujúc, za 22g hodín. — Parovoz na 
železnici vykoná obyčajne 4 míle za hodinu a tak práve 
9(5 míľ za deň alebo za 24 hodín ; keby sme teda od zeme 
do mesiaca železnú dráhu mali, mohli by sme sa ta 521-ho 
dňa od vyndenia zo zeme, totiž za jedon rok , 5 mesiacov a 
() dní dostať. — Dobrý pešiak prejde 8 míľ za deň , a 
môže pri tomto pochode (keď povetrnosť mierna a cesta 
rovná je a keď pešiak svoj náležitý pokrm a nápoj s nočným 
odpočinkom prijíma) za viac týdňov vydržať: keby sa teda 
dobrý taký pešiak na púť do mesiaca vydal a prešiel by 
každého dňa 8 míľ, dostal by sa do mesiaca za 18 rokov a 
13 dní; keby ale volnejšej cestoval a p'olovicu výšej udanej 
miery, totiž 4 míle každodenne vykonal , mohol by mesiac 
po uplynutí 36 rokov a 26 dní dosiahnuť O tom teda pochy- 
bovať nemožno, žeby sa človek skutočne mohol i pešky do 
mesiaca behom života svojho dostať . keby cesty do mesiaca 
bolo. O povesťnom pešiakovi švédskom Mengesenovi dosved- 
čené je, že na peších púťach po rozličných čiastkach sveta 
dlhšiu cestu vykonal, jakoby cesta do mesiaca bola. 

Buď tu ešte spomänuté , že výšej opísanú a dakoľko 
týmito príklady objasnenú vzdialenosť mesiaca dokonalé stroje, 
ktorými hvezdári nášho veku vládnu , znamenite smiernily a 
mesiac do takej blízkosti k zemi postavily , že k nám obrá- 
tenú stranu jeho o mnoho dokonalejšie poznáme , nežli vnú- 
torné asiatské , alebo práve afrikánske krajiny. Pravdivosť 
udania tohoto môžeme nasledovne dosvedčiť. Ďalekohľad alebo 
teleskop, ktorý (jako to vo fyzike hovoríme) predmety sto- 
ľáz zvätšuje, nič vlastne na prirodzenej velikosti jejich ne- 
zvätšuje, ale nám ich storáz blížej k oku kladie , prečo i 
všetky čiastky jejich zreteľnejšej a opravdivej jejich veli- 
kosti primeranejšej spatrujeme. Keď teda ďalekohľadom 
„storáz zvätšujúcim" na mesiac hľadíme, površie jeho tak 
spatrujeme , jako by sa oku neozbrojenému zjavilo, keby 
mesiac storáz blížej bol k nám postavený , t. j. keby leu 
vo vzdialenosti 500 míľ vôkol našej zeme obiehal , lebo 
počeť 100 je vo známej vzdialenosti mesiaca 50.000 míľ 
500-raz obsažený. Odtiaľ nasleduje , že sa ďalekohľadom 
tisícraz zvätšujúcim teleso mesiaca oku pozorovateľa až na 



— 343 — 

50 míľ sblížiť môže ; najvätsí ale. dosavárť známy ďalekohľad 
dal si ustrojiť prebohatý anglioký veľmož Rosse zvlášte k 
tomu cieľu, aby pomocou jeho mesiac co najpilnejšej prezkú- 
mal. Tento, v anglickom mestečku Parsonstovne na zvláštnom 
velikánskom lešení stojací a voľno pohyblivý teleskop je 8 
našich siah a 5 stôp vysoký, majúc v priemere siahu a dve 
stopy ; a však i zvätšujúca jeho sila je obrovským týmto 
rozmerom nástroja primeraná. On totiž 2.000-raz zvätšuje a 
tak teda mesiac dľa výšej udaných zásad až na 25, píšeme: 
päť a dvacať míľ k oku pozorovateľa pri vodí. Dá sa teda 
mesiac oku pozorovateľa týmto ďalekohľadom tak asi videť, jako 
dolnozemské , u Miškovca rozprestrené kraje neozbrojenému 
oku cestovateľa sa predstavujú , ktorý na chlume Kriváňa 
stojí. Len to ešte pre vyhnutie sa krivému domneniu spomä- 
neme, že sa podobnými ďalekohľady len ty čiastky mesiaca 
v tak zvätšenej podobe ukazujú , na ktoré práve zkúmateľ 
svoj nástroj uprel ; celý mesiac na jedonraz nevidíme 2.000- 
raz vätším, CO by sa k najvelebnejším divadlám počítať mu- 
selo, ktoréby oko smrteľníka na tejto zemi spatriť mohlo. 

2. Podoba a veľkosť mesiaca. Jako všetky telesá slnečnej 
sústavy a bez pochyby i ostatnie telesá oblohy nebeskej po- 
dobu gule majú, tak je i mesiac guľovatý, ačkoľvek sa zraku 
našemu v podobe šajby ukazuje. Že ale všecky tekuté telesá 
keď slobodne v povetrí lietajú , ku pr. padajúce kvapky 
dažďa, tajnými zákony prírody guľovatý útvar na seba berú : 
tiež z guľovatej podoby mesiaca nepochylme zavierať môžeme, 
že hmota jeho v prvotnej dobe po stvorení tiež tekutá bola 
a že len dlhosťou veku zatvrdla, čo i o zemi našej platí. 

Nádobno ale učiniť rozdiel medzi zdanlivou a skutočnou 
velikosťou mesiaca. Zdanlivé sa nám ukazuje mesiac čo svetlá 
šajba, 12 palcov v priemere majúca, teda asi tej veľlíosti jako 
slnce ; dľa prísnych ale účtov hvezdárskych zdanlivý priemer 
slnca je od priemeru mesiaca dačo vätší, tak že sa nám teda 
i celíj, šajba slnca máličko vätšou od mesiaca byť zdá. Prie- 
mer slnca robí (vo srednej vzdialenosti zeme od slnca) 
32 min. a 1 sek., kde naproti tomu skutočný priemer *) 



') Zdanlivá rozsiahlosť oblohy, jako i podobná velikosť telies na 
oblohe viditeľných, vyslovuje sa mierou .stupňov , minút a sekúnd. 
Človekovi totiž na mori, alebo na úplnej rovine postavenému, obloha 
nebeská má podobu práznoi pologule. Jerlna polovica pologule 
tejto, od spodku až hore nad hlavu pozorovateľa > delí sa na 90 



- 344 — 

kola mesiaca len 31 min. a 7 sek. dosahuje, teda 54 seknndy 
menej. Ostatne už podotknut/' bolo , že sa nám mesiac vo 
svojom ú/^emí — kde o ().812 míľ k zemi blížej .stojí než vo 
svojom odzemí — i skutočne vätSím vidí ; najvätsiu ale 
tvárnosť mesiaca s})atriijeme , keď plný mesiac vychádza; 
ale to je len klam zraku, lebo oko i bez povedomia nášho 
prirovnáva vychádzajúci mesiac s tými zemskými predmety 
(ku pr. chlumami vrchov , krovami domov alebo vrcholci 
stromov), z poza ktorých mesiac vystupuje: — jaknáhle ale 
mesiac na oblohe dačo výšej sa pozdvihne, kde už oko naše 
nijakých susedných zemských vecí nemá ku prirovnávaniu. 
hneď sa i mimoriadna velikost! u východu mesiaca pozoro- 
vaná tratí. 

Z pozorovania zdanlivého priemeru mesiaca a známej už 
vzdialenosti jeho môže sa tiež skutočný priemer telesa vypo- 
čírať; v umení meričstva máme isté, nepochybné pravidlá, dťa 
ktorých z priemeru guľovatého telesa nelen obmer a rozsiah- 
losť površia, ale i velikosť alel)o kôstkový obsah jeho vypo- 
čítať môžeme. — Skutočný tento priemer mesiaca udávali 
starší hvezdári na 454 zemepisné míle ; avšak novejším pozo- 
rovaním dosvedčeno, že on najprísnejšej 469 ,7» míle, alebo 
pre uľahčenie pamäti okrúhlym počtom 470 míľ obnáša, kde 
naproti tomu priemer zeme našej 1.719 míľ dosahuje. — Z 
výšej udaného skutočného priemeru mesiaca (470 míľj dajú 
sa už nasledujúce hlavné rozmery jeho velikosti vypočítať : 
obvod mesiaca (cesta vôkol mesiaca vo srede čili najvätšej 
hrubosti gule) 1.475^ míle ; celá plocha alebo površie mesiaca 
694.906 Q míľ; naposledy kôstkový obsah mesiaca 54 mil- 
lióny 41.139 kôstkových alebo kubických mi ť. Poneváč ale 
mesiac len jednu polovicu svojej gule k zemi obracia: patrné 
je, že z celého 694 906 Q míľ obsahujúceho površia mesiaca 
len polovicu tej miery, totiž 347.453 Q míle vidíme. Tato 
tedy k zemi našej obrátená plocha mesiaca ani toľko Q] míľ 
nemá, j ako celá dŕžava ruská, ktorej velikosť v Európe, v 
Asii a v Amerike na 375.000 míľ vystupuje ; a celé površie 
mesiaca nemá toľko Q] míľ, jako najvätšia čiastka sveta Asia. 
Tato 811.400 □ míľ počíta, kde naproti tomu celé površie 
mesiaca len 694.906 [~] míľ dosahuje. Naša čiastka sveta, 

stupňov, každý stupeň má v sebe 60 minút a každá minutá 60 se- 
kúnd. Týmto tedy spôsobom je i výsej udaná miera zdanlivého 
priemeru slnca a mesiaca vyslovená. 



— 345 - 

Európa, pevnozemskú rozsiahlosť jej na 182.350 míľ kladúc, 
dačo výsej polovice toho priestoru zaujíma , jako stránka 
mesiaca k nám obrátená; a rakúska dŕžava, 12.120 Q míľ 
počítajúca, pokryla by ^ čiastku celej k nám obrátenej plo- 
chy mesiaca. 

3. Hmotnosť (hustota) a prífažnosť mesiaca. Zo známej veľko- 
sti a iných pomerov obehu mesiaca vypátrali hvezdári , že 
hnotnosť čili hustota jeho menšia je od hustoty zeme našej. 
Udáme-li totiž hmotnosť zeme číslom 100, bude hustota me- 
siaca číslom 61 vyslovená, alebo kratším spôsobom : hustota me- 
siaca obnáša | hustoty zeme našej. Na základe rozmeru mesiaca 
a tohoto pomeru hmotnosti vypočítané je, žeby 54 tak veľké 
gule jako je mesiac vedno spojené byť musely , aby povstala 
guľa svojou veľkosťou zemi našej rovná; keby ale tato guľa i 
hustotu a váhu zeme našej mať mala, bolo by treba 87 me- 
sačných gulí vedno spojiť. Niet tedy divu , že mesiac v 
obehu svojom od príťažnosti zeme závisí, jako i toto bydlište 
naše zase nesmiernou veľkosťou slnca na svojej výročitej 
ceste spravované býva. — Dľa menšej hmotnosti svojej musí 
tiež mesiac na telesá, ku svojemu površiu náležité , menej 
pôsobiť nežli zem, čo menovite ku spádu telies patrí, ktorého 
vätšia lebo menšia rýchlosť vždy závisí od vätšej lebo men- 
šej hmotnosti telesa nebeského. Keď totiž na zemi našej v 
povetrí slobodne dolu padajúci kameň za prvú sekundu pádu 
svojeho 15 stôp preletí, vykoná na mesiaci len 2*7 (2^^) 
stopy v udanej dobe. Príťažnosť teda mesiaca ohľadom na 
telesá površia jeho je 5-ráz menšia než na zemi; preto by i 
zemský , na mesiac prenesený cent len 20 libier (funtov) 
vážil, a komu tedy na zemi veliký ,,poneváč" obťaž chodu 
robí, ten by na mesiaci bol od ťarchy svojej oslobodený. 

4. Svetlo mesiaca. Jako žiadne teleso slnečnej sústavy, 
tak ani mesiac nesvieti svetlom pôfodným , ale od slnca vy- 
požičaným, ktoré sa z površia jeho k zemi našej odráža. — 
Co sa pomernej sili/ mesačného svetla dotýče , zkúmateľ prí- 
rody ^Bouger vypočítal (a toto vypočítanie je od učeného 
sveta všeobecne za pravdu uznané), že svetlo plného^ na jas- 
nej oblohe svieťacieho mesiaca 300.000 ráz slabšie je od 
svetla slnečného, alebo ináč: obloha nebeská musela bv v 
nočnú dobu 300.000 mesiacami ozdobená byť , aby sme tak 
silné svetlo mali , jakého na poludnie jasného letného dňa 
požívame. 

Daniel Liohard. 



— 346 — 



d. Zemezpyt ígeologiaj. 

135. dťologicko - geografická onnova polohopismi 

Slovenska. 

Známe je, že iha ten hospodár (gazda) . ktorý majetok 
svoj dobre znií , a okolnosti počasia čím najli<^p použiť sa 
vynasnažnje, pri obyčajnom behu udalostí, šťastlivé, s prospe- 
chom a s úžitkom hospodáriť môže. On nezaseje teda pše- 
nicu do role, na ktorej je v stave jedine ovsík narásť , aby 
neztratil i semeno, i úžitok pôdy, i drahý čas svoj, a nesadí 
tam vinicu, kde sotvaj čerešne dozreť môžu; ale na mokrej 
nížine role svojej vyseje dobrú lúku, suchý pasienok poore. 
alebo stromy ovocnými vysadí ; na skalnatých , bezužitných 
miestiskách húštinu zaháji , a z nej časom snáď i horu vy- 
chová. Slovom, každý kút podľa jeho polohy a povahy, a 
podľa zkúsenosti predkov svojich ocení, obrobí a využitkuje. 

— Všetky tyto vlastnosti, známosti a obozretnosť jednotlivca 
i celý národ jako osobnosť mravná mať má, a chce-li s pro- 
spechom hospodáriť, mať musí. 

Sotva si naši krajania drahí — vracajúc sa na príklad z 
neznámej Viedne domov do tých milých krajov našich . ku 
príkladu do Turca, pomysleli: čo toho môže byť za príčina, 
že sa im srdcia radosťou zatriasly, keď s vrchu Žiara široko 
ďaleko rozprestrený, horami ovenčený — trebárs už hádam 
i sňahom jako cukrom posypaný — Tiiriec svoj zazreli ? — 
Ta známosť, že tam pod tou vysoko (b> neba vyšinutou hoľou. 
pri tej sivej skale, za t^'m hájom červenavým, tam , kde sa 
ty dva potôčky schádzajú, nachodí sa to miestočko, na kto- 
rom ich dom, majetok, rodinka milá, i priatelia drahí žijú : 
ta známosť vravím, v ňadrách pocestných našich tu túžbu 
srdečnú zbudila, tam na tom miestočku čím skôr sa octnúť a 
v náručí milých svojich sa nachodiť. 

Ta známosť o svojej otčine, o jej vodách čerstvých, zdra- 
vých, bystrých, mohutných, liečivých a vrelých, — ojej horách 
neoceniteľných a ich bohatstve podzemnom , — o jej hoľách 
sňažných, úbočinách pašo-vonných, — o jej rovinách úrodných 

— o jej povetrí čistom a zdravom , — tato známosť zbudí, 
rozhorlí a chová lásku nelen jednotlivca k otčine, k domovu, 
ale i lásku celého národa k tomu okoliu, ktoré od pradedov 
slávnych zdedené býva. 



— 347 — 

K tejto YŠestrannej známosti o našom okolí slovenskom, 
a kroz ňu k upovedomeniu národa nášho dopomáhať , za 
povinnosť národovca pokladáme Preto tuná ])odávame zeme- 
zpytný obraz Okolia našeho, s jeho posvätným Váhom, milou 
Nitrou, hystrým Hronom, šumnou Torisou. mohutným Sitnom, 
krásnou Javorinou , sňažnym Beskvdom a t. ď. , obývaného 
holubičím, spevným, bystrým a silným rodom podtatranským, 
národom naším slovenským. 



Otcovia naši nás učievali, že je hornie Uhorsko, počnúc 
od západu na sever až hen po východ , velikými hornatými 
vrchami, ktoré sa Karpatami volajú , ovenčené , a nimi od 
susedných krajov slovanských . menovite Moravy , Haliča a 
Bukoviny oddelené. Celé to okolie, počnúc od tohoto hranič- 
ného vrchoťahu na juh, až po ľavý breh Dunaja a po pravý 
breh Tisy, je priestor ten, na ktorom sa prechádzať, ktorý 
obzerať a obdivovať chceme. 

Co nám v tom rozvlnenom mori všelijako srastených a 
potrhaných vrchov otčiny našej najsamprv do očí padne, to 
sú naše vody^ ktoré, jako bystré potôčky a potoky a jako 
rieky valné, sťa šnôrky srieborné otčinu našu na menšie a 
väčšie čiastočky a čiastky delia. Počnúc od^ Moravy máme: 
Váh, Nňrn, Hron^ Ipel, Rimavu so Slanou (Šajov) a Bodavou, 
Hornát s Hnihom a Torysou^ a tam na východe Teplú s Onda- 
vou , Laborcu, U^u (Ungh) a Latoricu, Boršavu ^ veľký Af/, 
Terebhi a Terešvu^ a rybnatú Ttsu s jej prílevkami — jako 
hlavné a do očí najviac padajúce rieky. A kdeže majú tyto 
rieky naše počiatok . a žriedla svoje? a jakože ta dolu do mora 
k cieľu svojemu bežia ? 

Počnime teda odpovedať na otázku tuto s Váhom plťo- 
nosným, pomerne s najdlhšou to riekou celého Slovenska. 

Na samých Tatrách pod Kriváňom jako h/plt/ Váh , na 
sevewiom spáde nadhronských holí — menovite Kráľovej hole 
— jakh čierny Váh sa počínajúc, spájajú sa tyto dve prvotné 
vetvy Váhu nášho pod Hybbami. Slabá riečka sosilí sa niže 
Hrádku s posilou, jej od Kriváňa na druhej kratšej ceste 
poslanou. Valná BeJá tu doňho padá, ktorej riečište velikán- 
skymi balvany skalnými . ogúľanými , hen zpod Kriváňa až 
sem doválanými preplnené, o prudkosti a častej divosti tejto 
dcéry Tatier zreteľné svedoctvo vydáva. Tak smocnený Váh 
čerstvo prez Liptov od východu rovno ku západu si kráča, a 



- 348 - 

bystré potôcky a potoky od severu i juhu so sebou berúc 
dolu k Ružomberku ponáhľa. Tuná sa s Reviír.ou spojí, ktorá 
mu vody žriedel Revúckych , Korytnických a Lužnianskych 
na pomoc donáša — a rozoženie sa, aby ty ohromné skalné 
steny, ktoré pri TTrboltove, Sossove a Gombáší až takmer sa 
stýkajú a mu výcliod von z Liptova úža, ba skoro nemožným 
robia, bol v stave roztisnúť. Unavený týmto síl napružením. 
Váh náš od vtoku Lubochny počnúc, po pri Stankovanoch až 
po Kráľovany zvoľna vydychuje, kde sa tiež s unavenou Ora- 
vou spája. 

Orava vody z čiastky zo žriedel severného spádu Tatier, 
obzvlášte ale prvšiu vodu Váhu prináša z tých Uhorsko oven- 
čujúcich vrchov tam od Babiej gury , a to síce vodu 
žriedel : Čiernej Oravy, Polhoranskej, Veselovskej\ Novotnianky a 
Hruštianky, ktoré na Beskyde vyvierajúc všetky k Námestu 
sa ženu a v jeho kraji spojené beh svoj dolu na Tvrdošín 
nameriac, medzi skalinami popri zámku Oravy, Dolnom Ku- 
bíne k Párnici náhľa, kde Orava so Zázrivou sa spojac, ku 
Kráľovanom do váhavého Yáhu vliať sa váha. 

Od Kráľovian Váh náš pomaličky do skalnatých úžin sa 
spúšťa, v ktorých sa pod Sutovom sem tam krúti , až závrat 
dostane. Lebo od Krpelian počnúc , kde sa z tých prešlých 
zátok v milom Turci octne , sem tam až poniže Sučian sa 
túla a nevie si rady. Ale tichý Turiec , Teplicou rozohriaty, 
rozvážlive od juhu ku severu pri Svätom Martine kráČa, a 
pri Vrútkach Váh za ruku pojmúc vyvedie ho cez priesek 
Strečňanský popri Besnej, Margyte , a popod Starohrad až 
ku samému Strečnu, do stolice trenčanskej. 

Zo skalnatého , strašného a hlučného Strečna vyslobo- 
dený Váh s Varinkou — ktorá v krásopôvestnej Vratnej 
pôvod bere — spojený rovno ku Žiline sa žene. V žilinskom 
vidieku prijme Váh poslednie dve z tých väčších riek, ktoré 
sa doňho vlievajú. Z ľavej strany Žilinku , ktorá od juhu 
zpod Stražova a Kľaku cez Rajec jia sever tečie ; z pravej 
strany Kysucu^ ktorá na severe v Catcanskom a Bystrickom 
kraji vody tamejších žriedel sosbierajúc , od Krásneho popri 
Kysuckom Novom JVIeste k juhu sa valí , a pri Budatíne s 
Váhom vjedno sa slieva. 

Po spojení-sa s Kysucou Váh náš ešte kus cesty v tom 
smere, ktorý si pod Strečnom osvojil , k západu náhli ; v 
kraji Hričovskom ale svoj beh popri Bitči a Predmieri na 
juhozápad obráti, a novému smeru tomuto po celom Považí 



— 349 — 

utešenom až hen po Beckov a Nové Mesto verný zostane. 
— Pod Manínom pri Považskej Bystrici , počnúc od Orlo- 
vého až po Puchov , Váh síce pár ráz sa zatočí , tak tiež i 
vyše Trenčína oproti Opatovej posvätnej Skalke vyhne; 
avšak krom výnimiek týchto počnúc od Beluše až po Teplú^- 
a od Trenčína až po Turecko (skalu to medzi Bohuslavicami 
a Mnešicami pri samom Váhu postavenú), Váh náš pravidelne 
od severovýchodu k juhozápadu tečie. 

Od Budatína počnúc dolu až po Nové Mesto mnoho po- 
tokov so sehou pojíma. Ty na pravom brehu, jako : Divinka, 
Polanka^ Biičanka, Maríkova, Bela (tam z lazov a zo Zárie- 
čia), Vlára^ Drlatomica (tam od Hrozínkova), Boháča (z pod 
Lopeníka) , KlaneZníca a Luhíná — všetky na Beskydoch 
žriedla svoje majú. Na ľavom boku vlievajú sa do Váhu : 
povestný potok Äí/oysA:?/ pri Predmieri, Priecinský pri Bystrici, 
potom Belum , Uava, Dubnica a Teplička. Od vrchu Turec- 
kého Váh náš popri Piešťanoch a Srede (Szered) zrovna na 
juh tečie, a pri Gute s Malým Dunajom sa spojuje, s ktorým 
spriatelený pri Komárne do veľkého Dunaja sa vlieva. 

Váh teda so svojím behom , počnúc od Tatier až po 
Komárno, veľký, na severozápad vydutý poloblúk opisuje. 

Vedľa Váhu nádobno nám teraz jeho o mnoho menšiu 
sestru, Nitru milú poznať. Jej pramene sa nachodia medzi 
Turcom a Zilinkou , tam na južnom spáde Kľaku Fačkov- 
ského. Pramene tyto spájajú sa pri Nemeckom Právne, 
medzi Prievidzou a Bojnicou Mandlovú prijmú . a rovno k 
Oslanom tiahnú. V Oslanskom kraji zakrúti sa Nitra trochu 
viac než dosiaľ na západ , a tuná si pripojí pri Teplici 
Bdanku (ktorá pri Zliechove pod Stražovom a na Valaskej 
Belej počnúc popri Rudnom na Sučany a Skačany rovno na 
juh tiahne), potom nad Veľkými Topolčany Bebravu (ktorá 
rodom od Slatiny s Kšinnanskôu Radiiou a so Svinicou , tam 
zpod Inovca pošlou, pri Bánovciach sa slieva). Od vtoku 
Bosnej-^ž po vtok Radošnej, Nitra naša rovno s Váhom beží. 
Od Sbehov (Uzbég) sa točí k východu až po mesto Nitru. 
Od Nitry rovno k juhu tiahne až po Komárno, kde sa tiež s 
malým Dunajom spoji, a s týmto do veľkého Dunaja padá. 

Tuto si hneď ešte i Žitvu, malú riečku, všimneme, ktorá 
v tom kúte nad Zlatými Moravcami sa steká , a pri Nových 
Zámkoch do Nitry sa vlieva 

Nasleduje nám teraz ,,dolu Hronom'' sa pustiť. Hron má 
svoje pramene na južnom spáde Kráľovej Hole a východnom 



— 350 — 

v 

Tresníka. Zpod Sutiiiaca počnúc beží Hron iiz po B. Bystricu 
zrovna na západ, tak jako súdni h jeho, severnejší Váh po 
Ružomberok. — Na pravom boku stekajú sa všetky vody 
južného spádu nad ním sa vypínajúcich hôľ. — Z týchto je 
Byntrá^ niže Brezna do Hrona^ padajúca, súdružka liptovskej 
Belej\ s ktorou i rovno beží. Ďalej na západ JíiHe,nd , dcéra 
Mag'urky, Zhítiborskej a Ráztoky, potom ešte Lu/jČica a Bi/ 
strlca nasledujú. Na ľavom brehu Hrona vpadajú doňho: Ro- 
liosná s vodou žriedel od Polhory, Čierna Voda zpod Homôľky 
s Kamenistou od Zákľuk a Osrhliamkou od Trich Vôd , a 
napokon Luhietová. Bystrica na Šturci počnúc je súdruž- 

kou Revúcej liptovskej : tak jako Revúca pri Ružomberku do 
Váhu tam vteká, kde sa tento k Orave obracia , priam tak 
Bystrica tiež Hron na juh od Radvcmy odvracia, aby sa rovno 
dolu až po Zvolen hnal. Tu sa mu medzitým už hory Sit- 
ňanské oproti postavujú. A však na Poľane rodená Detvian- 
ska Slatina od východu ku západu sa ženúc , pod Veľkou 
Slatinou „temnú hrudu" Sitnanskú silou od obrov Detvanských 
požičanou rozrývať sa naučila , a spojená so Zvolenom , na- 
praví Hron k východu a pomôže mu medzi Vavrínom (Lau- 
ľín) a Sitnom ku Svätému Krížu sa predrať. Tuná ^ sa mu 
Javorník Kremnický pripojí, a Hron bystrý popri Žarnovi- 
ciach , Rudnom a Novej Bani , až po Svätý Beuedik beh 
svoj k juhozápadu namierac , temnú hrudu Vtáčnika od Sit- 
ňanskej delí. Od Rybníka počnúc až po Dunaj, Hron náš 
medzi vŕšky a dolinou liorňo - dunajskou ta na juh ponáhľa, 
a niže Ostrihomu do Dunaja sa vlieva. — Teda Hron behom 
svojím zpod Kráľovej Hole až po Ostrihom , bárs i o dačo 
menší, nežli súdruh jeho Váh^ na severozápad vydutý poloblúk 
opisuje. 

Jako Váh Nitru, tak Hron Ipel v náručí svojom objíma. 
Ipel nad Bradlom, Jaseninou ipľanskou a pod Polankou má 
žriedla svoje. Najprv od Chmelnej na Breznicu a Kalné až 
pod Lučenec k juhu sem tam sa hadí, potom ale k juhozá- 
padu na Bušinec a Sečany^ beh svoj namerí , po Šahy sa 
rovno ku západu vinie, od Šiah počnúc na juh sa obráti a 
neďaleko od Hrona, jako Nitra s Vdhom^ pri Sobe do Dunaja 
padá. Ipel na ľavom boku len menšie potôčky prijíma a celú 
svoju vodnatosť pravému boku , tam sitňanskej strane , ďa- 
kuje. Počnúc od východu ku západu : Lučeriec z divínskeho 
kraja, Moca (nížej i Strehovou menovaná) zpod Bradla Ma- 
dáčskeho, Stará Rieka^ Krtis zpod Vidová, Krupina a Štiav- 



— 351 — 

níca — všetko to potoky sitňanské — do Ipľa sa vlievajú. 
— Beh Ipla podobá sa svojej družici Nitra s tým rozdielom, 
že ten kus Ipla, ktorý zrovna na západ mieri , je o mnoho 
dlhší, nežli shyb Nitry od Oslian ku Zabokrekom. 

Prešli sme tuná dosiaľ všetky rieky Okolia nášho, ktoré 
sa bezprosredne do Dunaja vlievajú , a síce : Váh s Nitrou, 
Zitvu a Hron s Ipľom. Nasleduje nám teraz potisské rieky 
Slovenska blížej obozreť. 

Vedľa Ipla na východ leží vodokres Slanej (Šajov). 
Hlavné potoky tohoto okresu počnúc od západu sú : Rimava, 
Turiec a Turrok , Miirdň , Stitnik a Skmd. — Slaná z Hrono- 
vých žriedel na Tresníku sa napijúc, na juhovýchod sa hadí, 
mimo (Jereniomej pod Rožňavou prirazí sa ku nej až pri 
Pliešovciach Stitnik , syn to Radzima , Stoličnej a Revúckej 
hole. Pod Muránskym Javorom a vyše Muránskej Tesnej 
Skaly steká sa Muráň a spojený s dcérou hole Bevácau, zpod 
Skalky Jelšavskej ženie sa dolu na juh do Slanej. Ďalej 
Tnrcok zpod Bradla a Zelezníka, a Turiec jeho brat vjedno 
spojení tiež do Slanej sa vlievajú. Nasleduje Rimava v Tisov- 
ských hoľách pod Jabovou viac žriedel majúca , ktoré vyše 
Tisovca vjedno sa spájajú. Klenovec a Rimavica zo svojich 
žriedel od Tisovca na juh tiahne , až kus niže Rimavskej 
Soboty svoj beh na východ obráti , a tu sa nad Pútnikom 
tiež so Slanou spojí. Takto svodnená Slaná od Pútnika po- 
čnúc kam diaľ tým viac na juh sa kloní; pri Miškovci sa s 
Bodavou spája, ktorá hen z tornianskeho kraja , ba až od 
Zlatej Idky pošlá, semká cestami krivými sa dostala. Niže 
Miškovca slieva sa Slaná s Hornatom dovedna. 

Hornatý po Váhu a Hrone naša rieka najväčšia, má svoje 
stoky hen na severe v kraji podtatranskom. Zprava ho tíni- 
lec, zľava Torysa rozvodňujú. — Hnilec počína sa tam , kde 
Váh, Hron a Slaná , totižto pod Kráľovou Hoľou a Tresní- 
kom; hadím krížením na vvchod tiahne, a od Mníška na 
juhovýchod do Hornatá dorazí. Horndt pod menom Bystrej 
má v tých istých miestach, kde čierna prvá vetva Vdiiu, svoje 
žriedla, a síce na Čertovici a pod Vernartom. Pri Novej Vsi 
od severu Levoča, od juhu Holubnica doň vteká; pri Vlachoch 
spája sa s Valaškou , pri Krompachu so Slovenkou , a tak 
sjednotený popri Ružíne a Ladnej k východu tiahne , až ho 
Siná, pod Braniskom stoky majúca, pri Kvseku na juh na- 
praví; potom popri Košiciach na juh tiahajúc spojí sa s 
Torysou. 



— 352 — 

Šumná Torysa steká sa v kraji Torysky nad I^evočou. 
tiahne po Blažov na sever, potom na Brezovicu k východu, 
a od I^ipian počnúc pod Sárisom až po I^resov na juhový- 
chod. Niže Prešova Raalfwický potok so sebou pojinúc 
beží Torysa od Drieňová s Hornatom rovno , až sa pod Koši- 
cami s Olmvoií (v kraji od Drieňová na východ pošlou) spo- 
jac, zaraz i s Hornatom vjedno sleje. — Od tohoto spojenia 
až potiaľ, kde sa so Slanou síde, Hornát širokou dolinou na 
juh tiahne, a po mahjm ešte vlnení - sa do Tisy padá. — 
Tak jako Váh a Hron behom svojím dva poloblúky na západ 
opisujú, je poloblúk Torysy, Hornatá s Hnacom a Bodavý na 
východ vydutý. 

Naše Tatry teda vysielajú svoje čerstvé , bystré a vaíné 
vody, jako mohutné otvorené ramená , s ktorými tuto časť 
Slovenska v náručí svojom vznešenom objímajú. 

Takto sme sa oboznámili so všetkými potokami Okolia 
nášho, ktoré už či bezprosredne tam na severe pod našimi 
Tatrami a ich vetvami sa počínajú, a Či už len za to , že sa 
do tých tatranských riek vlievajú, do tejto sústavy neomylne 
patria. Sú to rieky 

do Dunaja padajúce: Váh a Nitra so Zitvou, Hron a Ipel ; 

do Tisy sa vlievajúce : Slaná s Rimavoit, Hmiiát s Hnilcora 
a Torysa. 

Ty rieky a potoky, čo teraz nasledujú, na východe až po 
stoky Tisy. na hranici Bukoviny a Sedmohradska, všetky svoj 
počiatok berú v ľavom východnom kriedle hornie Uhorsko 
ovenčujúcich Beskydov. 

V kotline Bardiovskej sa steká Topia, ktorá od Bardiova 
počnúc na juh tečie. Niže Vranova , v kraji Sečovskom do 
Ondavy prirazí. Ondava od Bardiova na východ vo Svidnickom 
kraji s Lozinou (Huňkovcom) sa slieva, nížej Hočiankii pojmúc 
na juh tajde a pri Zalobíne Oľku prijme. Po spojení - sa s 
Toplou ďalej na juh tiahne. 

Medzi dvoma prvotnýma vetvama Laborca leží Medzi- 
laborce pod Pásikom, Daňovou a Mogurou naBeskyde. Tuná 
počnúc Laborec až po Humenné rovno k juhu tiahne ; niže 
Zbudskej Dlhej Víravu a pri Udve Udvu si pripojuje, potoky 
čo na východ od Laborca tekúce. Pri Humennom vlieva sa 
Ciroka do Laborca , až ho za čas na západ napraví. Nad 
Starou obráti sa ale Laborec zase k juhu, pri Michalovciach 
vystúpi na potisskú rovinu, a tu sa pritúli k nemu medzi But- 
kovicami a Drehňovom Unh. 



— 353 — 

Vodokres Unha nad Perečanmi je medzi Poloniiiou Rov- 
nou (na východe), Strážnom (na severe) a veľkým Beskydom 
(Biskyd) ^rozložený. — Pod Poloninou stekajú sa Tiirja, Tiir- 
jica a Luta, Na Beskyde sa počína Unh. Ponad Strážom 
tečie Ulic. Všetky potoky ty to spoja sa nad Perečanmi s 
Unhoni, ktorý sa až pri Užhorode na potisskú rovinu vyleje 
a na západ tiahne , až sa Laborcovi pripojí. — Ďalej na 
juhovýchode má Latorka rozvetvené žriedla svoje , ktoré sa 
až pod Zvalovou spojujú. Od Zvalovej tečie Latorica ešte 
medzi horami až po Mukacovo , kde sa tiež na pojtisskú 
rovinu vyleje. Tu sa niže Veľkej Lúčky rozvetví, nad Capom 
zase spojí a ďalej na západ kráčajúc, najprv nám už známy 
Unh s Laborcom a tak nad Zemplínom Ondavu sebe pripojí. 
Niže Zemplína Latorka pod menom Bodroga až k Tokaju 
tiahne, kde sa do Tisy vlieva. 

Pozostáva nám ešte Tisu a jej prílevky: Borsavu, Velký 
Ag, Tereblu, Teresvii, Ckrnu a Bklu Tisu obozreť. 

Susedka Latorice na juhovýchod je Boršava. Má ona v 
Lisickom kraji, pod Stojom stoky svoje , a pod Brehami na 
potisskú rovinu vychádza. Pri Boršovej sa rozvetví a tu 
jedna vetva s Tisou sa spojí, druhá za potokom ide , ktorý 
zo Sernianskych močarín vyteká a do Latorice sa vlieva. — 
Nasleduje na juhovýchod Veľký Ag, ktorý pod menom Bystrej 
a /Studenej na Beskyde sa počína a pri Husté do T/s?/ padá. — 
S týmto^ susedí Terebla pod Gorgáňom zrodená , ktorá 
poniže^ Tačova do Tisy padá. Vedľa Terehle na v^^chod Teresva 
pod Cornou Glivou počiatok svoj majúca južno tečie a pri 
Terešve s Tisou sa spojuje. — Na východo -južnej strane 
Cornej Glivy má Corná Tisa žriedla svoje , odkiaľ najprv na 
východ, potom ale od Jasiňa po pri Kvasoch^ na juh tiahne. 
Nad Ráchovou pripojí sa k nej BHáTisa z Cornej Gury, od 
Bog'dánova na východ pošlá. K týmto prvotným dvom vetvám 
Tisy spojeným, ďalej na juhu Borša od hraníc Sedmohradska 
prirazí. ^Tak svodnená Tisa v kraji Sihoťskom sebe ešte od 
juho-východu z pod Ciblesa sedmihradského pošlú Izu a Mm'u 
pripojí a od Sihoti až po Hust v rozšírenom údolí na seve- 
rozápad sa žene, na ktorej ceste už nám známe potoky : Te- 
resvií, Terebkí a Velký Ag zajme. Od Hustá ďalej v západnom 
smere na potisskú rovinu sa preder e a Borsavu si prisvojí. 
Od vtoku Saiihosa na sever sa obráti až po Cap , kde ju len 
kúsok roviny od Latorice delí. Od Capa počnúc vinie sa Tisa 
hadovým behom v močariskách až po Tokaj , kde sa Bodrog 

Uitauka 11. 23 



— 354 - 

do nej vlieva. OdTokajaTisa na juh mieri, Hornáf ho Slanou 
spojený prijme a na „dolniu zem" sa odberá. — JJo Tisy 
teda sa vlievajú počnúc od východu z Beskydovských riek a 
potokov : ha , Borm , Bl<da a Cwrna Tisa , Toresva , 2\re,fjla, 
Veľký Ag a Boršava bezprosredne , Laforka , potom IJnh s 
Lahorcou a Ondava s Top hu prosriedkom Bodrog a. — Dumxj 
a Tisa naše slovenské vody až tam do mora čierneho zavedú. 

A ty dve veľké rieky, čo sa tam hen ])od Lomnicou na 
severnom spáde Tatier na sever vinúť počínajú , si nevšim- 
neme? — Dunajec je západnejšia zo dvoch riek týchto. 
Počína sa na severnom spáde Volovca liptovského jako Sivý 
a Carný Dunajec , na tomtiež spáde Tomanovej jako Bialy 
Dunajec, a od Kriváňa počnúc až po Loinnicu v tých nesčí- 
taných morských okách tatranských jako Bialka. Od Nového 
Targu počnúc Carný Dunajec tri tyto vetvy prvotné Dunajca 
posbiera, až po Kroščieňko na východ tečie a potom na 
sever zamierac, prerazí veniec ten Beskydov hornie Uhorsko 
obtáčajúcich. — Druhá z riek týchto : Poprad na južnom a 
východnom spáde Tatier od Štrby počnúc na Lučivnú, najprv 
na východ tečie, potom na severovýchod mieri, od hraníc 
Uhorska tiež na sever sa obráti a jako hen Dunajec^ tiež 
Beskydský veniec Uhorska preráža. — X tyto naše slovenské 
z tatranských žriedel pošle vody , kam ony tajdú ? Poprad 
spája sa s Dunajcom, Dwnajec vlieva sa vo Visly a VisJxi hen 
až do pruského mora padajúc od Tatry velebnej Baltu stona- 
vému nesie pozdravenie. 

Tuná vidíme, že sa vody naše na dve celkom rozdielne 
strany zpod Tatier rozchádzajú ; jedna maličká čiastka na 
severo-západ patrí vodokresu mora baltického, hlavná massa 
ale vôd našich s Dunajom a Tisou na juho-východe Čierne 
more napája. — ■ Tak jako vody naše , tečú i vody celej 
Európy na dve celkom rozdielne strany. Ty , čo na severo- 
západ do bieleho a ľadového mora, do baltického a severného 
mora padajú, tratia sa v mori atlantickom; ty vody ale, čo na 
juho-východ spád svoj majú , ^ napájajú sredozemné , Čierne a 
chvalinské (kaspické) more . Čiara , ktorá tyto dva odporné 
spády vôd europejských, tak jako vrchol strechy dva odkvapy 
delí, a počnúc od ostrova Tarifa na južnom konci Španiel- 
ska — západne pri Gibraltari — krížom cez celú Európu až po 
žriedla Pečory pod Uralom sa hadí, ide po vrcholcoch Besky- 
dov a Tatier našich a síce počnúc na západných Besky- 
doch od Yysokej nad Kysucou cez príchod do Jablunkova na 



— 355 — 

Babiu Guru, z tejto južno na Volovec , po vrcholoch JT atier 
až po Kriváň ; z Kriváňa zase južno medzi Važcom a Štrbou, 
medzi Suňavou a Yykartovou, tuná na severovýchod namie- 
rac, medzi Levočou a Kežmarkom, medzi Popradoin a Torysou 
na východné Beskydy vyjde, po ktorých vrcholoch na juho- 
západ až po veľký Beskyd nad žriedla Unha sa dostanúc, 
naše kraje opustí a na severo-východ cez Halič a Rusko 
tiahne. — Mimo tejto europejskej vododielnej čiary , máme 
my ešte i našu vlastnú takú Čiaru, ktorá tu tyto do Dunaja^ 
a tamty do Ttst/ padajúce vody Okolia nášho rozdeluje, a 
ktorú prv, nežby sme sa k hoľám a dolám našim obrátili, 
ešte si naznačíme. — Tato slovenská vododielna čiara počnúc 
od tej europejskej, tam nad Suňavou tiahne všelijakým ko- 
sým skokom na juho-východ až hen na Matru , a to síce : 
hore na Čertovicu , Srednú Hoľu a Kráľovu Hoľu ; tu delí 
Váh od Hornatá — a z Kráľovej Hole cez Žiar na Tresník, 
kde Hron od Hornatá a Hnilca delí, — z Tresníka na Ma- 
guru, Muráň, na Ploskú Skalu, Javorník Muránsky, Fabovú 
Hoľu, medzi Polhorou a Tisovcom na Vepor , Trichotáre a 
Homolku, delí Hron od Slanej a Rimavy, — z Homolky na 
juho-východ medzi Ožďany a Rimavskou Sobotou hen až po 
výšiny Matranských vrchov delí Slanú a Ritnavu od Ipla. 

Naša doterajšia známosť o dvoch vododielnych čiarach a 
o behu vôd v Okolí našom nám nápomocná bude , keď teraz 
znovu na otčinu našu pozreme , že sa v tom rozvlnenom 
mori výšin a nížin našich neztratíme. Voda dolinami a níži- 
nami na dol do mora beží. Beh vôd našich teda nám 
neomylne tým vodičom byť musí, ktorý nám pomôže oriešok 
doteraz ešťe nerozhryznutý rozlúštiť: vrchy Okolia nášho pri- 
rodzene podeliť. 

U nás nenie to tak , jako ku príkladu v Alpách ; tam 
máte cez celý. ťah Alpov z Francúzska až po kraje Vieden- 
ské centrálny granitický ťah Alpov , hlbokými dolami a 
nížinami oddelený od druhých dvoch ťahov, tak nazvaných 
vápenných Alpov , ktoré ten centrálny rovnobežne sprevá- 
dzajú. U nás vrchy granitické od vápenných nie sú tak bez- 
výnimečne oddelené, lebo u nás obyčajne malé massy prvších 
vápennými skalami a naopak obklopené sú. — Toto od prí- 
rody tak patrné a v oči padajúce podelenie hôr , jako sme 
ho v Alpách smienili, chybí v Okolí našom, preto u nás nieto 
mena, ktoré by sa na ťahy našich výšin , tak jako ony ta 
ďalej nastienené nasledovať budú, vzťahovalo. Lud náš milo v- 



356 



„ik prírody nebotyčné Tatry a vyšinuté jednothv. kone are 
hôľ našich pomenoval; ľud náš horniak, v ohchode pohjbhvj 

rieľekmi a%rievalmi prechod,' . jednej strany vrchov na 
druhú, z .jednej doliny do druhej, a síce cestm, co najnižšou 
nijuložíte -u, 'alebo najkratšou. Prirodzená -vislost jedného 
vrchu s druhým netýkala sa ho, nepadala mu do oka. laK 
f,u\ náš menom „Tatra" najzreteľnejšiu massu hôľ slovenských 
pienovľla me'^á jednotlivých končiarov Tatranských, jako: 
I omnica Choč, Inovec a t. ď. medzi obecným ludom uz na 
Tretom chotáre 'sotva kto zná. Tak hľa Tud ten starodávny 
eizuľ zanedbaný priechod z Turca do Liptova medzi 
Krpelany a Lubochňou „Fatrou" menuje; vysiny ^e Fairu 
obklopujúce, ináč Krpelan a ináč Lubochnan volá Ktože by 
v Liptove v Orave a v Turci z pltníkov a obchodníkov 
Streľno";poznal? A hen nad Strečnom Kriváň turčiansky 
ie už v Sučanoch pod nim málo komu známy ; alebo kto 
ikáže hodnoverne,' či sa z íavej strany Strečna stojaci vrch 
Mincovom a či Vinčovom volať ma ? -_ ^^^^ J\';. 
dosiaľ ľudu nášho netýkalo, to my ^alej zanedbať ne 
chceme. Súvislosť tam, kde je, si všimneme, a co Boh nespojil 

'°^^BM, ten poloveniec vrchov hraničných Horňo-Uhor- 
ska je nám do Lajšku najznámejší. Počína sa na našom 
Záhorí od Myjavy, Sobotišťa a Skalice , a tiahne na pravom 
írehu Váh" hire'^Považím až PO Babiu ^u^^ (Medzi ZiW^^ 
vlastne Varínom a Námestom, dolinu Varmky a Hrustianky 
delí Beskyd od Turčianskej a Oravskej Magury) Od Bab ej 
Gury na východ až hen po Bardiov je Beskydov veniec 
uníjcom i Popradom prelomený. Od ^ardiova zase zodvihn 
sa východný ťah Beskydov a tiahne v jednej miere na juho 
východ až L hranicu 'Sedmohradska. - Hromada pnechodo. 
ľuhorska do susedných krajín delí hraničnjt tah tento Bes- 
kydov na viac kusov. Priechody tyto, obstojnými hradskjnii 
SeVtami opatrené, sú v .«j.«á«om Me: Myjaysky, Stranansky 
Drietomský (Hrozinkovský), Vláv, Lisansky, Kysuckj (do 
Jablunkova), Polhoranský a O^ajsko - Novo - Ta: gsky vo 
výchoAwm Ledle : Bardiovsky, S/idnicky, ^"'°*y.' .P^^ľre 
hore Unhom, priechod nad Munkácovom a P"««;°d hoie 
Čorno-Tisou - Hneď nad Lubinou vypína sa apadny^Be^s^ 

Ä ŕ^rnľjJh^ľ^raiľ edna zľdíuhou , ^ž Ba,.. O^a 
tm n. m. dosiahne. Východného Beskyda vysmy su k 



— 357 — 

juho-východu ešte výšej vyšinuté. Tak spomänutá Daňová 
nad žriedlom Laborca 2734' n. m. stojí; nad žriedlami Bielej 
Tisy vyšinula sa Chrná Gura až na 61^2' n. m. 

Beskyd jako celok nemá tej prirodzenej krásy a veli- 
kánskosti, ktorú na Tatre obdivujeme , trebárs sú i výšiny 
jeho vysočizué. Vrchy a doly jeho sú zaokrúhlené a lesami 
pokryté, a iba tam kde tyto nerozum , sebevoľa a samopaš 
zpustošila a znivočila, holé bývajú, jako na pr, okolo našej 
biednej Maríkovej jedine jalovcom na riedko obrastené. 
Beskydu určenie je lesy nosiť; to je jeho bohatstvo. Biedne 
lúky a role -— večné úhory na ňom nájdeš. — Ale i ten 
Beskyd , vidiac Tatry naše a krásne kraje podtatranské, 
okrášlil sa na našej strane hore Váhom peknými skalami, 
ktoré u nôh jeho vystrčené obdivovanie naše zasluhujú. Na 
prvej skale podobnej na Záhorí mohutný kedysi hrad Branč 
pri Sobotišti tróni. Nasleduje skala Tuckéch nad Lubinou, 
Drietomskd skala a Smanské balvany. Najpeknejší pohľad ale 
sa poskytuje z Ilavy na Ladnické skaliny, ktoré sú jako biele 
múry báječných zámkov a pevností von zo zelenej hory 
Beskyda vystrčené. Ešte sponmiem Púchovskú skalu a Brod- 
niansku skalnú bránu Kysuce. — Východný Beskyd na svo- 
jom podnoží tiež skaly podobné ukazuje. Na pr. tam, kde 
sa Poprad na sever zrazí, v kraji Plaveckom , vystupujú ty 
samé vápenné skaly, jako na Považí a u Krošcieňka v Poľsku. 
Tak i v kraji Humenňanskom, Perečanskom a na Terešove. 
— Ale všetko toto zdalo sa východnému Beskydu malou 
okrasou potisského rovného kraja jako dlaň. .V novejších 
vekoch zeme našej vystúpil tu nový ohnivý vrchoťah, rovno- 
bežný zpod nôh Beskyda , rodisko dlho horevších sopiek. 
Ohromné pozostatky ,ytemnef^ , znútra zeme pošlej , časom 
ostydnutej „hrudy'', nájdeš v tých vrcholoch , ktoré sa nad 
Sninou, jako Sninský Kameň, počnúc na juho-východ ponad 
Užhorod, Mukačovo až po Hust , a odtiaľ na ľavojn brehu 
Tisy ďalej až na hranice Sedmohradska tiahnú. Unh nad 
Užhorodom a Latorica nad Mukačovom , Boršava a Ag s 
Tisou pod Hustom prerezujú pamätný vrchoťah tento na 
päť osamelých kusov a sdokonalujú prirodzenú krásu krajov 
nadtisských. 

Nuž a ty vrchy lesnaté od Požoňa po Bielu Horu, či 
ty k Beskydom nepatria? — Omyľ veľký by to bol vrchy 
tyto tiež ku Beskydom rátať, čo už len i pre tu nedôsled- 
nosť, žeby sa ešte i za Beskydom kus hornieho Uhorska 



- 358 — 

nachádzal a Beskyd mal byť hranicou. Na nkutku ale roz- 
šíri sa Beskyd ešte i na Morave, Moravu prekročí a zrovna 
na Viedeň tiahne. Od podnožia Beskyda pri Skalici dolu až 
po Devín ohraničuje Morava hornie Uhorsko. 

Prv než nútrajšok hornatý Okolia poprezeráme, nádohno 
nám ešte do središťa celého Uhorska, do krajov Vysehradu 
zabehnúť, — Za Dunajom nad Blatonom zdvihujú sa lesnaté 
vrchy Bukoňské, Všetky na severo-výehod tiahnú , a jakoby 
_ prstom na Vyšehrad a na Matranské výšiny sopkovité uka- 
zujú. Byh, severo-východná výšina Matry , tiež na severo- 
východ tiahne a jako Bukoň na Matru, tak Byh na Tokajské 
vrchy mieri. Tokajské sopky ale medzi Hornatom a Ondavou 
a Toplou na sever tiahnú, až sa nad Prešovom s východným 
Beskydom styknú. — Tokajské sopky patria s Byhom, 
Matrou a vyšehradskými výšinami až po Bukon do jednoho 
ťahu , ktorý v Miškoveckom kraji H ornát a Slaná, a pri 
Vyšehrade Dunaj pretrhuje. — Podtatranský kraj Okolia 
nášho je medzi Beskydom a týmto Matranským vrchoťahom 
rozprestrený ; i jeden i druhý z nich, kus od juho-západu 
na severo-výehod tiahne. Kus Beskyda od západu k východu, 
a kus Tokajských sopiek tam, kde sa s Beskydom spojujú, 
od juhu na sever tiahne. Tento trojaký smer : od juho-západu 
na severo-výehod, od západu na východ, a z juhu na sever 
(abo naopak) jako pravidlo našim podtatranským vrchoťahom 
platí, jako to obšírnejšej v liasledujúcieh riadkoch nájdeme. 

Medzi Devínom a Požoňom podvihnú sa razom vrchy i 
na ľavom i na pravom brehu Dunaja a v miernej výške tiahnú 
sa až hen po Nádaš. Lud náš dal priechodu z Nádašdu do 
Jablonice na Záhorie meno Bielej Hory ^ avšak pre celý ťah 
mena nemá. Nemci ho nazvali malým Kar patom,} meno to ľudu 
celkom neznáme. 

Južná čiastka obsahuje staré granitické hory , z ktorých 
sa nad Modrou Kógel až po 2070' n. m. vyzdvihuje. Severná 
čiastka od Kuchyne na Plavecký Kameň až po Smolenický 
zámok a Nádašský priechod je z vápenných skál složená. 
Tuto čiastku severnú osobitne ,^maloii bielou horoiŕ volať bu- 
deme. Za prievalom malého Karpaiu vyzdvihuje sa druhý 
nízky ťah vápenných vrchov na severo-západ , a tam až pri 
Prašníku nad Vŕbovým prestáva. Na južnej strane leží pamä- 
tihodná Dobrá Voda s pomníkom Jána Hollého, ktorého lipa 
857' n. m. stojí. Na severnej strane hory tejto leží mestečko 



— 359 — 

Brezová a beží potok Brezová. Nad týmito vypínajúcu sa horu 
nasledovne tiež Brezovou Horou volajme. 

Od Pramíka slz po Nové Mesto vyzdvihuje sa tretí ťah 
vápenných hôr. Sboreniny zámku Čachtického krášľa výšiny 
tyto na pohľad veľmi pekné. Severnejšiu čiastku nad Cachti- 
cami ľud Nedzé Hory menuje. Najpamätnejší kus skalín týchto 
leží nad osamelým mlynom od Cachtíc na sever. Kto Karst 
nevidel, nech si sem zájde; nájde tu kotliny, prievaliny a ponory, 
v ktorých sa voda tratí a až v Caehticiach zase vyviera, tak 
asi jako na Crnej Gore , len že nie v takom velikánskom 
vyvinutí. Nám už známe Turecko nad Mnešicami jako poslednia 
výšina Nedzích Hor platí. Teda, Biele Hory ^ t. j. Nedzé Hory s 
Tureckom,, Brezová Hora a ma/á Biela Hora s malým Karpatom 
jeden celok tvoria i z ohľadu na složenie i z chladu na smer. 
Vrchoťah Bielych Hôr na západnej strane vršky záhorské, 
na východnej rodina Trnavsko-Pozoňská obklopuje. 

Nasleduje nám za Yáhom na Inovec pozreť. Počnúc od 
Radošnej až hen po prieval nad Jastrabím z Bánoviec do 
Trenčína, zdvíha sa nad Váhom na sever namerenv ťah vrchov. 
Cím dial na sever , tým výšej vystupuje, až jeho najväčšia 
výšina : Inovec 3324' n. m. dosiahne. Na západnú stranu k 
Váhu dolu má príkry spád. Tu ležia Piešťany na malom 
ostrovku Váhu, kúpeľ nášho Okolia najzvláštnejší, za dávnych 
časov pri Banke na ľavom brehu Váhu bývavší. Vyše hore 
Váhom krášli vápenné skaliská spádu tohoJ;o Temätín, vypí- 
najúci sa nad temenami skál Sokolových. Ďalej na sever, tam 
kde blíži sa Inovec najviac k Turecku a Nedzím horám , na 
strmej hŕbe brál končitých vystavený Beckov nad bránon 
touto hornieho Považia stráž drží. 

Východný spád Inovca je o nemnoho menej strmý a 
pomaly splýva s Nitranskou rovinou , ktorá ho na východ a 
juh obstála. 

Jadro Inovca je granitické , stará hora. Západný spád 
vápenné -skaliská odhaluje. 

Prieval z Bánoviec do Trenčína, ktorý len 1128 n. m. 
dosahuje, dokonale delí osamelý Inovec od tých výšej hore na 
ľavej strane Váhu ťahajúcich sa vrchov. Počnúc od Jastrabia 
vyšinú sa tyto vrchy až do výsosti hôľ, a tiahnú bez dákeho 
významného sníženia-sa až hen po Strečno. Vefornou Iwíou v 
nich jednu výšinu ľud náš menuje ; ja celý ťah Veiorné hole 
menujem. 

Hlavný prieval je v tomto ťahu hôľ: vozný ^ z Prievidze 



~ 360 -^ 

rlo FaČkova, Rajna a Žiliny, medzi Kľakom a Burianom ; prp. 
pesícJi najčastejšej užfvaný z Kláštora do liajca pod Upfazom. 
Tyto priechody delia Vetorné ho/e na tri čiastky : na pňnú 
vápennistú, vo ktorej Stražov pri Zliechove, Vapec nad Poru- 
bou , a Baske (3039' n. m.) nad Misínom a trenčanskými 
Teplicami stráž držia; na sreAnú^ ktorú „na Kláte" menujú, 
s Kľakom na 4248' n. m. vyšinutým tiež vápenistú ; a na 
severnú strečnanskú granitiekú, v ktorej sa Minčov a či Vin- 
čov na 4476' a Veľká Lúka na 4668' n. m. vyzdvihujú. 

Centrálny ťah Vetornýdi hol , ktorý skoro rovným sme- 
rom na severovýchod tiahne, je malým priedhorím na všetky 
strany obklopený, a ním s druhými v okolí jeho ináč osame- 
lými vrchy v úzkom spojení. 

Na považskej strane oddeluje sa od Stražova ohromný 
Rohatin a vysiela svoje priedhorie až po Belušu. Tu sa mu 
pripoja prívesky Martinu (2814' n. m.) nad Bystricou a Teplou 
považskou vyvýšeného. Týchto dvoch velikášov obklopujú 
samé vyberané krásno - skalnaté kraje , ráj (Rajec) to slo- 
venský. My tuná len svetoznámy Súľov spomnieme. 

To isté máme na nitranskej strane. Pri Skačanoch na 
Belanke , tam kde niže Oslian do Nitry padá, vyzdvihujú sa 
vŕšky vápenné. Tiahnú ony na sever, a výša sa vždy viac a 
viac. Rokoš je najväčšja ich výšina (3198' n. m.); pod ním 
leží Uhrovec, rodisko Štúrovcov. Od Rokoša na sever nasle- 
dujú hornaté kraje až po Stražov, 

A tam Žiar, čo Nitru od Turca delí, tiež až hen s Kľa- 
kom súvisí, a spojuje ho s vrchami nitranskými. 

Hlučné Strečno delí Vetorné hole od Magury, ktorá vypína 
sa nad ním , a na pravom brehu Yáhu a Oravy hen až po 
Námesto tiahne. Priechod z Párnice na Zázrivu, a z Oravy 
do Hruštína delí Maguru na tri čiastky. 

Od Strečna počnúc až po Zázrivu rieku máme granitickú 
turčiansku Maguru, nad Turany a Sučany vyšinutú. Jej vrchoľ 
je ynalý Kriváň (5274' n. m.). Súdruh jeho na severnej tren- 
čanskej strane vápenno - skalný Rozsidec (Rásuca) vystupuje 
na 5046' n. m., pod ním dolina Yrátna, čo sa krásy a foriem 
jej skalísk vápenných tyče , vyrovná sa tým najladnejším 
dolám Alpov vápenných. 

Od Zázrivy rieky, ktorá v uzučkej pukline, kosým behom. 
že dakedy ani neba nevidíš, tečie, nasleduje až po Oravsko- 
hruštínsky prieval západný, a od tohoto poslednieho až po 
Námesto východný kus Oravskej Magury vápenno -skalnatej. 



— 361 — 

Západnú časť i Kuhínshon Holm menujii. Pod východnou je 
pamätný zámok Orava. 

Tu hore sme si, počnúc od Požonu hen až po Námesto, 
rad v jednom smere na severovýchod sa ťahajúcich a so 
západným Beskvdom rovnobežných vrchov a hoľ pred oči 
postavili: malý Karpát s Bielou, Brezovou a Nedzou horou, 
Inovec, Vetorné Hole a Magurn. So smerom tohoto ťahu súbeží 
i Yáh hen od Žiliny až po Beckov , a Orava na južnom 
spáde Magury od Námesta až po slev s Váhom pri Kráľo- 
va n och. 

Y rokliach a skalách kolo Kráľovian značia sa ale ešte 
zreteľne i ty druhé dva v Podtatranskú panujúce smery : 
východný a severný. Máme tu Váh z pod Tatier až po vlev 
Lubochny prvému, máme tu Lubochnu a Zázrivú rieku druhému 
smeru náklonné. A keď obozreme sa ďalej, vidíme, že Revúca a 
Tnriec s Lubochňou súbežia , ze Fatra medzi nimi tiež na 
sever merí. Tak nasledovne Kráľovany značia to najpamät- 
nejšie miestočko v Okolí našom, na ktorom sretajú sa všetky 
hlavné čiary sústavy podtatranských výšin a nížin. 

A opravdu naše Tatry vlastne až sem po Kráľovany sia- 
hajú, a nadhronské hole hlavnú vetvu svoju Fatru až po 
Kráľovany vystrčily. 

Tak si teda zpod Kráľovian začneme na pravom brehu 
Váhu až pod Tatru kráčať. 

Od Kráľovian na východ máme nad Váhom vystrčené dva 
vápenné končiare : Šíp a Hrdošín menované. Tiahnú sa ony 
až po priechod z Ružomberku do Kubína. Pod nimi ležia 
Stankovany, 

Medzi Ružomberským prievalom do Kubína a dolinon 
nad Lúčkami máme prvého velikána Tatranského : Choč 
5094' n. m. vyzdvihnutého. Od Lúček počnúc až pod samu 
granitickú Tatru nížej tiahnú sa výšiny vápenné Prosehié; ja 
skalioy tyto menujem od „Prosečného", doliny to nadSielni- 
cou me^zi vysokými skalnými stenami sa vinúcej a bezvodnej 
(lebo jej voda jako v Karste pod zemou beží a len na jednom 
mieste zrejmo vyteká), s ponorom ,,Sovrec", do ktorého pre- 
padá sa nad Prosečným celý potok. 

S Roháčom (6582' n. m.) vyšinú sa naraz nad Prosečným 
granitické Tafr//. Volovec má 6534' n. m., Kriváň 7884' n. m., 
Lomnica 8528' n. m. 

Aby sme spád Tatier na juh a východ lepšej si pred oči 
postavili, poviem, že to miesto pod Kriváňom, kde Koprová 



— 362 — 

s Tichou (prilievlcy to Belej) vjedno Ba slievajii, stojí 3198' 
n. m. Tak teda vyvý.sil sa Kriváň nad vŕškami liptovskej 
kotliny vyše 4700' do 5000'. Nad krajom Kežmarským (1966' 
n. m.) namerás vyše 6000', kým zvršok Lomnice dosiahneš. 

Nedá sa r pár riadkoch Tatra nastieniť. Ona zasluhuje 
celú knihu samo o sebe, plnú krásy, velikánskosti , zajíma- 
vých pomerov, plnú báječných, pravdivých spomienok. 

Ohromné a velikánske Tatry končia sa na východ so 
strmým spádom do doliny Poprada. Na severe nepadajú tak 
nahlo. Lebo nad Žiarom zodvihne sa ešte raz tatranská 
Magura^ a sníži sa na sever pomaly až k Dunaju. 

Nad Popradom, tam kde spojuje sa on s Dunajom, končí 
sa ten ])rvý vmifrajH ťah vrchov a hôľ Okolia našeho , ktorý 
počnúc od Požoňa jako malý Karpát , s Bielou Brezovou a 
Nedzou horou, potom Inovec , Yetorné Hole, Magura a Ta- 
transký ťah hôľ, s Beskydom hen od Skalice až po Babiu 
Guru súbeží. Ja myslím, že tento ťah vrchov a hôľ považským 
máme volať, lebo je Váh s ním v najužšom spojení. Hen v 
Tiptove si má Tatry na pravom boku, tiež tak Moguru v 
Turčianskej , od Strečna dolu postavil si Yetorné Hole na 
ľavý bok. Inovec mu na ľavom. Malý Karpát na pravom boku 
ležia. Yáh kolo všetkých jednotlivých čiastok ťahu tohoto 
obchádza. 

Za považským ťahom vrchov a hôľ tatranských na juho- 
východ, vyvyšuje sa druhý taký , tomu tam rovnobežný ťah, 
medzi ním a Hronom. Tento si včul obozreme. 

Nad „vysokou Nitrou" (510' n. m.) vyzdvihuje sa báječný 
Zobor (1842' n. m.), a ním počína sa tento druhý vmítorný 
vrchoťah Okolia našeho, ktorý umiesťuje sa na pravom brehu 
Hrona. 

Zobor sám o sebe stojí ; za ním nasledujú na severový- 
chod až po Yeľképole roztiahnuté vršiny. Tríbeč je medzi 
nimi najvyšší. 

Na Rozdieli prirazí Tribeč k Vtáčnikovi , ktorý počnúc 
od Sv. Benedika nad Hronom , prez Yeľképole až do Prie- 
vidzského kraja pod južné vetvy Žiara trenčanského tiahne. 
Vtáčnik je jeho najvyššia sopka , na 4248' n. m. vyvýšená. 
Co sme v nadtiskom kraji o tom pod Beskydom vydutom 
rodisku dlho horevších sopiek nastienili, platí i o Vtáčnikovi, 

Vtáčnik^ Tribeč a Zobor rozprestrely sa medzi Nitrou a 
Hronom. Tribeč a Zobor vlastne medzi Nitrou a Zitvou, 

S Vavrínom, pri Kremnici vydul sa nad Hronom druhý 



— 363 — 

sopkovitý sused Vtáčnika až po 3222' n- m. Kremnickou ban- 
skou horou ho menujem. Ona sialia na juh až po Hron nad 
Svätým Krížom, na východ až po Banskú Bystricu a dolinu 
Bystrickú , na sever až po Hermanec a až po Stubňanské 
Teplice v Turci. Jej odvetva spojí sa so Ziarom rozdeliť 
Nitru od Turca. 

Nad prievalom z B. Bystrice do Turca , na severozápad 
výšine sa príkra Krizna hora na 4974' n. m. Od tejto počnúc 
rovno na sever tiahne sa riadok vysok>^h hôľ vápenných : 
Suchá, Ploská, Štefanova a Klak nad Sklabinou až hen po 
prieval Fatru a po Kráľovany. Hradská cesta z Baň. Bystrice 
prez Šturec (okolo 3000' n. m.) a Revúcu do Ružomberku delí 
tyto hole na východ od Magurky ; Váh ich delí od Hrdo- 
šína, Šípa a turčianskej Magury ; na západ im leží Turiec. — 
Ľubochňa rodí sa v hoľách týchto. Od prievalu z Lubochny 
do Krpelian , ktorý ľud náš od dávna Fatrou volá , ja celý 
rozvetvený riadok tých sem^ patriacich hôľ Faframi menujem. 
Pod nohami Fatier ležia Stubňanské Teplice , Blatnický a 
Sklabinský zámok. 

Na Fatru opiera sa hore Revúckou a Bystrickou dolinou 
vznešený rad hôľ nad Hronom vyšinutvch. Voznv priechod 
nad Bocou , povesťný pod menom Čertova svadba, z Liptova 
do Zvolena, delí ho na západnú čiastku , v ktorej vyšinuly sa 
Zlatibm\ská nad Magurkou, a Ďumbier (6462') nad Bystrou, a na 
východnú, v ktorej Vápenica^ Orlova ^ Králova Holá (6138' n. m.) 
nad horním Hronom trôňa. Medzi oboma u ich podnožia 
leží mesto Brezno. 

Kráľova Hoľa tak i ako Tatrv sní ži sa na východ razom 
až na Žiar hronský abo Diel Vernarský. Žiar abo Diel ale 
leží na vododelnej čiare Slovenska. Počnúc od tejto čiary na 
východ je výšava nadhronských hôľ stroskotaná. Ony rozpadnú 
sa nad stokami Hernáda na dve vetvy. Severnejšia tiahne za 
Europejskou vododielnou čiarou medzi Levočou a Kežmarkom 
na se"fer<)v vchod až k Beskydu , a v tejto vetve steká sa 
Torysa. Južná vetva medzi Hnilcom a Hornatom tiahne až 
po spojenie riek týchto na východ. V celom tomto ťahu 
Bukovina nad Svedlárom (Sch^vedler) jako najvyšší vrch 
vyzdvihla sa len na 3540' n. m Co ale tým vrchom na kráse 
a velikánskosti schádza, to ich podzemná hojnosť vrudesrie- 
bornej, medenej a železnej bohaté nahradila. 

Dostali sme sa na východný koniec druhého ťahu vrchov 
a hôr podtatranských, ktorý sme počnúc od Zobora na TribeČ, 



~ 364 — 

Vtáčnik, Fatru., na/lhronsM Hole až po nudhmlské banské wchy 
pozornosťou našou sprevádzali. Ja myslím, že jeho naj])rime- 
ranejšie meno bude: iiadhronský ťah vrel vov a hol podtatranských. 
lebo hlavná čiastka jeho vypína sa nad Hronom. Nadhrrmský 
ťah súbeží s považským a Baskydom. 

Nasleduje nám povšimnúť si tretí a ostatní ťah vrchov a hôľ 
v podtatranskom kraji Okolia našeho. On ľavý bok Hrona 
sprevádza a počína sa so Sitnom. 

Zlatonosná baňami rozrytá hora nad Stiavnicou so svojim 
mohutným Sitnom, vydula sa až na 3258' n. m., ktorý hlavný 
končiar jej celej hore meno dal. Pri sv. Benediku , tam kde 
nad Hronom počína sa Vtáčnik, jeho brat sopkorodný, tiahne 
na východ až hen po Divín a prielaz tamejší i \)eiYy do 
Lučenca. Na sever spadá do Hrona a Slatiny , na juh ho 
vršiny a rodiny nad Ipľom obklopujú, s ktorými pomaly v 
rodinu splýva. 

Od Sitna na sever vystupuje nad Detvou velikánska 
Polana^ tým väčšia, čím viac osamelá. Siaha ona až na 4602' 
n. m. Na sever a západ ju obchádza Hron, na juhu z nej 
pošlá Slatina. Je ona statná sestra Sitna a Vtáčnika sopkovi- 
tého, a s nimi jednoveká, jednorodá. — Lubietovská medená 
baňa v jej severnom boku leží. 

Sitno a Polojiu spojujú nižšie hole a vrchy , ktoré medzi 
Breznom a Tisovcom na severovýchod tiahnú. Yolajú ich : 
Jasenina (3150' n. m.) od Detvy na východ, Bradlo (2580' n. m.), 
Dlhý Grim^ Homolku, Tri chotáry a Vepor. Z týcbto ďalej na 
severovýchod vyraste i^a^oí^á ^oZa (4560' n. m.) nad Polhorou, 
Javor, Nadskalie a Tesná skala nad Muráňom, Stoličná Holá 
(4590' n. m.) a naposledy Tresník (4242' n. m.)Sú to, vyjmúc 
nadtisovské a nadmuráňske vápenno-skalnaté vysočiny, všetko 
granitické, staré hory. Mimo toho počnúc s Dlhým Grúňom 
až po Tresník ležia všetky tyto vrchole na našej slovenskej 
vododielnej čiare, ktorá tiahne sa z jednoho na druhý. Od 
Tresníka na východ dá sa ten istý vrchotab pod Hnilcom (na 
jeho pravom boku), ponad Dobšinú až na Volovec (4020' n. m.) 
nad Rožňavu, na Pipitku (3864' n. m.) nad Krásnohôrku, 
popri Smolnici až po Zlatú Idku a Košice sledovať. 

Spád severný celého tohoto ťahu vrchov a hôľ, počnúc 
od Sitna slz po Košice, ktorý ja podhronským ťahom menujem, 
je strmý a krátky. Spád južný tohože je jako Sitna zdlžený, 
ploskatý, a tratí sa pomaličky čím dial na juho-východ tým 
viac v ty vrškovité úrodné doliny a roviny, ktoré tento spád 



— 365 - 

počnúc od Ipľa na Rimavu, Dolniu Slanú, Bodávu a Hornáť 
sprevádzajú, a tento náš tretí vnútrajší podtatranský vrchoťah 
od vrchoťaliu Matry delia. 

Od slovenskej vododielnej čiary na východ oplýva i 
tento podhronský, jako jeho nadhronský súdruh v tomto kraji, 
banami na rudu sriebornú, medenú a železnú, ba i na zlatú. 
(Jd Jelšavy, Rožňavy a Krásnohôrky rozširujú sa na juh 
vápenno-skalné výšiny až hen po Gemer a Tornu. 

Jestli to, čo sme v predchádzajúcich riadkoch o našich 
medzi Beskydom a Matranským vrchoťahom umiestených 
vrchoch a hoľách povedeli, do pár slov stiahneme, nasleduje: 
že máme v podtatranskom kraji Okolia našeho trojí ťah vrchov 
a hôľ : považský hen od Požoňa až po Tatry ; lutdhronský od 
Nitry až po Torysu apo slev Hornatá s Hnilcom; a, podhronský 
hen od Sitna až po Košice. Všetky ťahy tyto súbežia jeden s 
druhým od juhozápadu na severovýchod a východ. Považský 
má najväčšie vrchole Tatry , nasleduje na juhovýchod nizsi 
nadhrmiský^ a ďalej ešte sníženejšie výšiny majúci podhronský. 

Zbýva nám pár slovy ešte roviny a nížiny Okolia našeho 
nastieniť. 

Najväčšia rovina Okolia našeho je potisská, v trojhrane 
medzi Tisou, matranským vrchoťahom a východným Beskydom 
obsaženom rozprestrená. Tato je z väčšej čiastky širokodlhoký 
močiar, a len kolo vrchov úrodná. 

Druhá úrodná a bohatá rovina tiahne sa od Nového 
Mesta dolu Považím , od Bánoviec dolu Nitrou , od Zlatých 
Moraviec dolu Zitvou , od Sv. Benedika dolu Hronom až po 
Dunaj, a nad matranským vrchoťahom hore Ipľom, na dolnej 
Rimave a Slanej , a hore Hornatom až po Košice a Prešov. 
I v samej hornatej čiastke Okolia našeho nad Tisou a v Podta- 
transkú nachodí sa dosť širokého údolia a úrodných vrškami 
naplnených, alebo i rovných kotlín. Na príklad : hornie Pova- 
žie, Turice, Orava, Liptov, Zvolen, a počnúc od Kežmarku na 
Levoču až po Prešov. 

Na konci stiahneme ešte všetko hore výšej povedané do 
pár nasledujúcich riadkov. 

Naše slovenské Okolie v hornom Uhorsku na východ, sever a 
západ ovenčuje Beskyd; na juh ho hraní Dunaj a Tisa. Matran- 
ský vrchoťah delí ho na východná nadtiskú, a na západmi podta- 
transkú čiastku. Na východnej strane z východného Beskyda 
pošle rieky a .potoky do Tisy padajú: BorŠa , bila a čorná 
Tisa, Terešva, Terebľa, Veľký Ag, Boršava, Latorica, Unh, 



- 366 — 

Laborica, Ondava a Toplá. V Podtatranskú Váh, Nitra, Žitva, 
Hron a Ipeľ do Dunaja ; Slaná s Rimavou, Hornát y ílnilcom 
a Torysou do Tisy, a Poprad s Dunajcom na sever do Visly 
vlievajú vody svoje. Nad Tíhou medzi východným Be.skydom 
a Matranským ťaiiom panuje rovina. V Podfatraiisku, medzi 
západným Beskydom a Matranským vrchoťahom , umiestily 
sa tri ťahy vrchov a hôľ , od juhozápadu na severovýchod 
a východ nnmerené ; tyto sú : považský, nadhronský a pod- 
hronský. — Dienes átúr. 

III. Pojednania (úvahy). 

136. Zo spisu ,^\) národiiich písních a povéstech plemen 

Slovanských.^^ 

Nenie spevnejšieho národa na svete nad Slovanov. Nachá- 
dzajú sa i u iných národov piesne, počuť i tam spevy, avšak 
ich nikde nieto ani toľké množstvo , ani nemajú toľkej krásy 
jako u nás. Čokoľvek z koľaje každodenného života vystúpi, 
čokoľvek nad všednú obeenosť v živote povznesie sa, všetko 
prechodí u Slovanov v pieseň a vo speve ozýva sa tým use- 
davejšie alebo vznešenejšie, čím neobyčajnejšie sú výjavy, 
ktoré dotýkajú sa duše a spev vyludzujú/ Yo speve hovorí 
Slovan k svetu, z pokolenia na pokolenie; vo speve složené 
sú jeho najvrúcnejšie city, jeho najmilejšie výtvory obraznosti 
a celá myseľ jeho. Národy indoeuropejské, ktorých je Slovan 
bratom najmladším, vyslovujú každý svojím spôsobom to, čo 
v sebe skrýva a čím zahorela duša jejich. Ind budovami 
chrámov ohromných, PerŠan knihami svätými , Egyptčan 
pyramídami , obelisky a ohromnými , tajemnými labyrin- 
tami , Grék v sochách prekrásnj^ch, Románi v malbe ča- 
rovnej, Germani v dojímavej hudbe; Slovania ale vyliali dušu 
a myseľ svoju v povesťach , piesňach a spevoch pohnutli- 
vých. Všetko, čo žilo oným národom v jejich dielach, to 
a Slovanov žije v ich piesňach a spevoch. Gôthe povedel, 
že sochy sú skamenelé tóny, u nás Slovanov tedy budovy, 
sochy a malby predchádzajúceho sveta rozpustily sa v tóny, 
hlasy alebo spevy. Niet na povrchnosti zeme slovanskej ani 
vytesaných budov indických, ani stavieb egyptských; nekre- 
sala ruka slovanská ani sochy grécke, ani nenalíčila štetcom 
malby románske : ale preto myseľ slovanská prešla do piesne 
a v nej sa vyslovila. Všetko, čokoľvek sa duše slovanskej živej- 



— 367 - 

šie dotklo, vyrazilo sa v piesni alebo v slove národa , nad 
ktorý, jako sme už riekli, hovornejšieho a spevnejšieho nieto 
na zen)i ! A preto i pravdivé a významne nazval sa národ náš 
slovanským, t. j. národom slovným, spevným *). Slovo má v 
živote slovanskom i iný hlboký význam. „Dobré slovo" pri- 
jíma Slovan za náhradu všetkého z vďačnosti , a slovom dajú 
sa u neho pôsobiť veci nadobyčajné. Jako sa vyslovuje, tak sa 
i otvára myseľ a duša slovanská slovom a piesňou ; nad tuto 
niet k nej istejšieho prístupu. 

V samej prírode stoja tvory hlasom obdarené vyššie i v 
organickej ústrojnosti, neži i tvory nemé. Co v prírode spatru- 
jeme, to samo je pravdou i v svete duchovnom. Najdokona- 
lejší a najľud'skejší spôsob, sdeliť s inými čo leží v duši , čo 
ju zaujalo a prebiera, je slovo, a najkrásnejšie a najpôvab- 
nejšie predstavenie toho stáva sa piesňou a spevom. Národ 
slovný čili spevný, národ , ktorý si od vlastnosti tejto sám 
meno dal slovanský, stojí v tomto ohľade vyššie nado všet- 
kými svojimi bratmi indoeurópskymi, duchom svojím v člo- 
večenstve horujúcimi. Ty vyslovovali sa spôsobami od slo- 
vanského rozličnými : budovami, stavbami, sochárstvom, mal- 
bou ; Slovania ale vyslovovali sa slovom , a vo spevoch sná- 
zornili dušu a myseľ svoju. Ze ale Slovania najľud'skejší tento 
spôsob vyslovenia-sa si vyvolili a 'obľúbili , musí byť i duša 
ich ľudskejšia než oných, a viacej v nej než v iných svätého 
ohňa tohoto. Slovo a pieseň je jejich vlastnosťou najpríslušnej- 
šou, ba takmer umením národním ; preto ale , že duša ich v 
celej svojej plnosti na tento spôsob sa vyslovila a sem sa 
obrátila v celej sile svojej, myslíme, že nadarmo stopujú ne- 
ktorí našinci zvláštne slovanské umenie v staviteľstve , v so- 
chárstve a v malbe. Staviteľstvo obecným len potrebám, jako 
sú rodinné príbytky, vyhoveť usilujúce sa, nemôže z ohľadu 
predneseného na úvahu vzaté byť , rovne ani sochárstvo a 
malba,« v ^núdznom napodobení predmetov zakriielé. C o je u 
Slovanov lepšieho z budovníctva a z malby , to, mienime, je 
prenesené od národov cudzích, a menovite vo spomänutych 
umeniach nasledovanie vzorov byzantinských a nemeckých. 
Nerozvily sa umenia spomänuté na poli našom , preto ale 
udomácnily sa na ňom a zakvitly slovo a pieseň, i stály sa 
umením naším národným. 



•) Slovo značí u Slovanov i pieseň , na pr, „Slovo o piku Igoievie." 



— 368 — 

Povedia nám síce odporníci Slovanstva , že piesne a 
spevy naše sú len kusy rozmetané a nespojené, že sa nevytvo- 
ril z nich celok jeden umelecky svity , a tak že sú vôbec 
bez vätšieho význanm pre ľuďstvo. Pravda je orsem , že Slo- 
vanstvo nemá ani jednej knihy, ci už spevov lebo svätej , v 
ktorej by bol duch slovanský, tak jako je, hneď povodne vy- 
stavený; nemá Slovanstvo ani indických Ramayan a Maha- 
bharat, ani perskej Zendavesty, ani židovských kníh svätých, 
ani g-réckej Iliady ; ale všetko toto nenie na žiadnu ujmu 
vysokej cene spevov slovanských. Slovanstvo , od prastarých 
časov roztrhané a rozdrobené, nemohlo vytvoriť dej jeden, 
ktorý by bol mysľou celého široko rozprestreného národa 
zatriasol a spev jedon ho oslavujúci zplodil ; jeho deje , tiež 
len v kmeňoch rozdrobených , sú viacej mimovoľne a trpné 
nežli činné, a padajú až do vekov, v ktorých, pre vrážajúcu 
z rozličných strán osvetu európsku do slovanského sveta, 
úvaha a rozjímavosť bezprosrednú prevahu mala nad nerozjí- 
majúcou obrazotvornosťou , nevyhnutne potrebnou k spevo- 
tvorným prostonárodným dielam. A nechybí i Slovanom 
jednotlivých prostou árodných , k umeleckej dokonalosti po- 
zdvihujúcich sa výtvorov spevných ; majú Cechovia svoj nevy- 
rovnaný Rukopis Kralodvorský a menovite spev vznešený o 
Zábojovi a Slavojovi; majú Rusi svojho Ig^ora Sviatoslaviča, 
Srbovia celý rad prostonárodných, opravdivým speveckým 
duchom dýchajúcich bohatierskych spevov; má Kozáctvo pre- 
krásne svoje dumy, ktoré básnickou cenou ďaleko prevyšujú 
podobné výtvory iných národov, na pr. nemecké Nibelungy. 
Yo spevoch týchto a v ich neprebranej družine u rozlič- 
ných kmeňov slovanských môže videť a poznať kto chce, čo 
je prostá, rýdza a nezopačená duša slovanská. Spevu jed- 
noho , všenárodného , jako sme spomneli, ovšem niet u Slo- 
vanov , poneváč nebolo všenárodného deja, a keď takéto deje 
zjavia sa na svete, myslíme , že oslávené budú i spevmi nie 
síce viac prostonárodnými , ale rozvážne umeleckými. To 
bude, bohdá, náhrada za nedostatok náš ! 

Jakú váhu piesňam a spevom slovanským pripisujeme, 
videť možno z toho, že sme ich nazvali slovanským umením 
národným. Umenie vôbec je jedna z najšľachetnejších stránok 
ľudstva; v ňom, kde sa ujalo, javí sa lepšia čiastka Človeka 
i národa. Vyjadruje sa ním zo stránky i jednotlivca i národa 
túžba po snázornení a spredmetnení dačeho božského v člo- 



— 369 — 

večenstve, a preto i každé umenie slúžilo hlavne Bohu , jeho 
vyznávaniu a pocte, a ďalej rozličným duchovným zájmom 
vôbec. Upomína ono tým spôsobom človečenstvo vždycky na 
jeho pôvod , jeho od svetskej hmoty vznešenejšiu stránku, 
zavierajúcu v sebe pravdu tu , z ktorej by nikdy v svete 
nemalo spúšťať očí. Národy, u ktorých žiadne umenie ani 
nevzniklo ani neudomácnilo sa, vidíme viaznuť v surovosti a 
prostopáchať v svete nelud'sky , ba ohavné , na pr. všetky 
národy mongolské, nech sú to už Tatári , Turci lebo Cudi ; 
naproti tomu u národov, u ktorých sa umenie rozvilo a sdo- 
konálilo, vidíme jak život ľudskejší, tak i ustavičnú a nepretr- 
ženú snahu po jeho sdokonalovaní a zvelebení. Toto platí o 
národoch indoeuropejských v človečenstve horujúcich, jako i 
z dobrej čiastky o národoch semitických , oným v dejinách 
spolu po boku postavených. — 

Podotkli sme vyšej, že duch slovanský žiadneho iného 
umenia nevytvoril, ani dajaké iné svojím nazývať nemôže, 
krom piesnictvo ; do tohoto ale vdýchnul celú silu svoju, lebo 
ono túžbe jeho najlepšie vyhovievalo. Básnictvo ale je vrcho- 
viskom všetkého umenia , i najprístojnejším , najrozumnejším 
a najľudskejším spôsobom pre národ, vysloviť to, čo pokladá 
za krásne a vznešené ; národ ale, ktorý na tento spôsob a v 
úplne ľudskom duchu vyslovuje sa , musí mať v srdci a v 
mysli svojej najviac zápalu tohoto vznešeného. I sám život 
skutočný Slovanov, dobre-li ho uvážime, vydáva o tom sve- 
doctvo neomylné. Pohliadnuť musíme v tomto ohľade do mi- 
nulosti našej a v pamäť uviesť si , že v dávnych obcach na- 
šich dľa výslovného svedoctva inostranných spisovateľov nebolo 
ani núdznych ani opustených , že v nich panovalo úplné 
pohostinstvo i k svojim i k cudzím , že každý cudzinec 
cestujúci končinami našimi stál pod ochranou všetkých, a 
vedený od domácich z obce do obce užíval všade úplnej bez- 
pečnosti a zaopatrenia vo všetkom potrebnom; rozpomínať sa 
musíme "na to, že cudzinci na stály byt do krajín našich pri- 
sťahovali sa prijímaní boli všade s láskavosťou a j?.;kýmsi 
vyznačením, a konečne a nado všetko, že zajatí vo vojnách, 
jako o tom inostranní s podivením vypravujú, bývali po čase 
od predkov našich alebo na slobodu a k svojim pustení, alebo 
medzi nich do rodín prijatí atď. Povážac toto smelé istíme, 
že tak ľudských ťahov nikde u žiadneho národu nájsť ne- 
možno, poneváč trebas by v inom vyrovnaly sa iné národy 
predkom našim, ačpráve v tej istej miere nevyrovnávajú sa": 

čítanka 11. 24 



— 370 — 

préca každý iný Darod zajatých vo vojne nepriateľov , ktorí 
um stáli o záhubu, uvrhovai clo otroctva a nakladal s nimi a 
s jejich potomkami najsamovoľnejsie. I sriadenie starých obcí 
našich, jaké ešte podnes v Rusku nalezáme a jaké u všet- 
kých Slovanov za starodávna neomylne bývalo, dokazuje, že 
Slovan človeka vôbec považoval za blížneho , a podľa toho 
priznával mu rovné právo s ktorýmkoľvek iným. Neklamú sa 
ti, ktorí tvrdia , že to dobré svoje príčiny má , prečo Slo- 
vania tak ochotne kresťanstvo, náboženstvo lásky k blížnemu, 
prijímali a toto tak rýchlym krokom u nich sa rozšírilo, 
vyjmúc len ty kraje, v ktorých sa im železom vnucovalo a 
kde pod jeho zásterou predkovia naši k veľkým bremenám 
prinucovaní bývali. Ani dnes ešte , trebas už veky cudzích 
vlivov prez nás prešly a nevhodné príklady neboly i na 
kmeny naše bez ličinku , trebas už u nektorých kmeňov 
našich pôvodná jejich povaha v dačom skrivila sa, i národ 
slovanský vôbec pod trpkým osudom premnoho vystál : preca 
Slovan, či už z povedomia lebo z náklonnosti prirodzenej sta- 
rým našim mravom verný, od nikoho v šetrnosti a láske k 
blížnemu vôbec prevýšiť sa nedá, a nikde zaiste hlas ľuďský 
vrúcnejšieho ohlasu nenájde, než práve v duši nezopačeného 
Slovana. Samy deje kmeňov našich ukazujú nám na mnoho 
podstatný tento ťah povahy slovanskej, na pr. ťaženie Polia- 
kov s. kráľom Sobieskym pred Viedeň, najvätším nebezpe- 
čenstvom a úzkosťmi skľúčenú, ťaženie dobrovoľné , z čistej 
náklonnosti ku kresťanstvu bez všetkých nárokov ; alebo 
vtrhnutie Rusov s cárom Aleksandrom do Paríža — sídla 
národa, pri jeho ž vpáde do Ruska oddali Rusi ohňu svoju 
maťušlíu Moskvu, srdce vlasti — a Aleksandrovo a jeho Rusov 
s francúzskym národom , bez všetkého pomyslenia na po- 
mstu, ľuďské spanilomyseľné nakladanie atď. Nesbožňujeme my 
tuná Slovanov, dobre vediac , že sa i odporné jednanie jak 
v živote nižšom tak v dejoch jejich nájde ; ale ta je povaha 
národa našeho, že síce v rozdráždenosti svojej i do kraj- 
ností zabieha, však ale opäť v konečnom rozhodnutí na novo 
lepšia stránka jeho ducha víťazí. Y tom spolu záleží , dľa 
mienenia našeho, i mravné vychovávanie našeho národa, viesť 
ho slovom i skutkom k tomu, aby vedel premáhať sa v kraj- 
nosťach; za zdar ale jeho ručí nám sila, krajnosťami nepo- 
rušená a vždycky konečne na lepšiu stránku prevažujúca sa. 
Ostatne všetky deje kmeňov našich sú podľa hlbokého našeho 
presvedčenia Jen preddvoranou budúcich dejov vätších a vý- 



— 371 — 

znamnejsích ; k eeraii je národ nás v dejinách ľuďstya povo- 
laný, to len budúcnosť ukáže a vyloží. 

K vypestovaniu básnictva prostonárodného slovanského, 
takého jaké je , dozaista podstatne dopomáhala i zem , na 
ktorej Slovania rozložení sú. Krajiny nad Dunajom z vätšej 
čiastky rovinaté , sem tam posiate návršiami, vyšším pásmom 
hôr len v Bulharsku prestúpené , úhrnkom rozkošným pod- 
nebím obdarené, a priaznivé rastlinstvu každého druhu, mu- 
sely i lásku ku prírode značne podporovať i obrazotvornosť 
rozpalovať ľúbeznú. Kraje Tatranské , obtočené síce vrchami 
na nektorých miestach vysoko vypínajúcimi sa , z vätšej 
čiastky však vinúcimi sa uľahlejšie medzi neúrodnými doli- 
nami , konečne do preúrodnej , riekami prúdistými i váž- 
nym Dunajom preorávanej roviny vybiehajúcimi , poskytujú 
takmer obydlie pokoja, milého snenia, a ponúkajú k túžbe 
rozčúlenej. 1 vysoké svrchu spomänuté hory , nie síce 
príkre Alpy , večne snehovité , nedostupné , ale viacej spo- 
jené s nižšou zemou , skôr zajímajú a povznášajú ducha 
než aby ho srážaly. Okolia nad Moravou a Labom majú 
skoro ten samý ráz jako tatranské , menej ale ohromnosti^ 
lež viacej spojitosti v sebe a otvorenosti , prečo i k milému 
rozmaru mysli pridávajú duchu osteň k jednaniu, a viacej k 
tomu otvárajú pole. Krajiny ale za Tatrami, rozkladajúce sa 
v rovinách jako more rozvlnených a nepriehľadných , vôbec 
úrodných, nie piesočnatých, zavlažovaných a mnohonásobne 
prestúpených i prúdami bystrými i riekami vážne valiacimi 
sa, k poludniu práve rozkošný oblek južného podnebia pri- 
bierajúcich, otvorené i silnému pôsobeniu moci prirodzených, 
jako slnka i vetrov atď., v celku ale neškodnému, vo vábivom 
a bujnom rozživotnení a v ohromnosti svojej zapaľujú mocne 
obrazotvornosť, vlievajú do duše túžbu rozčúlenú i nekonečnú 
a otvárajú pole k dejom odvážnym a mohutným. Len ďalej 
k severu obliekajú na seba roviny tyto ráz jednostrannosti a 
pošmúrnosti severnej, čo sa i poznať dáva v básnických útvo- 
roch severnejších tých krajov, ktoré v celku menej zahrá- 
vajú si s prírodou , už chudšou a chladnejšou , nasledovne 
javia menej pestrej barvitosti a sú pošmúrnejšie. 

K utvoreniu sa konečne básnictva tohoto , takého jako 
je, dopomáhal tiež značne i sám spôsob života našich pred- 
kov. Známo je z píšem cudzích spisovateľov , a presvedču- 
jeme sa o tom ešte i dnes na mnohých stranách v Slovan- 
stve, že predkovia naši nebývali hromadne v jednom mieste. 



— 372 — 

lež rozptýlené a osobitne, čo i podnes eSte , kde sa to len 
zachovať môže, s obľubou jakousi národ nás zachováva. V 
poli stojí dom osamelý, v ňom žije rodina časy svoje, v tejto 
ale osamelosti človek otočený samou prírodou , s ktorou od 
začiatku spolu žije a krom ktorej málo iného obcovania má, 
obracať sa k nej prinútený býva ; z inej strany zase potrebou 
sa mu stáva túliť sa tým srdečnejsie k rodine , ktorá mu 
je samojediným ľuďským družstvom v samotnosti tejto. V 
dlhom spolu prebývaní človek na prírodu zvykne, oni si tak- 
mer vzájemne porozumejú, odkiaľ i vätšia známosť prírody u 
ľudu našeho, i veliké jeho k nej lipnutie pochádza ; v prí- 
rode ale osamelej stojí mu len jeho dom, príbytok rodiny, a 
odtiaľ v značnej miere i ta u ľudu našeho i v básnictve jeho 
ustavičná, neuhasná túžba po dome a rodine , i ta láska k 
tomu v slovanských piesňach tak často spomínanému a ospe- 
vovanému „šíremu poľu.^' 

Ale prejdime už na samé pole básnictva našeho prosto- 
národného , široké a kvetnaté , vlniace sa hneď lúkami a 
pahorkami, hneď zahybujúee sa k domom , príbytkom rodín, 
hneď skláňajúce sa k modrým horám , za ktoré len túžba 
jiesie a nie oko, a hneď zas utajujúce sa v hájoch stiennych 
a horách temných, obklopujúce hneď jazerá a rieky šumivé, 
a okrášlené hneď bohatiermi zádumčivé po ňom nesúcimi sa, 
alebo^ ubiehajúcimi prudko do ďaleká. 

Človek slovanský, spojený s prírodou sväzkom nerozluči- 
teľným, obzerá sa na ňu ustavične, nachádza v nej položenie 
duše svojej zobrazené, úkazy jej bere za význam stavu svojho 
i udalostí jeho týkajúcich sa, a príroda vzájemne ponúka ho, 
aby jej i hnutiam jej zrozumel, a zobrazil si na nich stav 
svoj i city svojej duše. V tomto spojení má sa jeden k dru- 
hému, a rozumejú sa oba dobre i bez výrazných slov jako 
starí známi a priatelia. Spojenie takéto nachodí sa v pies- 
ňach slovanských vôbec, i uvádzame ta nektoré k dosvedče- 
niu toho. 

Hory, hory, čierne hory, 

však nad vami smutno stojí, 

sestra bratú hlavu myje, 

do vojny ho vypravuje ; 

hoj braček môj premilený, 

kedy že ty prídeš z vojny ? 

Sestra moja premilená, 

prídi ty von po tri rána. 



- 373 — 

Prvé ráno von vyzrela, 

biele zore uvidela, 

hoj Bože môj premilený, 

už je brat môj pripravený ; 

druhé ráno von vyzrela, 

červené zore videla, 

hoj Bože môj premilený, 

už je brat môj v prudkom ohni ; 

tretie ráno von vyzrela, 

čierne zore uvidela, 

hoj Bože môj premilený, 

už je brat môj dorúbaný a t. ď. 
Hory tu smútkom zastrené dávajú na znak žiaľ sestry 
za milým do vojny odchádzajúcim bratom , a zore jej ozna- 
mujú každý raz čo sa s ním stáva v ďalekosti. Alebo : 

Zahučaly hory, zahučaly lesy, 

kam ste sa podely, moje mladé časy ! 

Moje mladé časy nezažily krásy, 

moje mladé letá nezažily sveta. 

Mladosť moja mladosť, kam si sa podela, 

jako by som kameň do vody hodila; 

ešte sa ten kameň v tej vode obráti, 

ale moja mladosť viacej sa nevráti. 
Hučanie hôr, jakoby vzdychnutie jejich žalostné , vylu- 
dzuje i zo srdca žiaľne zavzdychnutie , a že hučanie skoro 
pominie i tam dakde sa tratí , je zavzdychnutie to žiaľ za 
uletlou minulosťou. Tak v piesni ,,Venčok" rozlučujúci sa s 
milou necháva jej venčok, majúci jej dávať na javo , čo sa s 
ním stane : 

Keď on bude zvädlý, to som dorúbaný, 
a keď bude suchý, to som dostrielaný, 
keď sa nepremení, vedz že som ja zdravý a t. ď. — 
Zovnútorná podoba piesni našich je verš , nerýmovaný 
alebo rýmovaný, onen v staročeských , ruských , srbských a 
bulharských, tento v rusínskych, poľsk^'^ch , novočeských, 
moravských a slovenských piesňach. Jedno i druhé v roz- 
ličných piesňach rozhodené nalezá sa v piesňach slovinských 
v Stýrsku, Krajinskú a Korutánsku, a smiešané v mnohých 
dumách maloruských. Podoba piesni nerýmovaných je bez 
odporu staršia, a súdime z toho, že piesne tyto , jako ešte 
podnes v Srbsku spevy junácke a na Ukraine do nedávna 



— 374 - 

ŕlamy, dllisej než u západných Slovanov spievaly sa k nástro- 
jom hudobným, známym ešte za našicli Časov u Srbov v 
spôsobe guďi a famburice., a u Malorusov v spôsobe handury. 
Y Rukopise Kralodvorskom pripomína sa varifo. pri ktorom 
sa spievaly piesne. Co ztratily piesne v priebehu času hrou 
hudebnou, to si vynahradily na západe rýmom, napodobne- 
ním zvuku hudby, lebo piesne nie sú vlastne len ku spevu, 
lež i k hudbe. Najprv sa všetky piesne dozaista nelen spie- 
valy, ale i hraly, a len potom, keď hlasná hudba sama pre 
seba zostávala, pribieraly rým za náhradu ztraty. Pretvoro- 
vanie toto z uerýmovania do rýmov pekne videť v dumách 
maloruských, v piesňach slovinských a lužických, v ktorých, 
jako sme už podotkli, nektoré piesne alebo v nektorých ne- 
ktoré verše sa snášajú a v iných nie. I v srbských nerý- 
movaných piesňach videť už v nektorých snahu po rýme, bez 
pochyby že i tam už hudba nástrojová k piesňam pomaly 
prestáva. 

-Verše majú slabík v rozličnom počte. Je ich v jednom 
po 5 , 6,7, 8, 9, 10, 11, 12 i viacej, najobľúbenejšie sú 
však verše s 8, 10, 12 slabikami. Junácke spevy Srbov sú 
skoro všetky vo veršach desaťslabičnvch složené. V týchto a 
v osmoslabičných je prestávka (caesura) vôbec po štvrtej, vo 
dvanásťslabičnýcTi obyčajne po šiestej slabike. 

Prízvuku sa vo veršoch šetrí , a kde dĺžka slabík 
silu prízvuku umenšuje , kladená váha na tuto, čo z toho 
poznať možno , že poriadok , v jakom slová vo verši stoja, 
je vymeraný a len na ujmu blahozviičnosti verša prevrátiť 
sa môže. 

I ta zvláštnosť ešte pri piesňach našich zasluhuje pozor- 
nosti, že sa slová, na ktoré pieseň váhu kladie, často opakú- 
vajú; a to na rozličnom mieste, n. p. 

Morena, Morena, za kohos' umrela? 
Nie za ny, nie za ny, lež za ty kresťany. — 
Stojí lipka, stojí, na poli zelená. — 
Cie to dievča, čie to, čo na vodu ide a t. ď. 
a opakúva sa nelen prvé, ale i slová iné miesta zaujíma- 
júce, vôbec slová ty, na ktorých piesni zvlášte záleží. Je to 
spôsob paralellismu. Často sa opakujú i celé verše. 

Spievajú sa piesne slovanské všade, pri všetkých príle- 
žitosťach, pri prácach poľných i domácich , pri slávnosťach 
rodinných, v zábavných spoločnosťach atď. Na poli pri prá- 



— 375 — 

cach i pri domácicli slávnosťach spievajú najviac ženy; v 
zábavách spoločenských obveselujú sa nimi i mužovia. Vý- 
hradne ale muži spievajú u Srbov junácke spevy , a to tak 
nazvaní slepci, ľudia slepí , pri svojich jednou strunou po- 
tiahnutých „guslách". Zasadnúc si nekam na patrné miesto: 
na cestu, na námestie pri trhoch v mestách a mestečkách, 
neďaleko od chrámu v nedeľu a vo sviatok , spievajú piesne 
junácke radom, predovšetkým ale o Marku králevicu, i na- 
sbiera sa okolo nich na kopy ľudu, počúvajúceho v radostnom 
nadchnutí deje ubehlých časov a svojich v pamiatke potom- 
stva žijúcich bohatierov. Pri odchode každý nečím slepca 
obdarí, čo dohromady býva výnosným darom, tak že slepci 
u Srbov nezakusujú žiadnej núdze. I pri veselých počeťných 
spoločnosťach spievávajú slepci po dokonanej hostine pri 
všeobecnom tichu. Po Ukraine až do nedávna podľa svedoc- 
tiev poľských spisovateľov chodievali tak zvaní banduristi, 
spievajúc dumy , najviac zo slobodných kozáckych časov, a 
sbierali dary za spevné spomienky vekov bohatierskych. I na 
dvoroch veľmožov poľských sdržiavali sa za dávnejších časov 
banduristi , obveselujúc každú vätšiu spoločnosť spievaním 
starých dúm. Avšak už prestali , a s nimi umlkujú pomaly 
i dumy. 

U nás na Slovensku spievávajú slepci tiež piesne pri 
husiach, obľúbenom nástroji slovanskom, v čas trhov po me- 
stečkách alebo chodiac z dediny do dediny, ale hlavne len o 
slepote svojej. 

Slovanské piesne po všetkých našich plemenách a kme- 
ňoch, jako každý po jejieh sostavení a prehliadnutí úplne sa 
presvedčí, sú výrastok , ačkoľvek prerozmanitý , preca ale 
rovného pôvodu. Spoločný ten peň, na ktorom všetky naše 
piesne vyrástly, sú jeden a ten samý hlavný názor sveta, 
jedna myseľ a jedny city , a zovnútorné rúcho , ktorým ty 
názoi'y a^. city odené sú , je trebárs v rozličných nárečiach 
jedna a ta ^ama reč. Podivuhodná je srovnalosť piesni slo- 
vanských vo všetkom, i v tom ešte, jako sa vzájemne doplňujú 
k celku básnictva národného. Co chybí jednomu , má druh}'. 
Srovnalosť piesni slovanských ide až do málo od seba rozdiel- 
nej podobnosti v nektorých , a do úplnej podobnosti v iných 
piesňach, a to u plemien zemepisne od seba oddialených, na 
pr. u Cechov a Rusov, Srbov a Rusínov , Slovákov a Srbov 
a t. ď. A piesne naše pohybujú sa pri tom v podobných 
obratoch alebo práve v tých samých , jako mnohé piesne 



- 376 — 

Slovákov a Rusínov, 8rbov a Runov a t. d. Toto všetko ne- 
stvorilo sa prípadnosťou, ani nenie vzájemne vypožičané , lež 
vdychnutím tohože ducha do piesni našich tak sa stalo. Videť 
zo všetkého toho najjasnejšie, že národ náš vo všetkých ple- 
menách svojich dýcha jedným duchom, mysľou jednou myslí 
a žije životom jedným. 

Okrem spomänutého všeobecne platného rázu piesni 
našich srovnávajú so ony ešte v jednom ohľade , a to v istej 
zádumčivosti a v smutnom jakomsi rozčúlení. I piesne do 
veselosti dávajúce sa upomínajú v nápevoch svojich vždycky 
na jakýsi smútok, trebas by i príčina jeho nikde sa nejavila. 
Ráz tento smútkový piesni našich všelijako vysvetlovali, 
hlavne však vykladali ho z nešťastných osudov národa našeho. 
Pravda je, že žiadon národ toľko nevytrpel, toľko sa nenamo- 
zolil a nenatrápil jako náš , i to dopúšťame , že nešťastné 
osudy národa vtisnú výtvorom a celému životu jeho 
pečať smútku, avšak mal a má národ náš v pojediných kme- 
ňoch svojich i časy veľké , časy šťastia a slávy ; ráz ale 
tento smútkový je obecný u nešťastných a šťastnejších kme- 
ňov, je prenikavý a hlboký , tak že dľa mienenia našeho 
nemôže samojedinou príčinou jeho byť nešťastie národa, 
trebas i veľmi dlho trvajúce. Musela ho zaiste vdýchnuť do 
piesni našich sama duša národa k smútku sklenná. A sklon- 
nosť tato, dľa mienenia našeho , pochádza z uvažovania sveta 
vždy premenlivého , a konečne preca ducha hlbšieho, jaký 
je dozaista v národe našom , neuspokojujúceho. Vojdi do 
samôt a pustín a zasteskne sa ti i tam; prejdi do hluku a 
blesku sveta, i toho sa nasýtiš ; oddaj sa bezprácnosti, 
zunuje sa ti ; bývaj vždy v prácach, i od tých sa časom odvrá- 
tiš: slovom, úplné uspokojenie trvať môže len v okamžení, 
a koľko že je takých v živote ľuďskom! Neuspokojí nikdy 
svet ten docela, a toto, myslíme, pri osudoch našich nešťast- 
ných zaznieva smútkom v piesňach národa našeho celého. 

Nápevy piesni našich sú im na podiv prístojné , i nevie 
človek čemu diviť sa, či tej obrazotvornosti národa , ktorá 
také a tolké piesne stvorila ; alebo tej obrazotvornosti , ktorá 
ich v tak prerozmanitých nápevoch svetom pustila! Je však 
spojené jedno s druhým. 

Ĺudovit Štúr. 



— 377 — 
137. Povaha slovenských povestí. 

Národy Slovanské vládnu napospol velikými a draho- 
cennými poklady svojej zvláštnej národnej poesie. Sú to 
samorodé, rýdze jako zlato výtvory ducha poetičného, v hoj- 
nej miere na tyto národy vyliateho , a obrazotvornosti na 
krásu a veľkosť bohatej, a len týmto národom v istom spô- 
sobe vlastnej. Ony záležajii v hrdinských i milostných, smut- 
ných i veselých piesňach, bájoch a povesťach. Každý kmeň a 
národ v Slovanstve má ich svoje vlastné . staroveké i novšie. 
Staroveké prechoval a prechováva z vekov na veky, z poko- 
lenia na pokolenie skrze ústne podanie, a ty nové vždy ešte 
tvorí. Sem vlastne padajú spevy a piesne prostonárodné, roz- 
ličného druhu a spôsobu ; ale medzi ostatními vynikajú jak 
milosťné tak i hrdinské piesne, jnhiých Slovayiov^ maloruské dumy 
a dumky, a tiché milostné pesničky (spevanky) Slovákov. 

Ku boku týmto krásnym výtvorom a neoceniteľným po- 
kladom poesie slovanskej smelo sa postaviť môžu slovenské 
povesti. 

Slovenské Povesti sú výtvory prostonárodnej slovenskej 
poesie, ktorých pôvod a počiatok padá hlboko do časov naj- 
prvšieho národného povedomia. K tak ony sú ty najprvšie 
kvety poesie jeho, vykvitnuté na jarnom slnku obrazotvor- 
nosti národa ešte mladého , a snázo^rňujii nám tu najprvšiu 
povedomosť národného dncha. — Ze tyto kvety hlboko z 
národného ducha u nás Slovákov vyrástli, — a že národ sám 
v týchto svojich výtvoroch vždy s veľkou obľubou sa tešieval, 
ukazuje to : že tyto povesti od tolikých století nevyšly z 
pamäti, ale až podosiaf v čerstvosti sa udržaly. Od počiatku 
svojeho neznámeho, až do báječnej minulosti padajúceho vzniku 
vyprávajú sa ony a podávajú z úst do úst, od pokolenia na 
pokolenie, s priemenami síce čo do pobočností , ale v pod- 
state vždy ty isté, ty samé. Tisíc a tisícraz boly tyto národné 
veselo-, cino- a truchlohry v divadielcach tichých slovenských 
izbičiek, pri lučivovom svetle kozubov a pri hudbe hvizd ia- 
cich vretien, na dlhých zimných večeroch od k tomu zrode- 
ných samovzdelaných ochotníkov bezplatne predstavované; — 
a miešané obecenstvo z malých i velTíých záležajúce, tu dolu 
i na gallerii, nesunovalo ich s obľubou a pochvalou poslúchať. 
Každý dom v dedine a každý kút v dome má u nás svojich 
vykladačov a vykladačky, ktorí svojemu obecenstvu temer na 
každý zimný večer novú povesť predstavovať a vykladať znajú. 



— 378 — 

Zato ale každc'i vjprarovanie, ktorc'i v týchto novejšfch 
časoch pomedzi slovenskú pospolitosť koluje , nenie hneď 
opravdová a pôvodná slovenská povesť, prípoviedka, poviecka, 
rozprávka. Dosť i nehodných toho mena rozprávok medzi 
ľudom sa porozpráva. 

Co je opravdová a pôvodná povesť slovenská, to sa musí 
ukázať a dokázať zo spôsobu a usporiadanosti jej vypravo- 
vania , z obrazotvornosti , ktorou sa malujú predmety a z 
látky, ktorá sa vypravuje ; to pritom samo r sebe rozumejúc, 
že povesť musí byť i pekná i mravne bezúhonná. 

Spôsob vypravovania (rozprávania) je prostonárodný slo- 
venský t. j. v tvaroch g^rammatických , výrazoch , obratoch 
a t. ď. — slovom v reči a vo vyjadrení cele tak vyvedený, 
jako si to slovenský ľud sám rozpráva. 

Usporiadanosť slovenských povestí je ta , čo pri drama- 
toch. Začiatok sa deje hnea od hrdinu povesti, alebo od osôb 
a vecí bezprosredne s hrdinom , hlavnými udalosťami a cie- 
ľom povesti spojených. Hrdina povesti jakousi vyššou mocou 
vyvolený je k svojej úlohe — jako u dramatu osudom; — 
druhý, ktoby sa na tu úlohu dal , nič nevyvedie a zkape i 
sám. Beh vecí skrze prekážky a tragične sa vy viňuje , až k 
cieľu a zakončeniu povesti. Ale toto zakončenie delí sa už 
od dramatov dosavádnych u Grékov a západných Európy 
národov povstalých, a tvorí spôsob nového slovanského dra- 
matu. Lebo naše povesti len v tom tragične sa končia, že v 
nich hriešne a vinné osoby zaslúžený trest a smutný koniec 
berú ; ale nevinný hrdina povesti a osoby s ním spojené odmeny 
a radosti dochádzajú. Zlý princíp vždy hynie, dobrý princíp 
vždy nad ním víťazí a udrží sa. — Hlavný zjav tragičnosti 
našich povestí je kliatba, zakliate , ktoré jako trest a nešťa- 
stie vždy pre dajakú vinu padá na vinníka, ale spolu s ním i 
nevinných často zachvacuje n. pr s vinnými rodičmi nevinné 
deti, s kráľom celú krajinu. 

Obrazotvornosť (phantasia) je cele ta , ktorú pri slovan- 
skom národe a v slovanskej poesii nachodíme : a tak ona 
obživuje a sosobňuje všetko stvorenie , celú prírodu : skala, 
strom, pták, had, lev, líška a t. d*., životné i neživotné tvory 
znajú jej hovoriť a jako osoby vystupovať a konať. Všetko čo tato 
obrazotvornosť vytvoruje a s čím sa sretáme v povesťaeh , to 
sa vyznačuje lebo neobyčajnou krásou , lebo velikosťou a 
ohromnosťou. Nič malicherného, nič nízkeho a podlého vytý- 
kať sa jej nemôže, ač vypravovanie tu i tam pri najvážnej- 



— 379 — 

šfcli a pri tragičnych vecach do žartu zábeh uje. A z tohoto 
ohľadu obrazotvornosť mnohých povestí kolossálnou nazvať 
môžeme, pre kolossálnosť jej predmetov. Zvlášte vyššie nad- 
prirodzené moci do tohoto kolossálneho obleku zaviňuje. 
Zvláštni ale zjav tejto obrazotvornosti je pretvorovanie sa 
osôb na veci a zvery, a týchto zase na osoby (metamorpho- 
sis) : tak jako to máme v hájoch gréckych a rímanských. Len 
že v našich povesťach vec pretvorená podržuje i potom vlast- 
nosti osoby a zase nazpäť na osobu premeniť sa môže, čo v 
hájoch gréckych a rímanských nemáme *). V našich pove- 
sťach nieto príkladu tvorov polČloveka a polzvera lebo veci 
predstavujúcich, jako boly sphyngy, centauri, syreny a t. p. 
— Trest a zlé predstavuje nám tato obrazotvornosť jako 
kliatbu, zakliate, ktoré padá hneď na jednotlivcov , hneď s 
nimi spolu na mestá, zámky , kraje i s ich obyvateľmi , a 
ktoré vždy záleží v nejakom neobyčajnom neprirodzenom 
nešťastí, alebo v obrátení sa osôb na zvery lebo neživé veci. 
Látka a predmety našich povestí vzaté sú z dávnych 
pohansk3'ch bájov (mythologie) našich predkov , z jejich 
domáceho i občanského života. Sretáme sa tedy v povesťach 
s báječnými postavami Slnca , Mesiaca , Vetra , Drakov a 
Stríg, Vešťcov a Hadačov ; poznáme poťah ľudí k týmto vyš- 
ším (náboženským) bytnosťam a jejich vliv na príbehy a 
vývin dejov ľudských ; odkryjú sa našim očiam i tajemné ich 
svety a zámky. Ďalej nas zabávajú v nich kráľovia, králevi- 
čovia a kňahne i jejich milosťné a bohatierske deje. Pomery 
rodičov a detí, bratov a sestier, manželov a manželiek, krá- 
ľov a poddaných , chudobných i bohatých — to všetko z 
dobrej i zlej stránky, s čnosťami i chybami sa ukazuje. Pri 
všetkom ale je báječnosť so skutočnosťou pomiešaná. — A 
tak náš národ tu sám seba maluje, svoje dávne pochopy o 
božstve i svete predstavuje, svoje vlastné chyby i čnosti, ve- 
rejný i domáci život, práva, zvyky, a t. ď. opisuje , slovom : 
on si je sám sebe rozprávkou. 

Aug^ust Horislav Skultety. Pavel Do'foilnský. 



') Vidz: P. Ovidii Metamorphoseon libri XV. — Kremä dva príklady 
v týchto máme, že osoba pretvorená nazpäť na osobu sa mení : v 
knihe I. lo, dcéra Inachova z jalovičky nazpäť na pannu, a Ulysses 
svojich spoločníkov u Circe zo zvierat nazpäť na ťudí mení. 



- 380 — 
138. Náboženstvo pohanských Slovanov, 

Tisícročná slávnosť pokresťanenia národu slovenského 
kroz vierozvestov slovanských sv. Cyrilla a Methoda , ktorá 
sme z milosti Božej s rokom 1863-tím už prežili, podáva 
nám k sodpovedaniu tu otázku: jakého náboženstva boli Slo- 
vania pred kresťanstvom ? — Ze pohanského , to je síce od- 
poveď ľahká, ale tým jednak je povedané málo čo viac, nežli 
nič; lebo povstáva zas otázka: jaké že bolo to pohanské ná- 
boženstvo predkov našich , či také jako Grékov , Rimanov, 
alebo Nemcov ? — Starší učení slovanskí do náboženstva 
pohanských Slovanov zahrňovali bez rozpaku množstvo ná- 
hľadov i osôb náboženských pôvodne neslovauvských, ale iným 
národom náležiacich. Len v novejšom čase počali slovanskí 
vedomci bedlivejšej zkúmať a vyhľadávať pôvodné nábožen- 
stvo pohanských Slovanov, v čom menovite Safarík a Hanus 
najviac svetla podali. Staropohanskjch obyčajov , rozprávok, 
obradov, mien, vrchov, miest, vesníc, mohýl, hrádkov, žiarov 
a t. d'., množstvo nachodí sa na Slovensku. Na tomto poli 
bádania starožitností našich je práce ešte mnoho, a záleží na 
tom všetko, nelen aby sme vedeli opísať náboženstvo pohan- 
ských Slovanov , . ale vedeli i vy zkúmať význam a smysel, 
nájsť ukrytú myšlienku v tých modlách, obradoch a. i. Tak 
na pr. prečo utvorili si modlu Svetovida so 4 hlavami ? na 
znamenie 4 strán sveta. A prečo druhú so troma, Triglava ? 
bezpochyby na znamenie ohňa , zeme a vody, alebo neba, 
zeme a pekla. — Prečo zaväzovali daktorým bôžikom oči ? 
iste preto, aby nevideli ľud'ské chyby a krehkosti , za ktoré 
by sa hanbiť museli a t. ď. Co a koľko ryzkúmalo sa posa- 
vád' v tomto ohľade , to podať sostavené v stručnom celku, 
bude úlohou prítomného pojednania. 

Prísny a bedlivý zkúmateľ slovanských vecí, Dobrovský, 
mnohými dôkazy potvrdil , že náboženstvo pohanských Slo- 
vanov mnoho podobnosti má s indickým , jako i posvätná 
prastará reč indická, Sanskryt zvaná, veľkú príbuznosť ma so 
slovanskou rečou ; ba i sám národ slaviansky bol za starých 
časov od iných národov Vindy, Venedi, Vendi volaný. Tak 
n. pr. Indovia volajú najvyššieho Boha Parahrama , Slovania 
Prrthoha ; Trimnrti u Slovanov Triglav , Morana u Slovanov 
Morena; Živa a i. — Indovia ctia oheň i vodu a veria v 
preobrátenie-sa človeka v iné bytnosti, živoČuchy , stromy, 



— 381 — 

kamene, — všetko to tak verili i Slovania; v povesťach slo- 
venských máme toho nazbyt dôkazov. Indovia nejedia mäso, 
tak i Slovania najviac živili sa kašou a rastlinami , a živo- 
čuchy neradi zabíjali, vyjmúc pri obetách. Medzi Slováky jesto 
i teraz dosť ľudí , ktorí by za svet ani len chrústa nezabili. 

Slovania tedy verili v jednoho najvyššieho boha, stvori- 
teľa a pána všehomíra , ktorého volali vdkým alebo starým 
Bohom, Prahohom. U nás Slovákov zachovala sa toho zre- 
teľná stopa v porekadle „bysťu bohu, bysťu prabohu" (jako 
i v mnohých iných výrazoch), čo znamená: bytuje, jestvuje 
praboh. — Od neho pochádzali ostatní bohovia jako pro- 
sredníci medzi ním a svetom, ale rozdielni podľa moci; čím 
bližší rodom tomu prabohu, tým silnejší. 

Od samého Praboha má pôvod svetlo, pocta svetla. Slo- 
vania verili, že bytnosť svetla^ zjavila sa na zemi a vtelila v 
človeku, a ten volal sa (dľa Šafárika) Svaroh (či nie Svoraď/ 
v Liptove menuje sa jeden vrch Svoradj, ktorý naučil človeka 
kovaniu kovov, i manželskému sňatku. Po ňom panoval syn 
Svarozic i Dázboh zvaný. Slnce bolo obraz boha svetla. 

Svarožica ctili jako Radhosťa. Jeho modla stála v chráme 
mesta Retri/ (Ratary) u Slovanov Polabských ; prichádzavali 
k nemu s obeťami pre vešťby. Bol celý zlatý a jeho lóže 
purpurové. Pri hlave mal orla s rozpiatyma krídlama, na 
prsiach čiernu turovú hlavu , i na štíte, ktorý v ľavej ruke 
držal, v pravej ruke mal sekeru na obe strany ostrú. Ctený 
bol i na Morave. 

Dažboha ctili jako Svetovida poľským výrazom Svatovida. 
Naše porekadlo : „na svätého vida (i starého vida) čo nebude 
nikdá" svedčí, že i predkovia naši o nom vedeli. Na ostrove 
Rujane v mori baltickom bol jeho najslávnejší chrám, tam stál 
na kriedovej skale v prosred hradu Arkóny na velikom nahradí. 
Chrám bol rozdelený na dve časti. V prosriedku bolo oddelenie 
na 4 stĺpoch , miesto stien boly opony , povaľ krásne na 
červeno .zabarvená. — Tu stála veliká socha Svetovida so 
štyrmi tvárami , bradou pekne uhladenou , vlasmi ostriha- 
nými. V jednej ruke držal roh s vínom , ktorý kňaz každý 
rok v určitý deň vyplňoval , a podľa zbytku vína v rohu 
ostalého prorokoval úrodnosť budúceho roku. Ľavú ruku mal 
sohnutú na spôsob kuše ; odev na ňom len po kolená, 
nohy stály na holej zemi, podošvy v zemi. Znaky mal ty to : 
sedlo, uzdu a ohromný meč, jehož pošva a rukoväť lígotaly 
sa od zlata a drahých kameňov. Bohoslužba jeho vykonávala 



— 382 — 

sa v určité (Iní a bola spojená s hádaním. On bol Boh úrod 
zemských, vojny a spoločenského života. Každý muž a žena 
boli povinní obetovať mu peniaz , krom toho náležala mu 
tretia časť vojenskej koristi. K jeho ochrane slúžilo tristo 
peších strelcov, ktorí bojovali jako jeho vojsko v jeho mene. 
Svetovidovi na Rujane prinášali Slovania z najvzdialenejších 
krajín obeti. Pri jeho chráme choval sa biely kôň , ktorého 
len kňaz chovať a na ňom jazdiť smel. Národ myslel, že na 
tom koni sám Svetovid jazdieva a s nepriateľom bojuje, a aby 
to veril, sám kňaz cválal v noci na ňom a takého upoteného 
ráno ukazoval. Kôň ten (Tátoš) slúžil k vešteniu i k háda- 
niu. Pocta jeho vykonávala sa takto : každý rok po dokona- 
nej žatve činilo sa poďakovanie od ľudu zo všetkých strán 
shromaždeného; pred chrámom po obeťach vydržiavala sa 
hostina , alebo hody. Najvyšší kňaz, s dlhou bradou a 
vlasami, dňom pred slávnosťou vymetal svätyňu, do ktorej, len 
sám kročiť smel , ale dal pozor aby tam nedýchal, ale zavše 
bežal oddýchnuť si ku dverám. Na druhý deň keď ľud sho- 
maždený bol, prezeral ten roh , a podľa toho jako ubudlo 
vína veštil, a ľud alebo ku skrovnosti, alebo štedrosti napo- 
mínal. Potom vylial staré víno ku nohám Boha na obeť, a 
čerstvým naplnil prázny loh , nato zdravkaním a pripitím 
uctiac modlu , sebe , národu a celej krajine hojnosť všeho 
dobrého želal. Po dokonanej prosbe priložil k ústam roh 
s vínom a vypil ho na dúšok, a zase znovu naplniac , dal ho 
bohovi do pravice. Obetovaný mu bol i veličizný , mädom 
zapravený koláč , ktorý kňaz medzi seba a ľud postaviac 
pýtal sa, že či ho vidia ? keď tito odpovedali , že ho nevidia, 
ale len koláč: žiadal, aby ho tak i na rok pre veliký koláč 
videť nemohli. Preto hľa až podnes chlieb „božím darom" 
menujeme. Kňaz vítal a pozdravoval zástup menom Svetovida. 
Obeti, dary a koristi pre Boha prinesené soberúc držal nau- 
čenie, napomínal k cteniu boha a dávaniu obetí, a za všetku 
poctu im odplatu a víťazstvo sľuboval. Ostatok dňa ztrávený 
bol v hodovaní, pití, ihrách, pasoch a i. Pri čom opiť pova- 
žovalo sa za čnosť, striezlivosť za hriech. I v čas nastávajúcej 
vojny, alebo po vojne konaly sa obeti. Hádanie (žrebovanie) 
dialo sa kroz koňa (žrebca). V chráme Arkónskom bola 
veliká vojanská zástava s orlami , stanica zvaná, ktorú sám 
kňaz do vojny niesol , a pod ňou idúci mali právo všetko 
robiť čo chceli, lúpiť, sbíjať , páliť, a t. ď. — Roku 1848. 
nalezená bola pri vsi Horodnica v Poľsku nad riekou Zbručou 



— 383 — 

socha Svetovida z jednoho kusa pieskovca vykresaná 4 lakte 
zvyšky, všetky 4 boky má rovné, 15 palcov široké. Všetky 
ty znaky , ktoré nachodily sa pri Arkónskom Svetovidovi, 
nalezajú sa i na tejto soche vykreslené. Odovzdaná je tato 
sjocha museu Krakovskému. Vyobrazená ale videť sa môže v 
Českomoravskej kronike (1. sv.), vydanej v Prahe, medzi 
modlami slovanskými. 

Takto sbožnené slnce Dažboh ctilo sa u všetkých Slova- 
nov pod menom Svarožíca, Rrtdhosfa, Scetovida, Proveho alebo 
Porevida. On bol bohom múdrosti , mravnosti, vševedstva, 
hadačstva, občanského života; k nemu utekali sa, a kňazia 
tázali sa jeho výrokov vo všetkých záležitosťach. Bol ochranca 
práva a spravodlivosti , priemyslu a pohostinstva. Konečne 
bolo slnce vtelenou bytnosťou svetla, ktoré so zlou bytnosťou — - 
tmou — ustavične bojuje. Ztadiaľ pochodí ten základný roz- 
diel v pohansko-slovanskom náboženstve medzi dobrými a 
zlými bohy , alebo Belhohom a Cernobohom. Všetci predošlé 
menovaní sú Belbohovia, ostatní Cernobozi , ku ktorým jako 
zdá sa i Parom náležal, čo ukazujú ty mnohé paroma spo- 
mínajúce kliatby na Slovensku. Kňazia belbohov museli byť 
iní než černobohov; tamti belokňažníci , belokňahyne; tyto 
černokňažníci, černokňahyne. Tým vzdávali poctu preto , že 
od nich všetko dobré očakávali ; týmto preto , aby ukrotili 
jejich hnev, odvrátili pokuty a t. ď. — CT nás na Slovensku, 
zdá sa , že pocta Černobohov mala prevahu nad Belbohy, 
lebo pamiatky pohanské modloslužby zlých bytností nachodia 
sa u nás veľmi zhusta. Tak čerti, Čertovica, čertova svadba, 
besi, jenžibaby, strigy, strigôni, poronte, morená, černokňaž- 
níci , i sám Parom na Slovensku sú každénm známi. To 
ale sú všetko bytnosti zlé, bytnosti tmy a mrákoty. Naproti 
tomu Svetovid, Radhosť neveľmi musel byť u nás známy a 
domáci. — Svetovid tedy jako belbog bojoval proti cerno- 
bohom, a cválal v noci na koni , bielom jako deň. Zástava 
a meč ukazujú na jeho bojovnú povahu. 

Tento boh svetla mal v každej čiastke roku zvláštne 
mená; na jar volal sa, Jarovít., na jaseň Pwevít alebo Porevid^ 
v zime volal sa Pore^nuL Porenut mal 4 tvári , piatu na 
prsách ; zárodok to nového slnca ; lebo verili, že slnce znovu 
rodí sa každý rok. Preto bol Boh i plodu v živote materin- 
skom. Volal sa on i Poronec, od neho pochodia bezpochyby 
ty priezyvky na deti nepodarené i dnes u nás bežné : prošť, 
prôšťa, poronť. 



~ 384 — 

Prove, boh práva a spravedlivosti, bol tiež belbob. Mená 
Právno, Pravonín a i. naňho upomínajú. Opis jeho nachodí 
sa v Hollého bájesloví. Najnovšie ale nalezenej modly Pro- 
veho r. 1855. opísanie i vyobrazenie podané je v kalendári 
„Časníku" na rok 1857, str. 190. 

' ' Parom alebo Perún bol po prabohovi jedon z najväčších 
bohov. Jakej ale podoby bol, potom či k Bel bohom či k 
Cernobohom náležal, nevieme. Pravde podobne ale bol (.'er- 
noboh. K jeho pocte pred jeho sochou pálil sa ustavične 
oheň, jako i na horách, ktoré menujú sa Žiare, páleval sa 
ustavične oheň. Takéto Žiare nachodia sa v každej sloven- 
skej stolici. Sú to napospol lysé, jakoby vypálené , skalnaté 
vrchy. Pri Chotči osobytný taký skalnatý , vztýčený vrch, 
ku poludniu strmiaci , volá sa Žiar. Žiare v Nitrianskej, 
Luptovskej stôl. a i. Pocta Paroma musela na Slovensku byť 
najrozšírenejšia, to svedčí každodenné jeho až po dnes spo- 
mínanie, čo u iných kmeňov tak nepozorovať. Yôbec znať sa 
dáva, že podľa velikej rozsiahlosti národa slovanského pred- 
nosť mali bohovia krajinskí pred inými vzdialenejších krajín, 
ačpráve známosť všetkých slovanských bohov všetkým slovan- 
ským kmeňom bola vlastná. — Meno Hromníc má pôvod od 
Pahroma. 

Trihlav (Triglav) tiež jeden z predních a väčších bohov s 
tromi hlavami predstavajúcimi nebo , zem a peklo , alebo 
podzemie , bol ctený hlavne medzi Slo venci v Krajinskú, 
Styrsku a Korutánsku. Tam menuje sa podnes vysočizný 
vrch Triglav. Cez oči mal závoj, aby videť nemohol slabosti 
ľuďské. Chrámy mal bohaté, množstvo zbrane. Desiata čiastka 
koristi náležala jemu. K jeho cti slávily sa sviatky a hody. 
Ci náležal ku bel-, či k cernobohom nevedomo. 

v 

Lad, Lado, LeU Lala, deti Lady^ boli bozi jará a mlado- 
sti; manželstva i Äv;^ ktorého zvlášte pri pôrode detí vzývali. 
Dindo, Did, Dundo, Dimd'a, nebolo zvláštne božišťa od Lela, 
Lelka , ale to samé; len že dľa môjho zdania maďarským 
menom pomenavané , jako navzájem zase milostné meno 
„lélek" a „lelkem'^ vzali si Maďari od nášho Lelka; česky 
takže lelkovať = milovať. Maďarské gyôngy — perla , ho- 
vorí a užíva sa pri milosťných výrazoch. Takto vysvetliť by 
sa dala ta pieseň v Kollárových spievankách: „Hoja Dunďa 
hoja," ktorú ostatne len v krajoch v blízkosti a susedstve 
Maďarov v úžitku nachádzame, jako na pr. v Gemeri. 



— 385 — 

Jako ctili Slovania slnce v podobe Daíboha, Svetovída a i. 
v podobe mužskej, tak ctili zase vodu v podobe pohlavia žen- 
ského. Z ohňa a vody povstal dľa jcjich náhľadu vesmír. Ale 
i tyto ženské bytnosti boly zase jedny dobré, jako: Lada 
(u Slovákov tei'az Lajda v zlom srny sle = necudná žena), 
Deva, Devana, Živa, Živena; — zlé ale : Morena, Mora, Kiki- 
mova. Baba J Ježibaba, Jagababa a i. — Lada bola bohyňa 
krásv a mladosti, odtiaľ slovo ladný =. krásny; Poliaci ho- 
voria ,.ladná voda*". O nej možno čítať v Hollého bájesloví i 
v Kollárových Zpievankách v I. diele , tak jako i o De vane 
a Žive. Mnoho miest a hradov nachodí sa dľa mena Devín, 
kde modla Dexy stála a ctená bola. — Na Slovensku musela 
byť ctená zo ženských bohýň najmä Baba , Jažiabaha. To 
svedčia predne mnohé mená vrchov, obcí, na pr. v Orave 
Haba-hora, obce tíabín, liabiná a t. ď. V hornej Orave žena 
v dobrom smysle podnes menuje sa baba. U Cechov bába 
stará mať; u nás bába = nemluvniatko , babušiť , zababušiť, 
t. j. hlavu závojmi a šatkami ovinúť, jako pri ženách. Babie 
leto., babí pes t. j. veliká fúzatá húsenka (Sphinx lig-ustri) bola 
jej zasvätená. Jaga-baba bola bytnosť zlá , ináč menovala sa 
jazerná mať, besná mať, čertova mať; podnes hovorí sa „ja- 
zorná mať ťa zabila, vzala" a t. p. Slovo jaga je prakoreň, 
od neho pochodí jaza, poľsky jadza, jedza (odtiaľ Jenžibaba), 
naše jaz, jazero, jazvec, jazviua (pod Ohotčom hlboká kotlina, 
kde pred veky jazero bolo, volá sa Jazviny), staroslovanský 
=z jama. České jízva (jazva) := rana. pochodí od jazvy, — 
jazy, — js-gy, baby, lebo všetko zlé od nej pochodí. I Chor- 
vátske jaký t. j. divý, ukrutný pochodí od jag'ý — jag;. Tak 
i rodové mená Jagašič, Jakušič a i. — U Slovákov zachovalo 
sa slovo jagať sa = ligotať sa, a jažiť. V slovenských poves- 
ťach je meno Jenžibaby tak bežné , žeby sa bez nej nič 
vykonať nemohlo. — Najmä u nás na ÍŠlovensku v našej 
slovenčine vyskytuje sa mnoho všakových mien, ktoré báječný 
smysel majji, ale objasnenia potrebujú. Z detinských časov 
rozpomínam sa, že deti chodiac popod stromy v jaseni takto 
si spievali: ,.>Stevo (snáď Sejo?) Revo (srv Porevit) daj aby 
hrušky' (slivky, jablká a t. ď.) padaly a chlapci (dievčatá) 
ich sbiorali." Keď vetrom ráňané ovocie opadlo, nasledovala 
ruvačka. 

Jako od dobrých bohov (belbohov) pochádzali dobrí du- 
chovia, tak od zlých fčernobohov) zase zlí, tam ti pomáhali 
dobrému, tito zlému. Boli duchovia a bôžici : 

čítanka II. 25 



— 38í) — 

i. Povetrm,^ jako : Stribog^, Zmok (/mak). Fochvist, Sejo. 
Revo, Yjboh, Cei-nokíiazník, ohniví Draci a i. 

2. Vodní: Rusalky boly panny so zelenými vlasy ; bývalý 
pri potokách, studničkách; srovn. sviatky: Rusadlá. 

3. Zemní a lesní: Vily, panny hrdinské, Laktibrada a i. 

4. Podzemní ^z\í i dobrí: Dedko, Dedušek^ ukrýval po- 
klady, Šotek, Škrátok , Pikulík boli dobrí; Čert *) , Bes, 
Rarách, Bobo, Svetlonos , Vlkolak, Zrak, Das, Diblík a t. J. 
boli zlí ; jako i Strigo, Strigôň , Bosorák , Bosorka , snáď i 
Jenžibaba medzi týchto náleží. 

Ďalej mali posvätné bohom živočuchy, rastliny , háje, 
rieky , jazerá , vrchy. Tak n. pr. tur (sviatky Turice a 
množstvo mien na Slovensku **) , obraz jarnej^ sily a ^plod- 
nosti), byhvol , bohvol (buvol) ; kôň (Tátoš , ÍŠemik , Sarac) 
bojovný ; kukučka, holub, lastovička, vrana, sova (tyto smrť 
a tmu znamenaly). I včely boly posvätné a mäd, mädovec bol 
posvätný dar bohom. Božia kravička, babí pes a t. ď. Stromy: 
lipa, dub, lieska, breza, klen. 

Slovania verili v čarodejné premeny a preobrazenie sa 
človeka na strom, živočucha, skalu. Hovorieva sa ešte n. p. 
„Bodaj si skamenel", „nech tu skameniem". Yerili , že duša 
umierajúcemu hrdlom vyletí, a semotam lieta po stromoch, a 
Morena ju potom, uvedie do čiernej noci. Tedy nádeju v 
budúci život a nesmrteľnosť žiadnu nemali , jako vôbec po- 
hania. 

Slovania mrtvýcb pálili i pochovávali. Sobraný popol 
dávali do popolníc a stavali na stĺpy na cestácK a chotároch ; 
odtiaľ hrana, hranica. Ku pocte nebohých t. j. ktorí sú už We 
horÁy — tedy len zíví boli hoží^ — 'držiavali tryznt/. Toto slovo 
zachovalo sa ešte v Orave , trýzniť = hovoriť. Tryzny boly 
slávnosti a hody pohrabné, inferiae exequiae , a držiavaly sa 



*) Toto božišťa nemalo v pohanstve ten vj'^znam a smysel, ktorý iná 
teraz v kresťanstve totiž: démon, malus g-enius, satanas, nepriate!; 
ale temer opačný. Dl'a môjlio jflomnenia čert bol bôžik domáci 
svadby a manželstva, podobný Škretu, Škrytku, Skratku. — Naše 
„Čertova svadba" zjavne nkazuje, že čert bol bôžik svadby a man- 
želstva Cíerťa, čertík — hovorí sa ešte v dobrom smysle o deťoch 
upískaných. Čert nebol černoboh. Černobozi boli vyobrazení v zvie- 
racej a potvornej podobe. Tur n. p. bol černobog. Belbozi boli pred- 
stavení v podobe ľuďskej. 

**) Turec , Turany , Turík , Turíčky , TuropoKa , St. Tura , Turnisko 
(pole pri Veľ. Vsi v Orave) a t» ď. 



— 387 — 

obyčajne na jar. Vtedy liali víno na mohyly mŕtvych, a stavali 
na ne pokrmy mysliac, že ti zomrelí budú z toho jesť. Kam 
podela by sa diisa mŕtvych, o tom nič nevedeli , aspoň mali 
veľmi tmavé pochopy. — Viery v osud nemali. Na hadacstvo v 
chrámoch modly mnoho držali, čo poukazuje na nedostatok 
vlastnej samostatnosti , hľadali teda u Boha poradu. Boho- 
služba bola vždy s hádaním spojená. Hádali nelen zretci či 
veštci ale i veštkyne čili vešti'ce. Hádanie dialo sa vrhaním lósu 
čili žrebu pomocou žrebca, a s tým spojovala sa viera v slovo 
všemokúce. Ľudské slovo malo čarodejnú moc. Preto začítanie, 
ureknutie , zariekanie , zaklínanie ešte po dnes v platnosti 
trvá. Národní spevci volali sa veštci. 

Miesta pohanskej modloslužby boly rozličné. Slovania 
totiž rozdelovali bohov na nebeských a zemských. Týmto klaňali 
sa všade, kdekoľvek mali svoje obydlie a kde ukazovali svoju 
moc ; tamtým ale vzdávali česť na zvláštnych miestach a vo 
zvláštnych chrámoch, j ako na p r. Svetovidu v Arkóne. Obe- 
tište bývalo väčším dielom pod holým nebom, pri riekach, na 
horách, pod stromami. 

Vodu považovali za živel, z ktorého svet stvorený bol, 
lebo podľa jejich domnenia zem vyplynula z mora. Vody, 
rieky, more boly oživené rozličnými báječn^'mi bytnosťami; 
preto najviac vykonávaly sa obrady bohoslužby na brehoch 
vôd. V týchto svätých vodách bývalý : Moreny, Rusalky , Vod- 
níky ; a Slovania svätili jejich sviatky v najdlhšie dni roka, 
ktoré volaly sa „kupaľo, kupadlá". Kúpali sa včasné z rána, 
umývali sa vodou „nepočatou'^ , a večer prinášali modlu 
Morenu, hádzali ju do vody, púšťali vence po vode , a pritom 
všetkom — jako pri všetkých iných slávnosťach — spievali 
piesne. 

Česť ohňu vzdávaná bola vo dvoch najhlavnejších sviat- 
koch do roka. Na Koledu (Kratčúň , keď je najkratší deň) a 
na Svobodku *) alebo Kúpalo (keď sa voda so slncom žasnú- 



*) Sobotka písalo sa dosaváď chybne od všetkých Slovanov, lebo 
nepochodí to od židovskej soboty, ale písať sa má Svohodka od svo- 
body (slobody) , jakož o sviatok svobodných t, j. mládencov a 
panien, ktoré volajii sa slovensky až podnes svobodnc'; pod svo- 
bodným rozumie sa mládenec, pod svobodnou panna. I kúpanie i pá- 
lenie ohňov na Jána vykanáva sa až podnes len od mládeže, 
jakožto svobodných, ktorí ale zasnúbiť sa chcejň. Svoboda pochádza 
od svôj^ a preto lepšej než sloboda. 

* 



— 388 — 

bila) v najílllisí deň v roku , o Jano. 1 kú])anip, a BÍce na 
Veľkú noc, i pálenie oliňov , a síce dcíi pred sv. Jíinoni 
krst. 24. jun. je až posavád na Slovensku tak v obyčají, jako 
snáď v Časoch predkresťanských, s tym rozdielom , že teraz 
vykonáva sa kúpanie vzájemné skroze mládencov i panny ; 
pálenie ohňov ale len skroze panny, čo odbavuje a vykonáva 
sa so spevom a plesom. Sviatky tyto trvalý v dobe pohanskej 
obyčajne za mesiac, teda asi toľko , jako od veľkej noci do 
Jána krstiteľa. 

Vrchovce hor, skaly a kamene považovaly sa za obydlia 
bohov, to teda boly miesta posvätné. Tam boly kamenné 
obetnice. Posvätný háj volal sa ráj ^ a bol plotom ohradený, 
kam len žretc mohol vnísť. Zvláštnym miestom pohanskej 
bohoslužby našich pohanských predkov boly zu/mé hrady, kde 
stávaly slávnejšie chrámy, a boly tiež odje ^ volaly sa i Raj- 
hrady. Bohoslužbám ale určené boly i menšie hrady, hrádky, 
hradÍAtia^ hradiská, ktoré všetky k vykonávaniu modloslužby 
sriadené boly, 

Y zemach slovanských je množstvo takýchto miest, kde 
vykopávajú sa zbroje, popolnice, nože, strely, ozdoby z kovu. 
kopije, rohy, črepy a m. i. i kamenné obetnice. To všetko 
ukazuje, že na hradištiach, hrádkoch b ly prednejšie miesta 
pohanskej bohoslužby. Jaká ale bola a jakým bohom vzdá- 
vaná, nevieme. 

Chrámy. Najprednejšie miesta pohanskej bohoslužby boly 
chrámy^ a menšie svätyne, v ktorých modly stály a pred kto- 
rými sa obetovalo. Chrámy boly posvätené vyšším nebeským 
bohom, jako Svetovidovi. Chrám bol rozdelený na dve čiastky, 
na predniu a zadniu sim alebo ^ svätyňu, ktorá náležala sa 
dakedy v samom prosriedku. Stĺpy a opony oddelovaly obe 
čiastky od seba. Hlavná modla stávala na prvom mieste v 
prosriedku, a okolo nej boly rozostavené vedľajšie modly a 
posvätné veci. Prednia časť chrámu bola priestrannejšia, steny 
boly ozdobené všelijakými rezbami, a na nich visely všakové 
posvätné veci; i z vonku boly steny všakovými rezbami 
ozdobené predstavujúce bohov, bohyne, ľudí, živočuchy a t. d'., 
ktoré malý nejaký posvätný význam I krov a strecha boly 
často všakovak okrášlené , takže taký chrám veľmi krásne, 
ozdobne a bohato vyzeral. Chrámy boly zvätša drevené. 
Hlavný vchod býval od západu , lebo k východu obracali sa 
ľudia, klaňajúc sa modlám. Okolo chrámu býval dvor, kto- 
rého plot (parkan) bol všelijak okrášlený. Po obetovaní bohom 



- 389 — 

nasledovalo obyčajne hodovanie a poneváč stať sa nemohlo 
vždy pod holým nebom, boly všakové siene a podstresia pri- 
pravené. Chrámy boly útočišťom každému, kto porúčal sa 
bohu, a nikto nesmel zákon ten rušiť; v chráme našiel každý 
ochranu a bezpečnosť života. 

Modly. Celá zem slovanská bola plná modiel veľkých i 
malých, z dreva rezaných alebo z kovu, zlata, sriebra, 
broncu urobených , áno i kamenných , obyčajne nadľudskej 
velikosti. Daktoré modly malý zpotvorenú podobu s dvoma, 
troma, štyrmi a viac hlavami alebo tvárami. Predstavovaly sa 
v odeve alebo z dreva rezanom, alebo z kovu uliatom, alebo 
z odevných látok ušitom , a temer vždycky so zbrojou ; i 
okolo nich rozložené boly zbroje a iné potrebné veci. Boly 
obyčajne v stojacej podobe. Slovania nepovažovali modly za 
samé vyobrazenia boha, ale il)a za milý príbytok jeho ducha. 

Kňazi a Zrefci *). Tito nedelili sa síce triedou od dru- 
hých ľudí, ale tvorili zvláštny spolok. Od druhých ludí delili 
sa bielym odevom (belorižci) a dlhou bradou a vlasami do 
vrkočov zapletenými, i inými znaky. Náležali k predním oso- 
bám národa, mali účasť na snemoch a občianskych vecach, 
predsedali pri súdoch, a často stály sa jednotlivé rodiny i 
skutočnými kňazami, alebo kniežatami národa. Boli oni pro- 
sredníkami medzi božstvom a človekom, vykonávatelia modli- 
tieb a hádačstva. Len prední kňazia mali právo vchádzať do 
vnútornej svätyne. Čím znamenitejší kňaz tým viac potrebo- 
val pamocníkov ku konaniu krvavých obetí , ktoré volaly sa 
žertvy alebo treljy , k opatrovaniu , čisteniu a bezpochyby i 
stavaniu chrámov. Tak povstaly zvláštne sbory žretcov vša- 
kových, vlchovcov, koldunov (koldošov), černokňažníkov, hddaČov, 
znacfwrov^ veW.ov, čarodejníkov, kúzelníkov a t. ď., jako i žen- 
ských : čo/ľodejníc, vestic ; v kráľodvorskom rukopise spomí- 
najú sa „panny vyučené véšťbám vítézovým/' — Oni mali 
sdedenú náuku náboženskú ; mali i písmo , ktoré záležalo v 
istých č&)'tách a čiarach , od čeho volali sa čaro-dejníci alebo 
čei 'uo-k nožníc i. 

Modloslužby vykonávali tak, že pokloniť sa prišli bohom, 
a to činili padnutím na tvár k zeme a bitím sa v čelo. Vo 
svätyne nesmel nikto sedeť , áno musel i svoj dych tajiť. 
Vzývanie boha dialo sa lebo modlitbou, alebo spevom hudbou 



*) Žretc t. j. žertvec, obetník, od íertva = obeť. 



— 390 — 

sprevádzaným. Obeti, ktoré volaly sa zertvy i frehy, yykoná- 
valy sa buď kadeuírn z voňavých rastlín , bucf zabíjaním 
zvierat najviac domácich, alebo pálením prim^senych obetí. 
Zápalné obeti boly slávnejšie. Dakedy stalo sa , že po válke 
a víťazstve obetovali i človeka nepriateľa. Pri pohrabnom 
obrade pálenia mŕtvol zabíjali sa nebu živočuchy, ale i ľudia ; 
tým úfať sa mohol nebohý , že takou obeťou otvorí sa mu 
cesta do raja. Druhá časť modloslužby bolo hádanie, veštenie, 
predpovedanie, ktoré dialo sa hádzaním žrebov (losov). Každé 
dôležitejšie podniknutie a predsavzatie, týkajúce sa či jedno- 
tlivcov, či to celého národa, rozhodovalo sa hádaním, n. pr. 
jestli kôň Svetovidov cez nastavané do radu kopije pravou 
nohou prekročil, to bolo dobré znamenie; jestli ale ľavou, zlý 
výpad znamenalo. 

Výročné sviatky a slávnosti. Tyto slávili na začiatku 
troch premien v roku. Prvý bol sviatok Vesny t. j. jará, Lada 
a Lady, Lela a Lely. Znamenie jeho bola zelená viecha. 
Obetovala sa koza. Mládenci a panny spievali piesne. Zta- 
diaľ má meno nedela druzebná , 4 pôstna. Topili Morenu v 
nedeľu smrtná, (t. j. 5. pôstnu). Tento sviatok mal štvoraký 
význam : náboženským, roľnícky, rodinný a pohrabný. Náhozen- 
ský záležal v tom, . že vzývala sa Lada, mať slnca a vody. 
Druhý význam rolničky záležal v tom , že hraním prevodzo- 
valy sa všakové roľnícke práce, na pr. siate prosa, maku a i. 
Tretí význam domáci, rodinný, spojenie slnca s vodou, Svetovida 
s Ladou a Devanou; štvrtý význam bol pohrabný. Viedli sa 
totiž prievody na mohyle zomrelých, ktorým prinášali pokrmy 
a nápoje, a oplakávali ich. Potom držali tryznu t. j. slávne 
hody, kde jedli a pili zvaní i nezvaní. Terajšie kary. Potom 
nasledovaly hry, zápasy, behanie o závod. 

V lete slávily sa sviatky Lada : Turice , Letnice , i Eu- 
sadláj preto že vzývaly sa Rusalky, vodné bytnosti. Sviatky 
skončily sa slávnosťou Svobodky alebo Kujxilo zvanou. Svo- 
bodní, mládenci, panny, vyšli na vyvýšené miesto nad vodou, 
spievali, krepčili, vence plietli , nimi ovenčovali a opasovali 
sa, kládli ohne, skákali okolo nich, kropili sa vodou , dva a 
dva — mládenec a panna — preskakovali oheň , urobili pa- 
nákov Kúpalo a Morenu a hádzali ich do vody. Kupjaľo zna- 
menalo Lada, Svetovida, Morena vodu , Devu ; oboje spolu 
zasnúbenie slnca s vodou. Tretia slávnosť odbávala sa v zime. 

v 

Zimný slnovrat. To boly sviatky KoMy, Svetovid od Cerno- 



- 391 — 

boha porazený na novo povstáva. Sviatky to boly rodiaceho 
sa slnca. Slávily sa obeťami, hrami, spevom, hádaním. 

Polirahy a hroby. Slovania mŕtvych alebo pálili , alebo 
pochovávali. Pálili ich alebo na zemi , alebo vo vykopanej 
jame, „žiarovisko"' zvanej , ktorú najprv vypálili. Znameni- 
tejším osobám robily sa mohyle a tam kládly vsakové nádoby, 
popolnice, ozdoby, zbroj, pokrmy a i. Sú i také žiaroviska, 
kde len obeti zvierat pálené boly, to sú obetnice^ trebnice. Také 
pohanské hroboviská nachodia sa najviac na rovinách, nivách, 
vždycky nad potôčkom, alebo studničkou , blízko osád, a v 
nich nachodia sa nádoby rozmanitej podoby, popolnice, pokr- 
mové nádoby, náradia, zbroj, šperky a i. 

Ctlboh Zooh. 



B. Články zábavno - poučné. 



IV. Životopisy (biograj)hie). 

a. Nevlastm. 

139. Anton Rernolák. 

Anton Bernoldk^ povestný spisovateľ slovenský, tlieologiae 
baccalaureus, dekan, farár a miestny dozorca Škôl v Nových 
Zámkocli v nitrianskej stolici, narodený je r. 1762. 4. okt. v 
Slanici v Oravskej .stolici, z rodiny zemanskej za Leopolda I. 
r. 1681. od rodinného miesta Slanickej nazvanej. Skončiac s 
najlepším prospechom gymnasialné studia , vyvolil si stav 
kňazský a prijatý súc za klerika arcidiecése Ostrihomskej, 
študoval mudroslovie čili filozofiu na arcibisk. semenisti Trnav- 
skom, kde i povedanú tam 20. aug. 1782. pred početným 
poslucháčstvom lat. kázeň svoju ešte toho roku pod názvom 
„Diviis Rex Stephanus^ Magnus Ungarorum Aposfohis''' na svetlo 
vydal. Potom poslaný bol na bohoslovie do hl. semenišťa 
Prešporského, kde obierajúc sa v slobodných a práznych od 
úradných prác a trudovín hodinách s jazykozpytom slov., s 
neobyčajnou horlivosťou a pilnosťou poznal, jako temer všetky 
iné kmeny slovanské svoju národnú reč vzdelávajú a jaké 
pokroky v nej činia, len Slováci v ohľade tomto zaostávajú : 
i znikla v útlom , za vlastnú reč zahorevšom srdci Berno- 
lákovom vrúca túžba, povýšiť reč Slovákov na jazyk spi- 
sovný. Cieľom tým pustil sa Bernoldk do práce i vypracoval 
a r. 1787. v Prešporku vydal nasledujúce dvoje lat. pojed- 
naní : y^Díssertatio phiLologico-critica de liter ís Slavorum^ de divisione 
illariim ^ nec non accentíhus^'' a j^Lingucie Sláv icae per regnum 



— 393 — 

Hungariae usitatae compendiosa simíd et facilis Orthographia/^ 
Pojednania tyto boly jakoby úvodom k jeho slovenskej níluy- 
nici, ktorú jako Cekíéssky kaplán r. 1790. v Prešporku 
vydal pod názvom: .^Grammatica Slavíca ad systema scholarum 
naiionalimn In dítionihuH caesareo-regiis mtroductum accomodata. '^ 
Dielom týmto Bernolák prvý medzi kmenovcami svojimi slo- 
venčinu mluvnicky (grammaticky) vzdelať sa pokúsil, vyvoiiac 
k tomu z mnohých nitriansko-trnavské podrečie , ktoré od 
toho času obdržalo po ňom názov Bernoláčiny. Pokusom 
Bernolákovým začína sa nová doba v literatúre slovenskej; 
lebo od toho času započal nový literárny ruch a život na 
Slovensku, menovite medzi katolíky, ktorí až po Bernoláka 
nedržiac sa žiadneho zvláštneho spisovného jazyka . teraz 
prijmúc v^ystavené od neho pravopisné pravidlá , behom jed- 
noho polstoročia viac dobrých, áno znamenitých spisov vydali 
a dfa neho v dejepise literárnom Bernolákistami menovaní 
bývajú. 

Na ukážku Bernolákovho pravopisu nech stoja tu nasle- 
dujúce verše jeho stúpenca, ovenčeného to básnika slovenského 

Jd7ia Hollého : 

i/ 

Než ^ potupugťe mogích si Nenáwistňíci Roďencow, 
Nezmernú proti ním v Srdci pukagťe Zlobu ; 

Bár sa budú od wás wždi tupiť, bár wždicki haňáwať: 
Predea budú welké Meno to Sláwi nosiť. 

(Básne J. Hollého L 116.) 

Mluvnica Bernolákova vyšla r. 1817.^ i s nemeckou osno- 
vou od Andr. Breši'anského , farára v Sooškúte. — Okrem 
menovaných jazykozpytných spisov vydal Bernolák r. 1791. 
v Trnave: ,,Etymologm vocum Síavicarum^ sistens modum multí- 
plicandi vocoJnda per derívafionmi et covipositionein.^' R. 1790. 
vydal v Halle proti odporníkovi počínania svojeho Joz. Ign. 
Bajzovi, faráľí)vi dolnodubovskému spisok : ,^Toto maličké Písmo 
má sa Pánmci Anti-Fándlymu do geJio tclastních ruk odetczdať,''^ 
proti tomu samému vydal r. 1794. v Žiline: „Nečo o Epi- 
grammatecli aňehozto Málorádkoch.''^ B. 1795. vydal v Trnave 
príležitosťnú kázeň : „O irdínosfi a iicfiwosti stawu kňazského f'' 
tamtiež r. 179() : „Katechismus s Otázkami a Odpmvexľami k 
Winaučmcáňú kraginskeg M/ádeŽe;^^ r. 1803. podobne v '^ľrnave 
vydal pohrabnú kázeň „na Smrť mnohoivehhného p- Jurka 
Sztocsko^ Suhanského Farára.'^ Pracoval tiež na veľkom Slovári 
prez celý život neprestajnou starosťou , neunavenou prácou, 



— 394 — 

trpezlivosťou nepremoženou, vyliotoviac ho. jako síim v pred- 
míiive k iieimi na str. V. píísfi : .,systoin;it<» novo prorsiis ac 
singulári, (liini varia vocabuloruni signiŕicata divcľ.sis nunioris 
exposui, eorundern usum selectis (ubi opus erat) constru- 
ctionibus illustravi, phrases doni(pie , idiotismos , ada^ia et 
synonyma suis locis subieci;" a vyhotovený už len £ažko s 
pomocou božou ocliránil a zachoval od záliubm''}io , temer 
celé Nové Zámky r. 1810. na prach obrátivsieho ohňa; preca 
sa však, čo si tak vriícne prial , j^^ho vydania nedočakal, 
zomrúc pri včas^ totiž 15. jan. 1813 Po smrti Bernolákovej 
dostal sa však jelio slovár do dol>rých rúk. do rúk to opatr- 
ných pestovateľov, velikých priaznivcov a najláskavej.ších 
dobrodincov reči a literatúry slovenskej, ktorí sa tiež o jeho 
vydanie v skutku postarali. Vychádzať započal síce nákladom 
kľ. universitnej tlačiarne Budín«kej cestou predplácania ; 
medzitým pre nedostatočný pomerne k útratám počeť pred- 
platiteľov (bolo ich len 131) nikdy by nebol vydaný býval, 
keby nebol svojou neprevýšenou a nedostihnutou obetavosťou 
k zapraveniu potrebných útrat prispel tehdajší kanonik Ostri- 
homský J. Palkovic^ ktorý okrem peňažitej podpory k veli- 
kému tomuto Bernolákovmu Slovám prispel i svojou spolu- 
prácou vo vyhotovení jeho YI. diela čili tak zvaného „Éeper- 
toriuma". A tak vyšiel Slovár Bernolákov od r. 1825 — 1827. 
v Budíne v 6 velikých dielach pod názvom: yySlowár slotcenskí 
cesko-latinsko-nemecko-uherski , seú : Lexicon Skivicum bohemico- 
latino-germamco-iingaricum.^^ Na konci YI. diela pridané sú : 
,,Yocabula Ungarica , quae slavicis affinia sunt , et ex illis 
desumta esse videntur.'^ České slová, ktoré Bernolák do svo- 
jeho slovníka prijal, poznamenal krížikom , barbarism}^ ale 
hviezdičkou. Dobrou pomôckou je Bernolákov Slovár pre kaž- 
dého, zvlášte ale pre zkúmateľa jazyka slovenského a vôbec 
všetkých slávi ansky ch. 

Michal Chrástek. 



140. JáD Hollý. 

Ján Hollý narodil sa dňa 24- marca r. 1785. na Búroch 
(Bur s. Nikolai) v hornom Uhorsku v stolici nitranskej. — 
Chodil do škôl najprv v Skalici, potom v Prešporku , kde 
beh gymnasialný dokončil. Roku 1802. do semenišťa arcibis- 
kupstva ostrihomského prijatý, ľubomudrcké a bohoslovecké 



— 395 — 

náuky v Trnave za šesť rokov poslúchal, prázny ale čas na 
vypracovanie rozličných menších básni vynaklaclal. Po dokon- 
čených bohosloveckých štúdiách 20. augusta 1808. za kfiaza 
posvätený ol)držal kaplánku v Pobedíme . kde svoj úrad od 
14. októbra toho roku až do 22. decembra 181 J. zastával, 
y Pobedíme zapodieval sa najviac s prekladaním básni sta- 
roklassických, menovite Yirgiliovu „Aeneidu" tu prekladať 
započal. 

V týchto časoch, teda ešte vo veku mladistvom , veľká 
nehoda ho })otkala. Keď totižto k vybavovaniu služieb božích 
z Pobedíma do filiálky Stredy cez zaliate vodou pasienky na 
koni jazdievať prinútený bol, stalo sa viackrát, že pri ostrej 
zime celkom umáčaný v kostole povinnosti svoje odbavoval, 
následkom čeho na tele prestydnuv, pritiahol si neduh , ho- 
stec v nohách, ktorého cez celý život nelen nemohol sa zba- 
viť, ba v posledních rokoch života svojho veliké bolesti sná- 
šať musel. S koncom výšmenovaného roku preložený bol na 
kaplánku do Fraštáku, kde v preklade „Aeneidy'^ a vypra- 
covaní menších básni pokračoval. 

Roku 1814. faru v Maduniciach na Považí obsiahol. Ute- 
šené považské okolie na básnického ducha jeho veľmi zdarile 
pôsobilo. Menovite vítaný útulok ku skladaniu povestných 
jeho piesni poskytoval mu blízo osady ležiaci spanilý hájik 
„Mlíč" nazvaný, a v tomto dub nad ostatnie vekom a veli- 
kosťou vynikajúci, pod ktorým básne jeho z vätšej čiastky 
vypracované sú, jako to on sám vo svojich ódach „Na Mlíč" 
a „na dub" pripomína, 

Ľudovít Štúr byv istýkrat u Hollého na návšteve , a 
nenaleznúc ho vo farskom príbytku , pospiechal do Mlieča, 
aby ho tam prekvapil. Prvej však nežli sa k nemu sblížil, 
zďaleka pomedzi stromovie naňho patril, jak svoju bielošedivú 
vážnu hlavu, ďohora pozdvihujúe rozmýšľal , a nato nápady 
svoje na papieri naznačoval ; a všetko to pod holým nebom 
v úplnej , len štebotom ptáctva alebo šustotom ľahunkého 
veíríka pretrhovanej tichosti jarného a letného času krásnou 
prírodon otočený ! Pohľad na pracujúceho takto pod dubom 
básnika musel byť v skutku zajímavý. Štúr aspoň o návšteve 
tejto častokrát s najvätším vytržením rozprával. 

Po dokončenom preklade „Aeneidy'' oddal sa básnik náš 
na neznáme posiaľ Slovákom pole : vypracovanie obšírnej 
pôvodnej epickej básne „Svätopluk", ktoré dielo v bujarom 
veku svojom r. 1827. — 1830. dokončil. Potom pracoval na 



— m-y — 

„Selankáííli'' čili idylIiK-li a na „víťazskoj básni" ^Cyrillo- 
Methodiadri", ku ktoioj i zivotoj)is týflízo apoštolov slovoa- 
skjch pripojil. OkoJo r. 18)J(). vyhotovil novú ludiDskú báseň 
„Sláv'', v ktorej „o <lávno zabiidlych a z vedomosti vyšlých 
prospevuje bitkách ; i hlavní'í otca na.š^iho (^Slávaj pozdnejsím 
znánié činí víťazstvo potomkom, od nelio sa zvncím a slavn/í 
meno dedacím.'' V lokocli 18.*í7. — 1840. vyhotovil ,.Žalo- 
spevy", rozličné „Ody" a metrický ,;Katolicky Spevník". 
Všetky jeho básne písan<^ si'i nárečím západ iioslovenským, 
trnavsko-nitranským, málo predtým A. Bernolákom na spi- 
sovnú reč slovenskú povýšeným. 

Tretieho mája r. 1843 potkalo Hollého veľké nešťastie, 
ktoré i farskému jeho úradovaniu koniec urobilo: vypukol 
totižto v susednom dome oheň, a v okamžení i faru zachvátil. 
On priam v spomäuutej už nemoci postavený , nemohol sa 
pred hrôzyplným nebezpečenstvom sám oratovať, lež od jed- 
noho mlatca z fary vynesený a v blízko ležiacom kostole 
složený bol ; a však i kostol v krátkom čase horeť počal, a 
tak bol v novom nebezpečenstve. Pošťastilo sa síce dakoľko 
mužom i odtiaľ ho vyslobodiť a na bezpečné miesto konečne 
složiť, len že už bolo natolko neskoro . nakoľko popálený 
ťažko onemoenel, ani viac, hlavne na oči , celkom nevyzdra- 
vel. Touto žalostivou udalosťou stal sa ku ďalšiemu farskému 
úradovaniu nespôsobným, i žiadal teda u patričnej duchovnej 
vrchnosti o prepustenie z fary a o slušnú penziu, ktorá keď 
mu povolená bola , opustil faru , kde temer cez 30 rokov 
úradoval, a 1. julia tohože roku odobral sa k priateľovi a 
spolužiakovi svojemu Lackovičovi, farárovi na Dobrú Vodu do 
odpočinku. 

Hollého život domáci v Maduniciach bol naskrze jedno- 
duchý. Po vy])avenej v čas ráno bohoslužbe , dohľad nad 
hospodárstvom iným s veriac, riadne oddával za prácam svo- 
jim básnickým, a síce od jará až na podzim v Mlieči pod 
povestným dubom, a len^ v zime alebo veľmi nepríjemnom 
čase v príbytku svojom. Že sa o hospodárstvo nepriam staral 
a prirodzenou sebe pohostinskosťou každého milerád a prí- 
vetivo u seba učastoval : preto si žiadneho imania nenashro- 
maždil, spokojný , keď len zo dňa na deň svoje a svojich 
potreby poctivé zapraviť mohol. Faru s vätšími dôchodkami 
spojenú, trebárs mu takú patronát viackrát ponúkal , prijať 
nechcel najtnä pre utešený Mlieč , kde pracovať zvykol, jako 



— 397 ~ 

to v óde, v ktorej rozvíjajúci sa na jar Mlieč opisuje, vý- 
slovne udáva. 

Po presídlení na Dobrú Vodu starodávne zle , lámanie 
údov totižto, vždy ho viac prenasledovalo, a najmä zrak deň 
odo dňa slabol. Y týchto ku prácam spisovateľským nepriaz- 
nivých okolnosťaeh nemohlo sa už vypracovanie dajakého 
výtečnejšieho diela od neho očakávať; len svoj rýmovaný, 
predtým ešte započatý „Katolícky Spevník" na Dobrej Vode 
dokončil. 

V })osledních rokoch života, aspoň z jasene 1847., ked 
som ho navštívil, bol už celkom oslepimtý. V malej, tmavej, 
chatrným náradím zaopatrenej izbici v posteli chudobnou 
perinkou zakrytého, osamotnelého našiel som velebného star- 
čeka. Tvár jeho patrne sa vyjasnila, keď som mu hlbokú 
poklonu, jakožto slávnemu patriarchovi sh)venskéniu. i v mene 
iných Slovákov vykonal , a o najnovejších literárnych pohy- 
boch slovenských , o ktorých len čiastočnú vedomosť mal, 
vypravoval. Neviem, zdáliž náhodou alebo zvestovaním radost- 
ných zpráv tehdajšielio literárneho života slovenského spôso- 
beno, dosť na tom : lámanie údov na ten čas prestalo , a on 
bol v stave posteľ opustiť a so mnou sem i tam prechádzať 
sa po izbe svojej. 

Búrlivý rok 1848. bez úrazu preletel nad hlavou Hol- 
1ého. Bo trebárs množstvo dobrovoľníkov maďarských , ku 
potlačeniu povstania slovenského k Brezovej a Mijave idúcich, 
i na Dobrú Vodu dorazilo ; trebárs i í jackoviČovi farárovi 
vyhrážalo sa: HoUého šediny — nakoľko viem — žiadnym 
urážkam vystavené neboly. 

Od začiatku roku 1849. už ani posteľ neopúšťal. Zba- 
vený najdrahšieho daru ])rírody — zraku — k tomu nevy- 
liečiteľným neduhom trápený , preca nie len nezúfal , ale 
bystrosť ducha' a odhodlanú trpezlivosť s krutým osudom až do 
poslednieho vzdychnutia svojeho zachoval. To hľa je múdrosť 
života! To je praktická íilosofía , bez ktorej i najostrovtip- 
nejší zpytateľ Spinozy, Kanta, Hegela a celého hajna staro- 
i novovekých mudrcov žiadnej ceny a })latnosti nemá. 

Štrnásty april r. 1849. — teda práve deň , v ktorom 
uhorský snem v Debrecíne ú|)lnú neodvislosť krajiny od Habs- 
burg'ského panujúceho domu vyhhisii — trápnemu životu 
slávneho tatranského spevca navždy koniec urobil. Len málo 
katolických farárov a daktorých zosnulého vrúcnych ctiteľov 

»■ •■ »■ . 

v uáhlosti shromaždiť sa mohlo, ostatniu počestnosť smrtelným 



— 3Í)8 — 

pozostatkom jolio o.so1)itiio ílokazovavsicli. Toprv koíl žalostníi 
zpvMva o smrti IIoll/'lio vo vscoIkmiíÚ ziulmost' uvodeiiií ])ola : 
zaplakali iiíiľoílovei slovenskí nad poliroboníju muža, ktorý k 
oživeniu a zvelebeiiiu západ lej slávy Slovákov toťkonásobne 
prispieval. 

Co sa zovnútornej [)ostavy Iíoilťdio t\ ce : l)ol oii zrastu 
silného; obličaja červeného, yzdy prívetivého, zajímavého ; 
pri velilvosti hlavy čela vysokého, stále vyjasneného; oka 
bystrého, šľachetnosť duše a hlbokého znalca príioíly preja- 
vujúceho. 

Žiaden spisovateľ slovensky nestál tak vo všeobecnej 
vážnosti nelen u spolurodákov svojich , ale i u inorodnych 
bratov našich, jako Ilollý , čeho príčinu mimo obozretného 
vystupovania na poli literárnom, i v spôsobe zachádzania v 
živote spoločenskom hľadať slušno. 

Josef Viktorin. 



141. Ján Kollár. 

Preslávený spevec „Slávy Dcéry" a najmohutnejší krie- 
siteľ lásky k národu a Slovanstvn celému, Ján Kollár^ vstúpil 
do života v Mošovciach , y turčanskej stolici , dna 29. junia 
1793-ho roku, kde otec jeho Matej úrad notára zastával; 
matka Kafärina Irendovd pochádzala z obce Jahodníka. Učil 
sa najpry doma, potom v Kremnici ; neskôr navštívil kvetúce 
toho času ev. gymnasium y Baň. Bystrici, kde básnické vlohy 
jeho rozvíjať sa začaly, jako to viac tam zachovaných latin- 
ských básni svedčí. K dokonaniu svojich štúdií navštívil na- 
posledy ev. lýceum v Požuni (Prešporku), kde i sväzok pria- 
teľský s Fr. Palackým povstal , ktorý až do smrti Kollárovej 
sotrval. — Na jeseň roku 1817. navštívil universitu v Jene, 
kde do velikej noci 1819., teda za 3 semestry sa sdržoval. 
Tu povstal i ten útly sväzok lásky, ktorý básnika oduševnil, 
aby v zápalu plných piesňach, v s\^ojej „Slávy dcére", osudy 
národu svojho , slávu i nešťastie jeho , tam na hroboch 
vymrelého kmeňa slovanského ospevoval , k vrelému milo- 
vaniu národa povzbudzoval a odrodilých synov jeho káral. 

Málo po svojom návrate do vlasti bol dňa 12. októ- 
bra 1819. v B. Bystrici od superint. Lovicha na úrad kňazský 
yysvätený, majúc čo pomocník Jána MoJnáva, správca duchov- 
ného ev. církve v Pešti , pracovať. Kollár , staniic sa 
nástupcom Molnárovym, všetkými prosriedky na tom praco- 



- 399 — 

val, aby v Pešti samostatnú evanj, slovenskú cirkev založil. 
Tjto úmysly jeho boly počiatky a príčiny ustavičných bojov 
s tými, ktorým i meno Slováka nosiť najvätsím hriechom 
bolo. Celý Kollárov život v Pešti je vlastne dlhá rada utr- 
pení, ktoré ale ani básnického ducha jeho ani inostrannú 
.spisovateľskú činnosť jeho neudusily. — Roku 1835. navštívil 
zase Nemecko, aby svoju „Mínu" , slečnu Frideriku Sdimídi- 
ovskú, k oltáru Pána a tak do novej vlasti uhorskej dopre- 
vadil ; manželský jeho sväzok bol dna 22. septembra vo Yímare 
slovutným general-superintendentom Rohroiw požehnaný. 

Kollár nastúpil i dvoju cestu do Itálie; prvú roku 1841., 
ktorú vydaným r. 1843. „Cestopisom prvým" obšírnej opísal, 
a druhú, a síce vo spoločnosti manželky a dcérušky svojej 
roku 1844., ktorú opísal v „Cestopisu druhom", až po jeho 
smrti vydanom. Poslednia tato, za jedonásť týždňov trvavšia 
cesta, bola rozsiahlejšia než prvá ; lebo okrem Tyrolska i 
Švajčiarsko, potom v Sardinsku Janov, Turín , Livorno, Rím 
a Neapol navštívil, ohliadnuv spolu i povestné vrchy Yesuv a 
Montblanc v Savojsku. 

S dobou zbúrenia maďarského nastalo pre Jána Kollár a 
tak nebezpečné postavenie, že tak rečeno len divom v pro- 
sried búrlivé horiacich náruživostí život zachoval ; z týchto 
však trudných okolností vychvátený bol na jar r. 1849., súc 
na dlhší čas od cís. vlády čo dôverník slovenského národa do 
Vierlne povolaný, neskôr ale professorom starožitností slo- 
vanských na c. kr. universite viedenskej vymenovaný. Y 
úrade tomto sotrval a pracoval až do prevčasnej smrti svojej. 
Smrteľná nemoc vzala už v utorok dna 13. januára 1852. 
svoj počiatok. Prijdúc totižto do kollegiuma a počnúc pred- 
nášať, po uekoľkých slovách obrátil sa k poslucháčom s tými 
slovmi : „pánoyiff, nemôžem ďalej!" a tak sa tuhou zimnicou 
zachvátený z kollegiuma odobral. S. však z prvého nápadu 
tohoto tak sa zotavil, že už nasledujúceho dňa zase na svojej 
„Staroitalii" pracovať mohol. Nedlho ale nato z novu zim- 
nicou sdrobený obľaliol, aby viacej nevstal. Daromné bolo 
láskavé opatrovanie domácich a všetko umenie lekárske ; 
nemoc voždy pohrúžlivej vystuj)ovala. Y piatok dňa 23. ja- 
nuára večer dal sa ešte v posteli pozdvihnúť, aby sa „poslední 
raz podíval na tento svet boží." Poslednia noc bola pokojná, 
jako i samé dokonanie ; lebo keď mu v sobotu dňa 24. ja- 
nuára o I G hodine ráno vyžiadanej vody podali , ovlažiac 
máličko jazyk, ticho a pokojne usnul (24. jan. 1852.). Žil 



— 400 — 

59 rokov, í) mosiacov a 2i) Hiií. Mrtvoťa jf'lio l)ola v pondo- 
lok flníi 2(). januára o 4 liodinácli večer . pri iniinoriadnoin 
účastenstve viedeňskjcli Slovanov vsetkydi kmeňov, farárom 
6r. I\)ruhf<ký)u Y)rozohi)',[nú a tak j)o pr(»nikavoin speve íKdiotníe- 
keho sborii ceskólio nu, iirobitove sv. Marka j>ohrobená, kde 
ešte poslednia slovan.ská pieseň nad hrobom jelio zaznela. 

V nedeľu dňa 29. februára odbavovaly sa v <ívanj. chráme 
slávnostné truchlo-službj na pamiatku zosnulélu). pri ktorých 
tehdajsí j)rofessor theologie na ev, fakulte viedenskej. Karol 
Kuzmwiy držal vv'bornii, neskorej tiskom vyšlú ree pohrabnú. 
česky ale ochotnícky sbor spevákov pod vedením pána Fr. 
Pívody slávnosť prenikavým spevom svojím ozdobil. Na 
pamiatku KoVáva vyšiel tiež z majstrovských rúk pána V. 
Sajdana pamätný ])eniaz, ktorý na jednej strane ukazuje po- 
darenú tvárnosť nebožtíka, keď v umrlčej truhle ležal, na 
druhej ale lýru s nápisom, z básnikovej „Slávy Dcéry" vza- 
tým : „Pracuj každý s chutí usilovnou na národu roli 
dedičné", ktorážta priepoveď teraz už ])ríslovím sa stala o 
účinlivosti národnej. Slovutný ale viedenský sochár, p. MpI- 
mcký^ zhotovil dvoje poprsí nebožtíka; jedno v prirodzenej 
velikosti, druhé ale menšie, ktoré sa i podobnosťou tvári a 
vôbec umeleckým prevedením odporúča. Sama vdova zosnu- 
lého postavila láskavému manželovi a dobrému otcovi jedinej 
dcéry na hrobe pomník. Vidíme na ňom ovenčenú tvárnosť 
básnikovu; pod ňou lýru, ovitú menom hlavného diela básni- 
kovho (Slávy Dcéra); v prosriedku sám nápis, ktorý okrem 
mena i deň narodzenia a smrti udáva, naposledy ale tyto 
významné slová : 

„ Živ jsa v srdci celý národ nosil ; 
Zemrev žije v srdci národa celého." 

Kollár bol oso1)nosť ozaj básnická , čo sa nikdy nemá z 
očí zpúštat, ked* o ňom mluveno a súdeno býva. Srdce jeho, 
vrelvmi citv lásky k národu naplnené, bolestne nieslo všetku 
nehodu, ktorá z rozorvanosti jeho pochádzala a povzneseniu 
jeho na ten stupeň vzdelanosti a blahobytu, ktorý vo svojich 
básňach tak žive vylíčil, prekážky položila. Co divu teda, 
že sa vnútorná ta bolesť istou zádumčivosťou na javo dávala, 
ktorú povrchnie oko snadno za ne,-;dielnosť a prílišné odlučo- 
vanie sa od sveta považovať mohlo. Bohaté však jeho srdce 
bolo všetkým šľachetným citom otvorené a skromná domác- 
nosť jeho bola neustálym prácam za česť a blaho národa až 



— 401 — 

do poslednieho dňa venovaná. Prečo i pamiatka jeho , jako 
najmohutnejšieho kriesiteľa lásky k národu svojemu, zostane 
v každom statočnom srdci slovanskom na veky požehnaná. 

Hlavný spis KollároY^ ktorý vlastne meno jeho po celom 
svete vzdelanom v známosť uviedol , je svetoznáma báseň 
lyricko-epická v 5 spevoch „Slávy Dcéra", ktorá po smrti 
pôvodcovej už v 6. vydaní vyšla v Prahe i s jeho „Výkladom", 
dvoma „Cestopisy do Itálie" a s „Paméti z mladších let 
života" jeho. Okrem slovanských svojich spisov (medzi ktorými 
i jeho „Kázne a ŕeČi" v Budíne r. 1844 zvláštneho povšim- 
nutia zasluhujú) bol tiež pôvodcom známej brošúrky nemec- 
kej „Uber die literarische Wechselseitigkeit der Slaven", 
ktorá o literárnej vzájemnosti Slovanov jedná. Okrem toho 
sobral a vydal „Národnie zpievanky slovenské" , v Budíne 
1832 a 1833. Iné spisy jeho sú : „Rozpravy o jménách, pú- 
vodu a t. ď. kmenuv slovanských" ; „Sláva bohyne" ; „Čítanka" 
a „Staroitalie slavianská". Všecko to písané je jazykom česko- 
slovenským, jehož horlivým obhajcom bol Kollár. 

Daniel Lichard. 



14S. Pavel Jasef Šafárik. 

Narodil sa v Kobeliarove v gemerskej stolici v Uhrách 
dňa 13. mája 1795. ; zomrel v Prahe dňa 26 - ho junia 
r. 1861. 

v 

Pavel Jozef Safarík bol doktor íilosofie , rytýr c. kr. 
riadu Františka Jozefa , pruského riad\i „pour le mérite" a 
ruského riadu sv. Anny II. triedy v briliantoch; úd cís. aka- 
démie vied vo Yiedni, kr. českej učenej spoločnosti , dopisu- 
júci úd akadémie vied v Petrohrade, Berlíne a Mníchove, kr. 
spoločnosti vied v Gôttingách, latinskej spol. v Jene , zeme- 
pisnej spol. v Petrohrade, archeologickej spol. v Odesse, 
učenej spol. v Krakove , spol. pre nizozemskú literatúru v 
Leideae, čestný úd pražskej filosoíickej fakulty, dejepisnej 
spol. v Celovci, hist.-statistického odseku c. kr. moravsko- 
slezskej spol. pre orbu, prírodo- a zemezpyt v Brne , spol. 
pre juhoslovanský dejepis v Záhrebe, university v Charkove 
a esthonskej spol. v Dorpate , čestný úd múzea kráľovstva 
českého, čestný úd akademického čitateľského spolku, praž- 
skej besedy mešťanskej, čestný mešťan kr. hl. mesta Prahy, 
vyslúžilý bibliptekár c. kr. universitnej knihovne v Prahe 
a t. ď. Otec Šafárikov bol ev. farár v Kobeliarove , muž 

čítanka U. 26 



— 402 — 

vzdelaný, priatoľ tichoj flom/ifnosti, milovník čítania dobrých 
kníh a s})erateľ dohrých sj)Íhov. A'idiac, zf svn niá dary, sta- 
ral sa o vychovávame jeho dľa možnosti najlepšej. V desiatom 
roku veku svojolio, keď od otca prv(^ základy Skolsk/* l>rijal, 
odobral sa na gymn;isium do Rožňavy , kde za tri roky sa 
])obavil. Z tade, lebo v/delanosť sa tu v týchto časoch zaned- 
bávala, odobral sa do Dobšinej , kde na gymnasiume dva 
roky zostal. Lýceum v Kežmarku ho jak o úda privítalo, aby 
tu mudrctvo, bohoslovie a práva uhorská' študoval. Dľa jeho 
vlastného svedoctva tu pod nebetyčnými Tatrami, ač v meste 
nemeckom , precítila prvá láska t srdci jeho k štúdiám, a 
menovite k štúdiám slovanským. 

y týchto časoch už na Slovensku boli sa ozvali mužovia 
v službe národa svojeho , jak o Tablit, Palkovic a i. Spisy 
mužov týchto už sa boly rozšírily po Slovensku , a nemálo 
dopomohly k ]3ovzbudeniu národného povedomia a literár- 
neho pohybu. — Roku 1815. šiel na universitu do Jeny, kde 
sa mu brány vyšších vied otvorily. R. 1814. vyšla v Levoči 
jeho „Tatranská Musa", sbierka básni. V Jene sa až do 
roku 1817. pobavil, kde tiež neunavené na národu roli dedič- 
nej pracoval. Tam medzi inším preložil Aristofanove „Oblaky" 
a bez pochyby tam i Schillerovu „Máriu Stuart" pre české 
divadlo prepracoval. 

Navráťac sa do vlasti svojej až do r. 1819. bol vy chova- 
teľom mladého uhorského šľachtica v Prešporku. Prešporok 
bol v tomto čase srediskom slovenskej slovesnosti, okolo Pal- 
kovica hromadili sa mužovia nového veku. Povolaný siic za 
professora na gymnásium v Novom Sade, v jaseni r. 1818. 
ta šiel a i správu gymnásia prejal. Správu ale r. 1825- z 
osobných ohľadov složil , zadržiac professúru do roku 1833- 
— Už predtým r. 1818. v Prešporku s priateľmi svojimi: 
Palackým^ Benedictim^ Jiingmannom a t, ď. vydali básne mla- 
dosti svojej pod názvom : „Počátkové českého básnictví.'^ — 
Roku 1823. a 1827. vydal „Písné svetské lidu slovenského v 
Uhrích." y Novom Sade vydal svoje prvé významnejšie 
diela: „Geschichte der slawischen Sprache und Literatúr nach 
allen Mundarten" (deje slovanskej reči a písomníctva podľa 
všetkých nárečí, Budín 1836.) a „Uber die iVbkunft der 
Slawen" (o pôvode Slovanov, Budín 1828.) , ktoré oči vzde- 
lancov na ukrytého tohoto génia obrátily. — Do časov týchto 
padá vo vlasti našej doba prenasledovania tých Slovákov, 
ktorí hlbokosťou vedomia svojeho, ráznosťou a svedomitosťou, 



- 403 — 

jako i láskou bezúhonnou k národu svojemu vedení oň sa 
zasadzovali a tým osočovaniu neprajníkov vzdelania a pový- 
šenia národa slov. sa vystavili. Kto je v stave všetky ty 
útržky, ul3ližovania, podozrievania, prenasledovania, vyšetro- 
vania , posmievania opísať , ktoré samozvanci novej nekre- 
sťanskej zásady na tých, ktorí od nosa ďalej vidiac cestou 
Bohom vecným a dejepisom národom vykázanou kráčali, 
prevodzovali ? Spravodlivý dejepis budúcim stoletiam bude 
oznamovať, čo znamenalo byť verným národa slovenského 
synom v Uhorsku za neblahých časov oných. 

íSafarík, iba vedám svojim žijúc , so zlosťou sveta do 
styknutia prísť nechcúc, složil professúru v Novom Sade a 
vysťahoval sa i z vlasti svojej do hlavného mesta Prahy, naj- 
bližších kmenovcov našich Cechov. Slovensko ležalo v tichom 
spánku netečnosti národnej. Národ slovenský predstavovali 
sotvy dakoľkí kíiazia a učitelia ; to čo sa národu podlé neodro- 
dilo, všetko jako mrtvá bezcitná massa v jarme poroby hli- 
velo. Pole iičinkovania národovcov slovenských bolo jedine 
slovesnosť, lebo z druhých oborov života vytvorení boli. 

Smutný bol to stav národa našeho a nie div, že Šafárik 
opustiac vlasť svoju, osadil sa v sred bratov Cechov, s kto- 
rými nás vtedy jedna slovesnosť , jedna spisovná reč spojo- 
vala, lebo predvídal, že v kole prebudilých Slovanov je mie- 
sto jeho^ účinkovania. 

A Šafárik zostal v Prahe až do konca činného života 
svoj eh o ; z počiatku i s mnohými potrebami vozdajšieho života 
bojujúc žil svojim literárnym prácam, pracujúc bez ustania a 
unavenia na výtvoroch a dielach , nesmrteľnosť jeho zabez- 
pečujúcich. Roku 1842. za professora slovanskej literatúry 
do Berlína povolaný, službu tuto neprijal. Y tom istom roku 
stal sa kustosom pri c. kr. knihovní, a roku 1848. bibliote- 
károm tohože ústavu. 

Roku 1848. pri držanom sjezde slovanskom v Prahe 
bol vyvolený za druhého predsedu. To bolo jediné zamieša- 
nie sa jeho do politického sveta, a po osudnom roku tomto 
zriekol sa všetkého politického účinkovania, a oddal sa vedám 
úplne až do smrti svojej , ktorá ho dňa 26. junia 1861. z 
tohoto sveta odvolala. 

Yšetko jeho účinkovanie, všetky jeho diela, práce, spisy 
a pojednávania opisovať nechceme , ktoré všetky sú skvelým 
dôkazom jeho učenosti, rozvahy a veľkosti. Lež keby Šafárik 
litery nebol viac písal , nežli svoje „Starožitnosti slovanské" 



— 404 — 

a svoj „Národopis slovanský*', jeho nesinrteťnosť a sláva večná 
už dielami týmito by bola poistená a zabezpečená. V dielach 
týchto poznaly národy slovanské po prvý raz veľkosť svoju ; 
poznaly slávnu, velikú minulosť a prítomnosť, a prisly k po- 
vedomiu, že dávnoveká slávna minulosť a veliká prítomnosť i 
velikú úlohu budúcnosti v sebe o})sahuje. A následkom diel 
Šafárikových slávnym Kollárom vyslovená idea duchovnej a 
národnej jednoty, idea vzájemnosti s/ovanskej stala sa skutkom ; 
z krajov nadšeného básnictva prešla do činného života; vidina 
velikánska dostala krv , telo a kosti , a Slovanstvo zatúžilo 
po nej. 

Ale z diel týchto poznala i udivená Európa, že velikán- 
sky národ slovanský je rovnorodý, rovnoduchý , rovnoprávny 
brat národov indoeuropejských, ktoré ho dosiaľ len za bar- 
bara, za nedospelca, surovca a^otroka držali. Diela tyto sú 
vekovečným pomníkom slávy Šafárikovej , a kým sa meno 
Slovan po šírom svete rozliehať , dokiaľ len jeden potomok 
národov slovanských v šírych sveta končinách, v pol Európe, 
Asie a Amerike, kde konáre svoje Slovanstvo vystiera , žiť 
bude, vďačne, s úctou a hrdosťou spomínať bude meno ,.pä- 
triarchy slovanského '^ Šafárika , ktorý k povedomiu národ- 
nému ho povzbudil a k slávnej budúcnosti cestu mu ukázal. 

Miknláá Ferlenčík. 



143. Ľudovít Štúr. 

L v 

udovít Štúr spatril svetlo života dňa 28. októbra 1815. 

v Uhrovci v trenčanskej stolici, kde otec jeho evanj. školu 
chlapčenskú spravoval^ v ktorej i Ľudovít prvé vyučovanie 
obdržal. Nabyv základných vedomostí doma , poslaný bol k 
ďalšiemu učeniu na ev. gyninasium do Rábu , kde professor 
Lipolt Pec nektorými upomienkami na značnejšie hviezdy 
literárneho slovanského sveta, menovite Dobrovského a Šafá- 
rika, prvú iskru mladíka k národu svojmu prebudil , ktorá 
výtržnými , zo Slováka si iba posmechy strojacími spolu- 
učencami ešte viacej roznietená bola. Po dvaročnom učení v 
Rábe odobral sa na ev. lýceum v Požoni, kde nektorí horliví 
mladíci slovenskí, menovite starší brat jeho Karol , Sámuel 
Babylon , Ján Caltik , Sámud Chalúpka , Sámuel Gocb^a , Matej 
Holko^ Josef Klimácek a Daniel Lichard už od roku 1828. 
slovenskú^ potom tak patrného významu v živote Slovenska 



— 405 — 

došlú Utei^árnu jednotu boli založili. K tejto jednote sa i Ľudo- 
vít Štúr pridružil, čerpajúc z tamošnej slovenskej knižnice 
obšírnejšie známosti o národe svojom. 

Po dokonaní štúdií gymnasialnjch, ked starší zakladatelia 
jednoty z Požoňa už boli poodchádzali , chopil sa on vesla 
správy , s neunavenou , obetovavej lásky plnou horlivosťou 
vzdelávajúc mládež slovenskú. Horlivá tato láska k mládeži 
slovenskej ponúkla ho k tomu, že i po dokonaných bohoslo- 
veckých štúdiách, jako námestník vekom sošlého professora 
reči a literatúry slovenskej, Juraja Palkovica , zostal v Preš- 
porku, pri čom ale pomôcky hmotného života súkromným 
vyučovaním hľadať musel. Patrný rozkvet slovenskej jednoty 
bol mnohým tŕňom v oku, prečo i ta vec doviedli, že z jará 
1838. „slovenská jednota" v Požoni vynesením kr. námest- 
HÍctva v Budíne zapovedená bola. Jednota sa teda premenila 
v „ústav literárny^^ ^ v ktorom Štúr i ďalej bez prekážky pôso- 
bil, a to s tým vätšim prospechom , že vo vyučovaní jeho i 
mládež nižších tried podiel brať započala. 

S kvitnúcim ústavom rozlúčil sa Štúr roku 1839. ^ ked 
sa na vyššie učenie^ do Hally odobral , zanechajúc správu 
ústavu Ben. Práv. Cervendkovi. Y Halle študoval dva roky, 
oddajúc sa hlavne vedám historicko-politickým a jazykozpytu 
rečí indoeuropejských, vedením slovutného Aug. Fran. Potta. 
Odtiaľ povolaný bol do Kežmarku za professora filosofiekých 
vied na tamejšom ev. lyceume, ktoré povolanie ale, opierajúc 
oči svoje na milovaný „ústa^ hretislavský^'^ neprijal , vy vôli ac 
sebe dobrovoľne cestu chudoby, aby neodvisle vnútornému 
pudu svojmu za dosť urobil. 

Po vyplnení dvoch rokov v Nemecku navrátil sa do 
Požoňa, kde zase ^ámestníctvo professorátu Juraja Palkovi- 
čovho vzal na seba. Avšak odporná stránka pohrúžlive na 
ústav požoňský naliehala, všetkými možnými prosriedkami ta 
pracujúc , aby Štúr z úradu námestníka professorátu odstrá- 
nený bol , následkom čeho proti ústavu , jakožto pletichy 
politické snujúcemu sa vyšetrovalo ; ktoré jJodozrenie ale za 
bezdôvodné nalezené bolo. Udržal sa teda Štúr pri ústave i 
ďalej , živý súc z peňažitých svojou pilnosťou zaslúžených 
výrobkov a nektorých pomôcek viacej šľachetných rodomilov 
slovenských. O tej dobe bol ústav v najpatrnejšom kvete. 
Všetko zaiste, čo jakú takú lásku k národu cítilo , i v osude 
jeho podiel bralo; naproti tomu ale odporníci i ďalej proti 
ústavu pracovali, až vec naposledy ta došla , že sa r. 1843. 



— 4or> — 

na konci júnia driih/^ vySetrovanie proti ú.stavu nariarlilo. Vy- 
šetrovanie trvalo 5 dní , pri jeliož dokonaní ústav síce za 
nevinný uznaný bol, avšak záhuba jeho tým nebola odstrá- 
nená. Pôsobením totižto viacej údov práve shromažden<''lio 
snemu (nie síce v snemovne , ale medzi údami patronátu 
školy) vec od protivníkov tak ďaleko privedená bola, že cir- 
kevný sbor požoňský , mocou patronátu svojho v mesiaci 
februári 1844. súd svrženia Ľudovíta Štúra z námestníctva 
professorátu vyslovil. Nič neosožily prosby mládeže , nič 
protesty ev. cirkví, nič hlasy ev. seniorátov, nič dôvody troch 
superintendentov — všetko darmo ! Rozhorčená teda dospe- 
lejšia mládež odsťahovala sa v krutej zime na iné školy, 
menovite do Prešova a Levoče ; ti ale, ktorí po^zostali , ne- 
mohli viac ústavu zadanú ranu vyliečiť. Sám Štúr zostal i 
ďalej v Požoni, nespúšťajúc oči svoje z mládeže slovenskej, 
ktorej najpeknejšie roky svojho života posvätil. Do tej doby 
pripadajú prvé spisy Štúrove v brošúrach a novinách nemec- 
kých k obrane národa namierené. 

S rokom 1845-tym počína sa verejné pôsobenie Štúrovo. 
Už od viacej rokov pracoval ku všeobecnej žiadosti rodákov 
svojich na tom, aby mu povolené bolo národný politický časo- 
pis vydávať; až z jará r. 1845. od troch rokov túžebne oča- 
kávané povolenie k novinám dostal, čo po celom Slovensku 
nesmierne jasanie spôsobilo. Do tohože roku pripadá i zalo- 
ženie Tatrína, národnej slovenskej literárno-praktickej jednoty, 
ktorú Štitr s Jozefom M. Hurhanom a Michalom M. Hoclzom 
sriadil. Tatrín pod správou Hodžovou hneď tu hneď tam svoje 
výročité shromaždenia až do osudného 1848. roku vydržiaval. 

Yýtečníci naši slovenskí presvedčovali sa zo života kaž- 
dodenného, že národ náš hmotne i duševne ubitý spisami a 
novinami česko-slovenskými z tisícročného živorenia zbudiť a 
k povedomiu národnému priviesť, je vec naskroze nemožná. 
Po náležitom rozmyslení a všestrannom rozvážení veci usniesli 
sa teda jednomyseľne na pozdvihnutí nárečia slovenského na 
reč spisovnú , — čím nelen dľa mluvnice Bernoláka píšucie 
kňažstvo katolícke veci národnej získať, ale i životnú žilu 
zmŕtveného národa svojho vzkriesiť hodlali. A šľachetné 
úmysly výtečníkov našich — jako teraz už vidíme — nezo- 
staly bez túžebne žiadaného výsledku. 

V slovenskom nárečí vydal najsamprv Jozef M. Hurban 
almanach „Nitru", a v auguste 1845. počal Štúr svoje „Ná- 
rodnie Slovenské Noviny^' vydávať. Proti pozdvihnutiu nárečia 



— 407 — 

slovenského na reč spisovnú pozdvihlj sa početné hlasy v 
Čechách, na Morave, ba tu i tam i na Slovensku a hromadili 
sa okolo praproroka Slavianstva , Jána KoUára v Pešti, 
ktorý ich sohral a Matici českej k vydaniu odovzdal, jakožto 
odpoveď na íStúrove spisy ,^Naitka ve^i sfxwenskej''^ a „Ndre6la 
slovenskuo''\ Oba vysly v Požoni 1840. Dosti na tom, Čo 
žiadon poctivý svedok udalostí tajiť nebude , že s počiatkom 
vydávania „Národních Slovenských novín" a ich prílohy 
zábavnej y,Orol Tatranskí/''' na Slovensku nevídané dosiaľ 
nadšenie za blaho národa povstalo ; ono sa javilo i uvá- 
dzaním praktických ideí vo skutok , ktoré Štúr v novinách 
odporúčal, jako ku pr. blahodarná myšlienka zakladania spol- 
kov miernosti, pôsobením zvlášte Štefana Závodnika, na všetky 
strany mohutno sa rozmáhala. Inde zase povstávaly hospo- 
dárske spolky — zase inde spolky k obrábaniu pustých, 
zanedbalých pozemkov na chotároch obcí a t. ď. Buď tu 
ešte podotknuté, že prvé číslo „Nár. Slov. Novín'' v piatok 
dňa 1. augusta 1845. vyšlo, a že sa k oslave radostnej uda- 
losti tejto na mnohých stranách Slovenska hostiny a iné rado- 
vánky odbývaly. Časopis íStúrov vychádzal týždenne dvarazy : 
v utorok a piatok. 

Pri tomto verejnom pôsobení zastihol Štúra búrlivý snem 
uhorský r. 1847 — 48 odbývaný, na ktorý on sám jako plno- 
mocník kráľ. mesta Zvolena vyvolený bol. Slováci s hrdosťou 
hľadeli na to, jak mužne si Štúr, súc v reči maďarskej úplne 
sbehlý, vo vyslaneckej hodnosti svojej počínal. Radosť bolo 
videť, jako ľavou rukou o svoju šabľu podoprený v čistej 
maďarčine mužským, až do najposlednejšieho kúta snemovny 
siahajúcim hlasom rečnil vo všetkých dôležitejších otázkach 
snemu ; menovite ale v príčine urbárskeho odkúpenia , za 
ktoré vo svojich Ďo vinách obratným perom bojoval , — a za 
práva národa slovenského, keď sa otázka škôl národních po- 
jednávala. Rok 1848. strávil Stúľ v Prahe a vo Viedni až do 
povstania slov., na ktorom mal hlavnú účasť. 

Po dokonaných búrkach roku 1848. a 49. Štúr ponúkané 
mu úrady neprijal , ale sa do súkromného života utiahol, 
vyvoliac si obydlie v Modre, aby pozostalé siroty staršieho 
brata svojho Karola vychovávať mohol. Tomuto šľachetnému 
zamestnaniu bratskej lásky a literárnej činnosti žil on až do 
poslednej nešťastnej doby ; svedkom toho je dielo : ^0 národ- 
ních písních a povéstech plemen slovanských'^ , ktoré nákladom 
českého Musea r. 1853. v Prahe na svetlo vyšlo. Neskôr 



^ 408 — 

pracoval i na ob«írnoiii historickom spise o Hlovanstve, ktorý 
ale nedokončil. Medzi básňami jolio vynikajú s])evy boha- 
tierske : „fSvätoboj" a „Matúš z Trenčína". 

Ľudovít Štúr po prácach sily tela moriacich rád polová- 
val , aby kroz pohybovanie na slobodnom jiovetrí trochu 
pookrial; i o polední dňa 22. deceiril)ra 1855. vzal pušku na 
plece a tasiel do poľa. Prijdúc k jakejsi priekope, chcel ju 
preskočiť, avšak vyklznutím nohy tak nešťastne padol , že 
puška vystrelila a celý nábitok hrubého broku do ľavého 
stehna mu uhodila, ktorá rana následkom prehojného ztoku 
krve životu jeho o 9. hodine večer dňa 12 januára r, 1856. 
prevčasný konec učinila. V utorok dňa 15. januára bol sláv- 
nostný pohrab Ľudovíta, tak od najbližších priateľov jako i 
celého národa slovenského žalostne oplakaného. 

Daniel Liohard. 



b. Životopis vlastný (autohiogrophiaj . 

Z „P am é t í" Jána Kollára. 

(Československý.) 

v 

144. Reéi. Nateŕéina. €izí jazyky. 

Ačkoli mnoho let pred mým pŕíchodem do Prešpurku 
byla zde stolice a professura slovanské reči p. Palkoviče, a 
ačkoli já témér pét let zde jsem se zdržoval: predce bohu- 
žel jsem toho štéstí nemél, abych i jen jednu hodinu ctení o 
česko-slovenské reči a literatúre byl slyšel , anť p. Palkovič 
preš celý ten dlouhý čas zadných hodin nedával , navzdor 
našemu častému navštévov^ání a prosení ho. Tím pilneji čten 
byl od nás ve škole jeho „Týdenník." Abych sobe tento 
nedostatek jak tak vynahradil , opatril jsem sobé nekteré 
české knihy, jmenovité : Nové básne od Puchmajera , Tabli- 
covy poézie, Jungmannuv ztracený ráj od Miltona, Rožňajuv 
Anakreon a jiné , které jsem na tak ŕečených knížecích 
procházkách (Fúrstenallee) , když si jiní moji spolužácí v 
loptu hrali, čítaval. Bohužel ale mezi celým žákovstvem Preš- 
purským náležali se jenom dva tehdáž mne v tom ohledu 
rovní milovníci reči a literatúry československé. Jeden byl 
Jan Jelšík, môj krajan z Turčanské stolice z Necpal , jenž 



— 409 — 

práve theologické vedy dokončil a péstounem u nejakého 
zámožného žida byl ; druhý byl František Palacký, Moravan, 
v nižších školách študující. Oba tito pŕicházeli tytýž ke 
mne do sirotčího ústavu, kde jsme se kochávali ve sladkých 
zvucích a plodech naši materčiny. I do jiných slavianských 
nárečí jmenovite do srbského a staroslavianského mél jsem 
již zde príležitosti ponékuď nahlédnouti. Což se stalo násle- 
dujícím béhem. V nékterých vedách a hodinách jmenovite 
pri anglické, fancouzské a vlaské reči sedával vedie mne 
jistý mladý íSrb skromný , panenského obličeje a vlídných 
mravuv. Byl to p. Pantaleon Zivkovič , potom biskup ŕecké 
nesjednocené církve v Budíné a Temešváŕe. Milý Bože ! 
jakové city pronikaly srdce mé, když jsem zde z jeho úst 
ponejprv *církevní staroslavianskou reč slyšel, a s ním se ne- 
jináče smlouvati chtél, zvuky a slova srbského jazyka mnohá 
již predtím byl jsem slyšel a znal. Ale cirkevní staroslavian- 
skou reč slyšeti zde ponejprv pŕíležitost mél jsem. V celém 
živote rozpomínali jsme se oba s p. biskupem Zivkovičem na 
toto naše školské slavianské pŕátelství, Nevéda a jen pŕiro- 
zeným pudem já již tehdy k tomuto srbskému slavobratrovi 
více a srdečné jsem se nakloíioval , než ku kterému koliv 
Nemci aneb Maďarovi. Již tehdy proletélo temné tušení a 
cítení mé srdce, že to v Slavianstvu jináče býti musí, že my 
všickni jeden národ jsme. Pán Zivkovič a p. Palacký byli 
první dva moji národní pŕátelé a zústali takými až posavad. 
Mimo materčinu hledél jsem sobé v Prešpurku i jiných 
vzdelanejších evropských rečí a literatúr známost opatri ti. 
Byl toho času mimorádným professorem francouzské, anglické 
a vlaské reči jakýs pán Selecký , který i malou mluvnici 
francouzskou sejjsal a vydal. Bylo nás asi deset posluchačúv, 
kteŕí jemu za každou hodinu jistou sumu platili jsme. Franč- 
tiné já v krátkém času až k e mluvení jsem pŕišel , anť ve 
Braumiillerském domé rozeného, jiné reči neuméjícího Fran- 
couze méli jsme. Vétší obtížnost mi púsobila angličina a vla- 
ština. K té první zajisté jako k reČi pro její nelibozvučnost 
nikdy žádné vnitŕní lásky jsem necítil, ačkoli klassiky an- 
glické pro výtečnost jejich myšlenek vždy vysoce jsem ctil. 
S p, Seleckým prekladali jsme z Goldsmitha „Vicar of 
Wackeíield" , sám pak pro sebe počal jsem pozdéji číst 
nékterá kázaní od Blaira. Z francouzské reči do vlaské pre- 
kladali jsme Telemacha od Fenelona. Mélť p. Selecký velmi 
snadný a príjemný zpusob v učení ŕečem. Tato známost 



— 410 — 

cizícTi vzrlManojSícíi reží, ačkoli nevstoupila na vysoký stupeň, 
nie iiiónT' však užitočnou se mi stala k poznaní vlastní nasí 
národní recíi, jitionovitr' pro srovnání etymológie, tvarosloví, 
skladby a t. d. 

Ze starých rečí učil jsem se }ie])rcj.stin^ od Stanislaidesa, 
rectine dilem od Stanislaidesa , jenž nový zákon , dilem od 
Zsigmundylio, jenz Xenofontovy pameti , dilem od Oankov- 
skc^ho, jenž Iíom(''ra a Anakreonta vykladal. 



145. Saniuel Rožnay. 

Jedna z nejspanilejsích slovanských duší, s kteron jsem 
se v živote setkal a nad jejíž časnou ztrátou i pozIBeji neje- 
denkráte slzy jsem vyléval, byl Sam. Rožnay. On náležel do 
počtu tech mužu, které úprimne milujeme a ctíme, prvé nežli 
jsme je videli a dokonale poznali. Slovem on byl slovenský 
Mladoň, télem, duší a celým životem národu svému oddaný. 
Hlava výtečná, vzdelanost klassická, cit a v kus nejjemnejší, 
skromnost a pokora ozdobovaly každé jeho slovo a každý 
skutek. Pocházel rodem ze Zvolena, učil se v Prešpurce, 
navrátiv se z Nemecka byl péstounem mého chovance Ludvíka 
Kolbenhajera , odtudto povolán byl za kazatele do Mičiné, 
kde však jen kratiČký čas zústáA^al, anť od Bystŕičanuv za 
kazatele zvolen byl. Melť hojnou zásobu nejen českých ale i 
jinoslavianských knih, anť on snad první byl mezi Slováky, 
který i na jiná slavianská a jmenovité polské a ruské nárečí 
zŕení své obrátil. Tohoto anjela dal mi Buk za pritele , ale 
nastojte jen na nékolik mésícuv; neb kosa smrti nemilosrdné 
rozťala srdečný svazek našeho národního pŕátelství. Rožnay 
zemŕel ve kvetu života dosti rýchle a nenadále , anť teprv 
pŕede dvéma týdny poslední kázaní o nesmrtelnosti duše mél, 
s jakýms prorockým tušením svého konce. Rožnay byl 
první, který mne rozumel a já jemu: co mé nejvice tešilo, 
bylo to, že jsem již více sebe osamelého ve svete nevidel 
s mými národními myšlénkami a žádostmi, nalezna duši rovné 
hluboce se mnou smýšlející a cítící. V záhradách a dolinkách 
jsme i plakali i radovali se z jeho budoucnosti. Objednali 
a čítali jsme spolu české Vídenské Noviny a Prvotiny tehdáž 
od Hromádka vydávané. Preložil Anakreona , Homérovu Za- 
bomyšoválku a Myšiadu Krasického. Započal prekladaní Ho- 
merovy Iliady, Pindara a jiných klassikuv. 



- 411 — 
146. Pilnost v mateŕéiné. SpisoYatelsko pokusy. 

v 

Opiistiv detinskou MoSovskou škohi , jmenovité Suleka a 
Buriana, potom boliužel v celém svciu skolském živote nemél 
jserii více príležitosti neco ve školácíi od učiteliiv v milé 
materské reči slyšeti, v té reči , v které jsem predce pŕes 
celý dospelejší vek úrad konati, národ vzflelávati , slovem jí 
vetší polovici života obetovati mel ! Není-li to nerozum a hi^ích 
do nebe volající? K čemu všecka moudrost a všecky poklady 
učenosti v paméti bez nástroje a prostredku, kterým bychom 
je do života presadili ? Na čele našich škôl mel by státí ten 
klassický velikými literami vyrytý nápis : „Non scholae . sed 
vitae discendum •. Abyeli tuto šterbinu ve vzdelanosti své vy- 
rovnal , vrlil jsem se hned po skončených školách s jakýmsi 
nedočkavým chvatem na štúdium materčiny a sice nejprvé 
na poznaní mluvnic a slovníkuv, pak na prekladaní a posléze 
na vlastní pokusy a plody. Bylť jsem zde ovšem sobe samé- 
mu z iistavený samouk, a jako ptáče bez matky jen u zeme 
krídla jsem zknšoval a létati se učil. Prekladal jsem z 
nemeckého, z francouzského a z polského. Krasického bájky 
ve šlabikári a v čítance mé vytištené prináležejí do této doby 
mých prvotín, nebo již nyní to presvedčení a pŕedsevzetí 
jsem mel, že se u nás na Slovensku co do národnosti jako od 
abecedy zacíti musí, proto sbíral a hotovil jsem již zde látku 
pro takovéto knihy a učinil plán k jejich vydaní. K tomu 
cíli složil jsem již i ty modlitby a písne pro mládež, které se 
v čítance nalézají. Do této doby prináležejí vyjma dve neb 
tri i ty písne duchovní, které pod mým jménem ve Zpévníku 
tišteny jsou, z nichž nekteré napodobené a preložené . jiné 
pôvodní jsou. Z francouzského preložení zachovala se posud 
jen jedna kratičká báseň. 

Ale nejen v jnaterském mluvení, než i ve vlastním mys- 
lení cvičil se duch muj v Bystrici, jako vézeň, když z dlouho 
trvanlivého žaláre na svobodu propuštén býva, cvičí se y 
potrebování svých očí, svých nohou, své svobody. 



147. Wolŕgang Gothc. 

Sotvy že jsem se v Jene osadil a poohledl , první má 
práce byla uvidéti a poznati nejen professory , ale i jiné 
slavné tam žijící muže, aneb aspoň jejich pomníky a domy, 



— 412 — 

kde bydlelí a pracovali. Náhoda pak toinu chtMa , že p. 
Wolfgang Gôtho nedaloko od nás })ydlel; jemu tedy bylo 
prvníiiui moje navštívení ohotovííno. By) jsf^ni tam nojprv?' s 
M., potom častcji sám. Ponejprv noclial nás v predníin pokoji 
neco čekati, pokud se prý o})lokl a pripravil. I predstoupil 
pred nás tento nemecky Jupiter s nádhernou zdvoi^ilostí a s 
odmeŕenými kroky i slovy. I pan Gotlie })yl toho domnení, 
že v Uherskí'* krajine j)ouzi Mad'arové hydlejí , pročež i nás 
za Maďary mel. Když já ale proti tomu protestoval jsem, 
rka: „Pane, já jsem Slovák aneb chcete-li Slavian , tento 
pak mfij druh jest polomaďar polonemec" zasmál se p. Gôthe 
hlasité nad touto mou úprimností , pročež obráti v se ke mne 
dúverne prosil me, abych mu nekolik slovenských národních 
písní opatril a preložil , anť prý slyšel mnoho i o jejich 
mnohosti i o jejich kráse. Tak jsme se rozesli. Asi za mésíc 
potkal jsem pána Gôtheho v kuížecí záhrade na procházce, i 
hned ke mne kroky obraté vylál mi : „Co délají slovenské 
zpévanky?" Já vymluviv se nedostatkem času s počátkem roku 
universitského , slíbil i zplnil jsem to , jak milé se první 
nahrnuté práce umenšily. Nékteré z nich od neho metrický 
prepracované vyšlý v časopise od neho vydávaném. Pri druhé 
a následujících návštevách složiv již Gôthe cele se sebe mi- 
nistra a dvorana zdal se více býti patriarchou a otcem. 
Gôthe obyčej míval témeŕ každodenné v kočáru, v némž dva 
bélouni zapŕaženi byli, vukol Jeny se projíždéti , a pri tom 
se svým kočím, jako se svým nejduvérn^ším prítelem hlasité 
mluviti aneb se hádati. Naš pfítel, pan Sam. Ferjenčík, zna- 
menitý zpévák a guitarista, ješté častejší a domácnéjší obco- 
vaní míval s Gôthem, proto že jeho ballády a romance : Erl- 
kônig , der Sänger , Fischer a t. d. výborné zpívati umél. 
Jednu krásnou vlastnost Gôtheho musíme i zde zvelebovati, 
totiž tu, že kdekoli bydlel, a kamžkoli pŕišel , všudy všecky 
oddanosti, kraje a svazky života okrášliti a jim jakýsi vyšší, 
ušlechtilejŠí pohled a význam dáti hledél. Krásny park ve 
Vinaŕích jest nejvíce jeho dílo. U Jeny za Sálou , jak se do 
Velnice jde na levé ruce, byla u spod vrchu nepatrná díra, 
kterou on ve krásnou tajemství plnou jeskyni pretvoril, tak 
že v ní Vinársky dviir ne jednou jméniny neb narozeniny a 
témto podobné radovánky slávil. — Schiller ve Vinaŕích po- 
chovaný , bydlel a psal samu Márii Stuartku v Jene v 
jedné dosti malé zahrádce. Wieland má pomník v Tieffurté, 
oékolik hodín od Jeny. 



— 413 — 
148. Botanika. Kiétoiiiilenství. Príroda. 

Každý žlovék má od prírody vštepenou zvláštni k jistým 
vécem náklonnost, kteráž se oblibou , miláčkovstvím , detin- 
ským koníčkem a t. d. nazýva. Avšak i tato vášeň a náru- 
živost s vékem človeka promény aneb stupňovaní trpí. Já 
již CO díté, uvida kvet , nevím jakousi radostí za ním tŕásl 
jsem se. Jednou vraceje se s otcem na velikonoční slavnost 
ze chrámu a uvida nenadále naši rompu (hrušku) za domem 
v plném jejím rozkvetu zastavil jsem se nejprvé v nemé rado- 
sti pohŕížen, div že mne na vrch neuchytilo pri pohledé na 
tuto vznešenou stromovou matronu v její bélostkvoucí ŕíze, a 
pak sbíraje po ulici malé i staré vedl jsem je k ^tomuto 
divadlu, nemoha chápati , jak oni pri tom tak necitelní býti 
aneb mé radosti smáti se mohli. Mél jsem v sade mého otce 
zvláštni zahrádečku, ve které kvety vyvodil a pestoval jsem. 
Tato detinská hračka utuchla v Kremnické a Bystrické škole, 
ale v Prešpurku opét se zjevila soukromným učením se bo- 
tanice. Kvetnaté doliny Tater Prešpurských byly moje 
chrámy a paláce, jejich louky, stráne a kvítky moji každo- 
denní tovaryšové v lete. V posledním roku v Prešpurku na- 
koupil jsem si semen a koŕínkuv téch nejznamenitéjších kvít- 
kuv a vzal je i sebou do Bystrice , kde v záhrade Kolben- 
hajerovské jednu z nejutéšenéjších kvétnic mél jsem , hol- 
landské tulipány a hŕebíčky, parížsky strakatý, veliký mák, 
ruže a t. d. Hŕebíčky čili klince pokŕestil jsem milými mne 
národními, aneb jinými jmeny : jeden se jmenoval Veleslavín, 
Komenský; druhý Sokrates, Plato ; tretí Siller, Wieland atd. 
Ale všecko toto posavad byla jen jako zábavka. V Jene ale 
vypukla tato níkVonnost a láska ku kvétiim tak silné, že se 
takmer na kvétošílenstí proménila. Ona mé vedia k tomu, že 
jsem rostlinárství čili botaniku u dvou professoruv slyšel, 
Okena a mladého Vogta, kteráž kollegia obzvlášté nákladná 
byla a mnoho stála, a to proto, že jsme se na kvety a jiné 
potreby skládati museli. Všecky záhrady nejen v Jene ale i 
vukol Jeny byly mi známy a já v nich jako doma. Ve dnech 
prázdnych a nedélních zvlášté jarního času utíkal jsem do 
kvetnatých dolin a úbočí , do záhrad a saduv , jakových 
vukol Jeny mnoho jest. Celý máj , kde sadové a stromové 
kvetly, byl mi časem nejsladších rozkoší. Spatre celý sad 
kvétoucích jako mlékem a snéhem pokrytých stromu v , byl 



— 414 — 

jsem jako očarovííii . ;inol)rz i prof] jodním Hnmotnv'm kví^- 
toucím stromeín opojen jeho víiní stál jsem ceJ/í hodiny jako 
u vytržení. Nie me tak neučilo o])(1ivovati se Bohu, milovati 
svet jako kvety. V knížecí zalii-aHo v Jeno niMo po mnohých 
letech kv/'.sti nh>e: já t.ini po kiiždó skončenó liodin^ vyučo- 
vací hned l)ržol jsem, kde jsem ohyčejm"* i íjíothcho čítajícího 
a zpytujícího na(diáz(d. Ye vinárskych novinách stála Z])ráva, 
že ve Vinarícli v belvedcrskc velkovojenskc'i záhrade toho a 
toho dne kvet kaktus j^randiflorens se rozpuknoutí a rozkvesti 
má , načež nás i professor Vog-t pozorný učinil. Ja vsecka 
jiná studia stranou nechav , panem Vogtem a nekterými 
jinými žáky cestu ihned tam nastoupil jsem. Nespali jsme 
celou noc. Asi o pulnoci stal se ve skleném zahradním dome, 
kde jsme byli, pred očima našima tresk jako vystrelení z 
dela , a my prudkým zápachem rýchle rozšíreným téméf 
omráčeni jsme byli. Tento div krásne kvetiny ješte více roz- 
množil lásku mou k ní. V takovém kvetovném povetrí a 
okolí pri studnici Lutherove čítaval jsem i Ossiana. Nékdy 
skryl jsem se večer za ružový aneb trnový ker naslouchaje 
do pozdní noci harmonickým zpévum slávika nekdy mne tak 
blízkeho, že jsem jej na ratolesti rukou chytití mohl; jindy 
když strom, zvlášte tresne, jabloň , lipa , k tomu pohodlný 
byl, vylezl a posadil jsem se na jeho kvetosnežné vetve a v 
této olympické atmosfére čítal anebo básnil jsem. Slovem 
kvety byly moje karty a kôstky- , moje šachy a kuželky, 
moje koncerty a baly, moje hry a zábavy. Toto kochaní v 
prírode, obzvlášte ve kvetene , polehčovalo mi moje mnohé 
téžkosti, oslazovalo mnohé horkosti a péče. se kterými jsem 
nejednou zápasiti musel, a činilo, že mezi kvítím jsa zapome- 
nul jsem jako Archimedes pri svých mathematických figú- 
rach v písku na všecko, co ve svete mrzkého aneb nepŕíz- 
nivého bylo. Kvítí a príroda byly retez a prostredník mne 
ustavičné se svéíem spojující a smírující , abych na nej ne- 
zanevrel. Vraceje se pŕes Prahu a uslyšev od Jung-manna, že 
náš Presl o rostlinári československom pracuje, navštívil jsem 
ihned p. Prešla. Jakovou slastí plápolalo srdce mé , když 
jsem z úst p. Prešla všecky botanické názvy tak šťastné a 
krásne preložené uslyšel, k. p, tajnosnubný, jevnosnubný atd. 
Jeho rostlinár sprovodil mé na všech mých pozdéjších jar- 
ních a letních cestách a procházkách , obzvlášte pak na sa- 
laších a koupelích, kde jsem pro navráeení zdraví se zdržo- 
val, býval on má jediná kniha a zábavka. Ponévadž pak Cech 



— 415 — 

Zaliižanský první byl, jenž pohlaví r rostlinách a kvétech 
dávno pred Linéem objevil, nemel jsem pokoje pokud jsem 
sobé dílo jeho nezaopatril, až konečne skrze antikváŕe po- 
štestilo se mi ovšem za dosti drahé peníze i toto dílo sobc 
zakoiipiti. Kdjž jsem v posledních starších letech o této 
vášni chladnéji premyslel , zdalo se mi . jakoby láska k 
malírství, kde vétším dilem já se malováním kvetuv obíral, 
hlavní podíl a vplyv na ni byla mela. Této plnosti eituv 
kvétomilenských musel jsem často priiduch učiniti nejen ve 
znelkách , ale i v jedné nábožné písni : Láska ku prírode 
pod číslem 693. ve Zpevníku tišténé, anobrž i v jedné kázni : 
kvety v zrcadle náboženstva. 

V tomto chráme prírody, v takovýchto zemských malo- 
rájech a blažených chvílích tam venku pod šírym nebem, 
znikl a zhotoven byl vétší počet mych básní a znelek jak v 
.lené tak i po cestách a v Pešti, tak že vráto se domuv, nie 
jiného jsem nepotreboval, než položiti je pérem na papír. 
Moje poézie byla opravdivá včekí jen v poli, v hájích a na 
lúkách potravu hledajíci a pak s plnými obnožkami do oule 
letící. Jinače, bohužel , muj stav, moje práce a okolnosti 
nebývalý pŕíznivé poetickým myšlénkám a výlevom. V Pešti, 
v úrade mém často se stalo , že jeden punkt a periód pri 
psaní básní neb kázní pét i desetkráte pŕetržen býval kle- 
paním na dvéŕe téch nejrozličnéjších príchozích a nejmrzu- 
téjších iikazuv; anobrž prišli ne dnové, ale celé týdne , kde 
pro tíseň lidí , hromady iiŕední práce , jarmareční lermo a 
hluk sotvy pero do ruky vzíti Ize bylo. S raneným a krváce- 
jícím srdcem vyšel jsem často ven do svätyne prírody boží : 
žluč i slzy tekly po tele mém nad ničemnými lidmi , pro- 
následovánímSlovákuv a nezaslouženými urážkami mé osoby, 
bezejmennými listý a hrozbami, roztlučením oken a kočičí hud- 
bou nočního času pri vydaní témér každého mého českoslo- 
venského díla ; ale po nékolika hodinách vrátil jsem se opét 
nazpátek do života s lebkou krvi , s veselou tvarí , se smíŕe- 
ným srdcem a s obnovenou zmužilostí k boji : takové divy 
tvorila príroda boží ve mne ! Ceho nékdy 10 — 20 prátel a 
téŠiteluv pri mne učiniti nedovedli : to učinila tichá samota v 
prírode v nekolika okamženích. A však osamélost ta býti 
musela; v tovaryšství a v rozmluvách s jinými, treba i s pŕá- 
tely, nikdy tak blahodéjne príroda na mne neúčinkovala, jako 
tam, kde jsem se cítil sama v sobé uzavreua a zamknutá od 
nikoho nevidená a neslyšaná leč od Boha. 



— 416 — 

V. Povahopisy (charakteristiky). 

149. ISiid Nemca Ueidera o Slovauueh. 

Slovanské národy zaujímajú vätsí priestor na zemi, nežli 
v dejepise , medzi inými príčinami i preto , poneváč žili 
vzdialení od Rimanov. Známe ich najprv pri Done, pozdejšej 
pri Dunaji, tam medzi Gótmi, tu medzi Hunmi a Bulharmi, 
s ktorými často snepokojovali rímske mocnárstvo, zvätša len 
čo spolutiahnucie pomocné a služebné národy. I pri dokáza- 
ných skutkoch svojich Slovania neboli nikdy podnikavý, vojny 
a dobrodružných výprav milovný národ , jako Nemci ; oni 
práve voždy iba za týmito v tichosti postupovali a osadzovali 
sa v upráznených miestach a krajinách , až ohromný onen 
priestor zaujali, ktorý siaha od Donu až po Labu, od mora 
východného až po adriatické. Od Ltineburgu cez Meklen- 
burg, Pomorany, Brandenburrg, Sasko , Lužice, Cechy, Mo- 
ravu, Sliezsko, Polsko, Rusko rozprestieraly sa bydla jejich 
z tejto strany pohoria karpatského ; a za týmto, kde oddávna 
už vo Valašsku a Moldave sídleli, rozšírili sa, mnohými prí- 
padami podporovaní, vždy ďalej a ďalej, až ich císar Hera- 
klius i do Dalmátska prijal, a poznenáhla kráľovstva Slavon- 
sko, Bosna, Srbsko , Dalmatsko od nich založené boly. Y 
Pannonii takže početne sa usadili ; od Friaulu zaujali i juho- 
východný koniec Nemecka, tak že sa územie jejich Stýrskom, 
Korutanmi a Krajinou zavieralo: najrozsiahlejšie to priestran- 
stvo, ktoré v Európe jeden národ zvätša až posaváď obýva. 
Yšade sa usádzali , aby od iných národov opustenou zemou 
vládli, jako osadníci, pastieri alebo roľníci ju obrábajúc a 
užívajúc ; a preto po všetkých predchádzajúcich spustošeniach, 
pre- a vysťahovaniach bola ich tichá, pilná prítomnosť všade 
blahonosná. Milovali poľné hospodárstvo, dochovávali statok i 
obylie, vzdelávali mnohé domáce umenia , a zavádzali plodi- 
nami zeme a pilnosti svojej na všetkých stranách užitočné 
kupectvo. Vedľa východného mora počnúc od Ltibeku vysta- 
vili prímorské mestá, medzi ktorými Yineta na ostrove Volíne 
(Ríigen) slovanským Amsterdamom bola; tak obcovali i s 
Prusmi, Kúrmi a Litvanmi , jako to reč národov týchto do- 
svedčuje. Pri Dnepre mali Kyjev , pri Volchove Novgorod, 
ktoré zavčasu stály sa kvetúcimi kupeckými mestami^ najmä 
že čierne more s východným kroz ne do spojenia prišlo a 



— 417 — 

plodiny východu do polnočnej a západnej Európy sa privá- 
žaly. V Nemecku zaoberali sa baníctvom, topili a liali kovy, 
chystali soľ, dorábali plátno , varili mädovec , sadili ovocné 
stromy, a dľa obyčaje svojej viedli veselý a hudobný život. 
Boli dobročinní, pohostinskí až ku márnotratnosti, milovníci 
vonkovskej slobody, ale úslužní a poslušní, nepriatelia lúpeže 
a drancovania. Všetko to ale nespomohlo im proti potlačeniu ; 
ba napomáholo ho. Lebo poneváč nikdy nebažili po nadvláde 
svetskej, žiadnych bojochtivých dedičných kniežat medzi sebou 
nemali, a radšej poplatnými sa stali , keď len zem svoju v 
pokoji obývať mohli : preto sa mnohé národy , obzvlášte ale 
kmeňa nemeckého, proti nim ťažko prehrešily. 



150. Bohatý a chudobný. 

Pán Matej vyzerá veľmi dobre, čerstvo a zdravo; tvár 
jeho je plná, líce a podbriadok visia dolu , pozor bystrý a 
smelý, plecia široké, žalúdok zdravý a prieberčivý , chôdza 
pevná a určitá; prihovára sa dôverne, rozpráva hlasito; to, 
čo ho zaníma, káže si dva trirazy opakovať, naslúcha ale len- 
polovičatým uchom hovoriaceho; vyťahuje zdĺhavo šatku z 
vrecka a rozprestrúc ju na široko sniaka z plných pľúc a 
utiera nos parádne, jako čoby dáky veľavýznamný dej vyko- 
nával; pľuje na ďaleko, a keď sa mu kýchne to sa celá izba 
ozvať musí : spí vo dne spí v noci a to veľmi sladko, chrápe 
jako na trúbe do harmónie. Za stolom a na prechádzke 
zaujme toľko miesta, čo by pre dvoch dosť bolo ; prechádza- 
júc sa vždy sa posttayí v rade do prosriedku medzi sebe rov- 
nými, keď sa on zastaví i ti to sa zastavia , keď sa pohne 
i tito sa pohnú, všetci sa spravujú dľa neho. On pretrhuje, 
on spravuje v reči tých, čo hovoria ; jeho ale nik nesmie pre- 
trhnúť, všetci ho poslúchajú dočím sa mu len ľúbi hovoriť, 
všetci sú tej mienky čo on , uveria mu , čoby jaké novinky 
z prsta vyciciaval. Keď sa posadí , to jakoby sa ponoril do 
lenošky, ramená rozloží, nôžky na kríž položí, obočia mraští, 
klobúk stiahne na oči , aby nikoho nevidel , alebo ho hore 
pozdvihne nad čelo , aby ukázal tvár a hlavu v celej hrdosti 
a smelosti. On je i sám veselý a žartovný, i druhých rozve- 
seluje ; smeje sa hlasito, že sa mu len tak žalúdoček otriasa; 
je netrpezlivý, pýšny, hnevlivý, samopašný, opatrný, slobod- 
nomyseľný, političný, zná mnohé tajnosti o verejných záleži- 

Cítanka II. 27 



- 418 — 

tosťach, veľkú zkiisenosť v behu sveta; zdá sa, jakoby mal 
vlohy i ducha. Nás pán Matej je — híthiiý. 

Náš Macík má oci hlboko vpadli'^ , telo suché jako trie- 
ska, tvár chudú, výhľad lú ; spí málo i to veľmi cujno; oby- 
čajne je zadumený, roztržitý, tvár oduševnená ukazuje dobro- 
srdečného sprostáčeka ; zabúda na to , čo má povedať, i na 
veci docela mu známe ; a keď i nekedy rozpráva o nich, ide 
mu to veľmi zle, vyslovuje sa neurčite a roztržito , zdá sa 
mu, že nudí a unúva svojich poslucháčov , prednáša všetko v 
krátkosti a chladno, nehľadí na to, aby ho poslúchali alebo 
práve na jeho rečach sa zasmiali; prisviedča , usmieva sa na 
všetko, čo mu druhí hovoria, je tej mienky čo oni , behá a 
liece, aby im každú najmenšiu službu preukázal; robí všetko 
k vôli, zalieča sa, služby svoje každému napytiije; má ale 
tajnosti pred druhými, nekedy cele zatají, čo myslí ; je pover- 
čivý, bojazlivý a pri každej maličkosti sa zastaví; chodí po- 
maly a ľahúčko, vari sa bojí tu milú zemičku nohou dotknúť, 
aby ju neurazil ; oči na zem spustí keď ide , a neopovažuje 
sa ich zdvihnúť, aby mimoidúcim do tvári nazrel. Nikdy ho 
nenájdeme v prosried tých, ktorí si do kola zastanú, aby sa 
poshovárali, postaví sa za chrbát tých čo hovoria, kradmo 
sbiera a zachováva si každé povedané slovo , a odstráni sa 
často, keď ho načúvajúceho spozorujú. Chce aby ani miesta 
ani priestoru nezaujal, plecia a prse stiahne do vedná, aby 
len menší vypadal, klobúk zatlačí na oči , aby ho len nik 
nevidel, ukrčí a vtiahne sa do svojho kepienka, jako čoby ho 
ani tam nebolo; niet tej ľudstvom naplnenej dvorany alebo 
ulice, kade by on nenašiel spôsobu tak prešmiknúť , že to 
ani duša nezbadá. Keď ho ponúknu, aby sa posadil, sotva sa 
posadí na kraj stolca ; hovorí ticho pri shovorke s druhými 
a vyjadruje sa zle ; samostatne a slobodne smýšľa síce o ve- 
rejných záležitosťach , ale zanevrel na celý svet ; verejnú 
službu alebo úrad slabo hľadá, ale i oňho verejnosť sa slabo 
stará, a úrad ho sám od seba sotva kedy nájde. Neotvorí 
ústa, kremä keď odpovedať treba ; zakašle , nos si utre len 
tak pod klobúk ; keď zapľuje, to temer na seba a čaká kedy 
bude o samote, aby si kýchol, alebo jak sa mu v spoločnosti 
kýchne, to o tom nik nemá znať , to nestojí spoločnosť ani 
pozdravenia ani úklonkov. Náš Macík je — chudobný. 

Dľa Bruyera Pavel Dobšinský. 



— 419 - 

VI. Opisy. 
r: 151. PohTad na SIoTensko. 

y pohľade na tuto svätú zem otcov našich , na tuto ko- 
lísku všetkých Slovanov, na tyto sväté oltáre Tatier kráľov- 
ských obživí sa duša naša. Sú to tuná na Slovensku zakliate 
zámky svätých vnútorných svetov duše slovanskej. Pohliadni 
na Slovensko, a duša sa ti zkriesi , jestli spala , duch hore 
vynesie, jestli v nízkosti bol; ja bych aspoň do skonania 
mohol kŕmiť dušu svoju rozkošami pohľadmi na Tatry nasbie- 
ranými. 

Tatry sú skamenela, v tvrdej hmote vtelená idea Sloven- 
ska ; lebo ta velebnosť , moc , sila , to ozorné , to veličizné 
zrutno , ktoré hľadí na teba, kriesi v duchu slovenskom tem- 
ný jakýsi cit velikého povolania. Keď si zastaneš pri Debre- 
cíne, na piesočnatej pustatine , alebo pri slávneho Krakova 
múroch pamätných, v zemi krásnej horúcich Poliakov, oprú 
sa ti oči vyradované o žulový roh ozorného Krivána a kon- 
čitý, z pŕs široko vypnutých balvanov hore na 8115 stôp k 
nebu sa dvíhajúci končiar Lomnický. Pohľad na tyto ozorné sokorce 
nad sokorcami ozornými víťazne sa vypínajúce naplní dušu 
tvoju velikosťou, srdce preleje citom búrnym, velikým, tem- 
ným, ale silným a činným. Kriváň stráži Liptov velebný od 
polnočných strán , ležiac na hraniciach jeho a spišských ; 
Gerlachovský kotol a končiar Lomnický trčia vo Spiši samom. 
Vynes sa ale na tyto balvany hromami nesodrané — a shliad- 
neš pod nohama rozprestrené kraje slovenské, pekné, velebné, 
najutešenejšie. Kez^budnem nikdy na ty blahoslavenstvá, 
ktorými som napájal dušu, keď som po prvý raz na prosred 
cesty do oblakov, na Kriváni stojac videl Slovanstvo. Tajomno 
a teskno je okolo teba na ohromnom končiari Krivána stoja- 
cieho. Belosť krištálová sňahov a ľadov večných oku smelosť 
odoberá dívania sa po nich ; skaliská a hory, priepastné prie- 
pasti a vybujnievajúce prírodou úbočia a návršia , to sa ti 
zameňuje a dušu tvoju uchvacuje. Hneď ti zadania svety 
kortina mlhová, za ktorou žijú večným snom mrtvoty zimnej 
obtiahle kraje ľadov a jazier zamrzlých , spusty priepastné, 
a väze žulové ; hneď sa inde otvára bengálskym ohňom žiary 
slnečnej omalovaná krajina večných hôr, temných lesov, tíšin 
ničím nepretrhnutých, mostov ľadových nad potokami sa vypi- 



- 420 — 

najúcicli, alebo vodospádov diíliami storakymi vylírfislpnvrli ! 
A keď sa oliliadne.s pod seba — a o dva kroky , a gúľa .sa 
pod nohaiiia tvojima priepasť závrativá. 

Od Bratislavy dvíbajú sa Tatry a vstuj)u jú hore Nitrian- 
skou, Trenčianskou, Oravskou stolicou, až v Liptove a Spisi 
k sláve svojej dorastúc potom po hraniciach polnočno- vý- 
chodných, hneď v nižších , hned vyšších kopcoch, hoľách a 
horách na spôsob kosy až k Sedmohradskej sa zatáčajú. Na 
tejto ceste vecnej velebných Tatier našich nájdeš Babu, Vysokú, 
Biele hory, dvojhlavý Žobor , Inovec , Súlovské divotvorné, 
velikánske pieskovce. Čertovo sedlo y ^Vrátnu s jej fantastic- 
kými, jakoby zakliatymi podobami, Tarchovú s jej vecnými, 
bleskom slnca neprerazenými hlbinami a priepasťmi , Žiare, 
Lisec, Hermanec strašlivý, Tatry milostné, Hrdoša báječného, 
Choč velikánsky na hraniciach Oravy a velebného Liptova, 
Poľudnicu Liptovskú s Barancom živokrásnym , strašlivo 
ozornú od Poíska hrmiacu pohľadom Maguru , a na boku 
tiché, hrobové Sitno, bane zlaté, Štiavnicu bohatú varujúce. 

V tejto reťazi a v týchto odnožiach hôr Tatranských 
ukážu sa ti výtvory najrozmanitejšie , plody n aj strakatej ši e 
prírody. Od gaštanov bratislavských až po limby kriváňske, 
od sladkých hrozien Sväto-Dursko-Modrianskych až po čučo- 
riedky ponad Štrbským plesom alebo v úbočí Korytnickom sa 
červenajúce, od bujných žít (pšenice) ^Trnavských až po ovos 
Magursko-Oravský, od funtových jabĺk a cisárskych hrušiek 
považskej záhrady až po repku Turčiansku, od dubov, bukov 
a hrabov Trenčianskych až po kosodrevinu Babohorskú, Ger- 
lachovskú, Kriváňsku, a od ruží podunajských až po poha- 
ninku žulových končiarov vo Spiši, a od ďuriniek až po čer- 
vený tis, íládrový jaseň, šafran, pušvorec, sladké drevo, zázvor 
a t. ď. , všetko toto nájdeš v bohatej prírode tatranskej. 

A keď takto stojac na žulových končiaroch iba s hro- 
mami oboznámených obrov Tatranských , vidíš sa otočeným 
byť plukom ďaleko sa rozpostavujúcich väzí , končiarov a 
homolí : rád by tvoj duch i o tých mŕtvych balvanoch dač 
bližšieho zvedel. Ta ďalej k polnoci od strany Poľskej vidíš 
viac končiarov a pustých, mŕtvych rohov , kde všetko živo- 
renie, celá vegetácia prestáva a nie nevidíš iba ustavične sa 
množiace ničenie, jakoby večné pilovanie a roztrhovanie sa 
skalísk a balvanov veličizných na menšie , širokých na užšie, 
tlstých na tenšie, jednotlivých na nepočetné. Čože to môže 
byť za príčina, keď na poludňajších Tatrách viacej vidno 



— 421 — 

živorenia prírody, vidno večné hory a lesy , háje a jedliny, 
a keď nie tyto, aspoň dosť vysoko sa plaziaeu kosodrevinu? 
Slovensko má múr od polnoci, dlhý pluk obrov na večnej 
stráži stojacích, a to sú polnočné Tatry. Na tyto sa podívaj 
Slovák každý z návršia pri Kežmarku , keď slnce zapadá 
či vychodí , a zľakneš sa tejto večnosti vulkanismom hroz- 
ným tuná na vartu Slovákom postavenej. Nikdy nič veleb- 
nejšieho, nič ozornejšieho , nič vecnejšieho si na svete ne- 
videl. Tito obri obrovskí odrážajú od Slovenska i vetor 
polnočný. Zato tuná sňah nemäkne iba ďaleko v jari , ale 
klapčiaca sňahová voda zas zamrzuje v nocach , a tým 
tyto vápencové skaly dostávajú do svojich dier ľadové kliny, 
ktorými sa roztrhujú a končitejú alebo rozmelňujú a drobia. 

Zo strany slovenskej, od poludnia je jadro Tatier zacho- 
valejšie i na samom povrchu , lebo žula je vonkoncom za 
jadro Tatier uznaná , a toto na samom vrchu jako pevná 
kôra nedopúšťa do vnútra živlom sa predrať. Ale ani nieto 
tuná toľko premien povetria, toľko striasania prírody, zato že 
už tamti spišskí obrovia vetrom kriela a zime zuby a počasiu 
sebevôľu otupili keď nie polámali. 

Ležia Tatry naše vrstvami žúl svojich šikmo od východu 
k západu, jako dáky veliký čln, ktorý ale prekacovať sa zdá 
jedným bokom, a to síce ku strane poludňajšej , k dôkazu, 
že sa Tatry len ozaj nám Slovákom klonia. Je vám to koráb 
Noeho, na ktorý sa v potopách rozličných Slovania od juhu 
i od západu liepali a ratovali; z ktorého i v najnovších 
časoch holubica vyletela a s radosťou peruť vône slovenskej 
vzájemnosti plnú doniesla. Sú naše Tatry, zavierajúc práve z 
toho ich šikmo ležiaceho od východu k západu položenia, 
hory pôvodné, prvopočiatočné prvohory, prvožuly, praskaliská 
utvarovani e-sa zeme pomätujúce. A to, čo na nich jesto nep- 
túnskeho, jako kôry vápenné, šíferové, bridličné, to všetko je 
iba pozdejších záplav vodných šlapäja. Bo keby ozaj jadro 
Tatier malý byť ty pozdejšie útvary, a žula by iba ohňovou 
či vulkánskou silou bola vrstvy vodoskalné prelomila, jako 
sa domnievajú daktorí, tu by obidvojaké strany vrstiev nep- 
túnskych k žule prirazených, poludnia totiž i polnočná, rovno 
popri žule sa dvíhaly, poludnia k juhu, polnočná k severu sa 
skloňujúc. Ale je tomu na opak, zato jadristá, podstatná povaha 
Tatier je jej žulovitosť , jej prvopočiatočuosť. Zato „nieto 
hory, nieto vrchu nad Kriváň", jako mi v cite dobrom bez 



— 422 — 

povoflomia ja.sn('*lio jerlí^n Vyoliodňan pov(!flal, nesúc nám po- 
travu na ceste Kriváňskoj ; bo tento velikán prvopočiatočnosť 
svoju dobre zachoval , ukazujúc žulovitosť svoju nesmiešanú 
verným svojim navstovovateľom. Ani nenie Kriváň tak sodrany 
jako Lomnický končiar. 

A z prahôr týchto Tatranských hľadiac v rozložené pod 
nohama kraje slovenské uvidíš roztočené po celom kraji pra- 
mene vôd živých, tekúce potoky a rieky jako rozliate slzy 
Tatry, matky svätej celého rodu slovanského. Jedny tam s 
Dunajom kráľovským do Čierneho , druhé hen s Vislou ža- 
losťnou do Baltického mora sa poberajú. Poprad a Dunajec 
od Tatier k severu tečie , jediné rieky , čo nie po vetre 
Tatranskom k poludniu, lež magnetom polnočných krajov na 
sever sa odberajú — tuším k označeniu, že Slovák jednako po- 
zdravuje i sever a bratov, kade sa oni kolVek rozsiati nacho- 
dia. Dvojpramenová bieločierna Tisa z lona Tatier vyvierajúca 
padá roztečená po rovinách a množstvom rýb pokalená po- 
vyše Bielohradu do Dunaja. Zpod Kriváňa vyteká čistý, 
krištálový Yáh a Liptovom, Oravou, Turcom (kde sa najprv 
Liptovom menuje, potom s Oravou spojuje a na posledok 
Turie c do seba prijíma), Trenčínom dolu ku Komárnu v hroz- 
nom blnkotu, šplechotu a rušaní divokých svojich vín sa rúti 
— a meno svoje v Dunaji utráca. Hron zádumčivý krásnou 
dolinou bystrého Zvolena, pólami a rovinami Tekovskými sa 
točiac z podkráľovskej Hole k Ostrihomu sa ponáhľa, a tam 
na ľavom boku brehu Dunaja na posledok meno svoje 
odžblnkávajúc tratí sa v bohatejšícli vlnách dunajských. 
Shliadneš ešte i Sajavu a Hernát, Torisu a Laborcu , Ipeľ a 
Mijavu, Ternavu a Ondavu, Turiec a Oravu, Seňavku a Mo- 
ravu po hraniciach sa rozlievajúcu. A všetky ty to vody sa 
tratia a stratiť sa nemôžr., vlny v potokoch, tyto po riekach 
a rieky zas v morách tratia sa a zas sa nachádzajú. A Slo- 
váci pijú z Kéreša, Sámoša, Krásnej, Maroša , Litavy, Ráby, 
Sávy, Bodroga, Ipľa, Dunajca, Váhu, Hronu, Dunaja. Hovia 
si na Tatrách i v tôňach Bakonských , na vŕškoch Tokaj- 
ských tak jako po viniciach Budínskych , rozpostavovaní sú 
po hraniciach rakúzskych, moravských, sliezskych , Poľska, 
Lodomerie, Haliče — kosou hôr od Bratislavy k Sedmohrad- 
sku sa otáčajúcich. Jejich sú doliny Tatranské, jejich i dlho- 
čizné roviny velikého kusa dolnej zeme. Slováci načúvajú 
šuchot orlov, vidia beh jeleňov, šľakujú odvážite skoky divých 
kôz, kradnú sa do húšťavy po mädveďoch ; jednak ale i pre- 



- 423 — 

bíjajú sa tuná v kraji tomto krásnom do brucha zemského k 
zakliatym podzemským pokladom zlata a sriebra , železa a 
olova, soli a kamenca, skalice a liadku. Tuná v kraji našom 
vyvierajú a blbocvi bohatým klokočom vody hojiterné Piešťan- 
ské , Trenčianske, Turčianske, Zvolenské, Hontianske, ku 
ktorým pristupujú: Korytnica požehnaná, Chochoľná zdravá, 
veľký Slavkov a sto iných vôd a prameňov živých storakým 
spôsobom telo ľudské od bied očisťujúcich. 

Obrazotvornosti slovenskej dala rovnako príroda bohaté 
divadlá k vypestovaniu , k vyostreniu na nich ihravejších 
obrazov mysli. Hlboké , Demänovské, Aktelecké a t. ď. jas- 
kyne, fantastičné doliny Prosieka, Súlova , Yrátnej a t. ď. 
očarúvajú myseľ Slováka slobodnými svojimi útvary , obra- 
zami. Prúdy rezké skalami sa rozrážajúce chovajú pstruhy, 
ktoré hore prúdom fŕkajú z hlbokých priepastí na Tatran- 
skej výšine, nie iba rezkosť a prudkosť prúdov za steble 
majúc ; a ponad tyto prírodné barvitosti sokoly a orlovia 
krúťa kolesá, zo zeme tejto jako z klbka velikého hore k 
nebesám a bleskom slnca sa vytáčajúc. 

Touto svojou prírodou, — touto kôrou povrchnou života 
je i duch Slováka presiakly, jako na opak i ona iba duchom 
tým obsadená, bár síce ešte nie celkom, to jest duchovne, 
keď sa totiž on nad ňu doteraz povýšiť neznal. Celkom prí- 
rodu svoju preniknúť, ju si podmaniť , na ňu znaky ducha 
svojeho priraziť , ju priemyslom prekrižovať , povedomosťou 
osláviť — toto všetko je čiastočná práca na kmeň Slovenský 
ešte čakajúca. 

Tatranská príroda mocne zasahuje na Slováka, vtláčajúc 
sa na ducha jeho so všetkou svojou rozmanitosťou ; on je 
živý odblesk jej, apradivý ohlas tých tajných v hmote Ta- 
transkej ukrytých hlasov. On je i v mravnom a v duchovnom 
ohľade vysoko k nebu sa vynášajúci Kriváň , on je hlboká 
Tarchovská dolina. Hnecť je jako žula Tatranská tvrdý a v 
samom sebe srazený, hneď zas jako pekné, do sveta vybieha- 
júce Považie ľahký, často ľahkomyseľný , švihák a sveták so 
svetom sa ihrajúci. Hneď je jako fantastičné výtvory pies- 
kovcov Súlovských, Vrátňanských a Prosieckych fantastický 
a v ríši malovanej obrazotvorného sveta sa pohybujúci; hneď 
zas hlboko temný, zádumčivý a mrzutý , jako Akteleckej a 
Demänovskej jaskyne posmuhlé priehlbiny : rozspieva sa so 
slávikami po javoroch porozletovanými, rozdumá sa so sokoly 
Tatranskými hneď z javorov na kríčky , hned zo sosien a 



— 424 - 

dubov k slncMi obrazotvornosti živej sa vyrázajiic. KerT pije 
Slovák z Kéreša, váliavc; kráča, myslí a hovorí , kerf omáča 
ústa v kristálových prameňoch Váhu, v porliacirh sa stokoch 
a studienkach tatranských, zvoní hlas jeho dolinou , a jeho 
pieseň je živá reč prírody, a reč jeho je spf^v života, zvŕta 
sa na päte a u zeme tancuje a nevie sa dosť navyshovárať. 
Jemu sú Tatry životom, sú mu ta spojka večná života jeho 
so svetom. Bez nich Slovák je to čo ryba bez vody. Hla — 
veď sa i vlani tak jako po in<'^ roky veľa Oravcov z úrodnej 
dolnej zeme do svojej skúpej a chudobnej, ale silnej a zdra- 
vej Oravy ponavracalo ; so Slovákom ide jeho Tatra sťa tôňa 
s človekom. Y samom hlbokom pohrúžení -sa do horúcej 
modlitby nevypadá mu z mysli jeho svätá Tatra, a ty duchy 
vo velikom tele bývajúce. Vo všetkých bájoch a povesťach 
slovenských žije Tatra jako večný anjel smierca, i v samom 
kresťanskom modlitobníctve vie Slovák svoju prírodu osláviť. 
Pekne nám tuto horúčosť slovensko-kresťanskú málo slovami 
vyobrazil náš pamätný Pilárik, ktorý po veľa pokušeniach, 
krížoch a biedach povedal o modlitbe: „By byli" povedá 
„d'áblové tak mocní , jako Tatry spišské , však modlitbou 
roztopení búdou jako vosk od ohne". Jeho poťahovanie- sa 
na pána Boha je pomyslením na Tatry zvýšené , sobživené, 
shorúčené. 

Kto bol na Tatrách v blesku vychádzajúceho slnca a pri 
záplavách ohnivých jasenného večera ; kto bol v Liptove, keď 
sa búra od Choéa k Poludnici, z tadiaľto ku Kriváňu váľala 
a jakoby celý svet s čierneho neba dobýjať a šturmovať sa 
zdala ; kto bol na Kriváni, keď sa husté mhly sem a tam 
gúľaly a hneď jako kortiny dolu sa svínaly , hneď zas hore 
podvihovaly a obrazy krajov najutešenejších odstieraly, hneď 
zas zakryjúc divokrásne Tatry Poľsko nešťastné , jako dáku 
zem zasľúbenú na okamženie až k najďalším koncom odo- 
strely ; kto bol konečne na Tatrách, keď sa poludňajšie slnce 
o Kriváň jako a dákeho veličizného práve na kriela sa scho- 
pujúceho orla opieralo, tak že i ten najmenší sniažik na ňom 
vidno bolo : ten kto toto všetko aspoň len raz videl, bude si 
vedeť vysvetliť pobožnosť hlbokú Slovákovu a znať si spolu i 
predstaviť, čo to môže byť za ľud , ktorého takéto výstupy 
krásy, takéto hudby prírody , takéto .divadlá odplekaly, od- 
chovaly , vykolimbaly ! Maďari , ktorí v posledních Časoch 
slovenské Tatry navštívili, s úchvatom a zanesením, zapálením 
píšu o nich; Angličania nevedeli sa prenadiviť krásam po- 



- 425 — 

vážskym ; Nemci sa v malovkách Tatranských krajov nevedia 
dosť naprehánať barvitosti. A čože poviem o básnikoch slo- 
vanských, ktorí videli velebu Tatier ? Kollár , keď píše o 
vychádzajúcom slnci na Tatrách, srdce nám je stisnuté a do 
plaču nám ide ; Yocel v Meči a kalichu ku konci jakoby na 
novo sa srodzuje vo svojej poesii , lebo tuná mu prichodí 
hovoriť o Tatrách, na ktorých naberúc ohňa do duše slovan- 
skej stáva sa slohom svojím slávnym a sviatočným. Ale on i 
videl Tatry, o ktorých s velikým zápalom píše v Muzejníku 
českom X VIL 4., tak že „na obraz tento (Tater) obloukem 
v záŕi svetel planoucím hledícímu zdalo se, že se tady otev- 
ŕela brána slovenského raje." Mickievič hovorí o Kollárovi, 
že sa utiekol do Tatier, aby tam mohol poslednie slovo poesie 
svojej, ktoré končí starý vek a počína nový slovanský, vyspievať; 
toto poslednie slovo poesie Kollárovej je to známe proroctvo : 
„Co sto veku bludných hodlalo — zvrtne doba!" Takto 
hľa hľadia do duše slovanskej Tatry naše ; pravda že do 
duše vyššej, krajšej, odchovanejšej. A Slovák ľúbi svoje Slo- 
vensko, toto Slovensko, tuná v malých ťahoch opísané, ľúbime 
si tyto svoje krásne, divné, obrovské, nebeské Tatry naše. 
Ľúbim ťa vlasť moja spanilá, ľúbim ťa kraj môj rodný, 
domáci, spanilý ! 

Slováci s touto vrúcou láskou k Slovensku spojujú i 
dáku všeobecnosť darov a povahy svojej. Slovák vie sa velice 
ľahko priučiť všetkému, je obratný v udomášnení-sa v cudzom. 
Tuto povahu hania síce i sami národní spisovatelia , jako 
vraj prameň tej slovenskej priliepavosti sa k cudziemu , bo 
sa oni, povedajú, ustavične pre ty svoje spôsobnosti len k 
cudzincom liepali a nikdy im svojerodné , domáce , vlastné 
jejich imanie reči^ mravov, zvykov, obyčajov, slovom národ- 
nosti nechutilo a ne|>áčilo sa. Zato i vždy v cudzích jazy- 
koch písali a hneď latinských, hneď nemeckých, hneď 
maďarských , ale málo slovenských spisovateľov na svet 
vydávali. Keby vraj takú povahu všeobecných darov a spô- 
sobnosti nemal Slovák, bol by vraj i svoje vlastné pilnejšej 
opatroval a za cudzím nebažil. Ale tato slovenská spôsobnosť je 
dobrá zem, na ktorej vyrastať má v budúcnosti veliký život 
národný ; je to základ nesčítaných možností, nesčítaných ži- 
vota budúceho útvarov. Ja sa viacej teším z toho, že do teraz 
všetko i mohol i chcel byť všetkým Slovák, iba nie Slovákom 
nežli keby nebol mohol bývať inším než len Slovákom. V prvšom 
páde vidím tu možnosť, že keď precitne k poznaniu seba, bude 



— 426 — 

ozaj svetu všetkým a to jako Slovák azda v tej istej , jak 
nie ešte vätšej miere, nežli doteraz. V druliom páde hych sa 
spravodlivo smútil, lebo by to už jako dokázaním bolo , že 
už ozaj na svete ani viac nežli Slovákom byť nemôže. Pre 
svet sa stáva dôležitým a velikým národ nelen svojou osob- 
nosťou, ale i tou výškou génia svojho, ktorou sa nad samého 
seba povyšuje a v tých výšinách nebeských s človečenstvom 
sa objíma a s Bohom sa smeruje. 

Zavreté doliny, z ktorých každá je malý v sebe zavretý 
svet, výšavy a nížiny skalami obohnané , alebo von do sveta 
vybiehajúce, celá ta velebnosť kráľovská a kútkovitosť útulná 
Tatranská , určujúca človeka slovenského , všetko toto dľa 
svojej zvláštnosti sozvlášťňuje, oddeluje a sjednotlivuje ľudí. 
Všetci spolu nesú ráz tej všeobecnosti , ale jednotlivec je 
preca len podoba jednostranná. Slovák teda všetko to pod- 
maniť si musí, ty všeobecnosti sliať do vedná , v povedomí 
svojom musí stopiť a sbiť všetko v jeden celok, a tak rozká- 
zať duchu triumfovať nad celkom celkovitým z nejednostaj- 
ností tisícorakých stvoreným. — Básnik sa prihovára ku 
Kriváňu : 

v 

Co si ty Tatrám, my svetu budeme! \ 

A toto je vyslovená túžba Slovenska, jeho viera, nádeja 
i jeho ustanovenie na svete. Musíme, musíme naozaj prestať 
už raz len na krbku svojom sa sohrievať, musíme prestať len 
na doline rodnej sa presúšať, musíme preťať tu reťaz sko- 
cúrkovatelého života prieddomného , prieddoliaového ; na 
základe svojerodnom , domácom , slovenskom stáť musíme, 
čahajúc čelom jasným do neba pravdivého života slovenského. 
Slovák je taký chameleón na slnci života sa meniaci, 
hneď taký, hneď onakvý ; je on plastická nátura, vie sa i do 
seba zaľúbiť a zahľadeť, a jako junák hellenský rozdielny a 
oddielny od všetkého, čo ho otáča, odchodné od sveta ražno 
sa vyraziť a zastať si, jako ten básnikov šuhaj, ktorý 
Na šabľu sa podopre a obzre okolo : 
Ci to má vždy tak byť, jako dosiaľ bolo? 

Na tejto postatí je možnosť čistej, rýdzej, samostatnej vzde- 
lanosti slovanskej Slovákov : a svet sa istotne dakedy aj diviť 
bude tomu, čo Slováci vyvedú. — Jako je schopný Slovák 
života, a vie sa nerozlučiteľne s ním spojiť , tak je zas i 
schopný život vo chvíli hroznej., v hodine osudnej vyššiemu 
cieľa na oltár položiť. 



— 427 — 

Súboj je nie u Slovákov domácim , bo u nicb bnev 
osobný a pletkárska ctižiadosť nezvíťazuje nad životom ; vyšší 
géniovia držia stráž nad chrámom života slovenského. Iné národy 
zúfajú chytro, rozorvané súc a roztrhané v duchu svojom, zato 
sú u nich samovražda a súboj dač staroznámeho , ba ešte i 
teraz, keď sa už štáty či obce sriadily, ktoré pomstia urážku 
jednotlivca, pichajú a kolu sa v súbojoch. Niet vyššieho chce- 
nia u nich k životu a zato alebo samovraždou sa znášajú zo 
sveta, alebo v hocijakej pletke nachádzajúc príležitosť k sú- 
boju v nom sa života pozbavujú. Slováci sa naučili život mi- 
lovať so včasným vyvinutím života domáceho, v ktorom človek 
stavanie svoje cíti, vidí, vie. S domácnosťou sa ujednostajňo- 
val pochop osobnosti, majetku, práva. 

Na poli domácnosti zakorenila sa zavčasu spevavosť Slo- 
vákov vychválená, a jako balzam a korenie silné ich života 
zachovala sa pri nich až do našich dňov. Každá dolina , ba 
každé mestečko a dedina má svoje piesne a spevy. U Slo- 
vákov je všetko spevom oslávené, ľan i čerešienka , lipka i 
potôček, záhradka i záhonček, hora i dolina, prievoz s prie- 
vozníkom, kukučka s hrdličkou, kostolík so zámkom , jeleň 
so sokolom, šťastie i bôľ lásky. Slovom všetko je živé okolo 
Slováka v piesňach, a všetko v doterajšej lyrike národnej z 
hľadišťa lásky svoj život prijíma i dostáva. Pravda, že i tato 
povaha našla svojich Thersitov , ktorí vravia s úsm echom, že 
Slovák nič nerobí, iba spieva. No medzitým my chovajúc 
inšiu mienku i o týchto piesňach slovenských, tuná len to 
riecť môžeme , že život je obsah piesni národných, či ony 
znejú o tom lebo o onom. A kde život domáci v takom svetle 
je vyvinutý jak u Slovákov, tam tyto piesne sú zlaté pamiatky 
čistotného života. Vytri tieto piesne, vytreš cudnosť z národa. 
Domáci život je zvláštna rubrika v slovenskom kmene , veď 
on nezostane len domácim, zvýši sa časom, keď povstanú du- 
chovia, ktorí nie potupia, ale prevedú domáci život do vrstiev 
vyšších, hraničiacich už na povolanie historické. Dosť na tom, 
čo vraví Schiller: 

„Wo man singt, da lass dich ruhig nieder. 
Bosé Meuschen haben keiné Lieder." 

Len teda nechajme Slovákov spievať, a to spievať o tom, 
čo je skutočne jejich vlastné, veď oni i zahrmia, keď sa zbúri 
v ich duši i inšia búra chcenia spasiteľného. Chceť od nich, 
aby boli doteraz o slovenskom Napoleonovi vyspevovali, by 
bolo smiešne. 



— 428 - 

Míckievic vraví, zo s;i u shirýcli Slovanov iba deflinský 
život vyvinul; to je pravda, alo nie tak , ahv tento život 
dedinský nebol býval podkladkoni a možnosťou mestského. 
Slovania s domácim životom, so životom dedinským urobili 
počiatok vyššieho sj)oločenského života, jako v skutku pove- 
dať môžeme , že Slovania sú novť'dio veku sociálneho po- 
riadku uholným kameňom. Veď vidíme u starých Slovanov 
povesťné mestá v blesku moci a slávy sa ligotať ; na východe 
Kijev, Novgorod, na západe Retra, Arkona kývajú nám jako 
sťažne z polámanej lodi. Sami Slováci dávno pred príchodom 
Maďarov v mestách bývali a vyššie sväzky spoločenské za- 
kladali. Nový-hrad , Mukačovo , Nitra , Vyšehrad, Ostrihom 
boly mestá slávne a povesťné , len že sa nesmieme na ne 
dívať módovýma očima Viedne, Paríža, Londína, Petrohradu, 
bár keď svet dobre považovať sa naučíme , snadno uveríme, 
že tohočasovému svetu ony to boly, čo sú terajšiemu Londín 
a Paríž. V tých svojich dedinách, horami, riekami, sadmi, v 
tých svojich mestách múrami otočených bývali Slováci , po- 
hostinnosť a všetky čnosti domáce v rodinách svojich precho- 
vávajúc. 

Starina Slovákov tak jako všetkých Slovanov , i jako 
inších národov zakrytá a zahalená je nepriehľadnými tmami 
vekov a časov ; a tak i literárny život neznámy nám zostáva. 
Slovákov najstaršia história zapletená je v histórii ostatních 
Slovanov, jednaké s touto majúc a znajúc osudy až do veku 
IX-ho, v ktorom samostatne sa zjavajú na krátky čas , aby 
potom zas na dlho vplietli sa do histórie iných kmeňov a 
národov. To je isté, že sú Slovania v Európe doma. Veľa 
storokmi pred Kristom ich Grékovia jako známych menujú. 
A Cervenák náš pravdu povedal : „Netreba sa nám ani po 
Adamovi ani po Kajnovi , ani po korábe Noelovom , ani po 
babylonskej väži sháňať!" Menovite Tatranské kraje zdajú 
sa nie nepodobnými byť kolíske všetkých Slovanov. Ty 
výrastky slovanské, ktoré na Baltickom mori boly sa usadily 
kupčiac s jantárom, pozdejšej sa tiež a síce v Vl-tom veku 
pred Kristom škandinávskymi Gótami prenasledovaní do 
kolísky svojej, k bratom Tatranským uchýlily, jako i Illirskí 
a Pannonskí Slovania zas od Keltov žo západu sa derúcich 
pohýbaní do Tatier a za Tatry sa .^ jako k svojej dedovizni 
poberali. Tato príťažlivosť Tatier, ktorou vedení boli všetci 
Slovania v časoch búrnych k nim, je veliký dôvod toho , že 
sú oni kolíska Slávie. Ľudia i rody radi sa ťahajú do svojich 



- 429 — 

prasedalísk. Až vo vekoch po Kristovom narodzení , keď sa 
víchrica sťahujúcich sa národov i nad Tatrami strhla, a keď 
ich vlasť stará preplnená bola ľudom, konečne keď sa násled- 
kom vlády sveta na východe s pádom Hunskej, na západe s 
pádom rímskej ríše i im brána do sveta otvorila , rozliali sa 
po svete, na východ i západ , na juh i sever, zanechajúc 
Tatry v sried rozpovodneného Slovanstva. Toto rozlievanie sa 
Slovanstva dialo sa od V-ho po VII. storočie, tak že o týchto 
časoch vidíme už nad Dunajom po oboch stranách otcov na- 
šich, jako tiež v Sedmohradsku, Valáchii, Bulgarsku, v Pan- 
nonii, v Dalmátsku , Korutánsku , v Čechách, v Morave až k 
samému Reinu, na hraniciach Švajčiarska, Itálie, Hollandska, 
až k samej Anglii, k Peloponnezu, v celom cisárstve gréckom, 
ba až v samej malej Ázii. Všetci ale staré meno svoje Slo- 
vanov ztratili, a vystupujú už v dejepise pod storakými me- 
nami viacej alebo menej od pôvodného odchodnými. Jediní 
my Slováci v Tatrách a susední bratia naši nad Dunajom 
Slovenci zachovali sme k vekom novejším čisté, rídze, pôvodné 
meno Slovanov, najmä ale kmeň slovenský tak v podaní svo- 
jom zvečnil toto meno sväté, že Slovákmi menuje všetkých 
ostatních Slovanov. 

(Z ôlánku „Slovensko a jeho život literárny" v Slovenských Pohľa- 
doch na vedy, liter, a umenia." D. I. sv. 1.) 

Josef Miloslav Hnrban. 



153. Prieehod cez Tatry. 

Sylvestrová noc. Víchor lomcuje v prírode, jakoby všetci 
zloduchovia vyrojili sa boli na svet. Poslednia noc v roku. 
Či touto nocou končí sa ich moc, a oni prepadnú sa na veky? 
Preto tak svevoľne vyvodia si, lebo len krátky je čas jejich 
panovania? Daj to pane Bože! 

A strašná to bola noc. Bcda, kto vydal sa na cestu. Chu- 
javica krútila padajúcim sňahom, prekážala všetkému pohľadu, 
a oči , zimou i ľadovým sňahom zaslepené , ukrývaly sa za 
hrady svoje — mihalnice ; kto len mohol uťahoval sa do 
teplej izby. 

U J. Liptovína sedí spoločnosť súdruhov, ktorých sväzkom 
priateľstva spojilo národoľubstvo. Sedia kolo teplej pece, a 
zapomínajúc na tam von búrací nečas priateľským, srdečným 
rozhovorom kráťa si čas, až kým dojde a udre horlina zvestu- 
júca počiatok nového roku. 



- 430 — 

Rozhovor živý, neprekáža mu ani ohľad na slušnosť, alebo 
tak zvanťi ^etikettii", ani opatrnosť, ku ktorej núti človeka 
prítomnosť cudzích, neznámych. Priatelia neznajú „etiketty", 
a obzerať sa im nenačin na opatrnosť. 

Spomínali rozličné výjavy svojho života , a spomienka 
uniesla ich i do časov osudných rokov pre našu vlasť. 

Neprichodí nám spomínať hrôzy, ktoré zaľahly nad naším 
Slovenskom, boli sme sami z vätsa svedkovia toho; preto i 
rozhovor priateľov pominieme o tom. 

„Bratia", ozve sa J. Liptovín, „nač žiaľnou spomienkou 
máme naplňovať trpký kalich tohoto života? Bohu sláva! 
prežili sme nehody. Aspoň dneska nekaľme si rozkoš bolest- 
nými upomienkami." 

„Co máme ale robiť do polnoci?" ozve sa Ivan. 

„Viete čo", odvetí Liptovín, „rozprávať vám budem náš 
priechod cez Tatry." 

„Tedy dobre, rozprávaj." 

A J. Liptovín rozprával nasledovne. 

Nebolo bezpečnosti už v rodnom Liptove ; mužovia naši 
jedni našli pred násilím ochranu za hranicou , iní odvedení 
boli Boh zná kam ; my zase našli sme útočište v hradoch 
našich — nebetyčných Tatrách. Okolnosti nemenily sa. Po- 
loženie naše stávalo sa zo dňa na deň povážnejším, a my pred- 
videli sme, že i v Tatrách na dlho udržať sa nám nebude 
možné. Co bolo robiť? usrozumeli sme sa v tom , že vysťa- 
hujeme sa do susednej Haliče. O tomto našom zámere neopo- 
menuli sme uvedomiť všetkých našich po Tatrách ukrývajú- 
cich sa sústratníkov. Asi tricať jednotlivcov dostavilo sa na 
určený čas a miesto. 

Bolo to v noci pred sv. Duchom. Noc tu ztrávili sme 
pod úpätím Tatier, na lúkách pribylinských ; zem sbelela prud- 
kým mrazom, a my zimou až do kostí preniknutí hrkotali 
sme zubami ; lež nebolo medzi nami ani jednoho , ktorý by 
bol požaloval sa. 

Prišlo ráno a s ním pre velevýznamnosť svoju i samou 
prírodou nadobyčajnou krásou oslávený deň sv. Ducha. 
Okolo 9. hodiny ozývať sa počaly posvätné hlasy zvonov z 
okolitých dedín. Pre ohriate zmrzlých údov rozložená vatra 
naša, pestovaná suchým drevom, horela čisto šľahajúcim pla- 
meňom, jakoby z úcty k Bohu v deň veliký. My, ktorý sto- 



— 431 — 

jačky, ktorý sediac načúvali sme odznievajúce ohlasy zvonov, 
a zasielali modlitby svoje k nebeskému otcovi. 

Vatra dohorievala, dohorela, s nou utíchol i náš rozho- 
vor, a nastalo dlhochvíľne mlčanie; dochádzajúce nás vešti 
nútily nás ku skorému uskutočneniu nášho zámeru. Nehľadiac 
na všakové prekážky , že priesmyky a temená Tatier ešte 
vždy neporušeným sňahom pokryté boly , naše telo naproti 
tomu dodriapaným odevom a obuvou, vrecká prázdne peňazí, 
nastúpili sme priechod cez Tatry do Haliče. 

Slniečko svätodušné klonilo sa už ku tretine svojho 
obyčajného chodu, a bleskami svojimi dávalo na javo, že o 
nedlho kloniť sa bude ku západu. V isto - neistom očaká- 
vaní pohliadli sme jeden na druhého a na všetky štyri 
strany sveta, a zdal sa jedenkaždý pre seba bezslovne bojovať 
s tou otázkou: „kedy, kde a jako?" Nemé okamženie toto, 
a myšlienkový boj o neistote najlepšej nám známeho polože- 
nia našeho bol ducha porážajúci. V takomto trápnom du- 
maní hľadiac a v hľadení dumajúc slyšíme hlas : „tamto z 
lesa ku nám ktosi pätí." Popatriac v tu stranu vidíme sku- 
točne, že blíža sa k nám dvaja z ďaleká nepoznaní, čiernoo- 
dení, dobre ozbrojení šuhaj ci. Jaká obľaha pre skľúčené naše 
srdcia, jaká radosť nastala, keď poznali sme v priblíživších 
sa rodákov našich G. a L. , ktorí z Haliče k nám prišli. 
Príchodom drahvch bratov zmužená spoločnosť dala sa na 
pochod smelým duchom navzdor všetkým prekážkam a ne- 
bezpečenstvám. 

Krvavé, práve na temeni Choča tlejúce slniečko dávalo 
poslednie s Bohom Liptovu a dohárajúce ohňozlaté pruhy 
jeho obrubovaly západ sťa široká stužka; poboskaly ešte na 
dobrú noc vrchole Tatier a — zhasly. Čierny drozd , tento 
milostný spevák, odspevoval dojímajúcim výrazom večernú 
pieseň nad hniezdom v zelenej sihline, a opozdivšie sa čaty 
menších ptáčkov prebrnkávaly z miesta na miesto , hľadajúc 
si pokojnejší a bezpečnejší nocľah. 

My, žiadnej rárožiny nemajúc, stúpali sme tým bystrej- 
šej ľavým brehom z Tatier hrkotom valiacej sa pstruhoboha- 
tej Priby linky. 

Neminulo pol hodiny a dorazili sme pred ústie pribylins- 
kej doliny , z ktorého ešte raz a možno že poslední raz 
hodiac okom po rodinných stranách, a dajúc im tiché „s 
Bohom*, vkročili sme do samej doliny, a s ňou i do mohut- 
nej reťazi starovekých našich Tatier. Ty krásne zjaviská 



— 432 — 

prírody, na ktorých s každým krokom uroheným hore doli- 
nou nenásytné pásol .sa duch nás, ohohatily pamäť našu na 
večnosť kúzelným dojmom svojím. Vysočizn^ steny žulovitých 
jedliuou zelenistoii posiatych vrf;hov stoja tu sťa prepevné 
hrady v živej svojej nemote; na nich a popri nich vypínajú 
sa nad desnou priepasťou báječné tvorstvo predstavujúce sivé 
skaly, a z nich vo večnej dúhe sriebropenných kropäjí rúcajú 
sa v príjemnom šumote vodopády čistotoké. 

Polovica vrchov stonala ešte vždy pod ťarchou v pevnú 
kôru ľadovii prešlého starého snahu; naproti tomu úpätia 
jejich, nižšie doliny a úboče — vystavené viac slncu — dý- 
chaly už jarným vozduchom a javily nový život priodievajúc 
sa do zeleného koberca liečivých bylín. 

Ešte stojíme na zelenej pažiti nádejného jará. Okolo nás 
nový, mladý rodiaci sa život; všetko v najvätšej kráse jará po- 
vstávajúceho ; a tvárou v tvár s nami večný sňah, zima, hli- 
venie prírody. Opravdivý to obraz smrti. 

Kto je v stave opísať tuto súmernú proti vu smrti a ži- 
vota? ba kto nedesí sa pohľadom na ňu? 

Nechcelo sa nám, verte mi^ opustiť jar a vstupovať do 
zimy. Ale čo bolo robiť ? 

Hovorí sa , že „kto nezná žiť v pokore, nech ide na 
more." 

I my korili sme sa Bohu dušou sbožnou , nie síce zo 
strachu pri pohľade na divo šľahajúce vlny a v nich obeti 
svojej usmievajúcu sa smrť, lež z úcty a z obdivu Jeho všemo- 
húcnosti, zjavivšej sa nám obzvlášte v tejto súmernej protive 
prírody ním spravovanej. 

Jedna čiara a tu máte pred sebou v kráse nekonečnej 
usmievajiícu sa vám vesuu , so všetkými krásami jejimi , a 
za čiarou nemú, hroznú, mrtvú zimu s jej chujavicou. ľadov- 
com, večným sňahom, nezdolným mrazom. Hrubý inovec na 
listoprázdnom stromoví , len smreky a jedle podržujú ihlice 
svoje obtočené kryštálami ľadu priezračného. 

Veliký si Hospodine ! volám dosiaľ nad výjavom týmto 
nekonečnej všemohúcnosti božskej. 

Takýmto pocitom sprevádzaní prišli sme asi do polovice 
úhľadnej doliny. Tu razom a nenazdane otvorily sa nám dve 
menšie, a však na krásu a čarovnosť prírody nemenej bohaté 
doliny, ktorým riekajú : „Tomanová" a „Račková". Na jejich 
pokraji ťahaly sa sem tam úhľadné pasienky, po ktorých na 
svojich miestach nepohnute stály z oproti postavených grúňov 



— 433 — 

skotúlavšie sa meDŠie i vätsie mochovité , na spôsob stolcoy 
rozložené skaly ; sried dolinou poberal sa švitký , s uná- 
šajúcimi kamienkami v súmernom súzvuku s večerným šumo- 
tom dojímavé hrkotajúci jarček. Zelajúe si malého oddychu 
obsadli sme kamenné stolce pažite , jako prudkým letom 
vysilení sokolovia. Rozhovor náš , rozumie sa samo sebou, 
bol slabý : no tým častejšej bolo stieranie unavujúcim 
pochodom vynúteného potu , ktorý cicerkom ronil sa s čiel 
našich. 

Dve doliny pred nami boly spolu i naše rozcestie. Na- 
stávala otázka , ktorú z nich k ďalšiemu pochodu vyvoliť 
nádobno ? 

Báječnosťou dýchajúce hrozivé balvany dlejúc v nedo- 
stihlej vysokosti nad našimi hlavami, stály v nemote svojej 
tichučko, pokojne, nepohnute ; dívaly sa na nás , jakoby nás 
ozaj boly chcely vyzkúsiť, či neľakáme sa ich, a zdalo sa v 
rozkladajúcom sa večernom mraku, že nám tu i tu kývajú zo 
spoluútrpnosti , aby založili sme pod ich ústreším bezpečný 
stánok nočný. 

No to urobiť nebolo radné ; potreba sebou donášala, do- 
stať sa ešte v nastávajúcu noc za hranicu. 

Pred nami rozkladajúce sa doliny boly jedna druhej po- 
dobné, a obe obťažné k pochodu, ale z čiastky na zvláštne 
pospolné vnuknutie , z čiastky na dotušovanie Pribylincov, 
ktorí dobre znali obe doliny a ich položenie, volili sme Rač- 
kovú, navzdor jej menu, k ďalšiemu postupovaniu. 

Ešte nekoľko menšín k oddychu, a potom vstali sme z 
našich miest a uberali sme sa voľným, vážnym, strmosti ne- 
dolajúcim krokom, vždy výšej a výšej proti pohraničnému, 
Uhorsko od Haliče deliacemu vrchu. 

Ideme, ideme, <tu jeden, tam dvaja, vopred nekoľkí , za 
nimi ostatní, ktorí postonávajúe, ktorý srazení mdlobou tac- 
kajúc sa nazpäť; tam ten mlčky, jakoby vraveť neznal, tento 
pološeptom nôťac si národnú pieseň, a ten robením od ostat- 
ních nemo prijatých otázok. 

Takto prekročili sme čiaru života, jari, a dostali sme sa 
za čiaru zimy. Trvalo to dobrú hodinu, až dorazili sme pod 
úpätie pohraničného vrchu. 

Bola už noc, noc tmavá, strašná. Pri nedostatku mešia- 
čika, tohoto pána noci , svieži sňah vrchu svietil síce , ale 
slabé toto svetlo tratilo sa v mrákave ťarchavých chmár, 
ktoré závislý nad nami. Nekrižovaly z nich blesky , ani 

Čítanka H. 28 



— 434 — 

strely divých hromov uopáraly poviedke jedlice , lež kolo- 
tavý, studený vetrisko spieval stonavú pieseň, až ozyvaly sa 
ňou hory, doly, a čierne oblaky , jakoby plášť černokňažní- 
kov, len visely a visely , nemohúc ni v jednu ni v druhú 
stranu, a utrimovaly v sebe šibavičnú látku ľadovca a snahu, 
váhajúc nás ním obsypať, kym neusalasíme sa nekde v bez- 
pečnejšom mieste. 

„Bračekovci ! v takejto noci a čase nám ďalej ísť nenie 
možno, keďže nechceme životmi zaplatiť smelosť našu ; ná- 
dobno nám napriek hroziacemu živlu, alebo prestať tu pod 
holým nebom až do rána , alebo hľadať jakúkoľvek úkrytu, 
kde pookriali by sme soslabení , a tak ráno s novou 
silou škriabať sa mohli hore — hľa pred nami zázračne vy- 
pínajúcim sa grúňom ľ^ povie ktosi zo súdruhov. 

„Tak je, tak!" prisvedčila mu celá spoločnosť, „len kto 
zná nejakú skrýšu?" 

„Ja!" ozve sa na to jeden Pribylinec , ktorý pásavajúc 
kedysi tu statok, dobre znal všetky spády tejto doliny ; švi- 
hol bystrou nohou a — ztratil sa vo tme pred nami. 

Čosi kamsi čujeme jeho volanie na nás, a my za hlasom 
jeho stúpajúc zastali sme pri jednom pustom, na poľanke po- 
stavenom salaši. 

Kto predstaví si našu radosť ? 

Lež chceme dnu, nemohli sme ; lebo tento za ústrešie nám 
poslúžiť mavší sálaš, okrem nekoíko jedľových kôr , nemajúc 
žiadneho iného pokrovu, dal škárami prístup sňahovým záve- 
jom, ktoré vodorovne vyplniíy celú jeho vnútornosť od spodku 
do vrchu. Radosť naša premenila sa v žalosť nevysloviteľnú. 
Tak blízki streche bezpečnej, aspoň jakii takú pohodlnosť 
poskytujúcej , razom vystavení sme zostali nehodám noci a 
počasia. 

Lež všetkému naučí súrna potreba. 

Nedbajúc tia našu slabosť a unavenosť , nešetriac ani 
kúrňavu šibajúcu nám ostrým sňahom v oči , chytili sme sa 
bez rozdielu do práce ; strhali sme zočené kôry a upotrebiac 
eh ČO príručné nástroje tak usilovne vymetávali sme ich po- 
mocou prekážajúci nám sňah, že čelá potily sa horúcimi kro- 
päjmi. Očividome umenšoval sa sňah , koliba vyhrávala na 
priestrannosti, až zbavená nemilého snahu prijala nás jako 
neočakávane došlých hosťov. 

Po skončenej práci blahodarili sme trojjedinému Bohu, 
že zachrániť ráčií z velikej milosti svojej naše životy pred 



— 435 — 

istou zkazou. Nevôľa nad krušným a bojov plným stavom 
naším nekalila ni jednu tvár spoločnosti ; to sladké pove- 
domie, že trpíme pre sväté práva národa, budilo v nás silu a 
odhodlanosť, a duše naše vznáŠaly sa k nebu prosiac i na 
ďalej pomoc a ochranu. 

A však nalezením iistrešia neboly preca odstránené pre- 
kážky našeho túžebne želaného odpočinutia. 

Ťarchavé chmáry jakoby o závod sypaly na nás sekavý 
ľadovec , neskôr premenivší sa v dažďový snáh ; severný 
vetor doniesol nesnesiteľnú zimu, ktorá nás nútila k rozloženiu 
čím skoršiemu ohňa. Lež jakože ho navatriť, keď chybovaly 
nám zápaľky? Na šťastie mali sme kresivo na porudzí. S mo- 
krými, zimou skrehlými rukami dali sme sa do kresania , a 
po namáhavom ďuganí podarilo sa nám práchno zažať; lež 
čím rozložiť oheň ? Zkúsený je Slovák , jako nedostatku od- 
pomôcť ; jeden šuhaj vyzul krpec, a strhnúc z nohy onucu, 
podelil sa s ňou pre dobro spoločnosti ; do tejto onuci zavi- 
nuté tlejúce práchno prechádzajúc z ustalej ruky do čerstvej, 
tak dlho krútili sme do kolesa proti vetru, až zažla sa ním 
onuca napriek svojej vlhkosti , a v kútiku koliby od dávna 
byvším ráždim zvätšená dala nám vatru. Bola to oznajšná 
vatra ; lebo po zhorení drobnučkej zásoby rážďa, a pri nedo- 
statku lepšieho dreva, prinútení sme boli čerstvií , sem tam 
okolo nás zpod snahu vykukujúcu kosodrevinu sekať a upotre- 
biť na oheň. Z toho povstavší dým , ačpráve ťahajúci vetor 
cez bočné škáry a nepokrytý vrch robil mu na dostač prie- 
chod, bol náramný, a žerúc polozmrzlé naše oči, dusil i prse 
naše tak citeľne, že nedalo sa ani len mysleť na odpočinok. 
S nehodou touto zkrsla čosi kamsi i druhá, obťažujúc polo- 
ženie naše, ešte^vo vätšej miere, nežli prvá. Pri jakokoľvek 
slabom a dusiacom sa ohníku , koliba jako tak osvetlená, 
chytala dávno nezakúsené teplo, jejžto zimová dlažba z čiastky 
teplom, z čiastky naším premávaním sa sem i tam rozpustiac 
svoju skrehlosť, zmizla v povstalom blate, a my nemajúc žiad- 
nych sedalísk, a nechtiac sadnúť a ľahnúť do blata, stáli sme 
kŕmení dymom a pľúšťou, bez strovy, bez spánku, bez hovoru, 
nektorí v otvore čistejší vozduch hľadajúc, do bieleho rána. 

Po polnoci tratiť sa počaly oblaky, vyjasnilo sa nebo, a 
nastúpila suchá, čerstvá zima, ktorá premenila do rána všetko, 
čo bolo vlhké a mokré — na tuhý lad. 

Sedel som v otvore , pozorne sprevádzajúc blíženie 
sa rána. 



— 436 — 

NozDílm, priatelia moji, či pozorovali ste už na príchod 
díía ; ja som lio videl na Tatrách, a rozpoviem jako účinko- 
val na mňa. 

Ten priechod z čiernej, tmavej noci je čarovný. Neurči- 
tosť jakohy pochod duchov, neponíma ho ešte oko človeka. 
Zdá sa, že pne, skaliny, bralá, krovia žijú, jakoby dvíhaly sa 
duchovia noci z nich ešte raz, kým nezjaví sa svetlo dňa, a 
vtedy zanechajú mrtvý peň, skalinu, krovie; zdá sa, že ku- 
kajú tito duchovia zvedavé na človeka, jako on bojazlivé pozerá 
na nich, A jak tajemstva plné sú ty sivé obláčky na nebe- 
skom blankyte ; jako pomaly a opatrne miznú, sťaby ľakať sa 
nepotrebovaly ani svetla slnca, alebo mesiaca ! Už mieša sa 
tu i tam červené svetlo do briežďacej sa polotmy — jasnejšie 
a jasnejšie je , predmety zjavujú sa v dennom rúchu svojom, 
zmizli duchovia. Mhly nesú sa po lúkách, a uťahujú sa kolo 
vrcholcov nebetyčnýeh Tatier. Zaznamenaly sa zore, počalo 
sa brieždiť, a razom, jakoby z podzemnej hlbiny kúzedelnou 
mocou vyčarovaný blesk zjavil sa na temeni slovenského Kri- 
váňa, a zase zanikol a znovu ožiaril Kriváň — a slnce vystú- 
pilo v úplnej svojej sláve, vítajúc sa najprv s temenom veli- 
kána Tatier, i s končiarami súdružných vrcholcov , vtĺskalo 
im vrelé bozky na dobré ráno. 

Nemožno mi sdeliť vám všetky pocity, ktoré dosiaľ budia 
sa v duši mojej pri rozpomienke na tuto rajskú krásu prí- 
rody, ani sdeliť jej na pozorujúcu dušu účinkujúcu nekonečnú 
moc a silu. 

O ! keby som mohol svolať všetky neverné deti Tatier, 
aby opreli oko len jeden jedinký raz na tento skutočný, 
múdrosťou spravedlivého Boha dýchajúci obraz , a nemožno, 
žeby neprecítly neprajné srdcia jejich ; hej, oni padli by na 
hriešne kolená a urobili pokánie, pritúlili by sa ku svojmu 
opustenému národu, posilnili ho , a s ním i predrahú vlasť 
našu, jako to mať chce sám Hospodin večný!" — 

Liptovín zamlčal sa , a tichosť nepretrhli ani priatelia 
jeho, jakoby báli sa boli prerušiť nadšenie, ktoré opanovalo i 
ich. Po malej chvíli pokračoval ďalej : 

„Zachvátil mä zápal, bratia, ale vraciam sa zase, k vypra- 
vovaniu vám našeho priechodu cez Tatry." 

Prichystaní sme boli ku ďalšej púti od minulého ve- 
čera , a tak pobrali sme prázdne kapsy na plecia a zane- 
chali sálaš. 



— 437 — 

Pred nami vypínajúci sa grúň, cez ktorý škrabať sme sa 
mali, bol príkry , a zázračná vysokosť jeho. Nebolo teda 
divu, že užasli sme už pri samom pohľade naň , a jako bo- 
jovníci majúci dobýjať hrad, vážne zkúmali sme polohu jeho 
z každej strany, dostať sa snažiac na jeho vrcholec čím naj- 
ľahšej a naj s p ešn ej š ej. 

Pravá strana zdala sa nám byť menej príkra , rozlož- 
nejšia a ku pochodu menej namáhania požadujúca. Udreli 
sme teda na pravo. Ničmenej presvedčili sme sa hneď s 
prvým krokom, že bude nad mieru obťažné postupovanie, 
poneváč na starý pripadnuvší nový sňah zamrznúc vzal po- 
dobu sklovej hladiny, po ktorej stúpajúc kĺzať sa nám počaly 
nohy, a my — padali sme na sňah. Z počiatku nedbali sme 
na tuto kĺzačku, ba čo viac, keď ktorý padnul , bol nevin- 
ným žartom sprevádzaný a prekáraný. Lež čím výšej po- 
stupovali sme, tým vätšmej zrastala príkrosť a strmosť vrchu, 
a s týmito i častejšie padanie na pospol a vätšie nebez- 
pečenstvo. Dolina , kým sme ešte boli v nej , nepatrná na 
oko, brala teraz podobu nekonečnej priepasti a pohľad do 
nej bol hotový závrat; utíchol z klzania a padania povstavší 
žart, a nastúpilo miesto neho obávanie pred možným skotúľa- 
ním sa do priepasti, hroziace istou záhubou. 

S veľkým namáhaním preputujúc asi jednu tretinu grúňa, 
zastali sme, hýbať sa neopovažujúc ni napred , ni nazpäť; 
triasly sa pod nami nohy, závratom jaté boly hlavy, klesajúc 
už s celým telom , hotovaly sa k neodstrániteľnému pádu. 
Nevideli sme viac možnosti zachránenia, stáli sme bezcitne, 
jako mramorové sochy, a v tichých modlitbách odporúčali sa 
Bohu. Svätá tichosť panovala medzi nami, každý zaoberal sa 
vlastnými myšlienkami. Dosiaľ prechodí mS mráz pri myšlienke 
na to hrôzyplné okamženie. 

Jeden zaostavší smelý Pribylinec vidiac čo sa deje, 
odvážil sa všetkých predísť , a postaviť sa nám na čelo. 
V ruke majúc k obrane vzatú valašku, vyruboval ňou okolo 
seba do zmrznutej hrubej sňahovej kôry pohodlné stupäje, a 
tak stúpal do nich, a za príkladom jeho celá tlupa. 

Bol to opravdivý pochod husí , ktoré jako známo rady 
stúpajú jedna za druhou. Ale vyobrazoval i na kvap čatu 
divých kôz tatranských, ochraňujúcich sa útekom pred hon- 
bou, s tým rozdielom, že týchto útek je bystrý, smelý, rychlý, 
oku sotva dostupný; náš ale bol zdĺhavý, neistý, bojazlivý, 
až obľahčila nám ho sama príroda. 



— 438 — 

Okolo desiatej hodiny nakuklo slniečko i rlo dolín, 
oprelo svoje teplé ihrajúce prahy na grúň , zmäkčilo sna- 
hoľadovú kôru jeho, a my kráčali sme po nej tak bezpečne, 
tak isto a s takou hrdosťou, jakoby ozaj po dlažbách Sväto- 
martinskej slovenskej svetlice. 

Zaujatí pozornosťou na svoj pochod nedopriali sme si 
ani len pohľadu na čarovnú dolinu a susedné vrchy. Na 
pravé, po najkratšej tôni predmetov poznáte poludnie , octli 
sme sa na temeni pohraničného vrchu a srdce naše preky- 
povalo radosťou^ Deň bol teplý , podobný dňu predošlému 
svätodušnému. Cistomodrý obzor neba držal v lone svojom 
usmievajúce sa slniečko , a toto neprestajne ohrievalo nás 
ohňom svojím, jakoby nám ozaj bolo chcelo vynahradiť ne- 
dostatočnú vatru minulej noci. Povetrie čisté a čerstvé pošil 
ňovalo zdychčané prsia naše, a lahodný vetríček poihrávajúc 
s vlasom naším , šepotal nám čosi pri našom pohľade na 
všetky národom slovanským obývané ^trany sveta , a hojil 
žiaľnu dušu našu nádejou , že kedy , vtedy , ale istotne za- 
svitne raz i krásny deň jeho života. 

Týhľad z temena tohoto vrchu je veľkolepý , dojímavý. 

Na východ predstrel sa nám velebný Kriváň so svojimi 
v reťazi okolitých vrchov nedobytno pevnými baštami, podo- 
bajúc sa vážnemu, v nekonečnej rade vývodiacemu predse- 
dovi. Na západ vrchovato-krásna, hrozbami a strachom omá- 
mená Orava ; na sever Halič, zem pobratimských Rusínov ; 
na juh Liptov, drahé to rodisko naše , ku ktorému družilo 
sa celé , už samou prírodou zvláštnymi znakmi ustálené okolie 
slovenské, i so svojimi vrchami. Dívali sme sa v rozmanitú 
šíro - dialku , a s pohľadom týmto rástol i príjemný cit v 
našom srdci nad okúsenou v slovenských Tatrách čiastočnou 
voľnosťou okamženia. Lež zakalilo sa oko naše ihned! bôľnou 
slzou, pozerajúc menovite na našu rodnú svojeť , zanechajúc 
tam v neistote a vo vlnách krvožíznivej zbury otcov, matky, 
bratov, sestry , milé deti i manželky, no — celý predrahý 
národ náš. 

Pri takomto blaho- i žiaľodejnom pôžitku ducha , sediac 
na kopnom temeni, uhrýzali sme si do čierneho chlebíka, 
mysliac na prísnosť potreby núkajúcej nás k ďalšiemu 
pochodu. 

Okolo jednej hodiny po poludní stáli ome hotoví k ďal- 
šej púti , ktorá nad predpoludňajšiu hrozila nám vätším ne- 



— 439 — 

bezpečenstvom a neistotou. Teplotou slnka zmľandravený sňah 
hrudil sa, jaknáhle dotkla sa ho tuhšia noha ; bolo tedy k 
obávaniu , že úšustom zachjtei?,í privčasný hrob nájdeme v 
dolinách tatranských. Hrôza naplňovala nás pri n^všlienke 
tejto, a hľahľa ! čo deje sa teraz pred nami ? Na sňah sadá 
královskj orol, z pod neho vjkotúli sa d!alej a raste každým 
okamžením, už je jako hlava, co? sud, doi;n, zachytuje celú 
stráň, dochodí do lesa, jako slabú trávu láme stoletia pre- 
živšie stromy, praskot, jakoby hrmot hromov, dunenie hrozné 
dolín, a ozývanie sa z grúňa na grúň, a zas lom a padanie 
stromov. A zkade úšust išiel, až do koreňa vylámané stromy, 
skaliny; už je v doline. Kde staví sa? 

Bože chráň a zachovaj nás pred ním ! 

Pre odstránenie tohoto možného nebezpečenstva , ktoré 
nám zveličoval už sám pohľad na ty tisícoraké, pod nami, sťa 
dračie pažeráky otváravšie sa priepadiská, usniesli sme sa na 
tom, že len v istej možno najvätšej dialke jeden od druhého 
sostupovať budeme dolu prťami. 

Ku prevedeniu rýchleho spustu poskytol sa nektorým 
nenazdane obľahčujúci , ale spolu i pre všetkých s veľkou 
smutnohrou skončiť sa mohúci spôsob. 

Na temeni vrchu, kde práve stáli sme , ležalo viac hru- 
bých lieskovíc po hromade. Jako tam prišly , sam pán Boh 
zná. Dosť buď na tom, rozihranejšia mládež, ni dotušovanie, 
ni prosby vážnejších spoločníkov nepovšimnúc, pochytala zo- 
čené lieskovice, a sadnúc na ne na spôsob vranných koníkov 
letela po sňažnej hľadine dolu stranami takou rýchlosťou, 
že dívajúcim sa na to stávaly dubkom vlasy. — Let tento 
skončil sa bez všetkého nebezpečenstva a nešťastia, a zavŕšil 
sa hrkotaním nôh po kameni okopnenej pôdy. 

Vážnejší spolačníci ďaleko za predošlým? ostanúc schá- 
dzali vážne a obozretne , namáhajúc sa všemožne , aby kaž- 
dým krokom viac a viac vyhli nebezpečenstvu. Umen- 
šoval sa sňah , blížila sa kopnina , prechodípne zo zimy 
do jará. 

„Sláva Bohu!" zvolali sme síduc sa ro?5tratení zase do 
čaty, a vidiac že nám nechybí ani duše. 

Prestaté bolo nebezpečenstvo , a ešte nekoľko menších 
stráň prejdúc zastali sme oproti ^elenohustým jedľovým lesom, 
na rozložitých poľankách a tak na pôde Haliče. 

Cesta ďalšia viedla nás prez utešené jedliny, cez spusti é 
železostroje do najprvšej dediny Zakopanej." 

* * 



— 440 - 

Umlkol Liptovín, jakoby nasbierať chcel novú silu k 
ďalšiemu vypravovaniu, a mlčali i priatelia. 

Na hlavnej väži bije zvon. Priatelia čítajú a zvon ohla- 
suje svetu dvanástu hodinu, koniec i počiatok roku. 

„Bratia ! skončil sa rok, počína sa nový rok tisícletej pa- 
miatky pokresťanenia našeho národa, Bože daj ! aby bol i 
rokom našeho vzkriesenia a vykúpenia !" 

„Bože daj !" sbožnou mysľou vzdychli si ostatní. 

Zo „Sokola'^ 



153. Oheň \ Hoskve roku ISIS. 

Strašlivé spálenie Moskvy v prítomnosti Francúzov pod 
Napoleonom je velikánsky obraz života slovanského, ktorý 
svojou pamätnosťou všetky historické obrazy doby novejšej 
prevyšuje. Toto sväté mesto Rusov, 295 kostolov a 1500 pa- 
lácov majúce, v dosiaľ neslýchanom a nevídanom ohni posta- 
vené, bola ta hrozná fakľa, ktorá ku pohrabu moci a slávy 
toho muža svietila, pred ktorým pol PJurópy strachom sa za- 
tri asalo. Predstavme si tedy teraz tento hrozný požiar starej 
Moskvy. 

Sotva sa v Moskve ta povesť rozšírila, že mesto Smolensk 
do moci francúzskej padlo, hneď sa robily prípravy , zjavne 
ukazujúce : jakým spôsobom sa má tu v srdci velkého cisár- 
stva prijať víťazné vojsko Napoleonovo. Po krvavej bitke pri 
Borodine (6. a 7. Sept.), kde z oboch strán do 60.000 chlapov 
bolo padlo , veliteľ Moskvy , hrabä RostopŠín y za potrebné 
uznal, so zámerom svojím lepšej na svetlo vystúpiť. Dlhé 
boly vo verejných spisoch o tom hádky : či Rostopšín od 
samého cára Alexandra dostal rozkaz k vypáleniu Moskvy, 
alebo či tento velikánsky zámer v jeho vlastnom duchu sa 
zrodil. Nech ale sa má vec jako chce, dosť na tom : že dokiaľ 
po svete o Napoleonovi rozprávať sa bude, i meno Rostopší- 
novo v dejepise nevyhasne. 

Na počiatku septembra boly sa už vysoké úrady , kra- 
jinské pokladnice, najprednejší bojari, bohatí kupci a najzá- 
možnejší obyvatelia so všetkými pokladmi vysťahovali ; čo 
keď sa stalo, Rostopšín verejne vyhlásil : „aby ženy , deti, 
starí ľudia a všetci, ktorí by obrane len prekážku robili , čo 
najskôr z mesta sa vypratali ; chlapi ale aby ostali, sekera a 
vidly železné že bude najlepšia zbroj, lebo že žiaden Fran- 



— 441 — 

cúz nie je ťažší, než jačmenný snop." Na tento verejný ohlas 
veliteľa všetko začalo z mesta utekať, čo sa len hýbať mohlo, 
a cesty do Kazanu, Vladimíra a Jaroslava bolj na mnoho míľ 
vozmi, statkom a peším ľudom zapratané. Všetci ti , čo z 
jakýchkoľvek príčin ešte odbehnúť nemohli, do kostolov sa 
tisli, aby tam pomoc pre mesto, vlasť a národ vyprosili. Bolo 
to v ostatniu nedeľu pred príchodom Francúzov, že jako 
hlavný kostol v Moskve nábožným ľudom bol naplnený , z 
rázu na ulici zadostné vykrikovanie povstalo ; ľud vybehol 
von, aby sa o príčine radosti prezvedel, a hľa ! v pozlátených 
reťazach, ktorými bol kríž kostola okrášlený, veľký jastrab 
sem a tam sa trepotal a nemohol sa viac vyslobodiť. Všetok 
ľud, ktorý svedkom bol toho, jako sa tento jastrab nevoľno 
zamotal do väzby kríža, vykladal si to jako znamenie , že i 
na francúzskeho jastraba, ktorý sa už s krvavými pazúrmi 
ku mestu približuje, podobná odplata pred súdom božím čaká. 

Ešte ruské vojsko pod Kutnsovom stálo pred bránami 
mesta : ale z rázu i ono krížom cez Moskvu na východné 
strany ustupovať počalo. 

Keď to videl ostatní ľud, všetek sa v plači a kriku to- 
muto vojsku pripojil ; ono si zaujalo cestu a ľud rovno cez 
pole ťahal ďalej, trochu potravy alebo najpotrebnejšie náradie 
majúc na pleciach ; druhí ale do malých vozíkov sa zapriahli, 
aby svoje deti, ženy, alebo starých a chorých rodičov odviesť 
mohli. Tak už pred večerom dňa 13. sept. Moskva ani ruská 
ani francúzska nebola ; ale mesto 400.000 obyvateľov majúce 
bolo pusté, lebo nezostalo tam len nekoľko sto vojakov a pár 
tisíc chlapov z nižšieho stavu, ktorí ten strašlivý ohňostroj 
ku Napoleonovej zkaze prihotoviť mali. 

Keď sa sotmilo, rozkázal ešte Rostopšín všetky žaláre 
pootvárať, z ktorých sa pár tisíc všelijakých zločincov vyrú- 
tilo ; i tomuto ľudu vykázala sa teraz práca. Najprv sa všetky 
striekačky von z mesta vyprataly, potom sa , kde len možné 
bolo pristúpiť, smoly, šírky, pušného prachu , zrebí lojom a 
olejom namastených popod strechy, do sklepov a do pivníc 
napchalo; okolo domu, v ktorom sa Rostopšín bavil, usta- 
vičný stisk vojanských dôstojníkov , ktorí tento ľud , zkazu 
mesta pripravujúci, viesť mali ; na námestiach a vätších uli- 
ciach shon ľudu, ktorý sa ešte z poza brány do mesta povracal, 
alebo preto aby ešte dačo z majetku svojho uchytil , alebo 
preto, že sa so „svätým mestom'^ jako Rusi Moskvu volajú, 
rozlúčiť nemohol, chcú 3 v jej srúcaninách pochovaný byť. 



- 442 — 

Tak svitlo ráno dňa 14. sept , ktor/iho mala Mo.^kva do 
rúk Francúzov padnúť. Pred poludním už začali sa jednot- 
liví vojaci francúzski na blízkych vŕškoch ukazovať; sám 
Napoleon, keď mu oznámili , že je už len míťa zeme po 
Moskvu, z koča vyskočil a na koňa sa posadil. Boly dve ho- 
diny po poludní, kecľ sa vojsko Napoleonovo hore ostatním 
vŕškom tiahalo ; nebo jasné, povetrie v tichosti , ale v srdci 
Napoleonovom a jeho bojovníkov ta víchrica nepokoja, ktorý 
očakávanie velikých vecí na veky so sebou nosí. Predvoj 
zrazu zastane na vŕšku a v radostnom kriku ozve sa tisíc- 
násobné : Moskva ! Moskva ! Na tento krik i ten najslabší sa 
prisilil, aby len skorej ta hore sa dostal , a v krátkom čase 
celé veliké vojsko francúzske od radosti vykrikovalo : Moskva ! 
Moskva! jakoby sa každému bolo nebo všetkých žiadostí 
otvorilo. Sám Napoleon popchol svojho koníka, a ked" dobe- 
hol na vŕšok v nemom podivení zastal. Pred ním už teda 
ležalo toto velikánske mesto slovanského sveta , tento kíúč, 
ktorý dva svety medzi Európou a krajinami Ázie otvára ; v 
jasnom svetle slnca ligotaly sa pozlátené dutiny nesčíselných 
kostolov a z celého mora menších domov vyzeraly nádherné 
paláce bojarov ruských, jakoby sa chcely zpýtať Francúzov: 
„čo tu hľadáte na 500 míľ od vlasti vašej ?" Pri tomto po- 
hľade vojsko a maršali Napoleonovi zabudli na všetky dosa- 
vádne ťažkosti tak dlhej cesty , zabudli na stotisíce svojich 
súdruhov , ktorí už padli na krvavom poli ruských rovín ; 
teraz nič inšie len sláva , radosť , pohodlie , bohatstvo z 
Moskvy proti nim vyzeralo. Jediné slová, ktorými Napoleon 
po dlhom mlčanlivom podivení Moskvu privítal, boly: „Tu je 
teda to slávne mesto! — ale už bolo na čase!" 

Na týchto vŕškoch Napoleon rozkázal, aby vojsko trochu 
postalo; v jeho tvári podivenie sa ukázalo, že mestské stare- 
šínstvo (senát) ešte nevychodí, aby mu kfúče mesta k nohám 
položilo. S každou štvrť hodinou zmáhalo sa toto podivenie ; 
vydal teda rozkaz, aby sa predvoj opatrno ku bránam pri- 
blížil , mysliac , že azda Rusi tu v samom meste ostatniu 
bitku prijať chcejú. Ale už daktorí chlapi z jazdy do ulíc 
mesta docváľali a o vyslanstve ani chýru, ani slychu ; ba jeden 
dôstojník priletel k Napoleonovi od kráľa Murata , predvoj 
vedúceho , s tou novinou , že sú všetky ulice mesta toho 
prázne. Napoleon očakával inšie heslo ; preto sa nevrlé osopil 
na dôstojníka, že to vraj nemôže byť pravda ; že jakoby také 
mesto prázne bolo; že sa vyslanstvo na boku dakde ku 



— 443 — 

žalostivej práci svojej hotuje a t. J. Y tom priletí druhý dô- 
stojník, oznamujúe : že vjslanstvo prichodí ; ale sa len pri 
skoro ukázalo, že to bol len porečník *) ruského generála 
Mihrajäjoviča^ ktorv Francúzom oznámil : že jak málo ruským 
vojakom od päty vojska , ešte ^p«i, poranených a slabých v 
meste sa baviacim nedajú slobodno ža^t^imi z mesta odísť, 
vyše menovaný generáľ hneď Moskvu podpáli. Napoleon na 
všetko privolil, nazdávajúc sa, že to žiadostivo^akané vjslan- 
stvo azda týmto spôsobom ducha Francúzov c^ce vyzkúsiť. 
Už sa večer blížil a žiadne vyslanstvo nedalo sa videť; Na- 
poleon teda v omr zlosti svojej dá zavolať generála Daru a 
rozkáže mu : „doveďte mi bojarov z mesta sem , tu je divný, 
neobyčajný svet ; azda oni ani nevedia, jako sa mesto víťazom 
oddáva." Daru stiahol plecia pod hlavu miesto odpovedi; ale 
jeden dôstojník, ktorý myslel , že cisárovej žiadosti zadosť 
učinené byť musí, odbehol do mesta, dakoľko párov otrhaných 
behúňov ruských sohnal , a potom ich pred svojím koňom 
miesto vyslanstva k Napoleonovi doviedol; ale i tito mu do- 
svedčili to heslo : Moskva je prázna ! 

Medzitým predok vojska francúzskeho pod kráľom Mu- 
ratom vždy ďalej a ďalej po uliciach mesta postupoval. 

Všade hrobová tichosť, len koňské podkovy, o skalnatú 
dlážku sa urážajúce, strašlivý tento pokoj rušili. Bojovníci 
francúzski s podivením síce okolo seba po ty^chto velikán- 
skych uzatváraných palácoch hľadeli ; ale sa im preca mohla 
na tvárach vyčítať asi ta nepokojná otázka: čože to bude s 
nami? Razom počnú pušky praskať; najprednejší z vojakov 
francúzskych už došli k tej preslávnej pevnosti , v prosred 
Moskvy ležiacej, ktorá meno Kŕmila nosí. Brány pozatvárané 
a na múroch Kremla, divné, strašlivé postavy chlapov a žien, 
ktoré s hrozným krikom a preklínaním do Francúzov pálili. 
Murat ich dal napomänúť, aby sa poddali; miesto odpovedi 
nová strelba, tak že brány Kremla delovými guľami musely 
sa pootvárať. Sotva sa Francúzi do Kremla dostali, hneď sa 
toto z čiastky zúfalé, z čiastky opilé ľudstvo na nich oborilo ; 



•) Porečník (parlamentérj volá sa ten dôstojník, ktorého jedna alebo 
druhá stránka vojnu vedúca k nepriateľovi posiela , keď o pokoj 
alebo v druhých záležitosťach rokovať chce. Je-li porečník od pe- 
choty, ide 8 ním bubeník ; je li od jazdy, trubaó ; život obydvoch 
chlapov je pod právom národov, tak že sa im pod žiadnou výmin* 
kou nesmie ublížiť. 



— 444 — 

jeden starý, šedivý clilap sa s hroznou kliatbou až ku Mu- 
ratovi, ktorého nádherná šata značila, tisne, chcúc ho nožom 
prepichnúť; a keď ho jeden dôstojník odhodil, s ním sa dal 
do súboja, takže sa obidvaja po zemi váľali. Len s veľkou 
prácou sa podarilo, dôstojníka zo zubov toho zúfalca oslobo- 
diť; lebo sa v skutku , keď ho za ruky pochytali , doňho 
zubami oddal. To boli jediní Rusi, ktorí vojsko Napoleonovo 
privítali ; preto ale v krátkom čase všetci lebo mečom fran- 
cúzskym padli, alebo z Kremla rozplasení boli. 

Už mrkalo k večeru. Napoleon vidiac, že sa ničeho 
pred bránami nedočká, obrátil sa ku svojim s tými slovami : 
„Nuž teda poďmeže, keď Rusi tak mať chcejú , aby sme ich 
sväté mesto zaujali.'' Pri samej bráne ešte raz postál; keď 
ale viac dôstojníkov dobehlo s tým heslom : že už Murat 
Kremlín opanoval, stúpil císar do predmestia Drocjomil/jv a 
hneď v prvom dome pre nocľah sa umiestil. Noc tato bola 
strašlivá; zo všetkých strán dochodili k cisárovi poslovia, 
ktorí nastávajúce veliké nešťastie oznamovali ; Francúzi, ktorí 
v Moskve bývali a len teraz svoje prítulky opustiť sa opo- 
vážili, jedným slovom dosvedčovali to , že Moskva má byť 
nad hlavami Francúzov podpálená; ba jeden ruský dôstojník, 
odhodlajúc sa životom, s neobyčajnou silou ducha postavil sa 
pred hospodu cisárovu , a tam jako strašlivý prorok všetko, 
čo sa stať malo, predzvestoval. Napoleon ešte neveril týmto 
rečam ; preto ustanovil maršala Mortiera za veliteľa mesta s 
tým slovom: „Opatrujte Moskvu, nadovšetko žiadne pusto- 
šenie ; za to mi vaša hlava ručiť bude." 

Po týchto poriadkoch chcel si unavený císar odpočinúť; 
ale darmo hľadal pokoja, zbúrená jeho myseľ vŠetek sen mu 
rozohnala. Toľko bol so svojím vojskom pre toto mesto pod- 
stúpil ; tu mu sľuboval slávu, dostatok všetkých dobrých vecí 
a pokojné hospody pre zimu ; a teraz všetko toto nad hlavou 
v prach a popol obrátiť sa malo ! Už boly dve hodiny z rána 
dňa 15. Sept. a Napoleon ešte sa v svojej hospode z jed- 
noho na druhé miesto premával , hneď toho , hneď onoho 
maršala volajúc ; tu zrazu dobehne novina , že už oheň v 
prosried meste na viac stranách vybúšil. Pre ostatniu čiastku 
noci nebolo viac pokoja; Napoleon hneď sa dal do maršala 
Mortiera^ jeho nepozornosti nešťastie toto prípis ujúc , lebo až 
dosiaľ veriť nechcel, žeby možné bolo takéto mesto nárokom 
vypáliť. Na rozkaz cisárov garda jeho hneď sa oddala do 
ohňa^ a tak sa jej trochu pošťastilo divý ten živel udusiť. 



~ 445 - 

V tomto dyme a v smutných myšlienkach pohrúžený vstúpil 
Napoleon do Kremlína. „Tu sme teda v starodávnom paláci 
slávskych cárov;" to boly jeho slová, ktorými svoju hospodu 
v Kremlíne zaujal a v tomto nádejeplnom okamžení hneď sa 
posadil ku stolu, aby cárovi Alexandrovi slová pokoja napí- 
sal. Práve vtedy doviedli pred cisára jednoho dôstojníka 
ruského, ktorý sa bol v nemocnici pri dlho zabavil ; tento 
sa musel, slovom cti vojanskej zaviazaný, s listom Napoleono- 
vým k Alexandrovi odobrať, aby mu oznámil : že hlava jeho 
cárstva, Moskva, do rúk nepriateľských padla. 

Tak prišiel druhý večer v Moskve ; císar y Kremli sa 
osadil, jeho ale bojovníci, počnúc od maršalov až do pro- 
stých, vyhľadali si hospody každý podľa vôle ; a dosť bolo 
príkladov, že sa generáli pod slamenú strechu a icb prostí 
vojaci do nádherných palácov usadili. Sotva sa počalo so- 
tmievať, už zase husté oblaky dymové na všetky strany vy- 
stupovať počínaly ; ale na to Francúzi málo pozorovali ; bo si 
každý po toľkom namáhaní trochu povoľkať chcel. Mnohí sa 
v pivniciach bojarov znamenitým vínom naplnených dopili, a 
tak všetko spalo o závod. Ale ešte pred pol nocou všetci, čo 
triezvi zostali , už boli na nohách ; zo všetkých strán len 
oheň, ktorý sa s polnočným vetrom ku Kremlu valil. Dôstoj- 
níci, okolo Napoleona stráž majúci , neopovážili sa , že bol 
trochu v trapoch zaspal, ho zobudiť; ale čím ďalej, tým 
vätšmi sa plameň ku Kremlínu blížil, a to bolo tým nebez- 
pečnejšie, že sa do jeho dvora množstvo diel a vozov pušným 
prachom naplnených bolo napchalo. Od jednej iskričky teda 
visel život Napoleona a všetkých, čo s ním v Kremlíne noco- 
vali, a tak i celého vojska. 

Sotva začalo svitať ráno dňa 16. Sept., už sa od všade 
dôstojníci tisli do Kremlína k cisárovi , jeden od druhého 
smutnejšiu novinu prinášajúc. Bolo to už isté , že Rusi sami 
Moskvu podpaľujú a v jej srúcaninách Napoleona s celým 
jeho vojskom pochovať chcejú. Prvý deň sa tito páliči aspoň 
jako tak ukrývali pred Francúzmi ; teraz ale bolo ich všade 
vidno po meste behať, smolovú fakľu v ruke , a všetko čo 
ešte neblčalo podpaľovať. Císar teda na každého palica súd 
smrti vyniesol, na ktorý jeho vojaci ani nečakali , všetkým, 
ktorých s fakľou dochytili, ruky odtínajúc a tak ich do ohňa 
metajúc. Vojaci sa bavili týmito exekúciami; Napoleon ale v 
nepokoji ducha celý deň len z miesta na miesto v Kremlíne 
sa premával , z oblokov jeho na pokroky ohňa pozorujúc. 



I 



— 446 — 

Hneď sa hodil na pohovku , zase sadol ku stolíku , jakoby 
chcel písať, zase odstrčil stolík od seba a bežal k obloku. 
Tak prišiel veéer a s níai sa všetko v strašlivej podobe uká- 
zalo; trápenie mysli u Napoleona vystúpilo na najvySší stu- 
peň; teraz cítil, že už odhodlanosť Rusov nad ním zvíťazila; 
jeho najbližší priatelia nikdy ho v takom nepokoji dosiať 
nevideli. Ustavične stál v obloku päsťou bijúc na opierku, a 
jedno po druhom vyrážaly sa bôlu plné slová,, jakoby nevoľno 
z jeho úst : „Hľa jaké strašlivé divadlo ! — oni sami to uro- 
bili ! — také kostoly, také paláce ! — to je preca hrozná 
odhodlanosť! — čo sú to len za ľudia? barbari, divociľ na- 
ozajšní Scítovia!" 

Tento nepokoj Napoleonov vätšmi trápil najvyšších dô- 
stojníkov francúzskych, nežli samé to nešťastie ohňa; lebo 
ešte dosiaľ nikdy cisára svojho nevideli tak bez rady. Da- 
ktorí z nich s prostými vojakmi jeho gardy na strechu 
Kremla sa driapali, aby ju, bárs meďou pokrytá bola, pred 
zapálením chránili. Už sklo v oblokoch svetlice Napoleonovej 
od horúčosti praskalo, a on ešte vždy bez seba hore dolu 
chodil : tu sa naraz i vo dvore kriky strhnú : „Kreml je pod- 
kopaný a neslýchaná sila prachu pušného pod ním ! " Na tyto 
slová vätšia polovica tehdajších obyvateľov Kremla zcela rozum 
potratila, najmä keď na to hneď vykrikovať sa začalo : že už 
jeden ruský vojak i Kreml podpálil ; ti, ktorí ducha prítom- 
nosť zadržali, hodili sa k nohám Napoleonovým, prosiac ho, 
aby sa z tohoto pekla, dokým ešte čas , von poberal a pre 
vojsko život svoj zachránil ; lebo sa im tak videlo , jakoby 
Napoleon seba i svoju slávu chcel tuná v skutku pochovať. 
Ešte by sa nebol ďalej pobral, ale už })opol a horúce povetrie 
všetkých slabšie pľúca majúcich zadúšať počínalo ; preto jeho 
švagor , kráľ Murat, ? druhí maršali skoro násilne ho dolu do 
dvora sviedli, kde sa práve pod bodákmi francúzskych voja- 
kov jeden ruský pálič skrúcal, ktorý Kreml už zase dvarazy 
bol podpálil. Napoleon odvrátil oko svoje od tohoto divadla, 
rozkazujúc, aby ho do cárskeho zámku „Petrovskoj," na ho- 
dinu cesty od Moskvy vzdialeného, doprevodili. 

Horko ťažko sa dostal Napoleon s nejprednejšími zo svo- 
jich dôstojníkov na slobodné miesto pred Kreml ; ale s tým 
pre ich bezpečnosť nič sa nevyhralo. Pred nimi oheň , za 
nimi oheň a zo všetkých strán len oheň , ktorému sa konca 
kraja nevidelo ; k tomu prenáramný víchor, tak že pre iskry 
a popol nebolo možné oči otvorené mať. Jedna jediná úzka 



— 447 — 

a krivá ulica, celkom už v ohni postavená , ukazovala e§te 
dajakú možnosť oslobodenia ; ale kto pozrel do nej , bránu 
do pekla horúceho by skorej, nežli cestu z pekelného ohňa 
tohoto von vedúcu v nej bol uvidel. Medzi tým tu nebolo 
času na mudrovanie ani na volenie ; každé okamženie vätšmi 
hrozilo strašlivou smrťou spálenia. Jednoho tedy Francúza, 
čo v Moskve býval, na predku, všetko sa do tejto pekelnej 
ulice za Napoleonom hrnúť počalo ; on sám peší viac behom, 
nežli obyčajným krokom preskakoval už horiace trámy kro- 
vov na ulicu popadané ; plameň domov , z obidvoch strán 
horiacich, sklepil sa im nad hlavami v ohnivé podnebie; zo 
susedných palácov meď roztopená, ktorou boly pokryté, dolu 
kvapkala, zapaľujúc utekajúcim podošvy z obuve; tu a tam 
rúcaly sa múry od neslýchanej horúčosti dopukané , a tých, 
čo sa v prosred ulice nedržali, pod rozpálené skaly pochová- 
valy. V tomto velikom nebezpečenstve naraz ten Francúz, čo 
predok viedol, zastane celkom bez seba : že vraj už nevie, 
kde je ? už by tu Napoleon bezpochyby svoje kosti bol slo- 
žil, keby dakoľko vojakov jeho, ktorí horiace domy tu pusto- 
šili, neboli cisára poznali, a týmto sa pošťastilo vyviesť ho 
zo živého pekla tohoto s popálenými vlasmi i obrvami do 
susednej ulice, kde plameň už trochu prestával, lebo už od 
včerajška horela. Ale tu zase boly napchané vozy s púšnym 
prachom, ktoré každým okamžením do povetria vyleteť mohly, 
lebo iskry i tuná tak husto lietaly , jakoby vietor ohnivú 
chumelicu preháňal. Na ostatok len preca Napoleon i z ta- 
diaľto sa vyslobodil, a tak so svojimi okolo desiatej večer do 
zámku Petrovskoj sa dostal. 

Po dlhej, smutným rozmýšľaním vyplnenej noci Napoleon 
pred svitom začal z. obloka zámku na Moskvu — na ktorú v 
noci naschvál ani raz' nepozrel — oči svoje obracať , v tej 
nádeji, že už asnáď mesto z ohňa vyslobodené uvidí. Ale 
daromná to bola nádeja ; v Moskve i 17 sept. ešte vätšmi 
horelo, nežli predtým ; z mesta nič nebolo videť , než veli- 
kánsky , až do oblakov siahajúci , viac míľ do kola hrubý 
vrch ohnivý. To vidiac Napoleon žalostive zvolal: ,,Toto nám 
prorokuje veliké nešťastie!" Ale ver bolo i veliké nešťastie! 
Lého čože bolo robiť ? Y Moskve čakal na slávy plný pokoj, 
na odpočiuutie pre vojsko , na bohatú odplatu pre svojich 
maršalov; z Moskvy chcel rozosielať svoje rozkazy cez zimu, 
pred ktorými celá Európa klaňať sa mala , už po predku 
veľmi sa radujúc z toho zázraku: „Napoleon, francúzsky císar, 



- 448 - 

spravuje z Moskvy!" A tato Moskva, všetku jeho nádeju 
obsaliujúca, teraz už v popole a pracliu ležala ! na ktorú 
stranu sa teda ohrátit! ? či hore k Petrohradu, strašlivej zime 
ruskej na protivie? a či zpäť do Francúzskej na cestu 400 
míľ dlhú, a to v jaseň, cez plúste a vody, cez krajiny spus- 
tošené, vypálené , vsetkej živnosti prázne? — Svolal teda 
svojich dôstojníkov a ohlásil im: že do Petrohradu postupo- 
vať a tam Alexandra ku pokoju prinútiť chce ; vydal spolu 
rozkaz pre jednotlivé oddiely vojska , aby sa hotové držaly 
na cestu. Ale to všetko robilo sa len na oko ; on si tu umie- 
nil čakať na odpoveď cárovu; tyto rozkazy malý dokázať 
len to, že jejich císar ešte i teraz hlavu nepotratil a že bude 
všetkým pomožené. 

Y zámku Petrovskoj bavil sa Napoleon do 20. sept. ; 
toho dňa oheň v Moskve celkom prestal, tak že sa potom do 
Kremla, ktorý na nešťastie Francúzov stará garda Napoleo- 
nova pred zkazou zachovala, vrátiť mohol. Ale už na poli, 
cez ktoré do mesta kráčal, ukázaly sa .mu podivné obrazy ; 
všade po zemach vidno bolo v hustom blate veliké ohniská, 
na ktorých francúzski vojaci pozlátené dvere a rámy z oblo- 
kom, stoly a stolce z drahého dreva a druhé krásne náradie 
ruských kaštielov pálili ; okolo týchto drahých ohňov ležali 
prostí chlapi na mokrej slame, druhí v šatách roztrhaných, 
zablatených vysedávali v stoličkách zamatových , zase druhí 
bosí a polonahí v hodbabných perinách sa vyvalovali , alebo 
najdrahšie astrachánske bekeše okolo seba pre chladný dážď 
a vietor okrúcali ; všade srieborné misy a taniere , na nich z 
nezralej raži v popole upečený pagáč alebo krvavá koňacina, 
ku ktorej si vojaci tokajčinou alebo druhým vínom cudzo- 
zemským zapíjali. Toto nesmierne bohatstvo z jednej a hla- 
dová chudoba z druhej strany veľmi zarmútila Napoleona; 
ale ešte vätšmi sa zarmútil, keď vstúpil do mesta. Tu nič 
nebolo vidno, nežli vysoké kopy uhlia a popola , z ktorého 
kde tu holé , rozpukané múry vyzeraly. Po tejto smutnej 
pustatine tárali sa hore dolu Rusi , ktorých sa do 20-000 po 
ohni do mesta už bolo dohnalo, v slzách a s krikom zalamu- 
júc rukami nad touto zkazou jerusalemskou ; pomedzi nich 
sa tískali Francúzi, peňazmi, zlatými a sriebornýmí vecmi, 
drahými šatmi obťažení s tvárou hladom umorenou , celé 
funty zlata a sriebra za kus chleba kamarátom svojim, 
alebo ruským sedliakom po meste sa túlajúcim ponú- 
kajúc. 



— 449 — 

Jako sa Napoleon z novu do Kremla osadil, hneď vydal 
rozkazy, aby toto neporiadne pustošenie prestalo, a síce na- 
dovšetko preto , že sa už jeho vlastní vojaci medzi ^sebou 
vadiť počínali, keď daktorým prísnejší dôstojníci nedovolili, 
rovno s druhými hospodáriť. Podľa rozkazu cisára teda jedna 
čiastka za druhou mala napotom pustošiť; lebo vraj — jako 
sa v rozkaze hovorilo • — preca je lepšej, aby dakto ty zane- 
chané veci drahé užil, nežliby malý v horúcom popole sotleť, 
alebo v mokrých srúcaninách pod holým nebom na zkazu 
prísť. Najprv ale musely sa pochovať mrtvé telá všetkých, či 
Rusov či Francúzov, ktorí v ohni svoj život ztratili ; i mrciny 
koni a druhého statku musely sa von do poľa vyvláčiť: lebo 
od smradu nebolo by možno bývalo v meste vytrvať. Potom 
sa musely ulice mesta očistiť , po ktorých všade domáce 
náradie, tovar, sudy s drahým vínom, a druhé veci velikej 
ceny u prosried popálených brvien vidno bolo ; mohol teda 
jedonkaždý brať pre seba, čo mu len duša zažiadala. Tak sa 
pošťastilo za dakoľko dní Moskvu na toľko prečistiť, že sa 
vojsko Napoleonovo pred jasenným dažďom ukryť mohlo. 
Pomaly dochádzali do mesta i ti , čo v krvavej bitke pri 
Borodine poranení boli, tak že sa ich v krátkom čase vyše 
8000 do Moskvy nahnalo ; všetkých rozkázal císar čo najlep- 
šej možno opatrovať. 

Čože ale vojsko ruské pod Kutusovom robilo , dokýra 
oheň v Moskve trval? Kutusov sa bol od mesta najprv na 
východ odtiahol; ale v noci dňa 16. sept. , keď v Moskve 
najvätšmi horelo, zrazu sa k poludniu obrátil , tak že Rusi 
tak rečeno kolom okolo Moskvy v plameni postupovať museli. 
Bolo to žiaľ pozreť na týchto bradatých mužov , keď takto z 
polnoci okolo horiaoeho mesta ťahali ; tiché slzy sa im dolu 
tvárou cedily na to hľadiacim : jako ich sväté mesto na zkazu 
vychodí; daktoré pluky v žalosti svojej smutné žalmy spievať 
počaly. 

Jako sa vojsko blížilo ku krásnemu kaštielu Voronovo, 
majetku to Rostopšína, zrazu ho videli s daktorými chlapmi 
tadnu vbehnúť a v krátkom čase valil sa už dým a plameň z 
popod strechy. Pribehlo teda vojsko , aby kaštiel obránilo ; 
ale sám Rostopšín im to nedovolil , ba čo viac ešte pod- 
paľoval, kde dosiaľ nehorelo , a potom sa chladným okom 
na to díval , jako toto krásne stavisko na dým a popol sa 
obracia. Teraz ale vojaci ruskí , vlastným okom hľadiac na 
Roztopšína , videli a vedeli v čom je vec ; teraz poznali, 

Čítanka II. 29 



— 450 — 

jakou zbrojou okrem puSky a Sable proti Francúzom hudi 
bojovať. 

V tuto noc oznámil Kutusov listovne svojmu cárovi : že 
v jeho cárstve mesta Moskvy viacej nieto , ale že z týchto 
smutných srúcanín vykvitne oslobodenie vlasti a národa. 
Napoleon — písal Kutusov — bude vo vypálenej Moskve 
jakoby za živa pochovaný a v krátkom čase prinútený to 
mesto a Rusko zanechať, a pomedzi našich bojovníkov cestu 
si kliesniť nazpäť k úteku. Na toto heslo Kutusovo shrozil 
sa vraj cár Alexander ; keď ale povážil ďalej slová toho listu, 
že: „ztrata jednoho mesta nenie ztratou celej krajiny," duch 
jeho sa uspokojil. Sám vydal ohlas k svojmu Tudu, vyvolajúc 
ho do boja proti cudzincom, ktorí sväté mesto zkazili tým, 
že príčinu zavdali k spáleniu jeho. Len pri dobre sa to 
vyplnilo, čo Kutusov svojmu cárovi prorokoval ! 

Medzitým už bol mesiac september na konci, a Napoleon 
darmo vyčakával odpoveď cárovu na ten list , ktorý mu bol 
v prvý večer napísal. Také zneváženie, žeby sa mu na jeho 
vlastný list odpoveď nedala , ešte sa dosiaľ Napoleonovi ne- 
stalo ; jeho nepokoj zo dňa na deň zrástal , tak že si už 
počiatkom októbra , bo celé noci nespal , poradiť nevedel. 
Dňa 3. okt. teda svolal svojich maršalov k sebe a ohlásil im : 
„pôjdeme na Petrohrad!"; lež smutné a nemé tvári maršalov 
mu dávaly na známo, že to každý za nemožné drží. Napoleon 
vidiac tuto nechuť svojich ludí, oddal sa na pekné slová, že 
ich azda k zázračnému svojmu zámeru prehovorí. Dlho sa 
medzi nimi sem a tam hádalo ; koniec ale bol ten , že je to 
holá čistá nemožnosť , do Petrohradu ťahať. V omrzlosti na 
ostatok zvolal císar : „Nuž teda ja pošlem Lauristona do 
Petrohradu o pokoj!" A v skutku dňa 5. okt. poslal Napo- 
leon onoho generála ku Kutusovi do táboru , aby ho listom 
slobodnej cesty do Petrohradu vystrojil. 

Dňa 10. okt. bolo počuť, že sa už i ozbrojení ruskí 
sedliaci do Francúzov oddávajú : ztadiaľ poznal Napoleon, že 
veru i vyslanstvo Lauristona, ktorý sa medzitým u Kutusova 
bavil o krátky pokoj rokujúc, nič dobrého nevykoná. Už teda 
bolo vidno, že sa bude museť von z Moskvy a domov nazpäť 
poberať; jestli nechce hladom a zimou zahynúť. Aby teda z 
cesty svojej do Moskvy aspoň dajaký znak do Paríža donie- 
sol, rozkázal z väze „Ivan velikoj" rečenej velikánsky pozlá- 
tený kríž dolu sňať, aby ho v Paríži do kostola palácu inva- 
lidov na pamiatku postavil. So tri dni prešly pri tejto práci 



— 451 — 

a Napoleon tu a tam sa povalujúc romány Čítal , koniec 
tohoto svojho románu čakajúc. — Tak hľa upadol mocný a 
vysoký duch muža tohoto , keď sa raz nemohol obrániť tej 
istoty, že už Rusi dosiaľ nad ním zvíťazili , a že bude pri- 
nútený sám osobne domov pred nimi utekať. Ale vždy len 
ešte veril, že sa cár Alexander azda ku pokoju namyslí , a 
každé slovo jeho dôstojníkov, ktorým v tejto nádeji trochu 
potvrdiť sa mohol, veľmi vďačne sa prijalo. Každý deň ohlia- 
dal na dvore Kremla svoje vojsko, prostým chlapom dary a 
znaky vojanskej pocty rozdávajúc, bo veľmi dobre tušil, jako 
mu vernosť a poslušnosť týchto mužov , na ktorých teraz už 
všetko záležalo, bude potrebná. 

U prosried týchto prác a starostí prijde razom chýr do 
Moskvy, že Kutusov na Murata, predvoj francúzsky vedúceho, 
sa oboril a do 4000 chlapov mu pobil, a tak že o pokoji ani 
len reč byť nemôže. 

Nikto sa nechcel opovážiť tuto strašlivú novinu cisárovi 
oznámiť, až sa na ostatok, lebo sa meškať s tým nemohlo, 
generál Duroc vybral k Napoleonovi. Na slová Durokove 
zbľadla najprv tvár cisárova; ale čo chvíľa rozpálily sa oči 
jeho divým ohňom, a ešte sa nesotmilo, už skoro celé vojsko 
bolo tu von z mesta na ceste proti Kutusovi. Sám ale Napo- 
leon zanechal Moskvu ráno, dňa 19. okt. s tými slovmi : 
„Beda tomu, koho na ceste dochytím!" Ale beda len jeho i 
s vojskom francúzskym zachvátila. 

Daniel Llohard. 



VII. Cestopisy. 
z ,,Cestopi<}u prvniho^^ Jána Kollára. 

(československý.) 

154. More Jaderské. Východ sliinee. Príchod k 

Benátkam. 

More jaderské čili adriatické cele jiný ráz má , nežli 
more baltické : práve tak jako se obyvatelé jihu od obyvate- 
luv severu aneb jako se Slaviané a Nemci liší. Tam i v mori 
i nad moŕem všudy jakási lahoda a vlídnost , zde surovost a 
drsnatost ; tam puvabná rozmanitost a krása , zde unavující 
jednonásobnost a divoká ohromnost. Sami vétrové a víchrové, 



— 452 — 

vlnobití a ječoní rozdíln/^ jest na obou rnoŕích. Na tomto 
mori, aôkoli bouŕka tytýž pohrávala, pŕedce pŕes noc n^ko- 
lik hodin tiŠe spáti Ize bylo : a vjjma áv^ neb tri osoby, 
mezi nimiž jedna pani, morskou nemoc sotva znamenati bylo, 
ledaže okamžité závraty a mdloby u nekterých. .Tá nemoha 
se nasytíti pohledu hvezdnatého nebe na kolébavé této a 
nekonečné hladine morské často na palubu jsem vystupoval. 
Jsouť to zvláštni myšlénky a city, které more v rozjímavém 
plavci plodí. Na mori všecko velikánske , ohromné . neko- 
nečné, tu zrcadlo večnosti a všemohoucnosti , tu Buh bydlí a 
pusobí samotný bez lidí : obrazy a divadla pevné zeme uka- 
zují se s tohoto stojišté malé, slabé a matné; na mori vidéti 
prírodu ješté ve stavu púvodnosti a nevinnosti, bez promény, 
anť more dnes takové jest , jakové bylo pri stvorení : tvár- 
nost zeme ztratila již dávno svuj panenský charakter v ne- 
zbedném náručí lidských vášní , potreb a osuduv ; na mori 
človeka jen nebe ze všech strán objíma a teší, tu nebe i nad 
sebou i pod sebou vidíme , anť se slunce , hvézdy a celá 
obloha v nem zrcadlí, more nás obema rukama k nebi nese 
mluvíc k nám: „syn nebe jsi , a do nebe pŕijdeš; duch 
j si, ku všeduchu preletíš : na zemi musíš hlavu vzpínati a 
oči vyvracovati chcešli néco lepšího spatriti než hrudu ; černá 
ruka zeme táhne té všudy do hrobu , a každý krok opakuje 
ti to smutné heslo: „prach jsi, v prach se obrátíš;" more 
každé neštéstí na nem zniklé hned i pohltí a památku jeho 
očím potomstva smaže, ono jest jako moudrý.a tklivý lékaŕ, 
jenž rany , krev a jiné nečistoty národúv a človečenstva 
smývá, čistí, hojí, neshojitelné pak aspoň pred okem skrýva 
a neviditelnými činí : naproti tomu jako nestydatá žebráčka, 
roztrhané své roucho a hadry odhalujíc , hlízy a vredy, 
jízvy a chrasty svého tela mimojdoucím schválne ukazuje, 
tak púda zemní chvastá se spáchanými krivdami a vraž- 
dami, zvečňuje vojny a krveprolití skrze mramorové pomníky 
a sloupy , nápisy a hroby , mohyly , bojišté a zboŕeniny ; 
na mori chŕípé a plíce téméŕ ustavičné jednaké príjemné a 
čerstvé povetrí do sebe vdechují , anť na zemi s každým 
krokem jiný puch a smrad , shnilina a stuchlina nos uráží ; 
more vede k novým svétum a divum stvoŕenosti , k novým 
krajinám a národum a tím rozširuje telesný i duchovní obzor, 
otvírá nepŕebranné studnice pokladov a bohatstva a pozdvi- 
huje národy ku vznešenejším svazkfím a všestrannéjšímu po- 
znaní človečenstva : zeme má ouzké hranice , co ptačata v 



— 453 — 

klecí tlačí a trou se tu lidé a národové jeden druhého. 
Proto já od jakži^a litoval jsem toho , že náš veliký národ 
tak maličký podíl na mori a jeho dobrodiních má : to jest 
jedna z nejhlavnejších príčin, že ve vzdelanosti, jmenovité v 
prúmyslu a svetokupectví za jinými zpátkem zústal. Téméŕ 
žádný národ v ^ Európe od more tak odŕezán a odloučen 
není jako náš. Cechové, Poláci, Srbové, Horvati, Slováci ani 
jen v dotknutí a sousedství s moŕem nejsou : co pak Rusové, 
Dalmatínci a Bulharové mají, to nestojí v pomeru k naši 
národní velikosti a u prirovnávaní Slávie ku Anglii, Francii, 
íSpaňii, Itálii, Germanii sotvy toho jmena zasluhuje. Nej- 
vétší neštéstí, které náš národ ve starých časích potkalo, 
bylo jeho odstŕihnutí od more a kupectví skrze Nemce : tu 
prestrížen čiv jeho vzdelanosti , který se nyní opet spojití, 
srústi a zahojiti musí. 

Mezi pocestnými zde na palube poznal jsem i mnoho 
kupcuv Bulharských a Dalmatinských , kterí , že jsem jakž 
takž s nimi smlouvati se mohl, radi se vôkol mne shromaž- 
ďovali, k mému prospechu, neboť já cizinec více jsem se od 
nich naučil nežli oni ode mne. Byli nejvíce dlouhým turec- 
kým rouchem odéni, které se oku mému (leda na knéžích) 
nikdy nolíbilo. Európsky odev nej en sám v sobe krásnéjší 
jest , ale i ten prospech má, že v nem telesnou a duchovní 
individualnost a osobnost každého, anobrž často i charakter 
poznati Ize, což všecko dlouhé a široké šaty ukrývají a za- 
babušují, Mnohoť mi vypravovali o svém kmeňu slavianském, 
o obyčejích, o poverách , o dobrých i zlých vlastnostech 
svých krajanov , a to s otevŕenou dôverností zpozorovavše, 
že i já Slavian jsem a srdečný podíl berú na všem , co se 
našeho národu tý^á. Dva Bulharové byli zde, od nichž jsem 
se vlastním uchem presvedčil, že mezi bulharským a polským 
rhinesmem značný jest rozdíl ; bulharské nosovnice nejsou tak 
silné a ostré jako polské, ony chvéjí v prostŕedku mezi némo- 
hláskou a, e a mezi ^, e; ku pŕ. ruka zní více r'ka než reka. 

Pri tomto rozmlouvání počala již ránorodá záre východ 
barviti a po chvíli uzrel jsem vlastním okem to nejvznešenéjší, 
smelým štétcem malíruv a básnikov tak často líčené , ale 
nikdy nedostížené divadlo prírody , totiž východ slunce nad 
morskou hladiTwu. 

Jest to pohled nevýmluvné krásy a velebnosti plný, v 
jehož predstavení všeckny sjednocené sily lidské jen svou 
slabost projevují. Oelá jižná obloha zmenila se na veli- 



— 454 - 

kanský tisícibleskový oliňostroj, v jehož stŕedku ružový , v 
mori se zrcadlící, viikol planieny sypající bod — slunce se 
stkví, vždy výse a výse se zdvíhaje. 

Co mne v tuto dobu očarovatelnosti i bolelo i mrzelo, 
byla netečnost jinýcli , anť se nás na vrchu lode pri tomto 
zázraku jen málo nalézalo; v^tší díl pocestných byl v kaju- 
tách buď ve sne, buď ve hre, buď v zahálce a zívačee, anť já 
i mimo sebe celý svet k obdivovaní tohoto divadla shromáž- 
diti, i v sobe city a obrazy odtud v duši znikló utrvaliti 
jsem se všelijak snažil. Znamenal jsem , jak jinde tak i pri 
této príležitosti, že vétšina cestujících mnohem m(^ne radosti 
v tom nachází, aby vznešené predmety prírody aneb krá- 
soumy, památná mesta a kraje s opravdovou vnitrní libostí 
skutečné spatŕila a požívala, jak radeji jen v tom, aby o tech 
vécech chvastavé žvastati mohla. Odkudž se i to vysvetliti dá, 
proč tak množí tékavci a svetobežníci, obzvlášte bohatí Angli- 
čané a radopisní Nemci, nemajíce zadného smyslu pro kouzla 
prírody a krásoumy, pŕedce ty nejvétší obtížnosti na cestách 
podstupují, na krkolomné hole švýcarské se drápají , oužiny 
morské aneb ŕeky a jezera proplavují , na nejnebezpečnéjší 
krajišté sopek a vodospáduv lezou , do obrazáren a jiných 
sbírek houfné a kLopotné se tisknou, ne proto, aby zde roz- 
koš z považovaní . cítili , ale jediné proto , aby se chlubiti 
mohli, že i oni tam byli, odtud ne jejich srdce, ale jen jejich 
marnomyslnost potravu a uspokojení odnáší. Než , já blahou- 
tek ! jakže jsem zde stejnou rozčilenost a podílnost od jiných 
žádati mohl? komužeby jinému toto vycházení slunce tako- 
vou radost pusobiti mohlo jako Slavianovi ? A tak jest: mne 
úkaz tento z dvojího ohledu rozkošné zachycoval, vyobrazovav 
mi netoliko vznešenost prírody ale i nadeje národu , anť 
toto slunce ve mladé své oslave práve nad slavianskými kra- 
jinami, Illyrskem a Srbskem, stálo. 

Ono mi bylo obrazem vzkríšení téchto jižných ,^ po 
dlouhé noci k novému životu povstávajících bratruv. Oby, 
vzdychal jsem sám v sobé, k vymalování této moŕslsonebové 
velelepoty nejaký slavianský Yernet nyní zde byl. Básnictví 
všech časuv a národuv, se svým široce opisujícím, zdlouhavé 
vylíčujícím , predmety osamotňujícím zpusobem ukazuje se 
nám tu chudé a slabé : ono nemuže čtyŕi vzdálené svety, 
nebe, zemi, more, slunce v jednom okamžení, na témž malém 
místé a prostranství , k jednomu účinku , tak blízko spolu 
položiti a smíchati. 



— 455 — 

S tímto slávnym vrazem a citem obrátiv se k západu 
uzrel jsem v dalekosti plavající nad vodami velikou a hrdou 
labuť — hrdlo její veže, hŕbet chrám , krídla predmestí a 
mlaďatka vôkol ní ostrovy — jest to Venetia la dominante 
— jsou to — Benátky. Tam východ slunce na nebi , zde 
západ Benátek na zemi. Ty to paláce a strechy nebetyčné, 
jejichž pátra nad patry co mesta nad mestem v povetrí sta- 
vená jsou; tato Sparta zdĺ prázná a prece bezpečná vlnitými 
valy a pŕíkopy obdaná, tekoucími baštami ohrazená , probí- 
hajícími prutoky co žilami oživená; plavná zeme a chodné 
more ; národ sedmo aneb ležmo ve visutých lužkách své 
cesty i práce , své procházky i návštevy konající , — toto 
všecko mimovolné mi v paméť uvedlo ony no Sannazarovy 
verše, jimiž Benátky opsal a od republiky této za každý verš 
sto luidoruv darem dostal : 

Viderat Adriacis Venetam Neptunus in undis 
Staré urbem et toto ponere iura mari : 

Nunc mihi Tarpeias quantum vis luppiter arces 
Obiice, et illa tui moenia Martis, ait; 

Si Pelago Tiberim praefers, urbem aspice utramque 
Illam homines dices, hanc posuisse Deos." 

Kdo Pešťanskou potopu Dunajem r. 1838. zpusobenou 
videl, muže míti asi obraz Benátek. Ale pŕedce jakový to 
rozdíl! tam Dunaj, zde more; tam padaní a rícení chalúp, 
domuv , palácúv , zde pevné stání a nepohnute vzdorovaní 
všem útokum vod; tam plač, nárek, hlad, smrt, zde smích, 
veselost, život ! — Obec a mesto v dejinstvu sveta tak památné, 
památné svým puvodem, svou zvláštni polohou, svými zŕíze- 
nostmi a ústavy, svým kupectvím a umením , svou moci a 
slávou, svým dlouhým trvaním, svou pokrevností a vzájem- 
ností se Slaviany, v- — jakový účinek muselo to pri prvním 
spatŕení na mé oko a srdce pusobiti ! Smelé ŕíci mohu , že 
se s takovým srdcem ješté sotvy kdo k Benátkum blížil, 
jako já: slavianským srdcem! radostným i bolestným srdcem! 
Radostným proto, že Venetia jest piivodne dcéra Slávy , od 
Slavianuv založená i pojmenována, a že Slávové i potom ve 
všech stoletích veliký podíl brávali na jejich dobrých i zlých 
osudech : bolestným proto, že i zde národu našemu skrze 
sousedy berle odňatá , reč naše cizí rečí premožena a potla- 
čená. Již lod! naše stála u prostred more a lagún pred me- 
stem: milý Bože! jakový topohled,^ opravdová morská panna, 
pul tela v povetrí a pul ve vode. 



— 456 — 

První, nejdelší a nejkrásnejsí ulice čili nábŕežeň , která 
pŕíchozím z Terstu v oči padá, jest Ulice 81ávuv, ISlavianuv, 
vlásky Riva degli Slávi, lliva degli Schiavoni. Sláva tedy i 
zde nás privítala. Plukové gondoiníkuv obklíčili naši paroloď, 
aby iiás a naše veci do hostince doprovodili. Jdete, ŕeknu ke 
svým spolupoutníkiim, kam chcete , noha má se mu8i v Be- 
nátkach nejprvé slavianské pudy dotknouti a ústa má sla- 
vianskou ulici pozdraviti. Yystoupiv tedy z gondoly čili člunu 
na toto slavské bŕežišté, zde dosti dlouho vzhuru a dolu pro- 
cházel a již nyní dovedél jsem se , že se tato Část mesta 
Fondamenta vecchia, t. j. staré základy čili grunty j menuje 
a k nejstarším počátkum Benátek prináleží. Vedie Hrobní 
Kasárny (Caserne del Sepolcro) uzrel jsem na domé nápis 
latinský, že tam bydleli nékdy Petrarcha a Boccacio. Poné- 
vadž ale nyní nemél jsem kdy navštíviti tohoto príbytku a ode- 
psati nápisu, pospíchal jsem s gondolníkem do hostince Evropy ; 
že však zde již všecko plno bylo, šli moji druhové a já za 
nimi do Luny, jenž jest hostinec nejbližší námestí Sv. Marka. 
Rozhostivše se zde v dosti švárnych a pohodlných pokojích, 
najali jsme na celý čas našeho zde pobytu dva gondolníky a 
jednoho zkušeného vúdce, jenž nás po pamätných místech 
nejkratší cestou vodili. Tím se stalo, že za pét dnuv našeho 
zde se zdržovaní mnoho, téméŕ vše co pamätného jest, jsme 
videli a poznali, mévše pri tom i nékolik knih opsání Bená- 
tek obsahujících, První co zde na pŕíchozího divné účinkuje, 
jest to, že zde u prostred velikého mesta neobyčejná tichost 
panuje, nebo mimo žblunkání vesel a člunúv , neslyšíš zde 
zadného rachocení vozuv , ani ŕehtání a dupotání koňuv a 
témto podobných ohlušujících zvukuv velikých mést. 



155. Benátky. Námestí 8v. Hárka. Nábreží Slaviannv. 

Kdo Benátky netoliko vidéti, ale i cítiti a jim rozuméti 
chce , ten se v zrcadle déjin a starožitností na ne dívati 
musí ; musí mesto jistým povolným porádkem ohlédati , aby 
zmaten a zhmoždén nebyl, nebo zásoba mnohých století sva- 
luje se tu ouprkem na duši. Náš první chod byl na námestí 
SV. Marka, tento ráj Benátčaniiv. A opravdu , on prevyšuje 
všecko očekávání, on zahanbuje i nejnapnutéjší novochtivost. 
Již Petrarka psal v jednom listé o nem : „Platea , cui non 
scio an orbiš terrarum parem habeat." Co v jiných velikých 



— 457 — 

méstech pornznu v rozličných ulicích a pŕedméstích krásneho 
a pamätného rozptyleno jest, to se zde vse v úzke prostore 
sestredéno nalézá : kavárny, arény, tržišté, procházky, radnice, 
knihovny a jiné nádherné stavby. V jeho budovách, obzvlášté 
ve zdech chrámu Sv. Markovského a palácu Dožecího cha- 
rakterisují se celé Benátky nejvérnéji a nejživeji. Muži v 
černohedbávných pláŠtích, ženy v eerných závojích trávi zde 
čas až do pulnoci sladkým nie nečinéním („dolce far niente"). 
Uvalení kejklíŕi, šedivé kostrbaté ženštiny, jako i pávopyšná 
šlechta benátska míchá se tu v jedno colibo (quodlibet) s 
podivuhodnou snášelivosti a s občanskonárodním soucitem. 
Nejzanímavéjší pro oko znatele jest zde pohled na roz- 
dílnost postav a obličejuv jak šlechty tak lidu v této na- 
hrnutiné obyvatelstva. Tri puvodní pravzorové panují ve všech 
benátskych hlavách a tváŕích : jeden jest rímsky dlouhohrdlý, 
vysokomyslný , zasmušilý , pánovitý , mlčelivý ; druhý jest 
slavský, okrouhlotvárný, prívetivý, veselý, štébetný, zpévavý ; 
tretí jest jakási míšenina germánske a arabské krve. Jest 
Markovište toto čtverhran asi jako Pešťanské nové námestí, 
néco však užší ; obdán nejnádhernéjšími budovami a skvost- 
ným, ku procházkám sloužícím prístreším. Sama púda plaču 
jest čistá, umele dlažená a bílým mramorem mozaikovaná, 
anť ji žádná kolesa vozúv nevyhlubují a žádné podkovy 
koňúv nerozrážejí. Co zde cizinci v oči bije, jest to nesČíslné 
množství holubúv létajících vúkol anebo pred nohama se ple- 
toucích tak pitomé a sméle, že se jim človek, ne oni člove- 
kovi vyhýbati musí. Na strechách a oknách palácov, na chrá- 
mích a vežích všude hejna techto ptákúv. I zde prozrazují 
Benátky svuj slavianský puvod a charakter, svou pokrevnost s 
naším holubičím národem, jehož všickni kmeňové od staro- 
dávnych časuv ty to p'táky obzvlášté milovali, ve dvorích drželi 
a pilné chovali. íSkoda jen , že Benátčané pri tom čistoty 
nešetrí, anť trusem a perím techto holubov všechny domy, 
okna a pavlače zanešváŕeny jsou , což obzvlášté v Dožecím 
palácu omrzelost i ošklivost pusobí. Odpoledne s udereníra 
dvou hodin na veži shrknou se všickni tito, jináče rozptýlení, 
holubové a holubice na námestí Sv. Markovské, kde potravu 
svou dostávají. Kdo zde takového holuba zabije, trestán býva 
od vrchnosti, podlé zvláštního o tom vydaného zákona ; každý 
se jim tedy vyhýba, čímž oni smelosti nabyli. Všickni tito 
holubové jsou jednobarevní, totiž tmavomodrí , a malé nízke 
postavy, a proto pohled na ne není príjemný. Chovají se 



- 458 ~ 

nákladem obce, a obyčej tento prý tak starodávny jest jako 
mesto Benátky. 

l)le mého zvyku pospíchal jsem s vndcem a s druhy 
svými i hned na nejvyšsí, totiž Markovskou veži, abych se t 
zmätku tomto rozbledM a tekavým okem predbežný obraz o 
celosti mesta v mysli sobé utvoril. Vstupuje se na tuto 284 
benátske stŕevice vysokou zvonici ne jak obyčejnr* po scho- 
dech, ale povlovnou ocházkou vedie zdĺ a sten tak, že i na koni, 
jako polský král August, aneb na oslici, jak Napoleon udé- 
íal, možno vzburu jezditi. S výsosti této jest čarodejná vy- 
hlídka na celé mesto, na lagúny a ostrovy , na hole pevno- 
zemské a na jaderské more. Žeby však základové této veže 
tak hluboko v zemi leželi, jak vysoko její zdi do povetrí se 
vznášejí, to jest nepochybne jen benátska gaskonáda. Pravde 
podobnejší jest to, že se r. 1830. jistý hrabe pro lásku, a 
nedávno dva lodníci pro dluhy s veže této svrhli. 

I Celé Benátky delí se na šest okresuv (sestieri) , totiž : 
Svatomarkovský, Kastelský, Kraloprulivský (di Canal Regio), 
Svatokŕížský, Svato-Pavelský , Tvrdo-hrebetský (Dorso duro). 
První tri leží na východo-severné, druhé tri na západojižné 
strane velikého prulivu čili kanálu, jenž se v podobe velikého 
S méstem vine, na dve polovice je dele. 

Pred chrámém s v. Marka stojí prímo tri vysoké stožáry, 
čili brevna, červené obarvená, na bronzových podstavcích ; ony 
prý predstavují tri Benátčaniim nékdy patŕivší ostrovy : 
Cyper, Kandii a Moreji. V letních nedélích , když jasné 
počasí, bývají na jejich vrcholích dlouhé červené korouhve 
zavesený, co znaky bývalého panství. Tak i Maďari posavad 
pri korunovaní a na parolodích ukazují praporce s erby 
Srbska, Bosenská, Bulharska a jiných krajin. Toté veselá 
smutnohra ! Tak čteme, že i svétoborci Mongolové , potomci 
Džingischana a Timura , v panovnickém znaku svém nosí 
posud jména a erby všech téch evropských krajin, jmenovité 
i Uher, které nékdy byli vybojovali , považujíce je jako své 
neodcizitelné dédictví ! 

Pručelí a celá zevnitrnost chrámu s v. Marka ukazuje 
skoumateli, že se zde východ se západem potkává a objíma. 
Sedm dutin olovem krytých a pét nádherných brán čili vcho- 
duv ozdobují tento chrám. I zevnitŕek i vnitŕek vyšperkován 
utešenými mozaickými obrazy a ŕezbami: nad hlavní branou 
vzpínají se čtyri antičtí , bronzoví , nékdy pozlácení koňové, 



— 459 — 

kterí se vôbec Lysippovi, za času Alexandra Velikého žijícímu, 
pŕipisují. Že dílo reckého místra jsou, to první pohled na ne 
ukazuje. Jejich neskrocená bujnost, oheň , kterj je ve všech 
částkách oživuje, hrdost vše pred sebou šlapající , projevují 
jejich pnvodní urcenost, že táhli buď viiz velikého vít^zitele, 
buď samého boha slunce. Kolikráte jsem se procházel aneb 
i jen bézné prošel námestí sv. Marka , oko mé bezdeky se 
vlepilo a ztratilo v obdivovaní se tf^rató tisíciletým pozustat- 
kum : anobrž až k nim samým dvakráte šel jsem , abych je 
netoliko očima videti, ale i rukama makati , méŕiti a jim 
obdivovati se mohl. Když však první rozčílenost se utiší, 
neodolatelne namane se ta 'myšlénka : čože ale tato pohanská 
zvíŕata na chráme kresťanském chtéjí? či v Benátkach není 
pŕíhodnejšího místa pro ty to krásne modly? — Ostatne sotva 
kterí živí koňové se více po svété nabehali a delší cestu 
konali jako tito ; z Athen aneb z Kecka vubec prišli pod 
Neronem a Trajanem do Ríma, z Ríma skrze Konštantína do 
Carihradu, kde v Hypodrome stáli ; odtudto skrze Dože Dan- 
dolu r. 1205. do Benátek, z Benátek r. 1797. skrze Napole- 
ona do Paríže, a odtud opet r. 1815. skrze Františka císaŕe 
do Benátek. 

Príjemné počasí zárijového podvečera vyzvalo nás ješte 
na procházku na Breh čili Nábreží Slavianuv a do prosto- 
národní záhrady. Na Pi^zetté, co počátku Slavianského Ná- 
breží, čnéjí dva sloupové z východní žuly, na jednom z nich 
stojí okrídlený lev, na druhém socha sv. Theodora ; onen co 
znak, tento co bývalý patrón benátske obce. Když jsem opo- 
dál téchto sloupuv, téméŕ již v soumraku, dívaje se na ne 
kráčel: uzŕím na .podstavcích onoho prvního sloupu sedéti 
muže, stŕedního véku^, ošumélým a zužívaným pláštem ovinu- 
tého, jenž na mne, co cizozemce, obzvlášté pilné pozorovati 
se zdal. Když jsem oči na neho obrátil, on rukou kyna mne 
k sobé volal. Ponévadž to operované s prísnou tvárí, s ne- 
sklonénou, prímou, témeŕ pyšnou hlavou činil, domníval jsem 
se, že Buh vi jaké duležité tajemství mi zjeviti má. Když 
jsem se k nemu priblížil, on povystŕev ruky : „Povero no- 
bile!" rekl, žádaje ode mne, ne almužnu, nebo toť zde néco 
nízkeho a urážlivého jest , ale podporu , a to tak hrdým 
hlasem a takovou neostýchavostí , která však vždy s oby- 
čejnou benátskou zdvorilostí spojená byla , že já jsem na 
rozpacích byl nevéda je-li to almužny od žebráka prosení, 



— 460 — 

čili dluhii od véŕitele žádání, anebo dan^ od nejakého base 
a dože vybírání. Bylť to jeden z onéch benátskych , nekdy 
bohatých, aspoň mocných a slávnych Nobiluv, jejichž rodiny 
nyní upadše schudly , ovšem nekteré až na žebráckou hul 
pŕišly, tak že praco vati nechtejíce aneb i neuméjíce z daruv 
a z milosti jiných žijí. Tito upadlíci ale pýchu svého sta- 
rého rodu a nádhernou povédomost pŕedešlého vysokého stavu 
posavad neztratili ; oni ji ukazují i pri samém žebrání tím, 
že ne oni k dobrodincom jdou a se ponížují, ale žádají, aby 
tito k nim prišli, zvlášté pozorují-li , že pocestní a cizinci 
jsou. K tomu cíli je buď ústne, buď listovné do svých do- 
múv zovou, zde jim svou potrebu a žádost pŕednášejíce, aneb 
i na ceste a jiných verejných místech , nejvice večerním 
časem, lidi mimojdoucí hlavy kývnutím , prstem , posunky 
aneb jiným návéštím k sobé volaj í a teprv, když tito k nim 
pŕistoupili, podporu od nich ne tak prosí, jako rádéji žádají, 
nehnouce se pri tom z místa svého. Tohoto panskoŠlechtického 
zpúsobu žebrání nikde jinde jsem nespozoroval : musím však 
vyznati, že mne téméŕ více pronikl a k dobročinnosti naklonil, 
nežli nezbedné čtvrť hodiny za vozem behaní a škŕečení, 
anebo ošklivé hader, vŕediiv a jiných částek tela vystrko- 
vání, zoufanliné kvílení a témto podobné smyslúv trápení a 
dobrodincuv pronásledování. — Záhradu na konci Nábreží 
Slavianského dal Napoleon udélati nesmírným nákladem , ne- 
boť kameni a zeme k tomu cíli na lodí ch z Istrie sem dová- 
žená býti musela. My však , mimo nékolik psuv a koček, 
nikoho zde jsme nenašli. Yyhlídka odtud na more krásna ; stro- 
mové vysocí ješté v úplné zelenosti ; ale Benátčané nezdaji se 
býti milovníci prírody aneb vlastné milovníci puvodce téchto 
záhrad, jenž jejich obci nohy podrazil. Tato záhrada jest malá ná- 
hrada za tak velikou ztrátu : ona jest Benátčanúm bolestný, ne- 
rcili ošklivý památník, postavený zde od nenávideného cizince. 
Mezi památnostmi, které se zde nalézají, jsou : Palác žaláŕní od 
Sansovina, vné jasného a usmívavého slohu, jakž jejnékdy ŕecká 
svoboda milovala; veliký hostinec královský (Albergo reale); 
palác Craglietto , kde znamenitá sbírka obrazúv , pod čís- 
lem 3838; chrám a špitál Delia Pieta, se slávnym konserva- 
toriem čili hudebním ústavem pro panny ; nékolikráte v 
témdni , zvlášté v nedeli, provozují zde panny zpév a hudbu 
chrámovou. Pŕedtím zde první vlastí zvukoskladači a hu- 
debníci usazeni bývali. Panny zde bydlící jsou jen jako po- 
lomníšky; ukazují se verejné v rouchu svétském a pri vdá- 



i 



— 461 — 

vaní se dostáva každá veno dve sté dukátuv. Zde také stojí 
dum prostrední velikosti . v némž prebýval nékdy slavnj 
básnik František Petrarcha, co vyslanec knížat milánskych k 
benátske republice. Dlouho jsme se dobývali v tomto domé 
do téch pokojuv, v nichž básnik tento bydlel. Príčinu toho 
nemohli jsme vystihnouti , až nám u podzemí tamž bydlící 
kupec ŕekl : „Moji páni ! tam nenájdete , ceho snad hledáte ; 
pŕíbytek Petrarchuv jest nyní poustka a hospoda všedních 
lidí." Nám nezáleží nie na lidech nyní tam bydlících, ale na 
místnosti, ve které nékdy muž ten bydlel, odpovédél já. Jest 
to dúm již arci dávny, všecko v ném zpráchnivélé , stupne, 
schody, steny, a samy chyže malé, nepleché : ale výhled na 
lode morské a život benátskv pŕeutéšenv. 



156. Užitecnost restování. 

Cesta má do Itálie, na níž se prátelství s národnictv^ím, 
príroda s krásoumou ustavičné rukovaly, nesmírné dobročinné 
následky u mne méla : ona mne telesné i duševné omladila ; 
prírodu v téch nejrozmanitéjších, nejušlechtilejších i nejstraš- 
livéjších tvárnostech mi spatŕiti dala ; svet staroklassický 
žasnoucím ocím co prítomný pi*edkouzlila; meze mé zkuše- 
nosti znamenité rozšírila; srdce se životem, rozličnými neprí- 
jemnými okolnostmi zhorčeným, usvornila ; národ náš z no- 
vých strán mi ukázala a novou láskou k nemu roznítila ; 
božskou silu véd a náuk živéji než kde jinde cítiti mi dala ; 
múj vkus a cit skrze nevídané výtvory krásoumy značné 
zmenila u zjemnila; obraznost témi nejvnadnéjšími zárody 
obohatila, tak že i .na ceste i po návratu déláno nescíslné 
plány, návrhy a pocátky, k jejichž vyvedení sotvy ješté jeden 
nový život by postačil, a ačkoli uskutecnéní jich , bohužel, 
nepochybné opét v mori obtížného ouradu a mrzuté všednosti 
utone a dilem již i utonulo ; pŕedce pro mne nepredplacenou 
cenu mély a mají proto , že duši mé onu nevýmluvnou 
a rídkou slast zpusobili , dle které aspoň na čas z väzby 
nutného osudu vytržena a do vlastního svobodnébo živlu 
preložená byla. Jako vlaská réva, tak poézie potrebuje stromy 
a ratolesti, aby se na čera zakládati , okolo čeho vinouti a 
propletávati méla : mudrc i v tesné chyži a v temném žalári 
mudrovati a soustavy z hlubin vnitŕku čerpati miiže, jako se 
Kant od rodišté svého Královce sotvy 5 — 6 mil vzdálil; ale 



— 402 — 

básnik musí svH vid^»ti a proto cestovati, nebo básnictví jen 
tam se začína, kde pohodlnosť, mlčelivost a zahálka pre- 
stáva a naproti tomu kde podnikavosť a odvaha , hýbaní a 
trení , boj a zápas sil, chození a konaní, slovem kde život 
panuje. Človek vubeo tak jest náchylný k nehýbavosti a llio- 
stejnosti, tak se rád zprostí všeho co nejakou nátuhu a obet 
požaduje, tak snaduo privykne k malichernosti a chatrnosti : 
že všemožné príčiny a podnety své lepší pŕirozenosťi hledaťi 
a sám sebe bedlivé stŕežiti musí, aby neuťonul v bahne jalové 
samospokojenosti a všední zobecnélosti. Duch a smysly tak 
se lehce zaťupují naproti puvabum krásy a dokonalosti : že 
schopnosť k cítení jich všelikým zpusobem bysme u sebe cho- 
vati a zostrovati méli ; každého roku byloby treba aspoň 
jednu delší neb kratší cestu konati, každého mésíce vznešené 
predmety prírody, hvézdnaté nebe, krásne kraje , záhrady a 
kvéťnice navšťévovaťi, každého týdne na místrovské obrazy, 
socby a jiná arcidíla krásoumy vlastním okem paťŕiťi, a 
nejakou ladnou píseň aneb hudbu slyšeti, každého dne néko- 
lik strán v nékteré moudré k niže čítati aneb se vzdelanými 
lidmi obcovati a mluviťi, každou hodinu nékolik rozumných 
myšlének ve hlavé vzbuditi aneb do ní vnésti. Lidská duše 
jest CO Josef v Egypte , v cas hojnosti pamatuje na čas 
nouze, žne a shromážďuje, staví stodoly a potravný, schováva 
zásobu pro budoucnost, a pak, když v čas potreby její rodina 
k ní pŕichází, rozdáva jí živnosť a dary, totiž: mysli predstavy 
a myšlénky, paméti veci a slova, vtipu podobenstva, rozsudku 
míru a váhu, obrazotvornosti látky i barvy, citu teplotu , ro- 
zumu zkušenost a zásady. „Kdo nevidel kosťela, i peci se 
klaní'* — ŕíkali naši pŕedkové velmi moudŕe. A proto neto- 
liko básníkum, ale každému, obzvlášté nejaký téžký a omr- 
zelý ouŕad vedoucímu človeku k pŕání by bylo , aby každo- 
ročné nékam cestu délal ; to nejen se životem a svétem opét 
smírí, ale i nových sil propujčuje ; a co Hufeland o koupání 
praví, že koupel jesť druhá mladosť, to naším zdaním a zku- 
šením j ešte více platí o cestovaní, že cesta jest omlada ob- 
zvlášté vzešlejšího veku, a posila anobrž novoroda ohrošilého 
tela. Nie méné však vyznati musím, že jsem rád byl, že jsem 
již opét doma byl : nebo jako cestovaní tak i domáci štéstí 
vroucné miluji. Kterému národu občanský život chybuje, tam 
se mezi jeho syny a dcérami, rody a čeleďmi srdečná láska 
k domácnosti a ku prírode tím silnéji vývine , aby náhradu 
dala za nedosťatek účastnosti na štéstí a sláve politického života. 



— 463 -- 

Z yCestopisu druhého^^ Jána Kollára. 

(Československý.) 

v 

157. Rím a jeho hlavni chráni}. 

Z Livorna nešla nás veliká a silné všelikým zbožím obtí- 
žená a preto i vlnám morským vzdorující paroloď do Civitta 
Yecchia. Pocestných takové množství bylo ze všech národiiv 
a krajin, že jsme sotvy pohodlné jeden vedie druhého stati 
mohli. Plavba vedia nás vedie ostrova Gorgona , Capraja, 
Corsiky, kde Napoleon a Columbns narozen, a Elby , kde 
Napoleon vyobcován žil. Civitta Vecchia sluía nékdy Cen- 
tum cele , za Trajana povýšená byla na mesto. Má vý- 
borný prístav morský , ale počet galejních zločin cii zde 
ješté mnohem vétší, než v Livorné. Na nábreží mnoho mor- 
ské stojaté, smradlavé vody, proto povetrí nezdravé. • I zde 
nám s pasem takové obtížnosti déláno, že já osobné ku zdej- 
šímu rakouskému konsulovi, a odtud k delegátovi , t. j. nej- 
vyššímu správci mesta jíti jsem musel. Policie pas proto 
podepsati nechtéla, že prý v Livorné od pápežského posla 
podepsán není. V Livorné pak mi rečeno , že toho potreba 
není, anť muj pas již ve Vídni od rímskeho vyslance pode- 
psán byl. Delegát mesta Civitta Yecchia pan Pieroni Milesi, 
muž mladý, postavy vysoké, vlídných a zdvorilých mravuv, 
jest osoba duchovného stavu a vysokého úradu, pri tom, jak ž 
nám rečeno, miláček nynéjšího papeže. Sotvy že slyšel , že 
já z Uher jsem, ihned latinsky ke mne mluviti počal, ŕka: 
„In Hungaria, ut audio, loquuntur bene latine, et ego valde amo 
latinám, rogo itaque, loquamur Romana lingua." Já ihned 
posbírav všecky syé nékdejší školské kvítky a latinky v 
paméti, počal jsem jemu vypravovati prekážky ty s pasem, 
a cíl mého cestovaní. V tom okamžení napsav lísteček poslal 
jej k polícii , a pak hotový pas sám mi doručil. Yida mou 
zbéhlost v latine téméŕ za hodinu se mnou se bavil a roz- 
mlouval. Podivu hodno, jak znal a nejvíce i mél díla našich 
v latine psavších spisovatelu, na pŕ. Jana Panónskeho, Sam- 
buka, Belia, a t. d. Z Civitta Yecchie vezl nás veturino do 
Ríma. Tu již vedie cesty naši a na kopcích videli jsme jižní 
rostliny pod šírym nebem, k. p. cypris, zimozel, divoké fíky 
a révy, myrty a t d. 

Okolí a chotár mesta Ríma Jest velice pustý a neprí- 
jemný. S této strany není vidéti Rím prvé, než s vrchu Yati- 



— 4f;4 — 

kanslí<^ho. „ílle kuplp S vato-Petrského chrámu!" zvolal jeden 
s nami putujíci Kíman. Byloť to ráno , právo v tom okam- 
žení, když slunce na nebi^ vycházolo. Tato slova proletela 
srrlcem mym jako strela. Cím dále tím více se jeden kopec 
za druhým pred očima nasima rozvinoval , až celé mesto 
pred očima nasima se chvelo , jako more palácuv a zbo- 
ŕenin. 

Dlouhojsem vlastním očím neveril, nalézám-li se skutečné 
v Ríme, čili to jen opet nejakový klamný sen, jakových jsem 
dosti obzvlášte v mladosti míval. Nám zajisté, kteŕí jsme již 
v detinství o Rímu a Rímanech více, než o našem vlastním 
národu slýchali , kteŕí jsme se s latinskými klassiky ve 
všech našich školách zaneprázdňovali, z Cicerona , Virgilia. 
Horáce, Seneky, Tacita, Livia z paméti se učili , nám prá- 
vím, musí Rím zvláštni vnadu a cenu míti. Zde každý kopec, 
každá ulice, každý dum a palác , ba ať tak povím , každý 
k amen, a každá šlepéje nohy má svou vlastní histórii. Rím 
jest nejstarší, nejslavnéjší a nejpamátnéjší mesto v Evropé, 
anobrž v celém kresťanstve. Ohromnýť tedy musí býti i ten 
iičinek, který pohled jeho v citelném srdci pusobí. 

Obyčejné delí se Rím na starý a nový ; tento rozdíl ale 
velmi nejistý a chybný^ jest, jak co do času, tak i co do 
prostranství, anť starý Rím do nového, a nový do starého tak 
povýšené sahá, že hranie v nem určiti nelze. 

Chrám Svato-Petrský a Vatikán bylyť jsou první svätyne, 
kterým jsme naši návštevu, úctu a obdivu obetovali. Onen 
první jest nejkrásnéjší budova, kterou jsem kdy v celém ži- 
vote spatŕil, anobrž možno ríci nejkrásnéjší stavení na celé 
zemi. Chrám Šalamounský v Jeruzaleme , chrám Sofiin v 
Carihrade, chrám sv. Pavla v Londýne a jiné chrámy, které 
z popsání , aneb z vyobrazení známe jsou , nemohou se k 
tomuto ani co do velikosti, ani co do rozmeru , ani co do 
krásy pŕirovnati ; ať nie nedím o gothických bohopustách a 
temnicích. Postavíme-li se na námestí Rusticucci , tu celý 
chrám i se svými částkami stojí pred nami. Vraz , aneb 
radéji zaraz tímto pohledem v duši pôsobený nelze vysloviti. 
Čas, míra, váha, prostranství, vysokost a širokost , všecko to 
jiné, yétší a vznešenejší, než oko posavád v obyčejném živote 
videlo. Duch náš cíti se býti malým a tesným ku pŕijetí a 
prenesení do sebe téehto ohromných forem, téchto smelých 
obloukuv, téchto mnohých rozličných a pŕedce jeden celek 
púsobících výtvoruv. 



- 465 — 

Chrám tento záleží ze dvou díluv, starého totiž a nového. 
Z onoho prvního jsou ješte pozostatky v podzemných skrý- 
sech a kostelích, jako i v rozličných sloupech a památkách. 
Onen první starý chrám též sv. Petru posvecený vystaven 
byl od císare Konstantina a Heleny na tom míste, kde apo- 
štol tento iimučen byl, a kde pŕedtím circus Neronuv stál. 
Tento první chrám bylť jest nepochybne onen , do kterého 
slavný český malíŕ Božetech , opát slavianského klástera v 
Sázavé r. 1038. drevený, od neho shotovený , kríž na vlast* 
nich plecech do Ríma nesl a v chráme sv. Petra složil. 
Pápež Mikuláš V. dal vil. století onen starý , pádu blízky 
chrám zboŕiti, a na jeho míste nádhernejší stavéti. Ale teprv 
pápež Július II. uskutečnil jeho pian roku 1503. skrze sta- 
vitele Dramante. Po smrti Dramantové byli stavitelé tohoto 
chrámu Julian de Sangalu, Fra Giocondo z Verony a Raphael 
Sancio, onen slavný malíŕ. Na toho nasledoval Balthasar 
Perucci. Pod Pavlem III. zmenil Michael Angelo pian svých 
pŕedcluidcuv, vyvolil formu ŕeckého kríže pro chrám a sta- 
vení velebné kuply nad chrámem. Když totiž v jakési spo- 
lečnosti umélcuv chválen a obdivován byl starorímsky pan- 
theon, a když nékterí ŕekli , že néco podobného za našich 
časuv stavéti ani nemožno ; Michael Angelo skočiv dó reči ŕekl : 
Já takový pantheon vystavím, a to ne na pevné zemi, ale v 
povetrí, totiž nad chrámem Svato-Petrským. Co slíbil tento 
divotvorce, to i splnil, ačkoli dílo jeho začaté teprv od ji- 
ných staviteluv, totiž Jakuba de la Porsa a Dominica Fontani 
pod Sixtem X. zhotoveno bylo. Roku 1626. dne 18. listopadu 
byl chrám tento posvécen. Stavení ustavičné trvalo dele, než 
jedno celé století ; náklady tohoto stavení po celý ten čas 
vynášely asi 50 millio'nuv Scudi Románi (jeden Scudi asi o 
nékolik krejcaru víc než 2 zlaté). Zdržovaní , opravovaní a 
čistení tohoto chrámu stojí nyní ješté ročních 3000 scuduv. 
Prostranina a sloupoiradí pred chrámem velikou okrou- 
hlinu pusobící slouží k veliké ozdobe chrámu a pripravuje 
hodné oko divákovo na vuitŕek chrámu. Tento jako dvur 
chrámu shotoven jest od Berniniho ; jeho širokost obnáší 180, 
jeho délka 400 kročejuv. Každá strana sloupoŕadí trojnásob- 
nou chodbu obsahuje ; všech sloupuv spolu jest 284 a 88 pi- 
líŕuv tak tlustých, že tri mužove sloup jeden z téžka obej- 
mouti mohou. Strecha této celé kolonády ozdobená jest 86 
sochami svätých, ve vétší než dvojnásobné velikosti a po- 
stave. Ve stredu této prostraniny stojí 135 stŕevícuv vysoký 

čítanka U. ^Q 



— 4()G - 

obelisk roku 1786. skrze povístnc'ího stavitele Fontani z cirku 
Nerona, kde predtím stál, sem prenesený. Tento obelisk stál 
nékdy v Egypte v meste Heliopolis pi^ed cbrámem slunce; 
král Sesotris aneb dle jinýcb Nuncorens dal jej asi r. 473. 
pred Kristem shotoviti, Caligula pak roku 39. pred Kristem 
dal jej do Ríma prevezti na obzvlástním schválne k tomu 
stavéném korábe , který Plinius L. XVI. cap. 40. obšírne 
vypisuje. Obelisk tento již více, než 3000 let mající jest nej- 
starší dílo rukou lidských , které mé oko na svete spatrilo. 
Pri jeho postavení na toto místo potreboval Fontána rozlič- 
ných od neho vtipné nalezených nástrojov , 800 lidí a 150 
koni. Než bohužel pri vší opatrnosti provazovó byli príliš 
dlouzí, anť se pod náramnou tou tíží o nékolik palcuv pro- 
táhli. Obelisk ješté nestál pŕímo na svém místé a Fontána v 
ouzkosti nevedel rady ani pomoci. V tomto pak okamžení 
pozdvihl jakýsi chatrný nádenník aneb rybár hlasu svého, 
ŕka: „Namočte provazy vodou a stáhnou se!" To se stalo 
se žádoucím prospechom. 

Mezi obelisk em a sloupoŕadími s obou strán jsou dva 
vodometové od Madenna shotovení, který chž voda z tak ŕečené 
aqua Paula sem príchází a do vysokosti 25 stŕevícuv stu- 
puje. Nie krásnéjšího oku býti nemôže, jako tento vodostrom. 
Sloup vody vzlmru stupující zdá se stlouští jednoho muže 
býti, Neníť však to jedna díra, ale asi 6 neb 7, skrze než 
voda ta se proudí a u výsosti jednu korunu aneb radéji 
jednu kvetnou kytku tvorí, na vše strany se rozpryskující. 
V noci obzvlášté když všecko mlčí , oživují tyto studnice 
svým nepŕetrženým hlaholem celé okolí. Když císaŕ Josef v 
Ríme byl , domníval se , že ke cti jeho príchodu tyto 
studnice pŕistrojeny jsou, protož když druhého dne opét do 
chrámu Sväto -Petrského vstupoval, a studnice tyto porád 
ješté množství vody do vysoká stríkaly, obrátiv se Josef ku 
sprovázejícím ho kardinálom a Rímanum , ŕekl: „Již jest 
dosti! nedélejte sobé tak velikých nákladov s tou vodou;" 
když pak tito jej ujišťovali , že se to každodenné deje, 
ont se tomu dosti nadiviti nemohl. Z prostraniny této vedou 
do chrámu široké a dlouhé schody, na jejichž koncech mra- 
morové sochy apoštoliiv Petra a Pavla stojí. Se schodov 
schází se do siné tak veliké , že by se v ní dva naše oby- 
čejné chrámy udélati mohly. Na pravé strane siné stojí socha 
Konštantína Velkého, na levé socha Karia Velkého. Do sa- 
mého chrámu vede pét brán, z nichž jedna, totiž poslední 



— 467 — 

na pravici svätou se nazýva proto , že jen pri jubilejních 
slavnostech, totiž po 25 rocích jednou od samého papeže 
uderením na ni kladivem otevrena býva. Na prostrední nej- 
vetší bráne nalézají se bronzové polovypukliuy od Antónia 
Filareta roku 1440. shotovené , mezi jinými vjezd císaŕe 
Sigmunda s komonstvem do Ríma roku 1433., a korunovaní 
jeho skrze papeže Eugénia IV., kde i páni čestí v tehdejším 
národním kroji jsou. 

Dvere jak vubec všudy ve Vlaších , tak i zde opatrený 
jsou velikými krásnymi oponami ku hájení prachu a ouvetŕí. 
Když jsme již do samého chrámu vstoupili , stáli jsme u 
dverí za drahný čas nemí , nepohnutí a jako sobé samým 
nepŕináležející. V prvním okamžení splývalo pred zrakem 
vsecko v jednu ohromnou hmotu a strakatou smésici; a teprv 
pozdéji počaly se pomalú částky od celosti déliti a sloupy, 
oltáre, sochy, obrazy a t. d. na jevo vycházeti. Mníchove a 
a kostelníci, kterí na druhém konci chrámu svíce zapalovali, 
aneb chrám na žebrících čistili, zdali se nám býti jako dítky 
a chlapci. Celý život Rímanuv se všemi jejich mravy a oby- 
čeji zrcadlí se v tomto chráme. 

Pred jedním sloužil knéz mši svätou, pred druhým pro- 
tejším konal se pruchod aneb processí , pred tretím klečí 
zástup otrhaných žebrákuv aneb rolníkuv na mramorových 
stupních, aneb líbá pozlácené sochy. V jedné lodi stojí hro- 
mada francouzských dám a pani lukny aneb dalekohledy 
svými koukajících na obrazy a jiné ozdoby chrámu ; jinde 
vŕezávají do steny aneb na jiné mi sto nadutí Angličané svá 
jména. Tam plače hlavu čerňou rouškou zakrytou majíc 
panna na klekátku pred zpovédníkem : zde v kouté spí s 
chropotem unavený nádenník, tamto sedí na lavici pozorný 
umelec aneb mudrc, premy slujíce tise o velikosti a nádher- 
nosti tohoto chrámu. 

Sám chrám záleží ze tŕí lodí, v prostredku čili ve hlavé 
kríže vznáší se do výsosti prevysoký z vinou cích se sloupú 
záležejicí osamelé stojící oltár, pred nímž toliko sám pápež, 
a sice s tvárí k lidu obrácenou, poctu boží konati smi. Pred 
oltárem na zábradlech ve stríbrných svícnech horí ustavične 
89 lámp , jichž svetlo jen na veliký pátek uhašeno býva. 
Na levém boku chrámu jsou drevené hezkým chalupám po- 
dobné sine čili zpovednice, na jejichž čelích nasledující latin- 
ské nápisy ke ctení jsou : „Pro lingua gallica, anglica , ger- 
manica, italica, graeca, hungarica, illyrica, polonica atd. Pro 



— 468 — 

jiné však slaviansk(^ nárečí žáduých zde stolic a zpovédní- 
kúv 11 en í. 

Ze chrámu vstupuje se širokými a povlovnymi schody 
vzhuru na strechu chrámu až ku bárii a ku makovici. Zde 
na vrchu chrámu otvírá se opet cely nový svet. Jest tu celá 
osada domkuv, príbytkuv a skladu v , kde rozliční umelci a 
ŕemeslníci, strážcove a vodiči tohoto chrámu pŕebývají. Tato 
pantheonská bane čili kupla na strese chrámu zdá se býti 
hlavním chrámem tohoto povetrného sveta, vukol nehož množ- 
ství jinych menších chrámkuv , veží a kolossalních sôch se 
spatruje. Vejdeme-li do vnitŕku této bane, silné zábradlí vede 
vukol ce]é báné. Na její podlaze jsou mosaikové podobizny 
apoštolov. Pod zábradlím stojí velikými písmenami vysazený 
následující nápis: „Tu es Petrus, et super hanc petram aedi- 
ficabo Ecclesiam meam, et tibi dabo claves regni coelorum." 
Bani čili kuplu tuto nesou čtyŕi ohromní pilíŕové. Patríme-li 
s tohoto zábradlí^ dolu na spodek chrámu, tu hemží se lidé 
jako mravenčí. Cím vyše po stupních na bani se stupuje, tím 
tesnejší a obšírnejší jest chodba. Na stene techto schodu jsou 
mramorové tabulky , na nichž se jména tech památných osôb 
poznamenaná nalézají, které vrch tohoto chrámu navštívily. 
Císaŕ Josef stojí zde dvakráte, potom Pavel II. a jiné koru- 
nované hlavy. Na vrchu kuply této jest opét pavlač čili zá- 
bradlí, a zde se otvírá vyhlídka , která obtížné toto vzhuru 
lezení stonásobne odmeňuje. Jest to nesmírné moi^em ohra- 
zené panoráma. ^Pod nohami našimi chrám Svato-Petrský, 
pred nami celý Rím se sedmi pahorky rozložený. Opodál 
Tivoli, Frascati, Albano a Via Appia. Y levo vrch Soracte, v 
Horácových odách slávený. Na druhé strane opet pri jasném nebi 
otvírá se ohled až do Civitty Vecchie. Nad bani zdvihá se 
ješté tak veliká makovice s kŕížem, že 16 osôb v ní 
místo má. 

V sousedství sv. Petrského chrámu jest Sixtina čili Six- 
tinskd kaph'ce. Tato utešená svätyne Michala Angela vystavená 
jest za papeže Sixta IV. r. 1475. od Baccia, Pintelliho mezi 
chrámem sv. Petrským a Vatikánem v dosti ouzkém a proto 
i tmavém prostranství. V advente a na velikou noc koná zde 
služby boží sám pápež, kde se také provozují nejstarŠí cir- 
kevní hudby od Palaestrini a Pergolesa. Ve smutném pred- 
velikonočním týdni býva zde ode dvou kuruv provozován 
zpév slávneho Miserere, složeného od Allegrihó. Opis tohoto 
zpévu a jeho skladby byl pod pokutou cirkevní kletby za- 



— 469 — 

kázán: ale Mozart byv dvakráte pri zpéyu tom pŕítomen, 
zachoval sobe celý v pameti, napsal na papír a rozšíril po 
celé Evropé. Ale co této kaplici nejvétší cenu dáyá , to jest 
svétoslavnj obraz od Michala Angela , poslední sond pŕed- 
stavující a jednu celou stenu zaujímající. Obraz tento jaksi 
bouŕlive a násilne na oko a na duši účinkuje, celý Rím , ba 
celá zeme mizí pred divák em patŕícím na tento obraz. Pravda, 
že Raphaelská mekkost a ušlechtilost jemu chybuje, ale pro 
piivodní a práve místrovskou komposici, rozmanitost myšlé- 
nek, silu a živost barev zustane tento obraz na veky arci- 
dílem malíŕství, byť jeho protivníci tŕebas i celé knihy proti 
nemu byli napsali. Jest obraz ten 60 str. vysoký a 30 str. 
široký. Trouby anjelské krísí mrtvé k soudu, Kristus vynáší 
ortel. Blaženci vstupují do nebe , zatracenci chtéjíce se do 
nebe násilné vedrati od anjeluv svrženi, od ďábluv k Ache- 
ronu vlečení bývají. Cháron tluče duše a stíny veslem do 
člunku. Na jedné strane vedie Krista stojí matka jeho Maria, 
kojíc jeho soudcovský hnev a orodujíc za hŕíšné. Na hoŕejšku 
na pravici jest zlámaný sloup márnych nádejí , kterého se 
nékteŕí lapají, ale spolu s ním padají. Když Blasius ze Sieny, 
obŕadník (ceremoniár) papeže Pavla III., po prvníkráte tento 
obraz spatŕiv, pro nahotu jeho figúr ten nepŕíznivý soud o 
nem vynesl, že se prý lépe do chrámu Venušina , než do 
chrámu kresťanského hodí : Michal Angelo vypomstil se nad 
ním tak, že jeho obličej v podobe Minosa , duše do pekla 
vedoucího vylíčil. Když sobé Blasius tento pred papežem na 
to horce stéžoval a vymazaní svého. obličeje v pekle tom 
žádal, obdržel od papeže tu odpoveď: že kdyby jemu malíŕ 
v očistci byl místo vykázal , žeby ho odtud byl vyslobodil, 
nad peklem ale" že on vlády nemá. Ponévadž nahota na 
tomto obrazu nékterým jiným ku pohoršení sloužila , dal 
pápež Pavel IV. skrze malíŕe Daniele Woltera nékterým 
svätým hned odev, hned opasky shotoviti. Michael Angelo 
dostal za tento obraz 2000 scuduv ročního platu až do smrti. 
I na podloze tohoto chrámu jsou obrazy freskové od Michala 
Angela, k. p. stvorení sveta a lidí , pád človeka v raji, po- 
topa, obét Noachova a t. d. Ke všem témto tak mnohým 
a krásnym obraziim potreboval Michael Angelo toliko 22 mésice. 
Po Svato-Petrském chráme nejpamátnéjší a nejdustojnéjší 
jest chrám Lateranský čili ^svätého Jana z Lateranu. On sluje 
hlavním chrámem nejen Ríma, ale i sveta, proto i nosí titul : 
Sacrosaneta Lateranensis ecclesia, omnium urbis et orbis 



— 470 — 

ecclesiariim mater et caput. Císaŕ Konštantín založil jej roku 
424. na tom místé , kde nekdy dum Plautia Laterana stál, 
kteroho Tacitus jako puvodce a hlavu spiknutí proti Nero- 
novi spomína. Tento Plautius Lateranus mél býti na dustoj- 
nost konšela povýšen, on ale volil radeji svou vlast od tyran- 
ství osloboditi, proto spiknul se s jinymi proti ukrutnému 
Neronovi. V den circenských her chtel tomuto cisárovi k 
nohoum padnouti a sobé jako nejakou milost od neho vypro- 
siti, pritom však jej za nohy chopiti, s trúnu strhnouti , na 
neho se svaliti a jej tak dlouho držeti , dokudby ostatní spi- 
klenei neprišli. Ouklad tento pred časem vyzrazen a Lateran 
rukou katovou odpraven byl. Jeho statky Nero k sobe pŕi- 
táhnul. Pozdéji císaŕ Konštantín daroval palác LateranuT 
pápeži Silvestrovi, který tam tento chrám vystavél. Biskupem 
a faráŕem tohoto chrámu jest pokaždé nové zvolený pápež. 
Dvanácte církevních snémuv bylo zde konáno. Na den vstou- 
pení Páné a na den sv Jana kŕestitele udéluje zde pápež 
požehnaní s pavlače na pručelí chrámu. U portálu jsou staré 
bronzové dvéŕe, které se za pozustatek ŕímsko - pohanského 
chrámu Saturnova, jenž in Foro Romano stál, udávají. Vni- 
tŕek chrámu spočíva na více než 300 sloupech. Oltár ozdoben 
jest 4 kovovými sloupy, které sem ze chrámu Jupitera Kapi- 
tolinského prenesený byly. Oltárni obraz u sakristie jest od 
Michala Angela. Schovávají a ukazují se zde velmi mnohé 
starokŕesťanské památky a pozostatky; jen nekteré zde pri- 
pomeneme : hlavy aneb lebky apoštolov Petra a Pavla, zub 
apoštola Petra ; vlasy a roucho Panny Márie ; skyva z toho 
chleba, jímž Kristus Pán 5000 lidí na poušti nasýtil; plátno 
aneb zástera, kterou učenníkum nohy po umývaní utíral, čer- 
vený plášť pri bičovaní krvi sbrocený; potní šátek, který ve 
hrobe na jeho obličeji ležel ; stul z voňavého dreva, na némž 
Kristus Pán večeri Páné prisluhoval; sloup, na némž kohout 
pri pádu Petrove zpíval ; anobrž i húl Mojžišova , hfil 
Aronova. 

Tretí , pro náš národ a jeho dejiny památný chrám v 
Ríme, který jsme navštívili, jest chrám sv. Klementa ; ^ jest to 
jeden z nejstarších a nej p am átn ej ši ch chrámuv v Ríme, o 
némž již sv. Hieronym roku 392. zmĺnku činí. Leží levo na 
ceste mezi Coliseum a chrámem Lateranským, v sousedství 
záhrad a vinie, v nichž se mnohé rumy starorímskych lázní 
a budov spatŕují, které nékterí za záhrady a stavby Maece- 
našovy vyhlašují. Klemens XI. obnovil zcela chrám tento, dal 



— 471 — 

mu pozlácenou podlahu , zakryl starší sténomalby , rozšíril 
pŕeddvoŕí a t. d. 

Dle našeho zdaní jest nynéjší basilika na oné starší 
stavená , z níž základy a znaky tu i tam ješté vidéti se 
mohou. Chrám ten jest 125 stŕevícuv dlouhý, 68 stŕevíciiy 
široký. Ynitŕni uspoŕádání chrámu jest obzriáštní , jakové se 
y celém Ríme nenalézá, ono patrné ukazuje na obrad staro- 
kŕesťanský a síce ŕecký, nebo k. p. ve stŕedku chrámu na- 
lézá se ŕeckým mramorem ohrazený a proti oltári otevrený 
kur se dvéma pulpity čili ambony , z nichž se lidu epištoly 
a evanjelia čítaly, dve rady stolic, dve kazatelnice téz z rec- 
kého mramoru, jako posavad ve starovérských chrámech. Obrazy 
tohoto chrámu jsou od Consa, Chiariho, Ghezziho a jiných. 

Ye hlavním oltári leží telo sv. Klementa , mučeníka, 
které nékdy sv. Konštantín aneb Cyrill r. 858 od Chazaruv 
sem byl donesl, ano i sám tento náš apoštol Cyrill zde po 
svém apoštolování jako mnich žil a u oltáre chrámu pocho- 
ván byl. My však bohužel ! celý tento chrám co nejpilnéji 
prešťáravse žádné šlepéje a nápisu o Cyrillovi najíti jsme 
nemohli. Na bocích chrámu, kde podlé svédectví letopiscov 
telo Cyrillovo pohrbeno bylo, jsou nyní náhrobní pomníky a 
nápisy cele jiných novéjších vlaských biskupov , a sice na 
levici dvou, na pravici jednoho. Jak nás tato nevšímavost 
Riman uv naproti Cyrillovi mrzela a bolela , každý z našich 
čtenáŕuv sobé pŕedstaviti mu že. Dobrý mnich , žlutobarvý a 
zimnici utrápený, vodil mne po celém tom prázdném kláš- 
teŕe, jehož mnichoyé kamsi na venek se vystéhovali, anť 
práve téhož času v Ríme Areacattiva (zlé povetrí) panovala. 
Když SV. Method v Ríme byl, chtél toto bezdušné zde v 
tomto reckoobradním chráme pochované telo svého bratra 
Cyrilla odtudto v noéi tajné vzíti a do Moravy pŕenesti, než 
pape^ž a Rímané zvédévše o tom, telo opét odňali, zpátkem 
do Ríma nešli a v chráme tomto pochovali. 



v 

158. Paláee a sbírky v Ríme. 

Jako ze chrámuv rímskych jen nékteré hlavnejší jsn^e 
podotkli : takto i s paláci , jejich sbírkami a památnostmi 
učiniti pŕinuceni jsme, anť nékteré z nich tak veliké jsou, 
že se celým méstum aneb mestečkom podobají, a tak bohaté 
na poklady, obrazy a starožitnosti, že by se o jednotlivých 



— 472 ~ 

celé tlnstó knihy psáti mohly. Muž , jemuž díky z tohoto 
ohledu (lliižni jsme, byl sám bihliothekáŕ a archivár Vatican- 
ský Marino-Marini, ktorý nejon svobodný prístup do vsech 
knihoven a listoyen nám otevrel, ale jednoho dne odpolední 
nám k vfili i společnost mnohých učených a spisovateluv 
rímskych k sobe povolal, kde jsme se pri limonád <1 a jiných 
rímskych lahfidkáeh, kterými nás častoval, až do pozdní noci 
bavili. Tato pŕívétivost pána Marina Mariniho vynah radila 
mi z jisté částky škodu a bolest srdce mého , kterou jsem 
cítil nad tím, že má čaká o pokladech slavianskýca v biblio- 
thekách i archivech Vatikánskych témeŕ docela sklamaná 
byla. Kojil jsem v sobé zajisté nádeji, že zde nájdu ne toliko 
pfivodní listy Jana VIII. papeže rímskeho Methodovi r. 879. 
a Svätoplukovi r. 879. a 880. poslané, ale i nékteré slavopo- 
hanské starožitnosti k. p. hlavu Svatovítovu a hlavu modly 
Trig'lav. Z onéch psaní pápežských jsou zde jen opisy, krásne 
sice a zŕetelne psané, ale novéjší asi z 13. století pocházející. 

Než pospíchejme k samému Vatikánu. Ohromný, to palác, 
obraz náboženské vítézné moci Nového Ríma, tak jako Capi- 
tolium nékdy obrazem vojenské vítézné moci starého Ríma 
bylo ; odtud sesílaly se blesky a kletby , pred nimiž se 
cisárove a celí národové a krajiny trásli. On souseduje se 
chrámem sv. Petrským; jeho počátek a první založení pripi- 
suj! nékteŕí Konštantínovi, jiní papežum Liberiovi aneb Sym- 
machovi roku 498. Již Karel Vel. v nem bydlel v čas ko- 
runovaní svého ode Lva III. Následující pápežove zveličovali 
a ozdobovali jej vždy víc a více. Sixtus lY. pripojil k nemu 
knihovní! a Sixtinskou kapiu. Július II. založil skrze umélce 
Gramanta onen velikánsky dviir a prekrásne schody , jméno 
tohoto umélce posavad nesoucí. Klemens XIV. a Pius VI. 
a VII. rozšírili, ozdobili a obohatili znamenité Vatikán tento, 
obzvlášté jeho Museum. V celém tomto Vatikáne nalézá se 
asi 11000 siní, príbytkov a komôr. Nade branou obydlí pá- 
pežského čte se tento nápis: „Sixtus V. Pont. Max. Aedes 
loco aperto ac salubri grato urbis aspectu insignes , Pontiíi- 
cum commoditati fecit. 1600." Již hned ze dvoru samého 
jsou ku spatŕení povestné pavlače čili logie malované od 
Raphaela a jiných , o niehž na svém místé obšírnéji pro- 
mluvíme, pospíchajíce nyní do Vatikmiské knihovny a listovny. 

Knihovňa tato již z ohledu na své skvostné stavení, ute- 
šené malování, vnitŕní usporádání a čistotu t ní zachovávanou 
je ncpochybné jedna z nejpŕednéjších na svét^. Ona záleží z 



— 473 ~ 

desíti rozličných sbírek a knihoTen totiž 1. pňvodní Vati- 
kánske, 2. Heidelbergské od Tillyho násilné sem prinesené, 
3. Alexandrinské od Kristiny královny Švédske, 4. Urbin- 
ské, 5. Ottobonianské, 6. Caponské, 7. Palatinské, a jinýcb. 
Summa všech zde se nalézajícícb tisténých kneh obnáší asi 
30.000; rukopisu pak asi 23.577, mezi nimi slavianskýcli 18. 
V pŕedsíni visí podobizny téch kardináli! , jenž dohlédačové 
této knihovny b^di. Odtudto vstoupí se do první asi 300 
strev. dlouhé a 60 stŕev. široké, v prostŕedku sedmi pilíŕi na 
dve lode rozdelené siné, která pri prvním pobledé nie po- 
dobného s knihovnou nemá, anť ani jedné knihy zde nevidéti. 
Tyto zajisté v nízkych skŕíních se schovávají , tak že se v 
celé této bibliothéce zadného i^ebŕíka nepotrebuje. Nade skŕí 
némi na sténé v pravo vyobrazeno jest 8 prvních eírkevních 
snémuv kj^esťanských s nápisy. Na levé sténé jsou obrazy 
nejstarších bibliothek, k. p. židovské od Mojžiše, babylonské 
od Nebuchodonozora, athenské od Pisistrata , Alexandrinské 
od Ptolomea Philadelpha , potom Jeruzalemské a Rímske od 
s. Petra prý založené. Jeden z nejkrásnéjších a nejzaníma- 
véjších úkazuv jest ten , že na onéch v prostŕedku stojících 
sedmi pilírích cili sloupích ti moudi^í mužove vyobrazení se 
nalézají, kterí svuj národ psáti učili, nové litery našli , aneb 
aspoň vynalezené rozšírili. Zde jest první Adam s nápisem: 
,.Divinitus edoétus primus scientiarum inventor;" potom dva 
synove Sethovi , Pythagoras , císaŕ Claudius, Teuth a jiní. 
Srdce mi zplápolalo, spatŕiv zde i obrazy a jména dvou Sla- 
vianuv s následujícími nápisy : „S. Hieronymus litterarum 
lUyricarum , glagoliticarum inventor", a pak „S. Cyrillus 
aliarum litterarum illyricarum auctor". V poslední m pilíŕi 
ukazuje se co pam*á1^nost ruský kalendár. V prostŕedku této 
siné stojí na stole výborná veliká etruská váza. Na konci 
této siné otvírají se v pravo i v levo opét nové dvé siné, čili 
pavlače , naplnené skrínémi a ozdobené vázami a jinými 
obrazy. Mezi ŕídkostmi , které se zde pocestným ukazují, 
jsou: Virgil, rukopis s miniatúrami ze IV". a V. století. 
Teréne z VIII. a IX. století , v némž jsou škrabošky (larvy) 
starorímskych herciiv; rukopis o 7 svátostech od Jindricha 
VIII. krále anglického, s následujícím vlastnorucním podpíšem : 
„Anglorum rex Henricus Leo decimo mittit 
Hoc opus et fidei testem et amieitiae." 
Breviár Matiáše Corvina, krále uherského, od Florentin- 
ských krasopisciiv shotovený ; rukopisy od Petrarchy , od 



— 474 — 

Danteho, od Boccaccia, Tassa a t. d. Mimo to nalézají se v 
této bibliothece mnohé starorímske a kresťanské památnosti, 
k. pŕ. freskové obrazy z koupelí Titusových. Na konci pra- 
vého krídla této bibliotheky nalézá se tak ŕečené Museo 
profano , kde se množství pohanských bronzových obrazu 
bohuv a bohýň ze zlata a stŕíbra nalézají. První, co v této 
obrazárne jako slnnce do očí svítí, jest promíníní Páné od 
Raphaela, jeho nejposlednéjší dílo, které pri jeho pohŕbé za 
rakví neseno bylo. Mistr tento dostal zaň 665 dukátuv od 
kardinála Júlia, potomního papeže Klemensa VIL Jest obraz 
ten na dreve malován a byl určen puvodné pro oltár chrámu 
s. Petra in Montorio. Odlika obrazu tohoto a to zdarila, od 
Lochbilera malíŕe v Pešti bydlivsího , z Kemptenu rodilého, 
nalézá se i v oltári chrámu evanjelického v Pešti , kde mi 
téméŕ každého týdne nekolikráte pred očima stála; a pŕedce, 
když jsem zde puvodník Raphaeluv spatril, zdali se mi tu 
jako dva cele rozdílní obrazové. Tak veliký rozdíl jest mezi 
originálem a kópií. Raphael zemrel v 37. roku svého veku; 
Michael Angelo žil 90 , Tizian 99 let. Kamby Raphael byl 
ješté v malíŕství dospel ? ptají se množí , načež mi odpoví- 
dáme : Raphael již sebe samého více v dokonalosti pŕevýsiti 
nemohl. Nalézají se zde ješté tri pŕeutešené madonny od 
Raphaela, totiž Madonna di Foligno, koruno:^ání Madonny, a 
Madonna mezi kvítím. Po proménéní Raphaelové první a tak 
tehdy v celé ríši krásoumy druhé malíŕské dílo jest zde zpo- 
véd s. Hieronyma od Domenichina. Výraz nebeského sebe 
obetovaní v hlavé tohoto Svatoslaviana jest nevýmluvné 
krásne a pravdivé pŕedstaven. Za toto dílo dostal Domenichi 
jen 50 tolaru. Skoda, že červené podšary plátna preš barvy 
prosvítají, a místy i stíny zatemňují, což se obyčejum chyb- 
ným Bononské školy piipsati musí. Dále jest zde vzkŕíšení 
Páné od Perugina. Tento mistr vyobrazil zde v jednom spí- 
cím vojáku svého mladého učné Raphaela; tento pak opét 
zvečnil zde svého mistra v podobe bázlivého a utíkajícího 
rytíŕe. Chváli se zde i snétí Krista Pána s kríže od Angela 
Caravaggia: ale jakže možno v téchto ovšem znamenitých 
hlavách Krista a Panny Márie poznati tomu , kdo je již od 
Raphaela videl ! Sám Tizian mél za potrebné na jednom zde 
visícím obraze Madonny své jméno výslovné vypsati, co jsme 
na Raphaelových obrazích nikde nespatŕili. 

Nejnádhernéjší okrasa celého Vatikana jest ale jeho 
museum, tato nikdy dosti slávenou a obdivovanou býti nemo- 



— 475 — 

houcí sbírka starožitností , která všecky podobné sbírky na 
syeté daleko za sebou necháva. Tri pápežove pracovali obzvlá- 
sté o založení , rozšírení a obohacení tohoto musea , totiž 
Klemens XIV. , Pius YII. a Pius VIII. , pročež i jednotlivé 
částky tohoto musea podlé nich pojmenovány jsou. Učení 
lidé vypočítali, že na rímske piidé v meste a jeho okolí po- 
savad 70.000 sôch rozličných nalezeno a vykopáno , z nichž 
vetší díl v tomto museu se chová. Myslime sobé , čím as 
Rím tudy býval, když všecka tato utešená umelecká díla, v 
blesku své čerstvosti, jeho verejná stavení, námestí a ulice 
ozdobovala. Již sama budova tohoto musea jest veleskvostný 
chrám umeny. Praví se, když matka císare Napoleona I. po 
prvníkrát sem uvedená by la , že s úžasem zvolala : Já jsem 
se domnívala, že my v Paríži též neco máme , ale teď vi- 
dím, že nemáme nie. Co nejkrásnejší Časové ŕecké a rímske 
krásoumy podali ; cokoli uslechtilého a dokonalého nekdy 
rímske chrámy, paláce, divadla, tržišté , koupele a t. d. 
ozdobovalo, jest zde šťastné sjednoceno a pred zkázou ochrá- 
néno. Všecko zde jmenovati , nercili posuzovati nám nelze : 
jen to podotkneme, čo se nám nejsilnéji v paméť a v srdce 
vtlačilo, 

V první dlouhé síni Galleria Lapidaria zvané nalézá se 
na obou stranách sten vyše 3.000 hrobních nápisúv a kameňu 
z katakomb sem prenesených a na tŕídy velmi di°ivtipné 
rozdelených. Zde jsou k. p. nápisy a pomníky dítek , jinde 
rodičuv, jinde bratruv a sester, jinde pŕátel , jinde knéží, 
jinde vrchnostenských osôb atd. V této pŕedsíni jest i sar- 
kophag slávneho Cornelia Scipia , ctihodný vysokou svou 
starobylostí ; nebo Saipio tento byl konsulem roku 456. po 
založení mesta Ríma. Tato rakev nalezená byla teprv minu- 
lého století v jednom vinohrade spolu i s nékolika kamen- 
nými tabulkami, na nichž se nápisy a verše ku chvále této 
rodiny nalézají. Mezi sochami v museu tomto nejpamátnéjší 
jsou: Laocoon , Apollo , Antinous , a tak jmenovaný Torso. 
Tyto sochy nalézají se ve zvláštních okrouhlých podlé nich 
pojmenovaných síncích. 

S prevelikou pilností hledali jsme zde slavianské staro- 
žitnosti, zvlášté^ Triglava, jehož zlatou hlavu Otto Bamberský 
ze Štetina do Ríma Honoriovi II. r. 1125., a hlavu Svatovíta 
Rugenského, kterou dánsky biskup Absalon pepežovi Alexan- 
drovi III. r. 1160. podlé svédectví Saxa Grammatika do 



— 476 — 

v 

Kíina byl poslal. Ale bohuzel ze slavianských času v a staro- 
tin žádné slépoje zde není, 

K nejkrásn^jsím ozdobám Vatikánu, anobrž k nejvyteč- 
nejším výtvorum malíŕské krasoumj pŕiDálezejí tak rečené 
loggie a stanze Raphaelské ; ty první jsou vlastne chodby 
čili pavlače v rozličných poschodích ke dvoru Vatikánskemu 
obrácené, a rozličnými fresky ozdobené. V prvním poschodí 
jsou arabesky a vínové úponky od Jana Udine ; v druhém 
poschodí nalézá se tak ŕečená Raphaelova Biblie , t. j. 48 
obrazuv ze starého a 4 z nového zákona od rozličných malí- 
ŕuv a však podlé kreslení a pod dohlížením Raphaelovým. 
Vypravuje se, že tento kníže malíŕuv nikdy jináče na Vati- 
kán nevstupoval, než v čele 50 umelcuv, jako služebníkuv a 
podaných jeho génia, které jeho prívetivý charakter neroz- 
lučne k sobé vazal. 

Stanze Raphaelovy jsou vlastne 4 sine malbami Raphae- 
lovými ozdobené. Toto nejvetší dílo , které Raphael stvoril, 
naplňuje duši nejen umeleckým podivem, ale i jakousi radost- 
nou nábožností. Sixtus IV. dal ty to sine nejslavnejším umel- 
cum svého času malovati. Július II. povolav Raphaela do 
Ríma, uložil mu, aby vyobrazil hádku o svätosti, čímž mladý 
Raphael takoyého vítezství dobyl , že pápež vsecky jiné již 
hotové obrazy zničiti , a Raphaelovi sine tyto znovu malo- 
vati rozkázal. Toliko jeden strop od Petra Perugina malo- 
vaný nechal Raphael stati, jako na památku a z úctivosti, 
proto, že on byl nekdy jeho učitelem. V první stanzi zosob- 
neno a pŕedstaveno jest bohosloví , mudrctví , básnictví a 
právnictví. Vyznačuje se zde obzvlášte Parnas , shromáždení 
reckých , rímskych a vlaských básníkúv u Apolla a Mus. 
Potom škola Athenská t. j. mudrcové , v jejichž prostŕedku 
stojí Plato a Aristoteles; zde v pravo na strane videti podo- 
bizny Raphaelovu a Peruginovu. Všecko zde dýcha velikost, 
ušlechtilost a nevýmluvné vdéky, tak že se toto ne bez prí- 
činy za nejdokonalejší dilo Raphaelovo vyhlasuje. Pri vy- 
obrazení práva padl nám rozkošné do očí obraz našeho Upravdy, 
čili Justiniana císaŕe , an Frebonianovi knihu zákonňv ode- 
vzdává. V druhé stanzi jsou obrazy Abrahám , obetovaní 
Izáka, Jakub se žebŕíkem do nebe, Mojžiš vidí Boha v hoŕí- 
cím keŕi ; Attila, kterak napomínaním Lva I. od borení Ríma 
ustupuje. 

V tretí stanzi jest mestečko horící roku 847. ; Vodaŕka 



— 477 — 

(tento obraz od malírúv nejčastéji býva odlikován), koruno- 
vaní Karia Velikého atd. 

Ctvrtá síň jménem Konštantínova méla téz od Raphaela 
malována býti, ale bohužel práve když již bjl k tomu prí- 
pravy učinil, zemŕel. U prosti^'ed techto prací na konci svého 
života maloval ješté doma i jiné obrazy , k. p. proménení 
Kristovo, kartóny, čili vzory k tapetiim čili kobercúm , na 
nichž se biblické histórie mistrovné pŕedstavují. V této síni 
jest kŕest císaŕe Konštantína; zjevení krížená nebi, které se 
Konštantínovi v čas vojny ukázalo a t. d. 

Odtudto vedeno nás do ohrazárny Vatikánske, která, ačkoli 
množstvím obrazuv se nevyznačuje , obsahuje však v sobé 
arcidíla nejslavnejších mistruv. 1 zde my s pozauecháním 
ostatních jen po Raphaelovi jsme bažili, a teprv potom, když 
jsme se opétovaným považováním jeho čarotvoríiv nasýtili, 
obrátili jsme naše zraky i na malby jíných mistruv. Když 
Francouzové za Napoleona v Ríme a v Itálii vojnu vedli, 
pobrali pri návratu do Francouz ze chrámuv vlaských ty 
nejkrásnéjší obrazy , které po uzavŕeném pokoji z Paríže 
zpátkem vrátiti museli ; pápež nechte , aby se obrazy tyto 
sem tam roztratily, zadržel je zde v Ríme v jednote, odkudž 
povstala tato neveliká sice, ale výborná sbírka Vatikánska, 



VIII. Povesti. 

a. Svetské. 

159. KráToVia vody, ohňa, \etra a casii. 

(ProBtonárodná povesť slovenská.) 

Boli raz dvaja bratia, jednoho otca, jednej matere deti. 
Ale trebas boli svoja krv, vyzeralo u nich jako medzí naj- 
cudzenejšími, a to všetko pre staršieho brata, lebo to bol člo- 
vek lakomý a skúpy. Mladší zas bol veľmi chudobný, ale na 
statočnosť nemal páru v celej dedine. — Tento neborák 
neraz sa šiel prosiť k bohatému bratovi, lebo ho núdza tak pri- 
prela, že hockedy nemal čo do úst položiť. Nepýtal od brata 
veľa, len ho pre Boha prosil , aby mu dal dač na zedenie. 
Ale boháč, jakoby mu ani brat nebol, ešte sa hodne s ním 
vy vadil : „Tu ja, povedá, budem oplana chovať,'^ a vystŕčal 
ho von. — Raz ho tiež takto nemilosrdne odbyl, a ešte nikdy 



$ 



— 478 — 

nebol v takej biede jako práve yto.dy. Tu si už nemohol ináč 
poradiť: šiel do hory, že si aspoň dáke korienky vyhľadá. 
Jako sa po tej hore motal, prišiel k jednej jabloni , a pod 
tou bolo plno napadaných plánok. Nedbal on že boly kyslé, a 
zuby mu od nich tŕply , bol rád , že aspoň čo to mohol 
dostať. Keď sa tých plánok do chuti naobhrýzal, prevalil sa 
na zem, a po chvíli , ani sám nevedel jako , zaspal , a jako 
tak spal snívalo sa mu, že ho ľavá dlaň svrbí a že vo svojej 
chalupe vidí oheň. Neborákovi ale od tých plánok nemuselo 
byť veľmi teplo, lebo kým tak spal, na celom tele premrzol, 
a keď sa prebudil, triasol sa jako osika , a večer bol už tu : 
„Ach, kdeže sa ja teraz hriešny človek sohrejem ? hovoril 
sám k sebe ; brat mä do domu nepripustí a moja chalupa 
dávno ohňa nevidela.'^ — Stojí, myslí si za chvíľku, čo má 
urobiť? Tu zrazu mu svitlo v hlave: „Sprobujem , povedá, 
ísť na sklenený vrch ; ľudia hovoria , že tam na veky oheň 
horieva. Poručeno Bohu! keď sa ľudia nechcú smilovať, 
azda sa tam dakto smiluje nado mnou." — S tým sa pobral 
a šiel. 

Už zďaleka videl na sklenenom vrchu veľký oheň blčať 
a okolo neho dvanásť divných ľudí sedeť. Jako tých ľudí 
zazrel, stŕpol od strachu a všakovak si myslel : „Ale, povedá, 
čo sa máš báť, aj tam Pán Boh bude s tebou'* — a stúpal 
rovno ďalej. — Jako sa na tri kroky sblížil , povedal dobrý 
večer a začal sa prosiť : „Ach, dobrí ľudia , smilujte sa nado 
mnou ; človek som chudobný, nikto sa na mňa neohliadne ; 
nemám ohňa a premrzol som strašne : dovoľte sa mi trochu 
pri tomto vašom ohni sohriať." Všetci dvanásti sa na neho 
podívali a vážnym hlasom prehovorili : „Synok ! sohrej sa 
od daktorého z nás a sadni si medzi nás!" — Sadol si medzi 
nich, a keď všetci mlčali , bál sa i on slovo preriecť ; ale 
medzitým videl, jako si dvanásti rad radom miesta premie- 
ňajú. Obišli oheň do okola ; a keď už každý bol na svojom 
mieste : tu sa vyzdvihol z plameňa starý človek so šedivou 
bradou a plešivou hlavou a takto k nemu prehovoril : „Člo- 
vek ! nekráť tu takto tvoj život, ale choď domov , usiluj sa a 
statočne sa spravuj ! Naber si trebas z tohoto uhlia, veď by 
sme ho my bez toho všetko strovili." 

Tu hneď dvanásti postávali, nasypali uhlia do jednoho 
hodného vreca a zodvihli mu ho na plece. On sa im pekne 
poďakoval a stúpajúc za chodníkom ľahšie si vykračoval s 
plným vrecom, než ta idúc na prázdno, lebo sa mu videlo, 



- 479 — 

jakoby len samý páper niesol. Tak prišiel domov. Tu nara- 
dovaný, že už aspoň oheň mať bude, počal to uhlie na pro- 
sried izby vysýpať. Ale čudo nad čudo ! každá iskrička sot- 
važe na zem doletela, premenila sa na 'zlatý peniaz. Môžete 
si mysleť, jako mu pritom okolo srdca bolo, a že neprestal 
sypať, kým sa vrece docela nevyprázdnilo. — Stála tu hro- 
mada penažstva a to všetko bolo jeho ; z počiatku ani vlastným 
očiam nechcel veriť, len keď za hrsť dukátov zahrnul spamätal 
sa, že je preca len pravda. Tu spial ruky k nebu a ďakoval 
Bohu, že mu tak ľahkým spôsobom zo všetkej biedy pomohol. 

Keď sa tak chvíľu natešil , prišla mu vôľa tu hromadu 
premerať; ale nemal čím? Šiel ku svojmu bratovi a prosil ho, 
aby mu mericu požičal. „Mericu požičať? rozosmial sa na to 
boháč, čože ty budeš s mericou robiť?" A on celky pokorne 
odpovedal: „Sused mi bol za súsek žita dlžen , teraz mi ho 
vrátil, chcel by som si ho premerať." Brat to síce neveril, 
ale mu len dal tu mericu , skôr jej ale spodok smolou 
pomazal, aby mohol zvedeť, čo meral. Mladší brat len meral 
milé peniaze a mnoho ich nameral. Keď bol hotový , nezba- 
dal, že sa na dne dakoľko dukátov prilepilo , vzal mericu a 
odniesol bratovi. Tento zbadal hneď, čo je vo veci, a s hroz- 
ným krikom na brata naskočil : „Ty potvora pľuhavá, bol by 
si mä chcel oklamať, ale ti nevypálilo; nazdal si sa, hladoš, 
že sa ti ja na tvoje prašivé peniaze ulakomím? Ci by bolo 
hodné ! Ale mi na skutku povedz , kde si ty peniaze vzal ? 
lebo jak nie, jako mä tu vidíš, stajme bežím a obžalujem ťa, 
že si ich ukradol." A tento jako statočný človek vyrozprával 
mu všetko, jako k tým peňazom prišiel. — Týmto činom mal 
už aj mladší brat požehnania dosť: kúpil si zeme aj statok, a 
hospodáril z pomoci božej jako vedel najlepšie. Ale by sa mu 
pri gazdovstve aj gazdina bola dobre sišla ; vypáčil si driečne 
dievča za ženu a žil s ňou statočne v pokoji. 

Ale starší brat neprestal závideť šťastie mladšiemu bra- 
tovi. Co neurobil? Vybral sa na sklenený vrch, že veď aj 
jemu sa môže tak dobre zviesť jako bratovi Prišiel k ohňu 
a počal sa ku dvanástim prihovárať: „Dobrí ľudia, dovoľte 
mi chudobnému pri tomto vašom ohni sa sohriať, lebo mä 
nočná zima celkom zdrobila." Nato sa jedon z dvanástich 
ohlási : „Synok ! ty si sa v šťastnú hodinu narodil, máš bo- 
hatstva dosť, ale si zlý a skúpy človek. Pred nami luhať ne- 
smieš, a že si luhal, za to ťa trest neminie.'' — Ohromený 
a bľadý jako stena sedel tu boháč medzi dvanástimi a 



— 480 — 

bál sa ďalej len skrknúť. Dvauásti .si zase miesta popre- 
mieňali, a keď už každý na svoje skoršie miesto prišiel, 
vyzdvihol sa z plameňa starý človek so šedivou bradou 
a plešivou hlavou a takto prehovoril : „Zle sa vodí ľuďom 
zlým ; tvoj brat je človek statočný , preto je požehnaný ; ale 
ty si zlý, zato ťa trest môj neminie!" A v tom hneď jedon 
z dvanástich zlostníka schytil a trhal nemilosrdne a tak ho 
podal druhému ; druhý tretiemu a t. ď. a ostatní šedivému 
starcovi. Tento ho schytil, mäso z neho driapal a jedol , a 
bezbožný boháč kričal: „Nešťastný je počeť trinásty, ale 
nešťastnejší som ja!" Dvanásti jedli uhlie a keď kohút v 
dedine zaspieval, všetko zmizlo. — Na druhý deň volali, 
hľadali boháča všade, ale sa nikde nemohli dozvedeť o ňom. 

Jeho brat síce badal, čo sa mohlo stať ; ale mlčal, jakoby onemel. 

* * 

^ . . . . * . 

Zil si on teraz v pokoji so svojou ženičkou. V toľkom 

šťastí bláhali si oba, a kde mohli vďačne aj druhým spomá- 
hali. Ale to ich šťastie netrvalo dlho. — Bol sa raz náš 
milý vybral do poľa a keď sa pred večerom vrátil, nemohol 
svoju milú žienku nikde nájsť. Chodil sem i tam, volal, vy- 
zeral a zpytoval sa každého: či ju dakde nevideli? — Ale 
o jeho žene ani chýru ani slýchu ! — Neborák bol celkom 
strápený ; naveky len na ňu myslel a nič ho viac netešilo. 
Tak prešlo dakoľko dní, a on rozžialený vybral sa do sveta, 
že ju^musí kdekoľvek vyhľadať. 

Šiel neborák smutný, kam ho dve oči viedly, šiel za veľa 
dní, až sa dostal na breh veľkého jazera, kde jedna cha- 
lupa stála. „Tu si , povedá, trochu vydýchnem, a môž' byť, 
že o mojej žene dačo dopočujem," a s tjhn vnišiel dnu. Ale 
ho tam zle privítali. — Žena, ktorú v chalupe našiel, sotvaže 
ho zazrela , nastráchaná vykríkla : „Pre Boha , človeče , čo 
tu chceš, čo tu hľadáš ? tu musíš zahynúť, jak sa môjmu mu- 
žovi na oči ukážeš!" — „A ktože je váš muž?" zpýtal sa náš 
pocestný. — „Ci to ešte nevieš? povie ta žena, môj muž je 
král vody^ ktorý všetko, čo je mokré, pod svojou mocou má. 
Utekaj, pre Boha ťa prosím, bo jaknáhle príde, hneď ťa sože- 
re." — „Ach veď sa len smilujte nado mnou , skryte mä 
dakde , kde by mä nezbadal. Veru bych vás neunoval; 
ale kdeže sa proti noci pustím a ustatý som celkom." Na 
veľa na veľa dala sa uprosiť vodokrálovná a skryla ho za pec. 

Po chvíli prišiel král vody a ešte bol len pred dvermi 
už kričal: „Ženo, človečina smrdí, sem ju naraz vystanov!" 



- 481 — 

Darmo b}^ sa bola tajila: yoľky nevorky musela nešťastníka 
vydať. Tento sa neborák triasol jako prút , a počal sa vy- 
hovárať, že však on nič zlého neurobil , a že sa len zpýtať 
prišiel, či tu dačo o jeho žene neslýchali? — j?No , keď si 
ty taký statočný, zahomral kráľ vody , už ti len odpúšťam ; 
ale ti spomôcť nemôžem, lebo o tvojej žene nič nechyrujem, 
kremä včera som videl pár kačíc po vode plávať , a medzi 
tými len azda nebude. Ale vieš ty čo ? choď k môjmu bratovi, 
ten je král 7iad ohňom^ hádam ti on bude môcť viac poviedať!" 

Neborák bol rád , že si po toľkom strachu mohol v 
pokoji oddýchnuť, — Hneď na druhý deň stúpal zase ďalej 
a prišiel ku kráľovi nad ohňom. Ale mu ten nič viac nevedel 
poviedať, a vypravil ho k tretiemu bratovi , čo bol král nad 
vetrom. 

Jako svoju vec rozpoviedal, král nad vetrom sa zamyslel 
a dlho krútil z boka na bok hlavou, nemohol mu dať istoty ; 
preca mu ale čo to nadštrknul, že sa mu vidí, jako by IjoI 
takú a takú ženu neďaleko jeho dediny pod skleneným vr- 
chom zazrel. 

Jak náhle to počul, hneď sa vrátil tou istou cestou nazad ku 
svojej dedine, ale domov ani uenakuknul, len sa obrátil hore 
potokom, ktorý tiekol popod sklenený vrch. — Y tom po- 
toku sa kúpalo veľa kačíc a ty volaly na neho : „Dobrý člo- 
vek, dobrý človek, nechoď tam, lebo tam musíš zahynúť!'^ 
On ale len šiel. — Tu sa mu pod vrchom ukázala diera do boku ; 
on sa pustil tou dierou a tam prišiel na veľa chýž. Prešiel 
všetky radom , až vkročil do najvätšej. Tam ho naraz sila 
stríg a strigôňov obstala , a čo tu chceš ? všetci naňho kri- 
čali. „Prišiel som si moju ženu hľadať," odpoviedal on. — „Ej, 
tu ti je, tu ! kričaly okolo neho strigy ; ale ju ináč nedosta- 
neš, len keď si ju medzi dvesto ženami poznáš!" „Och, ja- 
kože by som si ja ženu nepoznal? aha, hľahľa , veď je tu!" 
a ešte ani nebol doriekol, už jej bol okolo hrdla. I žena ho 
srdečne privítala a tak sa oba tešili, že boli zase spolu. Po 
chvíli nato pošuškala mu žena: „Muž môj drahý! teraz si mä 
len poznal; ale neviem či mä poznáš zajtra, lebo nás bude 
veľa rovno poobliekaných. Ale vieš ty čo? choď v noci tu 
na sklenený vrch, tam je král nad časom, a má dvanásť slu- 
hov: zpýtaj sa ho jakoby si mä mohol poznať? Jak si dobrý, 
spomôžu ti , ale jak si zlý, sožerú ťa, že ani kôstka z teba 
nezostane." „Dobre, dobre, on jej tiež potichu povie, pôjdem 
sa zpýtať; ale mi skôr povedz: prečo si mi tak nevedomky 

čítanka II. 31 



~ 482 — 

zutekala? Acli, voď ťa už tak flávno vsado hľaíklm !" „Jasom, 
povie žena nozutokala , ale mä jedon polovník vyvábil na 
potok, a keď som ta prišla, len čo mä a seba vodou pofŕkal, 
naraz mi aj jemu krídlo nariastlo ; on krídlojri ztrepotal, a 
v tom okamžení sme sa oba na kačice obrátili. ÍJž som 
potom voľky nevoľky musela za ním ísť, äž mä doviedol sem 
a tu mä zas na ženu premenili. — Ale až teraz pôjdem s 
tebou, jak si dobrý, lebo mä len tak budeš môcť poznať." 

S tým sa rozlúčili; ona šla medzi drulié a on sa pobral 
na sklenený vrch. 

Sluhovia casovi sedeli okolo oliňa, a keď náš milý k nim 
prišiel, hneď ho poznali a zpytovali sa: čo žiada? „Rád by 
som, povedá, zvedeť: jakoby som ráno moju ženu medzi 
dvesto ženami poznal." — rJ^ji dobrý Človek , my ti v tom 
porady neznáme, ale počkaj málo, azda náš pán bude vedeť." 
O chvíľu sa vydvihol z plameňa starý človek so šedivou hla- 
vou, a keď mu pocestný svoju žiadosť vypovedal, riekol: „Vnuk 
môj ! všetky budú rovnako poobliekané, len tvoja žena bude 
mať na pravej nohe v krpci čiernu cvérnu." 

Naradovaný ponáhlal sa dolu. Na druhý deň medzi dve- 
sto jednako poobliekanými vyzeral svoju ženu a po čiernej 
cvérne aj poznal. Keď raz čo mal uhádnuť, uhádol : strigy mu 
ju odtajiť nemohly. Daly mu ju naraz a vypravily ich jako sa 
svedčilo : daly im peňazí, sbožia aj kravu — a ta krava mala 
zvoniec, už je rozprávke koniec *). 

Ján Rimavský. 



160. Jedna noc na Považí. 

Yätšina priateľov vidiekov hornatých a romantických, 
vätšina obdivovateľov prírody krásnej cestuje do zahraničia 
dialneho, videť širokoďaleko vychýrenú dolinu Rhýnsku , abo 
strašnopekné Švajčiarska ľadovce, bez toho žeby najprv po- 
pozerala bola i vlastného domova krásy tisícoraké ; a preca 
jak dôstojne krásna je reťaz Karpatov^, jak romanticky pekné 
je naše Považie — bez toho žeby povšímnuté bolo od synov 
krajný našej po krajinách cudzích putujúcich. I na Ta- 



*) Povesť tato predstavuje kráľa času (t. j. cas) jako nevinných a za- 
slúžilých odmeňujúceho a krivdy vyrovnávajúceho; má tedy, jako 
všetky naše prostonárodné povesti, hlboký mravný význam. 



- 483 — 

trácK sú hučiace vodospády s dáliistyini periel oblakami ; sú 
bystré rieky, ktorých penavé vlny romoniac sa lámu na bra- 
lách sivých; sú úbočiny, ktorých zývajúce priepadiská, 
večným sňahom a ľadom pokryté, smeravenej prírody obra- 
zom nazvané byť môžu. I na Tatrách videť smelé skoky 
divej kozy, počuť stenajúci sovy spev a hviždiaci let orlov a 
sokolov ; a o skalách prasveta , ktoré hneď v pyramido- 
čerenných massách, hned osamotnele stoja, a podobami svo- 
jimi oku obdivujúcemu hneď jako matka s nemluvniatkom 
na prsách, hneď jako modliaci sa mnísi sa ukazujú, — na- 
tvorila básnická povaha ľudu slovenského množstvo obrazo- 
plných povestí. 

Pekné je Považie ! a rumy hradov predvekých , v kto- 
rých sklepeniach trávou zarastlých severné vetry vzdychajú, 
preca smutne sa zdajú hľadeť na dolinu kvetúcu , jako keby 
vraveť chcely : že to inak bolo kedysi. Hia, ver to inak bolo 
pred rokami ; ale ktože by žiadal staré časy z predošlosti 
vykúzliť? Však krásy Považia sú večne mladé a vždy z 
novu kvetúce, rozpadnuté sú už reťazi dlhej poroby a ľud je 
slobodný! Ktože by teda časy staré zase nazpak žiadal? — 
Ale sdrnelé väze hradieb starých preca potriasajú ^v búrach 
koponiami mochovatými, jakoby odvetiť chcely : Áno , trpel 
kedysi ľud náš pod útiskami mocného zemänstva, ale vtedy 
ešte neznal pálenky. 

Polo-odzneté povesti romantických Horniak rozprávajú 
o krutom šarkanovi , ktorý v Tatrách sídlil a každoročne 
nesčíselných ľudí v obeť odvádzal, pokým sa nenašiel hrdina 
bezúhonný v oceli ligotnej, ktorý zo dňa na deň rastúcu 
obludu tu šťastlivé zkántril. 

Kedy prijde ^hrdina , ktorý terajšiu obludu Tatier zni- 
vočí? ktorý slovom S skutkom ukáže , jak sa denne rastúce 
pitie pálenky zahatať a konečne vykoreniť dá? — Pred prie- 
vratmi roku 1848. našli sa síce daktorí ľudomilovia, čo spolky 
miernosti zakladali, avšak v búrach dvojročia prievratov po- 
sledních i tyto slabé pokusy k vykoreneniu zla toho denne 
sa rozmáhajúceho zabudnuté boly , a obluda ta s novým a 

sdvojnásobneným besom sožiera život ľudu tatranského. 

Kedy prijde hrdina v oceli ligotnej ? kedy ľudu osloboditeľ? 

I. 

Jednoho večera za horúcich dňov júliových roku 1846. 
išli na hradskej ľavého brehu považského traja sedliaci. 



— 484 — 

Priam teraz zanechali dedinku Vesnicu a ešte malú štvrť 
hodinku ísť mali do bydliska vlastného, do obci Selnej. Pred 
posledním domčekom obci Vesnickej zostali na okamženie 
stáť, aby svoje drevené fajky ponapchávali. Najmladší z nich 
ešte fajčiarom nebol, skočil teda medzitým na ľavo z hradskej 
k domčeku tam osamotnele stojaciemu, a zvedavo pozeral do 
slabo osvieteného okna, ktorého papierkami posliepané , dú- 
hobarvisté sklá cvendžiac zatriasaly sa od hlučného spevu a 
odporne pištiacich zvukov husiel bezsúhlasných. 

„Ktože ešte tak pozde hurtuje v krčme?" pýtal sa Mar- 
tin šuhajka z popod okna sa vrátivšieho. 

„Tam je náš Selniansky notár a mlynár z Mosnej. Oba 
slopú a spievajú, tancujú a šantujú" odvetil zpýtaný ; na to 
si starší zakresal a tašli pomaly ďalej. 

„Ach , ach ! neborká notáriuška — vravel Martin po 
malej prestávke — na mqj' pravdu mi je ľúto tej krásnej 
mladej ženy a ešte viac jej švárnych pätoro dietok; keby to 
nebohý pán farár bol dožil , srdce by mu bolo puklo od 
žiaľa a starosti." 

„A či je ona rodina vášho nebohého pána farára ?" pýtal 
sa neznámy v okolí tomto Tomáš, ktorý dosiaľ mlčal. 

„Yeru rodina ; ona bola dcéra jeho vlastného brata , po 
ktorého včasnej smrti pán farár sirotu opustenú k sebe vzal 
a vychoval. Krásna Marinka kvitla jako ruža, ona bola jedi- 
nou radosťou dobrého vychovávateľa svojho a potechou jeho 
vo starobe pozdnej. — Asi pred ôsmi rokami zomrel náš 
staručký notáriuš a terajší prišiel z Trenčína na miesto jeho. 
Pán Vinš ký mal vtedy dačo vyše dvacať rokov, k tomu bol 
šuhaj driečny a vraj i spôsobný v úrade svojom, len že spolu 
i veľmi ľahkomyseľný. Tu videl krásnu Marinku , ktorá sa 
mu veľmi zapáčila , ale i jej oči so zaľúbením pozeraly za 
šuhajom driečnym. Mladí ľudkovia sa časom lepšej obzná- 
mili, a o nedlho i na ženbu mysleli. Náš nebohý pán farár 
z počiatku síce proti tomu bol, medzitým ale ťažko onemoc- 
nejúc a blížaciu sa smrť tušiac, nechcel Marinku svoju neza- 
opatrenú zanechať, a tak k sňatku tomu napokon privolil. 
Na smrtnej posteli požehnal párik šťastlivý, a chovanicu svoju 
urobil dedičkou pekného imania svojeho. — Za jeden rok 
dosti šťastlivé žili mladí manželia, časom ale sunoval veselý 
kompan náš ten tichý život domáci, každý týždeň tašiel do 
Teplíc a Trenčína, počal piť a hrať, a tak hral a pil, kým 
ta nedošlo , jako je teraz. Imanie Marinkino je už zvätša pre- 



~ 485 — 

márnené aúradícek jeho, o ktorý vraj teraz už veľmi málo dbá, 
nenie v stave zaopatriť veľké výdanky márnotratníka ľahko- 
myseľného. Na moj' pravdu ľutujem neborkú notáriušku." 

Rozprávač umlkol a dlhá prestávka nasledovala. 

„Hľa, hľa — počal na pokon Tomáš — u nás v Divine 
pán farár vlani taký spolok založil, ktorého iidovia pálenky 
a každého nemierneho pitia celky sa odriekajú ; také dač by 
ste mali i tu u vás mať, a notáriuš by sa tiež zapísať musel, 
to by mu ešte istotne pomohlo." 

„Hia bratku — odvetil Martin — ve<í i náš pán farár 
kázal raz proti pálenke , ale sa to velkomožnému panstvu 
neľúbilo, a tak nikto nevstúpil do spolku." 

„To je pravda nie dobre — vravel Tomáš — u nás to 
ináč vyzerá. My máme i nedeľnú školu ; po omši svätej prijde 
mladé i staré do školy, rozprávajú nám užitočné veci, ktoré 
sú zvlášte nám sedliakom potrebné, ba i z novín nám čítajú, 
čo sa nás týka. V zime sa učí mládež čítať, rátať a písať ; 
v lete stromy štepiť , očkovať a iné užitočné veci. — V 
skutku naša dedina dobrého vychovávateľa a otca má v pánu 
farárovi svojom ; Boh mu popraj dlhého života. " 

Medzitým sedliaci do Selnej dorazili a zmizli medzi níz- 
kymi chyžkami vo tme nočnej. Pošmúrne nebo ožiarilo sa tu 
i tu od bleskov na severu vznikajúcich a temné romonenie 
hromu hučalo jako z pod sklepov hroble (krypty) po dial- 
nych končiaroch tatranských. 

II. 

V krčme Vesnickej veselosť panuje. V jednom kúte prie- 
strannej, zemou dláždenej chyže stojí skleniciami a žbánkami 
zatarasený stôl , od štýr asi jako ľudia vyzerajúcich postáv 
úzko obľahnutý. ^ 

Prvá, človeku len málo podobná postava je tučná Ka- 
tuša, nalievačka ostatních troch s kartami zaneprázdnených 
osôb. Vedľa tejto ženy sedí mladý od hry a nápoja rozčúlený 
muž s havrannými vlasami a bradou čiernou, ktorého tmavé 
oko sa tu i tu so sklenným ligotom zahľadí na karty špinavé, 
na ktoré dosť vysoké summy kladie ; muž tento je asi 30 
rokov starý, ale jeho zavädlé a stárnucie ťahy tvári bľadej 
zreteľne vravia, jako sa náhlil so životom. Po každej priehre 
vrúti do seba pohárček hriateho a po každej výhre si kri- 
klavo zadanáka pár veršíkov, s prívetivou susedkou žartujúc. 
Je toto notár Vinský zo Selnej. Jemu na ľavo sedí mlynár 



— 48í) — 

Nekrasa z Mosnej a domový pán Marek , bankár vo hre 
tejto. 

Sirokopleeitj mlynár, asi päťdesiat rokov starý , má po- 
polavú so zelenými šnorkami ozdobenú kabaňku a úzke no- 
havice za sárami tej istej barvy. Marek nizunký ale má 
spenclík z tarkavo-kockovaného tkaniva, ošúchané nohavice 
manšestrové za sárou, a okrúhla masná čiapka kožená bez 
striežky sedí mu jako prilepená na širokej hlave. 

Hrajú sa naŠe-vaše. 

Jednostajnosť hry tejto iba tu i tu výkriky kliatby a 
danákania pretrhujú; mlynár Nekrasa častej po výhre schopí 
husle ním samým zhotovené, aby sprevádzal na nich chry- 
plavý spev notára spitého, a častujúci ich manželia s úsme- 
chom vycierajú zuby čierne , vidiac hosťov svojich v tak 
dobrej vôli sa roztápať. 

„Yerte mi , Marečko — vravel Vinský so sklenkou v 
ruke — keby váš dom dedine mojej tak blízko nebol , zúfať 
by som musel od dlhej chvíle v tom hniezde prepad enom. 
Na vaše zdravie!" 

v 

„Ďakujem pán Vinský ! — poklonil sa krčmár pijúcemu 
notárovi — a nech mi ráča veriť, veľmi mä to teší, že im je 
môj chudobný dom v stave jakú takú zábavu podať. Zeno, 
nalejže!" 

Katuša poslúchla a notár pohladkal za to jej líce splnu 
mesiaca podobné. 

„Napred! do hry!" zareval mlynár. 

„Hej do hry ! " — prisviedčal Marek sbabrané karty 
miešajúc. 

„Päť zlatých na horníka a desať na túza," kričal Vinský 
rozohriaty. 

„Osem na osminu," vravel mlynár o dač tichšej. 

„A ešte dvacať na devinu!" doložil Vinský, dvacať zla- 
tých na devinu kladúc. 

Pomiešané karty sňaté krčmár na stôl položil a odkrý- 
val. Večne sa usmievajúci domový pán jako nástroj dáky 
odvrával svoje „naše-vaše" karty v pravo a na ľavo kladúc, 
pri čom ale každú kartu odkrytú opatrným mružkaním očí 
maličkých sprevádzal. 

„Naše." Túz padol na ľavo, Marek shrnul výhru. 

„Vaše." Prázna karta. 

„Naše." Sedmina. 

„Vaše." Horník, Vinský vyhral. 



— 487 — 

„Naše." Nepoložená karta. 

„Vaše.'' Osmina, mlynár sa usmieval. 

„Naše." Devina, Yinský prehral. 

„Tisíc striel hrmených! zase som prehral!" kričal notár; 
pohár hriateho zase vyrútil a hralo sa ďalej. Notár prehral 
pomaly všetko, čo pri sebe mal ; na pokon i zlatý prsteň 
pečaďný, ktorý mu žena, po vychovávateľovi svojom ho sde- 
diac, darovala; potom od Marka dosti vysoké summy poži- 
čiaval, písal obligátore na 20,100 — 300 zlatých a zase všetko 
prehral. Kamaráti jeho ku hre takejto na pokon rozvažité 
tvári robiť počali. 

„Na moj' pravdu — vravel Marek — ľutujem pána Vin- 
ského, že ich teraz nešťastie tak veľmi prenasleduje; ale — 
bez peňazí , myslím , hrať sa ďalej nemôžeme , bo chybuje 
vábivosť zábave takej zanímavasti žiadnej nemajúcej ; ostatne 
zajtra alebo neskôr zase zahrať sa môžeme." 

„Nuž či sú moje obligácie nie hotový peniaz?!" — za- 
reval hosť obrazený , pohár svoj vypráznený tak na stôl 
máchnuc, že sa na tisíc črepov rozlietol ; — „všetky ich zajtra 
vymením !" 

„No, no, pán notáriuš, o tom sme presvedčení — mrmlal 
Nekrasa — ale dopustiť musia, že bez peňazí hrať sa nedá." 

„No počkajte, hneď donesiem peniaze!" — volal notár 
z lavice skočiac, a okrúhly klobúčik vtlačiac do čela, zmizol. 

III. 

V dedine Selnej, na ľavo od kostola, stojí domec nízky, 
z ktorého o nečo vyvýšených okien bľadé lúče lampy nočnej 
do pochmúrnej noci, hľadely. Y chyži panovala tichosť hlboká, 
ktorá iba klepotom starých hodín stenových a tu i tu zavý- 
jajúcim víchľom pretrhovaná bola. 

Pri kolíske jednej sedela v hlbokých myšlienkach zano- 
rená bľadá matka spiaceho nemluvniatka. Na posteli vätšej 
počívaly dve dievčatká a na pohovke stoliciami obloženej 
dvaja mladší chlapci driemajúcim anjelom podobní. 

Hodiny dvanástu bily. Bľadá žena sa prebrala z hlbo- 
kého dumania ; jej stonajúci vzdych , čo sa jej z najvnú- 
tornejších hlbín duše čistej vyvinul , zreteľne vravel , jak 
veľa trpí. 

„Svätý Bože ! dvanásť hodín , a on ešte doma není ! — 



- 488 — 

zvolala bolestne. — Oh Karol , Karol ! jak veľmi som sa y 
tebe sklamala!" 

Hlasitý plač pretrhol slová jej. 

A vonku už romonila blížacia sa búrka. Svieťacie blesky 
časom osvecovaly noc tmavú; jednotlivé veľké krupäje padaly 
na vyschnuté polia, a obloha dunela hromami , jako by sa 
klenutina jej čierna rozpuknúť mala. Husté listie stromov 
starých suštalo pri ustavičnom knísaní sa haluz a letorostov 
víchrom lámaných. — Sedliaci, lomotom búrky zo snov pre- 
budení, prežehnávali sa v tmavých chyžkách svojich, a vrúcne 
modlili sa za odvrátenie škody všelikerej. Temno zaznel zvon 
na väži, aby posvätným hlasom svojím odvrátil hrôzu búrky 
od tichej dedinky. — Jedna tmavá postava ponáhlala sa 
strmým krokom k domčeku, dosiaľ osvietenému. 

Bľadá žena v chyžke zaslechla kroky jeho a rýchlo si 
slzy utrela. 

„Pre pána Boha, drahý Karol môj — vravela ona ku 
vstúpivšiemu notárovi — jako môžeš v čase takomto tak dlho 
vystať ? S bolesťou som čakala na teba ! " 

Manželke milujúcej muž divý nedal odpovedi, ale zrovna 
tašiel ku kasni v kúte stojacej ; vytiahol vrchný priečin a 
počal tam hľadajúc premŕvať. 

„Čože chceš, čo hľadáš Karolko? — pýtala sa Marinka 
úzkostlivé blížej kročiac k manželovi — asnáď si hral a pre- 
hral? snáď len nebudeš chceť — ?" 

v 

„Mlč! tisíc hrmených striel! lebo — — " Žena neborká 
strpia od ľaku, a tu — razom hasnúci blesk ožiaril ňa oka- 
mih svetlom magičným temno osvietenú izbičku , — udrenie 
hromu zalomcovalo a celé stavanie nizunké sa zatriaslo. 

Marinka sa zmužila, objala manžela svojeho bielymi 
ramenami a prosila: „Karol môj milý, môj drahý Karol! 
nechaj to hranie ! Jestli si prehral , zabudni , ožel a nehraj 
viacej ; staň sa raz už zase milujúcim Karolom mojím a 
mužom verným, jako si kedysi býval. Rozpomeň sa na lásku 
našu, na jej dni prvé, krásne, šťastlivé — ktoré tvoj terajší 
život z domu vytisol, pochoval. Zaklínam ťa na lásku tu, na 
všetko čo ti je sväté, keď už nepamätáš na ženu tvoju vernú, 
pamätaj aspoň na tých pätoro nedorastlých dietok tvojich.'' 

Umíkla — a pustila sa do plaču horkého. Dievčatká 
lomotom notárovym pozobúdzané daly sa tiež do nariekania. 
Vinský nemilosrdne odsotil od seba ženu vernú a shabal 
prstienky, záušnice, náručnice , reťaz zlatú , ližice a sriebro 



— 489 — 

všetko do račkov kabáta mokrého. Z jednej veľkej koženej 
listovne vytiahol bankovky a obligácie , krom toho Čo mal 
peniaze u seba úradné a chcel odísť. Marinka mu cestu 
zastúpila. 

„Karol môj ! ty nesmieš odísť — volala nariekajúc — ja 
ťa nepustím. Ty si opilý, Karol môj, a nevieš, čo robíš. Ci 
nepočuješ jako vonku búra zúri?" 

„Preč žena, tajdi mi z očí ! pusti mä. Uši moje už suno- 
valy to bedákauie večné." Chcel ju odsotiť, ale ona ho objala 
silou zúfajúcej a plačúc prosila, aby neodchádzal , aby doma 
zostal. Rozhnevaný notár ju mocnou päsťou na zem stlačil. 
Kričiace deti povyskakovali z postiel svojich , a plačúc vrhli 
sa k nohám otca ukrutného, ktorého kolená milujúca zosla- 
blými ramenami kŕčovite obkľúčila. Vinský sa bránil ; jednou 
nohou odsotil od seba dcéru prosiacu, a druhou pätou kopol 
krásnu hlavu vernej ženy svojej. Marinka krvácajúc na zem 
klesla. 

„Prekliata háveď babská!" reval notár s búrkou o závod 
a zmizol. 

IV. 

V krčme Vesnickej ešte vždy veselo, ačpráve sa lomotná 
lárma o dačo utíchnutá byť zdá. Pri stole sedia: Nekrasa, 
Marek a Katuša. 

„Vravím vám — riekol mlynár — dnes už sotva prijde. 
Však búrka zúri, jakoby sa čertova baba bola obesila. Boh 
opatruj mlyn môj." 

„Takmer by mi milšie bolo — odvetil Marek — keby 
neprišiel; prehrať čo už neveľmi má; hodne sme ho už vyci- 
cali. Pán majster, čo"^ najskôr musíme tej hre konec urobiť." 

„Pravdu máš Marek, — hundral rozvážite mlynár — už 
si ľudia i všeličo šuškať počínajú a ja bych prisám Bohu 
nerád do klebiet dákych prísť pre neho ; lebo, poviem vám, 
aby ste vedeli, že — " 

Onemel , bo notár smoknutý s vlasami rozstrapatenými 
vstúpil do chyže. 

„Hejsa páni, do hry ! — kričal Vinský — veď i sám 
pán Boh so svätým Petrom kolky hrajú , až len tak hučí 
všetko! Prečo by sme sa i my nemohli zahrať?" 

„Haha, pravdu majú pán Vinský — uškrnul sa Marek — 
ale na moju dušu, skoro bych nebol veril, že ešte dnes prijdú." 



— 490 — 

„Dnes? otruba!" — smial sa notár k stolu sadajúc — 
„však dvanásť už minulo. No Katusa, naliať treba." 

Krčmárka žmurkala jako mohla okom ospalým, a prinies- 
la čerstvého páleného na stôl ; jej muž ale lakomým okom 
hľadel na prstienky , záušnice , ližice , hodinky a iné veci 
drahé, ktoré notár z vačkov vyťahoval, a zdalo sa, že v mysli 
svojej počtuje, čo to všetko asi stojí. 

Hra sa zase započala; ale jednotvárnosť jej teraz ani 
spevom kriklavým, ani škripiacim hlasom husiel mlynárových 
pretrhovaná nebola, — každý z hráčov teraz úzkostlivé mlčal, 
jako pri boji dakom o život a smrť. 

Postavky sa spravily, karty smiešaly